Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 378/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra

Mamojku (sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , a maloletého ,

, , zastúpeného otcom ,

právne zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice,

pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1

, práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. apríla 2019 takto

rozhodol:

1. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2019 p o r u š i l

základné práva a maloletého podľa čl. 19 ods. 2,

a a práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo maloletého

podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. apríla 2019

sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť

a maloletému trovy konania v sume 548,82 eur (slovom

päťstoštyridsaťosem eur a osemdesiatdva centov) na účet ich právnej zástupkyne

JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-19 zo 17. septembra 2019 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „otec

maloletého“), a maloletého , ,

(ďalej len „maloletý“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a namietaného porušenia práva maloletého podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. apríla 2019 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“), odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu a maloletému sťažovateľovi

ustanovil kolízneho opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „kolízny

opatrovník“).

2. Sťažovatelia uviedli, že sťažovateľ a (ďalej aj „matka

maloletého“) sú rodičmi maloletého, ktorý sa narodil z ich manželstva uzatvoreného

2. októbra 2010 v Michalovciach. Obaja rodičia sú slovenskí štátni občania, ktorí

pred uzatvorením manželstva žili určitý čas v Českej republike. Neskoršie problémy

v manželstve riešila matka maloletého odchodom ku svojím rodičom žijúcim

v spolu s maloletým.

3. Následne matka maloletého podala na Okresnom súde Michalovce (ďalej len

„okresný súd“) návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, o ktorom okresný

súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 1. júla 2015 tak, že maloletého zveril

do osobnej starostlivosti matky, sťažovateľa zaviazal prospievať na jeho výživu sumou

250 € mesačne a súčasne upravil styk sťažovateľa s maloletým. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 29. apríla 2016 rozsudok okresného súdu potvrdil.

4. Medzitým matka maloletého svojvoľne a bez súhlasu sťažovateľa presťahovala

maloletého do Českej republiky, a preto sťažovateľ podal návrh na nariadenie návratu

maloletého z Českej republiky na Slovensko. Mestský súd v Brne rozsudkom sp. zn.

z 5. novembra 2015 nariadil matke navrátenie maloletého do miesta jeho

obvyklého pobytu v obci Na základe odvolania matky Krajský súd v Brne

toto rozhodnutie potvrdil.

5. Sťažovateľ uviedol, že vzhľadom na okolnosti podal návrh na rozvod manželstva,

v ktorom žiadal maloletého zveriť do svojej osobnej starostlivosti. V danom období

sťažovateľ súčasne pravidelne realizoval styk s maloletým v zmysle právoplatného

rozhodnutia súdu. Napriek sťažovateľovej snahe matka maloletého nebola ochotná dovoliť

mu stretávať sa s maloletým v širšom rozsahu, a preto sťažovateľ podal návrh na zmenu

styku s maloletým spolu s návrhom na vydanie neodkladného opatrenia, ktorým by bol jeho

styk s maloletým rozšírený. Okresný súd uznesením sp. zn. z 27. februára

2017 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým upravil (rozšíril) styk sťažovateľa s maloletým.

V konaní o rozvod manželstva rozhodol Okresný súd Prešov rozsudkom sp. zn.

27 z 27. júna 2017 tak, že manželstvo rozviedol, maloletého zveril do osobnej

starostlivosti matky a upravil styk sťažovateľa s maloletým. Krajský súd v Prešove

rozsudkom sp. zn. z 22. marca 2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil,

zmenil ho len v časti úpravy styku tak, aby maloletý mohol osláviť narodeniny, ktoré

má počas letných prázdnin, striedavo u oboch rodičov.

6. Sťažovateľ ďalej uviedol, že matka maloletého podala 25. júna 2016 na Okresnom

súde Prešov návrh na nahradenie súhlasu sťažovateľa s vysťahovaním maloletého

do zahraničia a krátko na to neoprávnene presťahovala maloletého do Českej republiky

(bod 4). Z dôvodu miestnej príslušnosti bol návrh postúpený na okresný súd. Počas súdneho

konania matka podala dva návrhy na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré by nahradili

súhlas sťažovateľa s vysťahovaním. Oba návrhy boli okresným súdom zamietnuté.

Rozhodnutie okresného súdu o druhom z nich bolo potvrdené aj odvolacím súdom. Okresný

súd v uvedenom konaní vykonal rozsiahle dokazovanie, v rámci ktorého sťažovateľ

predložil súkromný znalecký posudok , z ktorého vyplynulo, že

„mal. je spokojným dieťaťom bez akýchkoľvek prejavov neurotického vývinu,

či depresívneho ladenia, nebola uňho zistená neistota ani úzkosť, je hravý a optimistický.

Zo znaleckého posudku vyplynulo, že dieťa vníma otca ako súčasť rodiny, a že vylúčiť otca

z výchovy dieťaťa by nebolo vhodné, pretože dieťa si s otcom vybudovalo pozitívne emočné

vzťahy. Znalkyňa nevylúčila, že matka zámerne pripravuje dieťa na pobyt v Prahe, pričom

poukázala, že výrazy mal. dieťaťa o tom, že majú byt v Prahe, a že tam má svoju izbičku

a hračky, sú kombináciou vyjadrení, ktoré štvorročné dieťa samé od seba nepovie,

ak ich nepočulo od niekoho, po kom ich opakuje.“.

7. V súdnom konaní tiež bolo nariadené znalecké dokazovanie súdom,

a to uznesením sp. zn. z 13. septembra 2016. Súdom ustanovená znalkyňa

v znaleckom posudku č. 6/2017 dospela k záveru, že „u mal.

sa neprejavujú známky neurotizácie vývinu, ale isté prejavy emočných regresných uviaznutí,

ktoré sa týkajú najmä vytvorených schém prežívania osoby matky a otca. Znalkyňa

v znaleckom posudku konštatovala, že vo veku takmer 5 rokov, sa chlapci výraznejšie

prikláňajú k mužskej autorite, a budujú si rovnocennú väzbu aj k otcovi, a začínajú vnímať

správanie medzi otcom a mamou, čo dáva základ budúcemu vzťahovému

a psychosexuálnemu reagovaniu dieťaťa. Znalkyňa jednoznačne skonštatovala, že u matky

sa v otázke odsťahovania v popredí ocitajú najmenej potreby a ambície, a od presťahovania

očakáva najmä vlastné ukotvenie. Pokiaľ ide o mal. znalkyňa poukázala na to, že sa

javí, že sa nedá exaktne oddeliť, ktoré spomienky na pobyt v Prahe sú u dieťaťa autentické,

a ktoré sú indukované, a to na základe rozhovorov s matkou, ktorá mu opakovane

pripomína pobyt v Prahe z optimistického pohľadu. Podľa znalkyne dieťa žilo v Prahe

krátko, a prostredie vníma najviac cez optiku svojej mamy, väzby, ktoré si v tom čase

vytvoril, nedosahovali potrebnú vzťahovú hĺbku, pretože dieťa v predškolskom veku sa

fixuje na vzťahové osoby, a nie na širšie sociálne prostredie. Znalkyňa ďalej konštatovala,

že mal. sa vyjadruje súhlasne s matkou, v otázke vysťahovania sa na túto otázku

pozerá detskou optikou, nerozumie všetkým súvislostiam, nazerá na ne bagatelizujúco,

lebo kopíruje matkin až premotivovaný postoj k Prahe, ako k jedinej alternatíve svojej

spokojnosti. Znalkyňa ďalej uviedla, že dieťa si pobyt v Prahe pamätá len čiastočne,

nevzniklo uňho hlboké existenčné naviazanie na prostredie Prahy, čo vzhľadom k jeho veku,

ani nie je možné. Najlepší záujem mal. sa podľa znalkyne nedá definovať otázkou

vysťahovania, pretože mal. pôsobí spokojným adjustovaným dojmom, aj na

prostredie Slovenska. Spomienky dieťaťa na Prahu sa prelínajú s indukciami matky, čo

vytvára istý kontaminačný efekt v postoji dieťaťa k Prahe. Znalkyňa zistila, že matka priamo

aj nepriamo ovplyvňuje mal. dieťa, uviedla zároveň, že vzťah mal. otcovi

je pozitívny, pričom výhrady, ktoré dieťa k otcovi verbalizovalo, sa vždy týkali aj informácií

od matky.“.

8. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd rozsudkom sp. zn.

