Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 78/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka

vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti INFORAMA, a. s., Mlynské nivy 54, Bratislava,

zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Majcherovou, Mlynské nivy 54, Bratislava,

pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 957

z 28. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. marca 2014 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti INFORAMA, a. s., vlastniť majetok podľa

a základné právo na súdnu ochranu podľa

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. z 28. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. marca 2014 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. z 28. januára 2013

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. marca 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

obchodnej spoločnosti INFORAMA, a. s., v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur

a deväťdesiat centov) na účet advokátky JUDr. Zuzany Majcherovej, Mlynské nivy 54,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. 26

zo 17. marca 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti

INFORAMA, a. s., Mlynské nivy 54, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorou

namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. z 28. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. marca 2014.

Sťažovateľka uviedla, že návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) 11. apríla 2008 sa proti Univerzitnej nemocnici Bratislava (ďalej len

„odporkyňa“) domáhala zaplatenia sumy 36 856,66 € z titulu „omeškania úhrad kúpnej

ceny za tovar (lieky a zdravotnícke pomôcky) dodaný odporkyni na základe objednávok“.

Okresný súd rozsudkom č. k. z 28. júna 2011 zaviazal odporkyňu zaplatiť

sťažovateľke sumu 22 023,68 € a trovy konania v sume 2 107,13 € do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku, pričom vo zvyšnej časti (týkajúcej sa zaplatenia sumy

14 832,98 €) návrh zamietol z dôvodu, že „výška úrokov uplatnená navrhovateľom bola

posudzovaná v zmysle ustanovení obchodného práva, navýšená suma predstavuje rozdiel

medzi výpočtom uplatnenej výšky úrokov a súdom posudzovanej výšky úrokov v zmysle

občianskeho práva“. Proti zamietajúcej časti rozhodnutia okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietla právnu kvalifikáciu predmetného nároku

(t. j. úroku z omeškania) okresným súdom podľa , a nie podľa

, pričom poukazujúc na konkrétnu judikatúru všeobecných súdov

v podobných veciach vyjadrila presvedčenie, že právny vzťah medzi ňou a odporkyňou

spĺňa všetky predpoklady na to, aby bol posúdený ako obligatórny obchodnoprávny

vzťah podľa . Krajský súd rozsudkom

č. k. z 28. januára 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej

časti ako vecne správny. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 26. marca 2014 odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože po jeho preskúmaní dospel

k záveru, že jeho „prípustnosť... nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani

z ustanovenia “.

Sťažovateľka namietala, že krajský súd aj najvyšší súd porušili jej právo

na spravodlivý súdny proces zaručené , obsahom ktorého je okrem iného

aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia náležite podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) odôvodniť a pri aplikácii relevantných hmotnoprávnych

a procesnoprávnych predpisov starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Postup všeobecných súdov, ktoré sa

v danom (ojedinelom) prípade bez akéhokoľvek rozumného vysvetlenia odklonili

od vlastnej rozhodovacej činnosti, viedol k nespravodlivému zvýhodneniu odporkyne, ktoré

v konečnom dôsledku znamenalo porušenie „vlastníckeho práva“ sťažovateľky, pretože jej

„bol v súdnom konaní priznaný nárok na úroky z omeškania v sadzbe nižšej“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3201/15

z 18. mája 2015 vyjadril predseda krajského súdu, a to tým spôsobom, že poukázal

na vyjadrenie predsedu senátu 6 Co – JUDr. Martina Murgaša z 15. mája 2015, z ktorého

vyplýva, že aj „Najvyšší súd SR považuje prvostupňové rozhodnutie ak aj rozhodnutie

odvolacieho súdu... za riadne odôvodnené“. Predseda krajského súdu zároveň uviedol, že

netrvá na ústnom prerokovaní danej veci ústavným súdom.

V odpovedi na výzvu ústavného súdu v liste č. KP 3/2015 25,

z 19. mája 2015 predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že „nemožno súhlasiť s námietkami

sťažovateľky uvedenými v ústavnej sťažnosti“, a zdôraznila, že „vzhľadom na to, že v danej

veci neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania (charakter rozhodnutia odvolacieho

súdu), nemohol dovolací súd napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov podrobiť

preskúmaniu po vecnej a právnej stráne, čo z odôvodnenia jeho uznesenia vyplýva“.

Predsedníčka najvyššieho súdu v závere svojho vyjadrenia vyslovila súhlas s upustením

od ústneho pojednávania.

Listom zo 4. júna 2015 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že táto súhlasí

s upustením od pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky

zaručených a rozsudkom krajského súdu

č. k. z 28. januára 2013 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. marca 2014.

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ťažisková námietka sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie označených práv

krajským súdom a najvyšším súdom, spočíva v tvrdení o svojvoľnom postupe týchto súdov

pri vydávaní rozhodnutí z dôvodu, že sa v jej (ojedinelom) prípade bez akéhokoľvek

rozumného vysvetlenia odklonili od vlastnej judikatúry, ktorá v hmotnoprávnej rovine

deklarovala žalobou uplatnený nárok sťažovateľky na úradu úrokov z omeškania proti

odporkyni ako nárok vyplývajúci z obchodno záväzkových vzťahov riadiacich sa

ustanoveniami a nasl. , a nie ako nárok „v zmysle občianskeho

práva“. Závery, ku ktorým krajský súd a najvyšší súd dospeli, tak podľa názoru

sťažovateľky nezodpovedajú ani požiadavke na presvedčivé odôvodnenie súdnych

rozhodnutí vyplývajúcej z , ktorá je jedným z atribútov práva

na spravodlivý súdny proces.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46

ods. 1 , dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní

je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite

odôvodniť [ a , m. m. ], pritom starostlivo prihliadnuť

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia

súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne

vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , ,

, ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254 B, s. 49, § 30).

1. Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej

proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako

procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní pred všeobecnými súdmi bolo posúdenie

charakteru dvojstranného zmluvného vzťahu medzi sťažovateľkou a odporkyňou tou

právnou skutočnosťou, ktorá mala podstatný/zásadný význam pre rozhodnutie v merite veci.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia, ktorým ako vecne správny

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, uviedol:

„Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaná sa dostala do omeškania so

zaplatením ceny liekov a zdravotníckeho materiálu, ktorý jej dodal právny predchodca

žalobcu, a nebola sporná ani celková doba, počas ktorej bola žalovaná v omeškaní. Sporná

bola výška úrokov z omeškania vzťahom na jej rozdielnu úpravu v Občianskom

a , keď žalobca tvrdil, že medzi ním a žalovanou vznikol

obchodnoprávny vzťah a žalovaná tvrdila, že medzi ňou a žalobcom vznikol...

občianskoprávny vzťah.

Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci

(, ), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie

i patričným spôsobom odôvodnil (, ), na ktoré odôvodnenie poukazuje

i odvolací súd.“

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že okresný súd výrok o zamietnutí časti návrhu

sťažovateľky stručne odôvodnil len tým, že „výška úrokov uplatnená navrhovateľom bola

posudzovaná v zmysle ustanovení obchodného práva, navýšená suma predstavuje rozdiel

medzi výpočtom uplatnenej výšky úrokov a súdom posudzovanej výšky úrokov v zmysle

občianskeho práva“.

Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že námietky

sťažovateľky sú opodstatnené a že závery vyvodené týmto súdom a neskôr tolerované

najvyšším súdom sú relevantné na privodenie porušenia základného práva zaručeného čl. 20

ods. 1 a tým, že krajský súd nesprávne aplikoval právny poriadok, a to

spôsobom, ktorý je nesúladný s .

Krajský súd vo svojich rozhodnutiach nezohľadnil citované východiská ochrany

základných práv a slobôd, a preto jeho prístup pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky

nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu základného práva

na súdnu ochranu, resp. aj práva na spravodlivé súdne konanie. Spravodlivosť, ktorá

je osobitne zvýraznená nielen v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj v ustanoveniach § 1 a § 117

ods. 1 , je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať

také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce

zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Krajský súd sa nezaoberal výkladom

ustanovenia , resp. jeho výklad je arbitrárny, a tým

ústavne nesúladný.

Realizáciu základného práva na spravodlivý súdny proces podľa

a dohovoru umožňujú predovšetkým ustanovenia v odvolacom

konaní a ustanovenia v dovolacom konaní, ktoré treba vykladať tak, aby ich

prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.

Napriek skutočnosti, že sťažovateľka vo svojom odvolaní z 27. júla 2011 na rozdielnu

judikatúru všeobecných súdov upozornila, relevantné rozhodnutia všeobecných súdov

k odvolaniu aj pripojila, a zároveň krajskému súdu navrhla, aby „v prípade, ak potvrdí

rozsudok súdu prvého stupňa, vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že

dovolanie je prípustné, nakoľko ide o rozhodnutie po právnej stráne zásadného významu“,

odvolací súd na túto jej legitímnu požiadavku nielenže vôbec nereagoval, ale nevysvetlil ani

dôvod odklonu od vlastnej (prevažujúcej) judikatúry a judikatúry najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského

súdu č. k. z 28. januára 2013 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. marca 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a v príčinnej súvislosti s ním aj základné právo

vlastniť majetok podľa (bod 1 výroku nálezu), preto napadnuté

rozhodnutia podľa a jemu zodpovedajúcemu zákona

o ústavnom súde zrušil a prihliadajúc na zásadu účelnosti a hospodárnosti súdneho konania

vec podľa vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie (bod 2 výroku nálezu).

Podľa je krajský súd v ďalšom konaní viazaný

právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze, preto jeho úlohou bude

opätovne rozhodnúť o podanom odvolaní sťažovateľky s tým, že sa bude osobitne zaoberať

jej námietkou týkajúcou sa skutočnosti, že v podobných prípadoch krajský súd a najvyšší

súd právny vzťah medzi podnikateľom podnikajúcim v oblasti distribúcie liekov

a zdravotníckeho materiálu a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti posúdili v zmysle

ako vzťah obchodnoprávny. Prípadný odklon od tejto

judikatúry bude krajský súd povinný odôvodniť v zmysle , pretože

posúdenie tejto otázky má nielen v okolnostiach posudzovaného prípadu, ale aj v širšom

celospoločenskom meradle zásadný význam.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu a dnes už ustálenú judikatúru, v rámci

ktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom

na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý

zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (, ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie (podobne ).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €,

ktorú jej mali všeobecné súdy uhradiť v dôsledku zrejmého porušenia jej základných práv.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade predstavuje samotné vyslovenie

porušenia označených práv sťažovateľky v spojení s poskytnutím priestoru krajskému súdu

na reparáciu ústavným súdom zistených nedostatkov posudzovaného konania dostatočnú

satisfakciu, preto sťažovateľke požadované finančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal

(bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v sťažnosti vyčíslila trovy konania celkovou sumou

340,90 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci

a spísanie sťažnosti) – vykonané v roku 2014 v sume po 134 € a z dvoch režijných paušálov

v sume po 8,04 € plus 20 % DPH.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže náhrada trov právneho zastúpenia vypočítaná právnou zástupkyňou

sťažovateľky zodpovedá výpočtu ústavného súdu v zmysle vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, rozhodol o jej priznaní

v sťažovateľkou požadovanej sume, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015