Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/278/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. J. F.,

bývajúceho vo Z., zastúpeného JUDr. P. E., advokátom so sídlom v B., proti odporkyniam 1/

T., s.r.o., so sídlom v L., IČO: X., a 2/ T.T., so sídlom v L., IČO: X., obom zastúpeným

JUDr. A. K., advokátom so sídlom v L., o určenie autorského práva a iné, vedenej na

Okresnom súde Levice pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre z 19. januára 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre

z 19. januára 2012 sp. zn. a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Levice rozsudkom 20. decembra 2010 č.k. -618 zakázal

odporkyni 2/ rozširovanie a používanie grafického návrhu č. 1 – štylizovane usmievajúcej

sa konskej hlavy s chomútom a nápisom „F.“ (ďalej len „grafický návrh č. 1“) a grafického

návrhu č. 2 – štylizovane usmievajúceho sa koňa stojaceho na zadných nohách umiestneného

v podkove s nápisom „H. – R.“ a na spodnej časti „P.“ (ďalej len „grafický návrh č. 2“).

Odporkyni 2/ zároveň uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní z titulu náhrady

závažnej nemajetkovej ujmy sumu 11 617,87 € s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo

sumy 11 617,87 od 1. apríla 2007 do zaplatenia; návrh vo zvyšku zamietol. V odôvodnení

uviedol, že navrhovateľ sa návrhom zo 4. februára 2004, teda podaného za účinnosti zákona č.

o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom domáhal ochrany

jeho autorských práv, ktoré boli za účinnosti – Autorský zákon

a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) porušené konaním odporkyne 2/. Výsledkami dokazovania, ktoré

bolo vykonané medziiným svedeckými výpoveďami, listinnými dôkazmi a znaleckým

posudkom, mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľ na základe zmluvy s firmou

E. V. – R. vytvoril dve autorské diela – grafické návrhy č. 1 a 2, ktoré mohla táto firma použiť

pre potlač na tričkách určených pre jej odberateľa – H.. V danom prípade ale nezostalo len pri

tomto využívaní jeho autorských diel a odporkyňa 2/ ich začala používať aj na iné účely. Bez

súhlasu navrhovateľa diela ďalej rozmnožovala, použila na logo hotela a vyšívané

podbradníky, ktoré sa používajú pri poskytovaní stravovacích služieb v jedálenskej časti

hotela. Tým bolo porušené právo autora na označenie diela a jeho nedotknuteľnosť, ako aj

právo rozhodnúť o zverejnení diela (, a ).

Vzhľadom na to súd prvého stupňa vyslovil zákaz ďalšieho rozširovania grafických návrhov

č. 1 a 2. Nakoľko navrhovateľovi v dôsledku porušenia jeho autorských práv vznikla závažná

ujma nemajetkovej povahy ( ) spočívajúca v strate

motivácie k ďalšej aktívnej tvorbe a v zhoršení jeho zdravotného stavu (navrhovateľ bol

v príčinnej súvislosti s tým hospitalizovaný) a priznanie iného zadosťučinenia by sa v danom

prípade nejavilo ako postačujúce, zaviazal súd prvého stupňa odporkyňu 2/ zaplatiť

navrhovateľovi náhradu tejto ujmy vo výške 11 617,87 €. Návrh proti odporkyni 2/ vo

zvyšnej časti zamietol ako nedôvodný, návrh v časti týkajúcej sa odporkyne 1/ zamietol

v celom rozsahu vzhľadom na nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie.

Na odvolanie odporkyne 2/, ktorým napadla výrok prvostupňového rozsudku

ukladajúci povinnosť zaplatiť navrhovateľovi peňažnú náhradu závažnej nemajetkovej ujmy

s príslušenstvom, Krajský súd v Nitre rozsudkom z 19. januára 2012 sp. zn.

napadnutý výrok zmenil tak, že návrh zamietol. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal

na nariadenom odvolacom pojednávaní a po doplnení dokazovania výsluchom navrhovateľa

dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti treba zmeniť (§ 220

) a návrh navrhovateľa aj v tejto časti zamietnuť. Odvolací súd konštatoval, že

odvolaním nenapadnutou časťou rozsudku súdu prvého stupňa (výrokmi zakazujúcimi

odporkyni 2/ rozširovať a používať grafické návrhy č. 1 a 2) bolo právoplatne rozhodnuté

o tom, že odporkyňa 2/ porušila autorské práva navrhovateľa. Pokiaľ ale súd prvého stupňa

z vykonaného dokazovania vyvodil, že konaním odporkyne 2/ bola navrhovateľovi spôsobená

závažná nemajetková ujma odôvodňujúca priznanie náhrady v peniazoch, spočíva jeho

rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhovateľ na odôvodnenie svojho

návrhu v tejto časti poukazoval na to, že bez jeho súhlasu bolo dielo deformujúco spracované

do podoby nášiviek a znaku hotela, tým bola celkove znehodnotená jeho pôvodná autorská

výpoveď, odporkyňa 2/ znevážila výsledok jeho práce, tvorivej mysle a fantázie, do ktorého

vložil osobné predstavy, zručnosti a kus seba samého. Porušenie jeho autorských práv

ho frustruje a pociťuje bezmocnosť z deformácie pôvodnej autorskej predstavy. Po zistení

porušenia jeho autorských práv utrpel šok, stratil schopnosť sústrediť sa na prácu, myslel len

na porušenie jeho autorských práv a na to, že nemal nič zo svojho diela a bolo opomenuté

a zničené jeho meno autora. To mu spôsobilo psychické utrpenie a práceneschopnosť spojenú

s hospitalizáciou. Výšku primeranej náhrady závažnej nemajetkovej ujmy spôsobenej

odporkyňou 2/ vyvodzoval navrhovateľ z toho, že odporkyňa 2/ prevádzkuje medzinárodný

hotel a jeho grafické návrhy predstavujú logotipy pre hotel. Podľa názoru odvolacieho súdu

navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia a ich opodstatnenosť

z hľadiska práva na náhradu nemajetkovej ujmy autora v peniazoch. Súd prvého stupňa

v danej veci nedospel k správnym skutkovým a právnym záverom, lebo:

„právo na zadosťučinenie v peňažnej sume patrí autorovi len vtedy, ak mu vznikla

porušením práv závažná ujma nemajetkovej povahy, teda že nie každé porušenie

autorských práv spôsobí autorovi aj ujmu nemajetkovej povahy a že zákon vyžaduje

kvalifikovanú ujmu – závažnú,

existencia a ani akákoľvek výška majetkovej ujmy na právach autora a popieranie jeho

autorských práv samo osebe nepreukazuje existenciu nemajetkovej ujmy, jej

závažnosť výšku,

právoplatnosť napadnutého rozsudku vo zvyšku potvrdzuje porušenie autorských práv

navrhovateľa spoločnosťou T., s.r.o., skutkové dôvody podanej žaloby (vyčítané

porušenie autorských práv) zostali nezmenené počas celého konania, keď zmenu

výšky požadovanej nemajetkovej ujmy navrhovateľ zdôvodňoval len poukazom

na trvanie porušovania,

strata motivácie navrhovateľa ako autora nebola ním označeným a v konaní

vykonaným dokazovaním preukázaná, pričom ako sám navrhovateľ uviedol

vo vyjadrení k podanému odvolaniu, túto nemožno ani objektívne preukázať,

v dôsledku čoho na toto tvrdenie, ako na tvrdenie, pravdivosť ktorého sa preukázať

nedá, prihliadať nemožno,

navrhovateľ v konaní predloženým potvrdením o práceneschopnosti dôvod svojej

práceneschopnosti a hospitalizácie nepreukázal, nepreukázal teda žiadnu príčinnú

súvislosť medzi porušením jeho autorských práv a zhoršením jeho zdravotného stavu,

predmetné diela navrhovateľa ako diela úžitkového umenia vytvorené od počiatku

pre reklamné účely neboli porušením autorských práv zo strany odporcu deformované,

znehodnotené, prípadne zosmiešnené a vzhľadom k neoznačeniu týchto diel žiadna

osoba, ktorá s nimi prišla do styku, nevedela o autorstve navrhovateľa a nevedela

si ich preto dať s ním do súvisu pričom ani sám navrhovateľ do vytvoreného diela

pre tričká svoju autorskú značku v podobe svojho priezviska nepoužil (a nevyhradil

