Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 99/2014
PDF · 184.74 KB
No categories available
III. ÚS 99/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť V. K., zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Serekom,
Závodná 288, Nižná, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co/136/2013 zo 4. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. novembra 2013 doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co/136/2013 zo 4. septembra
2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“), predmetom ktorého bolo
„určenie, že nehnuteľnosť – pozemok zobrazený ako KN - E parcela č..., záhrady vo výmere
40 m², zapísaný na LV... patrí do novobjaveného dedičstva po právnych predchodcoch
sťažovateľa.
Vlastnícke právo svojich právnych predchodcov sťažovateľ odvodzoval od zápisu v
pozemkovej knihe a následného zákonného dedenia.
Spornou otázkou v tomto konaní bola práve identifikácia pôvodnej pk parcely č...
zapísanej v pk protokole č... na právneho predchodcu žalovanej v rade 1/ R. K...!“.
Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 4 C/44/2010-440 z 18. októbra 2012 tak,
„že žalobný návrh zamietol, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevyjadril ku
skutočnosti, že zápis spornej katastrálnej parcely č... podľa pozemnostného hárku svedčal
práve právnym predchodcom žalobcov, do ktorých dedičstva žalobcovia žiadali určiť, že
sporný pozemok patrí, uspokojil sa len s identifikáciou vykonanou podľa diela ROEP, ktorá
sporný pozemok KN-E parcela č... identifikovala ako časť pôvodnej pk parcele č... a najmä
z dôvodu absencie nadobúdacieho titulu v prospech právnych predchodcov žalobcov,
žalobný návrh v celom rozsahu zamietol.“.
O podanom odvolaní z 26. novembra 2012 rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom tak, že predmetný rozsudok okresného súdu potvrdil.
Krajský súd sa však podľa sťažovateľa «nezaoberal otázkou správnosti identifikácie
pôvodných pk parciel podľa parciel pozemkového katastra, keď sporný pozemok parc. č...
bola v katastrálnom stave v držbe právnych predchodcov žalobcov ako pozemnoknižných
vlastníkov pk parcele č... a ... a vyhotoviteľom ROEP napriek tomu bola táto parcela...
pridelená k pk vlastníkovi pk parcele č... Bolo v kompetencii odvolacieho súdu rozhodnutie
súdu prvého stupňa podľa vyššie uvedeného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie s
poukazom na ust. § 221, ods. 1, písm. h) O. s. p. a nariadiť mu vykonanie znaleckého
dokazovania na účely presnej identifikácie predmetných pk parciel podľa stavu daného
pozemkovým katastrom...
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nie je dostatočne zrejmé,
prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu sťažovateľa v odvolaní voči
prvostupňovému rozhodnutiu a prečo nepovažuje vyššie uvedené námietky sťažovateľa za
opodstatnené. Preto je podľa nášho názoru takéto rozhodnutie nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov. Predmetné rozhodnutie nedáva dostatočné záruky, že bolo vydané
spôsobom neporušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivé súdne konanie.
Súdy vôbec vo svojich rozhodnutiach nehodnotili evidenciu v pozemkovom katastri
na strane jednej a pozemnoknižnú evidenciu na strane druhej, hoci na ňu sťažovateľ
odkazoval a nevysporiadali sa vo svojich rozhodnutiach so skutočnosťou, že podľa
evidencie pozemkového katastra bola sporná parcela č... vedená v prospech právnych
predchodcov sťažovateľa a ostatných žalobcov.
Domnievame sa, že v prípade, ak by súd nariadil znalecké dokazovanie odôvodňujúc
potrebu vykonania tohto dôkazu práve na podklade predmetnej evidencie nehnuteľností v
pozemnostných hárkoch a pozemkovom katastri, ktorá svedčala v prospech právnych
predchodcov žalobcov a sporná nehnuteľnosť by bola znalecky identifikovaná ako vzniknutá
z pk parcely ... a nie z pk parcely ... tak, ako ju identifikoval vyhotoviteľ diela ROEP, mohol
byť žalobný návrh sťažovateľa ako jedného zo žalobcov dôvodný. Išlo teda o námietku,
ktorá bola podstatná pre meritórne rozhodnutie vo veci a bolo potrebné, aby sa s touto
námietkou súd právne relevantným spôsobom vo svojom rozhodnutí vysporiadal. Právnym
predchodcom žalobcov svedčal podľa zápisov v pozemkovej knihe nadobúdací titul práve
na pk parcely č... a ...».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať vo veci takéto
rozhodnutie:
„1. Základné právo sťažovateľa V. K.… priznané v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru… rozsudkom Krajského súdu Žilina so sp. zn.: 6 Co/136/2013
zo dňa 04. 09. 2013 porušené bolo.
2. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: 6 Co/136/2013 zo dňa
04. 09. 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi V. K. trovy právneho
zastúpenia… v celkovej výške 275,94 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný
súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis III. ÚS 268/05).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, a podstatou jeho námietok je nesúhlas s odôvodnením
napadnutého rozsudku, v ktorom sa krajský súd podľa jeho názoru nevysporiadal s
argumentáciou ním predloženou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, nevykonal
riadne dokazovanie a nedal presvedčivú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods.
1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne
zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci
zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť
prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky
spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j.
na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania
na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento
argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. III. ÚS 284/08).
Za súčasť označeného základného práva však nemožno považovať aj povinnosť súdu
vykonať všetky dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože
princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou
spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho
uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (m. m. III. ÚS 417/2013). Právo na spravodlivý
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Krajský súd sa v rozsudku, ktorým rozsudok okresného súdu v časti výroku
napadnutého odvolaním potvrdil, v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku
okresného súdu č. k. 4 C/44/2010-440 z 18. októbra 2012 (citoval z neho na strane 2,
strane 3 a strane 4 svojho rozsudku) a s odkazom na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku uviedol:
„Námietka navrhovateľov o nesprávnosti záverov prvostupňového súdu vo vzťahu k
zápisu a rozdeleniu parciel PK č... a ... neobstojí. Je síce pravdou, že vo vložke ... (pod...) je
zápis z roku 1912, že pôvodná parcela PK sa rozdeľuje na PK ... a ..., ale ďalší zápis vo
vložke ... (pod...) svedčí o tom, že Z. K., rod. Č. darovacou zmluvou z 09. 01. 1928 (č. d.
28/1928) darovala PK parcelu ..., t. j. sporný pozemok právnemu predchodcovi odporkyne v
rade 1/ O. K., po ktorom označený pozemok nadobudli na základe D 27/1955 zo dňa 16. 05.
1955 manželka M. K., rod. P. (v jednej polovici) a syn L. K. (v jednej polovici) a na základe
D 556/1972 zo dňa 25. 04. 1975 L. K. v celosti, po ktorom na základe 5 D 216/2010
nadobudla dedením sporný pozemok odporkyňa v rade 1/. Z uvedeného je zrejmé, že sporný
pozemok bol viac ako 80 rokov vlastnícky vedený na právnych predchodcov odporkyne v
rade 1/, ktorá je v súčasnej dobe aktuálne vedená ako jeho vlastnícka. Odvolací súd
považuje zároveň za správne závery prvostupňového súdu, že navrhovatelia nepreukázali,
že by oni sami alebo ich právni predchodcovia si niekedy v minulosti robili nárok na
vlastníctvo k spornému pozemku. Za uvedenej situácie a pokiaľ sa navrhovatelia domáhali
určenia, že ich právni predchodcovia O. K. (zomrelý dňa ...), Z. K. (zomrelá dňa ...), J. K.
(zomrelý ...), P. K. (zomrelý ...) a J. K. (zomrelý ...) boli ku dňu svojej smrti spoluvlastníkmi
sporného pozemku, skutočnosť, že sa tak stalo titulom ich oprávnenej držby, nebola ani
podľa odvolacieho súdu preukázaná. Pokiaľ sa navrhovatelia v podanom odvolaní
odvolávali na kúpnu zmluvu zo dňa 26. 01. 1910 ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva
k spornému pozemku, odvolací súd uvádza, že označená zmluva je uvedená v protokole ...,
kde je zapísaná PK parcela č..., t. j. nemá vzťah k spornému pozemku, ktorý bol vytvorený z
PK parcele č... Neobstojí ani námietka navrhovateľa v rade 1/, že ohliadka zo dňa 17. 10.
2011 nemohla byť vykonaná z dôvodu, že pre hospitalizáciu požiadal ojej odročenie. Zo
spisového materiálu je zrejmé, že právny zástupca navrhovateľa v rade 1/ bol na ohliadke
prítomný a naviac ohliadka nebola z hľadiska záverov prvostupňového súdu dôkazom, ktorá
by ovplyvnila napadnutý rozsudok. Pokiaľ navrhovatelia nakoniec namietali, že okresný súd
si nesplnil povinnosť podľa § 118 ods. 2 O. s. p., odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako
všeobecné konštatovanie, nakoľko bližšie neuviedli, ktoré právne významné skutkové
tvrdenia mal okresný súd uviesť účastníkom ako zhodné, resp. sporné a aký to malo vplyv
na výsledok predmetného sporu. Naviac odvolací súd dospel k záveru, že nejde o vadu,
ktorá by v prejednávanej veci mala za následok nesprávne právne posúdenie veci.“
Ústavný súd k tomu uvádza, že nie je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia
všeobecných súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich z nimi vykonaných
dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických pochybení v procese
vykonávania a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledky hodnotenia dôkazov
a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú pravidlám právnej a formálnej
logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý rámec ako podklad na rozhodnutie
(m. m. I. ÚS 230/2013). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že jeho úlohou nie je
pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo
právnymi omylmi všeobecných súdov. Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie
je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu
z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej
udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 325/08, III. ÚS 462/2012).
Sťažovateľove námietky týkajúce sa nedostatkov odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu a spočívajúce v tom, že v napádanom rozsudku krajského súdu
nebolo odpovedané na všetky ním predkladané argumenty (odvolacie dôvody),
neodôvodňujú zásah ústavného súdu, keďže z napadnutého rozhodnutia v spojení
s rozsudkom okresného súdu vyplýva, že konajúce súdy sa zaoberali všetkými kľúčovými
otázkami sporu.
Na naplnenie princípov spravodlivého procesu sa ani nevyžaduje, aby v odôvodnení
rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument procesnej strany, ale len na argument,
ktorý je pre rozhodnutie kľúčový. Ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia spĺňa nároky kladené na rozhodnutia odvolacích súdov platnými
procesnoprávnymi predpismi (§ 157 a § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)
a sťažovateľom formulované námietky nie sú spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť
rozsudku krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Navyše, zo samotného predmetu konania vyplýva, že ide o malichernú vec (o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vo výmere 40 m², ktorá má trhovú hodnotu podľa
právneho zástupcu sťažovateľov vyjadrenú v odvolaní proti rozsudku okresného súdu iba
480 € a sťažovateľ bol pritom iba jedným zo siedmich spoluvlastníkov - žalobcov).
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd hodnotí predmetnú sťažnosť vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2014