Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 163/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť N. F. a maloletej J. J. F., zastúpenej zákonnou zástupkyňou

N. F., obidve bytom B., právne zastúpených advokátom Mgr. R. H., B., vo veci

namietaného porušenia a ich základných práv podľa

a a Listiny základných práv a slobôd

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv

podľa čl. 3, čl. 18 a čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného

súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. F. a maloletej J. J. F. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2009

doručená sťažnosť N. F. (ďalej len „sťažovateľka“) a maloletej J. J. F. (ďalej aj „maloletá“),

zastúpenej zákonnou zástupkyňou N. F. (spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú

porušenie (ďalej len „“) a ich základných práv

podľa a a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „protokol“), ako aj práv podľa čl. 3, čl. 18 a čl. 27 Dohovoru

o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľky sa v sťažnosti najskôr venujú konaniu, ktoré predchádzalo konaniam,

proti ktorým smeruje ich sťažnosť. Išlo o konanie o rozvod manželstva a úpravu práv

a povinností rodičov k maloletému dieťaťu vedené okresným súdom pod sp. zn.

(pôvodne pod sp. zn. ). Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd rozhodol

v tejto veci rozsudkom zo 16. júna 2004, „ktorým manželstvo sťažovateľky rozviedol,

maloletú dcéru zveril do výchovy a opatery sťažovateľky, a odporcu zaviazal prispievať

na výživu maloletej dcéry sumou 150,- USD mesačne.

Krajský súd v Bratislave, č. k. , v odvolacom konaní vydal dňa

28. 2. 2005 rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdzuje.

Okresný súd Bratislava IV, č. k. , v konaní na úpravu práv a povinností

k maloletému dieťaťu do rozvodu na základe návrhu sťažovateľky zo dňa 24. 9. 1997, vydal

dňa 19. 11. 2003 rozsudok, ktorým zveril maloletú dcéru do výchovy matke, výživné neurčil

z odôvodnením, že otec maloletej sa zdržuje na neznámom mieste, preto nie je možné určiť

jeho príjem a preto sa nedá určiť výška výživného.

Krajský súd v Bratislave, č. k. , v odvolacom konaní vydal dňa

30. 1. 2004 rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zmeňuje tak, že návrh na

určenie výživného zamieta. V dôvodoch rozsudku sa uvádza, že matka maloletej bola v

konaní pasívna, pretože nevyvinula žiadne úsilie k zisteniu bydliska otca maloletej, čo bolo

dôvodom nedoručenia písomných listín a nerealizovania dožiadania orgánmi USA. Preto

neboli zistené majetkové pomery otca dieťaťa, bez ktorých sa nedá určiť výška výživného.

Matka dieťaťa si musí znášať následky svojej pasivity. Zmena rozsudku bola z dôvodu

správneho formulovania výroku, keď nemalo byť vyslovené, že výživné sa neurčuje, ale že

sa zamieta.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že 5. februára 2004 sťažovateľka podala okresnému súdu

nový návrh na úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, ktorému bola pridelená

spisová značka . V tejto veci začal okresný súd konať až po roku, a to

po osobnej intervencii právneho zástupcu sťažovateliek u jeho predsedníčky, ktorá zároveň

uznala, že v konaní došlo k prieťahom, sťažovateľkám sa za to ospravedlnila a nariadila

rekonštrukciu medzičasom strateného spisu. Následne sťažovateľka prostredníctvom

právneho zástupcu 6. júna 2005 upresnila svoj návrh a nadväzne na to sa 19. júla 2005

uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí sťažovateľky odročené z dôvodu

vypočutia otca maloletej dožiadaným súdom v USA. Dňa 2. apríla 2008 sa uskutočnil

informatívny výsluch, na ktorom vyšší súdny úradník zisťoval dopytom na sťažovateľku

adresu otca maloletej, ktorému 15. mája 2008 ustanovil v konaní opatrovníka.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že okresný súd „rozsudkom zo dňa 19. 6. 2008 v konaní

14 rozhodol:

- Súd konanie o určenie výživného na maloletú J. J. F., ..., od 5. 2. 2001 do

16. 2. 2004 zastavuje,

- Otec je povinný prispievať na výživu maloletej J. J. F., ..., sumou 150,- USD

mesačne od 17. 2. 2004 do 30. 9. 2004, ktoré je otec povinný platiť vždy do 15-teho dňa

v mesiaci vopred k rukám matky,

- Zročné výživné za obdobie od 17. 2. 2004 do 30. 9. 2004 vo výške 1.117,- USD je

otec povinný zaplatiť k rukám matky do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

- Súd vo zvyšku návrh zamieta,

- Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že matka žiadala výživné

za obdobie od 5. 2. 2001 (3 roky spätne od podania návrhu) do 17. 3. 2005 (právoplatnosti

celého rozhodnutia o rozvode manželstva a úpravy pomerov k maloletému dieťaťu).

