Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 426/2013
PDF · 312.83 KB
No categories available
I. ÚS 426/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka
o sťažnosti obchodnej spoločnosti ČSOB Leasing, a. s., Panónska cesta 11, Bratislava,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o.,
Prievozská 4/B, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Milan Malata, advokát a konateľ,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš
č. k. 6 Cb 47/2010-265 z 5. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 43 Cob 77/2012 z 19. decembra 2012 takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti ČSOB Leasing, a. s., ktorou namieta porušenie práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Veľký Krtíš č. k. 6 Cb 47/2010-265 z 5. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 77/2012 z 19. decembra 2012, n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločností ČSOB Leasing, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Malatom, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 Cb 47/2010-265
z 5. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 77/2012
z 19. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľka sa žalobou podanou okresnému súdu domáhala, aby uložil
odporcovi ̶spoločnosti VINICA, a. s. „v reštrukturalizácii“, Cesta slobody 771, Vinica,
vydať jej sejačku HORCH Concord CO9, výrobné číslo 33021260, ktorá bola predmetom
lízingovej zmluvy. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci tak, že návrh
zamietol a sťažovateľku zaviazal nahradiť odporcovi trovy konania. Proti rozsudku
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd o odvolaní sťažovateľky
rozhodol rozsudkom, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zmenil ho iba
v časti o náhrade trov konania.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že k porušeniu v bode 1 označených
práv došlo napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ktoré sú podľa jej
názoru a s odkazom na judikatúru ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené a arbitrárne, keďže
oba súdy sa pri odôvodnení svojich rozhodnutí nedostatočne zaoberali aplikáciou právnych
noriem zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“) na stanovenie právneho režimu pohľadávok vyplývajúcich
z lízingových zmlúv v reštrukturalizačnom konaní na posudzované skutkové okolnosti
prípadu. Podľa tvrdení sťažovateľky všeobecné súdy nesprávne interpretovali aplikovanú
právnu normu a v rámci odôvodnenia sa nedostatočne vysporiadali so skutkovým
a právnym stavom veci.
4. Podľa sťažovateľky «Navrhovateľ (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka,
pozn.) si do reštrukturalizačného konania vedeného voči dlžníkovi prihlásil pohľadávky
vo výške 10.737,84 EUR, ako pohľadávky splatné do začatia reštrukturalizačného konania.
Následne dňa 10. 05. 2010 navrhovateľ vypovedal Leasingovú zmluvu z titulu omeškania
úhrady pohľadávok z nezaplatených splátok vo výške 10.737,84 EUR, splatných po začatí
reštrukturalizačného konania. Z dôvodu ukončenia Leasingovej zmluvy navrhovateľ
požadoval vydanie predmetu financovania, nakoľko odporca stratil akékoľvek užívacie
a dispozičné právo nad predmetom financovania. Okresný súd Veľký Krtíš sa stotožnil
s argumentáciou odporcu, podľa ktorého je ukončenie Leasingovej zmluvy zo stany
Navrhovateľa neúčinné, nakoľko v súlade s § 114 ods. 1 písm. d) zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení (ďalej ako „ZoKR“) nemožno zmluvu
ukončiť pre omeškanie nároku, ktorý vznikol pred začatím reštrukturalizačného konania.
Následne Okresný súd Veľký Krtíš poukázal na § 120 ZoKR, v zmysle ktorého mal
za to, že si mal navrhovateľ prihlásiť do reštrukturalizačného konania odporcu všetky
neuhradené splátky vyplývajúce z Leasingovej zmluvy a nie len tie, ktoré boli splatné
do začatia reštrukturalizačného konania. Následne Okresný súd konštatoval, že nakoľko
nedošlo k účinnému ukončeniu Leasingovej zmluvy a došlo k potvrdeniu schváleného
reštrukturalizačného plánu odporcu súdom, v súlade s § 155 ods. 1, 2 a 3 ZoKR sa
ustanovenia plánu stávajú účinnými voči všetkým jeho účastníkom. Plán potvrdený súdom
sa považuje za právny úkon urobený vo forme a spôsobom, ktorý je vyžadovaný osobitnými
predpismi pre vznik, zmenu alebo zánik práv alebo záväzkov obsiahnutých v pláne.
V záväznej časti plánu boli obsiahnuté ustanovenia, v zmysle ktorých dôjde k prevodu
vlastníckeho práva k predmetu financovania z navrhovateľa na odporcu po úplnom
zaplatení pohľadávok prihlásených do reštrukturalizácie odporcu, najneskôr dňa 30. 06.
2012.
Vzhľadom na uvedené Okresný súd Veľký Krtíš konštatoval, že navrhovateľ si mal
do reštrukturalizačného konania prihlásiť všetky neuhradené splátky Leasingovej zmluvy,
nie len tie, ktoré boli splatné do začatia reštrukturalizačného konania. K prevodu
vlastníckeho práva z navrhovateľa na odporcu v zmysle ustanovení obsiahnutých
v reštrukturalizačnom pláne došlo potvrdením plánu príslušným reštrukturalizačným
súdom. ...
Krajský súd v Banskej Bystrici sa v rámci odvolacieho konania plne stotožnil
s právnym názorom Okresného súdu Veľký Krtíš a pre doplnenie uviedol. Leasingová
zmluva nie je zmluvným typom upraveným v Obchodnom alebo Občianskom zákonníku,
v dôsledku čoho je uzatvorená v súlade s § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Aj keď
Leasingová zmluva vykazuje znaky nájomnej zmluvy podľa § 663 a nasl. Občianskeho
zákonníka, má špecifickú povahu, pretože predmet financovania pri Leasingovej zmluve
získa nájomca do užívania naraz, a to pri podpise zmluvy, zatiaľ čo pri nájomných
zmluvách získava nájomca predmet nájmu do užívania postupne. Krajský súd v Banskej
Bystrici ďalej konštatuje, že ak navrhovateľ neukončil Leasingovú zmluvu, keď mu odporca
ako nájomca nezaplatil leasingové splátky včas, aj keď nemusel byť ešte v úpadku, nie je
daný dôvod chrániť navrhovateľa ako prenajímateľa, ktorý toto svoje právo pred začatím
reštrukturalizácie odporcu nevyužil, najmä ak by to mohlo poškodiť majetkovú podstatu
odporcu. V rámci ostatnej argumentácie sa Krajský súd v Banskej Bystrici stotožnil
s argumentáciou súdu prvého stupňa.»
5. Podľa tvrdení sťažovateľky základnou a podstatnou skutočnosťou pre posúdenie
veci bolo stanovenie právneho režimu pohľadávok ̶splátok, ktoré bol odporca povinný
hradiť sťažovateľke pred a po dátume začatia reštrukturalizačného konania, a ich prihlášky
do reštrukturalizačného konania, ukončenia platnosti lízingovej zmluvy a vydania jej
predmetu. Sťažovateľka zásadne nesúhlasí s právnymi názormi všeobecných súdov, ktoré sa
stotožnili s argumentáciou odporcu, že pohľadávky vyplývajúce z lízingových zmlúv
vznikli v čase uzatvorenia predmetnej lízingovej zmluvy, že predmet nájmu pri lízingovom
nájme získava nájomca naraz pri uzatvorení zmluvy a takéto tvrdenie považuje
za nepreskúmateľné a bez opory v skutkovom a právnom rámci prípadu aj s odkazom
na odbornú literatúru.
6. Sťažovateľka s odkazom na porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru namieta aj nedostatočnú ochranu práv hmotného charakteru
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu a to tým, že rozhodnutím
všeobecných súdov došlo k úplnému odňatiu výhradného vlastníckeho práva sťažovateľky
k predmetu financovania. Podľa jej názoru môže dôjsť k zásahu do vlastníckeho práva iba
v prípade, ak subjekt, o ktorého práva ide s ním vyjadril jednoznačnú vôľu, ktorá nemôže
byť nahradená reštrukturalizačným plánom, a to ani v prípade, že bol schválený veriteľmi
a potvrdený súdom. Sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd v rozpore s právnym
poriadkom poskytol jednému z účastníkov konania zvýšenú ochranu jeho majetkových práv
bez náležitého odôvodnenia, a za neprípustné považuje aj jej sankcionovanie z dôvodu, že si
neuplatnila svoje práva (vypovedanie zmluvy) pred začatím reštrukturalizačného konania.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu konaním a rozhodnutím okresného súdu a konaním
a právoplatným rozhodnutím krajského súdu, tieto rozhodnutia zrušil a vec im vrátil
na ďalšie konanie.
II.
8. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 426/2013-18 z 19. júna 2013 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“). Zároveň listami vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril
k vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedov okresného súdu a krajského súdu aj
na vyjadrenie k prijatej sťažnosti.
9. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 30. júla 2013 uviedol, že sťažnosť
sťažovateľky by mala byť vyhlásená za neprípustnú z dôvodu, že sťažovateľka nepodala
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor) podnet
na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), čím nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu
jej základných práv alebo slobôd poskytuje a pre prípad, že by ústavný súd túto
argumentáciu neuznal, s odkazom na judikatúru ústavného súdu uviedol, že ústavný súd nie
je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Poukázal, že
sťažovateľka ako navrhovateľka v základnom konaní bola účastníčkou so všetkými
procesnými právami a povinnosťami, mala zabezpečený reálny prístup k súdu a súd v jej
veci konal podľa relevantných právnych noriem a ústavne súladným spôsobom rozhodol.
Podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu nedošlo k porušeniu práva na súdnu ochranu ani
práva vlastniť majetok, a preto žiada, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.
10. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 26. novembra 2013 uviedol, že
napadnuté rozhodnutie krajského súdu nepovažuje za arbitrárne, ako to tvrdí sťažovateľka,
pretože podrobne a v dostatočnom rozsahu nad rámec požadovaný v § 219 ods. 2 OSP
zdôvodňuje výrok napadnutého rozhodnutia, dostatočným spôsobom sa vysporiadalo
s argumentáciou sťažovateľky, ktorú uviedla v konaní na súde prvého stupňa a v odvolacom
konaní. Zastáva názor, že sťažovateľka nepreukázala, že došlo k porušeniu jej práva vlastniť
majetok, keďže svoje majetkové práva si uplatňovala v reštrukturalizačnom konaní, kde
o týchto právach bolo rozhodnuté v takom rozsahu, v akom si ich uplatnila. Predseda
krajského súdu sa k vecnej stránke rozhodnutia nevyjadril a pripojil stanovisko
predsedníčky senátu z 22. novembra 2013, ktorá v ňom uviedla, že krajský súd ako súd
odvolací svojím rozhodnutím potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne
správne a v celom rozsahu sa s ním stotožnil, pričom osobitne zdôraznil povahu lízingových
zmlúv a podrobne poukázal na ich špecifiká, tak ako vyplývajú zo zákona o konkurze
a reštrukturalizácii.
11. Vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu k sťažnosti zaslal ústavný súd
na vyjadrenie sťažovateľke. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení (ďalej len „vyjadrenie“)
z 20. januára 2014 (ústavnému súdu doručenom 13. marca 2014) k námietke prípustnosti
sťažnosti z dôvodu nepodania podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie
mimoriadneho dovolania vznesenej okresným súdom s odkazom na judikát ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 42/01 a sp. zn. I. ÚS 19/01 uviedla, že jeho podanie nemožno považovať
za účinný právny prostriedok na ochranu základných práv a slobôd, ktorý je nevyhnutné
vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pred podaním ústavnej sťažnosti,
v dôsledku čoho je námietku potrebné považovať za neopodstatnenú a sťažnosť
sťažovateľky za prípustnú a dôvodnú.
V spoločnej časti svojho vyjadrenia k námietkam okresného súdu a krajského súdu
venovala sťažovateľka hlavnú pozornosť argumentácii o porušení základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, keď uviedla, že ochranu vlastníckeho práva sťažovateľky je potrebné
chápať jednak v rovine majetkového práva sťažovateľky k pohľadávkam, ktoré má voči
spoločnosti VINICA, a. s., ako subjektu, ktorý vstúpil do reštrukturalizačného konania, a jej
práva na ústavne konformný výklad aplikovaných právnych noriem zákona o konkurze
a reštrukturalizácii a jednak v rovine majetkového práva sťažovateľky k predmetu – sejačke
HORCH Concord CO9 ako hnuteľnej veci, vlastníctvo ku ktorej jej bolo nezákonne odňaté.
Sťažovateľka uvádza, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa stotožnili v názore, že podľa
§ 114 ods. 1 písm. d) a § 120 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky, ktoré
vznikli pred vyhlásením konkurzu, resp. pred začatím reštrukturalizačného konania, sa
musia uplatniť prihláškou v reštrukturalizačnom konaní bez ohľadu na ich splatnosť.
Sťažovateľka poukázala aj na právne názory odbornej verejnosti.
V ďalšej časti svojho vyjadrenia sťažovateľka venovala pozornosť charakteristike
lízingovej zmluvy a spôsobu úhrady predmetu lízingu, poukázala tiež na nevhodnosť
odkazu krajského súdu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 31 Cdo 4356/2008, v ktorom podľa tvrdení sťažovateľky išlo o podstatne iné
skutočnosti ako v predmetnom prípade, a dospela k záveru, že postupom okresného súdu
a krajského súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutkového stavu veci
a nesprávnemu výkladu dotknutých ustanovení právnych predpisov.
K druhej namietanej rovine ochrany vlastníckeho práva sťažovateľky a ochrany
práva na prístup k súdu sťažovateľka uviedla, že k prevodu vlastníckeho práva
k financovanému predmetu zo sťažovateľky na lízingového nájomcu došlo na základe
súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to uhradením celej pohľadávky
sťažovateľkou prihlásenej do reštrukturalizačného konania, pričom konajúce súdy
považovali takýto postup za legitímny a ústavne konformný. Sťažovateľka sa s uvedeným
výkladom nestotožňuje, považuje ho za protiústavný a zásadným spôsobom zasahujúci
do ústavne garantovaného práva vlastniť majetok a uvádza, že uplatnením príslušných
ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii tak, ako to vykonal okresný súd a krajský
súd môžu veritelia ako účastníci reštrukturalizačného konania (bez vlastníckeho práva
a práva dispozície s vecou) rozhodnúť o prevode vlastníckeho práva k veci, ktorá je
vo vlastníctve tretej osoby.
Sťažovateľka odkazuje aj na Občiansky zákonník platný pre nadobúdanie
vlastníckeho práva a zdôrazňuje, že schválený reštrukturalizačný plán nie je možné
považovať za kúpnu alebo darovaciu zmluvu alebo inú zmluvu alebo rozhodnutie štátneho
orgánu, a preto tvrdí, že podľa platného právneho poriadku nie je možné, aby subjekt
nadobudol vlastnícke právo k veci na základe reštrukturalizačného plánu potvrdeného
príslušným súdom.
Podľa tvrdení sťažovateľky je výklad prezentovaný dotknutými súdmi rozporuplný aj
vzhľadom na postavenie veriteľa ako lízingového prenajímateľa aj v prípade, ak by si
do reštrukturalizačného konania prihlásil všetky leasingové splátky, ktoré sa stanú
splatnými až po začatí reštrukturalizačného konania. Problematické je aj vlastnícke právo
veriteľa, ktorého pohľadávky sa v rámci potvrdeného reštrukturalizačného plánu uspokojujú
ako nezabezpečené, čo v reálnych podmienkach predstavuje uspokojenie na úrovni od 5 %
do 50 % prihlásenej pohľadávky, pričom naďalej zostáva vlastníkom predmetu
financovania, ktorý užíva dlžník. Na uvedenú situáciu nedali súdy vo svojich rozhodnutiach
ani len čiastočnú odpoveď, pričom východiská z takejto situácie môžu byť závažné tak
pre veriteľa, ako aj dlžníka. Následky môžu spočívať v uplatňovaní si vlastníckeho práva
dlžníka k predmetu financovania, keď sa neuspokojené pohľadávky po riadnom splnení
plánu dlžníkom budú považovať za nevymožiteľné.
K namietanému porušeniu práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu sťažovateľka
uviedla, že jeho súčasťou je aj právo na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie. Podľa jej
názoru však príslušné súdy, ktoré popri rozhodovaní o práve na vydanie veci vyslovili aj
právny názor na spôsob prihlasovania pohľadávok z lízingových zmlúv
do reštrukturalizačných konaní dlžníkov, svoje rozhodnutia náležite neodôvodnili
a do úvahy nezobrali následky, ktoré napadnuté rozhodnutia vyvolali, v dôsledku čoho
sa dostali do nesúladu s čl. 152 ods. 4 ústavy.
Sťažovateľka preto dospela k záveru, že „... výklad ustanovení ZoKR Okresným
súdom Veľký Krtíš a Krajským súdom v Banskej Bystrici nie je ústavne konformný
a porušuje majetkové práva sťažovateľa, a to práva vlastniť majetok. Zároveň máme za to,
že postupom dotknutých súdov došlo k porušeniu ústavného práva na súdnu ochranu, a to
tým, že nedošlo k správnej interpretácii aplikovaných právnych noriem. Súdne rozhodnutia
sú arbitrárne vo vzťahu k posúdeniu a vysvetleniu následkov, ktoré spôsobili. Je nevyhnutné
si uvedomiť, že v Slovenskej republike neexistuje iný právny názor okresného alebo
krajského súdu k uvedenej problematike, ako sťažovateľom napádaný a spochybňovaný
názor príslušných súdov. V rámci relevantnej právnej teórie existujú viaceré protichodné
závery, ktoré vychádzajú z relevantných aj keď rozličných skutkových a hlavne právnych
posúdení. Rozdielne právne závery však nikdy neboli zjednotené výkladom a právne
záväzným stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nakoľko právne závery
Okresného súdu Veľký Krtíš a Krajského súdu Banská Bystrica nie je možné relevantne
konparovať s inými právnymi stanoviskami súdov a argumentácia len na úrovni odbornej
verejnosti nie je dostatočne predvídateľná a záväzná, je nevyhnutné, aby Ústavný súd SR
v súlade s jeho právomocou posúdil či interpretácia právnych noriem okresným a krajským
súdom bola ústavná. Sťažovateľ má za to, že postupom a rozhodnutím Okresného súdu
Veľký Krtíš a Krajského súdu Banská Bystrica došlo k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 46 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v znení Protokolu č. 11, ako aj práva podľa čl. 20 Ústavy SR a práva
na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd).“.
12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Pri rozhodovaní vo veci vychádzal
zo skutočností vyplývajúcich zo spisu okresného súdu sp. zn. 4 Cb 47/2010, ako aj
listinných dôkazov predložených účastníkmi konania.
III.
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
14. Podstatou prijatej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených
práv rozsudkom okresného súdu a potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd k sťažovateľkou namietanému porušeniu práv okresným súdom uvádza,
že v rámci svojej judikatúry už opakovane vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojich
základných práv, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu
(podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
Sťažovateľka sa ochrany svojich práv vo vzťahu k rozsudku okresného súdu
č. k. 6 Cb 47/2010-265 z 5. januára 2012 domáhala podaním opravného prostriedku
(odvolania), o ktorom krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
K námietke uplatnenej okresným súdom v jeho vyjadrení, že sťažnosť sťažovateľky
je neprípustná z dôvodu, že nevyčerpala opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to podnet generálnemu prokurátorovi
na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP ústavný súd v zhode so svojou
doterajšou judikatúrou uvádza, že správne je tvrdenie sťažovateľky v jej vyjadrení, že
„Podľa ústavne konformného výkladu podanie podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania v prípade jeho nevyhovenia generálnym prokurátorom nie je účinným právnym
prostriedkom, ktorý právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe
na ochranu jeho základných práv a slobôd. Samotný podnet nie je teda iným právnym
prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu SR povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv a slobôd ešte
pred podaním sťažnosti na Ústavný súd SR (I. ÚS 67/02). Mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré navrhovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je potrebné vyčerpať pred podaním podnetu
na Ústavný súd SR, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy,
ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. –
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov neukladá totiž povinnosť (nevzniká
právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora
rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je
vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania
sú splnené). Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva,
ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (mutatis mutandis II. ÚS 42/01,
I. ÚS 19/01).“.
15. Predmetom posúdenia ústavného súdu sa tak stali otázky, či rozsudok krajského
súdu, ktorým rozhodol o potvrdení rozsudku okresného súdu, bol dostatočne odôvodnený
a či je výsledkom konania, v ktorom boli náležite interpretované právne normy.
Ústavný súd poznamenáva, že predmetom konania na okresnom súde bolo vydanie
veci. Okresný súd preto v konaní o vydaní veci vykonal dokazovanie zamerané
na preukázanie skutočnosti, či odporca ku dňu rozhodnutia súdu neužíva predmet lízingu
bez právneho dôvodu, a keďže s odkazom na ustanovenia § 114 ods. 1 písm. d), § 120
ods. 1 a § 155 ods. 1, 2 a 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dospel k záveru, že tomu
tak nie je, návrh zamietol. Pre záver okresného súdu považoval ústavný súd za zásadné
ustanovenie § 155 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého súdom
schválený reštrukturalizačný plán sa považuje za právny úkon urobený vo forme
a spôsobom, ktorý je vyžadovaný osobitnými predpismi pre vznik, zmenu alebo zánik práv
alebo záväzkov obsiahnutých v pláne. Podľa zistení ústavného súdu reštrukturalizačný plán
bol potvrdený uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2 R 1/2010-176
z 28. júla 2010 (právoplatné a vykonateľné 4. augusta 2010), na základe čoho okresný súd
uzavrel, že reštrukturalizačný plán potvrdený súdom zmenil lízingovú zmluvu uzatvorenú
medzi účastníkmi tak, že stanovil prechod vlastníckeho práva odporcu k predmetu lízingu
úplným zaplatením splátok prihlásených do reštrukturalizačného konania, a to najneskôr
30. júna 2012. Na jeho základe tak odporca ku dňu rozhodovania okresného súdu o vydaní
veci neužíval predmet lízingu bez právneho dôvodu.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom
namietala, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec, keď vyslovil, že návrh na vydanie
veci nie je dôvodný, rozsudok označila za nepreskúmateľný a podstatnú časť svojho
odvolania venovala námietke nesprávneho výkladu ustanovení zákona o konkurze
a reštrukturalizácii pri prihlasovaní pohľadávok v reštrukturalizačnom konaní.
Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že argumentácia
sťažovateľky nebola spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného
súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný,
v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.
Vo vyjadrení podanom ústavnému súdu sťažovateľkou k stanoviskám súdov namieta,
že „Príslušné súdy si nedostatočne uvedomili, že hoci predmetom ich súdneho konania bolo
právo na vydanie veci, okrem meritórneho rozhodnutia v rámci prejudicionálnych otázok
vyslovili svoj právny názor na spôsob prihlasovania pohľadávok z leasingových zmlúv do
reštrukturalizačných konaní dlžníkov.“. S uplatnenou námietkou sťažovateľky možno
súhlasiť v tom, že v konaní o vydaní veci nebolo úlohou všeobecných súdov zaujímať
stanovisko k otázkam spätým s reštrukturalizačným konaním (prihlasovanie pohľadávok),
jeho závery vyplývajúce zo schváleného reštrukturalizačného plánu a majúce záväzný
charakter boli však pre rozhodnutie vo veci zásadné. Krajskému súdu nemožno vytýkať, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia uskutočnil sumarizáciu aj ďalších skutočností, keďže tým
reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, ktoré poukazovali na nesprávnosť
uplatňovania ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V sťažnosti podanej
ústavnému súdu sťažovateľka obdobne poukázala na túto skutočnosť, napriek
tomu rozhodnutie krajského súdu označila za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.
16. Ústavný súd po posúdení všetkých relevantných skutočností dospel k názoru, že
rozhodnutie krajského súdu je náležite odôvodnené a vychádzajúce zo správnej interpretácie
právnych noriem, predovšetkým zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Ústavný súd preto
konštatuje, že rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu základných práv
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu.
17. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľkou nastolené otázky
oprávnenosti prevodu vlastníckeho práva z prenajímateľa na nájomcu a ich rozsah vyvolané
reštrukturalizačným plánom schváleným súdom v sebe zahŕňajú ústavný aspekt, nie je však
možné vyriešiť ich v konaní o predmetnej sťažnosti sťažovateľky.
Ústavný súd k uplatnenej námietke sťažovateľky o porušení práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu uvádza, že argumentáciu (výška
uplatneného nároku a uspokojovanie nezabezpečených pohľadávok) uvádzanú vo svojom
stanovisku k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu bolo možné na ústavnom súde
uplatniť v sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu, ktorým okresný súd potvrdil
reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou a novo ním kreoval vlastnícke
vzťahy účastníkov lízingovej zmluvy. Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľka takúto
sťažnosť nepodala.
18. Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku sťažovateľky, že je
nevyhnutné, aby posúdil, či je interpretácia právnych noriem zákona o konkurze
a reštrukturalizácii ústavná, keďže v Slovenskej republike neexistuje iný právny názor
okresného súdu alebo krajského súdu k uvedenej problematike, pričom protichodné závery
uvádza aj právna teória a tieto nikdy neboli zjednotené výkladom a právne záväzným
stanoviskom najvyššieho súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov ani podávať záväzné výklady pre rozhodovaciu
činnosť všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov zverená najvyššiemu súdu (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,
III. ÚS 479/2013 a ďalšie).
19. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a ďalšími nárokmi sťažovateľky sa už nezaoberal.
20. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2014