Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 417/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť O. I., V., zastúpeného obchodnou spoločnosťou K. s. r. o.,

B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. K., vo veci namietaného porušenia základného práva

na ochranu rodičovstva a rodiny podľa a 4 a

ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , základného práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 10 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

na zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

a práva na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa a namietaného porušenia Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -719 z 15. februára 2013

a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -854 z 23. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. I. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013

doručená sťažnosť O. I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva na ochranu rodičovstva a rodiny podľa a 4

(ďalej len „ústava“) a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa , základného

práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

podľa čl. 10 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny,

práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na zohľadnenie

najlepšieho záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva

na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa a porušenie uznesením Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -719 z 15. februára 2013 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -854 z 23. apríla 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným 17. apríla 2012

domáhal vydania predbežného opatrenia, ktorým by bol do jeho osobnej starostlivosti

dočasne zverený maloletý syn (ďalej len „maloletý“) a upravený styk maloletého s matkou.

Uznesením okresného súdu bol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia

zamietnutý a zároveň bol na návrh matky udelený maloletému súhlas vycestovať a

zdržiavať sa s matkou v čase jej osobnej starostlivosti v Českej republike. Súčasne bol

dočasne upravený styk sťažovateľa s maloletým na každý párny víkend v mesiaci od piatku

od 14.00 hodiny do nedele do 18.00 hodiny. Krajský súd svojím uznesením vydaným v

odvolacom konaní uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okrem skutočnosti, že sťažovateľ v sťažnosti rozoberá chronológiu celého konania

vrátane obsahu svojich podaní doručených konajúcim súdom vo veci, rozsiahlo opisuje aj

skutkové okolnosti prípadu, ktoré podľa jeho názoru mali viesť k iným rozhodnutiam

označených súdov než tých, ktoré boli vo veci vydané. Formulujúc nesúhlasné námietky k

argumentácii obsiahnutej v uznesení okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že

jeho návrh bol zamietnutý bez náležitých dôvodov. S prihliadnutím na to uvádza, že jediný

záujem, ktorý bol vydaním uznesenia okresného súdu sledovaný, je „záujem Odporkyne, čo

najviac odtrhnúť Maloletého od Sťažovateľa, čo odporkyňa robí od momentu rozvodu tým,

že mu bezdôvodne a opakovane bráni v styku s Maloletým, neumožňuje telefonický ani

internetový kontakt medzi sťažovateľom a Maloletým a porušuje právo sťažovateľa na to,

aby bol Maloletý informovaný“.

Nadväzne na to sťažovateľ tvrdí, že krajský súd aj okresný súd „rozhodli na základe

záverov, ktoré je možno charakterizovať ako arbitrárne a zjavne protiústavné

a neopodstatnené a zároveň vydanými rozhodnutiami neboli chránené základné práva

a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva...

Podľa názoru Sťažovateľa v predmetnej veci neboli splnené zákonné predpoklady

na nariadenie predbežného opatrenia, pričom v súlade so zákonom je nimi taký stav

právnych (nie iba faktických) vzťahov medzi účastníkmi konania, ktorý bezpodmienečne

vyžaduje dočasnú a rýchlu súdnu úpravu, a to z dôvodov, ktoré uviedol tak v Odvolaní, ako

aj opätovne v tejto sťažnosti...“. Na základe konkrétnych skutkových okolností opísaných

v sťažnosti sťažovateľ uvádza, že matka maloletého „neosvedčila a ani nemohla osvedčiť

naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov medzi ňou a Sťažovateľom, vyžadujúcej

nariadenie predbežného opatrenia a už vonkoncom neosvedčila, že naliehavosť potreby

dočasnej úpravy je na prospech a v záujme Maloletého“, a preto podľa jeho názoru „došlo

k zásahu do jeho vyššie opísaných práv a slobôd aj tým, že Napadnuté uznesenie v spojení

s Uznesením neboli založené na skutočnostiach majúcich oporu v skutkovom stave

a dôkazoch, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a neboli riadne a presvedčivo odôvodnené“.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu, ktorý „na jednej strane tvrdí, že o zmene

rozhodnutia o zverení Maloletého do osobnej starostlivosti Sťažovateľa je možné rozhodnúť

iba na základe vykonaného dokazovania vo veci samej“, považuje za absurdné, keďže

na druhej strane potvrdil rozhodnutie „o dočasnom udelení súhlasu Maloletému vycestovať

a zdržiavať sa s Odporkyňou v cudzine... čím prejudikuje meritórne rozhodnutie, bez

vykonaného dokazovania“.

Sťažovateľ následne v sťažnosti poukazuje na ustálenú judikatúru súdov týkajúcu sa

podmienok dočasnej úpravy právnych vzťahov predbežným opatrením a vzhľadom na svoj

názor, že označené súdy v jeho prípade prejudikovali svoje rozhodnutie vo veci samej,

namieta najmä porušenie práv zaručených čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny.

Uprednostnením záujmov matky pred záujmami maloletého malo dôjsť k porušeniu čl. 3

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Súdy totiž podľa sťažovateľa nariadili „predbežné

opatrenie výlučne z dôvodov spočívajúcich na strane Odporkyne bez splnenia svojej

povinnosti uprednostniť záujem Maloletého“. Súčasne poukazuje na ohrozenie výkonu

rozhodnutia, „nakoľko Odporkyňa porušuje Rozsudok Okresného súdu Pezinok ako aj

Rozsudok Krajského súdu v Brne. Odporkyňa totiž nepochybne nevrátila Maloletého

do miesta jeho obvyklého bydliska v B., ale neustále zotrváva aj s Maloletým v Českej

republike, kde zároveň pracuje u svojho otca“.

S poukazom na obsah rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Českej republiky

uvádza, že „nariadenie predbežného opatrenia do meritórneho rozhodnutia vo veci samej

by malo smerovať k čo najširšiemu kontaktu oboch rodičov s dieťaťom, bez akéhokoľvek

zvýhodnenia/diskriminácie jedného z rodičov, ktorému zodpovedá právo dieťaťa

na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma

rodičmi v zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 zákona o rodine“. Napadnuté uznesenia však

uvedeným podmienkam nezodpovedajú a všeobecné súdy, ktoré rozhodnutia vydali, sa tým

mali úplne odkloniť od princípu proporcionality. Preto „má sťažovateľ tiež za to,

že rozhodnutím všeobecného súdu došlo zároveň k nerovnakému zaobchádzaniu

s účastníkmi konania, a teda k porušenie SR garantovaných práv v zmysle článku

12 ods. 1 a 47 ods. 3 SR“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v merite veci vydal

takéto rozhodnutie:

„Základné práva Sťažovateľa podľa článku 12 ods. 1 SR, podľa článku 41

ods. ods. 1 a 4 SR, podľa článku 47 ods. 3 SR, podľa článku 10 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd, podľa článku 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, podľa

článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťa ta a podľa článku 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa boli uznesením Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 23.04.2013, č. k. -854 v spojení s uznesením

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.02,2013, č. k. -719 porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 04. 2013, č. k. 20 CoP 43/2013-

854 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

V prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ požiadal o odloženie

vykonateľnosti napadnutého uznesenia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) z dôvodu, že výkon uznesenia okresného súdu v spojení s uznesením

krajského súdu je závažným zásahom do práv a slobôd sťažovateľa a odkladu

vykonateľnosti nebráni dôležitý verejný záujem. Vzhľadom na nástup maloletého

do základnej školy v Českej republike v súvislosti s plnením jeho povinnej školskej

dochádzky totiž podľa sťažovateľa reálne hrozí, že súdy v konečnom dôsledku rozhodnú

v súlade s návrhom odporkyne, t. j. udelia súhlas s trvalým vysťahovaním maloletého do

Českej republiky.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

1. K sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv uznesením

okresného súdu

Sťažovateľ žiada v petite sťažnosti vysloviť porušenie označených práv „uznesením

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 04. 2013, č. k. -854 v spojení

s uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 02. 2013, č. k. -719“.

Vo vzťahu k prípadnému porušeniu označených práv sa preto ústavný súd najskôr zaoberal

otázkou možnosti ústavného prieskumu uznesenia okresného súdu, ktorým bolo na návrh

matky nariadené predbežné opatrenie a návrh otca na nariadenie iného predbežného

opatrenia zamietnutý.

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom

na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať

odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil. Označené uznesenie

okresného súdu, ako aj sťažovateľom namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia

predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajského súdu. S prihliadnutím

na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

2. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa uznesením krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa sú si všetci účastníci v konaní rovní.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny (obdobne ako

podľa ) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok listiny o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 36 ods. 4

listiny). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny

(obdobne alebo práva podľa dohovoru) je aj právo účastníka

konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. ,

, ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk

toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu

je kontrolovateľné.

Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa je

potrebné vykladať vo väzbe na , resp. listiny. Rovnosť

účastníkov v občianskom súdnom konaní súd zabezpečuje vytvorením rovnakých

procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci

konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok,

bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Za súčasť tohto

základného práva nemožno však považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené

(resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp voľného hodnotenia

dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci

umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto

rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. ,

, , ).

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi účastníkmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden

z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne

upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia

je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ), a preto ústavný súd

ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje

za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou

sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností

účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný súd

posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch

a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí

návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by týmto

rozhodnutím súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu.

Aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu. Ústavný súd

poukazuje na to, že súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov

konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania

predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh

smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do

základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia

zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. ,

).

Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať rovnako ako

iné rozhodnutia predovšetkým zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom

a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené, pričom súd

pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

V danom prípade krajský súd uznesením č. k. -854 z 23. apríla 2013

potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd dočasne udelil maloletému súhlas

vycestovať a zdržiavať sa s matkou v Českej republike v čase jej osobnej starostlivosti

a dočasne upravil aj styk otca s maloletým v bežnom roku, pričom návrh otca na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že skutkové okolnosti,

z ktorých súdy vychádzali, neodôvodňovali zamietnutie jeho návrhu ani vyhovenie návrhu

matky na dočasné udelenie súhlasu maloletému vycestovať s matkou do cudziny

a spochybňuje právne závery na týchto skutkových okolnostiach ustálené.

Ústavný súd skúmajúc obsah napadnutého uznesenia krajského súdu zistil,

že v označenom uznesení krajský súd najskôr opísal konanie a rozhodnutie okresného súdu

o návrhoch sťažovateľa a matky maloletého na nariadenie predbežného opatrenia, uviedol

dôvody, pre ktoré sťažovateľ podal odvolanie, ako aj vyjadrenie matky k odvolaniu

sťažovateľa, zrekapituloval ustálenú judikatúru aplikovateľnú v danej veci a následne

poukázal na obsah rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. -29 z 15. decembra

2009, ktorým okresný súd manželstvo sťažovateľa a matky maloletého rozviedol a schválil

rodičovskú dohodu (o zverení maloletého na čas po rozvode do osobnej starostlivosti

matky, o vyživovacej povinnosti sťažovateľa a o úprave styku s maloletým), a na pre prípad

relevantné ustanovenia o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Nadväzne na to krajský súd sformuloval tieto

závery:

„Zmenu pomerov možno vymedziť ako zmenu rozhodujúcich kritérií v porovnaní

so skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúcom rozhodnutiu súdu. K. zmene

pomerov môže dôjsť na strane oprávneného, povinného alebo na oboch stranách. Podľa

okolností konkrétneho prípadu môže ísť o subjektívne ako aj objektívne skutočnosti, o

zmenu v oblasti príjmových pomerov, výdavkov a celkových majetkových pomerov. V praxi

sa najčastejšie uplatňujú dôvody ako zmena potrieb dieťaťa z dôvodu začiatku plnenia

školskej dochádzky, prechod medzi jednotlivými stupňami školského systému, zmena

zdravotných pomerov, strata zamestnania, dlhodobá práceneschopnosť, vznik novej

vyživovacej povinnosti a podobne.

Pokiaľ otec maloletého podaným návrhom na nariadenie predbežného opatrenia

žiadal, aby súd zveril maloletého do jeho osobnej starostlivosti, odvolací súd dáva

do pozornosti, že o úprave práv a povinností rodičov k maloletému bolo rozhodnuté

rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 15. 10. 2010 a preto práva a povinnosti rodičov

k maloletému bolí upravené rozhodnutím súdu. S poukazom na ustanovenie § 78 ods. 1

Zákona o rodine, otec maloletého v podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

nepreukázal, že nastala taká zmena pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu právoplatného

a vykonateľného rozhodnutia súdu a nie je možné vzhľadom na skutočnosti tvrdené otcom

maloletého prisvedčiť jeho tvrdeniu v podanom návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia, že je potrebné dočasne upraviť pomery rodičov maloletého a zveriť maloletého

do osobnej starostlivosti otca, keď o takejto zmene je možné rozhodnúť iba na základe

vykonaného dokazovania vo veci samej a nie rozhodnúť predbežným opatrením a zmeniť tak

rozhodnutie súdu. V podanom návrhu otec žiadal, aby súd zveril maloletého do osobnej

starostlivosti a v odvolaní žiada, aby odvolací súd rozhodol a uložil povinnosť matke

odovzdať maloletého do osobnej starostlivosti otca podľa Podľa

názoru odvolacieho súdu, pokiaľ nie je konanie začaté bez návrhu, navrhovateľ v podanom

návrhu určí, ako má súd rozhodnúť a aký petit má vysloviť v rozhodnutí, i keď súd nie je

viazaný týmto petitom a môže rozhodnúť aj inak, ale je povinnosťou navrhovateľa

predbežného opatrenia presne určiť, o čom žiada rozhodnúť. Pokiaľ otec maloletého

v odvolaní žiada, aby odvolací súd rozhodol nie o zverení, ale o odovzdaní maloletého

do osobnej starostlivosti otca, takýto návrh nebol podaný, súd preto rozhodoval o zverení

maloletého do osobnej starostlivosti otca, na základe jeho návrhu.

Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre zmenu

právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu nariadením navrhovaného predbežného

opatrenia o zverení maloletého do osobnej starostlivosti otca, keď matka maloletého

si riadne plní povinnosti v súvislosti s výchovou a výživou maloletého a skutočnosti tvrdené

otcom v podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia neodôvodňujú zmenu

rozhodnutia súdu a zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca. Rozhodnutie súdu

prvého stupňa je preto vecne správne a odvolací súd uznesenie podľa

ako vecne správne potvrdil.

Súd prvého stupňa správne rozhodol aj vo výroku, ktorým udelil súhlas matke

maloletého s vycestovaním a zdržiavaním sa s maloletým v Českej republike v čase osobnej

starostlivosti matky. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa s poukazom na ustanovenie a zároveň považuje za potrebné

uviesť na doplnenie ďalšie skutočnosti...

Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého, ak

sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv

a povinností, najmä s vysťahovaním maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku

maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie rozhodne

na návrh niektorého z rodičov súd.

Zásadne patrí obom rodičom právo rozhodovať o záležitostiach ich maloletého

dieťaťa, ale ak sa rodičia nedohodnú o podstatnej záležitosti týkajúcej sa osoby maloletého

dieťaťa, alebo jeho majetku v rámci výkonu svojich rodičovských práv a povinností, potom

súd rozhoduje na návrh jedného z nich a to len vtedy, ak ide o podstatnú vec súvisiacu

s výkonom rodičovských práv a povinností.

V zmysle ustanovenia § 35 Zákona o rodine nie je povinnosťou súdu skúmať, ktorý

z rodičov má lepšie schopnosti a možnosti dieťa vychovávať, súd iba hodnotí, aké dôsledky

na ďalší vývoj dieťaťa by malo prípadné vysťahovanie z hľadiska záujmov dieťaťa v súlade

so záujmami spoločnosti, z hľadiska výkonu práv a povinností rodičov a z hľadiska vzťahov

medzi rodičmi a deťmi. V danom prípade udelenie dočasného súhlasu s vycestovaním

a zdržiavaním sa maloletého do Českej republiky by bolo v súlade so záujmom dieťaťa,

ktoré by žilo v uvedenom čase s matkou, ktorej je dieťa na základe rozhodnutia súdu

zverené do osobnej starostlivosti. Pobyt maloletého u matky by bol v záujme maloletého a

tiež v súlade so záujmami spoločnosti, keď právo mať dieťa u seba je ústavným vyjadrením

zásady, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo

na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Dočasné vycestovanie maloletého dieťaťa do cudziny

v čase osobnej starostlivosti matky, by nemalo negatívny vplyv na výkon práv a povinností

otca k maloletému, pretože v určenom období je maloletý v starostlivosti matky a tiež

v určenom období je v starostlivosti otca na základe upraveného styku a preto v čase, kedy

maloletý má byť v starostlivosti matky, otec nemá obmedzené jeho rodičovské práva.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že pokiaľ sa rodičia nevedeli dohodnúť

o podstatnej záležitosti týkajúcej sa maloletého a výkonu ich rodičovských práv a to súhlasu

s vycestovaním maloletého do Českej republiky v čase, kedy je maloletý v osobnej

starostlivosti matky, dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre dočasné udelenie súhlasu

s vycestovaním maloletého v určenom čase, keď matka má právo byť s maloletým v

určenom čase v zmysle rozhodnutia súdu a naďalej jej trvá zákonná vyživovacia povinnosť

voči maloletému, ktorú si musí plniť i v prípade, že je zamestnaná na území iného štátu.

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa podľa potvrdil.

Odvolací súd považuje za potrebné k tomu uviesť, že právo mať dieťa u seba je

ústavným vyjadrením zásady, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu,

na základe zákona. K násilným zásahom do práv rodiča mať dieťa u seba patrí zadržanie,

väzba rodiča, alebo dieťaťa, ochranná výchova, výchovné opatrenie a pod. Okrem

násilných zásahov do práva rodiča mať dieťa u seba sa toto oprávnenie redukuje tiež

fakticky v dôsledku skutočnosti, že rodičia maloletého dieťa spolu nežijú. Pretože im vo

väčšine prípadov patrí obom výkon rodičovských práv a povinností v rovnakej miere a dieťa

nemôže byť súčasne členom dvoch domácností, je v takom prípade nevyhnutné aj právne

rozhodnúť, ktorému z rodičov zostane toto právo zachované v plnej miere a dieťa mu bude

zverené do osobnej starostlivosti a ktorému z rodičov sa právo osobne sa o dieťa starať

odoberie a vznikne mu úplne nové právo - právo styku s dieťaťom.

V prejednávanej veci matka s maloletým na základe rozhodnutia súdu o návrate

maloletého na územie Slovenskej republiky žije v B., na ... a tak plní rozhodnutie súdu.

Zároveň matke naďalej trvá zákonná vyživovacia povinnosť a matke naďalej trvá pracovný

pomer u zamestnávateľa na území Českej republiky a tak miesto jej výkonu práce je mimo

B., kde v súčasnej dobe s maloletým žije. Je potrebné vychádzať zo stavu, že žiaden účinný

zákon na území Slovenskej republiky nezakotvuje povinnosť pracovať, nezakotvuje ani

právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená, alebo u konkrétneho

zamestnávateľa, ktoré by mu bolo možné určiť, ako vyplýva z vyjadrenia otca, že matka

odmietla, aby jej pomohol hľadať prácu. Zákon o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť

rodiča živiť svoje dieťa. Vzhľadom na uvedené nie je možné matke uložiť povinnosť, aby si

našla zamestnanie v B. a ani nie je možné zo strany otca maloletého trvať na tom, kde si má

nájsť matka zamestnanie a aké zamestnanie. Prvoradou povinnosťou matky je plniť si

vyživovaciu povinnosť voči maloletému. Táto povinnosť jej vyplýva zo zákona a preto matka

i naďalej musí zabezpečovať finančné prostriedky na výživu svojho maloletého dieťaťa.

Pokiaľ matke trvá pracovný pomer na území Českej republiky a maloletý je naďalej v jej

osobnej starostlivosti, bolo správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď dočasne nariadil

predbežné opatrenie, ktorým udelil súhlas s vycestovaním a zdržiavaním sa s maloletým na

území Českej republiky v čase osobnej starostlivosti matky. Matka na základe nariadeného

predbežného opatrenia má umožnené si riadne plniť vyživovaciu povinnosť a zabezpečiť

dostatok finančných prostriedkov výkonom práce u svojho terajšieho zamestnávateľa.

Nariadenie predbežného opatrenia v danej veci je preto v súlade so záujmom maloletého,

ktorému bude týmto rozhodnutím zabezpečená výživa zo strany matky a tiež osobná

starostlivosť, pretože keby bol maloletý na území Slovenskej republiky, matka by pracovala

v Českej republike, jej osobná starostlivosť by bola sťažená, ako tvrdí aj otec vo svojom

odvolaní, ale je potrebné uviesť, že to nie je dôvod na zmenu výchovného prostredia

maloletého a zverenie do osobnej starostlivosti otca, pretože matka si svoje povinnosti

riadne plní a v záujme zabezpečenia výživy maloletého podala návrh, aby jej súd udelil

súhlas s vycestovaním a zdržiavaním sa s maloletým v Českej republike, kde matka pracuje.

O trvalom vysťahovaní do Českej republiky bude rozhodovať súd vo veci samej, na základe

vykonaného dokazovania. Nariadené predbežné opatrenie je preto iba dočasného

charakteru do právoplatného rozhodnutia vo veci o vysťahovanie do Českej republiky.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky

pre nariadenie predbežného opatrenia a preto uznesenie súdu prvého stupňa aj vo výroku,

ktorým súd udelil matke súhlas s vycestovaním podľa ako vecne

správne potvrdil a aj vo výroku, ktorým súd dočasne upravil styk s maloletým, keď odvolací

súd poukazuje na návrh otca v danej veci, ktorým žiadal, aby súd zveril maloletého do jeho

osobnej starostlivosti a práve v tomto návrhu otec žiadal, ako vyplýva z odvolania otca zo

dňa 15. 03. 2013, aby matka mala právo stýkať sa s maloletým každý párny víkend v

mesiaci v sobotu od 9.00 hod. do nedele do 18.00 hod. Preto aj podľa názoru otca súd

správne rozhodol, pretože otec žiadal v prípade zverenia maloletého jemu do starostlivosti,

matke upraviť styk iba v rozsahu v sobotu od 9.00 hod. do nedele do 18.00 hod. a preto súd

prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí rozhodol v súlade s názorom otca a to i v širšom

rozsahu v piatok od 14.00 hod. do nedele do 18.00 hod.

Námietka otca v podanom odvolaní, že jeho styk nebude upravený v dostatočnom

rozsahu v zmysle napadnutého uznesenia preto nie je dôvodná, keď sám matke žiadal

upraviť styk iba na dva dni od soboty do nedele. Námietka otca maloletého v podanom

odvolaní, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je arbitrárne a tiež nepreskúmateľné podľa

jeho názoru, nie je dôvodná, keď súd prvého stupňa, ako vyplýva z odôvodnenia

napadnutého uznesenia postupoval podľa ustanovenia , podľa ktorého,

ak súd v celom rozsahu vyhovie návrhu a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi

návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, skonštatuje to v odôvodnení a ďalšie dôvody

nemusí uvádzať. Preto pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia

súdu prvého stupňa nie je možné tejto námietke vyhovieť, pretože súd prvého stupňa

odkázal na skutkové a právne dôvody návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, s

ktorým mal možnosť otec sa oboznámiť.

Je potrebné tiež pripomenúť, že pokiaľ otec odôvodňoval svoj návrh tým, že na strane

maloletého je odôvodnené a hrozí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, pri

nariaďovaní predbežných opatrení v konaniach starostlivosti súdu o maloletých

od 01. 01. 2012 () nie je potrebné zdôvodňovať nebezpečenstvo

bezprostredne hroziacej ujmy, postačuje zdôvodnenie potreby dočasnej úpravy pomerov

maloletého dieťaťa v jeho záujme.

Odvolací súd preto z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v

celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.“

Keďže odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu

a s prihliadnutím na na toto odôvodnenie aj

poukázal, ústavný súd považuje na tomto mieste za žiaduce pripomenúť aj relevantnú časť

argumentácie okresného súdu zdôvodňujúcu rozhodnutie o návrhoch na vydanie

predbežného opatrenia. Okresný súd vo svojom uznesení uviedol, že „pri rozhodovaní

vychádzal najmä z tých osvedčených a nesporných skutočností, že matka je českou štátnou

občiankou, s trvalým pobytom v Českej republike, v meste Karviná - Hranice, kde mala tak

matka vytvorené sociálne, ekonomické a všetky rodinné väzby a kde sa preto po rozvode

manželstva s otcom maloletého rozhodla vrátiť, nakoľko dôvodom pre ktorý

v predchádzajúcom období žila na Slovensku bolo manželstvo s otcom maloletého, tento

dôvod však po rozvode manželstva na jej strane odpadol. V čase rozhodovania súdu

o nariadení predbežného opatrenia sa matka spolu s maloletým zdržiavala na Slovensku len

na základe tej skutočnosti, že rozsudkom Krajského súdu v Brne zo dňa 13. 12. 2011, č. k.

-121 bol nariadený návrat maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu

do B. Ako vyplýva z čestného prehlásenia príbuzných matky manželov Piatkových, matka

spolu s maloletým žije v ich domácnosti, kde má dočasne k dispozícii jednu miestnosť. Z

pracovnej zmluvy zo dňa 3. 1. 2011 vyplýva, že matka maloletého je zamestnaná ako vedúca

prevádzky v reštaurácii v D. s miestom výkonu práce v O., kde z dôvodu pobytu na

Slovensku požiadala zamestnávateľa o poskytnutie neplateného voľna. Z potvrdenia

zamestnávateľa zo dňa 2. 1. 2013 vyplýva, že neplatené voľno matka čerpá do 1. 2. 2013, a

v prípade, že do tohto času do práce nenastúpi zamestnávateľ s ňou rozviaže pracovný

pomer. Z dôvodu, že matka si na Slovensku, ako vyplýva z emailovej komunikácie z

personálnymi agentúrami nenašla žiadne zamestnanie, nemá žiaden finančný príjem,

z ktorého by vedela riešiť bytovú otázku matky a maloletého iným spôsobom ako pobytom

u príbuzných. Na základe týchto skutočností mal súd za osvedčenú naliehavosť potreby

dočasnej úpravy, ktorá je na prospech a v záujme maloletého, nakoľko mu bude ňou

zabezpečené trvalé stabilné zázemie v bydlisku matky, kde má táto vytvorené všetky

podmienky pre starostlivosť o maloletého B...

Rovnako súd považuje za potrebné uviesť, že dočasnou úpravou pomerov nastolenou

týmto predbežným opatrením nedôjde k neprimeranému zásahu do rodičovských práv otca,

nakoľko styk otca s maloletým ostáva zachovaný v rozsahu právoplatnej úpravy, súd ho len

v prispôsobil v záujme minimalizovania záťaže maloletého spôsobenej cestovaním, tak aby

bola dočasná úprava čo najviac v jeho prospech. Pokiaľ ide o dopad dočasnej úpravy

na právne postavenie otca toto zostáva fakticky nezmenené, nakoľko povolenie zdržiavať sa

v Českej republike sa vzťahuje len na čas, kedy je dieťa v starostlivosti matky.

V ostatnom sa súd odvoláva na ustanovenie , v zmysle ktorého,

ak súd v celom rozsahu vyhovie návrhu a stotožňuje sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi

návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, skonštatuje to v odôvodnení a ďalšie dôvody

nemusí uvádzať.

Rozhodujúc o návrhu otca po zvážení všetkých skutočností uvádzaných v ňom, ako aj

všetkých okolností prejednávanej veci vyplývajúcich z obsahu spisu dospel súd k záveru,

že v danom prípade neboli splnené podmienky, vyžadované platnou právnou úpravou

uvedenou vyššie, na vydanie predbežného opatrenia v zmysle návrhu otca. Otec maloletého

vo svojom návrhu nepreukázal naliehavú potrebu dočasnej úpravy, odôvodňujúcu zmenu

právneho stavu založeného právoplatným rozsudkom o rozvode manželstva a úprave výkonu

rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletému B. vydaným

Okresným súdom v Pezinku dňa 15. 10. 2009, pod sp. zn. . Ako vyplýva z

vyššie uvedeného, otec v návrhu na vydanie predbežného opatrenia neosvedčil vznik takej

novej skutočnosti, ktorá svojou závažnosťou vyžaduje novú provizórnu úpravu pomerov

na čas do rozhodnutia vo veci samej a tiež skutočnosť, že bez takejto dočasnej úpravy hrozí

maloletému bezprostredná ujma. Naliehavosť dočasnej úpravy vzhľadom na charakter

konania skúmal aj súd z úradnej povinnosti, avšak jej potrebu z doposiaľ vykonaného

dokazovania nezistil. Z charakteru predbežného opatrenia ako rozhodnutia súdu vydaného

bez vykonania riadneho dokazovania je zrejmé, že jeho nariadenie má miesto len vtedy,

ak ide o takú situáciu na strane účastníkov, v tomto prípade maloletého dieťaťa, ktorá

pre bezprostredne hroziacu ujmu neznesie odklad a jej naliehavosť si vyžaduje dočasné

riešenie. Návrh otca, ktorým sa domáha zverenia maloletého B. do svojej starostlivosti, s

odôvodnením, že konaním matky maloletého reálne hrozí, že táto sa napriek povinnosti

uloženej právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Brne, ktorým bol nariadený návrat

maloletého do Slovenskej republiky nebude v Slovenskej republike zdržiavať a navrhovateľ

sa nebude môcť naďalej s maloletým B. stýkať, nespĺňa predpoklady pre nariadenie

dočasnej úpravy, nakoľko z doposiaľ vykonaného dokazovania obsahom súdneho spisu súd

zistil, že maloletý sa spolu s matkou zdržiava v Slovenskej republike, v B., na ..., u

príbuzných matky, čo nesporne vyplýva aj zo správ z opakovaných šetrení vykonaných

kolíznym opatrovníkom. Z mailovej komunikácie založenej do súdneho spisu vyplýva, že styk

otca s maloletým prebieha v rozsahu stanovenom vyššie uvedeným rozsudkom, okrem

prípadov, kedy je maloletý chorý. Otec síce namieta marenie výkonu súdneho rozhodnutia

matkou, táto skutočnosť však sama o sebe v rozsahu tvrdenom a osvedčenom v návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia nie je dôvodom pre nariadenie dočasnej úpravy

spočívajúcej v zmene zverenia, a to jednak vo vzťahu k skutočnosti, že ide o vážny zásah do

rodičovských práv matky, no najmä a to na prvom mieste takáto úprava bez vykonaného

riadneho dokazovania by vážnym spôsobom zasiahla do práv a oprávnených záujmov

maloletého B., ktorý by na jej základe prišiel o každodennú prítomnosť starostlivosť matky.

Takáto úprava by preto bola na mieste len vtedy, ak by správaním matky a kvalitou jej

starostlivosti o maloletého hrozila maloletému bezprostredná ujma.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,

že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov ho nemožno považovať

za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd dôsledne preskúmal a vyhodnotil

podstatné okolnosti prípadu, po ktorých zvážení dospel k záveru, že niet dostatočných

dôvodov na zmenu sťažovateľom napadnutého uznesenia krajského súdu v tom smere,

aby bol predbežným opatrením maloletý súdom dočasne zverený do osobnej starostlivosti

otca. Vo svojom uznesení krajský súd náležite vysvetlil podmienky, za akých by bolo

možné vyhovieť návrhu sťažovateľa na dočasnú zmenu úpravy práv a povinností rodičov

k maloletému. Bolo by tomu tak iba v prípade, ak by na strane niektorého z rodičov alebo

dieťaťa došlo k takej zmene pomerov (t. j. zmene rozhodujúcich kritérií v porovnaní

so skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúceho rozhodnutia všeobecného súdu),

ktorá by odôvodňovala potrebu dočasne upraviť pomery rodičov k maloletému iným

spôsobom, než aký v posudzovanom prípade vyplýva z rozsudku Okresného súdu Pezinok

č. k. -29 z 15. októbra 2009. Nosný právny záver, ku ktorému krajský súd

dospel v zhode s právnym názorom okresného súdu, že tieto podmienky nie sú splnené,

pretože matka si riadne plní svoje povinnosti v súvislosti s výchovou a výživou maloletého,

a skutočnosti tvrdené sťažovateľom neodôvodňujú okamžitú ingerenciu súdu (t. j.

nariadenie predbežného opatrenia), ústavný súd vyhodnotil z hľadiska dopadu na označené

základné práva ako ústavne udržateľný.

Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom objasnil aj dôvody, pre ktoré

uznesenie okresného súdu potvrdil tiež v časti, v ktorej návrhu na dočasné udelenie súhlasu

maloletému vycestovať s matkou do Českej republiky v čase jej osobnej starostlivosti

vyhovel, a ktoré spočívajú predovšetkým v skutočnosti, že matka má trvalý pracovný pomer

v Českej republike, kde má vytvorené lepšie sociálne zázemie pre zabezpečovanie riadnej

a stabilnej osobnej starostlivosti o maloletého ako v Slovenskej republike. Keďže tieto

podstatné okolnosti boli zo strany matky podľa všeobecných súdov dostatočne osvedčené,

existoval podľa ich názoru dostatok dôvodov na vydanie takéhoto predbežného opatrenia.

Ako zo záveru odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, označené súdy

v prerokúvanom prípade dbali aj na právo sťažovateľa na styk s maloletým, keď bolo

zachované jeho právo na stretávanie sa s ním každý párny víkend v mesiaci od piatku

od 14.00 hodiny do nedele do 18.00 hodiny.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nemožno hodnotiť ako nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu

ochranu. Uznesenie krajského súdu nevykazuje známky zjavných omylov v podstatných

skutkových okolnostiach, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní vychádzal, ani v právnych

záveroch, ktoré by odporovali relevantnej právnej úprave. Na tomto mieste je potrebné

pripomenúť, že nie je v rozpore s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36

ods. 1 listiny, ak konajúci všeobecný súd nedá odpoveď na všetky otázky (argumenty)

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Ústavný súd súčasne

pripomína, že k zrušeniu rozhodnutia o predbežnom opatrení pristupuje len za celkom

výnimočných okolností, najmä ak by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému

excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu, čo však nie je

predložený prípad.

Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok smerujúcich proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného

práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny umožňovala dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval

vyslovenie porušenia uvedeného práva. Námietky sťažovateľa, že matka opakovane

bezdôvodne bráni styku sťažovateľa s maloletým, ako aj námietky, že matke v prípade jej

zotrvania na území Slovenskej republike nehrozí strata zamestnania v Českej republike,

pretože je zamestnávaná svojím otcom, resp. že v Slovenskej republike si matka aktívne ani

zamestnanie nehľadá, nie sú natoľko závažné, že by odôvodňovali takú zásadnú (hoci aj len

dočasnú) zmenu úpravy práv a povinností k maloletému, akú navrhoval sťažovateľ

vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, pritom je vhodné pripomenúť,

že niektoré z týchto námietok bolo možné v čase vydania napadnutého uznesenia krajského

súdu kvalifikovať len ako nepreukázané tvrdenia, ktoré by ešte len mali byť predmetom

dokazovania v konaní o merite veci. Zmyslom ústavného prieskumu súdnych rozhodnutí

však nie je opätovné hodnotenie každej skutkovej okolnosti, ktorú všeobecný súd

vyhodnotil odlišne od názoru sťažovateľa, ale len posúdenie, či napádané rozhodnutie súdu,

resp. jeho konanie svojimi účinkami napĺňa kritériá vyplývajúce z obsahu základného práva

na súdnu ochranu zaručeného sťažovateľom označeným čl. 36 ods. 1 listiny. Rovnako

neobstojí ani námietka, že vydaním predbežného opatrenia bol zmenený rozsudok

Krajského súdu v Brne ukladajúci navrátenie maloletého do miesta obvyklého pobytu

v Slovenskej republike, pretože uvedený rozsudok vydaný v Českej republike podľa

ustanovení Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

a Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 nemá vo vzťahu k trvalému alebo

dočasnému rozhodnutiu príslušného všeobecného súdu o prípadnej zmene miesta obvyklého

pobytu maloletého žiadne prejudiciálne účinky.

Ani argumentácia sťažovateľa, že uznesenie krajského súdu založilo nerovnomernú

(nerovnocennú) úpravu styku sťažovateľa s maloletým, na rozdiel od odporkyne, ktorej

umožnením vycestovania maloletého do Českej republiky bola poskytnutá výhoda, nemôže

viesť k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3

, ktoré v tejto súvislosti sťažovateľ namieta. Označeným základným právom sú totiž

chránené procesné práva účastníkov v súdnom konaní (a nie hmotné rodičovské práva alebo

povinnosti). Ústavný súd ani nezistil, že by v súvislosti s napadnutým uznesením krajského

súdu bola niektorá zo strán sporu procesne zvýhodnená alebo diskriminovaná tým, že by

sa niektorým z jej návrhov konajúci súd nezaoberal alebo že by sťažovateľ nemal možnosť

zaujať stanovisko k otázkam a okolnostiam relevantným pre rozhodovanie všeobecného

súdu o uvedených návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia.

Ústavný súd preto s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie

je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), a vzhľadom na celkovú

absenciu priamej súvislosti medzi základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

listiny a základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa

na jednej strane a namietaným rozhodnutím na strane druhej, sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na ochranu

rodičovstva a rodiny podľa a 4 a listiny, základného

práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa čl. 10 ods. 2 listiny, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, práva na zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa

podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na spoločnú zodpovednosť za

výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

a namietanému porušeniu uznesením krajského súdu

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno

od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona.

Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno

od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe zákona.

Podľa čl. 10 ods. 2 listiny má každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú

spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich

prípadoch zákonní zástupcovia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.

Podľa sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

V súvislosti s namietaným porušením uvedených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z a 4 , a listiny,

dohovoru, ako aj práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy zaručené v až , resp. až listiny.

O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého z týchto

ústavnoprocesných princípov.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že nenachádza žiadnu vecnú súvislosť medzi

uznesením krajského súdu a označenými právami, keďže podľa názoru ústavného súdu

napadnuté uznesenie nezasahuje do práva sťažovateľa na rodinný život podľa čl. 8 ods. 1

dohovoru a čl. 10 ods. 2 listiny (sťažovateľa nevylučuje zo styku s maloletým a upravuje

podmienky jeho starostlivosti o maloletého, aj keď v inej podobe, než akej sa domáhal),

keďže k zamietnutiu jeho návrhu na dočasné zverenie do jeho osobnej starostlivosti viedli

všeobecný súd dôvody založené na skutkových zisteniach, že nedošlo k zmene v lepších

predpokladoch matky zabezpečiť starostlivosť o maloletého. Z rovnakých dôvodov niet

podľa ústavného súdu žiadnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením a obsahom

základného práva na rodičovstvo a základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu

( a 4 a listiny).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že Dohovor o právach dieťaťa zaručuje práva dieťaťu

ako každej ľudskej bytosti mladšej ako osemnásť rokov (čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa),

je podľa názoru ústavného súdu vylúčená možnosť, aby napadnutým rozsudkom boli

porušené sťažovateľom označené práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 alebo čl. 18 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa.

Napokon k sťažovateľom tvrdenému porušeniu ústavný súd

uvádza, že označený článok neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva

a slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátu

vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba

konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa ústavný súd rozhoduje vždy

o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ,

prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Porušenie iného článku možno teda podaním individuálnej

sťažnosti podľa namietať len v spojení s namietaným porušením už

konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ). Keďže porušenie označených základných práv sťažovateľa

( listiny, , a 4 a ďalších) zistené nebolo,

nie je možné ani vysloviť záver o porušení už označeného všeobecného ustanovenia.

Vzhľadom na absenciu zistení o porušení sťažovateľom označených práv ústavný

súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že vo vzťahu k uzneseniu

krajského súdu ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú, a preto bolo namieste ju podľa § 25

ods. 2 odmietnuť.

S prihliadnutím na to rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa

(napríklad návrh na dočasné odloženie vykonateľnosti napadnutých uznesení) v danej veci

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013