si teda jeho označenie stotožniteľnou značkou),

diela navrhovateľa určené pre úžitkové – reklamné predmety odporca použil

na rovnaký účel,

nárok na úrok z omeškania pri nemajetkovej ujme v peňažnej sume určenej súdom

oprávnenej osobe neprináleží (pre vznik nároku už rozhodnutím súdu) a v tomto smere

súd prvého stupňa svoje rozhodnutie (jeho priznanie) ani nijak nezdôvodnil,

navrhovateľ neoznačil a nepredložil dôkazy o prípadných konkrétnych následných

reakciách verejnosti, rodiny a okruhu obdobných autorov (a negatívnych dopadoch)

vyvolaných porušením jeho autorských práv,

odporca v čase porušenia autorských práv navrhovateľa nevedel a nemohol vedieť

o tom, kto je autorom týchto diel a že vôbec ide o diela požívajúce autorskú ochranu,

nakoľko účastníci konania sa spolu pred začatím sporu nestretli,

preukázanie podielu diel navrhovateľa na zisku odporcu jednak nie je možne

objektívne preukázať a toto (z dôvodov zhora uvedených) nemá ani vplyv na prípadnú

existenciu a výšku nemajetkovej ujmy autora,

nemajetková ujma – jej vznik a výška nie je nevyhnutne ani priamo podmienená

a závislá početnosťou porušenia autorského práva,

navrhovateľ vytvoril predmetné diela za odmenu 4 000 Sk, pričom v čase

ich vytvorenia nemohol sa dôvodne domnievať o tom, že bude mať z uvedených diel

aj prípadný ďalší príjem z ďalšieho rozširovania,

žaloba voči odporcovi – spoločnosti T., s.r.o. bola rozšírená až 24. januára 2000,

pričom účastníkom – odporcom bola pripustená 10. apríla 2007 a až na základe

rozšírenia návrhu z 30. marca 2010 (po pripustení dňa 8. júna 2010) sa jej začali týkať

aj iné žalobné petity, ako o zaplatenie nemajetkovej ujmy,

odvolateľ nekonal pri porušení autorských práv navrhovateľa s primárnym účelom

dosiahnutia zisku predajom vecí,

o nároku nad sumu 350 000 Sk – 11 617,87 € už bolo právoplatne rozhodnuté prvým

rozsudkom súdu prvého stupňa,

vznik práva na náhradu závažnej nemajetkovej ujmy v peniazoch je podmienený tým,

že kvalifikovaná ujma skutočne nastala ako reálne a výsledkami dokazovania

preukázaný dôsledok protiprávneho konania odvolateľa (nie je postačujúca

už samotná možnosť jej vzniku)“.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, ktorým

žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že mu prizná náhradu závažnej

nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozsahu, v akom mu ju priznal súd prvého stupňa; žiadal

tiež priznať náhradu trov dovolacieho konania. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 238

ods. 1 a jeho opodstatnenosť z toho, že v konaní došlo k procesnej vade majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Podľa názoru navrhovateľa je napadnutý rozsudok prekvapivý, neočakávaný

a nemá základ vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd nedoplnil dokazovanie primeraným

spôsobom na to, aby z neho rezultovala tak razantná zmena rozhodnutia – úplné zamietnutie

nároku na primerané zadosťučinenie. Doplňujúci výsluch navrhovateľa na odvolacom

pojednávaní rozhodne nemožno považovať za doplnenie dokazovania, v rozsahu potrebnom

pre vykonanú zmenu prvostupňového rozsudku. Nesprávnosť právneho posúdenia veci

odvolacím súdom spočíva v tom, že odvolací súd na jednej strane uznal, že odporkyňa 2/

porušila autorské práva navrhovateľa, na druhej strane ale v rozpore s logikou ponechal toto

porušenie bez sankcie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd

nesprávne interpretoval pojem „nemajetková ujma“ a obmedzil sa len na konštatovanie, že nie

každé porušenie autorských práv spôsobí aj ujmu nemajetkovej povahy, pretože zákon

vyžaduje kvalifikovanú ujmu – závažnú. Opomenul však, že bližšie

nedefinuje ani pojem nemajetkovej umy, ani spôsob, ako sa určí stupeň jej závažnosti.

Vzhľadom na strohosť tohto zákona je pre správnu interpretáciu pojmu nemajetkovej ujmy

potrebné prihliadnuť na právne predpisy, ktoré daný pojem používajú (najmä ustanovenia

o ochrane osobnosti a ustanovenia o nekalej

súťaži), prípadne judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a názory, ku ktorým

pri výklade tohto pojmu dospeli autori odborných právnických publikácií. Citujúc z týchto

zdrojov dovolateľ uviedol, že nemajetkovou ujmou je aj ujma v psychickej, citovej

a pocitovej sfére autora a jej obsahom môže byť aj pocit existenčného ohrozenia, autorov

strach z reálnej hrozby straty tvorivých zákaziek, straty alebo zníženia zdroja obživy, rovnako

ako i jeho psychická trauma. Zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady spôsobenej ujmy

je multifunkčný právny prostriedok, ktorý má plniť úlohu satisfakčnú, kompenzačnú,

reparačnú a aj sankčnú. Pri určení primeranej výšky tejto náhrady musí súd prihliadnuť

na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu, ako aj na charakter, rozsah a trvaniu

vzniknutej nemajetkovej ujmy. Pre záver o závažnosti vzniknutej ujmy nie sú rozhodujúce iba

subjektívne pocity autora – za závažnú ujmu treba považovať len ujmu, ktorú by za závažnú

považoval aj každý iný autor nachádzajúci sa v postavení a na mieste priamo postihnutého

autora. Podľa názoru dovolateľa napadnutý rozsudok vec z týchto hľadísk neposudzuje;

odvolací súd bližšie nevysvetlil, prečo ujmu spôsobenú navrhovateľovi dlhší čas

pretrvávajúcim nekorektným, nemorálnym a autorské práva popierajúcim konaním

odporkyne 2/ nepovažoval za závažnú. Ničím nedoložený je tiež záver odvolacieho súdu, že

navrhovateľ nepreukázal stratu svojej autorskej motivácie a tvorivých schopností,

resp. príčinnú súvislosť medzi porušením autorských práv odporkyňou 2/ a zhoršením

zdravotného stavu navrhovateľa. Lekárske potvrdenie o zdravotnom stave navrhovateľa

považoval súd prvého stupňa za preukazujúce negatívne dopady porušenia autorských práv

na psychiku navrhovateľa, odvolací súd ich ale – bez potreby doplnenia náležitým

dokazovaním – nepovažoval za presvedčivé a postačujúce. Konštatovanie odvolacieho súdu,

že navrhovateľ nepredložil dôkazy o konkrétnych následných reakciách verejnosti, rodiny,

okruhu obdobných autorov, je tiež prekvapivé, lebo prvostupňový súd dokazovanie v tomto

smere nevykonal a aj v tom sa uspokojil s tými dôkazmi, ktoré vykonal. Odvolací súd ale

dospel k opačným skutkovým zisteniam bez toho, aby dokazovanie zopakoval alebo doplnil.

V ďalšom sa dovolateľ vyjadril k nesprávnosti viacerých čiastkových záverov odvolacieho

súdu (o tom, že nie je významná početnosť porušenia autorských práv alebo doba, po ktorú

boli tieto práva porušované) a poprel opodstatnenosť, resp. právny význam argumentácie

odvolacieho súdu, v zmysle ktorej v danom prípade autorské dielo nebolo autorom označené,

odporkyňa 2/ ho použila na rovnaký (reklamný) účel ako pôvodne určený bez toho, aby dielo

znevážila, zosmiešnila alebo deformovala a porušenie autorských práv nebolo zo strany

odporkyne 2/ primárne motivované snahou dosiahnuť zisk. Podľa názoru dovolateľa

sa odvolací súd neprimeraným spôsobom sústredil iba na jeden aspekt (závažnosť porušenia

autorských práv), ak by ale zohľadnil všetky ďalšie súvisiace okolnosti, musel by dospieť

k záveru, že je splnená aj podmienka závažnosti spôsobenej nemajetkovej ujmy. Vykonané

dokazovanie preukázalo, že odporkyňa 2/ od samého počiatku vedela, že porušuje autorské

práva navrhovateľa (aktívne objednávala ďalšie rozmnoženiny, ku ktorým autor nedal súhlas)

a v porušovaní autorských práv pokračovala napriek upozorneniam a mimosúdnym výzvam

navrhovateľa a dva roky prebiehajúcemu súdnemu sporu. Tieto okolnosti označil navrhovateľ

za závažné a obzvlášť zavrhnutiahodné, ktoré nemožno tolerovať a ani ospravedlňovať

neznalosťou.

