Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/31/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, E., právne zastúpeného: Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., so sídlom G. Švéniho 6, Prievidza, IČO: 50 595 652, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO 00 151 866, o určenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. -216 zo dňa 8. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I., vo výroku II. čo do sumy 1.200 eur a v časti o zaplatenie úroku z omeškania 7,5 % ročne zo sumy 2.000 eur od 10.2.2023 do zaplatenia a v súvisiacom výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 800 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku /výrok I./, vo zvyšnej časti žalobu zamietol /výrok II./ a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % /výrok III./.

2. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 7.409,99 eur s príslušenstvom, čo odôvodnil tým, že dlhodobo bol nútený pracovať ako hasič-vedúci záchranár nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v dôsledku porušenia práva EÚ, smernice 2003/88/ES. V dôsledku porušenia únijného práva si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy od Slovenskej republiky. Nemajetkovú ujmu si žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom zbore a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac daného roka. Nemajetkovú ujmu za čas pracovného pokoja si určil žalobca ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sume zodpovedajúcej 30 % náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby príslušného mesiaca v danom roku. Žalovaná namietala dôvodnosť žalobcovho nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy. Pokiaľ si uplatnil žalobca nárok podľa , nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku, a to predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom a zároveň neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Podľa žalovanej smernica 2003/88/EHS /ďalej aj ako Smernica/ nemá vymedzenú pôsobnosť spadajúcu na osobu žalobcu a okruh jeho činností, nakoľko podľa názoru žalovanej sa smernica nevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru. Navyše pokiaľ žalobca mal za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a

žiadať, aby mu táto nebola určovaná. Takisto namietala premlčanie predmetného nároku. Minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES boli riadne transponované do . Výpočet náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je podľa žalovanej mätúci a maskuje mzdové nároky, a preto sa javí ako špekulatívny. Žalovaná namietala, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. ustáliť omeškanie žalovanej je možné až po rozhodnutí súdu a uplynutím paričnej lehoty na plnenie.

3. Súd prvej inštancie v spore vykonal dokazovanie, pričom vzhľadom na vznesenú námietku premlčania bral pri posudzovaní nároku do úvahy obdobie od 8.6.2020 nakoľko žaloba bola v tejto veci podaná 8.6.2023, teda bral do úvahy nepremlčané obdobie od 8.6.2020 do konca žalovaného obdobia - februára 2023. Žalobca pracuje ako hasič vo funkcii hasič - záchranár. V nepremlčanom období od 8.6.2020 do februára 2023 odpracoval (podľa prehľadu odpracovaných hodín na výplatných páskach s prirátaním v každom mesiaci odpracovanej pohotovosti na pracovisku podľa týchto listín predložených žalobcom) Takto odpracoval žalobca za mesiac 6/2020 223 hodín, 7/2020 173,5 hodín, za 8/2020 144,49 hodín, za 9/2020 185 hodín, za 10/2020 240 hodín, za 11/2020 216 hodín, za 12/2020 202,5 hodín, za 1/2021 134 hodín, za 2/2021 120 hodín, za 3/2021 216 hodín za 4/2021 96 hodín, za 5/2021 199 hodín, za 6/2021 121,5 hodín za 7/2021 120 hodín, za 8/2021 192 hodín, za 8/2021 192 hodín, za 9/2021 192 hodín, za 10/2021 207,5 hodín, za 11/2021 240 hodín, za 12/2021 185 hodín, za 1/2022 207,63 hodín, za 2/2022 196 hodín, za 3/2022 213,3 hodín, za 4/2022 240 hodín za 5/2022 174,5 hodín, za 6/2022 168 hodín, za 7/2022 124,75 hodín, za 8/2022 96 hodín, za 9/2022 219,52 hodín, za 10/2022 241,01 hodín, za 11/2022 150,67 hodín, za 12/2022 168 hodín za 1/2023 240 hodín a za 2/2023 219 hodín. Jeho týždenný pracovný čas sa skladá zo 16 hodinového výkonu služby, po ktorom nasleduje 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku (predtým to bol 17 hodinový výkon služby + 7 hodinová pracovná pohotovosť na pracovisku). Služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín. Ak je počas pohotovosti vyslaný na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas. Jedna zmena teda trvá 24 hodín. Potom nasleduje 48 hodín odpočinku. Počas 48 hodinovej doby odpočinku (s výnimkou 8 hodín bezprostredne nasledujúcich po služobnej zmene) musí byť k dispozícii na telefóne pre prípad, že bude potrebné dostaviť sa do služby. Na hasičskej stanici sa striedajú 3 zmeny, pričom každá odslúži 10 zmien mesačne, každý tretí mesiac až 11 zmien. Mesačne je to teda minimálne 240 odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti), pričom evidovaný je pracovný čas v rozsahu 160 hodín, keďže služobná pohotovosť sa žalobcovi nezapočítava do pracovného času. Žalobcovi sa preto stáva, že na konci referenčného obdobia musí ešte nejaké hodiny odpracovať, aj keď v skutočnosti strávil výkonom služby oveľa viac času.

4. Zistené skutočnosti súd posúdil podľa , , /ďalej len /, až 3, a 2, písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, podľa až 3, , , o Hasičskom a záchrannom zbore, , až 3, , , . Čo sa týka namietaného nedostatku právomoci SR konať v danej veci, súd mal preukázané, že žalobca uplatňoval v konaní nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na porušenie práva EÚ vyplývajúce primárne z písm. b) smernice 2003/88/ES /nesplnenie povinnosti štátu zabezpečiť dodržiavanie a neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného času 48 hodín pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov/. Podľa súdu spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom právnom poriadku je nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory a z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci je daná s poukazom na , keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom na rozhodnutie

o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ. Čo sa týka namietanej pasívnej vecnej legitimácie, mal súd za to, že podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, avšak voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES táto smernica je adresovaná členským štátom a žalovaná ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice, pričom v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Pokiaľ je teda smernica 2003/88/ES určená žalovanej/štátu, ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná sama žalovaná, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor ( ), ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Súd v danom smere poukázal aj na rozsudok vo veci C-429/09. Čo sa týka námietky žalovanej, že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd v danom smere uplatňoval výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny dvor, kedy z jeho judikatúry vyplýva, že /EHS nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len "určité osobitné činnosti" týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu

- napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súd argumentoval obdobne ako vo veci C-52/04, podľa ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Súd mal za to, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok. Podľa rozsudku vo veci C-518/15 Súdny dvor dospel k záveru, že na uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane služobnej pohotovosti zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a bolo by ju možné považovať za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Čo sa týka otázky či vnútroštátna právna úprava v podobe a na ňu nadväzujúca aplikačná prax rešpektuje požiadavku vyplývajúcu z písm. b) smernice 2003/88/ES, súd uviedol, že písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, súd mal za to, že celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu na porušenie

písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Cieľ písm. b) smernice 2003/88/ES (t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade naplnený. Vnútroštátna právna úprava v podobe umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas, avšak takýto pracovný čas nesmie presiahnuť maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle písm. b). Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej strane, ktorého zložky sú uvedené v , vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok upravený v zákona, kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti (a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v zmysle zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu službu nadčas). Na základe uvedeného je zrejmé, že zákon rozlišuje na jednej strane výkon štátnej služby, ktorý sa započítava do služobného času v zmysle a na druhej strane neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, kde len v prípade, že sa zmení na aktívnu časť, teda v prípade výjazdu sa potom považuje takto vykonaná práca za súčasť výkonu štátnej služby a potom sa zarátava ako služobný čas. Súd mal za to, že zákon o hasičskom zbore nie je v súlade so smernicou 2003/88/ES, nakoľko zo služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú je pritom príslušník povinný tráviť na pracovisku.

5. V danom spore si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému za obdobie od marca 2020 do februára 2023, pričom súdom bolo vzhľadom na vznesenú námietku premlčania (bod 42 odôvodnenia) zohľadňované obdobie troch rokov spätne od podania žaloby, teda od 8.6.2020 do podania žaloby. Súd mal dokazovaním za preukázané, že v rozhodnom období mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas pozostával zo 16 hodinovej pracovnej zmeny ako výkon služby a na ňu nadväzovala 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t.j. na pracovisku žalobca strávil sústavne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. V posudzovanom období súd zobral v nepremlčanom období do úvahy údaje o odpracovaných hodinách a hodinách pracovnej pohotovosti na pracovisku ktoré mal k dispozícii, teda údaje o mesačných odpracovaných hodinách a hodinách pracovnej pohotovosti na pracovisku, uvedené v predložených výplatných páskach, pričom postupoval podľa čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES, na účely tejto smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Takýto postup podľa názoru súdu zodpovedá potrebe posúdenia súladu uplatňovania Smernice pri rozvrhu pracovného času žalobcu. V tomto smere sa súd stotožnil s námietkou žalovanej že fond pracovného času uvedený vo výplatných listinách sa nestotožňuje s pracovným časom v zmysle čl. 2 Smernice, ako to tvrdil žalobca. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, na uvedené rozhodné mesiace pripadá maximálny pracovný čas v mesiaci ktorý má 31 dní: 31:7 je 4,43 krát 48, teda 212,64 hodín (152 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v rozsahu v jednotlivých mesiacoch, pričom v mesiacoch jún 2020, kedy odpracoval pracovný čas celkom 223 hodín, v októbri 2020, kedy odpracoval 240 hodín, v novembri 2021 kedy odpracoval 240 hodín, v marci 2022, kedy odpracoval 213,3 hodiny, v septembri 2022 kedy odpracoval 219,52 hodín, v októbri 2022, kedy odpracoval 241,01 hodiny, v januári 2023, kedy odpracoval 240 hodín. V týchto mesiacoch došlo nepochybne k prekročeniu maximálneho týždenného počtu hodín naviac oproti maximálnemu prípustnému času za každých nasledujúcich 7 dní vyplývajúcemu zo smernice.

Súd sa nezaoberal uvádzanými referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, pretože bez ohľadu na referenčné obdobie, dĺžka maximálneho pracovného času nemôže byť prekročená, ako to vyplýva z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Ak nie je dodržiavaná, takýmto porušovaním práva EÚ dochádza k zásahom do sféry jeho oprávnených záujmov. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti. V konaní bolo listinnými dokladmi a výpoveďou žalobcu preukázané, že za obdobie troch rokov spätne od podania žaloby na súd dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín. Nebolo sporným, že služobná pohotovosť sa žalobcovi do pracovného času nezapočítavala. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, že nárok pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Aj pokiaľ by sa vychádzalo z referenčných období tak ako ich vo svojom vyjadrení k žalobe uvádzala žalovaná, tak aj v tomto prípade najmenej v referenčnom období marec - jún 2020, ktorý čiastočne spadá do rozhodného obdobia, bol maximálny pracovný čas žalobcu viac ako 48 hodín. K námietke žalovanej, že stanovený limit týždenného pracovného času mal byť počítaný aj pre jednotlivé referenčné obdobia a nielen každých 7 dní, súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-254/18, z ktorého vyplýva, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje aj v rámci určitých referenčných období výpočet priemerného pracovného času, ak táto úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia 6 mesiacov zapadajúceho do rámca 2 po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Súd mal za to, že o Hasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných referenčných období, preto bol názoru, že pri výpočte priemerného pracovného času a jeho prekročenia nemožno vychádzať z referenčných období v trvaní 6 mesiacov ako to požadovala žalovaná a je možné vychádzať len z písm. b) smernice 2003/88/ES a priemerný pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov. Na základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90 a C-9/90, C-46/93 a C-48/93), čím poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasne splnených troch podmienok, a to a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné, c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (rozsudok C-118/08). V konaní mal súd za preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu písm. b) smernice 2003/88/ES tým, že právna úprava v a na ňu nadväzujúca aplikačná prax nerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem iného judikovaných aj v rozsudku C-429/09 a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku počas dotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, preto sa musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie. Súd v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity v danej veci aplikoval ustanovenia slovenského právneho poriadku o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle v spojení s a pri určení výšky náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom, ako aj súdmi v obdobných prejednávaných veciach. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené ako právo na ochranu zdravia, právo na odpočinok a právo na súkromie a rodinný život a jeho okolnosti, nemožno v danom prípade podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti v zmysle . Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaná ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie

požiadavky, aby u žalobcu nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Súd mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. V príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na odpočinok, pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd dospel aj k záveru o zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život ( ), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, a tým na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, deťom, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. V dôsledku pracovného zaťaženia žalobcovi neostával dostatok času, ktorý by mohol venovať rodine. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v dôsledku pracovného zaťaženia žalobcu mu neostával dostatok času, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám a pod. Žalobca vo výpovedi uviedol, že v HZZ robí od roku 1998, 10 rokov robil v F., zvyšné roky robí v G.. Robí každý mesiac 10-11 smien po 24 hodín. Manželka robí tiež na smeny 12 hodinové, teda voľný čas, ktorý môže mať na rodinu sa scvrkáva na jeden, dva až tri dni za týždeň. Takto sa stáva vzhľadom na nepravidelnú pracovnú dobu manželky a charakter jeho smien, že sa nevidia. Deti nemali s kým bývať po večeroch, tak zostali bývať u jeho rodičov, pretože museli riešiť opateru detí, keď boli menšie. Teraz sú už dcéry dospelé, jedna má 24 rokov, druhá 19 rokov. Mladšia začala mať psychické problémy, môže že to mať súvislosť s tým, že musela bývať doma sama, momentálne chodí na vyšetrenia, je stále sledovaná u doktora. Má obmedzené množstvo voľného času, ktorý sa snažia využiť. Je komplikované si nájsť tri dni voľna, musia to riešiť zámenami smien, čo je niekedy problém, nie vždy sa to dá. Keď bolo kovidové obdobie, jeho otec mal ťažký priebeh, keď mal nočnú pohotovosť na pracovisku, nemohol byť pri ňom. Nakoniec ho hospitalizovali, cez Vianoce 2021 bol v nemocnici na kyslíku, lebo ho musel nechávať doma samého práve z dôvodu jeho pracovného času - smien. Bol za nadriadeným, že pracuje aj 200 hodín mesačne, nadriadený mu povedal, že nemôže ovplyvniť to, ako je to riešené z vyšších postov. Keby mala klesnúť odpracovanosť hodín za mesiac, museli by prijať ďalších hasičov. Stalo sa, že po referenčnom období 6 mesiacov musel ešte nadpracovať hodiny, aby mali dostatok odpracovaných hodín, to bolo obdobie kedy slúžil spôsobom: 17 hodín služba /7 hodín pohotovosť na pracovisku - reálne to bolo 24 hodín služba, čo zamestnávateľ tak neevidoval. Stávalo sa aj počas 48 hodinového odpočinku že bol zavolaný na pracovisko. Táto situácia (existujúci spôsob rozvrhu pracovného času) spôsobil, že má slabý spánok, v noci sa budí, hoci kedy môže byť vyhlásený poplach a keď slúži na vyhlasovni požiarov, kde sa striedajú, tam si neoddýchne vôbec, je tam počuť vysielačky, nemôžu ich vypnúť. Tiež sa mu na tvári začal robiť ekzém. Pri nástupe do HZZ bol oboznámený so všetkými skutočnosťami - ako je práca, rozvrh služieb, nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času, plat a celkové podmienky k príslušnosti k úradu. V čase služobnej pohotovosti na pracovisku má síce podmienky, že by mohli oddychovať, ale keď nevie, kedy sa stane poplach, alebo keď ste na ohlasovni požiarov, tak tam sa o oddychu nedá hovoriť, tie vysielačky tam hučia stále. Na poslednej lekárskej prehliadke u posudkového lekára bol hodnotený ako písmeno A, čo znamená, že nemá žiadne zdravotné problémy. Žalovaný namietol tvrdené následky pokiaľ sa jedná o dcéru, pretože chýba príčinná súvislosť medzi dodržiavaním pracovného času a takýmito následkami Žalovaný k činnosti počas služobnej pohotovosti uvádzal, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde hasiči musia byť fyzicky prítomní a bez ohľadu na to, že nemusia byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že majú vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musia byť plne k dispozícii a pripravení okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca teda netrávi čas pohotovosti (mimo výjazdu) len oddychom. Počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti je rušený vysielačkami, ktoré sú zapnuté, musí byť ihneď pripravený na výjazd. Počas pohotovosti sa nenachádza s rodinou, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Zvýšené nároky sú na neho kladené aj počas doby odpočinku, keď musí byť dostupný na telefóne pre prípad nevyhnutnej potreby jeho výkonu

služby, čo obmedzuje slobodu jeho pohybu a organizovania si vlastného programu. Súd sa nestotožnil s námietkami žalovanej, že žalobcovi vykonávaním pohotovosti ujma nevzniká, pretože pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti a že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda, sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Žalovaná poukazovala aj na to, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv, pričom takáto požiadavka je v priamom rozpore okrem iného s rozsudkom Súdneho dvora C-429/09, podľa ktorého právo EÚ bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by podriaďovala právo pracovníka na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal svojho zamestnávateľa, čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou efektivity práva EÚ, keďže výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Nárok žalobcu (ako poškodeného) na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči EÚ a nie v o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Preto nie je dôvodná ani námietka žalovanej, že žalobca mal povinnosť vyzvať na prerokovanie svojho nároku príslušný orgán štátu a mal preukázať predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozícii príslušnej smernice. možno v danom prípade použiť iba analogicky (keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom), pričom jeho použitie nemôže viesť k obmedzeniu hmotnoprávnych oprávnení založených úniovým právom.

6. K námietke premlčania uplatneného nároku súd konštatoval, že porušením práva EÚ zo strany žalovanej vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa a nasl. vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa a začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom dochádzalo vo vyššie uvedených mesiacoch, kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa písm. b) smernice 2003/88/ES. Súd mal za to, že s poukazom na dátum podania žaloby (8.6.2023) je premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo pred 8.6.2020, čo sa odrazilo aj v tom, že súd v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného nároku v rozhodnom období, po 8.6.2020.

7. Účelom a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Výška náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrená v peniazoch nie je svojvoľná, ale je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne kritériá, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala i každá iná fyzická osoba. Súd sa nestotožnil so spôsobom vyčíslenia výšky nemajetkovej ujmy uvedeným v žalobe. Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že žalobca je dlhoročným príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, vykonáva fyzicky i psychicky náročnú prácu a bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne, keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, a to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti žalovanej riadne transponovať smernicu do relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ nebol na strane žalobcu vytváraný dostatočný priestor na odpočinok, záľuby, sebarealizáciu, dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, keď, ako už bolo uvedené vyššie, mal obmedzenú možnosť udržiavať, rozvíjať priateľské, resp. rodinné vzťahy a venovať sa svojim záľubám v záujme zlepšenia kvality života a zdravia.

K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo a opakovane. Aj v čase odpočinku bol nútený prispôsobovať svoj program tomu, že v prípade potreby sa na vyzvanie musí dostaviť do služby. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že sa túto situáciu snažil riešiť aj u kompetentných osôb, avšak k zmene nedošlo a žalovaná doposiaľ nepristúpila k zmene, ktorá aby viedla k ukončeniu zásahov do osobnostných práv hasičov. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že za primeranú satisfakciu vzniknutej nemajetkovej ujmy je možné považovať sumu 800 eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a následky vyššie uvedených konkrétnych zásahov do osobnostnej sféry žalobcu, ako to súd vyššie opísal. Z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil zvýšenú mieru fyzického a psychického vypätia, ktorá je s týmto druhom služobnej činnosti nepochybne spojená a ovplyvňuje zdravotný stav (vrátane psychiky) v prípadoch preukázaného mesačného prekročenia maximálneho týždenného pracovného času. Keďže žalobca žiadal priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Čo sa týka úrokov z omeškania súd tieto žalovanej nepriznal s odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. , podľa ktorého v prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Súd mal za to, že rozhodnutie o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne účinky, preto sa pred uplynutím paričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím žalovaná nemôže dostať do omeškania. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi úrok z omeškania nepriznal a žalobu v danej časti zamietol.

8. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa . Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu uplatneného nároku. Pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy závisela výška plnenia od úvahy súdu. Nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná iba časť uplatneného nároku, pretože ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku konania založeného na úvahe súdu. Pri rozhodovaní o konkrétnej výške náhrady trov konania (po právoplatnosti tohto rozsudku) bude súd pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta vychádzať z výšky súdom priznaného plnenia.

9. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaná.

10. Žalobca podal odvolanie v časti týkajúcej sa výšky nemajetkovej ujmy a príslušenstva. S rozhodnutím vo veci je spokojný, považuje ho za zákonné a myslí si, že súd správne vec právne posúdil. V napadnutom rozsudku sa konštatuje, že z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. zdravotného stavu, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Preto súd považuje 800 eur za satisfakčnú sumu nemajetkovej ujmy. Tento skutkový záver súdu nepovažuje za správny. Táto skutočnosť osobitne zasahuje do jeho voľna, aj keď 48 hodinový nepretržitý odpočinok po skončení 24 hodinovej zmeny, v ktorej mu nie je zarátavaná do pracovného času 8 hodinová prítomnosť na pracovisku, nie je možné nazvať voľnom. V tomto čase je navyše ešte povinný dostaviť sa na pracovisko v určenom čase zamestnávateľom. Táto situácia trvá dlhé roky a niekoľkonásobne prevyšuje rozhodné obdobie 3 rokov, v ktorom namietal porušenie a vznik nemajetkovej ujmy. Súdu opísal, že nemá dostatok času, aby sa mohol venovať rodine. Má deti a tie potrebujú fyzickú prítomnosť oboch rodičov, aby jednak duševne nestrádali, ale aby im bol prítomný pozitívny vzor nielen matky, ale aj otca. Čo sa už odzrkadlilo aj na dcérinom zdraví, ktorá má psychické problémy, lebo museli deti zostávať samé doma, kvôli tomu, že robia s manželkou na smeny. Zároveň sa musí postarať aj o starších rodičov, ktorý potrebujú pomoc a v tejto úlohe nie je zastupiteľný nikým iným. Vôbec mu neostáva voľný čas pre seba a odreagovanie sa od náročnej práce. Nechce to nijak znevažovať, ale finančná kompenzácia, ktorá mu bola priznaná, v súčasnosti nestačí ani na jednu rodinnú dovolenku pre nich štyroch. Čas, ktorý stratil a čas, ktorý stratili jeho deti a manželka tým, že boli spolu menej ako mohli byť, sa mu javí neprimerané kompenzovať len čiastkou 800 eur. Cíti, že v prípade, že by mu bola priznaná aspoň štvrtinová kompenzácia z toho, čo požadoval, naplánoval by si aspoň jeden týždenný rodinný pobyt s deťmi a povedal by si, že to bude aspoň čiastočná satisfakcia za ujmu za všetky tie roky, ktoré obetoval bezpečnosti a zachraňovaniu ľudských životov. Súd odôvodnil výšku nemajetkovej ujmy komparovaním v skutkovo a právne zhodných

prípadoch. Tento názor súdu nie je úplne správny, a to preto, že väčšina rozhodnutí, na ktoré poukazuje aj prvostupňový súd, už z jednoduchého nahliadnutia preukazuje, že ide o staršie prípady (predtým ako covid a zlá hospodárska situácia v celej Európe privodila vysokú infláciu a tým aj znehodnotenie eura). Inak povedané 800 eur v roku 2019 alebo aj v roku 2022 malo vyššiu hodnotu ako 800 eur v roku 2024. Poukazuje tu aj na judikatúru odvolacích súdov, napr. sp. zn. . V tomto prípade bola priznaná v skutkovo a právne zhodných prípadoch kompenzácia nemajetkovej ujmy vo výške 6.506,40 eur Priznaná nemajetková ujma ani nekoreluje s jeho zodpovednosťou voči iným radovým kolegom hasičom bez toho, že by chcel akokoľvek zľahčovať ich zodpovednosť. Jeho zodpovednosť je vyššia, okrem zodpovednosti radového hasiča má funkciu záchranár špecialista a zastupuje aj veliteľov v ich neprítomnosti. Táto skutočnosť sa nijako neodráža v poskytnutej nemajetkovej ujme. Súd mal aspoň čiastočne diferencovať nemajetkovú ujmy s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti. Chce podotknúť, že ostatným kolegom bola priznaná nemajetková ujma vo výške 2.000 eur a jemu iba 800 eur, aj napriek tomu, že už 27 rokov vykonáva toto náročné povolanie. Tieto skutočnosti tak tvoria také skutkové okolnosti, že súd po vykonaní týchto dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, neposkytol mu primeranú finančnú kompenzáciu za nemajetkovú ujmu, čo je odvolacím dôvodom podľa . Osobitne nesúhlasí s právnym posúdením súdu prvej inštancie týkajúcej sa nepriznania úroku z omeškania. Súd tu uvádza ako zásadný argument rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zverejneným pod sp. zn. . V zmysle tohto rozhodnutia sa žalovaný dostáva do omeškania až momentom priznania výšky nemajetkovej ujmy, a preto nemôže byť v omeškaní s kompenzáciou v inom čase. Okrem toho, že tu existujú aj iné rozhodnutia (napr. NS SR , - v oboch prípadoch bol priznaný úrok z omeškania), rozhodnutie nie je možné aplikovať na jeho prípad. V jeho prípade ide o úplne iné skutkové a právne okolnosti. V prvom rade Slovenská republika ako žalovaný je štátny suverén, disponuje všetkými materiálnymi, mocenskými atribútmi, ktoré tvoria štát. Nejde o nejakú súkromno-právnu korporáciu, ktorá sa môže mýliť alebo tvrdohlavo trvať na svojich skutkových a právnych postojoch. Štát viazaný medzinárodnými záväzkami, celým súborom právnej legislatívy Európskej únie, akým je primárne právo - acquis communautaire a ostatnými právnymi aktmi EÚ dávajú štátu, teda žalovanému, vodítko a indície ako postupovať voči svojim občanom, zamestnancom. Neobstojí tvrdenie, že žalovaná o nemajetkovej ujme nevedela, nemohla predpokladať, že mu vznikla, nevedela odhadnúť jej výšku, potrebovala počkať ako rozhodne súd, myslela si, že mu nepatrí kompenzácia a iné. V danom prípade aj z objektívneho ale aj subjektívneho hľadiska žalovaná mala všetky relevantné informácie a dôkazy, aby vzniku súdneho sporu ako aj vzniku jej záväzku predišla. Z objektívneho hľadiska dôvody, pre ktoré žalovaná mohla vedieť o vzniku nemajetkovej ujmy uviedol vyššie. Zo subjektívneho hľadiska zástupcovia štátu vedeli o existencii množstva súdnych sporov týkajúcich sa skutkovo a právne zhodných prípadov. Ďalej vedeli o jednoznačnom rozhodovaní súdu v týchto sporoch a neúspechu žalovanej v týchto sporoch. Žalovanej zaslal pred súdnym konaním predžalobnú výzvu, kde uviedol rozhodnutia v skutkovo a právne zhodných veciach, kde navrhol mimosúdne riešenie. Žalovaná nielenže výzvu ignorovala, naopak priamo mu explicitne uviedla napriek všetkému uvedenému vyššie, aby ju žaloval a domáhal sa svojho nároku cestou súdu. Za týchto skutkových okolností mu nepriznať úrok z omeškania považuje za nezákonné. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok prvej inštancie, a to tak, že mu prizná finančnú kompenzáciu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur spolu s úrokom z omeškania od dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty uvedenej v predžalobnej výzve, ktorú zaslal žalovanej, t.j. od 10.02.2023 do zaplatenia a priznal mu aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

11. Žalovaná podala odvolanie do výrokov I. a III.. Podľa žalovanej došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných , Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaná od počiatku konania rozsiahlo argumentačne vyvracala jednotlivé tvrdenia žalobcu a svoj právny názor podporila vlastnými dôkazmi, ktorých existenciu, ako ani obsah žalobca nijakým spôsobom nespochybnil. Žalovaná uvádzala minimálne 4 dôvody, pre ktoré je potrebné aplikovať 6

mesačné referenčné obdobia, ktoré napokon odzneli aj na pojednávania dňa 19.03.2025. Z povahy veci vyplýva, že „referenčné obdobie“ je obdobie, za ktoré je potrebné vypočítať priemerný pracovný čas. Slovo „referenčný“ je pri tom odvodené z latinského slova „referere“, teda podať správu (obdobne v slovenčine slová referovať, referát, referent a pod.). Je preto logické, že podať správu – t. j. vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas, je potrebné za také obdobie, na aké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. K smernici 2003/88/ ES Európska komisia vydala Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času č. 2017/C 165/01 a následne 2023/C 109/01 (ďalej ako „Výkladové oznámenie“), ktorým bližšie rozoberá konkrétne časti smernice v zmysle judikatúry SD EÚ. Žalobca v rámci konania neprodukoval a nepredložil žiaden dôkaz spôsobilý preukázať dôvodnosť ním uplatneného nároku vo vzťahu k vzneseným námietkam žalovanou, vzhľadom na čo žalovaná opakovane dôvodne namietala neunesenie bremena tvrdení, ako aj bremena dôkazu zo strany žalobcu. Žalobca svoje tvrdenia opieral prevažne o jedno rozhodnutie (mestský hasič, ktorý pracoval pre mesto Halle). Nie je možné, aby sa rozhodnutie ESD v jednej konkrétnej veci, týkajúcej sa hasiča, pracujúceho pre mesto Halle, paušalizovalo do takej miery, že v podstate zamedzí vnútroštátnemu súdu výklad čl. 2 ods. 2 Smernice Rady 89/391/EHS. Judikatúra ESD je len jedným z prameňov práva a nemožno ju absolutizovať do takej miery, aby súd nemal priestor na vlastné posúdenie konkrétnej veci, o ktorej rozhoduje. Je nevyhnutné, aby súd pri výklade predmetného článku smernice skúmal, v akom právnom režime je činnosť hasiča v rámci HaZZ vykonávaná, či sa jedná o klasický pracovnoprávny vzťah v zmysle (), alebo sa jedná o služobný pomer s charakteristikami uvedenými v , resp. . Žalovaná na podporu svojho názoru predložila vlastnú, podrobnú tabuľku prepočtov priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach, z ktorej vyplývajú jednotlivé údaje tak, aby bolo možné jednoznačne uviesť, koľko žalobca v rámci toho-ktorého obdobia odpracoval, t. j. skutočný odpracovaný čas, ktorý je v predmetnom konaní kľúčový. A to z dôvodu, že ujma žalobcovi mohla vzniknúť výlučne v priamej súvislosti s nesprávnym alebo nedostatočným prebratím Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, pričom preukázanie uvedeného zaťažuje výhradne žalobcu a len v prípade presahov nad 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas. Ani samotné nesprávne alebo nedostatočné prebratie Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky a prípadný presah alebo presahy nad 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas samo o sebe bez ďalšieho, automaticky nezakladajú nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Existenciu ujmy v morálnej sfére jedinca je vždy nevyhnutné preukázať, a to hodnoverným spôsobom tak, aby táto bola nezameniteľná s akoukoľvek inou ujmou spôsobenou v inej súvislosti. Uvedené zaťažuje žalobcu. Ak aj súd dospel k záveru, že ide o nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES, tak táto skutočnosť nezakladá žiaden nárok. Súd týmto výrokom iba skonštatoval porušenie povinnosti členského štátu voči Európskej únií, ktorej splnenia povinnosti sa môže domáhať iba Európska komisia v zmysle ZFEU. Z uvedeného možno skúmať iba konkrétny dopad na žalobcu, t. j. či vzhľadom na nesprávnu transpozíciu smernice dochádzalo k prekročeniu limitu podľa písm. b) smernice alebo nie. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-302/97. Súd prvej inštancie sa žalovanou dôvodne vznesenými námietkami nezaoberal, nijakým spôsobom ich nevyhodnotil a vo svojom rozhodnutí ich nezohľadnil, pričom v prípade nestotožnenia sa s nimi žalovanej resp. stranám konania neposkytol náležité zdôvodnenie, z akého dôvodu námietky žalovanej nepovažuje za dôvodné, resp. relevantné. Z povahy veci vyplýva, že "referenčné obdobie" je obdobie, za ktoré je potrebné vypočítať priemerný pracovný čas. Je preto logické, že vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas, je potrebné za také obdobie, na aké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. V tomto smere žalovaná poukázala na . Žalovaná preto rozvrhuje služobný čas žalobcu na šesť mesiacov. Opierajúc sa o , takýto postup znamená to, že každému príslušníkovi je pracovný čas upravovaný takým spôsobom, aby nedošlo k presahom. Žalovaná od počiatku konania poukazovala na celkovú zmätočnosť žaloby a povahu uplatneného nároku, pričom, ako to vyplýva z jednotlivých podaní žalobcu, predmetnú námietku žalovaného nijakým spôsobom nevyvrátil a opakovane namietanú zmätočnosť a nejasnosť obsahu podaní neodstránil. Súd sa vznesenou námietkou v tejto súvislosti nezaoberal. Ak sa žalobca domáha náhrady škody titulom spočívajúcom v údajnom nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, bolo potrebné zo strany žalobcu preukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol na to príslušným orgánom konštatovaný. Predchádzajúca konštatácia nezákonnosti napádaného právneho úkonu je v prípadoch

žalôb na náhradu škody podľa jednou z prvoradých a nevyhnutných podmienok na uplatnenie náhrady škody na súde, z ktorých následne tento súd konajúci o náhrade škody vychádza. V danej veci nebol žiadnym príslušným orgánom konštatovaný nesprávny úradný postup v súvislosti s transpozíciou Smernice, na ktorú sa žalobca odvoláva. Žalobca doposiaľ jasne a nezrozumiteľne neuviedol, v čom konkrétne vidí chyby v úradnom postupe, kým boli vykonané, aký mal byť podľa žalobcu správny postup pri transpozícii Smernice, kedy a kým bol tento nesprávny úradný postup konštatovaný. V tomto prípade prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu nebol naplnený. Medzi stranami sporu je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktoré v služobnom úrade Ministerstva vnútra SR vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno v súlade s predmetným zákonom. Nebol naplnený ani druhý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, keď medzi neexistujúcim nesprávnym úradným postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii Smernice a neexistujúcou škodou v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná súvislosť. Žalobcom stanovené, resp. ohraničené obdobie, v rámci ktorého sa domáha svojho nároku, nekorešponduje s referenčným obdobím podľa smernice, jedná sa o dve samostatné obdobia, ktoré nepredstavujú jeden celok, pričom tieto nie je žiaduce si vzájomne zamieňať. Za predpokladu pripustenia stotožnenia referenčného obdobia so žalovaným obdobím by dochádzalo k absurdným situáciám, kedy by sám žalobca v konaní ustanovil referenčné obdobie, ktoré by bolo pre súd smerodajné, čím by sa dochádzalo k nereálnym výpočtom reálne odslúžených hodín. Takýto postup však nevyplýva zo smernice, dokonca je s ňou v priamom rozpore. Nezohľadnenie šesťmesačného referenčného obdobia pre zistenie reálne odslúžených hodín žalobcu zo strany súdu žalovaná nepovažuje za správne. Podstatou nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (podľa zákona) a pracovného času (podľa smernice 2003/88/ES), zmyslom zavedenia referenčných období a ich právneho zakotvenia v smernici, je práve zabezpečenie potrebnej flexibility pre výkon rôznorodých povolaní. Vo vzťahu k žalobcom predloženej tabuľke, ktorou odôvodňuje svoj nárok, žalovaná namietala, že samotný odkaz na tabuľku, ako dôkaz presahu nad 48 hodinový pracovný čas, neobstojí a tento nepostačuje. Z predmetnej tabuľky nie je zrejmé, ako žalobca k svojim výsledkom dospel, na základe akých skutočností, ktoré faktory bral do úvahy. Žalobca celkom zjavne nezohľadnil šesť mesačné referenčné obdobie, ale svoje výpočty viaže na obdobie kalendárneho roka, t.j. 12 mesiacov, na čo v zmysle smernice nie sú splnené podmienky. Tieto námietky žalovaná uplatnila už v konaní pred súdom prvej inštancie, ale súd sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Žalobca nepreukázal, kedy a v akom rozsahu pracoval nad limit 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice a taktiež nepreukázal, aká ujma mu v dôsledku toho mala vzniknúť. Žalobca nepredložil dôkaz o tom, že by vôbec bola porušená Smernica 2003/88/ES, resp. že by údajný zásah do jeho súkromnej sféry mal akýkoľvek negatívny dopad v jeho rodinných vzťahoch, na jeho zdravotný, psychický stav a služobný výkon, ako aj na rodinné väzby. Žalovaná v konaní predložila dôkaz, a to prehľad plánu žalobcu za žalované obdobie, v ktorom sú detailne uvedené jednotlivé dni v príslušných mesiacoch s príslušným popisom podľa toho, čo sa v daný deň dialo. Číslo na úplnom konci tabuľkového prehľadu plánu však neznamená celkový počet žalobcom odslúžených hodín v rámci žalovaného obdobia, ale sčítaný počet hodín jednotlivo uvedených v stĺpci 3 (počet hodín). Tento údaj však započítava aj príplatky za výjazdy, a preto je dôležité si všimnúť, že viaceré dni za uvedené obdobie sú v tomto dôkaze uvedené duplicitne, z dôvodu ktorého nemožno súčet hodín považovať za údaj o súčte odslúžených hodín žalobcu. Žalovaná do svojich tabuliek zahrnula aj nočné pohotovosti, nakoľko žalobcovi za účelom zistenia počtu skutočne odpracovaných hodín zarátaval celé 24hodinové zmeny, ako to vyplýva z predložených tabuliek. Vzhľadom na uvedené nemožno tvrdiť, že žalovaným uvádzané hodnoty priemerného počtu skutočne odslúžených hodín za týždeň je potrebné navýšiť ešte o pohotovosti, teda celkový priemerný počet odslúžených hodín by mal byť ešte výrazne vyšší. Žalovaná sa nestotožňuje ani s posúdením splnenia podmienok priznania práva na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie, zo strany súdu prvej inštancie. Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalobca nejasným spôsobom stanovil "škodu", ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje "aktívna činnosť" a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj

za takúto neaktívnu časť práce. Súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaná považuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznanú súdom za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru žalovanej podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná v zmysle , avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa "upustilo od neoprávneného zásahu" do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V konaní nebolo preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Žalovaná dôvodne opakovane namietala, že žalobca v rámci konania pred súdom prvej inštancie neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento "údajný neoprávnený" zásah spočíval. Tabuľku priloženú žalobcom v jeho žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval, rodine, priateľom, voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Uvedené nepredstavuje argument spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca nepreukázal, že by jeho práca bola výlučným dôvodom, pre ktorý sa rodine, blízkym, priateľom, prípadne voľnočasovým aktivitám venuje menej. Poukázala na rozhodnutia iných okresných a odvolacích súdov. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. zmenil a žalobu zamietol.

12. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava svojho odvolania vrátane časti ohľadom trov konania a naďalej zotrváva na svojej právnej argumentácii a svojom právnom názore tak, ako boli súdu prezentované v odvolaní zo dňa 22.04.2025. V stručnosti k odvolaniu žalobcu uvádza, že tvrdenia o tom, že nariaďovaním pracovného času bolo zasiahnuté do práv žalobcu nemôžu obstáť, nakoľko je potrebné objektívne aj takýto zásah preukázať, čo sa žalobcovi v priebehu celého konania nepodarilo. Žalobca uvádza, že už len samotným plánovaním dochádza k porušeniu smernice, takéto tvrdenie sa nezakladá na pravde, nakoľko jedna vec je plánovanie, druhá je skutočný výkon pracovných činnosti, z takto uvedeného nemôžu tvrdenia žalobcu obstáť ako právne relevantné. Čo sa týka tvrdenia o zlom psychickom zdraví žalobcovej dcéry, tak takáto skutočnosť ostala len v rovine tvrdení bez preukázateľného dôkazu. Ak by aj takáto skutočnosť v konaní bola objektívne preukázateľná je potrebné aby táto bola v príčinnej súvislosti s prácou žalobcu (hasiča), inak nemôže takýto dôkaz preukazovať ujmu, o ktorú ide v uvedenom konaní. Ďalej žalobca uvádza, že čiastka, ktorá mu bola v tomto konaní priznaná nepostačuje na zaplatenie dovolenky. V prvom rade uvádza, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku, ale slúži na odstránenie negatívnych následkov, ktoré vznikli. V druhom rade nemožno ani akceptovať tvrdenia žalobcu o nejakej údajnej inflácií a podobne, keďže konanie tak ako inicioval žalobca je konanie o určenie nemajetkovej ujmy, nie o určenie majetkovej umy ani konanie o doplatenie ušlej mzdy ani nič podobné. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zlieva niekoľko inštitútov do jedného, ktoré zastiera za údajnú nemajetkovú

ujmu. K poukazu žalobcu na rozhodnutie sp. zn. žalovaný uvádza, že rozhodnutie, na ktoré poukazuje žalobca je viac ako tri roky staré. Vývoj súdnej praxe v obdobných sporoch sa značne líši od tvrdení žalobcu. K tvrdeniam o tom, že žalobcovi má byť priznaná suma 2.000 eur, ako jeho kolegom uvádza, že takéto tvrdenia sú zmätočné a chaotické, nakoľko vyčíslenie údajnej nemajetkovej ujmy bolo v žalobe v sume 7.409,99 eur. Teraz podľa názoru žalobcu je dostatočná suma 2.000 eur, čo je o takmer tri štvrtiny menej než žaloval. Z takto prezentovaného názoru má za to, že žalobca ani nevie presne identifikovať svoju ujmu a chce sa len obohatiť na úkor iných príslušníkov HaZZ. K tvrdeniam o úroku z omeškania pri priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa nevyjadruje, nakoľko tieto boli súdnou praxou, aj najvyššej právnej sily, už vyriešené v iných obdobných konaniach. Na záver, už len k tvrdeniu, že má byť žalobcovi priznaná suma ako kolegom uvádza, že nemajetková ujma je inštitút prísne individuálny a špecificky a v každom prípade má byť táto ujma zisťovaná individuálne. Nemôžu tieto tvrdenia obstáť ako právne relevantné. Najnovšia súdna prax v obdobných veciach sa vyvíja iným spôsobom než to prezentuje žalobca a to vzhľadom na zmenu právnej argumentáciu žalovanej v obdobných veciach. Súdna prax v obdobných veciach sa s ohľadom na argumentáciu žalovanej v najnovších konaniach posúva. Súdy po celom Slovensku prestali obdobné spory o nemajetkovej ujme zovšeobecňovať. Má preto za to, že žalobca sa snaží obohatiť na úkor iných príslušníkov HaZZ, pretože prezentuje názor, že ak bola inému príslušníkovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, tak tento nárok (ujma) je aj u neho. Vzhľadom na už uvedené a s odkazom na odvolanie proti I. a III. výroku rozsudku okresného súdu, má za to, že predložil odvolaciemu súdu odôvodnené odvolanie, ktoré odôvodňuje žalovanou navrhovaný postup odvolacieho súdu a teda skutočnosť, aby napadnutý rozsudok odvolací súd zrušil a žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

13. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle a v rozsahu a z dôvodov podaných odvolaní, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a contrario a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku I., vo výroku II. čo do sumy 1.200 eur a v časti o zaplatenie úroku z omeškania 7,5 % ročne zo sumy 2.000 eur od 10.2.2023 do zaplatenia a v súvisiacom výroku III. potvrdiť podľa ako vecne správny.

14. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. čo do sumy 5.409,99 s príslušenstvom, napadnutý odvolaním nebol, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

15. Odvolací súd preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaniami dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z . Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle a k odvolacím námietkam dodáva nasledovné:

16. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. v spojení s , spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom na písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov.

17. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovanej za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom jedným z predpokladov zodpovednosti je "dostatočne závažné porušenie právnej normy

únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom". Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovanej došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k , čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zodpovedá cieľom písm. b) Smernice 2003/88/ES.

18. Odvolací súd poukazuje i na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß, ktorý vo svojom rozhodnutí citoval aj súd prvej inštancie, a ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové zmeny, pričom každá 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

19. Slovenská právna úprava - o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len "") v až upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). Z ustanovení ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem "pracovný čas" uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a vymedzuje "pracovný čas" ako "akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…" a "čas odpočinku" ako "akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom". Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov "pracovný čas" a "čas odpočinku". Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu "pracovný čas", ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu "pracovný čas". Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viac krát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

20. Slovenská právna úprava v o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.

21. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla 2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok /EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje na "na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné", ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku tohto čl., neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice je potrebné s ohľadom na cieľ Smernice /podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci/ vykladať zužujúco. Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu /napríklad prípady živelných pohrôm/, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených silách

a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

22. V súvislosti s meritom veci je ďalej potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Tu je potrebné si rovnako uvedomiť, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a v tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, že žalobca mal povinnosť v spore jednak preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu štátu a jednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozície príslušnej smernice zo strany žalovanej. Samotný tak možno v danom prípade použiť len analogicky / keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom/, pričom toto použitie nemôže viesť k obmedzeniu hmotnoprávnych oprávnení založených unijným právom a podmienky vyžadované pre uplatnenie tohto nároku nesmú byť menej priaznivé ako podmienky platné pre obdobné nároky, ktoré vznikli na základe vnútroštátneho práva /zásada ekvivalencie alebo rovnocennosti/ a nesmú byť takej povahy, aby v praxi znemožnili alebo nadmerne sťažili získanie náhrady škody /zásada efektivity/. V tomto zmysle možno založiť právomoc všeobecného súdu na konanie a rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku /analogicky ako je to pri nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli z nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu a podobne podľa /. Na druhej strane ale nemožno od žalobcu požadovať, aby disponoval predchádzajúcou konštatáciou o nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice, keď ani pri nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nemusí poškodení pre uplatnenie svojho práva na náhradu škody na súde takýmto prostriedkom disponovať a otázku, či k nesprávnemu úradnému postupu došlo si vyrieši v konaní o nároku na náhradu škody sám konajúci súd. Pokiaľ ide o predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom žalovanej, takúto podmienku uplatnenia nároku žalobcu na náhradu škody na súde by bolo možné podľa odvolacieho súdu analogicky zo odvodiť, avšak v tomto konkrétnom prípade by to bolo v rozpore so zásadou efektivity, keď je zrejmé, že proti žalovanej sú na súdoch Slovenskej republiky uplatnené príslušníkmi Hasičského

a záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu Smernice v desiatkach až stovkách prípadov a žalovaná podľa vedomosti odvolacieho súdu žiadnemu žalovanému nároku dobrovoľne nevyhovela.

23. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

24. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.

25. Vo vzťahu k námietke žalovanej, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, odvolací súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo nevyplýva, že by SR uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie písm. b) Smernice prevzala vnútroštátneho poriadku, a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení ani inom , upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaná nemôže dovolávať jeho aplikácie. A naviac, referenčné obdobie šiestich mesiacov nebolo v konaní sporné. Súd prvej inštancie uviedol, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa , písm. b/ Smernice. Tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa , písm. b/ Smernice. V prejednávanom spore nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v rozsahu v jednotlivých mesiacoch, pričom v mesiacoch jún 2020, kedy odpracoval pracovný čas celkom 223 hodín, v októbri 2020, kedy odpracoval 240 hodín, v novembri 2021 kedy odpracoval 240 hodín, v marci 2022, kedy odpracoval 213,3 hodiny, v septembri 2022 kedy odpracoval 219,52 hodín, v októbri 2022, kedy odpracoval 241,01 hodiny, v januári 2023, kedy odpracoval 240 hodín. V týchto mesiacoch došlo nepochybne k prekročeniu maximálneho týždenného počtu hodín naviac oproti maximálnemu prípustnému času za každých nasledujúcich 7 dní vyplývajúcemu zo smernice.

26. Tu odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000 Simap (C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389). Z uvedených rozhodnutí jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej smernice. Súdny dvor, o. i., v už cit. rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby - okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

27. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali byť dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú dobu odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

28. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v a nasl. , vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu boli podľa záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak nepochybne vznikla nemajetková ujma.

29. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity s poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda, sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem "pracovný čas" treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť "v práci", po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený

v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovanej bez právneho významu. Je potrebné vziať na zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť "aktívny" počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená. Ďalej je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život.

30. Odvolacia námietka žalovanej, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, je opätovne potrebné poukázať na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovanou pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o "dodržiavanie noriem komunitárneho práva", by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).

31. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. K výhradám žalovanej ohľadne peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je potrebné uviesť, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v sú uvedené len príkladmo a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Ktoré

z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Z vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j., že žalovaná ako členský štát Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

32. K námietke žalovanej o tom, že výška nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je aj v tomto smere odvolacia námietka žalovanej nedôvodná (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

33. Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá. Preto je potrebné zabezpečiť, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanú súdom prvej inštancie považuje za primeranú. Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku a čas, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania, nemožno považovať záver súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd totiž pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel. Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná. Súd prvej inštancie teda dospel správne k záveru, že za primeranú satisfakciu vzniknutej nemajetkovej ujmy za zohľadňované obdobie troch rokov spätne od podania žaloby, teda od 8.6.2020 do podania žaloby, je možné považovať sumu 800 eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a následky vyššie uvedených zásahov do osobnostnej sféry žalobcu, pričom z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie ani podľa odvolacieho súdu nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Čo sa týka tvrdenia žalobcu tak pred súdom prvej inštancie ako i v podanom odvolaní o zlom psychickom zdraví jeho dcéry, odvolací súd toto tvrdenie nepovažoval za opodstatnené, nakoľko táto skutočnosť ostala len v rovine tvrdení bez preukázateľného dôkazu, pričom ak by aj táto skutočnosť bola objektívne preukázateľná, bolo potrebné aby táto bola v príčinnej súvislosti s prácou žalobcu (hasiča), čo rovnako nebolo preukázané, preto takýto dôkaz nemôže preukazovať ujmu, o ktorú ide v prejednávanej veci. Čo sa týka námietky žalobcu uvádzanej v odvolaní, že žalobcovi má byť priznaná suma 2.000 eur, ako jeho kolegom odvolací súd rovnako túto nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko nemajetková ujma je inštitút prísne individuálny a špecifický a v každom prípade má byť táto ujma zisťovaná individuálne a nie paušálne.

34. Rovnako súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobcovi nepriznal úroky

z omeškania s prihliadnutím na rozhodnutie NS SR sp. zn. , podľa ktorého v prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, a teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Žalovaná by sa teda dostala do omeškania až momentom, keby by súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy nezaplatila žalobcovi riadne a včas. Rozhodnutie o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne účinky, a preto sa pred uplynutím paričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím žalovaná nemôže dostať do omeškania. Čo sa týka rozhodnutia NS SR sp.zn. , na ktoré v tejto súvislosti poukazoval žalobca v odvolaní, tak toto rozhodnutie sa nárokom na úroky z omeškania pri priznaní nemajetkovej ujmy nezaoberal, nakoľko dovolací súd vo vyššie uvedenej veci rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z dôvodu nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu a záverom sa len vyjadril k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ale k úrokom z omeškania sa nevyjadril.

35. Na základe týchto záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa padnutej časti ako vecne správny potvrdil.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a dvolacom konaní nemala úspech žiadna zo strán sporu, nakoľko ani odvolaniu žalobcu a ani odvolaniu žalovanej nebolo vyhovené, preto bolo rozhodnuté tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to pripúšťa ( ):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( )

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( )

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, 2 )

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, )

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa ). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).