Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/63/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr. Eriky Zajacovej a sudkyne JUDr. Moniky Sitárikovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom D. XXX/ XX, E., právne zastúpený: Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., IČO: 50 595 652, so sídlom G. Švéniho 6, Prievidza, proti žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. -207 zo dňa 27. júna 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe na ochranu osobnosti, ktorou žalobca žiadal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.021.28 eur spolu s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že bol dlhodobo nútený pracovať ako hasič záchranár nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v dôsledku porušenia práva EÚ, a to smernice 2003/88/ES (ďalej aj Smernica). Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a žalobcovi priznal náhradu 850,- eur (výrok I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Vec právne posúdil podľa a , , 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003, a 2 smernice 2003/88/ES, ) smernice 2003/88/ES, ako aj podľa vybraných ustanovení o Hasičskom a záchrannom zbore (ZoHaZZ) a a . Súd prvej inštancie v nadväznosti na to prijal záver, že bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa ), to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti žalovaného štátu riadne transponovať smernicu do relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy. K žalovanému obdobiu, súd prvej inštancie uviedol, že žaloba smerovala voči žalovanému za obdobie od augusta 2020 do októbra 2021. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v rozhodnom období mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas pozostával zo 17 hodinovej pracovnej zmeny ako výkon služby a na ňu nadväzovala 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t.j. na pracovisku žalobca strávil sústavne 24 h. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Posudzované obdobie bolo 337 dní, čo predstavuje 37 týždňov. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z ) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadal podľa súdu prvej inštancie maximálny pracovný čas 1776 hodín (37 týždňov x 48 hod.). Žalobca však v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v rozsahu o 739,03 hodín viac oproti

maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo Smernice, čo podľa súdu prvej inštancie zodpovedá v priemere 4,4 hodiny týždenne navyše oproti stanovenému maximu. Žalobca pritom podľa súdu prvej inštancie realizoval výkon práce nielen zjavne nad rámec zákonom určeného služobného času 40 hodín týždenne, ale aj nad rámec maximálneho prípustného pracovného času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo Smernice. Vzhľadom na dĺžku rozhodného obdobia nevidel súd prvej inštancie dôvod osobitne sa zaoberať žalovaným uvádzanými referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času. Rozhodné obdobie, z ktorého súd prvej inštancie v tomto konaní vychádzal na základe predložených dokladov, bolo podľa neho dostatočne dlhé na to, aby bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádza k zásahom do sféry jeho oprávnených záujmov.

2. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v dôsledku porušovania práva EÚ nebol žalobcovi vytváraný dostatočný priestor na odpočinok, oddych a relax, dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, keďže mal obmedzenú možnosť udržiavať, rozvíjať priateľské, resp. rodinné vzťahy a venovať sa svojím záľubám v záujme zlepšenia kvality života a zdravia. K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo. Za primeranú výšku vzniknutej nemajetkovej ujmy považoval súd prvej inštancie sumu 850,-eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a následky zásahov do osobnostnej sféry žalobcu, ako aj s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov v obdobných prípadoch. V prevyšujúcej časti a v úrokoch z omeškania žalobu zamietol s odkazom na judikatúru NS SR sp. zn. . O trovách konania súd rozhodol podľa a na základe zásady úspechu a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70,50 %, pretože výška náhrady závisela od úvahy súdu a v základe sporu bol žalobca plne úspešný, no jeho neúspech predstavoval zamietnutý úrok z omeškania, kde sa už o úvahu súdu nejednalo.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, a to proti vyhovujúcemu výroku I. a závislému výroku III. o trovách konania podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v , , a . Namietal nesprávne právne posúdenie spočívajúce v závere súdu prvej inštancie o nesprávnej transpozícii Smernice. Tá totiž neobsahuje ustanovenie, ktoré by sa výslovne vzťahovalo na otázku pohotovostných služieb, ale iba definuje pracovný čas a čas odpočinku ako opak pracovného času, čo bolo podľa žalobcu riadne transponované do vnútroštátneho právneho poriadku vrátane maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času. Podľa žalovaného vychádza záver súdu prvej inštancie o nesprávnom transponovaní Smernice z nesprávneho právneho posúdenia, keď pri svojich úvahách opomenul základné zásady interpretácie smernice definované rozhodovacou činnosťou SD EÚ a eurokonformný výklad ZoHaZZ, pričom je daný odvolací dôvod podľa . V tomto smere poukázala na rozhodovaciu činnosť SD EÚ týkajúcu sa aplikácie a priameho účinku smernice, konkrétne rozsudok SD EÚ zo dňa 05.02.1963 vo veci C-26/62 - D. E. en F. G. E., rozsudok SD EÚ zo dňa 08.04.1976 vo veci C-43/75 - G., rozsudok SD ÉÚ zo dňa 13.11.1990 vo veci C-152/84 - H. and I. D. J. D. J. a rozsudok SD EÚ zo dňa 10.04.1984 vo veci C-14/83 - K. L. v F. M.. Súčasne súd prvej inštancie svoje závery o porušení Smernice dostatočne nevysvetlil a v odôvodnení nijakým spôsobom nereagoval na argumentáciu žalovanej prednesenú v priebehu konania, a teda napadnutý rozsudok je arbitrárny, čím došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces podľa . Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie o prekročení maximálneho priemerného týždenného pracovného času sú nesprávne. Uviedol, že v konaní predložil výpočet, z ktorého vyplynulo, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rozhodnom období uplatnenom žalobou neprekročil maximálny priemerný týždenný pracovný čas ani v jednom referenčnom období. Podľa žalovaného dosiahol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 40,489 hod. až 44.537 hodín, teda pod hranicou maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Považoval teda za vylúčené, aby v prípade žalobcu bol permanentne a dlhodobo prekračovaný maximálny priemerný týždenný pracovný čas, a to ani pri započítaní neaktívnej časti služobnej pohotovosti žalobcu podľa ZoHaZZ. Žalovaný uviedol, že žalobca vo svojich výpočtoch do pracovného času nesprávne v rozpore so Smernicou zarátava aj čas odpočinku podľa bod 2 Smernice (riadna ročná dovolenka, dodatková dovolenka, dovolenka vo sviatok, voľno z kolektívnej zmluvy, voľno za prácu vo sviatok, či návštevu lekárskeho zariadenia alebo sprevádzanie rodinného príslušníka do lekárskeho zariadenia). Žalovaný namietal aj to, že počas celého konania poukazoval na nesprávne stotožňovanie pojmov „služobný čas“, „pracovný čas“ a „fond pracovného času“, no z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal s argumentáciou

žalovaného týkajúcou sa nesprávnosti výpočtu predloženého žalobcom vychádzajúceho z celkového fondu pracovného času žalobcu. V dôsledku toho došlo podľa žalovaného k odňatiu možnosti konať pred súdom a tým k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

4. Poukazujúc na obsah samotnej žaloby a napadnutého rozsudku žalovaný uviedol, že žalobca považoval za pracovný čas podľa čl. 2 bod 1 Smernice aj hodiny času odpočinku podľa čl. 2 bod 2 Smernice. Časy ako riadna ročná dovolenka (DOV), dodatková dovolenka (DOD), dovolenka vo sviatok bez odpočtu (DOS), náhradné voľno za prácu vo sviatok (VS), náhradné voľno za prácu nadčas na žiadosť žalobcu (NV), voľno z kolektívnej zmluvy (SVP), práceneschopnosť (PN, PNK), návšteva lekára (LEK), sprevádzanie rodinného príslušníka do lekárskeho zariadenia (SRP). Tieto však nie sú podľa žalovaného pracovným časom a z jeho výpočtu vyplýva, že je potrebné neutralizovať v zmysle čl. 16 písm. b) Smernice dni riadnej ročnej dovolenky. Ďalej je podľa žalovaného potrebné neutralizovať v zmysle čl. 16 písm. b) Smernice aj všetky druhy práceneschopnosti (v plachtách označené ako „PN“,,,PNK“ a,,OČR“), ako aj dni označené ako „VSZ“, a teda dni prekážky z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu. Pri zisťovaní priemerného týždenného pracovného času žalobcu súdy nemôžu svoje skúmanie obmedziť iba na skúmanie, či „služobná pohotovosť“ je pracovným časom, ale taktiež aj na skúmanie vyššie uvedených dní. Z textu Smernice, ako aj judikatúry SD EÚ podľa žalovaného jasne vyplýva, že predmetné časy nemožno považovať za pracovný čas, a to bez ohľadu na to, že sa započítavajú do celkového fondu pracovného času na výpočet platových nárokov žalobcu. Žalovaná mala za to, že v dôsledku uvedeného je daný odvolací dôvod podľa , nakoľko súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým záverom o prekročení maximálneho priemerného týždenného pracovného času u žalobcu.

5. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa dostatočne nezoberal problematikou referenčných období a záverom uviedol, že žalobca, v konaní nepreukázal prekročenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času v miere vyvolávajúcej zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalobcovi priznaná. Súd prvej inštancie podľa žalovaného nedostatočne odôvodnil svoje úvahy týkajúce sa priznanej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti preukazujúce zásah do súkromného a rodinného života a súčasne výšku priznanej ujmy neurčil vzhľadom na osobitné pomery žalobcu, ale len paušálnym odkazom na iné rozhodnutia súdov v obdobných sporoch. Žalovaná tiež poukázala na aktuálne rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici (uznesenie zo dňa 20.05.2025, sp. zn. ; uznesenie zo dňa 27.05.2025, sp. zn. ; uznesenie zo dňa 12.05.2025, sp. zn. ; uznesenie zo dňa 27.05.2025, sp. zn. ).

6. Napokon žalovaný namietal aj rozhodnutie o trovách konania a poukázal na to, že súd prvej inštancie konštatoval premlčanie uplatneného práva za obdobie pred 20.07.2020, čo sa však neprejavilo vo výroku o trovách konania, keď toto zamietnutie žaloby nemožno považovať za neúspech v nepatrnej časti (pri celkovom uplatnenom období 01/2020 až 10/2021), nezáležalo od úvahy súdu ani znaleckého posudku. Žalovaný tiež namietal, že výrok o trovách konania mal obsahovať formuláciu o priznaní náhrady trov konania počítanej z priznaného plnenia.

7. Voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie, a to do zamietavého výroku II., podal odvolanie aj žalobca, ktorý žiadal rozhodnutie v napadnutej časti zmeniť a priznať náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 2.000 eur, a to s poukazom na výšku náhrady priznávanej v prípadoch kolegov žalobcu. Súhlasil s posúdením základu nároku zo strany súdu prvej inštancie, no nepovažoval za správne ustálenú výšku priznanej náhrady. Žalobca poukázal na to, že jeho pracovný čas stanovený v rozpore so Smernicou pretrvával dlhé roky, niekoľkonásobne prevyšujúce obdobie troch rokov, v ktorom porušenie práva a vznik nemajetkovej ujmy namietal. Poukázal na opis svojej rodinnej a osobnej situácie, v ktorej by podľa neho bola vyššia náhrada nemajetkovej ujmy namieste. Keď v uvedenej situácii nemohol byť s rodinou a venovať sa jej a koníčkom a čas musel tráviť v práci, nezodpovedá tomu náhrada priznaná súdom prvej inštancie v rozsahu 850 eur. Žalobca uviedol, že ako dostatočnú satisfakciu za všetky tie roky, ktoré obetoval bezpečnosti a záchrane ľudských životov, by považoval možnosť stráviť týždňovú dovolenku s rodinou v zahraničí. To však za priznaných 850 eur nie je možné, a aj preto považuje žalobca priznanú sumu za neprimerane nízku. Žalobca nesúhlasil ani s porovnaním s inými rozhodnutiami súdov, keď oproti minulým rozhodnutiam je v súčasnosti priznaných 850 eur podstatne ovplyvnených

infláciou a existujú aj iné rozhodnutia, ktoré priznali viac ako 6.500 eur. Zo strany súdu prvej inštancie nebola priznaním sumy 850 eur podľa žalobcu zohľadnená zodpovednosť v jeho povolaní a ani jeho špecializácia záchranára.

8. Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávne rozhodnutie ohľadom úroku z omeškania, keď súdom prvej inštancie odkazované rozhodnutie NS SR sa týka skutkovo odlišnej situácie a súčasne tu existujú aj rozhodnutia úrok a omeškania priznávajúce ( a ).

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu s týmto nesúhlasil a považoval ho za nedôvodné zotrvávajúc na dôvodoch svojho odvolania. Obdobne ako žalobca aj žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax iných súdov, ktorá však prijala záver o nedôvodnosti obdobných nárokov hasičov.

10. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa a (ďalej ako „“) bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa .

11. Zásadným východiskom veci je rozsudok Súdneho dvora C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

12. Vnútroštátna právna úprava Slovenskej republiky rieši danú problematiku v v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý v až upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). Z ustanovení ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, že rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 K. G. M. H. predovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení Smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto Smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto Smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas. V súvislosti s ňou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť. Od nej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka.

13. Právna úprava v o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v ) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo Smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený Smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v ) cit. Smernice.

14. Vo vzťahu k namietanej pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka D. a záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 N. a i., ako aj v uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla 2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/ EHS. Smernica XX/XXX sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje na „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku tohto čl., neuplatňuje sa uvedená Smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice je potrebné s ohľadom na cieľ Smernice /podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci/ vykladať zužujúco. Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu /napríklad prípady živelných pohrôm/, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených

silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

15. Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť aj štát, a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť iného verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škodu je tak nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

16. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

17. Pokiaľ ide o prvú podmienku, je v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.

18. Z dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobcovi boli v rozhodnom období rozvrhované služby takým spôsobom, že na 17 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas, že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna. Z uvedeného princípu rozvrhu služieb je zrejmé, že dodržanie maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín je pri ňom v zásade vylúčené, pretože pri striedaní troch hasičských zmien, ktoré nebolo v konaní sporné, je zrejmé, že v dvoch týždňoch odslúži hasič po dve 24 hodinové služby, no na tretí týždeň to budú nevyhnutne tri 24 hodinové služby.

Z uvedeného vyplýva principiálna nevyhnutnosť prekročenia maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, a preto by ani zohľadnenie 6 mesačných referenčných období ( čl. 16 až 19 smernice 2003/88/ES), na ktoré poukazuje žalovaný, nebolo spôsobilé nič zmeniť na závere o prekročení maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín. Napokon žalobca takéto prekročenie vypočítava dokonca z dlhšieho než 6 mesačného referenčného obdobia 8/2020-10/2021). Vzhľadom na uvedené nie sú dôvodné námietky žalovaného o nesprávnom výpočte pracovného času žalobcu.

19. Z rozhodnutia Súdneho dvora z 3. októbra 2000 Simap (C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389) vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej Smernice. Súdny dvor, o. i., v už cit. rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby - okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto Smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb. 20. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Odvolací súd s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali byť dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času, a to právo pracovníkov na primeranú dobu odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov bolo porušenie práva žalobcu dostatočne závažné na to, aby z neho vznikol nárok priznaný súdom prvej inštancie.

21. Z hľadiska príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v a nasl. , vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.

22. Podľa má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

23. Predmetom ochrany podľa citovaného ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu boli podľa záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Hoci aj nie každú noc dochádza k hasičskému zásahu, tým k zmene služobnej pohotovosti na prácu nadčas, nemožno akceptovať zjednodušujúci náhľad na vec, že je principiálne jedno, kde hasiči strávia noc, pretože tak či onak sa v noci spí. Už samotný spánok doma a spánok na pracovisku bude spravidla v inej kvalite, keď domáce prostredie je v zásade človeku to najbližšie, v ktorom sa cíti najbezpečnejšie a najkomfortnejšie. No najmä je tu často aj aspekt prítomnosti najbližších členov rodiny, s ktorými sa človek spoločne na spánok ukladá, a s ktorými sa ráno spoločne budí. Jedná sa o jednu z najintímnejších sfér rodinného života človeka. 24. Rovnako nie je relevantné, že pokiaľ nebol nariadený služobný zásah, môže hasič odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že hasič nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.

Odpoveďou je opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Žalobca vykonával službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musel tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusel byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. V dôsledku toho bol oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám bola výrazne obmedzená. Ďalej bolo potrebné prihliadnuť na to, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám a rodine. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie a rodinný život.

25. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

26. Čo sa týka poukazu žalovaného na rozhodnutia iných krajských súdov prijímajúce opačné závery než na ktorých je založené toto rozhodnutie a vôbec konštantná rozhodovacia prax Krajského súdu v Trenčíne, odvolaciemu súdu je rozdielnosť rozhodovacej praxe o tomto type nárokov hasičov známa a považuje ju za nežiadúci stav. Odvolací súd, a vôbec Krajský súd v Trenčíne, sa v riešení tejto právnej problematiky prikláňa k záverom vyplývajúcim z vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa prakticky totožných situácií hasičov v iných členských štátoch, a preto sa prikláňa k rozhodovacej praxi považujúcej principiálne nároky hasičov z prekročenia maximálneho týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice za dané.

27. Napokon žalovaný namietal aj rozhodnutie o trovách konania a poukázal na to, že súd prvej inštancie konštatoval premlčanie uplatneného práva za obdobie pred 20.07.2020, čo sa však neprejavilo vo výroku o trovách konania. Súd prvej inštancie reagoval na námietku premlčania v odseku 40. odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že súd prvej inštancie konštatuje premlčanie práva pred 20.7.2020, no súčasne uvádza, že posudzované rozhodné obdobie bolo po uvedenom dátume. Ako vyplýva zo žaloby, uplatňuje žalobca právo za porušenie maximálneho týždenného pracovného času v období od 1.8.2020 do 31.10.2021 a žalobu podal dňa 20.7.2023. Je teda zrejmé, že k zamietnutiu žaloby pre premlčanie práva nedošlo, a preto na opačnom východisku založená odvolacia námietka žalovaného voči rozhodnutiu o trovách konania nebola dôvodná. Rovnako ako námietka, že výrok o trovách konania mal obsahovať formuláciu o priznaní náhrady trov konania počítanej z priznaného plnenia, pretože sa jedná už o otázku týkajúcu sa výšky trov konania, ktorá bude relevantná až pri rozhodovaní o výške trov v zmysle . Nie je preto potrebné, aby výrok o nároku na náhradu trov konania ( ) obsahoval aj určenie, že trovy budú počítané z priznaného plnenia.

28. Čo sa týka odvolania žalobcu namietajúceho výšku priznanej náhrady, v tomto konkrétnom prípade odvolací súd súdom prvej inštancie priznanú výšku peňažnej náhrady považuje za primeranú. Pokiaľ žalobca namieta, že v jeho prípade sa jednalo o dlhoročný zásah podstatne prevyšujúci v žalobe vymedzené obdobie 15 mesiacov, bolo by v rozpore s takto uplatneným nárokom priznávať náhradu za dlhšie obdobie, než ktoré sám žalobca vymedzil v žalobe. Súčasne priznanie 850 eur za 15 mesačné trvanie protiprávneho stavu zodpovedá rozhodovacej praxi v obdobných prípadoch tunajšieho súdu. V nich bolo v zásade za trojročné obdobie priznaných 2.000 eur, teda cca 55 eur za mesiac. To korešponduje s priznaním 850 eur práve za 15 mesiacov. Pokiaľ žalobca vníma ako dostatočnú satisfakciu vyššiu sumu, než bola priznaná súdom prvej inštancie zhodne s rozhodovacou praxou v obdobných početných prípadoch, toto hľadisko nemôže byť určujúcim kritériom stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, pretože je výlučne subjektívne. Naopak, je dôvodné náhradu objektivizovať a zobrať zreteľ na primárny dôvod jej priznania, ktorým je reparovanie ujmy vzniknutej tým, že štát určil pracovný čas hasičov nad rámec prípustný právom EÚ. V dôsledku toho nemohli v dotknutom rozsahu tráviť svoj čas ako súkromné voľno, ale museli byť prítomní na pracovisku, to však s nárokom na mzdu. Toto principiálne východisko je pre tento nárok určujúce a obdobným prípadom spoločné. Pokiaľ v konaní nevyjdú najavo špecifické okolnosti prípadu, je vzhľadom na uvedené namieste priznanie náhrady vo výške totožnej ako v typovo identických prípadoch (cca 55 eur za mesiac). Za špecifické okolnosti tohto prípadu nie je možné považovať práve žalobcovu rodinnú a osobnú situáciu, pretože odlúčenie od rodiny a nedostatok času na osobné záľuby boli typicky konštatovaným strádaním v početných sporoch kolegov žalobcu uplatňujúcich totožný nárok. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutia priznávajúce vyššiu náhradu, odvolací súd má o týchto rozhodnutiach vedomosť, rovnako ako aj o rozhodnutiach uberajúcich sa opačným smerom. Naprieč súdmi SR je však prevažne ustálená výška náhrady 2.000 eur (napr. rozhodnutie KS BA , KS BB , KS KE ). To rovnako v obvode Krajského súdu v Trenčíne, preto súd prvej inštancie vychádzajúc z princípu právnej istoty správne prisúdil žalobcovi práve sumu 850 eur, keď zohľadnil 15 mesačnú dĺžku obdobia, za ktoré žalobca svoj nárok uplatnil.

29. Odvolanie žalobcu nebolo dôvodné ani ohľadom úroku z omeškania. Súd prvej inštancie správne vychádzal z právneho názoru zaujatého Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. , podľa ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Tento záver vyplýva už z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 24. júna 1998, sp.zn. , ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por.č. 45/2000. Pokiaľ žalobca odkazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , toto rozhodnutie sa k otázke dôvodnosti úroku z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy žiadnym spôsobom nevyjadruje. Pokiaľ ním aj dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd (aj) nárok na úrok z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy zamietol, nedošlo k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu preto, že by odvolací súd nesprávne posúdil nedôvodnosť úroku z omeškania, ale len preto, že v konaní došlo k procesnému pochybeniu, tzv. inej vade.

30. Vzhľadom na uvedené bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne a odvolací súd ho preto potvrdil, a to vrátane výroku o trovách konania, ktorý z hľadiska rozsahu a dôvodov odvolania rovnako obstál. Súd prvej inštancie správne konštatoval úspech žalobcu v základe sporu, ktorý je pre určenie úplného úspechu v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy rozhodujúci.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa a v spojení s . V odvolacom konaní nemala žiadna zo strán sporu úspech vo veci svojho odvolania, a preto odvolací súd právo na náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán sporu nepriznal.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Strana má právo zvoliť si advokáta a má možnosť sa obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).