Odporkyňa 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), proti rozsudku, ktorý možno napadnúť dovolaním ( ),

preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 ) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi ( ); obligatórne sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

1. Dovolateľ procesné vady uvedené v nenamietal a ich existencia

nevyšla v dovolacom konaní najavo.

2. Podľa názoru navrhovateľa došlo v konaní k tzv. inej (v neuvedenej)

procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

2.1. O procesnú vadu konania v zmysle ide medziiným

vtedy, keď odvolací súd nerešpektuje ustanovenia , ktoré

mu ukladajú povinnosť opakovať dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa.

Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednotne zastáva názor,

že procesný postup odvolacieho súdu, ktorý nerešpektuje a bez opakovania

dokazovania dospeje k skutkovým a právnym záverom odlišným od záverov, ku ktorým

na základe priebehu a výsledkov dokazovania dospel súd prvého stupňa, má za následok

tzv. inú vadu konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2011 sp. zn. a sp. zn.

, z 9. novembra 2011 sp. zn. , z 24. novembra 2011 sp. zn.

, zo 14. júna 2011 sp. zn. a z 31. októbra 2011 sp. zn.

).

Pred tým, než odvolací súd pristúpi k úvahám o tom, ako vec posúdiť po právnej

stránke, skúma správnosť skutkových záverov súdu prvého stupňa, a to pri zohľadnení

celkového priebehu konania a výsledkov dokazovania. Úvahy odvolacieho súdu o správnosti

skutkových záverov súdu prvého stupňa sú však značne obmedzené. Podľa

je totiž odvolací súd týmito závermi viazaný. Iba ak má odvolací súd za to, že súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám ( ). Viazanosť odvolacieho

súdu skutkovým stavom ustáleným súdom prvého stupňa a podmienenie zmeny jeho

skutkových záverov opakovaním alebo vykonaním nových dôkazov vyplýva zo zásady

priamosti a ústnosti občianskeho súdneho konania. Pod opakovaním dôkazov vykonaných

súdom prvého stupňa netreba rozumieť opakovanie všetkých dôkazov, ale iba takých dôkazov

vykonaných súdom prvého stupňa, o výsledkoch správnosti ktorých má odvolací súd

pochybnosti. Pre opakovanie dôkazov platia tie isté procesné postupy ako pri vykonávaní

pôvodného dôkazu. Pokiaľ sa teda odvolací súd chce odchýliť od skutkového zistenia súdu

prvého stupňa, ku ktorému dospel na základe pred ním bezprostredne vykonaného

dokazovania výpoveďou účastníka konania alebo svedka, musí v súlade so zákonom

zopakovať sám taký dôkaz spôsobom, ktorý určujú ustanovenia a ,

a zadovážiť si tak rovnocenný (plnohodnotný, s rovnakou výpovednou hodnotou) podklad

pre jeho prípadné odlišné hodnotenie. Je zásadne neprípustné, aby odvolací súd prehodnotil

výsledky dokazovania a z nich vyplývajúce skutkové zistenia bez toho, aby tieto dôkazy

opakoval.

O tom, ako v tej – ktorej veci prebiehalo na súdoch nižších stupňov konanie (vrátane

dokazovania), môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc

o súdnych pojednávaniach (viď a ).

V danom prípade zápisnica spísaná na odvolacom pojednávaní 19. januára 2012

(č.l. 652 spisu) svedčí o tom, že predseda senátu v stručnosti oboznámil obsah spisu (návrh

na začatie konania a jeho doplnenie a rozšírenie, niektoré rozhodnutia súdov v tejto veci,

odvolanie a vyjadrenie k nemu) a že sa následne vyjadrili právni zástupcovia účastníkov

konania a tiež osobne navrhovateľ.

Dovolateľ opodstatnene namieta, že samotný „výsluch“ navrhovateľa na odvolacom

pojednávaní nemožno považovať za postačujúci podklad pre podstatnú zmenu skutkového

stavu, ktorá by opodstatňovala zamietnutie návrhu na začatie konania. Dovolací súd

v súvislosti s tým zdôrazňuje, že výsluch účastníka konania ( ) ako dôkazný

prostriedok treba dôsledne odlišovať od tvrdenia účastníka konania, či už je súčasťou návrhu

na začatie konania, ústnych prednesov na pojednávaní alebo obsahom písomných podaní

adresovaných súdu. Tiež účel výpovede účastníka a tvrdenia účastníka je odlišný. Účelom

skutkových tvrdení účastníka konania je vysvetliť súdu skutkový dej, ktorý zo svojich hľadísk

považuje za významný; dokazovanie vykonávané výsluchom účastníka ( ) konania

má ale overiť pravdivosť skutkových tvrdení účastníka konania.

Súd prvého stupňa v danom prípade vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa

v zmysle (viď č.l. 36 spisu) na pojednávaní dňa 20. januára 2005 (v zápisnici

o tomto pojednávaní, ktorá je v spise založená na č.l. 34, sa nesprávne uvádza, že

mu bolo dané poučenie v zmysle „ “). Zápisnica spísaná odvolacím súdom

19. januára 2012 (č.l. 652 spisu) nasvedčuje tomu, že na odvolacom pojednávaní

sa navrhovateľ iba vyjadril k prejednávanej veci a vysvetlil súdu, v čom podľa jeho názoru

spočíva nemajetková ujma spôsobená mu odporkyňou 2/. Nešlo teda o výsluch účastníka

konania v zmysle , ani opakovanie dokazovania, ktoré výsluchom navrhovateľa

vykonal súd prvého stupňa.

Je zrejmé, že súd prvého stupňa na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania

(vrátane dokazovania výsluchom navrhovateľa) dospel k skutkovému zisteniu, že porušenie

autorských práv navrhovateľa odporkyňou 2/ malo za následok jeho závažnú nemajetkovú

ujmu, lebo viedlo k strate autorskej motivácie navrhovateľa a jeho tvorivých schopností, ako

aj k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, so zreteľom na ktoré musel byť hospitalizovaný.

Odvolací súd – bez adekvátneho opakovania dokazovania – dospel k opačnému skutkovému

záveru, podľa ktorého k takejto ujme navrhovateľa nedošlo, resp. navrhovateľ ju v konaní

nepreukázal.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že postup odvolacieho súdu sa priečil

2.2. O procesnú vadu konania v zmysle ide tiež v prípade

nesprávneho procesného postupu súdu, ku ktorému došlo nerešpektovaním ustanovení

upravujúcich vykonávanie dokazovania jednotlivými

dôkaznými prostriedkami.

Už v rozhodnutiach publikovaných ako R 64/1966 a R 92/1968 bolo uvedené, že

pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka spolurozhodujú aj momenty, ktoré spravidla nie

sú (nemôžu byť) zachytené v zápisnici o súdnom pojednávaní (presvedčivosť vystupovania,

kolísavosť, prejavy ohľadu k tomu ktorému účastníkovi, väčšia alebo menšia ochota presne

zodpovedať kladené otázky a mnoho iných). Je preto potrebné trvať na tom, aby odvolací súd,

pokiaľ sa hodlá odchýliť od skutkového zistenia, ku ktorému dospel súd prvého stupňa

na základe pred ním vykonaného dokazovania svedeckou výpoveďou, tieto dôkazy sám

zopakoval a obstaral si tak rovnocenný podklad pre prípadné odlišné vyhodnotenie výpovede

svedka. Zo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výpoveďami viacerých

svedkov [F. W. (č.l. 93 spisu), M. M. (č.l. 94, 240 a 520 spisu), A. V. (č.l. 94 spisu), M. K.

(č.l. 124 spisu), V. V. (č.l. 169 a 531 spisu) a A. K. (č.l. 518 spisu) a že zo skutkových

zistení, ku ktorým na tomto základe dospel, aj vychádzal pri rozhodovaní. Odvolací súd

neopakoval dokazovanie výpoveďou svedkov (resp. výpoveďou niektorého z nich), a napriek

tomu prehodnotil skutkový stav zistený prvostupňovým súdom, ktorý sa týkal aj skutkových

okolností takej povahy, ktoré mohol vyvodiť len z predmetných svedeckých výpovedí

(napríklad o tom, na aký účel bolo dielo pôvodne určené a neskôr odporkyňou 2/ používané,

resp. či odporkyňa vedela alebo nevedela o autorstve navrhovateľa k tomuto dielu).

