Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)0ec/389564.3b59a1.pdf
PDF · 169.34 KB
No categories available
3Cdo/278/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 278/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. J. F.,
bývajúceho vo Z., zastúpeného JUDr. P. E., advokátom so sídlom v B., proti odporkyniam 1/
T., s.r.o., so sídlom v L., IČO: X., a 2/ T.T., so sídlom v L., IČO: X., obom zastúpeným
JUDr. A. K., advokátom so sídlom v L., o určenie autorského práva a iné, vedenej na
Okresnom súde Levice pod sp. zn. 14 C 26/2004, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 19. januára 2012 sp. zn. 8 Co 57/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre
z 19. januára 2012 sp. zn. 8 Co 57/2011 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Levice rozsudkom 20. decembra 2010 č.k. 14 C 26/2004-618 zakázal
odporkyni 2/ rozširovanie a používanie grafického návrhu č. 1 – štylizovane usmievajúcej
sa konskej hlavy s chomútom a nápisom „F.“ (ďalej len „grafický návrh č. 1“) a grafického
návrhu č. 2 – štylizovane usmievajúceho sa koňa stojaceho na zadných nohách umiestneného
v podkove s nápisom „H. – R.“ a na spodnej časti „P.“ (ďalej len „grafický návrh č. 2“).
Odporkyni 2/ zároveň uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní z titulu náhrady
závažnej nemajetkovej ujmy sumu 11 617,87 € s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo
sumy 11 617,87 od 1. apríla 2007 do zaplatenia; návrh vo zvyšku zamietol. V odôvodnení
uviedol, že navrhovateľ sa návrhom zo 4. februára 2004, teda podaného za účinnosti zákona č.
618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom domáhal ochrany
jeho autorských práv, ktoré boli za účinnosti zákona č. 383/1997 Z.z. – Autorský zákon
a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 383/1997 Z.z.“) porušené konaním odporkyne 2/. Výsledkami dokazovania, ktoré
bolo vykonané medziiným svedeckými výpoveďami, listinnými dôkazmi a znaleckým
posudkom, mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľ na základe zmluvy s firmou
E. V. – R. vytvoril dve autorské diela – grafické návrhy č. 1 a 2, ktoré mohla táto firma použiť
pre potlač na tričkách určených pre jej odberateľa – H.. V danom prípade ale nezostalo len pri
tomto využívaní jeho autorských diel a odporkyňa 2/ ich začala používať aj na iné účely. Bez
súhlasu navrhovateľa diela ďalej rozmnožovala, použila na logo hotela a vyšívané
podbradníky, ktoré sa používajú pri poskytovaní stravovacích služieb v jedálenskej časti
hotela. Tým bolo porušené právo autora na označenie diela a jeho nedotknuteľnosť, ako aj
právo rozhodnúť o zverejnení diela (§ 16 ods. 1 písm. a/, d/ a e/ zákona č. 383/1997 Z.z.).
Vzhľadom na to súd prvého stupňa vyslovil zákaz ďalšieho rozširovania grafických návrhov
č. 1 a 2. Nakoľko navrhovateľovi v dôsledku porušenia jeho autorských práv vznikla závažná
ujma nemajetkovej povahy (§ 44 ods. 1 zákona č. 383/1997 Z.z.) spočívajúca v strate
motivácie k ďalšej aktívnej tvorbe a v zhoršení jeho zdravotného stavu (navrhovateľ bol
v príčinnej súvislosti s tým hospitalizovaný) a priznanie iného zadosťučinenia by sa v danom
prípade nejavilo ako postačujúce, zaviazal súd prvého stupňa odporkyňu 2/ zaplatiť
navrhovateľovi náhradu tejto ujmy vo výške 11 617,87 €. Návrh proti odporkyni 2/ vo
zvyšnej časti zamietol ako nedôvodný, návrh v časti týkajúcej sa odporkyne 1/ zamietol
v celom rozsahu vzhľadom na nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie.
Na odvolanie odporkyne 2/, ktorým napadla výrok prvostupňového rozsudku
ukladajúci povinnosť zaplatiť navrhovateľovi peňažnú náhradu závažnej nemajetkovej ujmy
s príslušenstvom, Krajský súd v Nitre rozsudkom z 19. januára 2012 sp. zn. 8 Co 57/2011
napadnutý výrok zmenil tak, že návrh zamietol. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal
na nariadenom odvolacom pojednávaní a po doplnení dokazovania výsluchom navrhovateľa
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti treba zmeniť (§ 220
O.s.p.) a návrh navrhovateľa aj v tejto časti zamietnuť. Odvolací súd konštatoval, že
odvolaním nenapadnutou časťou rozsudku súdu prvého stupňa (výrokmi zakazujúcimi
odporkyni 2/ rozširovať a používať grafické návrhy č. 1 a 2) bolo právoplatne rozhodnuté
o tom, že odporkyňa 2/ porušila autorské práva navrhovateľa. Pokiaľ ale súd prvého stupňa
z vykonaného dokazovania vyvodil, že konaním odporkyne 2/ bola navrhovateľovi spôsobená
závažná nemajetková ujma odôvodňujúca priznanie náhrady v peniazoch, spočíva jeho
rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhovateľ na odôvodnenie svojho
návrhu v tejto časti poukazoval na to, že bez jeho súhlasu bolo dielo deformujúco spracované
do podoby nášiviek a znaku hotela, tým bola celkove znehodnotená jeho pôvodná autorská
výpoveď, odporkyňa 2/ znevážila výsledok jeho práce, tvorivej mysle a fantázie, do ktorého
vložil osobné predstavy, zručnosti a kus seba samého. Porušenie jeho autorských práv
ho frustruje a pociťuje bezmocnosť z deformácie pôvodnej autorskej predstavy. Po zistení
porušenia jeho autorských práv utrpel šok, stratil schopnosť sústrediť sa na prácu, myslel len
na porušenie jeho autorských práv a na to, že nemal nič zo svojho diela a bolo opomenuté
a zničené jeho meno autora. To mu spôsobilo psychické utrpenie a práceneschopnosť spojenú
s hospitalizáciou. Výšku primeranej náhrady závažnej nemajetkovej ujmy spôsobenej
odporkyňou 2/ vyvodzoval navrhovateľ z toho, že odporkyňa 2/ prevádzkuje medzinárodný
hotel a jeho grafické návrhy predstavujú logotipy pre hotel. Podľa názoru odvolacieho súdu
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia a ich opodstatnenosť
z hľadiska práva na náhradu nemajetkovej ujmy autora v peniazoch. Súd prvého stupňa
v danej veci nedospel k správnym skutkovým a právnym záverom, lebo:
„právo na zadosťučinenie v peňažnej sume patrí autorovi len vtedy, ak mu vznikla
porušením práv závažná ujma nemajetkovej povahy, teda že nie každé porušenie
autorských práv spôsobí autorovi aj ujmu nemajetkovej povahy a že zákon vyžaduje
kvalifikovanú ujmu – závažnú,
existencia a ani akákoľvek výška majetkovej ujmy na právach autora a popieranie jeho
autorských práv samo osebe nepreukazuje existenciu nemajetkovej ujmy, jej
závažnosť výšku,
právoplatnosť napadnutého rozsudku vo zvyšku potvrdzuje porušenie autorských práv
navrhovateľa spoločnosťou T., s.r.o., skutkové dôvody podanej žaloby (vyčítané
porušenie autorských práv) zostali nezmenené počas celého konania, keď zmenu
výšky požadovanej nemajetkovej ujmy navrhovateľ zdôvodňoval len poukazom
na trvanie porušovania,
strata motivácie navrhovateľa ako autora nebola ním označeným a v konaní
vykonaným dokazovaním preukázaná, pričom ako sám navrhovateľ uviedol
vo vyjadrení k podanému odvolaniu, túto nemožno ani objektívne preukázať,
v dôsledku čoho na toto tvrdenie, ako na tvrdenie, pravdivosť ktorého sa preukázať
nedá, prihliadať nemožno,
navrhovateľ v konaní predloženým potvrdením o práceneschopnosti dôvod svojej
práceneschopnosti a hospitalizácie nepreukázal, nepreukázal teda žiadnu príčinnú
súvislosť medzi porušením jeho autorských práv a zhoršením jeho zdravotného stavu,
predmetné diela navrhovateľa ako diela úžitkového umenia vytvorené od počiatku
pre reklamné účely neboli porušením autorských práv zo strany odporcu deformované,
znehodnotené, prípadne zosmiešnené a vzhľadom k neoznačeniu týchto diel žiadna
osoba, ktorá s nimi prišla do styku, nevedela o autorstve navrhovateľa a nevedela
si ich preto dať s ním do súvisu pričom ani sám navrhovateľ do vytvoreného diela
pre tričká svoju autorskú značku v podobe svojho priezviska nepoužil (a nevyhradil
si teda jeho označenie stotožniteľnou značkou),
diela navrhovateľa určené pre úžitkové – reklamné predmety odporca použil
na rovnaký účel,
nárok na úrok z omeškania pri nemajetkovej ujme v peňažnej sume určenej súdom
oprávnenej osobe neprináleží (pre vznik nároku už rozhodnutím súdu) a v tomto smere
súd prvého stupňa svoje rozhodnutie (jeho priznanie) ani nijak nezdôvodnil,
navrhovateľ neoznačil a nepredložil dôkazy o prípadných konkrétnych následných
reakciách verejnosti, rodiny a okruhu obdobných autorov (a negatívnych dopadoch)
vyvolaných porušením jeho autorských práv,
odporca v čase porušenia autorských práv navrhovateľa nevedel a nemohol vedieť
o tom, kto je autorom týchto diel a že vôbec ide o diela požívajúce autorskú ochranu,
nakoľko účastníci konania sa spolu pred začatím sporu nestretli,
preukázanie podielu diel navrhovateľa na zisku odporcu jednak nie je možne
objektívne preukázať a toto (z dôvodov zhora uvedených) nemá ani vplyv na prípadnú
existenciu a výšku nemajetkovej ujmy autora,
nemajetková ujma – jej vznik a výška nie je nevyhnutne ani priamo podmienená
a závislá početnosťou porušenia autorského práva,
navrhovateľ vytvoril predmetné diela za odmenu 4 000 Sk, pričom v čase
ich vytvorenia nemohol sa dôvodne domnievať o tom, že bude mať z uvedených diel
aj prípadný ďalší príjem z ďalšieho rozširovania,
žaloba voči odporcovi – spoločnosti T., s.r.o. bola rozšírená až 24. januára 2000,
pričom účastníkom – odporcom bola pripustená 10. apríla 2007 a až na základe
rozšírenia návrhu z 30. marca 2010 (po pripustení dňa 8. júna 2010) sa jej začali týkať
aj iné žalobné petity, ako o zaplatenie nemajetkovej ujmy,
odvolateľ nekonal pri porušení autorských práv navrhovateľa s primárnym účelom
dosiahnutia zisku predajom vecí,
o nároku nad sumu 350 000 Sk – 11 617,87 € už bolo právoplatne rozhodnuté prvým
rozsudkom súdu prvého stupňa,
vznik práva na náhradu závažnej nemajetkovej ujmy v peniazoch je podmienený tým,
že kvalifikovaná ujma skutočne nastala ako reálne a výsledkami dokazovania
preukázaný dôsledok protiprávneho konania odvolateľa (nie je postačujúca
už samotná možnosť jej vzniku)“.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, ktorým
žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že mu prizná náhradu závažnej
nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozsahu, v akom mu ju priznal súd prvého stupňa; žiadal
tiež priznať náhradu trov dovolacieho konania. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 238
ods. 1 O.s.p. a jeho opodstatnenosť z toho, že v konaní došlo k procesnej vade majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Podľa názoru navrhovateľa je napadnutý rozsudok prekvapivý, neočakávaný
a nemá základ vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd nedoplnil dokazovanie primeraným
spôsobom na to, aby z neho rezultovala tak razantná zmena rozhodnutia – úplné zamietnutie
nároku na primerané zadosťučinenie. Doplňujúci výsluch navrhovateľa na odvolacom
pojednávaní rozhodne nemožno považovať za doplnenie dokazovania, v rozsahu potrebnom
pre vykonanú zmenu prvostupňového rozsudku. Nesprávnosť právneho posúdenia veci
odvolacím súdom spočíva v tom, že odvolací súd na jednej strane uznal, že odporkyňa 2/
porušila autorské práva navrhovateľa, na druhej strane ale v rozpore s logikou ponechal toto
porušenie bez sankcie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd
nesprávne interpretoval pojem „nemajetková ujma“ a obmedzil sa len na konštatovanie, že nie
každé porušenie autorských práv spôsobí aj ujmu nemajetkovej povahy, pretože zákon
vyžaduje kvalifikovanú ujmu – závažnú. Opomenul však, že zákon č. 383/1997 Z.z. bližšie
nedefinuje ani pojem nemajetkovej umy, ani spôsob, ako sa určí stupeň jej závažnosti.
Vzhľadom na strohosť tohto zákona je pre správnu interpretáciu pojmu nemajetkovej ujmy
potrebné prihliadnuť na právne predpisy, ktoré daný pojem používajú (najmä ustanovenia
Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a ustanovenia Obchodného zákonníka o nekalej
súťaži), prípadne judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a názory, ku ktorým
pri výklade tohto pojmu dospeli autori odborných právnických publikácií. Citujúc z týchto
zdrojov dovolateľ uviedol, že nemajetkovou ujmou je aj ujma v psychickej, citovej
a pocitovej sfére autora a jej obsahom môže byť aj pocit existenčného ohrozenia, autorov
strach z reálnej hrozby straty tvorivých zákaziek, straty alebo zníženia zdroja obživy, rovnako
ako i jeho psychická trauma. Zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady spôsobenej ujmy
je multifunkčný právny prostriedok, ktorý má plniť úlohu satisfakčnú, kompenzačnú,
reparačnú a aj sankčnú. Pri určení primeranej výšky tejto náhrady musí súd prihliadnuť
na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu, ako aj na charakter, rozsah a trvaniu
vzniknutej nemajetkovej ujmy. Pre záver o závažnosti vzniknutej ujmy nie sú rozhodujúce iba
subjektívne pocity autora – za závažnú ujmu treba považovať len ujmu, ktorú by za závažnú
považoval aj každý iný autor nachádzajúci sa v postavení a na mieste priamo postihnutého
autora. Podľa názoru dovolateľa napadnutý rozsudok vec z týchto hľadísk neposudzuje;
odvolací súd bližšie nevysvetlil, prečo ujmu spôsobenú navrhovateľovi dlhší čas
pretrvávajúcim nekorektným, nemorálnym a autorské práva popierajúcim konaním
odporkyne 2/ nepovažoval za závažnú. Ničím nedoložený je tiež záver odvolacieho súdu, že
navrhovateľ nepreukázal stratu svojej autorskej motivácie a tvorivých schopností,
resp. príčinnú súvislosť medzi porušením autorských práv odporkyňou 2/ a zhoršením
zdravotného stavu navrhovateľa. Lekárske potvrdenie o zdravotnom stave navrhovateľa
považoval súd prvého stupňa za preukazujúce negatívne dopady porušenia autorských práv
na psychiku navrhovateľa, odvolací súd ich ale – bez potreby doplnenia náležitým
dokazovaním – nepovažoval za presvedčivé a postačujúce. Konštatovanie odvolacieho súdu,
že navrhovateľ nepredložil dôkazy o konkrétnych následných reakciách verejnosti, rodiny,
okruhu obdobných autorov, je tiež prekvapivé, lebo prvostupňový súd dokazovanie v tomto
smere nevykonal a aj v tom sa uspokojil s tými dôkazmi, ktoré vykonal. Odvolací súd ale
dospel k opačným skutkovým zisteniam bez toho, aby dokazovanie zopakoval alebo doplnil.
V ďalšom sa dovolateľ vyjadril k nesprávnosti viacerých čiastkových záverov odvolacieho
súdu (o tom, že nie je významná početnosť porušenia autorských práv alebo doba, po ktorú
boli tieto práva porušované) a poprel opodstatnenosť, resp. právny význam argumentácie
odvolacieho súdu, v zmysle ktorej v danom prípade autorské dielo nebolo autorom označené,
odporkyňa 2/ ho použila na rovnaký (reklamný) účel ako pôvodne určený bez toho, aby dielo
znevážila, zosmiešnila alebo deformovala a porušenie autorských práv nebolo zo strany
odporkyne 2/ primárne motivované snahou dosiahnuť zisk. Podľa názoru dovolateľa
sa odvolací súd neprimeraným spôsobom sústredil iba na jeden aspekt (závažnosť porušenia
autorských práv), ak by ale zohľadnil všetky ďalšie súvisiace okolnosti, musel by dospieť
k záveru, že je splnená aj podmienka závažnosti spôsobenej nemajetkovej ujmy. Vykonané
dokazovanie preukázalo, že odporkyňa 2/ od samého počiatku vedela, že porušuje autorské
práva navrhovateľa (aktívne objednávala ďalšie rozmnoženiny, ku ktorým autor nedal súhlas)
a v porušovaní autorských práv pokračovala napriek upozorneniam a mimosúdnym výzvam
navrhovateľa a dva roky prebiehajúcemu súdnemu sporu. Tieto okolnosti označil navrhovateľ
za závažné a obzvlášť zavrhnutiahodné, ktoré nemožno tolerovať a ani ospravedlňovať
neznalosťou.
Odporkyňa 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku, ktorý možno napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.); obligatórne sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
1. Dovolateľ procesné vady uvedené v § 237 O.s.p. nenamietal a ich existencia
nevyšla v dovolacom konaní najavo.
2. Podľa názoru navrhovateľa došlo v konaní k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej)
procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
2.1. O procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. ide medziiným
vtedy, keď odvolací súd nerešpektuje ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
mu ukladajú povinnosť opakovať dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa.
Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednotne zastáva názor,
že procesný postup odvolacieho súdu, ktorý nerešpektuje § 213 ods. 3 O.s.p. a bez opakovania
dokazovania dospeje k skutkovým a právnym záverom odlišným od záverov, ku ktorým
na základe priebehu a výsledkov dokazovania dospel súd prvého stupňa, má za následok
tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2011 sp. zn. 1 Cdo 98/2010 a sp. zn.
2 Cdo 266/2010, z 9. novembra 2011 sp. zn. 3 Cdo 124/2011, z 24. novembra 2011 sp. zn.
4 Cdo 20/2011, zo 14. júna 2011 sp. zn. 5 Cdo 157/2010 a z 31. októbra 2011 sp. zn.
Pred tým, než odvolací súd pristúpi k úvahám o tom, ako vec posúdiť po právnej
stránke, skúma správnosť skutkových záverov súdu prvého stupňa, a to pri zohľadnení
celkového priebehu konania a výsledkov dokazovania. Úvahy odvolacieho súdu o správnosti
skutkových záverov súdu prvého stupňa sú však značne obmedzené. Podľa § 213 ods. 1 O.s.p.
je totiž odvolací súd týmito závermi viazaný. Iba ak má odvolací súd za to, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Viazanosť odvolacieho
súdu skutkovým stavom ustáleným súdom prvého stupňa a podmienenie zmeny jeho
skutkových záverov opakovaním alebo vykonaním nových dôkazov vyplýva zo zásady
priamosti a ústnosti občianskeho súdneho konania. Pod opakovaním dôkazov vykonaných
súdom prvého stupňa netreba rozumieť opakovanie všetkých dôkazov, ale iba takých dôkazov
vykonaných súdom prvého stupňa, o výsledkoch správnosti ktorých má odvolací súd
pochybnosti. Pre opakovanie dôkazov platia tie isté procesné postupy ako pri vykonávaní
pôvodného dôkazu. Pokiaľ sa teda odvolací súd chce odchýliť od skutkového zistenia súdu
prvého stupňa, ku ktorému dospel na základe pred ním bezprostredne vykonaného
dokazovania výpoveďou účastníka konania alebo svedka, musí v súlade so zákonom
zopakovať sám taký dôkaz spôsobom, ktorý určujú ustanovenia § 126 a § 131 ods. 1 O.s.p.,
a zadovážiť si tak rovnocenný (plnohodnotný, s rovnakou výpovednou hodnotou) podklad
pre jeho prípadné odlišné hodnotenie. Je zásadne neprípustné, aby odvolací súd prehodnotil
výsledky dokazovania a z nich vyplývajúce skutkové zistenia bez toho, aby tieto dôkazy
opakoval.
O tom, ako v tej – ktorej veci prebiehalo na súdoch nižších stupňov konanie (vrátane
dokazovania), môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc
o súdnych pojednávaniach (viď § 40 ods. 1 O.s.p. a § 122 ods. 1 O.s.p.).
V danom prípade zápisnica spísaná na odvolacom pojednávaní 19. januára 2012
(č.l. 652 spisu) svedčí o tom, že predseda senátu v stručnosti oboznámil obsah spisu (návrh
na začatie konania a jeho doplnenie a rozšírenie, niektoré rozhodnutia súdov v tejto veci,
odvolanie a vyjadrenie k nemu) a že sa následne vyjadrili právni zástupcovia účastníkov
konania a tiež osobne navrhovateľ.
Dovolateľ opodstatnene namieta, že samotný „výsluch“ navrhovateľa na odvolacom
pojednávaní nemožno považovať za postačujúci podklad pre podstatnú zmenu skutkového
stavu, ktorá by opodstatňovala zamietnutie návrhu na začatie konania. Dovolací súd
v súvislosti s tým zdôrazňuje, že výsluch účastníka konania (§ 131 O.s.p.) ako dôkazný
prostriedok treba dôsledne odlišovať od tvrdenia účastníka konania, či už je súčasťou návrhu
na začatie konania, ústnych prednesov na pojednávaní alebo obsahom písomných podaní
adresovaných súdu. Tiež účel výpovede účastníka a tvrdenia účastníka je odlišný. Účelom
skutkových tvrdení účastníka konania je vysvetliť súdu skutkový dej, ktorý zo svojich hľadísk
považuje za významný; dokazovanie vykonávané výsluchom účastníka (§ 131 O.s.p.) konania
má ale overiť pravdivosť skutkových tvrdení účastníka konania.
Súd prvého stupňa v danom prípade vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa
v zmysle § 131 O.s.p. (viď č.l. 36 spisu) na pojednávaní dňa 20. januára 2005 (v zápisnici
o tomto pojednávaní, ktorá je v spise založená na č.l. 34, sa nesprávne uvádza, že
mu bolo dané poučenie v zmysle „§ 138 O.s.p.“). Zápisnica spísaná odvolacím súdom
19. januára 2012 (č.l. 652 spisu) nasvedčuje tomu, že na odvolacom pojednávaní
sa navrhovateľ iba vyjadril k prejednávanej veci a vysvetlil súdu, v čom podľa jeho názoru
spočíva nemajetková ujma spôsobená mu odporkyňou 2/. Nešlo teda o výsluch účastníka
konania v zmysle § 131 O.s.p., ani opakovanie dokazovania, ktoré výsluchom navrhovateľa
vykonal súd prvého stupňa.
Je zrejmé, že súd prvého stupňa na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania
(vrátane dokazovania výsluchom navrhovateľa) dospel k skutkovému zisteniu, že porušenie
autorských práv navrhovateľa odporkyňou 2/ malo za následok jeho závažnú nemajetkovú
ujmu, lebo viedlo k strate autorskej motivácie navrhovateľa a jeho tvorivých schopností, ako
aj k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, so zreteľom na ktoré musel byť hospitalizovaný.
Odvolací súd – bez adekvátneho opakovania dokazovania – dospel k opačnému skutkovému
záveru, podľa ktorého k takejto ujme navrhovateľa nedošlo, resp. navrhovateľ ju v konaní
nepreukázal.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že postup odvolacieho súdu sa priečil § 213 ods. 3 O.s.p.
2.2. O procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. ide tiež v prípade
nesprávneho procesného postupu súdu, ku ktorému došlo nerešpektovaním ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich vykonávanie dokazovania jednotlivými
dôkaznými prostriedkami.
Už v rozhodnutiach publikovaných ako R 64/1966 a R 92/1968 bolo uvedené, že
pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka spolurozhodujú aj momenty, ktoré spravidla nie
sú (nemôžu byť) zachytené v zápisnici o súdnom pojednávaní (presvedčivosť vystupovania,
kolísavosť, prejavy ohľadu k tomu ktorému účastníkovi, väčšia alebo menšia ochota presne
zodpovedať kladené otázky a mnoho iných). Je preto potrebné trvať na tom, aby odvolací súd,
pokiaľ sa hodlá odchýliť od skutkového zistenia, ku ktorému dospel súd prvého stupňa
na základe pred ním vykonaného dokazovania svedeckou výpoveďou, tieto dôkazy sám
zopakoval a obstaral si tak rovnocenný podklad pre prípadné odlišné vyhodnotenie výpovede
svedka. Zo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výpoveďami viacerých
svedkov [F. W. (č.l. 93 spisu), M. M. (č.l. 94, 240 a 520 spisu), A. V. (č.l. 94 spisu), M. K.
(č.l. 124 spisu), V. V. (č.l. 169 a 531 spisu) a A. K. (č.l. 518 spisu) a že zo skutkových
zistení, ku ktorým na tomto základe dospel, aj vychádzal pri rozhodovaní. Odvolací súd
neopakoval dokazovanie výpoveďou svedkov (resp. výpoveďou niektorého z nich), a napriek
tomu prehodnotil skutkový stav zistený prvostupňovým súdom, ktorý sa týkal aj skutkových
okolností takej povahy, ktoré mohol vyvodiť len z predmetných svedeckých výpovedí
(napríklad o tom, na aký účel bolo dielo pôvodne určené a neskôr odporkyňou 2/ používané,
resp. či odporkyňa vedela alebo nevedela o autorstve navrhovateľa k tomuto dielu).
V spise je založený celý rad listinných dôkazov, z ktorých súdy pri rozhodovaní
nepochybne vychádzali (príkladom je aj lekárske potvrdenie z 21. júna 2005 na č.l. 83 spisu).
Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo
samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí,
(len) ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.
Obsah zápisnice o pojednávaní z 19. októbra 2010 (č.l. 530 spisu) nasvedčuje tomu,
že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie predmetným lekárskym potvrdením najneskôr
na tomto pojednávaní. Odvolací súd na prejednanie odvolania nariadil pojednávanie, dôkaz
touto listinou ale v súlade s vyššie uvedeným ustanovením nevykonal. Zo spisu je pritom
zrejmé, že z obsahu tejto listiny vychádza a aj na podklade toho, čo z nej zistil (z jej obsahu),
vyvodil záver, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním odporkyne 2/
porušujúcim autorské práva navrhovateľa a zhoršením zdravotného stavu navrhovateľa.
Vyššie uvedené (viď 2.1. a 2.2.) potvrdzuje opodstatnenosť tvrdenia dovolateľa, že
v konaní pred odvolacím súdom došlo k procesnej vade v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
3. V dovolaní je uplatnený aj dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.;
navrhovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V obdobných prípadoch, v ktorých odvolací súd nerešpektoval ustanovenie § 213
ods. 3 O.s.p., dovolací súd spravidla konštatuje, že závery odvolacieho súdu vychádzajúce
zo skutkových zistení, ku ktorým odvolací súd dospel na podklade dokazovania vykonaného
v rozpore so zákonom, sú v dôsledku procesnej vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) zatiaľ
predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v danej procesnej situácii oprávnenie hodnotiť
ich (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2012 sp. zn.
4 Cdo 88/2011), resp. že napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť
prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia
odvolacieho súdu vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu konania nedávajú pre toto
posúdenie dostatočný podklad (viď napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 263/2005).
V danom prípade boli však nastolené nielen právne otázky majúce bezprostrednú
väzbu na to, ako (procesne akým spôsobom) a s akými výsledkami prebehlo dokazovanie
v tomto konkrétnom prípade, ale tiež právne otázky všeobecnej hmotnoprávnej povahy,
správne zodpovedanie ktorých môže mať v ďalšom konaní význam bez ohľadu na to, k akým
skutkovým zisteniam sa dospeje. S prihliadnutím na to dovolací súd k niektorým nastoleným
otázkam tejto povahy uvádza nasledovné:
Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 383/1997 Z.z. autor, ktorého právo bolo porušené, môže
sa domáhať najmä toho, aby sa porušovanie jeho práva zakázalo, následky porušenia
odstránili a aby sa mu poskytlo náležité zadosťučinenie. Ak vznikla porušením práva autorovi
závažná ujma nemajetkovej povahy, má autor právo na zadosťučinenie v peňažnej sume,
ak sa priznanie iného zadosťučinenia nejaví ako postačujúce; výšku peňažného
zadosťučinenia určí súd, ktorý prihliada najmä na rozsah vzniknutej ujmy, ako
aj na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z sp. zn. 1 Co 23/1997, ktorý bol
uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 62/1997 uviedol, že pre úspešné uplatnenie
nároku na zadosťučinenie musia byť splnené zákonné predpoklady, najmä existencia závažnej
ujmy nemajetkovej povahy vzniknutej v príčinnej súvislosti s porušením autorského práva
a tiež skutočnosť, že v konkrétnom prípade by priznanie iného zadosťučinenia nebolo
postačujúce. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý bol
zaujatý v tomto rozsudku (a zopakovaný aj v rozsudku tohto súdu z 25. septembra 2008
sp. zn. 3 Cdo 77/2007), by o závažnú ujmu nemajetkovej povahy išlo napríklad v prípade
znehodnotenia diela, ktoré má za následok zníženie vážnosti autora, prípadne o deformovanie
jeho umeleckej orientácie a pod. V preskúmavanej veci nemá dovolací súd dôvod odkloniť
sa od týchto právnych záverov. Poznamenáva ale, že znehodnotenie diela znižujúce autorskú
vážnosť a tiež deformovanie umeleckej orientácie autora sú len príkladmi dôvodov, ktoré
v praxi môžu v oveľa širšom rozsahu viesť k závažnej nemajetkovej ujme autora. Pojem
nemajetkovej (nehmotnej alebo morálnej) ujmy autora nie je v zákone č. 383/1997 Z.z.
definovaný. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych kritérií umožňujúcich rozhraničenie
jednotlivých prípadov z hľadiska posúdenia, či ide alebo nejde o nemajetkovú ujmu autora,
nevypočítava ani formy alebo druhy strát autora napĺňajúcich pojem „nemajetková ujma“.
Tým zákon ponecháva priestor pre to, aby aplikačná prax na konkrétnych individuálnych
okolnostiach určitého prípadu uvážila, či porušenie autorských práv malo za následok ujmu
tejto povahy. Aj vo sfére pôsobnosti tohto zákona treba vychádzať z toho, že nemajetková
ujma autora predstavuje jeho stratu, ktorá nie je škodou na jeho majetku a neprejavuje
sa v jeho majetkovej sfére. Nemožno však prehliadať, že autor neraz práve zásahy do jeho
vnútorného autorského života pociťuje ťaživejšie ako zásahy v majetkovej oblasti. Hoci
nemajetková ujma nemôže byť kvantifikovaná žiadnym objektívnym finančným spôsobom
s odkazom na trhové mechanizmy, neznamená to, že nie je vyjadriteľná v peniazoch. I keď
sa pri určovaní výšky peňažného zadosťučinenia uplatňuje voľná úvaha súdu, nesmie ísť
z jeho strany o ľubovôľu; rozhodnutie súdu sa aj v tomto smere musí opierať o objektívne,
zistené a preskúmateľné kritériá vychádzajúce z okolností prípadu. Treba mať na zreteli
aj to, že jediným konaním porušujúcim autorské práva môže byť spôsobená nemajetková
ujma autora vo viacerých smeroch. Nemajetková ujma môže vzniknúť v jeho osobnostnej
sfére (môže sa týkať napríklad dobrého mena autora, autorskej cti a povesti), môže sa však
prejavovať aj v spoločenských, pracovných a rodinných vzťahoch autora. Obsahom
nemajetkovej ujmy môže byť aj autorov strach z reálnej hrozby straty tvorivých schopností
alebo autorskej invencie, obavy z ďalšieho autorského pôsobenia. Niektoré ujmy tejto povahy
nemajú síce majetkovú povahu, môžu mať ale nezanedbateľné dopady aj na majetkovú sféru
autora (príkladom je strata záujmu o autora a zníženie dopytu po jeho dielach). I keď
nemajetková ujma spôsobená vo vnútornej (psychickej, duchovnej, citovej a pocitovej) sfére
autora sa preukazuje s ťažkosťami, na báze určitých konkrétnych vonkajších prejavov predsa
len možno spravidla usúdiť, či k nej (ne)došlo, a prípadne aj to, v akej intenzite.
Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v ustanovení § 44 ods. 1 zákona č. 383/1997 Z.z.,
nie je významná subjektívna stránka (t.j. to, ako autor zo svojich subjektívnych hľadísk vníma
porušenie jeho práv a tiež dôsledky porušenia autorských práv). So zreteľom na to sa
pre úspešné uplatnenie nároku na túto náhradu nevyžaduje, aby na strane toho, kto
do autorských práv zasiahol, existoval úmysel priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť
vedomá alebo nevedomá; relevantné môže byť preto aj konanie mimovoľné alebo v dobrej
viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje porušovanie autorských práv. Z tohto hľadiska
je postačujúcou sama objektívna spôsobilosť konania porušujúceho autorské práva spôsobiť
závažnú nemajetkovú ujmu (t.j. objektívna možnosť, že určité konanie takúto ujmu
spôsobilo). Pokiaľ ale má byť autor úspešný so svojím návrhom, ktorým sa v občianskom
súdnom konaní domáha náhrady závažnej nemajetkovej ujmy v peniazoch, musí s poukazom
na konkrétne skutkové okolnosti tvrdiť a v konaní v rámci dokazovania aj dostatočne
preukázať, že k jeho ujme takejto povahy reálne došlo. Z tohto hľadiska už potom nestačí iba
sama možnosť, že k takejto ujme došlo; súd musí vždy zistiť, že závažná nemajetková ujma
autora skutočne nastala (povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva
v tomto smere na navrhovateľovi).
4. Z dôvodov uvedených vyššie v bode 2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. októbra 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková