Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 426/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka

o sťažnosti obchodnej spoločnosti ČSOB Leasing, a. s., Panónska cesta 11, Bratislava,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o.,

Prievozská 4/B, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Milan Malata, advokát a konateľ,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš

č. k. -265 z 5. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 19. decembra 2012 takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti ČSOB Leasing, a. s., ktorou namieta porušenie práv

podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Veľký Krtíš č. k. -265 z 5. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 19. decembra 2012, n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločností ČSOB Leasing, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Malatom, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) č. k. -265

z 5. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľka sa žalobou podanou okresnému súdu domáhala, aby uložil

odporcovi ̶spoločnosti VINICA, a. s. „v reštrukturalizácii“, Cesta slobody 771, Vinica,

vydať jej sejačku HORCH Concord CO9, výrobné číslo 33021260, ktorá bola predmetom

lízingovej zmluvy. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci tak, že návrh

zamietol a sťažovateľku zaviazal nahradiť odporcovi trovy konania. Proti rozsudku

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd o odvolaní sťažovateľky

rozhodol rozsudkom, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zmenil ho iba

v časti o náhrade trov konania.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že k porušeniu v bode 1 označených

práv došlo napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ktoré sú podľa jej

názoru a s odkazom na judikatúru ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené a arbitrárne, keďže

oba súdy sa pri odôvodnení svojich rozhodnutí nedostatočne zaoberali aplikáciou právnych

noriem o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“) na stanovenie právneho režimu pohľadávok vyplývajúcich

z lízingových zmlúv v reštrukturalizačnom konaní na posudzované skutkové okolnosti

prípadu. Podľa tvrdení sťažovateľky všeobecné súdy nesprávne interpretovali aplikovanú

právnu normu a v rámci odôvodnenia sa nedostatočne vysporiadali so skutkovým

a právnym stavom veci.

4. Podľa sťažovateľky «Navrhovateľ (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka,

pozn.) si do reštrukturalizačného konania vedeného voči dlžníkovi prihlásil pohľadávky

vo výške 10.737,84 EUR, ako pohľadávky splatné do začatia reštrukturalizačného konania.

Následne dňa 10. 05. 2010 navrhovateľ vypovedal Leasingovú zmluvu z titulu omeškania

úhrady pohľadávok z nezaplatených splátok vo výške 10.737,84 EUR, splatných po začatí

reštrukturalizačného konania. Z dôvodu ukončenia Leasingovej zmluvy navrhovateľ

požadoval vydanie predmetu financovania, nakoľko odporca stratil akékoľvek užívacie

a dispozičné právo nad predmetom financovania. Okresný súd Veľký Krtíš sa stotožnil

s argumentáciou odporcu, podľa ktorého je ukončenie Leasingovej zmluvy zo stany

Navrhovateľa neúčinné, nakoľko v súlade s

o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení (ďalej ako „ZoKR“) nemožno zmluvu

ukončiť pre omeškanie nároku, ktorý vznikol pred začatím reštrukturalizačného konania.

Následne Okresný súd Veľký Krtíš poukázal na § 120 ZoKR, v zmysle ktorého mal

za to, že si mal navrhovateľ prihlásiť do reštrukturalizačného konania odporcu všetky

neuhradené splátky vyplývajúce z Leasingovej zmluvy a nie len tie, ktoré boli splatné

do začatia reštrukturalizačného konania. Následne Okresný súd konštatoval, že nakoľko

nedošlo k účinnému ukončeniu Leasingovej zmluvy a došlo k potvrdeniu schváleného

reštrukturalizačného plánu odporcu súdom, v súlade s § 155 ods. 1, 2 a 3 ZoKR sa

ustanovenia plánu stávajú účinnými voči všetkým jeho účastníkom. Plán potvrdený súdom

sa považuje za právny úkon urobený vo forme a spôsobom, ktorý je vyžadovaný osobitnými

predpismi pre vznik, zmenu alebo zánik práv alebo záväzkov obsiahnutých v pláne.

V záväznej časti plánu boli obsiahnuté ustanovenia, v zmysle ktorých dôjde k prevodu

vlastníckeho práva k predmetu financovania z navrhovateľa na odporcu po úplnom

zaplatení pohľadávok prihlásených do reštrukturalizácie odporcu, najneskôr dňa 30. 06.

2012.

Vzhľadom na uvedené Okresný súd Veľký Krtíš konštatoval, že navrhovateľ si mal

do reštrukturalizačného konania prihlásiť všetky neuhradené splátky Leasingovej zmluvy,

nie len tie, ktoré boli splatné do začatia reštrukturalizačného konania. K prevodu

vlastníckeho práva z navrhovateľa na odporcu v zmysle ustanovení obsiahnutých

v reštrukturalizačnom pláne došlo potvrdením plánu príslušným reštrukturalizačným

súdom. ...

Krajský súd v Banskej Bystrici sa v rámci odvolacieho konania plne stotožnil

s právnym názorom Okresného súdu Veľký Krtíš a pre doplnenie uviedol. Leasingová

zmluva nie je zmluvným typom upraveným v Obchodnom alebo ,

v dôsledku čoho je uzatvorená v súlade s . Aj keď

Leasingová zmluva vykazuje znaky nájomnej zmluvy podľa § 663 a nasl. Občianskeho

zákonníka, má špecifickú povahu, pretože predmet financovania pri Leasingovej zmluve

získa nájomca do užívania naraz, a to pri podpise zmluvy, zatiaľ čo pri nájomných

zmluvách získava nájomca predmet nájmu do užívania postupne. Krajský súd v Banskej

Bystrici ďalej konštatuje, že ak navrhovateľ neukončil Leasingovú zmluvu, keď mu odporca

ako nájomca nezaplatil leasingové splátky včas, aj keď nemusel byť ešte v úpadku, nie je

daný dôvod chrániť navrhovateľa ako prenajímateľa, ktorý toto svoje právo pred začatím

reštrukturalizácie odporcu nevyužil, najmä ak by to mohlo poškodiť majetkovú podstatu

odporcu. V rámci ostatnej argumentácie sa Krajský súd v Banskej Bystrici stotožnil

s argumentáciou súdu prvého stupňa.»

5. Podľa tvrdení sťažovateľky základnou a podstatnou skutočnosťou pre posúdenie

veci bolo stanovenie právneho režimu pohľadávok ̶splátok, ktoré bol odporca povinný

hradiť sťažovateľke pred a po dátume začatia reštrukturalizačného konania, a ich prihlášky

do reštrukturalizačného konania, ukončenia platnosti lízingovej zmluvy a vydania jej

predmetu. Sťažovateľka zásadne nesúhlasí s právnymi názormi všeobecných súdov, ktoré sa

stotožnili s argumentáciou odporcu, že pohľadávky vyplývajúce z lízingových zmlúv

vznikli v čase uzatvorenia predmetnej lízingovej zmluvy, že predmet nájmu pri lízingovom

nájme získava nájomca naraz pri uzatvorení zmluvy a takéto tvrdenie považuje

za nepreskúmateľné a bez opory v skutkovom a právnom rámci prípadu aj s odkazom

na odbornú literatúru.

6. Sťažovateľka s odkazom na porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru namieta aj nedostatočnú ochranu práv hmotného charakteru

podľa a dodatkového protokolu a to tým, že rozhodnutím

všeobecných súdov došlo k úplnému odňatiu výhradného vlastníckeho práva sťažovateľky

k predmetu financovania. Podľa jej názoru môže dôjsť k zásahu do vlastníckeho práva iba

v prípade, ak subjekt, o ktorého práva ide s ním vyjadril jednoznačnú vôľu, ktorá nemôže

byť nahradená reštrukturalizačným plánom, a to ani v prípade, že bol schválený veriteľmi

a potvrdený súdom. Sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd v rozpore s právnym

poriadkom poskytol jednému z účastníkov konania zvýšenú ochranu jeho majetkových práv

bez náležitého odôvodnenia, a za neprípustné považuje aj jej sankcionovanie z dôvodu, že si

neuplatnila svoje práva (vypovedanie zmluvy) pred začatím reštrukturalizačného konania.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva podľa dohovoru

a práva vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu konaním a rozhodnutím okresného súdu a konaním

a právoplatným rozhodnutím krajského súdu, tieto rozhodnutia zrušil a vec im vrátil

na ďalšie konanie.

II.

8. Ústavný súd uznesením č. k. -18 z 19. júna 2013 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“). Zároveň listami vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril

k vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedov okresného súdu a krajského súdu aj

na vyjadrenie k prijatej sťažnosti.

9. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 30. júla 2013 uviedol, že sťažnosť

sťažovateľky by mala byť vyhlásená za neprípustnú z dôvodu, že sťažovateľka nepodala

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor) podnet

na podanie mimoriadneho dovolania podľa

(ďalej len „OSP“), čím nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu

jej základných práv alebo slobôd poskytuje a pre prípad, že by ústavný súd túto

argumentáciu neuznal, s odkazom na judikatúru ústavného súdu uviedol, že ústavný súd nie

je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Poukázal, že

sťažovateľka ako navrhovateľka v základnom konaní bola účastníčkou so všetkými

procesnými právami a povinnosťami, mala zabezpečený reálny prístup k súdu a súd v jej

veci konal podľa relevantných právnych noriem a ústavne súladným spôsobom rozhodol.

Podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu nedošlo k porušeniu práva na súdnu ochranu ani

práva vlastniť majetok, a preto žiada, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

10. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 26. novembra 2013 uviedol, že

napadnuté rozhodnutie krajského súdu nepovažuje za arbitrárne, ako to tvrdí sťažovateľka,

pretože podrobne a v dostatočnom rozsahu nad rámec požadovaný v

zdôvodňuje výrok napadnutého rozhodnutia, dostatočným spôsobom sa vysporiadalo

s argumentáciou sťažovateľky, ktorú uviedla v konaní na súde prvého stupňa a v odvolacom

konaní. Zastáva názor, že sťažovateľka nepreukázala, že došlo k porušeniu jej práva vlastniť

majetok, keďže svoje majetkové práva si uplatňovala v reštrukturalizačnom konaní, kde

o týchto právach bolo rozhodnuté v takom rozsahu, v akom si ich uplatnila. Predseda

krajského súdu sa k vecnej stránke rozhodnutia nevyjadril a pripojil stanovisko

predsedníčky senátu z 22. novembra 2013, ktorá v ňom uviedla, že krajský súd ako súd

odvolací svojím rozhodnutím potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne

správne a v celom rozsahu sa s ním stotožnil, pričom osobitne zdôraznil povahu lízingových

zmlúv a podrobne poukázal na ich špecifiká, tak ako vyplývajú zo zákona o konkurze

a reštrukturalizácii.

11. Vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu k sťažnosti zaslal ústavný súd

na vyjadrenie sťažovateľke. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení (ďalej len „vyjadrenie“)

z 20. januára 2014 (ústavnému súdu doručenom 13. marca 2014) k námietke prípustnosti

sťažnosti z dôvodu nepodania podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie

mimoriadneho dovolania vznesenej okresným súdom s odkazom na judikát ústavného súdu

sp. zn. a sp. zn. uviedla, že jeho podanie nemožno považovať

za účinný právny prostriedok na ochranu základných práv a slobôd, ktorý je nevyhnutné

vyčerpať v zmysle pred podaním ústavnej sťažnosti,

v dôsledku čoho je námietku potrebné považovať za neopodstatnenú a sťažnosť

sťažovateľky za prípustnú a dôvodnú.

V spoločnej časti svojho vyjadrenia k námietkam okresného súdu a krajského súdu

venovala sťažovateľka hlavnú pozornosť argumentácii o porušení základného práva podľa

, keď uviedla, že ochranu vlastníckeho práva sťažovateľky je potrebné

chápať jednak v rovine majetkového práva sťažovateľky k pohľadávkam, ktoré má voči

spoločnosti VINICA, a. s., ako subjektu, ktorý vstúpil do reštrukturalizačného konania, a jej

práva na ústavne konformný výklad aplikovaných právnych noriem zákona o konkurze

a reštrukturalizácii a jednak v rovine majetkového práva sťažovateľky k predmetu – sejačke

HORCH Concord CO9 ako hnuteľnej veci, vlastníctvo ku ktorej jej bolo nezákonne odňaté.

Sťažovateľka uvádza, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa stotožnili v názore, že podľa

§ 114 ods. 1 písm. d) a § 120 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky, ktoré

vznikli pred vyhlásením konkurzu, resp. pred začatím reštrukturalizačného konania, sa

musia uplatniť prihláškou v reštrukturalizačnom konaní bez ohľadu na ich splatnosť.

Sťažovateľka poukázala aj na právne názory odbornej verejnosti.

V ďalšej časti svojho vyjadrenia sťažovateľka venovala pozornosť charakteristike

lízingovej zmluvy a spôsobu úhrady predmetu lízingu, poukázala tiež na nevhodnosť

odkazu krajského súdu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. , v ktorom podľa tvrdení sťažovateľky išlo o podstatne iné

skutočnosti ako v predmetnom prípade, a dospela k záveru, že postupom okresného súdu

a krajského súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutkového stavu veci

a nesprávnemu výkladu dotknutých ustanovení právnych predpisov.

K druhej namietanej rovine ochrany vlastníckeho práva sťažovateľky a ochrany

práva na prístup k súdu sťažovateľka uviedla, že k prevodu vlastníckeho práva

k financovanému predmetu zo sťažovateľky na lízingového nájomcu došlo na základe

súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to uhradením celej pohľadávky

sťažovateľkou prihlásenej do reštrukturalizačného konania, pričom konajúce súdy

považovali takýto postup za legitímny a ústavne konformný. Sťažovateľka sa s uvedeným

výkladom nestotožňuje, považuje ho za protiústavný a zásadným spôsobom zasahujúci

do ústavne garantovaného práva vlastniť majetok a uvádza, že uplatnením príslušných

ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii tak, ako to vykonal okresný súd a krajský

súd môžu veritelia ako účastníci reštrukturalizačného konania (bez vlastníckeho práva

a práva dispozície s vecou) rozhodnúť o prevode vlastníckeho práva k veci, ktorá je

vo vlastníctve tretej osoby.

Sťažovateľka odkazuje aj na platný pre nadobúdanie

vlastníckeho práva a zdôrazňuje, že schválený reštrukturalizačný plán nie je možné

považovať za kúpnu alebo darovaciu zmluvu alebo inú zmluvu alebo rozhodnutie štátneho

orgánu, a preto tvrdí, že podľa platného právneho poriadku nie je možné, aby subjekt

nadobudol vlastnícke právo k veci na základe reštrukturalizačného plánu potvrdeného

príslušným súdom.

Podľa tvrdení sťažovateľky je výklad prezentovaný dotknutými súdmi rozporuplný aj

vzhľadom na postavenie veriteľa ako lízingového prenajímateľa aj v prípade, ak by si

do reštrukturalizačného konania prihlásil všetky leasingové splátky, ktoré sa stanú

splatnými až po začatí reštrukturalizačného konania. Problematické je aj vlastnícke právo

veriteľa, ktorého pohľadávky sa v rámci potvrdeného reštrukturalizačného plánu uspokojujú

ako nezabezpečené, čo v reálnych podmienkach predstavuje uspokojenie na úrovni od 5 %

do 50 % prihlásenej pohľadávky, pričom naďalej zostáva vlastníkom predmetu

financovania, ktorý užíva dlžník. Na uvedenú situáciu nedali súdy vo svojich rozhodnutiach

ani len čiastočnú odpoveď, pričom východiská z takejto situácie môžu byť závažné tak

pre veriteľa, ako aj dlžníka. Následky môžu spočívať v uplatňovaní si vlastníckeho práva

dlžníka k predmetu financovania, keď sa neuspokojené pohľadávky po riadnom splnení

plánu dlžníkom budú považovať za nevymožiteľné.

K namietanému porušeniu práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu sťažovateľka

uviedla, že jeho súčasťou je aj právo na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie. Podľa jej

názoru však príslušné súdy, ktoré popri rozhodovaní o práve na vydanie veci vyslovili aj

právny názor na spôsob prihlasovania pohľadávok z lízingových zmlúv

do reštrukturalizačných konaní dlžníkov, svoje rozhodnutia náležite neodôvodnili

a do úvahy nezobrali následky, ktoré napadnuté rozhodnutia vyvolali, v dôsledku čoho

sa dostali do nesúladu s .

Sťažovateľka preto dospela k záveru, že „... výklad ustanovení ZoKR Okresným

súdom Veľký Krtíš a Krajským súdom v Banskej Bystrici nie je ústavne konformný

a porušuje majetkové práva sťažovateľa, a to práva vlastniť majetok. Zároveň máme za to,

že postupom dotknutých súdov došlo k porušeniu ústavného práva na súdnu ochranu, a to

tým, že nedošlo k správnej interpretácii aplikovaných právnych noriem. Súdne rozhodnutia

sú arbitrárne vo vzťahu k posúdeniu a vysvetleniu následkov, ktoré spôsobili. Je nevyhnutné

si uvedomiť, že v Slovenskej republike neexistuje iný právny názor okresného alebo

krajského súdu k uvedenej problematike, ako sťažovateľom napádaný a spochybňovaný

názor príslušných súdov. V rámci relevantnej právnej teórie existujú viaceré protichodné

závery, ktoré vychádzajú z relevantných aj keď rozličných skutkových a hlavne právnych

posúdení. Rozdielne právne závery však nikdy neboli zjednotené výkladom a právne

záväzným stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nakoľko právne závery

Okresného súdu Veľký Krtíš a Krajského súdu Banská Bystrica nie je možné relevantne

konparovať s inými právnymi stanoviskami súdov a argumentácia len na úrovni odbornej

verejnosti nie je dostatočne predvídateľná a záväzná, je nevyhnutné, aby Ústavný súd SR

v súlade s jeho právomocou posúdil či interpretácia právnych noriem okresným a krajským

súdom bola ústavná. Sťažovateľ má za to, že postupom a rozhodnutím Okresného súdu

Veľký Krtíš a Krajského súdu Banská Bystrica došlo k porušeniu jeho základného práva

podľa SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v znení Protokolu č. 11, ako aj práva podľa SR a práva

na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd).“.

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Pri rozhodovaní vo veci vychádzal

zo skutočností vyplývajúcich zo spisu okresného súdu sp. zn. , ako aj

listinných dôkazov predložených účastníkmi konania.

III.

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

14. Podstatou prijatej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených

práv rozsudkom okresného súdu a potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd k sťažovateľkou namietanému porušeniu práv okresným súdom uvádza,

že v rámci svojej judikatúry už opakovane vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu vyplývajúci z je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojich

základných práv, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu

(podobne , , , ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

Sťažovateľka sa ochrany svojich práv vo vzťahu k rozsudku okresného súdu

č. k. -265 z 5. januára 2012 domáhala podaním opravného prostriedku

(odvolania), o ktorom krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

K námietke uplatnenej okresným súdom v jeho vyjadrení, že sťažnosť sťažovateľky

je neprípustná z dôvodu, že nevyčerpala opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to podnet generálnemu prokurátorovi

na podanie mimoriadneho dovolania podľa ústavný súd v zhode so svojou

doterajšou judikatúrou uvádza, že správne je tvrdenie sťažovateľky v jej vyjadrení, že

„Podľa ústavne konformného výkladu podanie podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania v prípade jeho nevyhovenia generálnym prokurátorom nie je účinným právnym

prostriedkom, ktorý právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe

na ochranu jeho základných práv a slobôd. Samotný podnet nie je teda iným právnym

prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle o organizácii

Ústavného súdu SR povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv a slobôd ešte

pred podaním sťažnosti na Ústavný súd SR (). Mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré navrhovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je potrebné vyčerpať pred podaním podnetu

na Ústavný súd SR, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy,

ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie –

v znení neskorších predpisov neukladá totiž povinnosť (nevzniká

právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora

rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je

vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania

sú splnené). Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva,

ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (mutatis mutandis ,

).“.

15. Predmetom posúdenia ústavného súdu sa tak stali otázky, či rozsudok krajského

súdu, ktorým rozhodol o potvrdení rozsudku okresného súdu, bol dostatočne odôvodnený

a či je výsledkom konania, v ktorom boli náležite interpretované právne normy.

Ústavný súd poznamenáva, že predmetom konania na okresnom súde bolo vydanie

veci. Okresný súd preto v konaní o vydaní veci vykonal dokazovanie zamerané

na preukázanie skutočnosti, či odporca ku dňu rozhodnutia súdu neužíva predmet lízingu

bez právneho dôvodu, a keďže s odkazom na ustanovenia § 114 ods. 1 písm. d), § 120

ods. 1 a § 155 ods. 1, 2 a 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dospel k záveru, že tomu

tak nie je, návrh zamietol. Pre záver okresného súdu považoval ústavný súd za zásadné

ustanovenie § 155 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého súdom

schválený reštrukturalizačný plán sa považuje za právny úkon urobený vo forme

a spôsobom, ktorý je vyžadovaný osobitnými predpismi pre vznik, zmenu alebo zánik práv

alebo záväzkov obsiahnutých v pláne. Podľa zistení ústavného súdu reštrukturalizačný plán

bol potvrdený uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -176

z 28. júla 2010 (právoplatné a vykonateľné 4. augusta 2010), na základe čoho okresný súd

uzavrel, že reštrukturalizačný plán potvrdený súdom zmenil lízingovú zmluvu uzatvorenú

medzi účastníkmi tak, že stanovil prechod vlastníckeho práva odporcu k predmetu lízingu

úplným zaplatením splátok prihlásených do reštrukturalizačného konania, a to najneskôr

30. júna 2012. Na jeho základe tak odporca ku dňu rozhodovania okresného súdu o vydaní

veci neužíval predmet lízingu bez právneho dôvodu.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

namietala, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec, keď vyslovil, že návrh na vydanie

veci nie je dôvodný, rozsudok označila za nepreskúmateľný a podstatnú časť svojho

odvolania venovala námietke nesprávneho výkladu ustanovení zákona o konkurze

a reštrukturalizácii pri prihlasovaní pohľadávok v reštrukturalizačnom konaní.

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že argumentácia

sťažovateľky nebola spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného

súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný,

v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.

Vo vyjadrení podanom ústavnému súdu sťažovateľkou k stanoviskám súdov namieta,

že „Príslušné súdy si nedostatočne uvedomili, že hoci predmetom ich súdneho konania bolo

právo na vydanie veci, okrem meritórneho rozhodnutia v rámci prejudicionálnych otázok

vyslovili svoj právny názor na spôsob prihlasovania pohľadávok z leasingových zmlúv do

reštrukturalizačných konaní dlžníkov.“. S uplatnenou námietkou sťažovateľky možno

súhlasiť v tom, že v konaní o vydaní veci nebolo úlohou všeobecných súdov zaujímať

stanovisko k otázkam spätým s reštrukturalizačným konaním (prihlasovanie pohľadávok),

jeho závery vyplývajúce zo schváleného reštrukturalizačného plánu a majúce záväzný

charakter boli však pre rozhodnutie vo veci zásadné. Krajskému súdu nemožno vytýkať, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia uskutočnil sumarizáciu aj ďalších skutočností, keďže tým

reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, ktoré poukazovali na nesprávnosť

uplatňovania ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V sťažnosti podanej

ústavnému súdu sťažovateľka obdobne poukázala na túto skutočnosť, napriek

tomu rozhodnutie krajského súdu označila za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

16. Ústavný súd po posúdení všetkých relevantných skutočností dospel k názoru, že

rozhodnutie krajského súdu je náležite odôvodnené a vychádzajúce zo správnej interpretácie

právnych noriem, predovšetkým zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Ústavný súd preto

konštatuje, že rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu základných práv

sťažovateľky podľa a a práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu.

17. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľkou nastolené otázky

oprávnenosti prevodu vlastníckeho práva z prenajímateľa na nájomcu a ich rozsah vyvolané

reštrukturalizačným plánom schváleným súdom v sebe zahŕňajú ústavný aspekt, nie je však

možné vyriešiť ich v konaní o predmetnej sťažnosti sťažovateľky.

Ústavný súd k uplatnenej námietke sťažovateľky o porušení práva vlastniť majetok

podľa a dodatkového protokolu uvádza, že argumentáciu (výška

uplatneného nároku a uspokojovanie nezabezpečených pohľadávok) uvádzanú vo svojom

stanovisku k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu bolo možné na ústavnom súde

uplatniť v sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu, ktorým okresný súd potvrdil

reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou a novo ním kreoval vlastnícke

vzťahy účastníkov lízingovej zmluvy. Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľka takúto

sťažnosť nepodala.

18. Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku sťažovateľky, že je

nevyhnutné, aby posúdil, či je interpretácia právnych noriem zákona o konkurze

a reštrukturalizácii ústavná, keďže v Slovenskej republike neexistuje iný právny názor

okresného súdu alebo krajského súdu k uvedenej problematike, pričom protichodné závery

uvádza aj právna teória a tieto nikdy neboli zjednotené výkladom a právne záväzným

stanoviskom najvyššieho súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov ani podávať záväzné výklady pre rozhodovaciu

činnosť všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov zverená najvyššiemu súdu (, , ,

a ďalšie).

19. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a ďalšími nárokmi sťažovateľky sa už nezaoberal.

20. Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014