Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 462/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť S., M., zastúpeného obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., M.,

v mene ktorej koná advokát JUDr. M. H., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi

podľa , základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , základného práva na zákonného

sudcu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 16. septembra

2010 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo

57/2011 z 19. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012

doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného

práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa , základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní podľa , základného práva na zákonného

sudcu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16.

septembra 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. januára

2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje procesné pochybenia Okresného súdu

Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v jeho právnej veci poukazujúc na obsah jeho

odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. -415 z 18. marca 2010 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“), podľa ktorého okresný súd nesprávne určil, že dobrovoľná

dražba realizovaná na základe návrhu sťažovateľa je neplatná. V odvolaní poukazoval

na obsah , podľa ktorého sa neplatnosti právneho úkonu

nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil, z čoho sťažovateľ odvodil záver o nesprávnom

právnom posúdení veci a namietal tiež nevykonanie ním navrhovaných dôkazov (výsluch

poštovej doručovateľky, resp. zamestnanca banky, v prospech ktorej bolo v súvislosti

s vydražovaným bytom zriadené záložné právo, nepredloženie dražobného spisu). Súčasne

tvrdil, že vo veci nebolo rozhodnuté zákonným sudcom, ako aj na skutočnosť, že sa okresný

súd dopustil procesného pochybenia majúceho charakter odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, že okresný súd žiadosti právneho zástupcu

o odročenie pojednávania nevyhovel, vec prejednal a napokon vo veci rozhodol.

Nadväzne na to sťažovateľ opisuje pochybenia krajského súdu v ním realizovanom

odvolacom konaní, v ktorom sa podľa neho krajský súd nevysporiadal so sťažovateľom

tvrdeným porušením práva na zákonného sudcu a práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom

(nesprístupnenie zápisnice z výsluchu), ďalej so sťažovateľom tvrdenou nevierohodnosťou

výpovede jednej zo svedkýň vzhľadom na jej príbuzenský vzťah k navrhovateľom v konaní,

ako aj s námietkou, že neboli vykonané všetky navrhnuté dôkazy. Podľa názoru sťažovateľa

je odôvodnenie rozsudku krajského súdu arbitrárne a obsahuje nesprávne skutkové

tvrdenia.

Vzhľadom na potvrdzujúci výrok rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ proti

tomuto rozhodnutiu dovolanie, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 19. januára 2012 odmietol pre jeho neprípustnosť. Sťažovateľ namieta nevysporiadanie sa

najvyššieho súdu s tvrdením, že jeho právnemu zástupcovi okresný súd neumožnil

po skončení dokazovania zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci,

hoci požiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, a rovnako tak

nevysporiadanie sa ani s jeho argumentáciou týkajúcou sa oprávnenosti dôvodov na

odročenie pojednávania 18. marca 2010.

Na základe uvedených skutočností krajský súd aj najvyšší súd podľa názoru

sťažovateľa porušil ním označené práva zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru a listiny, pričom

poukázal na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (, ,

a ).

Sťažovateľ preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal

vo veci rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva sťažovateľa „na súdnu

ochranu podľa ... a Listiny... a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“, ďalej základného práva „na zákonného sudcu

podľa ..., resp. na nestranného a nezávislého sudcu podľa

prvej vety Dohovoru...“, základného práva „na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa

...“ a základného práva „na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 2 ... v zmysle ...“ rozsudkom krajského súdu, ako aj

uznesením najvyššieho súdu vrátane postupu, ktorý vydaniu týchto rozhodnutí predchádzal.

Súčasne žiada zrušiť rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátiť

na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1

oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.

Podľa nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a im porovnateľného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne, keďže medzi nimi

niet zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť

súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že

výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

V súvislosti s rovnosťou strán v konaní podľa už ústavný súd

uviedol, že podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho

súdneho konania (osobitne sporového konania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti,

ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo

procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom

a ktorý z účastníkov je žalovaný (m. m. ). Rovnosť účastníkov konania ako

prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta

(ďalej len „OSP“), podľa ktorého majú všetci účastníci

konania rovnaké postavenie, pod ktorým možno rozumieť iba také postavenie, ktoré

zabezpečí spravodlivý proces. Uvedená požiadavka zaručuje pre každú stranu v procese

mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučuje mať možnosť podstatnej

výhody voči protistrane (m. m. , ).

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. zo 16. septembra

2010

Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a nasl. už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota

sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 body 51, 53 a 54). Keďže najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti odmietol, ústavný súd považoval

za nevyhnutné preskúmať aj ústavnú akceptovateľnosť rozsudku krajského súdu, a to pokiaľ

išlo o sťažovateľove námietky, ktoré nemožno subsumovať pod dovolací dôvod ustanovený

v , t. j. odňatie možnosti konať pred súdom, ktorého existencia bola

vo vzťahu ku konaniu a rozsudku krajského súdu skúmaná v rámci dovolacieho prieskumu

realizovaného najvyšším súdom.

K námietkam sťažovateľa voči rozsudku krajského súdu, ktoré majú relevantnú

súvislosť vo vzťahu k posúdeniu vady konania spočívajúcej v odňatí možnosti účastníkovi

konať pred súdom, patrí námietka porušenia procesnej možnosti sťažovateľa vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom z dôvodu nesprístupnenia zápisnice o výsluchu

vykonaného dožiadaným súdom a námietka vykonania pojednávania v neprítomnosti

právneho zástupcu sťažovateľa napriek jeho ospravedlneniu a doručeniu žiadosti

o odročenie pojednávania.

Podstatou ostatných námietok sťažovateľa voči postupu a rozsudku krajského súdu,

ktoré bolo potrebné podrobiť ústavnému prieskumu, je jeho nespokojnosť s nevykonaním

ním navrhnutých dôkazov (výsluch pracovníka banky, oboznámenie sa s dražobným

spisom), ako aj s vyvodením skutkových záverov na základe nedostatočne vykonaného

dokazovania (predovšetkým záveru, že navrhovatelia sa v mieste doručovania poštových

zásielok súvisiacich s dražbou nezdržiavali).

S prihliadnutím na tieto námietky sa najskôr žiada citovať túto relevantnú časť

odôvodnenia rozsudku krajského súdu:

„Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci

dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver

a svoje rozhodnutie i náležitým z vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

Vlastnícke právo je základným vecným právom, je právom absolútnym, ktoré pôsobí

voči všetkým a zodpovedá mu povinnosť všetkých ostatných subjektov nerušiť vlastníka vo

výkone jeho práva k veci. Vlastnícke právo možno obmedziť a odňať iba z dôvodov,

uvedených v zákone, preto i k odňatiu, resp. strate vlastníctva vlastníka k veci postupom

podľa o dobrovoľných dražbách je treba venovať náležitú pozornosť a

dbať, aby sa dôsledne dodržal účel a samotné znenie zákona, aby sa zabezpečili všetky

práva vlastníka predmetu dražby, ktoré mu podľa tohto zákona patria.

Správne preto pokiaľ navrhovatelia v návrhu namietali porušenie ust. § 10 ods. 1,

a v konaní bolo preukázané, že dražobník, ktorý dobrovoľnú

dražbu vykonával, zásielky navrhovateľom síce doručoval, avšak nie na adresu, kde sa

trvalé zdržiavajú, ale na adresu ich trvalého bydliska, podľa údajov, zapísaných v katastri

nehnuteľností a že znalkyňa neohodnotila pre účely dražby nehnuteľnosť navrhovateľov, ale

iný byt, nachádzajúci sa v bytovom dome, okresný súd konštatoval, že došlo k porušeniu

poukazovaných zákonných ustanovení a určil neplatnosť dražby. V tomto smere sa krajský

súd plne stotožnil s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného súdu.

Pokiaľ i odporca v rade 2/ v podanom odvolaní poukazoval na záväznosť,

hodnovernosť údajov katastra nehnuteľností s tým, že navrhovatelia v konaní opak

nepreukázali, považoval krajský súd za potrebné uviesť, že v danom prípade adresa

trvalého bydliska nie vždy musí byť totožná s bydliskom, kde sa fyzická osoba trvalé

zdržiava. Už tým. že predmetom dražby bol byt, nachádzajúci sa v M. na ul. R. a nie

nehnuteľnosť, nachádzajúca sa v T., mohol dôvodne dražobník predpokladať, že sa

navrhovatelia 1/, 2/ trvalé zdržiavajú v byte v M. na ul. R. a v tomto smere je úplne

irelevantné, či boli upovedomovaní o tom, že na adresu v T. im chodia nejaké zásielky a sú

im doručované nejaké písomnosti. Nemožno prehliadnuť, že ust. § 10 ods. 1 zák. č.

odkazuje na primerané použitie ustanovení až 50 , ktoré

upravujú doručovanie zásielok v konaní pred súdom.

Pre účinnosť náhradného doručenia zásielky určenej do vlastných rúk (§ 47 ods. 2 O.

s. p.) sa vyžaduje, aby sa adresát v mieste doručovania v čase doručovania zásielky

zdržiaval a mal tak reálnu možnosť zásielku si bezprostredne prevziať alebo vyzdvihnúť.

Podmienkou pre účinnosť náhradného doručenia do vlastných rúk nie je teda, či

adresátovi bolo niekým oznámené, že sú mu doručované zásielky na nejakú adresu, ale aby

sa sám na adrese doručovania v čase doručovania zásielky zdržiaval. Nie je tu ani

významné, či ide o adresu trvalého alebo prechodného pobytu, adresu zistenú z údajov

katastra.

Je nepochybné, že znalkyňa neohodnotila predmet dražby, ale inú nehnuteľnosť.

Došlo tým k porušeniu ust. , z ktorého jednoznačne vyplýva, že

cena predmetu dražby musí byť určená znaleckým posudkom. Znamená to, že pokiaľ sa pri

samotnej dražbe vychádzalo síce zo znaleckého posudku, ale z ocenenia inej nehnuteľnosti

ako nehnuteľnosti navrhovateľov 1/, 2/, nebola ani cena predmetu dražby určená zákonným

spôsobom.

V nadväznosti na uvedené krajský súd nepovažoval za potrebné vykonať dôkazy,

navrhované odporcom v rade 2/ a zastal názor, že ani tým, že okresný súd požadoval od

odporcu v rade 2/ finančné prostriedky za oboznámenie s výpoveďou svedkyne L.,

nespôsobil nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej.“

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na , podľa ktorého ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením, môže sa v odôvodnení obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Ústavný súd

aj vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie

tvoria jeden celok.

Krajský súd vo svojom odôvodnení posúdil okresným súdom vykonané dokazovanie

za dostatočné pre vyvodenie jeho právnych záverov a rozhodnutie okresného súdu

považoval za „náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom“ odôvodnené. Tým sa krajský súd

stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktorý aj podľa názoru ústavného súdu

obsiahlo a podrobne opísal vykonané dokazovanie, úvahy ktorými sa riadil pri hodnotení

dôkazov, ako aj skutkové okolnosti, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie. Okresný súd

v odôvodnení svojho rozsudku s poukazom na výpoveď navrhovateľmi navrhnutej

svedkyne, potvrdenie Mestského úradu M. a potvrdenia základnej školy s materskou školou

o dochádzke dieťaťa navrhovateľov zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov považoval za

preukázanú skutočnosť, že navrhovatelia sa v čase doručovania písomností dražobnou

spoločnosťou zdržiavali v mieste svojho trvalého bydliska, z čoho nepochybne vyplýva, že

vykonanie ďalších dôkazov navrhnutých právnym zástupcom sťažovateľa týkajúcich sa

tejto skutkovej okolnosti už okresný súd pre ustálenie svojich právnych záverov

nepovažoval za potrebné.

Zohľadňujúc uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie

právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych

požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti

(m. m. ). Sťažovateľom namietaný rozsudok krajského súdu hodnotí ústavný

súd ako ústavne akceptovateľný a v okolnostiach prípadu dostatočne odpovedajúci

na rozhodujúce skutkové a právne otázky. Pre realizáciu základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie postačuje, ak odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu dostatočne objasní právny základ rozhodnutia veci, pričom neúspech

účastníka v konaní nemožno považovať za porušenie označených základných práv.

Namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje ani znaky zrejmého omylu konajúceho

súdu, ktorý by popieral podstatu práva na spravodlivý proces, prípadne že by krajský súd

neaplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov platných v Slovenskej republike.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na zákonného sudcu (t. j. že

vo veci nebolo rozhodnuté zákonným sudcom), ústavný súd poukazuje na možnosť

sťažovateľa argumentovať touto okolnosťou v dovolacom konaní uplatniac pritom ako

dovolací dôvod existenciu procesnej vady podľa , t. j. že rozhodoval

vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený. Ústavný súd však zistil, že v podanom

dovolaní sťažovateľ existenciu tohto dovolacieho dôvodu netvrdil, a vzhľadom na to sa

najvyšší súd touto otázkou nezaoberal. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu

všeobecných súdov. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , ). Keďže sťažovateľ nevyužil

možnosť súdneho prieskumu tejto otázky najvyšším súdom v konaní o dovolaní, ani

ústavný súd neposudzoval námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd ako súd odvolací sa

nevysporiadal s jeho argumentom o rozhodovaní vo veci nezákonným sudcom.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. zo 19. januára

2012

Podstatou sťažovateľových námietok voči postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu je

jeho nesúhlas s tým, že mu nebolo umožnené zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci v dôsledku toho, že súd pojednával v jeho

neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že tento sa

vopred písomne ospravedlnil a žiadal o odročenie pojednávania. Nesúhlasil tiež s tým, že

najvyšší súd sa nezaoberal ani oprávnenosťou dôvodov na odročenie pojednávania podľa

.

Ústavný súd skúmajúc napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zistil, že tento

sa v dovolacom konaní podrobne zaoberal otázkou prípustnosti dovolania zistiac, že v danej

veci rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky zmeňujúceho rozsudku ani rozsudku

potvrdzujúceho, vo výroku ktorého by krajský súd vyslovil, že je voči nemu dovolanie

prípustné alebo ktorý by potvrdzoval rozsudok súdu prvého stupňa vyslovujúceho

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a . Vzhľadom na povinnosť

dovolacieho súdu vyplývajúcu z druhej vety , podľa ktorej musí dovolací

súd vždy prihliadať na prípadnú procesnú vadu uvedenú v , najvyšší súd

preskúmal prípadnú existenciu niektorej z vád vymenovaných v uvedenom ustanovení

osobitne sa zamerajúc na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci bola

sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. K sťažovateľom namietaným dôvodom

najvyšší súd uviedol:

„Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov...

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a

odporcovi 2/ neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na

zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Odňatie možnosti konať pred súdom dovolateľ vyvodzuje z toho, že prvostupňový súd

pojednávanie nariadené na deň 18. marca 2010 napriek ospravedlneniu neúčasti jeho

právneho zástupcu na pojednávaní a žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodu

neprítomnosti na území Slovenskej republiky, spôsobenej náhlou služobnou cestou v

záležitosti jeho klienta do USA, neodročil a neumožnil mu tak realizovať jeho oprávnenie

zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci v zmysle § 118 ods. 4

, resp. ..

upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje

tak, že ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci

pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná,

pričom predvolanie musí byt' účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu

( ). Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije, ale nie.

Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom

každého účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon

nestanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení § 101 ods. 2

druhá veta určuje len jednu výnimku z toho práva účastníka, za ktorej sa môže vec

prejednať i v jeho neprítomnosti - t. j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie

nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania...

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa bez prítomnosti

odporcu 2/ a jeho právneho zástupcu vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa

18. marca 2010. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi odporcu 2/,

ako aj právnemu zástupcovi navrhovateľov 1/, 2/, doručené dňa 3. marca 2010. Právny

zástupca odporcu 2/ faxovým podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 18. marca 2010

o 7.20 hod. (č. l. 397 spisu) ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu

neprítomnosti na území Slovenskej republiky spôsobenej náhlou služobnou cestou

v záležitosti jeho klienta do USA a požiadal o jeho odročenie. Svoju žiadosť o odročenie

pojednávania však okrem potvrdenia o vystavenej letenke ničím nedoložil a v nej uvádzaný

dôvod nepreukázal. Z obsahu spisu je naviac zrejmé, že na žiadosť právneho zástupcu

odporcu 2/, odôvodnenú potrebou vycestovania mimo územia Slovenskej republiky,

prvostupňový súd nariadené pojednávanie niekoľkokrát odročil. Preto ak za takejto

skutkovej situácie prvostupňový súd vo veci s poukazom na ustanovenie

vec meritórne prejednal bez prítomnosti odporcu 2/ a jeho právneho zástupcu, neodňal

odporcovi 2/ možnosť konať pred súdom v zmysle

Súd môže posudzovať žiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska

dôležitých dôvodov, existenciu ktorých môže preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe v

čase rozhodovania o tejto žiadosti účastníka. Dôvodnosť žiadosti o odročenie pojednávania

posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorej účastník

vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle Pokiaľ uvedená

skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti účastníka hodnoverne

preukázaná, zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení. Žiadosť o odročenie

pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti

vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho

neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní

zúčastniť a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho, tak aj

subjektívneho (či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená). Ak účastník ako

prekážku neúčasti na pojednávaní uvádza kolíziu termínu pojednávania s inou vecou v

súvislosti s plnením pracovných povinností jeho právneho zástupcu, nestačí konajúcemu

súdu iba oznámiť údaje o tom, prečo sa nemôže jeho právny zástupca zúčastniť

pojednávania, ale je povinný súčasne k žiadosti pripojiť dôkazy na preukázanie pravdivosti

týchto tvrdení. V opačnom prípade nie je splnená jedna zo základných podmienok pre to,

aby súd žiadosti účastníka o odročenie pojednávania vyhovel...

K odňatiu možnosti odporcu 2/ konať pred súdom nedošlo ani postupom súdu prvého

stupňa, ktorý nevyhovel žiadosti jeho právneho zástupcu o sprístupnenie zápisnice o

výsluchu svedkyne Mgr. L. vykonanom dožiadaným súdom, resp. určil, že takýto opis

zápisnice bude poskytnutý až po vykonaní peňažnej odplaty. Táto zápisnica tvorí obsah

spisu, s ktorým sa mal možnosť kedykoľvek oboznámiť nahliadnutím a mohol si aj urobiť z

neho vlastné výpisy. Povinnosť súdu zasielať účastníkovi konania opis zápisnice o vykonaní

dôkazu pred požiadaným súdom ex offo bez splnenia poplatkovej povinnosti nevyplýva zo

žiadneho procesného predpisu.

K námietke odporcu 2/, že prvostupňový súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy

dovolací súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ) a nie účastníka konania.

Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania

v zmysle , lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred

súdom (R 125/1999, R 6/2000).

Odporca 2/ v dovolaní namieta, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tiež v

dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd preto

považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie dáva odňatie možnosti

konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho

právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci

súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti

dovolania podľa , pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje

žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti

podľa a nasl. ... I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací

súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za

následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo)... Preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie odporcu 2/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení

s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd

rozhodnutia krajského súdu aj okresného súdu podrobne preskúmal z hľadiska všetkých

podstatných tvrdení sťažovateľa, ktoré by mohli zakladať existenciu dovolacieho dôvodu

podľa . Zaoberal sa aj súladnosťou procesného postupu všeobecných

súdov nižších stupňov s obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa prvej vety a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti na skutkových okolnostiach prípadu poukázal na to, že

okresný súd si splnil svoju povinnosť predvolať na nariadené pojednávanie všetkých

účastníkov konania vrátane sťažovateľa a jeho právneho zástupcu a tiež že v deň konania

nariadeného pojednávania právny zástupca sťažovateľa síce svoju neprítomnosť

ospravedlnil súčasne žiadajúc o odročenie pojednávania, avšak v čase konania

pojednávania nepreukázal dôležitý dôvod, ktorý je na odročenie pojednávania vyžadovaný

. Najvyšší súd preto v uznesení napokon skonštatoval, že pokiaľ okresný

súd „v konaní pokračoval aj po obdržaní žiadosti právneho zástupcu odporcu 2/ o

odročenie pojednávania a vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti, neporušil tým

žiadne procesné ustanovenia a neodňal odporcovi 2/ možnosť konať pred súdom“.

Podľa názoru ústavného súdu dáva odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa ním namietaného

porušenia procesných pravidiel okresným súdom, ktoré mali súčasne zakladať porušenie

ním označených základných práv. Závery dovolacieho súdu spočívajúce v tom, že súd

prvého stupňa umožnil sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi zúčastniť

sa na pojednávaní a realizovať na ňom procesné právo účastníka na prerokovanie veci

v jeho prítomnosti, a rovnako tak aj zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej

stránke veci v zmysle , resp. , avšak z jeho strany táto procesná

možnosť náležite využitá nebola, pretože právny zástupca sťažovateľa vážny dôvod svojej

neúčasti na pojednávaní súdu nepreukázal, a pokiaľ tak „neurobil a k žiadosti nepripojili

dôkaz, ktorý by preukázal ním uvádzaný dôvod, sám zavinil, že súd prvého stupňa jeho

žiadosti nemohol vyhovieť“, sú v zhode nielen so zákonnou úpravou občianskeho súdneho

procesu, ale aj s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených článkov

. Napokon aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup

a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesno-právnej

úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

).

Rovnako možno za ústavne udržateľný považovať aj právny záver najvyššieho súdu o

tom, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani tým, že okresný súd nezaslal

právnemu zástupcovi sťažovateľa odpis (kópiu) zápisnice o vykonaní dôkazu

pred dožiadaným súdom, keďže tento nevykonal úhradu vecných nákladov. K tejto okolnosti

dovolací súd správne podotkol, že táto zápisnica tvorí obsah spisu, s ktorým sa sťažovateľ

mal možnosť kedykoľvek oboznámiť nahliadnutím do spisu. Ústavný súd tiež poukazuje na

skutočnosť, že sťažovateľ ako účastník konania mal možnosť oboznámiť sa s obsahom

zápisnice z výsluchu vykonaného dožiadaným súdom aj na pojednávaní konanom 18. marca

2010, avšak tohto pojednávania sa on ani jeho právny zástupca nezúčastnil. Z účinnej

procesnoprávnej úpravy ( ods. ) pritom vyplýva, že účastníci a ich zástupcovia

majú právo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov, pričom

povinnosť všeobecných súdov zasielať odpisy zápisníc bez splnenia úhrady vecných

nákladov skutočne nevyplýva zo žiadneho procesného predpisu.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné a nezistil existenciu skutočností svedčiacich

o tom, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci

zmysel práva na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery,

ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah

sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol

spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na

základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie

je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva (napr. ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým

uznesením a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, neporušil sťažovateľom označené

základné právo na súdnu ochranu podľa , listiny, právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani právo na rovnosť účastníkov

v konaní podľa .

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade absentuje aj priama súvislosť medzi

postupom všeobecných súdov a sťažovateľom namietaným porušením základného práva

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa . Toto právo sa priznáva

vtedy, pokiaľ zákon výslovne ustanovuje, že účastník konania môže mať právneho

zástupcu. Tomuto právu potom zodpovedá povinnosť orgánu verejnej moci konať tak, aby

oprávnená osoba mohla užívať výhody plynúce z tohto základného práva. Z okolností

sťažovateľovej veci je však zrejmé, že počas celého súdneho konania sťažovateľ mal

vlastného právneho zástupcu, ktorý v jeho mene vykonával všetky procesné úkony

na základe ním udeleného splnomocnenia a konajúce všeobecné súdu toto jeho rozhodnutie

využívať právnu pomoc poskytovanú mu advokátom náležite rešpektovali.

Ústavný súd preto nenachádza relevantnú príčinnú súvislosť medzi napadnutými

rozhodnutiami (vrátane procesných postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali)

a namietaným porušením sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. listiny, práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, ako aj základného práva na zákonného sudcu podľa . Preto

ústavný súd dospel k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste

ju odmietnuť podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012