Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)III. ÚS 462/2012
PDF · 356.93 KB
No categories available
III. ÚS 462/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť S., M., zastúpeného obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., M.,
v mene ktorej koná advokát JUDr. M. H., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi
podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/204/2010 zo 16. septembra
2010 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo
57/2011 z 19. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012
doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného
práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/204/2010 zo 16.
septembra 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 57/2011 z 19. januára
2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje procesné pochybenia Okresného súdu
Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v jeho právnej veci poukazujúc na obsah jeho
odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. 3 C/14/2007-415 z 18. marca 2010 (ďalej aj
„rozsudok okresného súdu“), podľa ktorého okresný súd nesprávne určil, že dobrovoľná
dražba realizovaná na základe návrhu sťažovateľa je neplatná. V odvolaní poukazoval
na obsah § 40a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa neplatnosti právneho úkonu
nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil, z čoho sťažovateľ odvodil záver o nesprávnom
právnom posúdení veci a namietal tiež nevykonanie ním navrhovaných dôkazov (výsluch
poštovej doručovateľky, resp. zamestnanca banky, v prospech ktorej bolo v súvislosti
s vydražovaným bytom zriadené záložné právo, nepredloženie dražobného spisu). Súčasne
tvrdil, že vo veci nebolo rozhodnuté zákonným sudcom, ako aj na skutočnosť, že sa okresný
súd dopustil procesného pochybenia majúceho charakter odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, že okresný súd žiadosti právneho zástupcu
o odročenie pojednávania nevyhovel, vec prejednal a napokon vo veci rozhodol.
Nadväzne na to sťažovateľ opisuje pochybenia krajského súdu v ním realizovanom
odvolacom konaní, v ktorom sa podľa neho krajský súd nevysporiadal so sťažovateľom
tvrdeným porušením práva na zákonného sudcu a práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom
(nesprístupnenie zápisnice z výsluchu), ďalej so sťažovateľom tvrdenou nevierohodnosťou
výpovede jednej zo svedkýň vzhľadom na jej príbuzenský vzťah k navrhovateľom v konaní,
ako aj s námietkou, že neboli vykonané všetky navrhnuté dôkazy. Podľa názoru sťažovateľa
je odôvodnenie rozsudku krajského súdu arbitrárne a obsahuje nesprávne skutkové
tvrdenia.
Vzhľadom na potvrdzujúci výrok rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ proti
tomuto rozhodnutiu dovolanie, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 57/2011
z 19. januára 2012 odmietol pre jeho neprípustnosť. Sťažovateľ namieta nevysporiadanie sa
najvyššieho súdu s tvrdením, že jeho právnemu zástupcovi okresný súd neumožnil
po skončení dokazovania zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci,
hoci požiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, a rovnako tak
nevysporiadanie sa ani s jeho argumentáciou týkajúcou sa oprávnenosti dôvodov na
odročenie pojednávania 18. marca 2010.
Na základe uvedených skutočností krajský súd aj najvyšší súd podľa názoru
sťažovateľa porušil ním označené práva zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny, pričom
poukázal na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 350/08, II. ÚS 136/08,
II. ÚS 283/09 a II. ÚS 287/2010).
Sťažovateľ preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal
vo veci rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva sťažovateľa „na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“, ďalej základného práva „na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy..., resp. na nestranného a nezávislého sudcu podľa čl. 6 ods. 1
prvej vety Dohovoru...“, základného práva „na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa
čl. 47 ods. 2 Ústavy...“ a základného práva „na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 2 Ústavy... v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy...“ rozsudkom krajského súdu, ako aj
uznesením najvyššieho súdu vrátane postupu, ktorý vydaniu týchto rozhodnutí predchádzal.
Súčasne žiada zrušiť rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátiť
na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1
ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a im porovnateľného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne, keďže medzi nimi
niet zásadných odlišností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť
súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že
výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je
kontrolovateľné.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
V súvislosti s rovnosťou strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy už ústavný súd
uviedol, že podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho
súdneho konania (osobitne sporového konania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti,
ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo
procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom
a ktorý z účastníkov je žalovaný (m. m. I. ÚS 416/2010). Rovnosť účastníkov konania ako
prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého majú všetci účastníci
konania rovnaké postavenie, pod ktorým možno rozumieť iba také postavenie, ktoré
zabezpečí spravodlivý proces. Uvedená požiadavka zaručuje pre každú stranu v procese
mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučuje mať možnosť podstatnej
výhody voči protistrane (m. m. IV. US 211/07, III. ÚS 139/08).
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co/204/2010 zo 16. septembra
2010
Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 a nasl. ústavy už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade
procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota
sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 body 51, 53 a 54). Keďže najvyšší súd dovolanie
sťažovateľa z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti odmietol, ústavný súd považoval
za nevyhnutné preskúmať aj ústavnú akceptovateľnosť rozsudku krajského súdu, a to pokiaľ
išlo o sťažovateľove námietky, ktoré nemožno subsumovať pod dovolací dôvod ustanovený
v § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom, ktorého existencia bola
vo vzťahu ku konaniu a rozsudku krajského súdu skúmaná v rámci dovolacieho prieskumu
realizovaného najvyšším súdom.
K námietkam sťažovateľa voči rozsudku krajského súdu, ktoré majú relevantnú
súvislosť vo vzťahu k posúdeniu vady konania spočívajúcej v odňatí možnosti účastníkovi
konať pred súdom, patrí námietka porušenia procesnej možnosti sťažovateľa vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom z dôvodu nesprístupnenia zápisnice o výsluchu
vykonaného dožiadaným súdom a námietka vykonania pojednávania v neprítomnosti
právneho zástupcu sťažovateľa napriek jeho ospravedlneniu a doručeniu žiadosti
o odročenie pojednávania.
Podstatou ostatných námietok sťažovateľa voči postupu a rozsudku krajského súdu,
ktoré bolo potrebné podrobiť ústavnému prieskumu, je jeho nespokojnosť s nevykonaním
ním navrhnutých dôkazov (výsluch pracovníka banky, oboznámenie sa s dražobným
spisom), ako aj s vyvodením skutkových záverov na základe nedostatočne vykonaného
dokazovania (predovšetkým záveru, že navrhovatelia sa v mieste doručovania poštových
zásielok súvisiacich s dražbou nezdržiavali).
S prihliadnutím na tieto námietky sa najskôr žiada citovať túto relevantnú časť
odôvodnenia rozsudku krajského súdu:
„Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver
a svoje rozhodnutie i náležitým z vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.
Vlastnícke právo je základným vecným právom, je právom absolútnym, ktoré pôsobí
voči všetkým a zodpovedá mu povinnosť všetkých ostatných subjektov nerušiť vlastníka vo
výkone jeho práva k veci. Vlastnícke právo možno obmedziť a odňať iba z dôvodov,
uvedených v zákone, preto i k odňatiu, resp. strate vlastníctva vlastníka k veci postupom
podľa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách je treba venovať náležitú pozornosť a
dbať, aby sa dôsledne dodržal účel a samotné znenie zákona, aby sa zabezpečili všetky
práva vlastníka predmetu dražby, ktoré mu podľa tohto zákona patria.
Správne preto pokiaľ navrhovatelia v návrhu namietali porušenie ust. § 10 ods. 1,
§ 12 zákona č. 527/2002 Z. z. a v konaní bolo preukázané, že dražobník, ktorý dobrovoľnú
dražbu vykonával, zásielky navrhovateľom síce doručoval, avšak nie na adresu, kde sa
trvalé zdržiavajú, ale na adresu ich trvalého bydliska, podľa údajov, zapísaných v katastri
nehnuteľností a že znalkyňa neohodnotila pre účely dražby nehnuteľnosť navrhovateľov, ale
iný byt, nachádzajúci sa v bytovom dome, okresný súd konštatoval, že došlo k porušeniu
poukazovaných zákonných ustanovení a určil neplatnosť dražby. V tomto smere sa krajský
súd plne stotožnil s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného súdu.