Za obdobie od 17. 2. 2004 do 30. 9. 2004 bolo návrhu vyhovené a otec bol zaviazaný platiť

výživné vo výške 150,- USD mesačne.

Za obdobie od 5. 2. 2001 do 16. 2. 2004 bolo konanie zastavené s odôvodnením, že

rozsudkom OS BA IV č. k. zo dňa 19. 11. 2003 v spojení s rozsudkom KS BA

č. k. zo dňa 30. 1. 2004 bol návrh matky na určenie výživného zamietnutý,

pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 2. 2004. S poukazom na § 159 ods. 3

súd konanie zastavil v tejto častí, pretože bolo vo veci už právoplatne rozhodnuté.

Za obdobie od 1. 10. 2004 do 17. 3. 2005 súd návrh zamietol s odôvodnením, že

rozsudkom OS BA IV č. k. zo dňa 16. 6. 2004 bolo manželstvo rozvedené

(právoplatné v časti rozvodu dňa 1. 10. 2004), a hoci až rozsudkom KS BA č. k.

zo dňa 28. 2. 2005 bolo právoplatne rozhodnuté o úprave pomerov

k maloletej (právoplatné dňa 17. 3. 2005), otec maloletej je povinný prispievať na výživu

maloletej v zmysle rozsudku o rozvode už od 1. 10. 2004.“.

Prvostupňový rozsudok sťažovateľka napadla v časti týkajúcej sa zastavenia konania

odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. januára

2009 tak, že ho v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, „že je pravdou, že v pôvodnom konaní Krajského súdu v Bratislave, č. k. ,

bolo konštatované, že matka môže podať nový návrh na určenie vyživovacej povinnosti

otcovi dieťaťa potom, ak zistí v budúcnosti pobyt otca. Avšak v konaní nie je

zrejmé, že by bola splnená táto podmienka a to určenie adresy otca maloletej a tým

umožnenie konať s otcom maloletej. V konaní síce matka určila adresu, ale s otcom

maloletej nebolo konané, lebo sa ho nepodarilo vypátrať, čoho dôkazom je nakoniec aj to,

že otcovi bol pre konanie ustanovený opatrovník. Súd prvého stupňa preto správne

rozhodol, že konanie zastavil pre prekážku rozsúdenej veci podľa .

V ostatnom poukázal na rozhodnutie súdu prvého stupňa.“.

Podľa sťažovateliek boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

14 a jeho rozhodnutím z 19. júna 2008 v spojitosti s postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 20. januára 2009

porušené ich v záhlaví tohto uznesenia označené práva.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľky citujú relevantné ustanovenia zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [ďalej len „zákon o rodine“; (§ 118, § 65, § 62, § 75, § 77)] a Občianskeho

súdneho poriadku [ďalej aj „OSP“; (§ 159 ods. 3)], judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. ; 19/2004 ZSP,

ako aj vybrané časti z odôvodnení rozhodnutia okresného súdu (sp. zn.

z 19. novembra 2003) a krajského súdu (sp. zn. z 30. januára 2004), ktorými sa

rozhodovalo o úprave práv a povinností rodičov k maloletej vyslovujúc záver, že uvedené

rozhodnutia nie sú „takým meritórnym rozhodnutím o veci, ktoré by bránilo prejednaniu

novému návrhu o určenie výživného na maloleté dieťa na čas do rozvodu“.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že v súdnom konaní riadne označila v návrhu

bydlisko otca maloletej, a taktiež upriamuje pozornosť na konanie o rozvode jej manželstva

vedené okresným súdom pod sp. zn. a jeho rozsudok zo 16. júna 2004

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2005, v ktorom

sa otec maloletej vyjadril a potvrdil existenciu a správnosť svojej adresy.

Na podporu svojej argumentácie sa sťažovateľka odvoláva aj na správu Centra

medzinárodnoprávnej ochrany detí a mládeže z 30. januára 2004, ktoré na jej žiadosť

vykonalo pátranie po pobyte otca maloletej a oznámilo jeho rovnakú adresu, ako uviedol

predtým samotný otec v uvedenom súdnom konaní. V nadväznosti na to sťažovateľka k veci

dodáva:

«Potom v rámci výkonu rozhodnutia o rozvode manželstva bolo prostredníctvom

Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže a príslušných amerických orgánov

vymožená časť výživného, takže predmetné rozhodnutie je riadne vykonateľné aj v USA,

pričom uvádza stále rovnakú adresu odporcu. Prostredníctvom Centra pre

medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže sa darilo pravidelne vymôcť výživné, na ktoré

bol odporca zaviazaný (viď prehľad poskytnutý Centrom).

Tieto dôvody (potvrdená adresa, vymožiteľnosť prostredníctvom amerických

orgánov) preto predstavujú nové skutočnosti a skutkové okolnosti, ktoré, hoci ide

o rovnakých účastníkov a rovnaký predmet konania, nevytvárajú totožnosť predmetu

konania s predchádzajúcim konaním, a preto nemôže ísť o prekážku res iudicata

(právoplatne rozhodnutej veci) v zmysle (napr. ).

V tomto smere prvostupňový súd došiel k nesprávnym skutkovým zisteniam

a nesprávne rozhodol.

Nakoniec však Krajský súd v Bratislave, č. k. , odôvodňuje

potvrdzujúce rozhodnutie o zamietnutí výživného v danom čase aj preto, že prvostupňový

súd nekonal s odporcom (lebo dožiadania do USA sa vrátili ako nevybavené a odporcovi

bol preto ustanovený opatrovník).

Týmto akoby opätovne poukazuje na to, že sťažovateľka nedala správnu adresu otca,

čím sa dožiadania z USA vrátili. A preto bol odvolací súd názoru, že ide o rovnakú situáciu

ako v konaní OS BA IV, č. k. v spojení s KS BA, č. k. , čím ide

o res iudicata.

Takéto tvrdenia sú však v príkrom rozpore s konaním Centra pre

medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ktoré dokáže úspešne vymáhať dlžné výživné

od odporcu, pričom disponovalo od sťažovateľky tou istou adresou. Sťažovateľka

opakovane oznamovala súdu prvého stupňa (v podaní zo dňa 19. 7. 2005, pri

informatívnom výsluchu dňa 2. 4. 2008), že sťažovateľku v zahraničí zastupuje Centrum, a

to úspešne, ktoré má prípadné ďalšie informácie ohľadne odporcu (číslo sociálneho

poistenia, číslo vodičského preukazu, atď.), ktoré však nemôže poskytnúť sťažovateľke, ale

len súdu na základe riadnej žiadosti súdu.

Súd prvého stupňa, ani odvolací súd, nepostupovali v súčinnosti s Centrom,

„uspokojili“ sa s vráteným neúspešným dožiadaním z USA, dokonca neúspech

s doručovaním považovali za chybu na strane sťažovateľky. Napriek tomu, že Centrum pre

medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže dokázalo úspešne vymáhať dlžné výživné

od odporcu, súdy nikdy nepožiadali o spoluprácu Centrum, nevykonali žiadne úkony, aby

zabezpečili úspešné doručenie podaní odporcovi.

Podstatnou skutočnosťou však je, že Okresný súd Bratislava IV, č. k. ,

vo svojom rozsudku zo dňa 19. 6. 2008 určil povinnosť odporcu zaplatiť výživné vo výške

150,- USD za obdobie od 17. 2. 2004 do 30. 9. 2004, to znamená, že vychádzal z nejakých

majetkových pomerov odporcu (rovnakých ako v konaní pri rozvode) a vedel určiť výživné.

Zastavujúca časť rozhodnutia týkajúca sa obdobia od 5. 2. 2001 do 16. 2. 2004 tak

bola rozhodnutá len z dôvodu res iudicata s odkazom na konanie vedené na OS BA IV, č. k.

, v spojení s KS BA, č. k. . Ako bolo vyššie uvedené

a preukázané, toto predchádzajúce konanie bolo zamietnuté len z dôvodov

procesnoprávnych, nie hmotnoprávnych, preto nie je na mieste považovať vec za už

rozhodnutú, preto nejde o prekážku res iudicata.»

V závere sťažnosti sťažovateľka pripomína, že sa už od roku 1997 snaží, aby otec

maloletej bol zaviazaný prispievať na výživu maloletej, pričom po viac ako siedmich rokoch

bolo vydané rozhodnutie o určení výživného na čas po rozvode. Pokiaľ ide o výživné na čas

do rozvodu, zdôrazňuje, že k jeho určeniu nedošlo z procesných dôvodov, ktoré však ona

nespôsobila, a navyše ňou oznámená adresa otca maloletej sa ukázala ako platná.

Vzhľadom na to sťažovateľka vyslovuje názor, že „Rozhodnutia súdov, ktoré sú

napádané touto sťažnosťou, konanie zastavujú, čím by v spojení s predchádzajúcim

rozhodnutím je porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu (spravodlivý proces,

spravodlivé súdne konanie a právo na prístup k súdu), lebo o návrhu sťažovateľky sa

z hmotnoprávneho hľadiska za 12 rokov vôbec nerozhodlo, a zároveň otcovi by vôbec

nebolo určené prispievať na výživu maloletej, čím by boli porušené aj práva dieťaťa

na starostlivosť zo strany rodičov (ktorá v sebe obsahuje aj poskytovanie výživného)

a povinnosť rodičov poskytovať deťom starostlivosť a zabezpečiť životné podmienky

nevyhnutné pre rozvoj dieťaťa.“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka tvrdí, že okresný súd aj krajský súd

postupovali vo veci jej návrhu na určenie výživného na maloletú na čas do rozvodu

v rozpore s , zároveň bolo porušené aj základné právo podľa

v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru, „keď v rámci spravodlivého súdneho procesu súdy

postupovali arbitrárne v rozpore so zákonom a za dobu 12 rokov nevydali hmotnoprávne

rozhodnutie o určení výživného pre maloleté dieťa, ale prvýkrát rozhodnutie

neurčili/zamietli z procesných dôvodov, za ktoré sťažovateľka nemohla niesť žiadnu

zodpovednosť, a druhýkrát (napádané rozhodnutia touto sťažnosťou) konanie zastavili

s odôvodnením, že už je vo veci meritórne rozhodnuté. Nakoniec došlo aj k porušeniu práva

sťažovateľky a maloletého dieťaťa na rodičovskú starostlivosť podľa SR, keď

postupom súdov, ktorý je arbitrárny v rozpore so zákonom, sťažovateľka a maloleté dieťa

nemá zabezpečenú starostlivosť, ktorej imanentnou súčasťou je poskytovanie výživného

rodičom, ktorý nežije s dieťaťom. V tejto časti práv dieťaťa a sťažovateľky sú rovnako

porušené aj medzinárodné dohovory – Dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, Dohovor o právach dieťaťa, Listina základných práv a slobôd.“.

V závere sťažnosti sa uvádza, že týmto konaním prvostupňového súdu aj odvolacieho

súdu bola odňatá možnosť sťažovateľke konať pred súdom.

Sťažovateľky na základe citovaného a ďalších skutočností uvedených v sťažnosti

navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo N. F., ..., a maloletej J. J. F., ..., právo na právnu istotu

a spravodlivosť, právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na rodičovskú starostlivosť

podľa článkov 1, 41 a 46 ods. 1 SR, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru, a právo na rodičovskú starostlivosť podľa článku čl. 5 Protokolu

č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 3, 18, 27

Dohovoru opravách dieťaťa, podľa čl. 32 Listiny základných práv a slobôd, Okresným

súdom Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajským súdom v

Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi N. F., ..., a maloletej J. J. F., ..., priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 4.000,- EUR (slovom štyritisíc euro).

4. Nahradiť sťažovateľovi N. F., ..., a maloletej J. J. F., ..., trovy právneho zastúpenia

vo výške 292,38 EUR...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z textu vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, kompetencia ktorého predchádza právomoci ústavného súdu

().

Sťažovateľky sa v petite svojej sťažnosti domáhajú vyslovenia porušenia ,

ako aj svojich základných práv podľa a a podľa listiny,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 5 protokolu a práv podľa čl. 3, čl. 18

a čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

1. Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietajú porušenie čl. 1

a ich označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

14 , ústavný súd vychádzal z už spomenutého princípu subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných

súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,

že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba

v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zo sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že v právnej veci o návrhu

sťažovateľky na určenie výživného na maloletú na čas do rozvodu vedenej okresným súdom

pod sp. zn. okresný súd rozsudkom z 19. júna 2008, konanie v časti o určenie

výživného za obdobie od 5. februára 2001 do 16. februára 2004 zastavil a v časti o určenie

výživného za obdobie od 17. februára 2004 do 30. septembra 2004 určil otcovi maloletej

platiť výživné v sume 150 USD mesačne. Vo zvyšku návrh zamietol.

Podaným odvolaním sa sťažovateľka domáhala zmeny rozhodnutia v časti zastavenia

konania a určenia výživného aj za toto obdobie.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľky

v podobe odvolania smerujúca proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom

rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací

rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku

z 20. januára 2009.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie namietaného postupu okresného súdu

preto, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci

krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je

z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu

krajského súdu (obdobne napr. m. m. , , ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietajú porušenie čl. 1

a označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ústavný súd uvádza, že ak bol postup krajského súdu arbitrárny a ak by

ním bola odňatá sťažovateľkám možnosť domáhať sa ustanoveným postupom ochrany ich

práva na súde, v tom prípade možno takýto postup považovať za dovolací dôvod podľa

(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr.

, , , ).

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného

súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ).

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je

prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v . Ide o prípady závažných

nedostatkov konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené

v . Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom súdu účastníkovi konania

odňatá možnosť konať pred súdom [ ].

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri

napríklad rozsudok najvyššieho súdu z 27. septembra 2001 sp. zn. ] rozumie

postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré

mu poskytuje . K odňatiu možnosti konať pred súdom môže

dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím

().

V inej veci najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol (rozsudok najvyššieho

súdu z 28. februára 2001 sp. zn. ): „Podľa dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný

dovolací dôvod podľa aj vtedy, ak účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom

treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia jeho procesných práv priznaných mu za účelom

obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa a sa vždy

zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania

vymenovaných v .

Predmetom konania v namietanej veci bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľky

na určenie výživného na maloletú na čas do rozvodu, ktoré je upravené v zákone o rodine.

Ani uvedená okolnosť podľa názoru ústavného súdu nemá vplyv na prípadnú prípustnosť

dovolania podľa . Na základe týchto skutočností poukazuje ústavný súd

aj na názor vyslovený v publikácii , komentár; Krajčo, J. a kol.,

I. diel, Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618: „Neprípustnosť dovolania proti niektorým

rozhodnutiam odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani z ustanovení § 238 ods. 4, 5 a § 239

ods. 3. Tieto ustanovenia totiž nepripúšťajú dovolanie len v prípadoch, keď by inak bolo

dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 238 ods. 1, 3 a § 239 ods. 1, 2. To znamená, že

i v prípadoch, kde je prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4, 5 a § 239

ods. 3 je dovolanie prípustné z dôvodov uvedených v ustanovení § 237. Teda vzhľadom

na súčasnú právnu úpravu je aj vo veciach upravených Zákonom o rodine... prípustnosť

dovolania založená podľa ustanovenia § 237.“ (obdobne ).

Podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred

všeobecným súdom vlastnými dovolenými a ustanovenými

procesnými úkonmi (podobne napr. , ).

Sťažovateľky v sťažnosti výslovne uvádzajú, že im v napadnutom konaní bola

postupom odvolacieho súdu (aj prvostupňového) odňatá možnosť konať pred súdom, čo je

v danom prípade dovolacím dôvodom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

ustanovenia . Z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľky nevyužili

možnosť podania opravného prostriedku, ktorý im poskytuje na

ochranu ich práv, a priamo sa obrátili so sťažnosťou na ústavný súd.

Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu rozhodnúť o námietke

sťažovateliek založenej na argumentácii, že im bola odvolacím súdom odňatá „možnosť

konať pred súdom“, uplatnenej aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vzhľadom

na princíp subsidiarity vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd. ani zákon

o ústavnom súde (§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi

orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak,

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov

nápravy ešte predtým, ako sa obráti na ústavný súd.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že na posúdenie predmetnej

časti sťažnosti sťažovateliek nie je daná jeho právomoc ( v spojení

s a ), a preto ju v tejto časti odmietol

pre nedostatok svojej právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateliek uplatnenými v ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009