23 z 11. septembra 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) návrh matky

na nahradenie súhlasu sťažovateľa s vysťahovaním maloletého do Českej republiky

zamietol z dôvodu, že vysťahovanie maloletého do cudziny nie je v záujme maloletého,

tiež sa „nestotožnil s názorom matky, že v Českej republike má mal. omnoho lepšie

možnosti vzdelávania a rozvoja. Súd poukázal na to, že maloletý sa narodil na Slovensku

má tu svoju rodinu a rodinné zázemie, tak zo strany otca, aj z strany matky, je adaptovaný

na aktuálne životné prostredie, v mieste bydliska matky absolvoval materskú školu a v

školskom roku 2018/2019 začal navštevovať prvý ročník VI. Základnej školy v

Michalovciach, kde navštevuje triedu pre intelektovo- nadané deti. Súd dospel k záveru, že v

najlepšom záujme mal. dieťaťa je, aby mohlo rozvíjať a budovať si vzťah s oboma rodičmi,

pričom v prípade vysťahovania by sa zásadným spôsobom zúžil kontakt dieťaťa s otcom.

Rovnako poukázal na to, že zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že názor mal. dieťaťa,

tak ako ho prejavuje, je ovplyvnený matkiným postojom k otázke vysťahovania, ktorý je

znalkyňou charakterizovaný ako premotivovaný, poukázal na to, že je povinnosťou súdu

zohľadniť názor maloletého a vyhodnotiť ho z hľadiska jeho najlepšieho záujmu, pričom je

zrejmé, že dieťa nazerá na túto otázku bagatelizujúco, detskou optikou, ovplyvnenou priamo

aj nepriamo pôsobením matky, ktorá dieťaťu neustále pobyt v Prahe pripomína.“.

9. Na základe odvolania podaného matkou rozhodol vo veci krajský súd napadnutým

rozhodnutím, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak, že nahradil súhlas sťažovateľa

s vysťahovaním maloletého do Českej republiky, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na základe vykonaného dokazovania

dospel k odlišnému právnemu záveru, a to k tomu, že vyhovenie návrhu matky

je predovšetkým v prospech maloletého. Skonštatoval, že maloletý bol na čas po rozvode

zverený do osobnej starostlivosti matky, ktorá má v Prahe zabezpečené vhodné bývanie,

keďže je vlastníčkou dvojizbového bytu. Odvolací súd poukázal aj na to, že maloletý

pred znalcom a kolíznym opatrovníkom viackrát prezentoval svoj názor, že chce bývať

v Prahe, a nielen tam chodiť na výlety, a preto neexistuje dôvod, prečo by sa jeho názor

nemal rešpektovať. Aj keď krajský súd pripustil, že odsťahovaním sa matky s maloletým

sa sťaží styk otca s maloletým, keďže ide o odsťahovanie do blízkej cudziny, neexistuje

žiadna zásadnejšia prekážka, ktorá by objektívne bránila otcovi realizácii styku

s maloletým. Krajský súd tiež poukázal na to, že matka prejavila v tomto smere

„ústretovosť“, spočívajúcu v tom, že umožní stretnutia sťažovateľa s maloletým

v jej domácnosti, kde môže sťažovateľ aj prenocovať. Odvolací súd skonštatoval, že právo

otca na styk s maloletým nie je ani nemôže byť nadriadené nad záujem maloletého dieťaťa,

a nezistil existenciu takých vážnych dôvodov, pre ktoré by nebolo v záujme ďalšej výchovy

dieťaťa, aby sa matka s ním vysťahovala do Českej republiky.

10. Na základe dosiaľ uvedeného možno podľa sťažovateľov zhrnúť, že maloletý

sa narodil rodičom slovenskej národnosti, štátnym občanom Slovenskej republiky, ktorí

v čase jeho narodenia žili na území Slovenskej republiky a ich spoločným úmyslom

pred narodením maloletého bolo žiť a vychovávať ho na území Slovenskej republiky,

kde žijú aj starí rodičia maloletého, ako aj ďalší príbuzní. V konaní nebolo sporné,

že sťažovateľ sa na výchove a starostlivosti o maloletého osobne podieľal v čase spolužitia

s matkou maloletého a po ich odsťahovaní vyvíjal úsilie, aby sa mohol podieľať

na starostlivosti o maloletého v čo najširšom rozsahu. Z ďalších skutočností tiež vyplýva,

že sťažovateľ nikdy nevyjadril súhlas s tým, aby sa maloletý vysťahoval do Českej

republiky, pričom základom tohto stanoviska bola jeho snaha naplniť svoje právo

na výchovu a starostlivosť o maloletého, ale aj právo maloletého na starostlivosť a výchovu

zo strany oboch rodičov. Je tiež nesporné, že matka maloletého v auguste roku 2015 v čase

prebiehajúceho konania o úpravu výkonu rodičovských práv svojvoľne premiestnila

maloletého na územie Českej republiky (Praha), v úmysle ho tam natrvalo vysťahovať.

Neoprávnenosť tohto premiestnenia, a teda jeho protiprávnosť bola konštatovaná

právoplatne súdmi v Českej republike, ktoré nariadili matke navrátiť maloletého na územie

Slovenskej republiky. Maloletý sa teda neoprávnene na základe svojvoľného rozhodnutia

matky zdržiaval na území Českej republiky od augusta 2015 do januára 2016. Z uvedeného

vyplýva, že maloletý s výnimkou obdobia necelých 6 mesiacov vo veku jeho 3 rokov prežil

celý svoj život (narodil sa 22. júla 2012) na území Slovenskej republiky,

kde v Michalovciach navštevoval predškolské zariadenie a v školskom roku 2018/2019 prvý

ročník VI. Základnej školy v Michalovciach, a to triedu pre žiakov s mimoriadnym

intelektovým nadaním.

11. Z priebehu konania je tiež zrejmé, že matka maloletého zakladala svoj návrh

na vlastnom rozhodnutí vysťahovať sa do Prahy, kde pred uzatvorením manželstva

a narodením maloletého žila a pracovala 11 rokov. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, tento napriek tomu, že deklaruje, že jeho rozhodnutie je v záujme

maloletého a nezakladá sa na preferencii záujmu žiadneho z rodičov, vo svojom odôvodnení

nevymenúva dôvody, ktoré charakterizujú najlepší záujem maloletého ako dôvody

na vysťahovanie, ale vymenúva dôvody na vysťahovanie na strane matky, ktoré nazval

najlepším záujmom maloletého dieťaťa. Z ustanovení , dohovoru aj Dohovoru

o právach dieťaťa však podľa sťažovateľov vyplýva, že výchova a starostlivosť o deti

je právom rodičov a rodičia sú v tomto práve rovnocenní. Zásah do rovnosti týchto práv

musí byť vždy odôvodnený okolnosťami, ktoré spočívajú v sledovaní najlepšieho záujmu

maloletého dieťaťa. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. , ktoré bolo zverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky pod č. 57/2014.

12. V napadnutom rozhodnutí podľa názoru sťažovateľov nemožno nájsť ani len

náznak toho, akým spôsobom sa krajský súd vyrovnal so zákonnými kritériami, na základe

ktorých možno definovať záujem maloletého dieťaťa, ktorý mal byť prvoradým hľadiskom

pri rozhodovaní súdu. V konaní bolo nesporné, a napokon na to paradoxne poukázal

aj odvolací súd, že úroveň starostlivosti o dieťa je na Slovensku zabezpečovaná matkou

(a v čase styku otcom) primeraná potrebám dieťaťa a neboli v nej zistené nedostatky. Neboli

zistené ani konštatované žiadne okolnosti, z ktorých by vyplynulo, že nevysťahovanie

sa maloletého zo Slovenskej republiky do Českej republiky by akokoľvek ohrozovalo jeho

najlepší záujem.

13. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie však vyplynulo, že „dieťa

sa do jeho neoprávneného premiestnenia a po návrate z Prahy v januári 2016 zdržiava

v tom istom jemu dôverne známom rodinnom prostredí a pravidelne udržiava kontakt

s otcom aj s ďalšími príbuznými z otcovej strany. Naopak vysťahovanie sa do Českej

republiky by znamenalo narušenie tejto stability a nepochybne výrazné obmedzenie

na rozvoj vzťahových väzieb, nielen so sťažovateľom, ale aj ďalšími blízkymi osobami.

Obmedzením možnosti rozvíjať tieto vzťahové väzby by zároveň došlo aj k zásahu do jeho

duševného a citového vývinu, keďže možnosť rozvíjať plnohodnotný vzťah s otcom by bola

výrazným spôsobom obmedzená. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nevysťahovaním

sa maloletého z územia Slovenskej republiky zostane tomuto zachované, a bude naplnené

jeho právo na starostlivosť a výchovu zo strany oboch rodičov, keďže matka mal.

vychováva a stará sa oňho na území Slovenskej republiky, a má tu možnosť pravidelného

osobného kontaktu s otcom, ktorý spočíva v možnosti každý druhý víkend zdieľať s ním jeho

domácnosť, zažívať v tomto prostredí spoločné aktivity, vnímať otca ako osobu - dospelý

mužský vzor, v jeho prirodzenom prostredí, čo je nevyhnutným predpokladom (tak ako na to

bolo poukázané aj v znaleckom posudku) pre zdravý psychosexuálny vývin mal. dieťaťa.“.

