Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 123/2013
PDF · 149.86 KB
No categories available
III. ÚS 123/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Z., B., zastúpeného advokátkou Mgr. A. S.,
Advokátska kancelária Z., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. októbra 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 217/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. Z. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2013 doručená sťažnosť Ing. M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 29. októbra 2012
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 217/2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ 5. mája 2006 domáhal
na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“), aby určil, že je výlučným
vlastníkom časti nehnuteľnosti zapísanej na „LV č. 610, kat. úz. V., vedenej Správou
katastra pre... B.“.
Okresný súd rozsudkom z 25. mája 2010 sp. zn. 14 C 69/2006 jeho návrh zamietol.
Po podaní odvolania krajský súd rozsudkom z 2. februára 2011 sp. zn. 15 Co 275/2010 tento
rozsudok okresného súdu zmenil a určil, že sťažovateľ je výlučným vlastníkom časti
nehnuteľnosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal odporca v 1. rade dovolanie a najvyšší súd
uznesením sp. zn. 4 Cdo 88/2011 z 26. apríla 2012 predmetný rozsudok krajského súdu
z 2. februára 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Následne krajský súd rozsudkom z 29. októbra 2012 sp. zn. 6 Co 217/12 potvrdil
rozsudok okresného súdu z 25. mája 2010 sp. zn. 14 C 69/2006 a sťažovateľovi uložil
povinnosť zaplatiť odporcom v 1. a 2. rade trovy odvolacieho a dovolacieho konania.
Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 217/12 z 29. októbra 2012,
ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 25. mája 2010 sp. zn. 14 C 69/2006, podal
19. januára 2013 dovolanie.
Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho základné práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, „na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ochrany vlastníckeho práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu“ tým, že krajský súd v konaní
porušil zásadným spôsobom procesné predpisy, porušil právo účastníka na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu
nie je náležite odôvodnené v zmysle § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a v napadnutom rozsudku nedal
presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Okrem toho krajský súd nereagoval na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa.
Od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 OSP. Rozhodnutie
je preto z uvedených dôvodov nepresvedčivé, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné a z toho
dôvodu vybočuje z limitov práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru. Okrem toho sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal
ani s návrhom sťažovateľa na pripustenie dovolania. V konaní došlo aj k porušeniu práva
vlastniť majetok, pretože „došlo k odňatiu vlastníckeho práva sťažovateľa k spornému
pozemku, ktorý nadobudol zo zákona“, a tiež k porušeniu princípu rovnosti zbraní, pretože
„sťažovateľ v priebehu konania preukázal, že držba jeho právnych predchodcov a jeho
samotného bola oprávnená a že bola uzavretá ústna kúpna zmluva a odporcovia
nepredložili súdu žiadny dôkaz o tom, že by v minulosti... namietali, spochybňovali držbu
predmetného pozemku právnymi predchodcami sťažovateľa a sťažovateľom“.
Z pohľadu sťažovateľa je nepochopiteľné, „ako odvolací súd pri rozhodovaní
v tej istej veci pri rovnakom skutkovom stave a nezmenených právnych predpisoch od roku
1991 vydal dva úplne odlišné rozsudky“.
Napadnutý rozsudok považuje sťažovateľ „za arbitrárny z dôvodu, že zásadne
popiera účel a význam aplikovanej právnej normy (§ 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ)
a dôvody, na ktorých je napadnutý rozsudok založený sú jednostranné a v rozpore
s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06)“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1, čl. 47 a 48 Ústavy
SR rozsudkom Krajského súdu zo dňa 29. 10. 2012, č. k. 6 Co 217/12-381 porušené bolo.
Rozsudok porušovateľa – Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 10. 2012
č. k.: 6 Co 217/12-381 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu Ústavného súdu... zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške
10.000 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
vo výške 331,13 EUR...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa je nezákonnosť napadnutého rozsudku a postupu
krajského súdu z viacerých dôvodov uvedených na strane 2 a 3 tohto uznesenia, ktorým
malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.
Ústavný súd zistil, že v danom prípade súčasne sťažovateľ podal (doručil)
na okresnom súde 22. januára 2010 aj dovolanie proti namietanému rozhodnutiu krajského
súdu z tvrdeného dôvodu [podľa § 237 písm. f) OSP], v ktorom žiadal, aby najvyšší súd
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil, pretože mu bola odňatá možnosť konať
pred ním.
Z tejto skutočnosti vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným
záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010,
V ustanovení § 237 OSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého
stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku
aj uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných
vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný
prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená
na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.
Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP (postupom súdu bola
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný
právny prostriedok nápravy sťažovateľom namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež ďalších sťažovateľom
označených práv, ktorých porušenie namieta (obdobne napr. IV. ÚS 220/2010,
IV. ÚS 39/2011 a podobne).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky smerujúce k tomuto
dovolaciemu dôvodu uplatnil aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní
podanom najvyššiemu súdu, a v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie
skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane
označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu
rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010),
že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje.
Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude
sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj
tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2013