Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 194/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. O. P., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

z 2. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. V. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2010

doručená sťažnosť J. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného

práva vlastniť majetok zaručeného (ďalej len „“)

a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -62 z

2. februára 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v právnej pozícii

navrhovateľa v konaní Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

vedenom pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Odporkyňou v konaní bola V. L., R. (ďalej len „odporkyňa“). Okresný

súd rozsudkom č. k. -36 z 26. marca 2009 určil, že spoluvlastnícky podiel

na sporných parcelách zapísaných na liste vlastníctva č. 2597 vedenom Správou katastra P.

v prospech odporkyne patrí do dedičstva po poručiteľovi J. V., naposledy bytom S. (ďalej

len „poručiteľ“), ktorý zomrel 3. marca 2007.

Odporkyňa napadla tento rozsudok odvolaním, na základe ktorého krajský súd

rozsudkom č. k. -62 z 2. februára 2010 rozsudok okresného súdu zmenil tak,

že žalobný návrh sťažovateľa zamietol.

Krajský súd dospel k záveru o nedostatku vecnej legitimácie sťažovateľa, keďže

dedičom po poručiteľovi nie je iba sťažovateľ, ale aj ďalšie fyzické osoby, ktoré „majú

postavenie nerozlučných spoločníkov v konaní, keďže ide o sporové konanie o rozsahu

dedičstva poručiteľa a výsledok tohto konania sa musí dotýkať všetkých dedičov

poručiteľa...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vyjadril nesúhlas s právnym

záverom krajského súdu o nedostatku jeho vecnej legitimácie v predmetnom konaní, pretože

názor krajského súdu sa opieral o iné súdne rozhodnutie z roku 1974, ktoré je „nezákonné,

prekonané, nepoužiteľné, pretože je v rozpore so zákonom,

a medzinárodnými dohodami“. Podľa názoru sťažovateľa „nemôže byť splnená požiadavka,

aby o ochranu majetku patriaceho do dedičstva museli žiadať /žalovať/ všetci potenciálni

dedičia poručiteľa a že v danom prípade ide o tzv. nerozlučné spoločenstvo. Ja žalobca, ani

nikto iný nemôže prinútiť všetkých dedičov, aby sa uchádzali o ochranu svojho vlastníctva,

o ochranu dedičstva. Nehovoriac o tom, že vo všeobecnosti okruh týchto dedičov nemusí byť

dedičom navzájom vôbec známy a dostupný. Nemožno odoprieť každému z dedičov jeho

individuálne právo brániť svoj majetok – svoje budúce dedičstvo a domáhať sa dedenia

tohto majetku, resp. podielu na tomto majetku. Dedičia po poručiteľovi sú teoreticky budúci

spoluvlastníci... Teda budúci spoludedičia majú prakticky podobné postavenie ako

spoluvlastníci. Právo na ochranu môžu uplatniť buď všetci spoluvlastníci spoločne, alebo

každý spoluvlastník samostatne, prípadne len niektorý z nich a to bez ohľadu na veľkosť

svojho spoluvlastníckeho podielu. V týchto prípadoch prichádza do úvahy aj určovacia

žaloba podľa za predpokladu, že je daný naliehavý právny záujem.

V danom prípade naliehavý právny záujem daný je, pretože ja žalobca mám

naliehavý právny záujem preukázať a dosiahnuť, že do dedičstva po mojom poručiteľovi

patrí majetok, ktorého sa zmocnil niekto iný protiprávne... Z tohto pohľadu ma postoj

ostatných dedičov v tomto štádiu nezaujíma, nemôžem ho ovplyvniť. Prípadná pasivita

ostatných dedičov nemôže byť na úkor mojich individuálnych zákonných a vlastníckych

práv.“.

Na podklade citovaného názoru sťažovateľ tvrdí, že svojím rozsudkom mu krajský

súd „odoprel právo na ochranu vlastníctva a obral ma o moje dedičstvo a o možnosť o toto

dedičstvo sa uchádzať. Tento postup nie je v rozpore len s ,

, ale aj medzinárodnými dohovormi o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.“. Sťažovateľ preto ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 2.2.2010, č. k. , ktorým

zmenil rozsudok súdu I. stupňa a návrh zamietol, porušil základné právo sťažovateľa podľa

článku 20 SR a právo podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 2.2.2010 č.k. sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5000 €,

ktoré je povinný Krajský súd v Trenčíne zaplatiť sťažovateľovi do jedného mesiaca

od doručenia nálezu.

Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastupovania vo výške 356,36 € /dva úkony z hodnoty konania 170,97, 2x režijný paušál

po 7,21 €/ na účet advokáta JUDr. O. P. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd už viackrát rozhodol, že pokiaľ ide o základné práva a slobody,

rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je

založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu

pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ). Ústavný súd môže vykonať zásah na ochranu alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už

ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť ().

Ústavný súd uvádza, že podľa rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva

alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (, ).

Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu napadol rozsudok krajského súdu

ako súdu odvolacieho, ktorým došlo k zmene prvostupňového rozsudku, a to v merite veci.

Kým totiž okresný súd ako súd prvého stupňa sťažovateľovej žalobe vyhovel, krajský súd

prvostupňový rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol.

Ústavný súd na tomto mieste poukazuje na ustanovenie § 238 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

podľa ktorého dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Zároveň podľa dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok v občianskom súdnom

konaní, a v prípade, ak zákon vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľa mu

umožňuje využiť ho proti rozsudku odvolacieho súdu, potom ústavný súd vzhľadom

na znenie („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

nemá právomoc podrobiť odvolací rozsudok svojmu prieskumu.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že ani (

ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany

základných práv a slobôd, naopak, požaduje vyčerpanie všetkých

účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy ešte predtým, ako sa obráti

na ústavný súd (obdobne ).

Sťažovateľovo odôvodnenie sťažnosti dokazuje, že dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok mohol proti predmetnému odvolaciemu rozsudku krajského súdu

využiť na ochranu označených práv a túto ochranu by mu bol v takom prípade oprávnený a

povinný poskytnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky. Keďže sťažovateľ uvedený opravný

prostriedok nevyužil, je právomoc ústavného súdu na preskúmanie napadnutého

rozhodnutia všeobecného súdu vylúčená, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2010