Pokiaľ i odporca v rade 2/ v podanom odvolaní poukazoval na záväznosť,
hodnovernosť údajov katastra nehnuteľností s tým, že navrhovatelia v konaní opak
nepreukázali, považoval krajský súd za potrebné uviesť, že v danom prípade adresa
trvalého bydliska nie vždy musí byť totožná s bydliskom, kde sa fyzická osoba trvalé
zdržiava. Už tým. že predmetom dražby bol byt, nachádzajúci sa v M. na ul. R. a nie
nehnuteľnosť, nachádzajúca sa v T., mohol dôvodne dražobník predpokladať, že sa
navrhovatelia 1/, 2/ trvalé zdržiavajú v byte v M. na ul. R. a v tomto smere je úplne
irelevantné, či boli upovedomovaní o tom, že na adresu v T. im chodia nejaké zásielky a sú
im doručované nejaké písomnosti. Nemožno prehliadnuť, že ust. § 10 ods. 1 zák. č.
527/2002 Z. z. odkazuje na primerané použitie ustanovení § 45 až 50 O. s. p., ktoré
upravujú doručovanie zásielok v konaní pred súdom.
Pre účinnosť náhradného doručenia zásielky určenej do vlastných rúk (§ 47 ods. 2 O.
s. p.) sa vyžaduje, aby sa adresát v mieste doručovania v čase doručovania zásielky
zdržiaval a mal tak reálnu možnosť zásielku si bezprostredne prevziať alebo vyzdvihnúť.
Podmienkou pre účinnosť náhradného doručenia do vlastných rúk nie je teda, či
adresátovi bolo niekým oznámené, že sú mu doručované zásielky na nejakú adresu, ale aby
sa sám na adrese doručovania v čase doručovania zásielky zdržiaval. Nie je tu ani
významné, či ide o adresu trvalého alebo prechodného pobytu, adresu zistenú z údajov
katastra.
Je nepochybné, že znalkyňa neohodnotila predmet dražby, ale inú nehnuteľnosť.
Došlo tým k porušeniu ust. § 12 zák. č. 527/2002 Z. z., z ktorého jednoznačne vyplýva, že
cena predmetu dražby musí byť určená znaleckým posudkom. Znamená to, že pokiaľ sa pri
samotnej dražbe vychádzalo síce zo znaleckého posudku, ale z ocenenia inej nehnuteľnosti
ako nehnuteľnosti navrhovateľov 1/, 2/, nebola ani cena predmetu dražby určená zákonným
spôsobom.
V nadväznosti na uvedené krajský súd nepovažoval za potrebné vykonať dôkazy,
navrhované odporcom v rade 2/ a zastal názor, že ani tým, že okresný súd požadoval od
odporcu v rade 2/ finančné prostriedky za oboznámenie s výpoveďou svedkyne L.,
nespôsobil nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej.“
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Ústavný súd
aj vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 373/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie
tvoria jeden celok.
Krajský súd vo svojom odôvodnení posúdil okresným súdom vykonané dokazovanie
za dostatočné pre vyvodenie jeho právnych záverov a rozhodnutie okresného súdu
považoval za „náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom“ odôvodnené. Tým sa krajský súd
stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktorý aj podľa názoru ústavného súdu
obsiahlo a podrobne opísal vykonané dokazovanie, úvahy ktorými sa riadil pri hodnotení
dôkazov, ako aj skutkové okolnosti, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie. Okresný súd
v odôvodnení svojho rozsudku s poukazom na výpoveď navrhovateľmi navrhnutej
svedkyne, potvrdenie Mestského úradu M. a potvrdenia základnej školy s materskou školou
o dochádzke dieťaťa navrhovateľov zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov považoval za
preukázanú skutočnosť, že navrhovatelia sa v čase doručovania písomností dražobnou
spoločnosťou zdržiavali v mieste svojho trvalého bydliska, z čoho nepochybne vyplýva, že
vykonanie ďalších dôkazov navrhnutých právnym zástupcom sťažovateľa týkajúcich sa
tejto skutkovej okolnosti už okresný súd pre ustálenie svojich právnych záverov
nepovažoval za potrebné.
Zohľadňujúc uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie
právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych
požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti
(m. m. IV. ÚS 325/08). Sťažovateľom namietaný rozsudok krajského súdu hodnotí ústavný
súd ako ústavne akceptovateľný a v okolnostiach prípadu dostatočne odpovedajúci
na rozhodujúce skutkové a právne otázky. Pre realizáciu základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie postačuje, ak odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu dostatočne objasní právny základ rozhodnutia veci, pričom neúspech
účastníka v konaní nemožno považovať za porušenie označených základných práv.
Namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje ani znaky zrejmého omylu konajúceho
súdu, ktorý by popieral podstatu práva na spravodlivý proces, prípadne že by krajský súd
neaplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov platných v Slovenskej republike.
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na zákonného sudcu (t. j. že
vo veci nebolo rozhodnuté zákonným sudcom), ústavný súd poukazuje na možnosť
sťažovateľa argumentovať touto okolnosťou v dovolacom konaní uplatniac pritom ako
dovolací dôvod existenciu procesnej vady podľa § 237 písm. g) OSP, t. j. že rozhodoval
vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený. Ústavný súd však zistil, že v podanom
dovolaní sťažovateľ existenciu tohto dovolacieho dôvodu netvrdil, a vzhľadom na to sa
najvyšší súd touto otázkou nezaoberal. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu
všeobecných súdov. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd
uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale
nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá
právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Keďže sťažovateľ nevyužil
možnosť súdneho prieskumu tejto otázky najvyšším súdom v konaní o dovolaní, ani
ústavný súd neposudzoval námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd ako súd odvolací sa
nevysporiadal s jeho argumentom o rozhodovaní vo veci nezákonným sudcom.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 57/2011 zo 19. januára
2012
Podstatou sťažovateľových námietok voči postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu je
jeho nesúhlas s tým, že mu nebolo umožnené zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci v dôsledku toho, že súd pojednával v jeho
neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že tento sa
vopred písomne ospravedlnil a žiadal o odročenie pojednávania. Nesúhlasil tiež s tým, že
najvyšší súd sa nezaoberal ani oprávnenosťou dôvodov na odročenie pojednávania podľa
Ústavný súd skúmajúc napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zistil, že tento
sa v dovolacom konaní podrobne zaoberal otázkou prípustnosti dovolania zistiac, že v danej
veci rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky zmeňujúceho rozsudku ani rozsudku
potvrdzujúceho, vo výroku ktorého by krajský súd vyslovil, že je voči nemu dovolanie
prípustné alebo ktorý by potvrdzoval rozsudok súdu prvého stupňa vyslovujúceho
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP. Vzhľadom na povinnosť
dovolacieho súdu vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhej vety OSP, podľa ktorej musí dovolací
súd vždy prihliadať na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP, najvyšší súd
preskúmal prípadnú existenciu niektorej z vád vymenovaných v uvedenom ustanovení
osobitne sa zamerajúc na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci bola
sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. K sťažovateľom namietaným dôvodom
najvyšší súd uviedol:
„Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov...
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že
súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a
odporcovi 2/ neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na
zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Odňatie možnosti konať pred súdom dovolateľ vyvodzuje z toho, že prvostupňový súd
pojednávanie nariadené na deň 18. marca 2010 napriek ospravedlneniu neúčasti jeho
právneho zástupcu na pojednávaní a žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodu
neprítomnosti na území Slovenskej republiky, spôsobenej náhlou služobnou cestou v
záležitosti jeho klienta do USA, neodročil a neumožnil mu tak realizovať jeho oprávnenie
zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci v zmysle § 118 ods. 4
O. s. p., resp. § 123 O. s. p...
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje
tak, že ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná,
pričom predvolanie musí byt' účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu
(§115 ods. 2 O. s. p.). Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije, ale nie.
Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom
každého účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon
nestanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení § 101 ods. 2
druhá veta O. s. p. určuje len jednu výnimku z toho práva účastníka, za ktorej sa môže vec
prejednať i v jeho neprítomnosti - t. j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie
nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania...
V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa bez prítomnosti
odporcu 2/ a jeho právneho zástupcu vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa
18. marca 2010. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi odporcu 2/,
ako aj právnemu zástupcovi navrhovateľov 1/, 2/, doručené dňa 3. marca 2010. Právny
zástupca odporcu 2/ faxovým podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 18. marca 2010
o 7.20 hod. (č. l. 397 spisu) ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu
neprítomnosti na území Slovenskej republiky spôsobenej náhlou služobnou cestou
v záležitosti jeho klienta do USA a požiadal o jeho odročenie. Svoju žiadosť o odročenie
pojednávania však okrem potvrdenia o vystavenej letenke ničím nedoložil a v nej uvádzaný
dôvod nepreukázal. Z obsahu spisu je naviac zrejmé, že na žiadosť právneho zástupcu
odporcu 2/, odôvodnenú potrebou vycestovania mimo územia Slovenskej republiky,
prvostupňový súd nariadené pojednávanie niekoľkokrát odročil. Preto ak za takejto
skutkovej situácie prvostupňový súd vo veci s poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p.
vec meritórne prejednal bez prítomnosti odporcu 2/ a jeho právneho zástupcu, neodňal
odporcovi 2/ možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Súd môže posudzovať žiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska
dôležitých dôvodov, existenciu ktorých môže preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe v
čase rozhodovania o tejto žiadosti účastníka. Dôvodnosť žiadosti o odročenie pojednávania
posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorej účastník
vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Pokiaľ uvedená
skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti účastníka hodnoverne
preukázaná, zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení. Žiadosť o odročenie
pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti
vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho
neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní
zúčastniť a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho, tak aj
subjektívneho (či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená). Ak účastník ako
prekážku neúčasti na pojednávaní uvádza kolíziu termínu pojednávania s inou vecou v
súvislosti s plnením pracovných povinností jeho právneho zástupcu, nestačí konajúcemu
súdu iba oznámiť údaje o tom, prečo sa nemôže jeho právny zástupca zúčastniť
pojednávania, ale je povinný súčasne k žiadosti pripojiť dôkazy na preukázanie pravdivosti
týchto tvrdení. V opačnom prípade nie je splnená jedna zo základných podmienok pre to,
aby súd žiadosti účastníka o odročenie pojednávania vyhovel...
K odňatiu možnosti odporcu 2/ konať pred súdom nedošlo ani postupom súdu prvého
stupňa, ktorý nevyhovel žiadosti jeho právneho zástupcu o sprístupnenie zápisnice o
výsluchu svedkyne Mgr. L. vykonanom dožiadaným súdom, resp. určil, že takýto opis
zápisnice bude poskytnutý až po vykonaní peňažnej odplaty. Táto zápisnica tvorí obsah
spisu, s ktorým sa mal možnosť kedykoľvek oboznámiť nahliadnutím a mohol si aj urobiť z
neho vlastné výpisy. Povinnosť súdu zasielať účastníkovi konania opis zápisnice o vykonaní
dôkazu pred požiadaným súdom ex offo bez splnenia poplatkovej povinnosti nevyplýva zo
žiadneho procesného predpisu.
K námietke odporcu 2/, že prvostupňový súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy
dovolací súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníka konania.
Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom (R 125/1999, R 6/2000).
Odporca 2/ v dovolaní namieta, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tiež v
dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd preto
považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti
konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho
právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci
súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje
žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti
podľa § 236 a nasl. O. s. p. ... I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací
súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za
následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo)... Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie odporcu 2/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení
s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.“
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd
rozhodnutia krajského súdu aj okresného súdu podrobne preskúmal z hľadiska všetkých
podstatných tvrdení sťažovateľa, ktoré by mohli zakladať existenciu dovolacieho dôvodu
podľa § 237 písm. f) OSP. Zaoberal sa aj súladnosťou procesného postupu všeobecných
súdov nižších stupňov s obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti na skutkových okolnostiach prípadu poukázal na to, že
okresný súd si splnil svoju povinnosť predvolať na nariadené pojednávanie všetkých
účastníkov konania vrátane sťažovateľa a jeho právneho zástupcu a tiež že v deň konania
nariadeného pojednávania právny zástupca sťažovateľa síce svoju neprítomnosť
ospravedlnil súčasne žiadajúc o odročenie pojednávania, avšak v čase konania
pojednávania nepreukázal dôležitý dôvod, ktorý je na odročenie pojednávania vyžadovaný
§ 101 ods. 2 OSP. Najvyšší súd preto v uznesení napokon skonštatoval, že pokiaľ okresný
súd „v konaní pokračoval aj po obdržaní žiadosti právneho zástupcu odporcu 2/ o
odročenie pojednávania a vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti, neporušil tým
žiadne procesné ustanovenia a neodňal odporcovi 2/ možnosť konať pred súdom“.
Podľa názoru ústavného súdu dáva odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa ním namietaného
porušenia procesných pravidiel okresným súdom, ktoré mali súčasne zakladať porušenie
ním označených základných práv. Závery dovolacieho súdu spočívajúce v tom, že súd
prvého stupňa umožnil sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi zúčastniť
sa na pojednávaní a realizovať na ňom procesné právo účastníka na prerokovanie veci
v jeho prítomnosti, a rovnako tak aj zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej
stránke veci v zmysle § 118 ods. 4 OSP, resp. § 123 OSP, avšak z jeho strany táto procesná
možnosť náležite využitá nebola, pretože právny zástupca sťažovateľa vážny dôvod svojej
neúčasti na pojednávaní súdu nepreukázal, a pokiaľ tak „neurobil a k žiadosti nepripojili
dôkaz, ktorý by preukázal ním uvádzaný dôvod, sám zavinil, že súd prvého stupňa jeho
žiadosti nemohol vyhovieť“, sú v zhode nielen so zákonnou úpravou občianskeho súdneho
procesu, ale aj s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených článkov
ústavy. Napokon aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup
a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesno-právnej
úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
Rovnako možno za ústavne udržateľný považovať aj právny záver najvyššieho súdu o
tom, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani tým, že okresný súd nezaslal
právnemu zástupcovi sťažovateľa odpis (kópiu) zápisnice o vykonaní dôkazu
pred dožiadaným súdom, keďže tento nevykonal úhradu vecných nákladov. K tejto okolnosti
dovolací súd správne podotkol, že táto zápisnica tvorí obsah spisu, s ktorým sa sťažovateľ
mal možnosť kedykoľvek oboznámiť nahliadnutím do spisu. Ústavný súd tiež poukazuje na
skutočnosť, že sťažovateľ ako účastník konania mal možnosť oboznámiť sa s obsahom
zápisnice z výsluchu vykonaného dožiadaným súdom aj na pojednávaní konanom 18. marca
2010, avšak tohto pojednávania sa on ani jeho právny zástupca nezúčastnil. Z účinnej
procesnoprávnej úpravy (§ 44 ods. OSP) pritom vyplýva, že účastníci a ich zástupcovia
majú právo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov, pričom
povinnosť všeobecných súdov zasielať odpisy zápisníc bez splnenia úhrady vecných
nákladov skutočne nevyplýva zo žiadneho procesného predpisu.
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné a nezistil existenciu skutočností svedčiacich
o tom, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci
zmysel práva na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery,
ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah
sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol
spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na
základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený
a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred
všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie
je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým
uznesením a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, neporušil sťažovateľom označené
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani právo na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade absentuje aj priama súvislosť medzi
postupom všeobecných súdov a sťažovateľom namietaným porušením základného práva
na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Toto právo sa priznáva
vtedy, pokiaľ zákon výslovne ustanovuje, že účastník konania môže mať právneho
zástupcu. Tomuto právu potom zodpovedá povinnosť orgánu verejnej moci konať tak, aby
oprávnená osoba mohla užívať výhody plynúce z tohto základného práva. Z okolností
sťažovateľovej veci je však zrejmé, že počas celého súdneho konania sťažovateľ mal
vlastného právneho zástupcu, ktorý v jeho mene vykonával všetky procesné úkony
na základe ním udeleného splnomocnenia a konajúce všeobecné súdu toto jeho rozhodnutie
využívať právnu pomoc poskytovanú mu advokátom náležite rešpektovali.
Ústavný súd preto nenachádza relevantnú príčinnú súvislosť medzi napadnutými
rozhodnutiami (vrátane procesných postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali)
a namietaným porušením sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa
čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, ako aj základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Preto
ústavný súd dospel k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste
ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012