Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 417/2013
PDF · 351.55 KB
No categories available
III. ÚS 417/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť O. I., V., zastúpeného obchodnou spoločnosťou K. s. r. o.,
B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. K., vo veci namietaného porušenia základného práva
na ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 32
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 10 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva
na zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
a práva na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa a namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 P/57/2012-719 z 15. februára 2013
a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoP/43/2013-854 z 23. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. I. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013
doručená sťažnosť O. I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného
práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
podľa čl. 10 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na zohľadnenie
najlepšieho záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva
na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa a porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 P/57/2012-719 z 15. februára 2013 (ďalej aj „uznesenie
okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 20 CoP/43/2013-854 z 23. apríla 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným 17. apríla 2012
domáhal vydania predbežného opatrenia, ktorým by bol do jeho osobnej starostlivosti
dočasne zverený maloletý syn (ďalej len „maloletý“) a upravený styk maloletého s matkou.
Uznesením okresného súdu bol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia
zamietnutý a zároveň bol na návrh matky udelený maloletému súhlas vycestovať a
zdržiavať sa s matkou v čase jej osobnej starostlivosti v Českej republike. Súčasne bol
dočasne upravený styk sťažovateľa s maloletým na každý párny víkend v mesiaci od piatku
od 14.00 hodiny do nedele do 18.00 hodiny. Krajský súd svojím uznesením vydaným v
odvolacom konaní uznesenie okresného súdu potvrdil.
Okrem skutočnosti, že sťažovateľ v sťažnosti rozoberá chronológiu celého konania
vrátane obsahu svojich podaní doručených konajúcim súdom vo veci, rozsiahlo opisuje aj
skutkové okolnosti prípadu, ktoré podľa jeho názoru mali viesť k iným rozhodnutiam
označených súdov než tých, ktoré boli vo veci vydané. Formulujúc nesúhlasné námietky k
argumentácii obsiahnutej v uznesení okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že
jeho návrh bol zamietnutý bez náležitých dôvodov. S prihliadnutím na to uvádza, že jediný
záujem, ktorý bol vydaním uznesenia okresného súdu sledovaný, je „záujem Odporkyne, čo
najviac odtrhnúť Maloletého od Sťažovateľa, čo odporkyňa robí od momentu rozvodu tým,
že mu bezdôvodne a opakovane bráni v styku s Maloletým, neumožňuje telefonický ani
internetový kontakt medzi sťažovateľom a Maloletým a porušuje právo sťažovateľa na to,
aby bol Maloletý informovaný“.
Nadväzne na to sťažovateľ tvrdí, že krajský súd aj okresný súd „rozhodli na základe
záverov, ktoré je možno charakterizovať ako arbitrárne a zjavne protiústavné
a neopodstatnené a zároveň vydanými rozhodnutiami neboli chránené základné práva
a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva...
Podľa názoru Sťažovateľa v predmetnej veci neboli splnené zákonné predpoklady
na nariadenie predbežného opatrenia, pričom v súlade so zákonom je nimi taký stav
právnych (nie iba faktických) vzťahov medzi účastníkmi konania, ktorý bezpodmienečne
vyžaduje dočasnú a rýchlu súdnu úpravu, a to z dôvodov, ktoré uviedol tak v Odvolaní, ako
aj opätovne v tejto sťažnosti...“. Na základe konkrétnych skutkových okolností opísaných
v sťažnosti sťažovateľ uvádza, že matka maloletého „neosvedčila a ani nemohla osvedčiť
naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov medzi ňou a Sťažovateľom, vyžadujúcej
nariadenie predbežného opatrenia a už vonkoncom neosvedčila, že naliehavosť potreby
dočasnej úpravy je na prospech a v záujme Maloletého“, a preto podľa jeho názoru „došlo
k zásahu do jeho vyššie opísaných práv a slobôd aj tým, že Napadnuté uznesenie v spojení
s Uznesením neboli založené na skutočnostiach majúcich oporu v skutkovom stave
a dôkazoch, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a neboli riadne a presvedčivo odôvodnené“.
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu, ktorý „na jednej strane tvrdí, že o zmene
rozhodnutia o zverení Maloletého do osobnej starostlivosti Sťažovateľa je možné rozhodnúť
iba na základe vykonaného dokazovania vo veci samej“, považuje za absurdné, keďže
na druhej strane potvrdil rozhodnutie „o dočasnom udelení súhlasu Maloletému vycestovať
a zdržiavať sa s Odporkyňou v cudzine... čím prejudikuje meritórne rozhodnutie, bez
vykonaného dokazovania“.
Sťažovateľ následne v sťažnosti poukazuje na ustálenú judikatúru súdov týkajúcu sa
podmienok dočasnej úpravy právnych vzťahov predbežným opatrením a vzhľadom na svoj
názor, že označené súdy v jeho prípade prejudikovali svoje rozhodnutie vo veci samej,
namieta najmä porušenie práv zaručených čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny.
Uprednostnením záujmov matky pred záujmami maloletého malo dôjsť k porušeniu čl. 3
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Súdy totiž podľa sťažovateľa nariadili „predbežné
opatrenie výlučne z dôvodov spočívajúcich na strane Odporkyne bez splnenia svojej
povinnosti uprednostniť záujem Maloletého“. Súčasne poukazuje na ohrozenie výkonu
rozhodnutia, „nakoľko Odporkyňa porušuje Rozsudok Okresného súdu Pezinok ako aj
Rozsudok Krajského súdu v Brne. Odporkyňa totiž nepochybne nevrátila Maloletého
do miesta jeho obvyklého bydliska v B., ale neustále zotrváva aj s Maloletým v Českej
republike, kde zároveň pracuje u svojho otca“.
S poukazom na obsah rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Českej republiky
uvádza, že „nariadenie predbežného opatrenia do meritórneho rozhodnutia vo veci samej
by malo smerovať k čo najširšiemu kontaktu oboch rodičov s dieťaťom, bez akéhokoľvek
zvýhodnenia/diskriminácie jedného z rodičov, ktorému zodpovedá právo dieťaťa
na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma
rodičmi v zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 zákona o rodine“. Napadnuté uznesenia však
uvedeným podmienkam nezodpovedajú a všeobecné súdy, ktoré rozhodnutia vydali, sa tým
mali úplne odkloniť od princípu proporcionality. Preto „má sťažovateľ tiež za to,
že rozhodnutím všeobecného súdu došlo zároveň k nerovnakému zaobchádzaniu
s účastníkmi konania, a teda k porušenie Ústavou SR garantovaných práv v zmysle článku
12 ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy SR“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v merite veci vydal
takéto rozhodnutie:
„Základné práva Sťažovateľa podľa článku 12 ods. 1 Ústavy SR, podľa článku 41
ods. ods. 1 a 4 Ústavy SR, podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa článku 10 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, podľa článku 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, podľa
článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťa ta a podľa článku 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa boli uznesením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 23.04.2013, č. k. 20 CoP 43/2013-854 v spojení s uznesením
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.02,2013, č. k. 3 P/57/2012 -719 porušené.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 04. 2013, č. k. 20 CoP 43/2013-
854 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
V prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ požiadal o odloženie
vykonateľnosti napadnutého uznesenia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) z dôvodu, že výkon uznesenia okresného súdu v spojení s uznesením
krajského súdu je závažným zásahom do práv a slobôd sťažovateľa a odkladu
vykonateľnosti nebráni dôležitý verejný záujem. Vzhľadom na nástup maloletého
do základnej školy v Českej republike v súvislosti s plnením jeho povinnej školskej
dochádzky totiž podľa sťažovateľa reálne hrozí, že súdy v konečnom dôsledku rozhodnú
v súlade s návrhom odporkyne, t. j. udelia súhlas s trvalým vysťahovaním maloletého do
Českej republiky.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
1. K sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv uznesením
okresného súdu
Sťažovateľ žiada v petite sťažnosti vysloviť porušenie označených práv „uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 04. 2013, č. k. 20 CoP 43/2013-854 v spojení
s uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 02. 2013, č. k. 3 P/57/2012-719“.
Vo vzťahu k prípadnému porušeniu označených práv sa preto ústavný súd najskôr zaoberal
otázkou možnosti ústavného prieskumu uznesenia okresného súdu, ktorým bolo na návrh
matky nariadené predbežné opatrenie a návrh otca na nariadenie iného predbežného
opatrenia zamietnutý.
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať
odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil. Označené uznesenie
okresného súdu, ako aj sťažovateľom namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia
predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajského súdu. S prihliadnutím
na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu
Podľa čl. 36 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní rovní.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny (obdobne ako
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv
na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktorú tento článok listiny o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 36 ods. 4
listiny). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny
(obdobne čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka
konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Potreba náležite
odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk
toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu
je kontrolovateľné.
Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy je
potrebné vykladať vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny. Rovnosť
účastníkov v občianskom súdnom konaní súd zabezpečuje vytvorením rovnakých
procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci
konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok,
bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Za súčasť tohto
základného práva nemožno však považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené
(resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp voľného hodnotenia
dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci
umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto
rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. I. ÚS 75/96,
I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97, III. ÚS 64/2011).
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi účastníkmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden
z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne
upravuje určitý okruh vzťahov.
Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia
je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), a preto ústavný súd
ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje
za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou
sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností
účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd
posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch
a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí
návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by týmto
rozhodnutím súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu.
Aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu. Ústavný súd
poukazuje na to, že súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov
konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania
predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh
smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do
základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia
zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012,
Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať rovnako ako
iné rozhodnutia predovšetkým zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom
a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené, pričom súd
pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
V danom prípade krajský súd uznesením č. k. 20 CoP/43/2013-854 z 23. apríla 2013
potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd dočasne udelil maloletému súhlas
vycestovať a zdržiavať sa s matkou v Českej republike v čase jej osobnej starostlivosti
a dočasne upravil aj styk otca s maloletým v bežnom roku, pričom návrh otca na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že skutkové okolnosti,
z ktorých súdy vychádzali, neodôvodňovali zamietnutie jeho návrhu ani vyhovenie návrhu
matky na dočasné udelenie súhlasu maloletému vycestovať s matkou do cudziny
a spochybňuje právne závery na týchto skutkových okolnostiach ustálené.
Ústavný súd skúmajúc obsah napadnutého uznesenia krajského súdu zistil,
že v označenom uznesení krajský súd najskôr opísal konanie a rozhodnutie okresného súdu
o návrhoch sťažovateľa a matky maloletého na nariadenie predbežného opatrenia, uviedol
dôvody, pre ktoré sťažovateľ podal odvolanie, ako aj vyjadrenie matky k odvolaniu
sťažovateľa, zrekapituloval ustálenú judikatúru aplikovateľnú v danej veci a následne
poukázal na obsah rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 10 C/16/2009-29 z 15. decembra
2009, ktorým okresný súd manželstvo sťažovateľa a matky maloletého rozviedol a schválil
rodičovskú dohodu (o zverení maloletého na čas po rozvode do osobnej starostlivosti
matky, o vyživovacej povinnosti sťažovateľa a o úprave styku s maloletým), a na pre prípad
relevantné ustanovenia zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Nadväzne na to krajský súd sformuloval tieto
závery:
„Zmenu pomerov možno vymedziť ako zmenu rozhodujúcich kritérií v porovnaní
so skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúcom rozhodnutiu súdu. K. zmene
pomerov môže dôjsť na strane oprávneného, povinného alebo na oboch stranách. Podľa
okolností konkrétneho prípadu môže ísť o subjektívne ako aj objektívne skutočnosti, o
zmenu v oblasti príjmových pomerov, výdavkov a celkových majetkových pomerov. V praxi
sa najčastejšie uplatňujú dôvody ako zmena potrieb dieťaťa z dôvodu začiatku plnenia
školskej dochádzky, prechod medzi jednotlivými stupňami školského systému, zmena
zdravotných pomerov, strata zamestnania, dlhodobá práceneschopnosť, vznik novej
vyživovacej povinnosti a podobne.
Pokiaľ otec maloletého podaným návrhom na nariadenie predbežného opatrenia
žiadal, aby súd zveril maloletého do jeho osobnej starostlivosti, odvolací súd dáva
do pozornosti, že o úprave práv a povinností rodičov k maloletému bolo rozhodnuté
rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 15. 10. 2010 a preto práva a povinnosti rodičov
k maloletému bolí upravené rozhodnutím súdu. S poukazom na ustanovenie § 78 ods. 1
Zákona o rodine, otec maloletého v podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
nepreukázal, že nastala taká zmena pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia súdu a nie je možné vzhľadom na skutočnosti tvrdené otcom
maloletého prisvedčiť jeho tvrdeniu v podanom návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia, že je potrebné dočasne upraviť pomery rodičov maloletého a zveriť maloletého
do osobnej starostlivosti otca, keď o takejto zmene je možné rozhodnúť iba na základe
vykonaného dokazovania vo veci samej a nie rozhodnúť predbežným opatrením a zmeniť tak
rozhodnutie súdu. V podanom návrhu otec žiadal, aby súd zveril maloletého do osobnej
starostlivosti a v odvolaní žiada, aby odvolací súd rozhodol a uložil povinnosť matke
odovzdať maloletého do osobnej starostlivosti otca podľa § 76 ods. 1 písm. b) O. s. p. Podľa
názoru odvolacieho súdu, pokiaľ nie je konanie začaté bez návrhu, navrhovateľ v podanom
návrhu určí, ako má súd rozhodnúť a aký petit má vysloviť v rozhodnutí, i keď súd nie je
viazaný týmto petitom a môže rozhodnúť aj inak, ale je povinnosťou navrhovateľa
predbežného opatrenia presne určiť, o čom žiada rozhodnúť. Pokiaľ otec maloletého
v odvolaní žiada, aby odvolací súd rozhodol nie o zverení, ale o odovzdaní maloletého
do osobnej starostlivosti otca, takýto návrh nebol podaný, súd preto rozhodoval o zverení
maloletého do osobnej starostlivosti otca, na základe jeho návrhu.
Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre zmenu
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu nariadením navrhovaného predbežného
opatrenia o zverení maloletého do osobnej starostlivosti otca, keď matka maloletého
si riadne plní povinnosti v súvislosti s výchovou a výživou maloletého a skutočnosti tvrdené
otcom v podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia neodôvodňujú zmenu
rozhodnutia súdu a zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca. Rozhodnutie súdu
prvého stupňa je preto vecne správne a odvolací súd uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
ako vecne správne potvrdil.
Súd prvého stupňa správne rozhodol aj vo výroku, ktorým udelil súhlas matke
maloletého s vycestovaním a zdržiavaním sa s maloletým v Českej republike v čase osobnej
starostlivosti matky. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. a zároveň považuje za potrebné
uviesť na doplnenie ďalšie skutočnosti...
Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého, ak
sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv
a povinností, najmä s vysťahovaním maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku
maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie rozhodne
na návrh niektorého z rodičov súd.
Zásadne patrí obom rodičom právo rozhodovať o záležitostiach ich maloletého
dieťaťa, ale ak sa rodičia nedohodnú o podstatnej záležitosti týkajúcej sa osoby maloletého
dieťaťa, alebo jeho majetku v rámci výkonu svojich rodičovských práv a povinností, potom
súd rozhoduje na návrh jedného z nich a to len vtedy, ak ide o podstatnú vec súvisiacu
s výkonom rodičovských práv a povinností.
V zmysle ustanovenia § 35 Zákona o rodine nie je povinnosťou súdu skúmať, ktorý
z rodičov má lepšie schopnosti a možnosti dieťa vychovávať, súd iba hodnotí, aké dôsledky
na ďalší vývoj dieťaťa by malo prípadné vysťahovanie z hľadiska záujmov dieťaťa v súlade
so záujmami spoločnosti, z hľadiska výkonu práv a povinností rodičov a z hľadiska vzťahov
medzi rodičmi a deťmi. V danom prípade udelenie dočasného súhlasu s vycestovaním
a zdržiavaním sa maloletého do Českej republiky by bolo v súlade so záujmom dieťaťa,
ktoré by žilo v uvedenom čase s matkou, ktorej je dieťa na základe rozhodnutia súdu
zverené do osobnej starostlivosti. Pobyt maloletého u matky by bol v záujme maloletého a
tiež v súlade so záujmami spoločnosti, keď právo mať dieťa u seba je ústavným vyjadrením
zásady, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo
na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Dočasné vycestovanie maloletého dieťaťa do cudziny
v čase osobnej starostlivosti matky, by nemalo negatívny vplyv na výkon práv a povinností
otca k maloletému, pretože v určenom období je maloletý v starostlivosti matky a tiež
v určenom období je v starostlivosti otca na základe upraveného styku a preto v čase, kedy
maloletý má byť v starostlivosti matky, otec nemá obmedzené jeho rodičovské práva.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že pokiaľ sa rodičia nevedeli dohodnúť
o podstatnej záležitosti týkajúcej sa maloletého a výkonu ich rodičovských práv a to súhlasu
s vycestovaním maloletého do Českej republiky v čase, kedy je maloletý v osobnej
starostlivosti matky, dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre dočasné udelenie súhlasu
s vycestovaním maloletého v určenom čase, keď matka má právo byť s maloletým v
určenom čase v zmysle rozhodnutia súdu a naďalej jej trvá zákonná vyživovacia povinnosť
voči maloletému, ktorú si musí plniť i v prípade, že je zamestnaná na území iného štátu.
Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. potvrdil.
Odvolací súd považuje za potrebné k tomu uviesť, že právo mať dieťa u seba je
ústavným vyjadrením zásady, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu,
na základe zákona. K násilným zásahom do práv rodiča mať dieťa u seba patrí zadržanie,
väzba rodiča, alebo dieťaťa, ochranná výchova, výchovné opatrenie a pod. Okrem
násilných zásahov do práva rodiča mať dieťa u seba sa toto oprávnenie redukuje tiež
fakticky v dôsledku skutočnosti, že rodičia maloletého dieťa spolu nežijú. Pretože im vo
väčšine prípadov patrí obom výkon rodičovských práv a povinností v rovnakej miere a dieťa
nemôže byť súčasne členom dvoch domácností, je v takom prípade nevyhnutné aj právne
rozhodnúť, ktorému z rodičov zostane toto právo zachované v plnej miere a dieťa mu bude
zverené do osobnej starostlivosti a ktorému z rodičov sa právo osobne sa o dieťa starať
odoberie a vznikne mu úplne nové právo - právo styku s dieťaťom.
V prejednávanej veci matka s maloletým na základe rozhodnutia súdu o návrate
maloletého na územie Slovenskej republiky žije v B., na ... a tak plní rozhodnutie súdu.
Zároveň matke naďalej trvá zákonná vyživovacia povinnosť a matke naďalej trvá pracovný
pomer u zamestnávateľa na území Českej republiky a tak miesto jej výkonu práce je mimo
B., kde v súčasnej dobe s maloletým žije. Je potrebné vychádzať zo stavu, že žiaden účinný
zákon na území Slovenskej republiky nezakotvuje povinnosť pracovať, nezakotvuje ani
právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená, alebo u konkrétneho
zamestnávateľa, ktoré by mu bolo možné určiť, ako vyplýva z vyjadrenia otca, že matka
odmietla, aby jej pomohol hľadať prácu. Zákon o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť
rodiča živiť svoje dieťa. Vzhľadom na uvedené nie je možné matke uložiť povinnosť, aby si
našla zamestnanie v B. a ani nie je možné zo strany otca maloletého trvať na tom, kde si má
nájsť matka zamestnanie a aké zamestnanie. Prvoradou povinnosťou matky je plniť si
vyživovaciu povinnosť voči maloletému. Táto povinnosť jej vyplýva zo zákona a preto matka
i naďalej musí zabezpečovať finančné prostriedky na výživu svojho maloletého dieťaťa.
Pokiaľ matke trvá pracovný pomer na území Českej republiky a maloletý je naďalej v jej
osobnej starostlivosti, bolo správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď dočasne nariadil
predbežné opatrenie, ktorým udelil súhlas s vycestovaním a zdržiavaním sa s maloletým na
území Českej republiky v čase osobnej starostlivosti matky. Matka na základe nariadeného
predbežného opatrenia má umožnené si riadne plniť vyživovaciu povinnosť a zabezpečiť
dostatok finančných prostriedkov výkonom práce u svojho terajšieho zamestnávateľa.
Nariadenie predbežného opatrenia v danej veci je preto v súlade so záujmom maloletého,
ktorému bude týmto rozhodnutím zabezpečená výživa zo strany matky a tiež osobná
starostlivosť, pretože keby bol maloletý na území Slovenskej republiky, matka by pracovala
v Českej republike, jej osobná starostlivosť by bola sťažená, ako tvrdí aj otec vo svojom
odvolaní, ale je potrebné uviesť, že to nie je dôvod na zmenu výchovného prostredia
maloletého a zverenie do osobnej starostlivosti otca, pretože matka si svoje povinnosti
riadne plní a v záujme zabezpečenia výživy maloletého podala návrh, aby jej súd udelil
súhlas s vycestovaním a zdržiavaním sa s maloletým v Českej republike, kde matka pracuje.
O trvalom vysťahovaní do Českej republiky bude rozhodovať súd vo veci samej, na základe
vykonaného dokazovania. Nariadené predbežné opatrenie je preto iba dočasného
charakteru do právoplatného rozhodnutia vo veci o vysťahovanie do Českej republiky.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky
pre nariadenie predbežného opatrenia a preto uznesenie súdu prvého stupňa aj vo výroku,
ktorým súd udelil matke súhlas s vycestovaním podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil a aj vo výroku, ktorým súd dočasne upravil styk s maloletým, keď odvolací
súd poukazuje na návrh otca v danej veci, ktorým žiadal, aby súd zveril maloletého do jeho
osobnej starostlivosti a práve v tomto návrhu otec žiadal, ako vyplýva z odvolania otca zo
dňa 15. 03. 2013, aby matka mala právo stýkať sa s maloletým každý párny víkend v
mesiaci v sobotu od 9.00 hod. do nedele do 18.00 hod. Preto aj podľa názoru otca súd
správne rozhodol, pretože otec žiadal v prípade zverenia maloletého jemu do starostlivosti,
matke upraviť styk iba v rozsahu v sobotu od 9.00 hod. do nedele do 18.00 hod. a preto súd
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí rozhodol v súlade s názorom otca a to i v širšom
rozsahu v piatok od 14.00 hod. do nedele do 18.00 hod.
Námietka otca v podanom odvolaní, že jeho styk nebude upravený v dostatočnom
rozsahu v zmysle napadnutého uznesenia preto nie je dôvodná, keď sám matke žiadal
upraviť styk iba na dva dni od soboty do nedele. Námietka otca maloletého v podanom
odvolaní, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je arbitrárne a tiež nepreskúmateľné podľa
jeho názoru, nie je dôvodná, keď súd prvého stupňa, ako vyplýva z odôvodnenia
napadnutého uznesenia postupoval podľa ustanovenia § 76 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého,
ak súd v celom rozsahu vyhovie návrhu a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, skonštatuje to v odôvodnení a ďalšie dôvody
nemusí uvádzať. Preto pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvého stupňa nie je možné tejto námietke vyhovieť, pretože súd prvého stupňa
odkázal na skutkové a právne dôvody návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, s
ktorým mal možnosť otec sa oboznámiť.
Je potrebné tiež pripomenúť, že pokiaľ otec odôvodňoval svoj návrh tým, že na strane
maloletého je odôvodnené a hrozí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, pri
nariaďovaní predbežných opatrení v konaniach starostlivosti súdu o maloletých
od 01. 01. 2012 (zák. č. 388/2011 Z. z.) nie je potrebné zdôvodňovať nebezpečenstvo
bezprostredne hroziacej ujmy, postačuje zdôvodnenie potreby dočasnej úpravy pomerov
maloletého dieťaťa v jeho záujme.
Odvolací súd preto z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v
celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.“
Keďže odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu
a s prihliadnutím na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na toto odôvodnenie aj
poukázal, ústavný súd považuje na tomto mieste za žiaduce pripomenúť aj relevantnú časť
argumentácie okresného súdu zdôvodňujúcu rozhodnutie o návrhoch na vydanie
predbežného opatrenia. Okresný súd vo svojom uznesení uviedol, že „pri rozhodovaní
vychádzal najmä z tých osvedčených a nesporných skutočností, že matka je českou štátnou
občiankou, s trvalým pobytom v Českej republike, v meste Karviná - Hranice, kde mala tak
matka vytvorené sociálne, ekonomické a všetky rodinné väzby a kde sa preto po rozvode
manželstva s otcom maloletého rozhodla vrátiť, nakoľko dôvodom pre ktorý
v predchádzajúcom období žila na Slovensku bolo manželstvo s otcom maloletého, tento
dôvod však po rozvode manželstva na jej strane odpadol. V čase rozhodovania súdu
o nariadení predbežného opatrenia sa matka spolu s maloletým zdržiavala na Slovensku len
na základe tej skutočnosti, že rozsudkom Krajského súdu v Brne zo dňa 13. 12. 2011, č. k.
20 Co/651/2011-121 bol nariadený návrat maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu
do B. Ako vyplýva z čestného prehlásenia príbuzných matky manželov Piatkových, matka
spolu s maloletým žije v ich domácnosti, kde má dočasne k dispozícii jednu miestnosť. Z
pracovnej zmluvy zo dňa 3. 1. 2011 vyplýva, že matka maloletého je zamestnaná ako vedúca
prevádzky v reštaurácii v D. s miestom výkonu práce v O., kde z dôvodu pobytu na
Slovensku požiadala zamestnávateľa o poskytnutie neplateného voľna. Z potvrdenia
zamestnávateľa zo dňa 2. 1. 2013 vyplýva, že neplatené voľno matka čerpá do 1. 2. 2013, a
v prípade, že do tohto času do práce nenastúpi zamestnávateľ s ňou rozviaže pracovný
pomer. Z dôvodu, že matka si na Slovensku, ako vyplýva z emailovej komunikácie z
personálnymi agentúrami nenašla žiadne zamestnanie, nemá žiaden finančný príjem,
z ktorého by vedela riešiť bytovú otázku matky a maloletého iným spôsobom ako pobytom
u príbuzných. Na základe týchto skutočností mal súd za osvedčenú naliehavosť potreby
dočasnej úpravy, ktorá je na prospech a v záujme maloletého, nakoľko mu bude ňou
zabezpečené trvalé stabilné zázemie v bydlisku matky, kde má táto vytvorené všetky
podmienky pre starostlivosť o maloletého B...
Rovnako súd považuje za potrebné uviesť, že dočasnou úpravou pomerov nastolenou
týmto predbežným opatrením nedôjde k neprimeranému zásahu do rodičovských práv otca,
nakoľko styk otca s maloletým ostáva zachovaný v rozsahu právoplatnej úpravy, súd ho len
v prispôsobil v záujme minimalizovania záťaže maloletého spôsobenej cestovaním, tak aby
bola dočasná úprava čo najviac v jeho prospech. Pokiaľ ide o dopad dočasnej úpravy
na právne postavenie otca toto zostáva fakticky nezmenené, nakoľko povolenie zdržiavať sa
v Českej republike sa vzťahuje len na čas, kedy je dieťa v starostlivosti matky.
V ostatnom sa súd odvoláva na ustanovenie § 76 ods. 4 O. s. p., v zmysle ktorého,
ak súd v celom rozsahu vyhovie návrhu a stotožňuje sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, skonštatuje to v odôvodnení a ďalšie dôvody
nemusí uvádzať.
Rozhodujúc o návrhu otca po zvážení všetkých skutočností uvádzaných v ňom, ako aj
všetkých okolností prejednávanej veci vyplývajúcich z obsahu spisu dospel súd k záveru,
že v danom prípade neboli splnené podmienky, vyžadované platnou právnou úpravou
uvedenou vyššie, na vydanie predbežného opatrenia v zmysle návrhu otca. Otec maloletého
vo svojom návrhu nepreukázal naliehavú potrebu dočasnej úpravy, odôvodňujúcu zmenu
právneho stavu založeného právoplatným rozsudkom o rozvode manželstva a úprave výkonu
rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletému B. vydaným
Okresným súdom v Pezinku dňa 15. 10. 2009, pod sp. zn. 10 C 16/2009. Ako vyplýva z
vyššie uvedeného, otec v návrhu na vydanie predbežného opatrenia neosvedčil vznik takej
novej skutočnosti, ktorá svojou závažnosťou vyžaduje novú provizórnu úpravu pomerov
na čas do rozhodnutia vo veci samej a tiež skutočnosť, že bez takejto dočasnej úpravy hrozí
maloletému bezprostredná ujma. Naliehavosť dočasnej úpravy vzhľadom na charakter
konania skúmal aj súd z úradnej povinnosti, avšak jej potrebu z doposiaľ vykonaného
dokazovania nezistil. Z charakteru predbežného opatrenia ako rozhodnutia súdu vydaného
bez vykonania riadneho dokazovania je zrejmé, že jeho nariadenie má miesto len vtedy,
ak ide o takú situáciu na strane účastníkov, v tomto prípade maloletého dieťaťa, ktorá
pre bezprostredne hroziacu ujmu neznesie odklad a jej naliehavosť si vyžaduje dočasné
riešenie. Návrh otca, ktorým sa domáha zverenia maloletého B. do svojej starostlivosti, s
odôvodnením, že konaním matky maloletého reálne hrozí, že táto sa napriek povinnosti
uloženej právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Brne, ktorým bol nariadený návrat
maloletého do Slovenskej republiky nebude v Slovenskej republike zdržiavať a navrhovateľ
sa nebude môcť naďalej s maloletým B. stýkať, nespĺňa predpoklady pre nariadenie
dočasnej úpravy, nakoľko z doposiaľ vykonaného dokazovania obsahom súdneho spisu súd
zistil, že maloletý sa spolu s matkou zdržiava v Slovenskej republike, v B., na ..., u
príbuzných matky, čo nesporne vyplýva aj zo správ z opakovaných šetrení vykonaných
kolíznym opatrovníkom. Z mailovej komunikácie založenej do súdneho spisu vyplýva, že styk
otca s maloletým prebieha v rozsahu stanovenom vyššie uvedeným rozsudkom, okrem
prípadov, kedy je maloletý chorý. Otec síce namieta marenie výkonu súdneho rozhodnutia
matkou, táto skutočnosť však sama o sebe v rozsahu tvrdenom a osvedčenom v návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia nie je dôvodom pre nariadenie dočasnej úpravy
spočívajúcej v zmene zverenia, a to jednak vo vzťahu k skutočnosti, že ide o vážny zásah do
rodičovských práv matky, no najmä a to na prvom mieste takáto úprava bez vykonaného
riadneho dokazovania by vážnym spôsobom zasiahla do práv a oprávnených záujmov
maloletého B., ktorý by na jej základe prišiel o každodennú prítomnosť starostlivosť matky.
Takáto úprava by preto bola na mieste len vtedy, ak by správaním matky a kvalitou jej
starostlivosti o maloletého hrozila maloletému bezprostredná ujma.“.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,
že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov ho nemožno považovať
za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd dôsledne preskúmal a vyhodnotil
podstatné okolnosti prípadu, po ktorých zvážení dospel k záveru, že niet dostatočných
dôvodov na zmenu sťažovateľom napadnutého uznesenia krajského súdu v tom smere,
aby bol predbežným opatrením maloletý súdom dočasne zverený do osobnej starostlivosti
otca. Vo svojom uznesení krajský súd náležite vysvetlil podmienky, za akých by bolo
možné vyhovieť návrhu sťažovateľa na dočasnú zmenu úpravy práv a povinností rodičov
k maloletému. Bolo by tomu tak iba v prípade, ak by na strane niektorého z rodičov alebo
dieťaťa došlo k takej zmene pomerov (t. j. zmene rozhodujúcich kritérií v porovnaní
so skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúceho rozhodnutia všeobecného súdu),
ktorá by odôvodňovala potrebu dočasne upraviť pomery rodičov k maloletému iným
spôsobom, než aký v posudzovanom prípade vyplýva z rozsudku Okresného súdu Pezinok
č. k. 10 C 16/2009-29 z 15. októbra 2009. Nosný právny záver, ku ktorému krajský súd
dospel v zhode s právnym názorom okresného súdu, že tieto podmienky nie sú splnené,
pretože matka si riadne plní svoje povinnosti v súvislosti s výchovou a výživou maloletého,
a skutočnosti tvrdené sťažovateľom neodôvodňujú okamžitú ingerenciu súdu (t. j.
nariadenie predbežného opatrenia), ústavný súd vyhodnotil z hľadiska dopadu na označené
základné práva ako ústavne udržateľný.
Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom objasnil aj dôvody, pre ktoré
uznesenie okresného súdu potvrdil tiež v časti, v ktorej návrhu na dočasné udelenie súhlasu
maloletému vycestovať s matkou do Českej republiky v čase jej osobnej starostlivosti
vyhovel, a ktoré spočívajú predovšetkým v skutočnosti, že matka má trvalý pracovný pomer
v Českej republike, kde má vytvorené lepšie sociálne zázemie pre zabezpečovanie riadnej
a stabilnej osobnej starostlivosti o maloletého ako v Slovenskej republike. Keďže tieto
podstatné okolnosti boli zo strany matky podľa všeobecných súdov dostatočne osvedčené,
existoval podľa ich názoru dostatok dôvodov na vydanie takéhoto predbežného opatrenia.
Ako zo záveru odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, označené súdy
v prerokúvanom prípade dbali aj na právo sťažovateľa na styk s maloletým, keď bolo
zachované jeho právo na stretávanie sa s ním každý párny víkend v mesiaci od piatku
od 14.00 hodiny do nedele do 18.00 hodiny.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nemožno hodnotiť ako nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu
ochranu. Uznesenie krajského súdu nevykazuje známky zjavných omylov v podstatných
skutkových okolnostiach, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní vychádzal, ani v právnych
záveroch, ktoré by odporovali relevantnej právnej úprave. Na tomto mieste je potrebné
pripomenúť, že nie je v rozpore s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ak konajúci všeobecný súd nedá odpoveď na všetky otázky (argumenty)
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Ústavný súd súčasne
pripomína, že k zrušeniu rozhodnutia o predbežnom opatrení pristupuje len za celkom
výnimočných okolností, najmä ak by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému
excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu, čo však nie je
predložený prípad.
Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok smerujúcich proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného
práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny umožňovala dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval
vyslovenie porušenia uvedeného práva. Námietky sťažovateľa, že matka opakovane
bezdôvodne bráni styku sťažovateľa s maloletým, ako aj námietky, že matke v prípade jej
zotrvania na území Slovenskej republike nehrozí strata zamestnania v Českej republike,
pretože je zamestnávaná svojím otcom, resp. že v Slovenskej republike si matka aktívne ani
zamestnanie nehľadá, nie sú natoľko závažné, že by odôvodňovali takú zásadnú (hoci aj len
dočasnú) zmenu úpravy práv a povinností k maloletému, akú navrhoval sťažovateľ
vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, pritom je vhodné pripomenúť,
že niektoré z týchto námietok bolo možné v čase vydania napadnutého uznesenia krajského
súdu kvalifikovať len ako nepreukázané tvrdenia, ktoré by ešte len mali byť predmetom
dokazovania v konaní o merite veci. Zmyslom ústavného prieskumu súdnych rozhodnutí
však nie je opätovné hodnotenie každej skutkovej okolnosti, ktorú všeobecný súd
vyhodnotil odlišne od názoru sťažovateľa, ale len posúdenie, či napádané rozhodnutie súdu,
resp. jeho konanie svojimi účinkami napĺňa kritériá vyplývajúce z obsahu základného práva
na súdnu ochranu zaručeného sťažovateľom označeným čl. 36 ods. 1 listiny. Rovnako
neobstojí ani námietka, že vydaním predbežného opatrenia bol zmenený rozsudok
Krajského súdu v Brne ukladajúci navrátenie maloletého do miesta obvyklého pobytu
v Slovenskej republike, pretože uvedený rozsudok vydaný v Českej republike podľa
ustanovení Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí
a Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 nemá vo vzťahu k trvalému alebo
dočasnému rozhodnutiu príslušného všeobecného súdu o prípadnej zmene miesta obvyklého
pobytu maloletého žiadne prejudiciálne účinky.
Ani argumentácia sťažovateľa, že uznesenie krajského súdu založilo nerovnomernú
(nerovnocennú) úpravu styku sťažovateľa s maloletým, na rozdiel od odporkyne, ktorej
umožnením vycestovania maloletého do Českej republiky bola poskytnutá výhoda, nemôže
viesť k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, ktoré v tejto súvislosti sťažovateľ namieta. Označeným základným právom sú totiž
chránené procesné práva účastníkov v súdnom konaní (a nie hmotné rodičovské práva alebo
povinnosti). Ústavný súd ani nezistil, že by v súvislosti s napadnutým uznesením krajského
súdu bola niektorá zo strán sporu procesne zvýhodnená alebo diskriminovaná tým, že by
sa niektorým z jej návrhov konajúci súd nezaoberal alebo že by sťažovateľ nemal možnosť
zaujať stanovisko k otázkam a okolnostiam relevantným pre rozhodovanie všeobecného
súdu o uvedených návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia.
Ústavný súd preto s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie
je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), a vzhľadom na celkovú
absenciu priamej súvislosti medzi základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
listiny a základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
na jednej strane a namietaným rozhodnutím na strane druhej, sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na ochranu
rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny, základného
práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 10 ods. 2 listiny, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, práva na zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa
podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na spoločnú zodpovednosť za
výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.
Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno
od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona.
Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno
od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe zákona.
Podľa čl. 10 ods. 2 listiny má každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými
alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo
zákonodarnými orgánmi.
Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú
spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich
prípadoch zákonní zástupcovia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.
Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
V súvislosti s namietaným porušením uvedených práv ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 10 ods. 2 a čl. 32 ods. 4 listiny, čl. 8 ods. 1
dohovoru, ako aj práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťaťa), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 36 až čl. 38 listiny.
O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého z týchto
ústavnoprocesných princípov.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že nenachádza žiadnu vecnú súvislosť medzi
uznesením krajského súdu a označenými právami, keďže podľa názoru ústavného súdu
napadnuté uznesenie nezasahuje do práva sťažovateľa na rodinný život podľa čl. 8 ods. 1
dohovoru a čl. 10 ods. 2 listiny (sťažovateľa nevylučuje zo styku s maloletým a upravuje
podmienky jeho starostlivosti o maloletého, aj keď v inej podobe, než akej sa domáhal),
keďže k zamietnutiu jeho návrhu na dočasné zverenie do jeho osobnej starostlivosti viedli
všeobecný súd dôvody založené na skutkových zisteniach, že nedošlo k zmene v lepších
predpokladoch matky zabezpečiť starostlivosť o maloletého. Z rovnakých dôvodov niet
podľa ústavného súdu žiadnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením a obsahom
základného práva na rodičovstvo a základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu
(čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že Dohovor o právach dieťaťa zaručuje práva dieťaťu
ako každej ľudskej bytosti mladšej ako osemnásť rokov (čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa),
je podľa názoru ústavného súdu vylúčená možnosť, aby napadnutým rozsudkom boli
porušené sťažovateľom označené práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 alebo čl. 18 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa.
Napokon k sťažovateľom tvrdenému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd
uvádza, že označený článok ústavy neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva
a slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátu
vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba
konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy
o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy,
prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Porušenie iného článku ústavy možno teda podaním individuálnej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už
konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04,
III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie označených základných práv sťažovateľa
(čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a ďalších) zistené nebolo,
nie je možné ani vysloviť záver o porušení už označeného všeobecného ustanovenia.
Vzhľadom na absenciu zistení o porušení sťažovateľom označených práv ústavný
súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že vo vzťahu k uzneseniu
krajského súdu ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú, a preto bolo namieste ju podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.
S prihliadnutím na to rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa
(napríklad návrh na dočasné odloženie vykonateľnosti napadnutých uznesení) v danej veci
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2013