V spise je založený celý rad listinných dôkazov, z ktorých súdy pri rozhodovaní

nepochybne vychádzali (príkladom je aj lekárske potvrdenie z 21. júna 2005 na č.l. 83 spisu).

Podľa sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo

samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí,

(len) ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.

Obsah zápisnice o pojednávaní z 19. októbra 2010 (č.l. 530 spisu) nasvedčuje tomu,

že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie predmetným lekárskym potvrdením najneskôr

na tomto pojednávaní. Odvolací súd na prejednanie odvolania nariadil pojednávanie, dôkaz

touto listinou ale v súlade s vyššie uvedeným ustanovením nevykonal. Zo spisu je pritom

zrejmé, že z obsahu tejto listiny vychádza a aj na podklade toho, čo z nej zistil (z jej obsahu),

vyvodil záver, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním odporkyne 2/

porušujúcim autorské práva navrhovateľa a zhoršením zdravotného stavu navrhovateľa.

Vyššie uvedené (viď 2.1. a 2.2.) potvrdzuje opodstatnenosť tvrdenia dovolateľa, že

v konaní pred odvolacím súdom došlo k procesnej vade v zmysle

3. V dovolaní je uplatnený aj dovolací dôvod v zmysle ;

navrhovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V obdobných prípadoch, v ktorých odvolací súd nerešpektoval ustanovenie § 213

ods. 3 , dovolací súd spravidla konštatuje, že závery odvolacieho súdu vychádzajúce

zo skutkových zistení, ku ktorým odvolací súd dospel na podklade dokazovania vykonaného

v rozpore so zákonom, sú v dôsledku procesnej vady ( ) zatiaľ

predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v danej procesnej situácii oprávnenie hodnotiť

ich (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2012 sp. zn.

), resp. že napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť

prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia

odvolacieho súdu vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu konania nedávajú pre toto

posúdenie dostatočný podklad (viď napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 31. januára 2007 sp. zn. ).

V danom prípade boli však nastolené nielen právne otázky majúce bezprostrednú

väzbu na to, ako (procesne akým spôsobom) a s akými výsledkami prebehlo dokazovanie

v tomto konkrétnom prípade, ale tiež právne otázky všeobecnej hmotnoprávnej povahy,

správne zodpovedanie ktorých môže mať v ďalšom konaní význam bez ohľadu na to, k akým

skutkovým zisteniam sa dospeje. S prihliadnutím na to dovolací súd k niektorým nastoleným

otázkam tejto povahy uvádza nasledovné:

Podľa autor, ktorého právo bolo porušené, môže

sa domáhať najmä toho, aby sa porušovanie jeho práva zakázalo, následky porušenia

odstránili a aby sa mu poskytlo náležité zadosťučinenie. Ak vznikla porušením práva autorovi

závažná ujma nemajetkovej povahy, má autor právo na zadosťučinenie v peňažnej sume,

ak sa priznanie iného zadosťučinenia nejaví ako postačujúce; výšku peňažného

zadosťučinenia určí súd, ktorý prihliada najmä na rozsah vzniknutej ujmy, ako

aj na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z sp. zn. , ktorý bol

uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 62/1997 uviedol, že pre úspešné uplatnenie

nároku na zadosťučinenie musia byť splnené zákonné predpoklady, najmä existencia závažnej

ujmy nemajetkovej povahy vzniknutej v príčinnej súvislosti s porušením autorského práva

a tiež skutočnosť, že v konkrétnom prípade by priznanie iného zadosťučinenia nebolo

postačujúce. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý bol

zaujatý v tomto rozsudku (a zopakovaný aj v rozsudku tohto súdu z 25. septembra 2008

sp. zn. ), by o závažnú ujmu nemajetkovej povahy išlo napríklad v prípade

znehodnotenia diela, ktoré má za následok zníženie vážnosti autora, prípadne o deformovanie

jeho umeleckej orientácie a pod. V preskúmavanej veci nemá dovolací súd dôvod odkloniť

sa od týchto právnych záverov. Poznamenáva ale, že znehodnotenie diela znižujúce autorskú

vážnosť a tiež deformovanie umeleckej orientácie autora sú len príkladmi dôvodov, ktoré

v praxi môžu v oveľa širšom rozsahu viesť k závažnej nemajetkovej ujme autora. Pojem

nemajetkovej (nehmotnej alebo morálnej) ujmy autora nie je v

definovaný. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych kritérií umožňujúcich rozhraničenie

jednotlivých prípadov z hľadiska posúdenia, či ide alebo nejde o nemajetkovú ujmu autora,

nevypočítava ani formy alebo druhy strát autora napĺňajúcich pojem „nemajetková ujma“.

Tým zákon ponecháva priestor pre to, aby aplikačná prax na konkrétnych individuálnych

okolnostiach určitého prípadu uvážila, či porušenie autorských práv malo za následok ujmu

tejto povahy. Aj vo sfére pôsobnosti tohto zákona treba vychádzať z toho, že nemajetková

ujma autora predstavuje jeho stratu, ktorá nie je škodou na jeho majetku a neprejavuje

sa v jeho majetkovej sfére. Nemožno však prehliadať, že autor neraz práve zásahy do jeho

vnútorného autorského života pociťuje ťaživejšie ako zásahy v majetkovej oblasti. Hoci

nemajetková ujma nemôže byť kvantifikovaná žiadnym objektívnym finančným spôsobom

s odkazom na trhové mechanizmy, neznamená to, že nie je vyjadriteľná v peniazoch. I keď

sa pri určovaní výšky peňažného zadosťučinenia uplatňuje voľná úvaha súdu, nesmie ísť

z jeho strany o ľubovôľu; rozhodnutie súdu sa aj v tomto smere musí opierať o objektívne,

zistené a preskúmateľné kritériá vychádzajúce z okolností prípadu. Treba mať na zreteli

aj to, že jediným konaním porušujúcim autorské práva môže byť spôsobená nemajetková

ujma autora vo viacerých smeroch. Nemajetková ujma môže vzniknúť v jeho osobnostnej

sfére (môže sa týkať napríklad dobrého mena autora, autorskej cti a povesti), môže sa však

prejavovať aj v spoločenských, pracovných a rodinných vzťahoch autora. Obsahom

nemajetkovej ujmy môže byť aj autorov strach z reálnej hrozby straty tvorivých schopností

alebo autorskej invencie, obavy z ďalšieho autorského pôsobenia. Niektoré ujmy tejto povahy

nemajú síce majetkovú povahu, môžu mať ale nezanedbateľné dopady aj na majetkovú sféru

autora (príkladom je strata záujmu o autora a zníženie dopytu po jeho dielach). I keď

nemajetková ujma spôsobená vo vnútornej (psychickej, duchovnej, citovej a pocitovej) sfére

autora sa preukazuje s ťažkosťami, na báze určitých konkrétnych vonkajších prejavov predsa

len možno spravidla usúdiť, či k nej (ne)došlo, a prípadne aj to, v akej intenzite.

Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v ustanovení ,

nie je významná subjektívna stránka (t.j. to, ako autor zo svojich subjektívnych hľadísk vníma

porušenie jeho práv a tiež dôsledky porušenia autorských práv). So zreteľom na to sa

pre úspešné uplatnenie nároku na túto náhradu nevyžaduje, aby na strane toho, kto

do autorských práv zasiahol, existoval úmysel priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť

vedomá alebo nevedomá; relevantné môže byť preto aj konanie mimovoľné alebo v dobrej

viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje porušovanie autorských práv. Z tohto hľadiska

je postačujúcou sama objektívna spôsobilosť konania porušujúceho autorské práva spôsobiť

závažnú nemajetkovú ujmu (t.j. objektívna možnosť, že určité konanie takúto ujmu

spôsobilo). Pokiaľ ale má byť autor úspešný so svojím návrhom, ktorým sa v občianskom

súdnom konaní domáha náhrady závažnej nemajetkovej ujmy v peniazoch, musí s poukazom

na konkrétne skutkové okolnosti tvrdiť a v konaní v rámci dokazovania aj dostatočne

preukázať, že k jeho ujme takejto povahy reálne došlo. Z tohto hľadiska už potom nestačí iba

sama možnosť, že k takejto ujme došlo; súd musí vždy zistiť, že závažná nemajetková ujma

autora skutočne nastala (povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva

v tomto smere na navrhovateľovi).

4. Z dôvodov uvedených vyššie v bode 2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

odvolacieho súdu zrušil ( ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. októbra 2013

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková