Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
763/384492.3db240.pdf
PDF · 139.83 KB
No categories available
4Cdo/88/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 88/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. Z., bývajúceho v B.,
proti ţalovaným 1/ M. B., bývajúcemu v B., zastúpenému Advokátskou kanceláriou Z., so sídlom
v B., 2/ V. B., bývajúcej v B., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Bratislave III
pod sp. zn. 14 C 69/2006, v konaní o dovolaní ţalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 2. februára 2011 sp. zn. 15 Co 275/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 2. februára
2011 sp. zn. 15 Co 275/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa ţalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III 5. mája 2006 domáhal
určenia, ţe je výlučným vlastníkom časti nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v B., katastrálne
územie V., vedenej Správou katastra pre Hlavné mesto SR B. na LV č. X. ako parcela č. X.,
2
záhrada o výmere X. m, a to podľa vyznačenia v geometrickom pláne H. P. zo 14. júla 2001
2
č. X. ako parcela č. X., záhrada o výmere X. m. Ţalobu odôvodnil vydrţaním vlastníctva
najneskôr k 1. januáru 1992, keď spornú nehnuteľnosť nerušene v dobrej viere ako svoju vlastnú
nepretrţite uţívali najskôr jeho právni predchodcovia (rodičia) od 4. novembra 1975, kedy ju
odkúpili na základe ústne uzavretej kúpnej zmluvy od právnych predchodcov ţalovaných za
4 665,-- Sk, ktorá suma im bola vyplatená jeho matkou, a po tom, čo mu ju rodičia na základe
ústnej darovacej zmluvy v roku 1975 darovali, ju bez prerušenia uţíval ďalej ako svoju vlastnú.
Zaplatenie kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť 4. novembra 1975 súdu preukazoval kópiou
potvrdenia, podpísaným právnymi predchodcami ţalovaných. Uviedol, ţe pred odkúpením mali
jeho rodičia spornú parcelu od jesene 1967 v uţívaní na základe súhlasného vyjadrenia Rady
Obvodného národného výboru B.. Poukázal na to, ţe jeho vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti, ani vlastnícke právo jeho právnych predchodcov nikto za tridsať rokov
nespochybňoval.
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 25. mája 2010 č.k. 14 C 69/2006-222 ţalobu
zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovaným trovy konania vo výške 4 852,67 Eur
k rukám právneho zástupcu do troch dní. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 40
ods. 1, § 46 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133, § 134 ods. 1 a 2 a § 399
Občianskeho zákonníka bez uvedenia dátumu ich účinnosti, ku ktorému vec podľa príslušných
ustanovení posudzoval. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe ţalobca
nenadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydrţaním. Mal za to, ţe neuniesol
dôkazné bremeno, resp. súdu nepreukázal okolnosti, z ktorých moţno usudzovať na jeho
dobromyseľnosť drţby k spornej nehnuteľnosti, poctivosť právneho dôvodu jej nadobudnutia
a nepredloţil súdu dôkaz o zaplatení kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť. V odôvodnení svojho
rozhodnutia konštatoval, ţe vydrţanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva ex lege len pri splnení zákonom poţadovaných predpokladov a to spôsobilosť predmetu
vydrţania, existencia drţby veci, s ktorou musí drţiteľ nakladať ako so svojou vlastnou
a so zreteľom na všetky okolnosti musí byť dobromyseľný, ţe mu vec patrí (oprávnený drţiteľ)
a uplynutie stanoveného času, v ktorom má oprávnený drţiteľ vec v drţbe. Či je drţiteľ
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí súd hodnotiť objektívne, nestačí len
subjektívne presvedčenie drţiteľa. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemoţno
pritom priamo dokázať, moţno o nej usudzovať len z okolností, z ktorých sa tento psychický stav
navonok prejavuje. Základom pritom je, či drţiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú moţno
so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho poţadovať, mohol alebo nemohol
mať pochybnosti o tom, ţe mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo vykonáva, patria. Dôkazná
povinnosť je pritom na drţiteľovi veci. Ten, kto popiera dobromyseľnosť má zas dôkazné
bremeno na preukázanie neoprávnenej drţby. Strata dobrej viery drţiteľa nastane okamihom, keď
sa mu stali známymi skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho
dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, či mu vec alebo právo patrí. Okresný súd poukázal na to, ţe
ţalobca preukazoval svoju dobromyseľnosť uzavretím ústnej dohody o kúpe jeho právnymi
predchodcami s právnymi predchodcami ţalovaných, pričom uzavretie tejto dohody ničím
a nikým nepreukázal a rovnako nepreukázal ani zaplatenie kúpnej ceny právnym predchodcom
ţalovaných, pretoţe súdu predloţil len kópiu potvrdenia s oznámením, ţe jeho originál nemá.
2
Zo samotnej kópie potvrdenia pritom nie je zrejmé, za aký pozemok vo výmere X. mbola suma
4 665,-- Sk vyplácaná, keďţe v predloţenej kópii potvrdenia nehnuteľnosť nie je
identifikovaná (parcelným číslom a katastrálnym územím). Okresný súd zároveň poukázal
2
i na spornosť výmery, keď z potvrdenia vyplýva zaplatenie za pozemok o výmere X. m
2
a predmetom ţaloby je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti o výmere X. m.
2
Neprihliadol na tvrdenie ţalobcu, ţe do výmery X. mbola započítaná aj časť pozemku pod
22
cestou vo výmere X. m, keďţe táto výmera spolu so ţalobcom uplatňovanou výmerou X. m
2 2
predstavuje X. ma nie X. m. Tvrdenie matky ţalobcu v predloţenom čestnom vyhlásení
súd vyhodnotil ako účelové a nehodnoverné vzhľadom na rozpornosť tvrdení. Podľa názoru
okresného súdu ţalobca nemohol predpokladať vydrţanie vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti na základe dobromyseľnej drţby, keď vlastnícke právo odvodzoval od ústne
uzavretej kúpnej zmluvy medzi jeho právnymi predchodcami a právnymi predchodcami
ţalovaných a z kópie potvrdenia zo 4. novembra 1975. Poukázal na to, ţe ţalobca uţíval spornú
nehnuteľnosť od jesene 1967 bez toho, aby mal zriadené právo osobného uţívania zo strany štátu,
ţe ústnou kúpnou zmluvou, ani ústnym darovaním spornej nehnuteľnosti nedošlo k prevodu
vlastníckeho práva a najneskôr v stavebnom konaní, keď staval rodinný dom, musel mať
vedomosť o tom, ţe nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Zdôraznil, ţe pre naplnenie dobrej
viery, ktorá je predpokladom vydrţania nestačí len negatívne presvedčenie drţiteľa, ţe nepôsobí
bezprávie, ale je potrebné jeho pozitívne presvedčenie, ţe mu vec alebo právo patrí. Ak sa podľa
vtedy platných právnych predpisov prevádzala vec nehnuteľná, ktorá mohla byť predmetom
osobného vlastníctva, vyţadovala sa pre platnosť zmluvy písomná forma a vlastníctvo
k nehnuteľnosti prechádzalo aţ registráciou na štátnom notárstve. Keďţe v predmetnej veci
nebola sporná nehnuteľnosť nikdy prevedená do vlastníctva ţalobcu zákonom predpísanou
formou, s nedodrţaním ktorej zákon spája neúčinnosť právneho úkonu, ţalobca nemal dôvod
dobromyseľne predpokladať, ţe spornú nehnuteľnosť uţíva ako jej vlastník.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 2. februára 2011 sp. zn.
15 Co 275/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe určil, ţe ţalobca je výlučným
vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 130 ods. 1 a § 134
ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď dospel k záveru, ţe medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe
ţalobca preukázal čestným vyhlásením jeho matky (č.l. 108), potvrdením o prevzatí finančných
prostriedkov (č.l. 23) a uzavretím ústnej dohody o kúpe medzi jeho právnymi predchodcami
a právnymi predchodcami ţalovaných, svoju dobromyseľnosť. Na rozdiel od súdu prvého stupňa,
dôkazy predloţené ţalobcom na preukázanie jeho dobromyseľnosti povaţoval za hodnoverné.
Čestné vyhlásenie matky ţalobcu, ako jednej z účastníkov ústnej kúpnej zmluvy, povaţoval
za dôkaz o ústnom uzavretí kúpnej zmluvy, ktorú skutočnosť vyhodnotil ako okolnosť svedčiacu
o dobromyseľnosti ţalobcu, s poukazom na platnú právnu judikatúru, bez jej konkrétneho
uvedenia. Za dôkaz o kúpe spornej nehnuteľnosti na rozdiel od súdu prvého stupňa povaţoval aj
2
potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny v sume 4 665,-- Sk za X. mpozemku, keďţe v ňom bola
uvedená výmera pozemku. Odvolací súd ďalej poukázal na to, ţe ţalovaní v konaní nepredloţili
súdu dôkazy na preukázanie neoprávnenej drţby spornej nehnuteľnosti, ani dôkazy, ţe by
v minulosti ich právni predchodcovia, resp. oni sami namietali a spochybňovali kúpu a uţívanie
spornej nehnuteľnosti ţalobcom, resp. jeho právnymi predchodcami. Ohľadom ţalobcom
tvrdeného ústneho darovania spornej nehnuteľnosti jeho právnymi predchodcami, odvolací súd
bez právneho a skutkového zdôvodnenia len konštatoval, ţe právni predchodcovia ţalobcu mu
spornú nehnuteľnosť po kúpe v roku 1975 darovali.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalovaný 1/. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ a c/
O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne jeho rozsudok zmeniť tak, ţe v celom rozsahu potvrdí
rozsudok súdu prvého stupňa. Namietal nezrozumiteľnosť a nedostatočné zdôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu, nesprávnu aplikáciu § 130 ods. 1 a § 134 Občianskeho zákonníka
na preskúmavaný prípad. Podľa jeho názoru odvolací súd nevzal do úvahy ustanovenia právnych
predpisov účinných v čase vydrţania, ktoré mali byť na prípad aplikované a opomenul aplikovať
Ţalobca sa vo vyjadrení k dovolaniu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi
odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie povaţoval aj za dostatočne odôvodnené. K jednotlivým
dôvodom dovolania uviedol svoje stanovisko. Navrhol dovolanie ţalovaného 1/ zamietnuť
a uloţiť mu povinnosť zaplatiť mu náhradu trov dovolacieho konania.
Ţalovaná 2/ sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe
dovolanie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného
dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích
návrhov podľa § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie
odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia
(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolateľ nenamietal, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/
aţ g/ O.s.p. (resp. vadu podľa písm. f/ nesprávne povaţoval za inú vadu konania), dovolací súd
však dospel k záveru, ţe v prejednávanej veci je konanie postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/
Odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. (pozn. dovolacieho súdu – príslušné ustanovenie i nasledujúce,
účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci dospel súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
k záveru, ţe ţalobca nenadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydrţaním. Čestné
vyhlásenie matky ţalobcu ako pôvodnej drţiteľky spornej nehnuteľnosti a kópiu potvrdenia
2
o zaplatení sumy 4 665,-- Sk za X. mpozemku nepovaţoval za dôkazy o ústnom uzavretí kúpnej
zmluvy, ktorej predmetom mala byť sporná nehnuteľnosť. Odvolací súd, na rozdiel od súdu
prvého stupňa, dospel k odlišnému skutkovému i právnemu záveru, preto rozsudok okresného
súdu, ktorým tento súd ţalobu zamietol, zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovel.
V odôvodnení svojho obšírneho rozhodnutia k veci poukázal iba na ustanovenie § 130 ods. 1
a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak bez vysporiadania sa s otázkou, kedy k vydrţaniu
spornej nehnuteľnosti malo dôjsť (ktorá doba má vplyv na aplikáciu príslušných právnych
predpisov) s konštatovaním, ţe čestné vyhlásenie matky ţalobcu a kópia potvrdenia o zaplatení
4 665,-- Sk sú dôkazom uzavretia ústnej kúpnej zmluvy zakladajúcej dobromyseľnosť ţalobcu.
Otázkou ústneho darovania spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami ţalobcu ţalobcovi sa
odvolací súd vôbec nezaoberal, len konštatoval, ţe „hneď po kúpe“ právni predchodcovia
ţalobcu spornú nehnuteľnosť prenechali do uţívania ţalobcovi a „neskôr v roku 1975“ mu ju
ústne darovali (vrátane stavebného pozemku). Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, na
základe akých skutkových zistení dospel odvolací súd k uvedenému záveru. Odvolací súd tieţ
nevysvetlil, prečo povaţoval argumenty ţalovaných za nepreukázané a nevysporiadal sa
s ich argumentáciou, ani so všetkými súdom prvého stupňa vykonanými dôkazmi. Najvyšší súd
Slovenskej republiky poukazuje tieţ na to, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
nevysporiadal ani s identifikáciou spornej parcely, s otázkou jej vzniku (napr. z akých parciel
2
bola vytvorená), vzťahu parcely č. X., z ktorej odčlenením malo byť X. mpridelených právnym
predchodcom ţalobcu do osobného uţívania s podmienkou preloţenia murovaného plota
detských jaslí a pieskoviska na ich náklady (č.l. 17), ktorá im však do osobného uţívania
prenechaná nebola z dôvodu, ţe jej vlastníkom nie je štát ale právni predchodcovia ţalovaných,
ktorých mali právni predchodcovia ţalobcu poţiadať o jej odkúpenie (č.l. 14) a parcely č. X.,
ktorá mala vzniknúť (okrem iných parciel) po zlúčení parciel č. X. (nie aj z parcely č. X.).
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu
niţšieho stupňa musí podľa ustálenej súdnej judikatúry obsahovať zákonné náleţitosti uvedené
v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.), pretoţe pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolacím súdom, tento súd svojím rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce
skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí odôvodniť, prečo
neprihliadol na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli najavo. Účelom
odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu
a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe
rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd
vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal,
z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa
a vôbec nie je právne odôvodnené, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho
súdu, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný
a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá
moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí
byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je moţné preskúmať správnosť postupu
odvolacieho súdu. Jeho rozhodnutie neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel
k danému právnemu záveru, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, ktoré vzal za preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil a podľa
ktorých právnych ustanovení. Dovolací súd tak nemá moţnosť posúdiť opodstatnenosť
a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, a teda ani preskúmať,
či zmeňujúci rozsudok spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,
ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky, je viazaný rozsahom podaného dovolania
a uplatnenými dovolacími dôvodmi (por. vyššie uvedené), ktorými bolo dovolanie odôvodnené,
pričom tieto dôvody neposudzuje podľa toho, ako boli v dovolaní označené, ale podľa obsahu
tohto opravného prostriedku, pričom sa zaoberá aj inými vadami, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu je postihnuté tieţ takou (inou) vadou.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním
namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je
porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Dovolací súd preskúmaním obsahu spisu zistil, ţe odvolací súd z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery
ako súd prvého stupňa bez toho, aby sám vykonal (zopakoval alebo doplnil) dokazovanie. Súd
prvého stupňa na základe pred ním vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe nedošlo
k uzatvoreniu ústnej kúpnej zmluvy. Naproti tomu odvolací súd, bez toho, aby sám vykonal,
resp. zopakoval dokazovanie (výsluchom účastníkov, svedkov, listinnými dôkazmi), na rozdiel
od súdu prvého stupňa dospel k odlišnému skutkovému a právnemu záveru len na základe
oboznámenia sa s priebehom doterajšieho konania a prednesmi právnych zástupcov a účastníkov
a na tomto základe rozsudok okresného súdu, ktorým tento súd ţalobu zamietol, zmenil tak, ţe
ţalobe vyhovel. Odvolací súd tak len na základe prehodnotenia dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa dospel k záveru, ţe z čestného vyhlásenia matky ţalobcu a kópie potvrdenia
vyplýva, ţe právni predchodcovia ţalobcu spornú nehnuteľnosť kúpili, odvtedy ju drţali ako
svoju vlastnú a v tejto dobromyseľnej drţbe pokračoval po jej ústnom darovaní ţalobca.
Znaky tzv. inej vady konania má tieţ procesný postup odvolacieho súdu, ktorý sa prieči
ustanoveniu § 213 O.s.p. Medzi tzv. iné vady konania, majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci patrí aj skutočnosť, ţe odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal
z iného skutkového základu neţ súd prvého stupňa bez toho, ţe by postupoval podľa § 213 ods. 3
O.s.p. a zopakoval dôkazy, na ktorých zaloţil svoje skutkové zistenia súd prvého stupňa,
resp. sám doplnil dokazovanie.
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p., dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli splnené
podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Z ustanovenia § 220 O.s.p.
vyplýva, ţe odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú splnené podmienky
pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací
súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami
ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7. Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre
rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto
ustanovenia vyjadrili (§ 213 ods. 2 O.s.p.). Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.).
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, ţe súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie
dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto
prípade je teda skutočnosť, ţe odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie,
na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného
prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci. Len takýto postup je aj
v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby
odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim v konečnom dôsledku k záveru
o zmene rozsudku súdu prvého stupňa dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných
súdom prvého stupňa. Ak odvolací súd v prejednávanej veci tento zákonný postup nedodrţal,
potom pri hodnotení dôkazov zaťaţil svoje rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo vadou
a konal v rozpore s princípmi spravodlivého procesu chránenými Ústavou Slovenskej republiky
a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa dokazovaním,
ktoré bolo vykonané aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi, aj výpoveďami svedkov dospel
k záveru, ţe spornú parcelu ţalobca nenadobudol do svojho vlastníctva, keďţe nemohol byť
v drţbe dobromyseľný, ţe mu sporná parcela patrí. Odvolací súd, napriek v odôvodnení svojho
rozhodnutia konštatovanému zopakovaniu dokazovania, toto dokazovanie nezopakoval. Uvedené
vyplýva zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom. Bez toho, aby v odvolacom konaní
sám podrobne vypočul účastníkov a svedkov, oboznámil sa s listinnými dôkazmi, a tým
zabezpečil bezprostrednosť vykonania týchto dôkazov pred svojím rozhodnutím k skutočnostiam,
ktoré hodnotil inak ako súd prvého stupňa, vychádzal len z dokazovania vykonaného pred súdom
prvého stupňa, na základe ktorého dospel k záveru, ţe ţalobca spornú nehnuteľnosť nadobudol
do svojho vlastníctva vydrţaním, keď ju mali nerušene v drţbe najskôr jeho právni
predchodcovia, a po ústnom darovaní rodičmi, on sám.
Odvolací súd si tak nezadováţil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne
závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie
na ich hodnotenie. V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe ani podanie
správy predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá
povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O.s.p., nie je zopakovaním
dokazovania v zmysle § 122 a nasledujúcich O.s.p. a nie je dostatočným podkladom pre zmenu
preskúmavaného rozhodnutia.
Na základe uvedeného sú potom skutkové a na ne nadväzujúce právne závery odvolacieho
súdu zatiaľ predčasné.
Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a tzv.
inej vade § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnými
procesnými vadami, nemôţe byť povaţované za správne.
Pokiaľ dovolateľ ako dovolací dôvod uvádzal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom
konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom na uţ
spomenuté vady, z dôvodu ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto posúdenie
dostatočným podkladom.
Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu
opodstatnenosti námietky dovolateľa, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného aj dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. apríla 2012
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová