Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 194/2010
PDF · 149.56 KB
No categories available
III. ÚS 194/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. O. P., Advokátska
kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
z 2. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 147/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. V. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2010
doručená sťažnosť J. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného
práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 147/2009-62 z
2. februára 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v právnej pozícii
navrhovateľa v konaní Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
vedenom pod sp. zn. 6 C 3/2009, ktorého predmetom bolo určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Odporkyňou v konaní bola V. L., R. (ďalej len „odporkyňa“). Okresný
súd rozsudkom č. k. 6 C 3/2009-36 z 26. marca 2009 určil, že spoluvlastnícky podiel
na sporných parcelách zapísaných na liste vlastníctva č. 2597 vedenom Správou katastra P.
v prospech odporkyne patrí do dedičstva po poručiteľovi J. V., naposledy bytom S. (ďalej
len „poručiteľ“), ktorý zomrel 3. marca 2007.
Odporkyňa napadla tento rozsudok odvolaním, na základe ktorého krajský súd
rozsudkom č. k. 17 Co 147/2009-62 z 2. februára 2010 rozsudok okresného súdu zmenil tak,
že žalobný návrh sťažovateľa zamietol.
Krajský súd dospel k záveru o nedostatku vecnej legitimácie sťažovateľa, keďže
dedičom po poručiteľovi nie je iba sťažovateľ, ale aj ďalšie fyzické osoby, ktoré „majú
postavenie nerozlučných spoločníkov v konaní, keďže ide o sporové konanie o rozsahu
dedičstva poručiteľa a výsledok tohto konania sa musí dotýkať všetkých dedičov
poručiteľa...“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vyjadril nesúhlas s právnym
záverom krajského súdu o nedostatku jeho vecnej legitimácie v predmetnom konaní, pretože
názor krajského súdu sa opieral o iné súdne rozhodnutie z roku 1974, ktoré je „nezákonné,
prekonané, nepoužiteľné, pretože je v rozpore so zákonom, Ústavou Slovenskej republiky
a medzinárodnými dohodami“. Podľa názoru sťažovateľa „nemôže byť splnená požiadavka,
aby o ochranu majetku patriaceho do dedičstva museli žiadať /žalovať/ všetci potenciálni
dedičia poručiteľa a že v danom prípade ide o tzv. nerozlučné spoločenstvo. Ja žalobca, ani
nikto iný nemôže prinútiť všetkých dedičov, aby sa uchádzali o ochranu svojho vlastníctva,
o ochranu dedičstva. Nehovoriac o tom, že vo všeobecnosti okruh týchto dedičov nemusí byť
dedičom navzájom vôbec známy a dostupný. Nemožno odoprieť každému z dedičov jeho
individuálne právo brániť svoj majetok – svoje budúce dedičstvo a domáhať sa dedenia
tohto majetku, resp. podielu na tomto majetku. Dedičia po poručiteľovi sú teoreticky budúci
spoluvlastníci... Teda budúci spoludedičia majú prakticky podobné postavenie ako
spoluvlastníci. Právo na ochranu môžu uplatniť buď všetci spoluvlastníci spoločne, alebo
každý spoluvlastník samostatne, prípadne len niektorý z nich a to bez ohľadu na veľkosť
svojho spoluvlastníckeho podielu. V týchto prípadoch prichádza do úvahy aj určovacia
žaloba podľa § 80 písm. c/ OSP za predpokladu, že je daný naliehavý právny záujem.
V danom prípade naliehavý právny záujem daný je, pretože ja žalobca mám
naliehavý právny záujem preukázať a dosiahnuť, že do dedičstva po mojom poručiteľovi
patrí majetok, ktorého sa zmocnil niekto iný protiprávne... Z tohto pohľadu ma postoj
ostatných dedičov v tomto štádiu nezaujíma, nemôžem ho ovplyvniť. Prípadná pasivita
ostatných dedičov nemôže byť na úkor mojich individuálnych zákonných a vlastníckych
práv.“.
Na podklade citovaného názoru sťažovateľ tvrdí, že svojím rozsudkom mu krajský
súd „odoprel právo na ochranu vlastníctva a obral ma o moje dedičstvo a o možnosť o toto
dedičstvo sa uchádzať. Tento postup nie je v rozpore len s občianskym zákonníkom,
Ústavou Slovenskej republiky, ale aj medzinárodnými dohovormi o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.“. Sťažovateľ preto ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 2.2.2010, č. k. 17 Co 147/2009, ktorým
zmenil rozsudok súdu I. stupňa a návrh zamietol, porušil základné právo sťažovateľa podľa
článku 20 Ústavy SR a právo podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 2.2.2010 č.k. 17Co 147/2009 sa zrušuje
a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5000 €,
ktoré je povinný Krajský súd v Trenčíne zaplatiť sťažovateľovi do jedného mesiaca
od doručenia nálezu.
Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastupovania vo výške 356,36 € /dva úkony z hodnoty konania 170,97, 2x režijný paušál
po 7,21 €/ na účet advokáta JUDr. O. P. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd už viackrát rozhodol, že pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava
rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je
založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu
pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
(IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže vykonať zásah na ochranu ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už
ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
Ústavný súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva
alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu napadol rozsudok krajského súdu
ako súdu odvolacieho, ktorým došlo k zmene prvostupňového rozsudku, a to v merite veci.
Kým totiž okresný súd ako súd prvého stupňa sťažovateľovej žalobe vyhovel, krajský súd
prvostupňový rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol.
Ústavný súd na tomto mieste poukazuje na ustanovenie § 238 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
podľa ktorého dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Zároveň podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok v občianskom súdnom
konaní, a v prípade, ak zákon vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľa mu
umožňuje využiť ho proti rozsudku odvolacieho súdu, potom ústavný súd vzhľadom
na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
nemá právomoc podrobiť odvolací rozsudok svojmu prieskumu.
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53
ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany
základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy požaduje vyčerpanie všetkých
účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy ešte predtým, ako sa obráti
na ústavný súd (obdobne IV. ÚS 163/09).
Sťažovateľovo odôvodnenie sťažnosti dokazuje, že dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok mohol proti predmetnému odvolaciemu rozsudku krajského súdu
využiť na ochranu označených práv a túto ochranu by mu bol v takom prípade oprávnený a
povinný poskytnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky. Keďže sťažovateľ uvedený opravný
prostriedok nevyužil, je právomoc ústavného súdu na preskúmanie napadnutého
rozhodnutia všeobecného súdu vylúčená, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2010