14. Podľa sťažovateľov preto vyznieva úsmevne konštatovanie odvolacieho súdu,

že pri vysťahovaní maloletého neexistuje žiadna zásadnejšia prekážka, ktorá by objektívne

bránila sťažovateľovi v realizácii styku s maloletým. Medzi Prešovom ako bydliskom

sťažovateľa a Prahou je vzdialenosť 629 km, ktorá sa motorovým vozidlom pri ideálnej

premávke dá zvládnuť za 7 hodín, pri nie ideálnej za 9 a viac hodín. Aby teda sťažovateľ

mohol udržiavať s maloletým rovnocenný styk, teda stretávať sa s ním každý druhý víkend

od 18.00 h v piatok do nedele do 18.00 h, musel by z miesta bydliska vyjsť vždy v piatok

v predpoludňajších hodinách. To by znamenalo každý druhý piatok čerpať dovolenku,

čo je pre zamestnaného človeka nereálne. Je teda zrejmé, že otec by musel uvedený čas

styku s maloletým výrazne skrátiť alebo ho obmedziť, pokiaľ ide o jeho častosť alebo dĺžku

trvania. Navyše, za týchto okolností by nebolo možné, aby sťažovatelia spolu strávili

akýkoľvek čas počas letných, jarných či vianočných prázdnin, pretože otec by už vyčerpal

všetku riadnu dovolenku počas piatkov, a preto je absolútne nepodložené konštatovanie

odvolacieho súdu o neexistencii zásadnejšej prekážky pre styk sťažovateľov. Konštatovanie

krajského súdu, že matka je ochotná umožniť stretávanie otca so synom v jej domácnosti

v Prahe, je podľa názoru sťažovateľov bez významu, keďže sťažovatelia majú právo na to,

aby trávili spoločný čas podľa svojej voľby, a okrem toho je takýto prísľub matky

nevymožiteľný. Z obsahu spisu okrem toho vyplýva, že vzťahy medzi rodičmi maloletého

sú zásadným spôsobom narušené a reagovať na túto ostatnú poznámku odvolacieho súdu

je potrebné len z dôvodu, aby bolo poukázané na krajnú arbitrárnosť napadnutého

rozhodnutia aj z tohto hľadiska.

15. Ako už bolo uvedené, krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí neriadil čl. 5,

ale ani o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) a ani čl. 4 Civilného

mimosporového poriadku. Dôsledkom takéhoto postupu je, že jeho rozhodnutie nie je

v súlade s kritériami vyjadrenými v a zároveň

odôvodnenie tohto rozhodnutia nezodpovedá požiadavkám uvedeným v § 220 ods. 2

.

16. Osobitne sťažovatelia zdôraznili, že z napadnutého rozhodnutia nie je možné

zistiť, ako sa krajský súd vysporiadal s vykonanými dôkazmi, osobitne so súkromným

znaleckým posudkom a najmä znaleckým posudkom súdom

ustanovenej znalkyne , ktorý obsahoval zásadné vysvetlenia postoja

maloletého k vysťahovaniu, zistenia týkajúce sa ovplyvňovania maloletého matkou

a zhodnotenie najlepšieho záujmu maloletého z psychologického hľadiska. Pokiaľ v konaní

bolo vykonané znalecké dokazovanie, ktorého závery vyznievajú v neprospech

vysťahovania maloletého, bolo potom povinnosťou krajského súdu vysvetliť v odôvodnení

svojho rozhodnutia, ako s týmito závermi naložil.

17. Okrem toho v rozsudku krajského súdu nie je možné identifikovať dôvody,

pre ktoré by nevysťahovanie sa maloletého bolo v rozpore s jeho záujmom a, naopak,

je zrejmé, že prinajmenšom z už uvedených hľadísk je, naopak, vysťahovanie maloletého

s týmto záujmom v rozpore. Krajský súd svoje rozhodnutie postavil na zdôraznení citovej

naviazanosti maloletého na matku, pričom nezohľadnil „varovanie“ znalkyne o tom,

že takýto stav nie je primeraný veku maloletého. Napadnuté rozhodnutie tak vystavilo

maloletého ohrozeniu, že jeho vývin so zreteľom na výrazné obmedzenie styku

so sťažovateľom v prípade vysťahovania sa do Českej republiky, a tým, že jedinou blízkou

osobou (príbuznou), s ktorou bude v stálom kontakte, bude matka, sa táto závislosť

už v čase znaleckého dokazovania neprimeraná veku posilní.

18. Krajský súd venoval v odôvodnení svojho rozhodnutia pozornosť skutočnosti,

že maloletý v priebehu konania pred znalcom a kolíznym opatrovníkom viackrát

prezentoval názor, že chce bývať v Prahe. Na základe uvedeného krajský súd uzavrel,

že nezistil žiaden relevantný dôvod, prečo by na jeho názor nemal v tomto konaní

prihliadnuť, zdôrazniac, že maloletý je nadpriemerne inteligentný, dokáže pochopiť účel

konania, „sformulovať a jednoznačne prejaviť svoju vôľu“. Napriek zisteniam znalkyne,

že autenticita názoru maloletého dieťaťa bola zásadným spôsobom spochybnená, ani

záveru, že maloletý nazerá na otázku vysťahovania bagatelizujúco detskou optikou, krajský

súd nevenoval najmenšiu pozornosť tejto skutočnosti. V tejto súvislosti sťažovatelia

zdôraznili, že napriek tomu, že maloletý sa údajne v prítomnosti kolízneho opatrovníka

opakovane vyjadril v prospech vysťahovania, zároveň sa vyjadroval so spokojnosťou a

záujmom o svojom živote na Slovensku, čo opäť významným spôsobom spochybňuje

autenticitu jeho názoru na vysťahovanie. „Prihliadnutie na názor mal. dieťaťa neznamená

bez všetkého, že súd je povinný rozhodnúť v súlade s názorom mal. dieťaťa, ale, že je

povinný na tento názor prihliadnuť a presvedčivým spôsobom sa s ním vysporiadať. Pokiaľ

krajský súd poukázal na to, že rešpektovanie vôle mal. dieťaťa v otázke, ktorá sa týka miesta

a spôsobu jeho života do budúcna, je v najlepšom záujme dieťaťa, je potrebné uzavrieť, že z

vyššie uvedených dôvodov, nie je možné, ani len dospieť k záveru, že mal. prezentoval

svoju autentickú vôľu, ani to, že jeho vôľa 7-ročného dieťaťa, je vytvorená na základe

uvedomenia si dosahu a skutočného významu vysťahovania do cudziny, opätovne je

potrebné zdôrazniť, že v konaní boli vykonané dôkazy, ktoré takéto závery priamo

vyvracali.“

19. Z uvedeného je podľa sťažovateľov zrejmé, že krajský súd sa v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia nevysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie

súdu, teda s tým, že z hľadiska väčšiny zložiek tvoriacich komplexný pohľad na najlepší

záujem dieťaťa je vysťahovanie maloletého v rozpore s týmto záujmom, ani s tým,

že z viacerých v konaní vykonaných dôkazov vyplynula manipulácia s názorom maloletého

v prospech vysťahovania zo strany matky, a že teda deklarovaná túžba dieťaťa vysťahovať

sa do cudziny je v skutočnosti deklaráciou postoja matky, o ktorom dieťa vie, že sa od neho

zo strany matky očakáva, aby ho podporilo.

20. Napadnutým rozhodnutím tak bolo zasiahnuté do práva sťažovateľa

na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života, ako aj neoprávnene zasiahnuté

do jeho rodinného života. Takéto zásahy možno považovať za súladné so zakotvenými

základnými právami len vtedy, ak sú splnené taxatívne vymenované podmienky na takýto

zásah. V danom prípade by mohla byť dôvodom na zásah do takéhoto práva ochrana práva

maloletého, avšak len v prípade, ak by bolo preukázané, že zásah do práva sťažovateľa

skutočne sleduje najlepší záujem maloletého, čo však v konaní preukázané nebolo.

Vychádzajúc z rovnakých hľadísk, napadnutý rozsudok krajského súdu zasahuje aj do práva

sťažovateľa na starostlivosť o jeho dieťa, keďže napadnuté rozhodnutie, ktoré obmedzuje

výrazným spôsobom právo sťažovateľa zabezpečovať starostlivosť o maloletého, nebolo

vydané na základe zákona, teda v súlade s ním. Z rovnakých hľadísk je potrebné

posudzovať aj zásah do práv maloletého na rodičovskú výchovu a starostlivosť

na rešpektovanie jeho rodinného života, na ochranu pre neoprávneným zasahovaním

do rodinného života a právo na starostlivosť rodičov.

21. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia v sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd vydal

nález, v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu boli porušené základné práva

sťažovateľov podľa , a , práva podľa

a čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj právo maloletého podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa, zruší rozsudok krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, zakáže krajskému

súdu pokračovať v porušovaní označených práv a prizná sťažovateľom náhradu trov

konania.

II.

Vyjadrenie kolízneho opatrovníka, krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika

sťažovateľov

22. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti po jej prijatí na ďalšie

konanie vyjadril kolízny opatrovník v podaní vedenom pod sp. zn. SDD 41/2014

zo 4. novembra 2019 doručenom ústavnému súdu 8. novembra 2019, v ktorom uviedol,

že zotrváva na stanovisku predloženom krajskému súdu a k aktuálnej situácii v rodine

maloletého uviedol: „Šetrenie v rodine matky na adrese sme vykonali dňa

29.10.2019 o 8,30 hod.. V domácnosti bola prítomná matka, maloletý bol v škole.

Bytové pomery matky a maloletého sa nezmenili, matka s maloletým naďalej býva

v rodinnom dome, ktorého vlastníkmi sú rodičia matky. V čase šetrenia bolo v dome vzorne

upratané, čisto. Hygiena bývania je na veľmi dobrej úrovni. V Prahe je matka vlastníčkou

dvojizbového bytu, kde s mal. bývala v čase ich pobytu v Prahe v roku 2015. Teraz

matka do Prahy chodí s mal. sporadicky, napríklad počas letných prázdnin tam

trávili čas desiatich dní v každom mesiaci prázdnin.

Matka je zamestnaná ako odborný radca na katastrálnom odbore Okresného úradu

Michalovce. Od 8. októbra 2019 je práceneschopná.

Matku sme oboznámili s dôvodom nášho šetrenia v rodine na základe Vami

doručenej výzvy. Matka už mala Vami doručenú prijatú ústavnú sťažnosť, ku ktorej

sa vyjadrí.

Matka nám sama a na naše otázky ozrejmila aktuálnu situáciu v rodine

po skončenom súdnom konaní o nahradenie súhlasu s vysťahovaním.

O maloletého sa matka stará sama od prerušenia manželského spolužitia.

Maloletý od septembra 2019 navštevuje 2. ročník

h. Je žiakom triedy pre intelektovo nadané deti. V škole sa maloletému darí,

dobre prospieva. Navštevuje Súkromnú základnú umeleckú školu

– tanečný odbor a hudobný odbor - hru na akordeón. Tieto odbory

si vybral maloletý sám, páči sa mu to.

Maloletý prekonáva bežné detské ochorenia, prevažne je prechladnutý, trpí

tiež nechutenstvom. Jeho ošetrujúcou pediatričkou je

v Michalovciach. Matka s ním navštevuje alergiologičku

maloletá trpí potravinovými alergiami. Teraz matka s maloletým navštevovala ORL

ambulanciu v Michalovciach pre problémy s nosnou mandľu a krvácanie

z nosa.

Matka nám k záujmu otca o maloletého a jeho podiele na starostlivosti

udala, že otec si vyživovaciu povinnosť plní. Mimo bežného výživného otec prispel

maloletému na nákup akordeónu polovicou zo sumy. Styk otca s maloletým sa realizuje v

zmysle právoplatného rozhodnutia OS v Prešove o rozvode manželstva. Keď chce otec

vymeniť termín styku, matka mu vychádza v ústrety. Naposledy bola pred 3 týždňami s

maloletým v Prešove počas styku otca na žiadosť otca, lebo otec mal v piatok

večer oslavu. Matka hodnotí vzájomný vzťah maloletého a otca ako dobrý. Niekedy maloletý

prichádza od otca unavený. Matka to pripisuje skutočnosti, že otec s maloletým podniká na

bicykli dlhšie trasy a zrejme intenzitu bicyklovania otec neprispôsobuje fyzickým

možnostiam maloletého.

S maloletým matka navštívila referát poradensko-psychologických služieb

nášho úradu v súvislosti s návštevami maloletého u otca. Podľa nej je maloletý je unavený

z cestovania, bolí ho hlava. Otec údajne maloletému hovorí, aká je mama zlá, hovorí mu

o súdnych konaniach, tiež otec útočí na ich rodinu. Maloletý to ťažko znáša.

jej hovorí, že otec neberie na vedomie, čo chce on, že si napríklad oddýchnuť. Maloletý

je slabšej fyzickej konštrukcie, je potom unavený. Maloletý tiež nevie pred otcom vyjadriť

svoje city, bojí sa otcovi niečo povedať, aby na neho nekričal. Otec udupáva sebavedomie

maloletého

K vzájomným vzťahom rodičov matka konštatovala, že vzťahy sa ukľudnili. Jarné

prázdniny 2019 strávili s maloletým obaja rodičia spolu. Vzťahy medzi nimi

sa trocha vyostrili po zmenovom rozhodnutí krajského súdu o nahradení súhlasu

s vysťahovaním.

Prostredníctvom matky sme zisťovali, či s odstupom času došlo k zmene názoru

maloletého na jeho vysťahovanie do Prahy. Matka konštatovala, že maloletý

svoj názor nezmenil. Chce odísť bývať do Prahy naďalej. Maloletý sa stále teší, že idú

do Prahy, páči sa mu tam. Má tam oveľa viac priestoru pre svoj priaznivý rozvoj, cíti sa

tam slobodne. Má tam svojich kamarátov.“

23. Predseda krajského súdu na základe výzvy ústavného súdu predložil stanovisko

k ústavnej sťažnosti v podaní vedenom pod sp. zn. zo 7. novembra 2019

doručenom ústavnému súdu 13. novembra 2019, v ktorom vyhlásil, že netrvá na ústnom

prejednaní veci a k dôvodom ústavnej sťažnosti v relevantnej časti podania po

skonštatovaní dôvodov rozhodnutia uviedol:

«Právne závery, ku ktorým dospel odvolací súd pri rozhodovaní sa snažil

presvedčivo odôvodniť.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, odvolací súd sa zapodieval aj kritériom najlepší

záujem dieťaťa.

Posúdiť najlepší záujem dieťaťa v každom jednotlivom prípade je teda primárne

úlohou vnútroštátnych orgánov, ktoré často majú výhodu priameho kontaktu s dotknutými

osobami. Preto majú určitú mieru voľnej úvahy, avšak Európsky súd pre ľudské práva

preskúmava podľa dohovoru rozhodnutia, ktoré tieto orgány prijali pri výkone tejto

právomoci. Článok 8 obsahuje aj procesné záväzky a vnútroštátny rozhodovací proces musí

byť spravodlivý a umožniť všetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Súdy však musia

dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické,

materiálne, či zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov

a pritom mať neustále na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre maloleté dieťa. Slušnosť

nám káže poznamenať, že v právnej teórii neexistuje definícia najlepšieho záujmu

maloletého dieťaťa pre rozmanitosť života, prax ale ukazuje množstvo dôvodov, ktoré treba

súdmi vyhodnotiť, aby bolo správne rozhodnuté v konečnom dôsledku o tom, či je

v najlepšom záujme dieťaťa vysťahovanie sa do cudziny a podobne. V tejto súvislosti

poukazujeme na Všeobecný komentár č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie

jeho najlepšieho záujmu (Čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa) vydaný 29. mája 2013

Organizáciou spojených národov, Výborom pre práva dieťaťa, v časti V – Implementácia:

posúdenie a určenie najlepšieho záujmu dieťaťa, A bod 48 „Posúdenie a určenie

najlepšieho záujmu je jedinečnou činnosťou, ktorú je treba uskutočniť v každom jednom

prípade vo svetle konkrétnych okolností každého dieťaťa alebo skupiny detí, či detí

všeobecne“. Medzi tieto okolnosti možno zaradiť konkrétne primeranú starostlivosť

po vysťahovaní sa do cudziny zabezpečenú stravovaním, zdravotnou starostlivosťou,

bývaním dieťaťa, bezpečie, ochranu duševnej, telesnej a citovej integrity dieťaťa a pod.»

24. Zúčastnená osoba – matka maloletého sťažovateľa, právne zastúpená advokátkou

, doručila ústavnému súdu svoje vyjadrenie k ústavnej sťažnosti

26. novembra 2019, v ktorom predovšetkým uviedla, že rozsudkom krajského súdu nedošlo

k porušeniu žiadneho z práv, ktoré sťažovateľ namieta, krajský súd rozhodol správne, teda

jeho rozhodnutie nie je arbitrárne.

K porušeniu práva sťažovateľa na starostlivosť o dieťa a na jeho výchovu podľa

a práva na rešpektovanie jeho rodinného života podľa

dohovoru matka maloletého zdôraznila, že „presťahovaním sa maloletého do Prahy

nedôjde k žiadnemu obmedzeniu jeho práv k maloletému, tieto bude naďalej vykonávať,

naďalej bude maloletého vychovávať a v čase, kedy má určený styk bude realizovať

starostlivosť o maloletého, čím sa aj naďalej v rovnakej miere rešpektuje jeho právo na

rodinný život. Otec maloletého má toho času právo na realizáciu styku s maloletým, ktorý je

stanovený na každý párny víkend a počas prázdnin a sviatkov. Jeho právo na realizáciu

styku s maloletým aj napriek presťahovaniu maloletého do Českej republiky zostáva

zachované. Nie je vylúčená určitá modifikácia rozsahu tohto práva tak, aby to sťažovateľovi

v 1. rade, vzhľadom na väčšiu vzdialenosť, čo najviac vyhovovalo.“.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

zúčastnená osoba uviedla, že „Z konania pred odvolacím súdom v žiadnom prípade

nevyplýva, že by došlo k porušeniu uvedeného práva sťažovateľa v 1. rade, t.j. nevyplýva,

že by došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania a aby došlo k nerešpektovaniu

procesných garancií spravodlivého súdneho konania ako je napríklad rozhodovanie veci

nestranným a nezávislým súdom. Obaja účastníci konania, tak matka maloletého, ako aj

sťažovateľ v 1. rade mali rovnaké procesné možnosti, mali možnosť sa v konaní vyjadriť,

predložiť dôkazy, poukázať na ne, podávať opravné prostriedky a pod. Ako je konštatované

aj v judikatúre Ústavného súdu to, že bol otec v odvolacom konaní neúspešný a Krajský súd

v Košiciach sa nestotožnil s jeho právnymi názormi nemusí znamenať, že došlo k porušeniu

jeho ústavného práva na dodržanie zákonného postupu ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie.“.

K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do rodinného života podľa matka maloletého namietala, že

„Nemožno sa stotožniť s tvrdením sťažovateľa v 1. rade o porušení uvedeného práva

Krajským súdom v Košiciach z dôvodu, že sťažovateľovi v 1. rade nič naďalej nebráni

napĺňať jeho citové potreby. Presťahovaním maloletého do blízkej cudziny žiadnym

spôsobom nedochádza k prerušeniu citov a vzťahu k maloletému a nedochádza tak k žiadnej

emocionálnej ujme na strane sťažovateľov.“.

K namietanému porušeniu práv maloletého zúčastnená osoba uviedla, že

- presťahovaním do Českej republiky nebude trpieť maloletý, pretože styk otca

s maloletým nie je založený na dennej báze, teda nedôjde k jeho obmedzeniu,

- v ústavnej sťažnosti je v prvom rade prezentovaný záujem otca, nie záujem

maloletého, keďže otec neberie do úvahy možnosť zlepšenia životnej úrovne maloletého

a rozšírenie možností jeho realizácie v dôsledku presťahovania sa,

- z podaní matky maloletého, naopak, vyplýva presadzovanie najlepšieho záujmu

maloletého, ktorý jej bol zverený do osobnej starostlivosti,

- matka má v Prahe zabezpečené vlastné bývanie, ako aj lepšie pracovné ponuky,

čo by viedlo k zvýšeniu jej životnej úrovne, a tým aj k zvýšeniu životnej úrovne maloletého,

- pri posudzovaní najlepšieho záujmu maloletého je podľa názoru zúčastnenej osoby

potrebné posudzovať, ako má rodič zabezpečenú starostlivosť o maloleté dieťa v zahraničí

po všetkých stránkach, z akých prostriedkov bude v zahraničí žiť. Matku vedie

k presťahovaniu do Prahy zabezpečenie vyššej životnej úrovne maloletého, ako aj návrat do

dôverne známeho prostredia, v ktorom maloletý žil,

- z pohľadu zúčastnenej osoby nie je vzdialenosť medzi Prahou a Prešovom

neprekonateľná, matka je prístupná akejkoľvek modifikácii styku maloletého

so sťažovateľom v 1. rade tak, aby mu to čo najviac vyhovovalo,

- krajský súd podľa jej názoru správne odôvodnil svoje rozhodnutie, v ktorom

zohľadnil argumentáciu oboch strán, zohľadňujúc názor maloletého,

- so sťažovateľom sa nedá dohodnúť žiadnym spôsobom,

- Zúčastnená osoba nemá slobodnú voľbu pri výbere miesta bývania a výbere

zamestnania, čo chápe ako zásah do jej základných práv a slobôd,

- k porušeniu práv sťažovateľa nedošlo, a preto zúčastnená osoba navrhla, aby ústavný

súd vyslovil, že práva sťažovateľov porušené neboli.

25. Sťažovatelia v podaní doručenom ústavnému súdu elektronicky 11. decembra

2019 vyhlásili, že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania a k stanovisku krajského

súdu uviedli:

„Pokiaľ krajský súd uvádza, že sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade polemizujú

so závermi súdu prvej inštancie, nie je jasné, na základe akých skutočností, krajský súd

k takémuto konštatovaniu dospel.

Za podstatné však sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade považujú skutočnosť,

že samotný krajský súd v citovanej časti svojho vyjadrenia uviedol, že k argumentom

uvedeným v ústavnej sťažnosti sťažovateľov v 1. a 2 rade nereaguje, keďže nemá k

dispozícii spis Okresného súdu Michalovce sp. zn. . Je potrebné podotknúť, že

krajský súd sa nevyjadril ani k spôsobu, akým by mal ústavný súd o sťažnosti sťažovateľov

rozhodnúť. Vzhľadom na uvedené, nezostáva sťažovateľovi v 1. rade a sťažovateľovi

v 2. rade nič iné, ako v celom rozsahu poukázať na obsah ich ústavnej sťažnosti a v celom

rozsahu na nej zotrvať.“

K k vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovatelia uviedli, že «Krajský súd v Košiciach

sa v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým nahradil súhlas otca s vycestovaním mal.

do Českej republiky, odvolal na nijako nekonkretizovanú „judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva“. Ďalej krajský súd odkázal na skutočnosť, že názory maloletého

musia byť v tomto prípade základným vodítkom pri hľadaní najlepšieho záujmu maloletého

„ako judikoval Ústavný súd ČR.“ Jediný konkrétny odkaz na rozhodnutie súdov, je

odkazom na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 19. 4.

2001, ktorého právna veta znie: „Dominantným ustanovením Dohovoru o právach dieťaťa

je čl. 3, v ktorého prvom odseku sa konštatuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými

zariadeniami sociálnej starostlivosti súdmi, správnymi alebo zákonnými orgánmi. Záujem

dieťaťa, ako prvoradé hľadisko pri akejkoľvek činnosti, týkajúcej sa detí vo svojom čl. 3

reflektuje totiž skutočnosť, že akokoľvek možno považovať za prirodzené a žiaduce, aby

dieťa bolo vychovávané svojimi rodičmi, nemožno odhliadnuť od toho, že i dieťa samo je

bytosťou jedinečnou, ktorá má svoje neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a

nezrušiteľné základné práva a slobody, teda bytosťou, ktorá by mala dostať pri jej vývine to

najlepšie, teda to, aby vyššie uvedené atribúty nezostali prázdnymi slovami.“

Bez ohľadu na skutočnosť, že v predmetnej veci ide o odkaz na súdne rozhodnutie

Ústavného súdu Českej republiky, ktorého rozhodnutia nie sú súčasťou rozhodovacej

činnosti „najvyšších súdnych autorít“, tak ako na ne odkazuje ,

ani rozhodnutím súdov uvedených v . Je potrebné skonštatovať,

že akokoľvek inšpirujúca by bola uvedená právna veta, aj výklad ustanovenia čl. 3

Dohovoru o právach dieťaťa, nemožno z nich vyvodiť podporu pre záver krajského súdu.

Podstatná časť argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti smeruje jasne a zrozumiteľne

k záveru, že čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa je pretavený do právneho poriadku

Slovenskej republiky prostredníctvom právnych predpisov, napr. čl. 5. Zákona o rodine,

z hľadiska ktorých krajský súd predmetnú vec neposúdil.

Navyše je potrebné podotknúť, že citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Českej

republiky, ktoré sa týkalo veci, kedy boli mal. deti zverené rozhodnutím súdu do ústavnej

starostlivosti a nakoniec do pestúnskej starostlivosti, pričom k pestúnom si vytvorili hlboký

citový vzťah. Následne malo byť jedno zo štyroch detí opätovne navrátené do osobnej

starostlivosti rodičov, s ktorými v čase rozhodovania všeobecných súdov malo kontakt len

z dvoch návštev za 1,5 roka. Za týchto okolností Ústavný súd Českej republiky uzavrel

už vyššie uvedenou právnou vetou, že najlepší záujem dieťaťa musí byť skúmaný vo vzťahu

k dieťaťu samotnému, aby prostredníctvom súdnych rozhodnutí, došlo k jeho naplneniu

a nie porušeniu, či obchádzaniu.

Je teda zrejmé, že kontext predmetného rozhodnutia Ústavného súdu Českej

republiky a okolnosti vo výchove mal. , sú zásadne odlišné. Inak ako už bolo

uvedené, nemožno v rozhodnutí krajského súdu identifikovať žiadne konkrétne rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky, ani Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, z ktorých by vyplynula súladnosť záverov osvojených si krajským

súdom s obsahom práv, ktorých porušenie sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade

namietajú. Pochopiteľne krajský súd nie je povinný takéto rozhodnutia v odôvodnení svojho

vlastného rozsudku uvádzať, musí však v ňom uviesť presvedčivé dôvody, svedčiace

v prospech záveru, že vo svojom rozhodnutí sa vysporiadal so základnými právami

účastníkov konania, až jeho rozhodnutie do týchto základných práv nezasahuje. Takéto

odôvodnenie však rozsudok krajského súdu neobsahuje.

ďalej spochybňuje námietky ústavnej sťažnosti, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu porušuje právo sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade

na starostlivosť o dieťa a na jeho výchovu, zakotvené v a v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Z tejto časti jej vyjadrenia vyplýva, že zúčastnená osoba si nesprávne vykladá obsah

pojmu starostlivosť o dieťa a vedenie rodinného života. Bez ohľadu na skutočnosť, že mal.

je zverený do osobnej starostlivosti matky, otec v čase vymedzenom pre styk s mal.

, túto osobnú starostlivosť o mal. realizuje. Tvrdenie matky,

že presťahovaním sa toto právo sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade neobmedzí,

je tvrdením všeobecným, abstraktným a teoretickým. V bode 36 ústavnej sťažnosti

sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade veľmi konkrétne opísali, prečo by za okolností,

keby mal. žil v Prahe, bola možnosť takéhoto styku (bežného styku) v podstatnej časti

obmedzená. Na rozdiel od tvrdení matky, sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade

poukázali na konkrétne okolnosti, ktoré neumožňujú záver, že by styk otca s mal.

mohol byť reálne a nielen teoreticky realizovaný v súlade s rozhodnutím o úprave styku

obsiahnutým v rozsudku o rozvode rodičov. Rovnako je na tomto mieste sťažnosti uvedené,

z akého dôvodu je irelevantné konštatovanie v rozsudku krajského súdu, že matka umožní

stretávanie v je domácnosti v Prahe, alebo že pri realizácii styku bude vychádzať v ústrety.

Obsahom súdneho spisu sú viaceré listiny preukazujúce opakovanú snahu matky obmedziť

styk mal. s otcom, opakované nerešpektovanie rozhodnutí o úprave styku, ako aj

snahy o kriminalizáciu otca.

Vo vzťahu k tvrdeniu matky, že súd nie je povinný sa vysporiadať s každým

argumentom účastníka, ani že právo na spravodlivé súdne konanie neznamená právo

na úspech v konaní, sa sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade stotožňujú. Na tomto

mieste je však potrebné uviesť, že sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade v ústavnej

sťažnosti namietajú skutočnosť, že odvolací súd nedal odpovede na zásadné otázky dôležité

pre jeho rozhodnutie, ktorým je rešpektovanie najlepšieho záujmu mal. dieťaťa, ako aj

rešpektovania práv otca, ako rodiča rovnocenného s matkou, keďže najlepší záujem dieťaťa

je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní súdu vo veciach starostlivosti o mal. deti, potom

nemožno nevysporiadanie sa s kritériami uvedenými v čl. 5 Zákona o rodine, definujúcimi

hľadiská najlepšieho záujmu dieťaťa, nepovažovať za porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie.

... opätovne predkladá svoje argumenty o tom, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu sleduje najlepší záujem dieťaťa, keďže mu dáva lepšie

predpoklady pre jeho vývoj. Na druhej strane zdôrazňuje právo na vlastnú sebarealizáciu,

a to tým, že v Prahe má možnosť profesionálneho uplatnenia, pričom na Slovensku, sa jej

to nedarí.

V tejto súvislosti je opätovne potrebné zdôrazniť, že v čase vydania napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, bol mal. už viac než 8 mesiacov žiakom Základnej školy

na v Michalovciach, triedy pre žiakov s mimoriadnym intelektovým

nadaním. Je všeobecne známou skutočnosťou vyplývajúcou z právnych predpisov na úseku

štátnej správy v školstve, že vzdelávanie mimoriadne nadaných detí, je podporované

zo strany štátu aj v podobe podstatne vyššieho normatívu na žiaka, s mimoriadnym

intelektovým nadaním, ako v prípade detí, ktoré takéto špeciálne nadanie nemajú.

Z internetovej stránky predmetnej základnej školy vyplýva, že jej žiaci sa pravidelne

zúčastňujú na medzinárodných olympiádach, na ktorých získavajú ocenenia napr.

Medzinárodná olympiáda mladých vedcov (medzinárodná súťaž „Scientific toy“ a pod.“).

V situácii, keď je Slovenská republika rovnako ako Česká republika súčasťou Európskej

únie, nie je možné nájsť konkrétny dôvod, pre ktorý by podmienky na vývoj mal.

v Českej republiky mali byť lepšie, ako je to v Slovenskej republike v škole, ktorú (teraz

už v 2. ročníku navštevuje).

Nakoniec je potrebné poukázať, aj na vyjadrenie kolízneho opatrovníka, ktorému

bude ešte venovaná pozornosť, ktorý uviedol, že mal. sa v škole darí a dobre

prospieva. Navštevuje Súkromnú základnú umeleckú školu

tanečný a hudobný odbor, ktoré si sám vybral, a ktoré sa mu páčia. Skutočnosť, že mal.

sa v škole, ktorú navštevuje páči, bola zrejmá už zo správy kolízneho opatrovníka,

ktorú predložil pred rozhodnutím súdu prvej inštancie.

Matkine tvrdenia o potrebe vysťahovania mal. , pre naplnenie jeho

najlepšieho záujmu v oblasti vzdelávania, tak nielenže zostali v abstraktnej a všeobecnej

rovine, ale naopak sú v priamom rozpore so zisteniami, ktoré mal krajský súd k dispozícii

už pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Matka sa osobitne venuje svojej možnosti

realizácie, pričom, tak ako v priebehu konania, predostiera tvrdenia o nemožnosti

sa profesionálne uplatniť na Slovensku, o lepších bytových podmienkach v zahraničí ako

na Slovensku.

Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že z dokazovania, ktoré bolo vykonané

v konaní pred všeobecnými súdmi (znalecké dokazovanie) vyplynulo, že matka má

premotivovaný postoj k Prahe, ako jedinej alternatíve svojej spokojnosti (bod 39 – 42

ústavnej sťažnosti). Tento postoj matka naďalej zaujíma ako jedinú alternatívu svojej

spokojnosti. Na podporu svojho stanoviska poukázala na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

, ktoré sa podľa jej názoru vzťahuje aj na súdenú vec.

S týmto tvrdením matky nemožno súhlasiť. V uznesení sp. zn. zo dňa

3. 9. 2013 vyplýva, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa

v 2. rade smerujúcu proti predbežnému opatreniu, ktorým bolo matke udelený súhlas

na vysťahovanie sa s mal. dieťaťom do Českej republiky. Ústavný súd predovšetkým

skonštatoval, že pokiaľ ide o predbežné opatrenia vzhľadom na ich dočasnú povahu

a vzhľadom na skutočnosť, že nezasahujú končeným postojom do práv a povinností

účastníkov konania, posudzuje problematiku predbežných opatrení iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu rozhodnutia o predbežnom opatrení pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. V prípade sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade však nejde

o dočasnú úpravu, ale o meritórne rozhodnutie vo veci samej.

Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že vec, ktorá bola predmetom

posudzovania zo strany ústavného súdu bola zásadne odlišná od veci, ktorá je predmetom

sťažnosti sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade . Matka mal. dieťaťa bola štátnou

občiankou Českej republiky, s trvalým pobytom v Českej republike, kde mala vytvorené

všetky sociálne, ekonomické a rodinné väzby a jediným dôvodom, pre ktorý

v predchádzajúcom období žila na Slovensku, bolo manželstvo s otcom mal., no tento dôvod

po rozvode manželstva odpadol. V čase rozhodovania súdu o predbežnom opatrení, matka

bola v trvalom pracovnom pomere u zamestnávateľa v Českej republike, ktorý hrozil

skončením pracovného pomeru ak matka po udelenom neplatenom voľne nenastúpi

do práce. Prípad sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade je však zásadne odlišný,

ako na to bolo poukázané, už v ústavnej sťažnosti. Obaja rodičia mal. sú slovenskí

štátni občania, na Slovensko sa vrátili po určitom pracovnom pobyte v Českej republike,

s rozhodnutím uzatvoriť manželstvo a založiť rodinu. Matka mal. má rovnako ako

otec všetky rodinné väzby na Slovensku. Ako vyplýva z dokazovania pred všeobecnými

súdmi, počas celého konania o udelenie súhlasu s vysťahovaním sa matka snažila

preukázať, že má možnosť pracovať v Prahe, a pokiaľ ide o jej záujem zamestnať

sa na Slovensku, nepreukázala nijakým spôsobom, že by sa o získanie trvalého pracovného

uplatnenia skutočne usilovala. Matka nepredložila žiadne dôkazy o tom, že by sa skutočne

o trvalé pracovné uplatnenie v Slovenskej republike, zaujímala. Tento postoj nesporne

súvisí s matkiným postojom k Prahe, ako jedinej alternatíve jej spokojnosti. Nie je

uveriteľné, že by v situácii, kedy sa miera nezamestnanosti na Slovensku dlhodobo pohybuje

na úrovni 5 %, nebolo možné si pre matku nájsť primerané pracovné uplatnenie.

Skutočnosť, je však taká, že matka celé 4 roky, odkedy bola nútená vrátiť sa s mal.

na Slovensko, považuje za provizórium.

Ako na to však bolo poukázané, už v ústavnej sťažnosti, v situácii, keď matkiným

odchodom do zahraničia by bolo zároveň zmenené aj bydlisko dieťaťa, nie je možné

favorizovať subjektívnu predstavu matky o tom, kde sa chce pracovne uplatniť na úkor práv

tak mal. dieťaťa, ako aj druhého z rodičov. K tejto otázke sa sťažovateľ v 1. rade

a sťažovateľ v 2. rade rozsiahlo vyjadrili vo svojej ústavnej sťažnosti a v celom rozsahu

na jej obsah poukazujú.».

K vyjadreniu kolízneho opatrovníka sťažovatelia uviedli:

«Z vyjadrenia kolízneho opatrovníka zo dňa 4. 11. 2019, vyplýva, že napriek tomu,

že ho súd ustanovil na zastupovanie mal. , v predmetnom konaní, názor mal. dieťaťa

kolízny opatrovník zisťoval prostredníctvom matky, inak povedané, matka konštatovala,

čo mal. chce a aký má názor na vysťahovanie.

Pre takýto postup kolízneho opatrovníka je ťažko možné nájsť akékoľvek vysvetlenie.

Z vyjadrenia kolízneho opatrovníka však vyplýva, že mal. je plne integrovaný

do školského prostredia, má ďalšie mimoškolské aktivity, v škole sa mu darí, a je spokojný.

Tento stav zásadným spôsobom spochybňuje autentickosť údajného názoru mal.

reprodukovaného matkou, o tom, že naďalej chce skutočne žiť v Prahe,

kde „má kamarátov.“ Je skutočne povšimnutia hodné, že po roku návštevy školy, v ktorej

sa mal. cíti dobre, a darí sa mu v nej, sa matka nezmieni o kamarátoch v škole, ale

opakovane prízvukuje existenciu kamarátstiev z niekoľkomesačného pobytu mal. Dieťaťa

v Prahe, vo veku, keď mal 3 roky.

Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade sú toho

názoru, že ich sťažnosť je v plnom rozsahu opodstatnená a navrhujú, aby jej Ústavný súd

Slovenskej republike vyhovel v celom rozsahu.»

26. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

27. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 16. októbra 2019 bol schválený Dodatok č. 1

k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 (ďalej len ,,rozvrh práce“), ktorý nadobudol účinnosť 17. októbra

2019. V zmysle tohto rozvrhu je Mojmír Mamojka (sudca spravodajca) členom tretieho

senátu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 7 rozvrhu práce veci, na ktorých

prerokovanie boli od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019 príslušné prvý senát ústavného

súdu alebo druhý senát ústavného súdu v zložení platnom v období od 26. apríla 2019

do 16. októbra 2019 a v ktorých bolo v tomto období vydané rozhodnutie o prijatí návrhu

na ďalšie konanie, prerokujú tieto senáty v pôvodnom zložení (platnom v období

od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019). Prvý senát ústavného súdu v rozhodnom období

pracoval v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír

Mamojka. Vzhľadom na uvedené rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn.

prvý senát ústavného súdu v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto

nálezu.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

28. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

29. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

30. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru o právach dieťaťa každé dieťa je ihneď po narodení

zaregistrované a má od narodenia právo na meno, štátnu príslušnosť, a podľa možností

právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. 2. Štáty,

31. Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému prístup

k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (porov. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(porov. v tomto zmysle , , , ).

32. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to,

či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí

inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam

vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi

inštančne nižších súdov (porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12.

1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5.

2001, bod 2).

IV.

Právne posúdenie ústavnej sťažnosti

33. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

sťažovateľov rozsudkom krajského súdu, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu

tak, že krajský súd nahradil súhlas sťažovateľa s vysťahovaním maloletého do Českej

republiky. Podľa sťažovateľa krajský súd, hoci to v odôvodnení svojho rozhodnutia

deklaruje, v skutočnosti nezohľadnil najlepší záujem maloletého, ale naopak, vymenúval

dôvody na vysťahovanie na strane matky. V napadnutom rozhodnutí nemožno podľa názoru

sťažovateľov nájsť spôsob, akým sa krajský súd vyrovnal so základnými kritériami

pre určenie najlepšieho záujmu maloletého. Z rozsudku krajského súdu tiež nie je zrejmé,

ako sa vyrovnal s vykonanými dôkazmi, najmä so znaleckým posudkom

a tiež so znaleckým posudkom ustanovenej znalkyne ,

ktorý obsahoval zásadné vysvetlenia postoja maloletého k vysťahovaniu, zistenia týkajúce

sa ovplyvňovania maloletého matkou a zhodnotenie najlepšieho záujmu maloletého.

Z rozsudku krajského súdu nemožno identifikovať ani dôvody, pre ktoré by nevysťahovanie

maloletého bolo v rozpore s jeho najlepším záujmom. Krajský súd, naopak, prihliadol

bez všetkého na názor maloletého, ktorý síce deklaroval túžbu vysťahovať sa do cudziny,

avšak nevysporiadal sa s autentickosťou prezentovaného názoru vzhľadom na vek

maloletého, ako aj závery vyplývajúce zo znaleckého dokazovania.

34. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia považoval za preukázané, že nie je v záujme maloletého vysťahovanie

do Českej republiky, keďže maloletý sa narodil na Slovensku, má tu rodinu a zázemie

a je sociálne adaptovaný na aktuálne životné prostredie. Súd prvej inštancie konštatoval,

že vysťahovaním maloletého by došlo k výraznému obmedzeniu styku sťažovateľa

s maloletým, čo by dieťa ovplyvnilo v negatívnom slova zmysle. Súd prvej inštancie

prihliadol na záujem maloletého, ktorý v konaní pred kolíznym opatrovníkom vyslovil svoj

záujem odsťahovať sa do Prahy s matkou, ale vychádzajúc najmä zo záverov znaleckého

posudku (okresným súdom ustanovenej znalkyne) toto želanie

vyhodnotil ako rozporné s jeho najlepším záujmom. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí,

vychádzajúc výlučne z dokazovania vykonaného okresným súdom, naopak konštatoval

neexistenciu vážnych dôvodov, pre ktoré by nebolo v záujme ďalšej výchovy maloletého,

aby sa matka s maloletým vysťahovala do Českej republiky, kde vlastní byt a má sľúbené

lukratívnejšie pracovné miesto, teda dôjde k zlepšeniu jej životných pomerov,

čo v konečnom dôsledku je aj v záujme maloletého. Krajský súd tiež zohľadnil stanovisko

kolízneho opatrovníka, ktorý navrhol vyhovieť návrhu matky a prihliadol na názor

maloletého. Odvolací súd ďalej uviedol, že vysťahovaním sa maloletého sa objektívne sťaží

styk sťažovateľa s maloletým, avšak ide o odsťahovanie do „blízkej cudziny“, a preto

neexistuje žiadna zásadnejšia prekážka, ktorá by bránila sťažovateľovi v realizácii styku

s maloletým. Krajský súd napokon, poukazujúc na najlepší záujem maloletého, zmenil

rozsudok okresného súdu a nahradil súhlas sťažovateľa s vysťahovaním maloletého

do Českej republiky, teda dospel k opačnému právnemu názoru.

35. Ústavný súd už judikoval (, , ),

že všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť

príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to,

aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Pokiaľ všeobecný súd dospeje

k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie

všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s a s

ods. 1 dohovoru (). Z judikatúry ústavného súdu () ďalej

vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že uvedené východiská je všeobecný súd povinný zohľadňovať

o to viac v situácii, pokiaľ mení rozhodnutie súdu nižšej inštancie, ku ktorému dospel

na základe dokazovania vykonaného týmto súdom.

36. Podľa jedného zo základných princípov mimosporového procesu vyjadreného

v ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná

súd v jeho „najlepšom záujme“. Inými slovami, objektívnym explicitne stanoveným

zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého je „záujem maloletého dieťaťa“,

čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú

výchovu a starostlivosť a tomuto právu zodpovedajúcemu základnému právu obidvoch

rodičov na starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný

nielen v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie,

výživu a všestranný vývoj dieťaťa v zmysle ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a) zákona

o rodine. Pokiaľ teda ide o záujem maloletého dieťaťa, súd musí tento vyhodnocovať

a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne, ale s ohľadom na in concreto okolnosti

spočívajúce v danosti prípadne v absencii nielen „technických“ podmienok na výchovu,

starostlivosť a všestranný vývoj maloletého (bytové predpoklady, dochádzka do školy alebo

na voľnočasové aktivity, lekárska starostlivosť a pod.), ale aj vzhľadom na emocionálne

(či už pozitívne alebo negatívne) väzby maloletého ku každému z rodičov, tobôž,

ak o kvalite týchto väzieb vypovedá nestranné znalecké posúdenie.

37. Pokiaľ má všeobecný súd prihliadať na najlepší záujem maloletého v každom

štádiu súdneho konania a ten má stáť nad všetkým ostatným, tak nemožno súhlasiť

s rozsudkom krajského súdu, ktorý akoby záujem jedného z rodičov (matky) povýšil nad

záujem dieťaťa, hoci vo všeobecnej rovine deklaroval, že svoje rozhodnutie založil

predovšetkým na rešpektovaní záujmu maloletého, poukazujúc na jeho postoj prezentovaný

pred kolíznym opatrovníkom. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že v čase rozhodovania

okresného súdu mal maloletý sedem rokov. Takýto vek dieťaťa, i keď nadpriemerne

rozumovo a vôľovo vyspelého, vo svojej podstate spochybňuje jeho spôsobilosť dostatočne

vyhodnotiť, o akú zmenu by v jeho živote v prípade presťahovania sa do Prahy išlo.

Uvedené závery napokon vyplynuli aj s nestranného znaleckého dokazovania nariadeného

okresným súdom, s ktorými sa odvolací súd absolútne nevysporiadal, hoci okresným súdom

ustanovená znalkyňa spochybnila jednu z najpodstatnejších okolností ‒autentickosť

názorov maloletého v otázke vysťahovania sa, keď maloletý kopíruje najmä matkin

premotivovaný postoj k Prahe ako jedinej alternatíve pre jej ukotvenie. Krajský súd tiež

poukázal na skutočnosť, že maloletý dôverne pozná prostredie, do ktorého sa má

odsťahovať, čo malo vyplynúť z jeho pobytu v Prahe v období od augusta 2015 do januára

2016. V uvedenom krátkom časovom období mal maloletý len tri roky, a preto i táto

okolnosť sa nejaví pre právny záver krajského súdu o nahradení súhlasu sťažovateľa

s vysťahovaním ako významná. Naopak, krajský súd opomenul vysporiadať sa s aktuálnou

situáciou maloletého, ktorý aj podľa vyjadrenia kolízneho opatrovníka je adaptovaný

na sociálne prostredie, v ktorom žije.

38. Ústavný súd konštatuje, že pri posúdení otázky najlepšieho záujmu maloletého

bolo úlohou krajského súdu venovať náležitú pozornosť odborným záverom znaleckého

posudku, teda sa s nimi oboznámiť s náležitým porozumením a následne ich vyhodnotiť

z hľadiska posúdenia najlepšieho záujmu maloletého, a to v kontexte s ostatnými

vykonanými dôkazmi. Ako vyplýva z predloženého rozsudku krajského súdu, požiadavka

oprieť prijatý právny záver svojho rozhodnutia o konzistentné a logické dôvody nebola

krajským súdom zvládnutá dostatočne.

39. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudok krajského súdu

nespĺňa ústavné atribúty náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom má súd

reagovať na podstatné argumenty. Rozsudok krajského súdu nedáva jasné a zrozumiteľné

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, a preto ústavný súd konštatuje, že došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

40. Keďže sťažovatelia nedostali v napadnutom rozhodnutí krajského súdu

relevantné odpovede na podstatné argumenty, ktorými namietali porušenie svojich práv

na ochranu rodinného a súkromného života, došlo aj k porušeniu ich základného práva

podľa a dohovoru, ako aj k porušeniu práva maloletého

podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Tiež je nesporné, že napadnutým

rozhodnutím došlo aj k sťaženiu výkonu rodičovských práv, a preto ústavný súd rozhodol

aj o porušení základného práva na rodičovskú starostlivosť podľa (bod 1

výroku tohto nálezu).

Zrušenie napadnutého rozhodnutia

41. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

42. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

43. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

44. Ústavný súd po vyslovení porušenia práv sťažovateľov rozsudkom krajského

súdu zrušil predmetné napadnuté rozhodnutie v zmysle § 133 ods. 2 zákona o ústavnom

súde (bod 2 výroku tohto nálezu). Úlohou krajského súdu preto bude jasným, korektným

a zrozumiteľným spôsobom vysporiadať sa so všetkými podstatných skutočnosťami danej

právnej veci a opätovne rozhodnúť v rámci odvolacieho konania, majúc na zreteli

predovšetkým najlepší záujem maloletého.

45. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti požadujú aj to, aby ústavný súd zakázal

krajskému súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľov.

46. Predpokladom vyslovenia zákazu pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd ústavným súdom podľa je existencia

trvajúceho faktického zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa, ak proti nemu

smeruje ústavná sťažnosť, ktorej ústavný súd vyhovel. Vzhľadom na to, že sťažnosť

sťažovateľov napáda rozhodnutie krajského súdu, pri ktorom ústavný súd konštatoval

porušenie označených práv a z toho dôvodu rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie, možno konštatovať, že na vec sťažovateľov nie je aplikovateľný § 132

ods. 3 písm. c) pre rozdielnosť predmetu konania pred ústavným

súdom, keďže k porušeniu práv sťažovateľov nedošlo faktickým zásahom orgánu verejnej

moci, ale jeho rozhodnutím a jemu predchádzajúcim postupom.

47. Navyše, zrušením rozsudku krajského súdu sa dosiahlo odstránenie protiprávneho

stavu. Nie je dôvodné vyslovovať osobitným výrokom nálezu okresnému súdu zákaz

porušovania označených práv do budúcna, keďže požiadavka zákonnosti a ústavnosti

postupu súdu je integrálnou súčasťou jeho činnosti.

48. Na základe uvedených skutočností ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti

nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Trovy konania

49. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

50. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

51. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za 3 úkony

právnej služby vykonané v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej

sťažnosti a vyjadrenie z 11. decembra 2019).

52. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2018 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške

980 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 163,33 € a jedna

stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,80 €), pričom výšku základnej

sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u oboch

sťažovateľov o 50 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých

osôb“. Sťažovateľom tak patrí ako náhrada trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej

služby v celkovej výške 548,82 € bez DPH (bod 3 výroku tohto nálezu).

53. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

54. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu