Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 64/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. D., S. D. a A. D., všetci bytom N.,

zastúpených advokátom JUDr. Ľ. Š., N., pre namietané porušenie ich základného práva na

súdnu ochranu podľa a základného práva na

rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. -130 z 8. júna 2009 a postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -177 z 30. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. D., S. D. a A. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra

2010 doručená sťažnosť M. D., S. D. a A. D., všetci bytom N. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. Ľ. Š., N., pre namietané porušenie ich základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a

rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. -130 z 8.

júna 2009 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7

Co 157/2009-177 z 30. septembra 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:

«... Žalobou zo dňa 16. 11. 2005 sme sa na Okresnom súde v Nitre spoločne

a nerozdielne domáhali v konaní o ochranu osobnosti náhrady nemajetkovej ujmy proti

odporcovi Ing. J. D., bytom v N. Nárok sme opierali o zodpovednosť odporcu za porušenie

právnych predpisov, konkrétne ) o premávke na pozemných

komunikáciách, podľa ktorého ako vodič iného vozidla bol povinný vozidlu s právom

prednostnej jazdy, ktoré viedol náš manžel a otec S. D., umožniť bezpečný a plynulý

prejazd, a ak by to bolo potrebné, aj zastaviť na takom mieste, aby mu neprekážalo, pretože

v dôsledku jeho porušenia došlo dňa 18. 11. 2002 k dopravnej nehode, pri ktorej S. D.

utrpel zranenia, na následky ktorých ešte toho istého dňa zomrel.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 8. júna 2009, sp. zn. 10 C 253/2005-

130, tak, že žalobu zamietol a nás žalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne k náhrade trov

v konaní úspešnému odporcovi s odôvodnením, že z vykonaného dokazovania mal za

preukázané, že návrh navrhovateľov nebol podaný dôvodne. Predovšetkým údajne preto, že

v konaní nebolo preukázané, že odporca svojim konaním porušil právne predpisy a teda

z jeho strany nedošlo k neoprávneným zásahom do práv navrhovateľov...

Proti rozsudku sme podali v zákonnej lehote odvolanie a vo veci aj ďalšie podania.

Krajský súd v Nitre bez nariadenia pojednávania vo veci rozhodol potvrdzujúcim

rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 30. septembra 2010, č. k. , na ktorom

bol prítomný aj náš právny zástupca, a ktorý súd v krátkosti odôvodnil tým, že sa stotožňuje

s právnym záverom prvostupňového súdu a že naše podania po lehote na odvolanie v úvahu

neberie, nakoľko podľa názoru súdu nespĺňajú požiadavku nových skutočností, pretože

v prvostupňovom konaní sme mohli navrhovať uvedené dôkazné prostriedky, čo sme

nevyužili...

Krajský súd pochybil úplne rovnako, keď bez pojednávania a teda akéhokoľvek

dokazovania dospel k rovnakým právnym záverom, ako okresný súd. Pritom dokazovanie je

v uvedenom prípade úplne zbytočné. Stačí si uvedomiť, že ak ja v zrkadle vidím iného, on

vidí mňa. Potom stačí na správne právne posúdenie veci dať si otázky v logickom slede.

Teda kto mal prednosť vjazde, kto mal dať prednosť vjazde, kto iného mohol obmedziť, kto

nie a či ten, kto mal prednosť, iného, ak tento iný inak dodržal všetky ostatné ustanovenia,

ohrozil, alebo nie. Všetko podľa § 37 cit. zákona a vo svetle tohto ustanovenia si vyriešiť aj

prípadné otázky o obrane odporcu, inak v znaleckom posudku pre trestné konanie vyriešené

na str. 59 v odpovedi na otázku č. 5 pre situáciu, že odporca mal povinnosť vyhodnocovať v

zrkadle dopravnú situáciu...»

V podaní sťažovateľov zo 6. decembra 2010, ktorým doplnili svoju sťažnosť, sa

okrem iného uvádza:

„... K veci považujem za potrebné ešte uviesť, že nie je pravdou, že sme nemali

výhrady voči znaleckému posudku vypracovanému Ú. Ž. Namietali sme, že experiment,

ktorý bol podkladom pre závery znalca, bol vykonaný za iných svetelných a zvukových

podmienok, ako sa stala dopravná nehoda. Experiment bol vykonaný v čase od 17.00 hod

do 17.30 hod, teda v čase dopravnej špičky, kde hladina rušivých zvukov a svetiel,

zvukového a svetelného smogu, bola neporovnateľne vyššia, ako v čase dopravnej nehody.

Navyše, na budovách v čase nehody neboli nainštalované samostatné osvetľovacie telesá

týchto budov a ani reklamy v takom počte. Podľa mňa bolo preukázané naše tvrdenie o

zavinení nehody vodičom D. už tým, že znalec za takýchto zvukových a svetelných

podmienok, presnejšie napriek nim, vo vzdialenosti, keď vodič D. mohol iba polovičným

brzdením, čo je podľa znalca hranica medzi ohrozením a obmedzením, zabrániť stretu

vozidiel, ktoré by sa minuli v bezpečnej vzdialenosti od seba, videl výstražné znamenie

sanitky v dopravnom zrkadle a dokonca slabo aj odraz na budove, a aj počul za podmienok

uvedených v posudku zvukové výstražné znamenie. Súd mal pritom za preukázané, že vodič

D. svetelné výstražné znamenie nevidel, lebo sa do zrkadla podľa vlastného vyjadrenia

nepozeral, ďalej, že pri pustenom rádiu a klimatizácii (súčasnom!) nemohol počuť zvukové

znamenie. Lenže vodič D. opakovane sám vypovedal, že rádio zapnuté nemal a klimatizáciu

iba možno. Teda nad všetky pochybností vyšlo najavo a dokazovaním bolo preukázané, že

vodič D. okrem porušenia povinnosti podľa § 37 ods. 6) zák. č. 315/96 Z. z. umožniť vozidlu

s právom prednostnej jazdy bezpečný a plynulý prejazd, porušil aj všeobecnú povinnosť

vodiča podľa § 4 ods. 2) písm. c) nielen venovať sa plne vedeniu vozidla, ale najmä

sledovať situáciu v cestnej premávke (do dopravnej situácie patrí aj dianie za rohom

budovy, kde je možné sledovať situáciu a reagovať adekvátne práve len za pomoci

dopravného zrkadla) a základné povinnosti každého účastníka cestnej premávky podľa § 3

cit. zák. ako aj elementárnu povinnosť každého občana a človeka konať tak, aby zabránil

vzniku škody, pokiaľ mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Ak sa chcel zákonným spôsobom

ubrániť a dokázať opak po oboznámení vyšetrovacím spisom a znaleckým posudkom,

dôkazné bremeno a teda povinnosť navrhovať dôkazy bolo už výlučne len a len na ňom.

Preto tvrdenie súdu, že v konaní nebolo preukázané, že odporca svojim konaním porušil

právne predpisy a teda z jeho strany nedošlo k neoprávneným zásahom do práv

navrhovateľov vo svetle uvedených skutočností vyznieva voči nám skôr ako cynické. Preto

považujem našu sťažnosť za plne dôvodnú...“

Sťažovatelia sú toho názoru, že postup a namietané rozsudky okresného súdu

a krajského súdu porušujú ich základné právo na súdnu ochranu podľa

a základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

v spojení s a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Porušenie svojich práv vidia v tom, že krajský súd rozsudkom č. k.

-177 z 30. septembra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-130 z 8. júna 2009, ktorým okresný súd žalobu o ochranu osobnosti

s uplatnením náhrady nemajetkovej ujmy zamietol.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil

porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 3 v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. -130 z 8. júna 2009

a postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. -177 z 30. septembra 2010,

aby zrušil tieto rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľom náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. -130 z 8. júna 2009,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v odvolacom

konaní. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je to, aby určil,

či preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých

z práv alebo slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom,

aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Základnou námietkou sťažovateľov obsiahnutou v odôvodnení ich sťažnosti bolo ich

presvedčenie, že krajský súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, nesprávne vyhodnotil

skutkový stav, nevykonal, resp. nevyhodnotil správne nimi navrhnuté dôkazy, a že rozsudok

krajského súdu neobsahuje dostatočné odôvodnenie, ktoré by reagovalo na všetky nimi

uplatnené námietky.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je

zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci

konať a rozhodnúť (). Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných

práv podľa a práva podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, ).

Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

je potrebné vykladať vo väzbe na . Rovnosť účastníkov v občianskom

súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na

uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci konania majú rovnaké práva,

ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán. Za súčasť tohto základného práva nemožno

však považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom

súdneho konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi

v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie

dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto

základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. , , ).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom

pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. -177 z 30. septembra

2010 sa uvádza:

„... Odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie a nasl.

poskytujú právny základ nároku na náhradu imateriálnej ujmy spôsobenej jednotlivcovi

usmrtením jeho blízkej osoby...

V danej veci sa navrhovatelia v prvom až treťom rade ako pozostalí po S. D., ktorý

bol ich otcom a manželom, domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2

z dôvodu zásahu odporcu do ich základného osobnostného práva

na súkromie, v rámci ktorého boli hlboko zasiahnuté interpersonálne väzby tvoriace základ

a rámec súkromného a rodinného života, a z narušenia ktorého má byť zodpovedný práve

odporca. Súd prvého stupňa ich návrh na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol z dôvodu, že

v konaní nebolo preukázané, že odporca svojim konaním porušil právne predpisy a teda že z

jeho strany došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľov, ako aj z dôvodu

absencie príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti odporcu a úmrtím rodinného

príslušníka navrhovateľov...

Odvolací súd k doplňujúcim podaniam navrhovateľov k ich odvolaniu zo dňa 9. 4.

2010 a 28. 9. 2010 uvádza, že obe tieto podania boli podané po zákonnej lehote uvedenej

v ustanovení , podľa ktorého rozsah, v akom sa rozhodnutie napadá

a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Lehota na

podanie odvolania uplynula navrhovateľom dňa 28. júla 2009, nakoľko ich právny zástupca

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa prevzal dňa 13. júla 2009. Obe podania

navrhovateľov boli podané po tejto lehote, preto odvolací súd na dôvody v nich uvádzané

prihliadnuť nemohol. Napriek tejto skutočnosti odvolací súd ešte poznamenáva, že

skutočnosti, ktoré v podaniach navrhovatelia uvádzajú, boli známe už v priebehu

prvostupňového konania, na ich preukázanie boli oprávnení predložiť dôkazy, resp.

navrhnúť súdu vykonanie dôkazov, ktoré oprávnenie nevyužili a súdu prvého stupňa

vykonanie dôkazov nenavrhli a to napriek tomu, že boli poučení podľa .

Navrhovatelia podanie zo dňa 28. 9. 2010 odôvodňujú ustanovením § 205 ods. 1

písm. e/ s tým, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie

skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené...

V prejednávanej veci však ani jedna z týchto podmienok splnená nebola.

Navrhovatelia za nové skutočnosti považovali odlišné výpovede svedkov, ktorí boli vypočutí

tak v rámci trestného konania, ako aj v konaní pred súdom prvého stupňa, ale v inej veci

(v ktorej mali vypovedať odlišne), z čoho jednoznačne vyplýva, že navrhovateľom boli títo

svedkovia známi už v čase vykonávania dokazovania na súde prvého stupňa v

prejednávanej veci, pričom ale ich vypočutie v rámci vykonávania dokazovania, nenavrhli.

Odlišnú výpoveď svedkov v inom konaní oproti výpovediam v trestnom konaní, nie je možné

považovať ani za skutočnosť, ktorá by mohla byť takou vadou v konaní, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Ak sa navrhovatelia domnievali, že títo

svedkovia by mohli svojimi výpoveďami zvrátiť rozhodnutie vo veci, mohli navrhnúť ich

vypočutie. Odhliadnuc od skutočnosti, že obe podania boli podané po uplynutí 15-dňovej

lehoty, odvolací súd poznamenáva, že nejde o také nové skutočnosti, ktoré by mohli mať za

následok zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa...“

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené

a toto zdôvodnenie je i náležite a obšírne zhodnotené. Krajský súd sa vysporiadal

s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľov ústavne predvídaným spôsobom.

Závery krajského súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného okresným

súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna vec

spravuje.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie

zosumarizoval skutkové poznatky a z nich

následne plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia.

Rozsudok krajského súdu č. k. -177 z 30. septembra 2010 nie je

arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup a rozhodnutie v konečnom dôsledku

nemôžu viesť k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv a slobôd. Podľa

názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného rozsudku riadne a ústavne

konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli

z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti

signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

ods. 3 v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru, sťažnosť v časti namietajúcej postup a rozsudok krajského súdu č. k.

-177 z 30. septembra 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2011