Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 394/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

SKAND Skalica, spol. s r. o., Nádražná 26, Skalica, IČO 341 015 60, zastúpenej

spoločnosťou Řehák & Tisoň, spol. s r. o., Komenského 437/62, Skalica, v mene ktorej

koná advokát Mgr. Michal Řehák, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. júla 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti SKAND Skalica, spol. s r. o., na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla 2019

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. júla 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti SKAND Skalica, spol. s r. o., p r i z n á v a náhradu trov

konania v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov), ktoré j e

Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátskej kancelárie

Řehák & Tisoň, spol. s r. o., Komenského 437/62, Skalica, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na neverejnom

zasadnutí 10. septembra 2020 uznesením č. k. -35 prijal podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“)

na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti SKAND Skalica, spol. s r. o.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva (na súdnu ochranu,

pozn.) podľa (ďalej len „“) a práva

(na spravodlivé súdne konanie, pozn.) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. júla 2019 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal

prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 23. marca 2018 dovolanie proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -492

z 19. decembra 2017 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) z dôvodu nesprávneho posúdenia

veci [ (ďalej aj „“)] a odklonu

od ustálenej rozhodovacej praxe súdu [ ]. Najvyšší súd

napadnutým uznesením podľa odmietol dovolanie sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu ako podané neoprávnenou osobou a dovolacími dôvodmi

sťažovateľa sa už konkrétnejšie nezaoberal.

2.1 Právne posúdenie zo strany najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa zjavne

neodôvodnené a priam arbitrárne a vychádza zo skutkových predpokladov, ktoré celkom

evidentne a do očí bijúcim spôsobom odporujú obsahu súdneho spisu v konaní vedenom

na Okresnom súde Skalica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. v právnej

veci Delphi Slovensko, s. r. o., c/a SKAND Skalica, spol. s r. o., o zaplatenie sumy

34 743,74 € s príslušenstvom.

2.2 Sťažovateľ ústavnému súdu predložil zápisnicu z pojednávania z 30. januára

2013 a plnomocenstvo z 30. januára 2013, z ktorých vyplýva, že Mgr. Michal Řehák,

advokát a konateľ spoločnosti ŘEHÁK & TISOŇ, spol. s r. o., založil krátkou cestou (t. j.

priamo na pojednávaní do rúk sudcu) do súdneho spisu originál listiny plnomocenstva

udeleného advokátskej kancelárii ŘEHÁK & TISOŇ, spol. s r. o. Uvedené plnomocenstvo

na zastupovanie sťažovateľa bolo následne do súdneho spisu založené na č. listu 420

(v listinnej podobe), do ktorého ústavný súd nahliadol aj pri jeho previerke.

2.3 Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že udelil advokátskej kancelárii ŘEHÁK &

TISOŇ, spol. s r. o., na zastupovanie v právnej veci Delphi Slovensko, s. r. o., c/a SKAND

Skalica, spol. s r. o., a to v súdnom konaní, aby vykonávala v mene sťažovateľa všetky

právne úkony, podávala opravné prostriedky a vzdávala sa ich, to všetko aj vtedy, keď je

podľa právnych predpisov potrebné osobitné splnomocnenie.

2.4 Z prejavu vôle je podľa neho nepochybné, že sťažovateľ udelil advokátskej

kancelárii plnomocenstvo na celé súdne konanie, pretože explicitne deklaroval, že sa

udeľuje na všetky právne úkony a na podávanie opravných prostriedkov, a to aj vtedy, keď

je potrebné na konanie osobitné splnomocnenie. Sťažovateľ neudelil plnomocenstvo iba

na určitý úkon, pretože nič také v ňom uvedené nie je (v praxi sa toto plnomocenstvo

označuje ako tzv. procesné splnomocnenie, ktoré nemožno obmedziť ‒pozri výklad

ustanovenia v publikácii Števček, M. a kol. .

Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 315, pozn.). Sťažovateľ k tomu uvádza aj príslušnú

judikatúru najvyššieho súdu a Najvyššieho súdu Českej republiky.

2.5 Napriek tomuto zjavnému faktu si najvyšší súd túto skutočnosť vôbec nevšimol

a nevysporiadal sa ňou (v rámci skúmania procesných podmienok dovolacieho konania len

konštatoval, že plnomocenstvo založené v súdnom spise neobsahuje splnomocnenie

pre dovolacie konanie (plnomocenstvo z 23. marca 2018, ktoré následne posudzoval

najvyšší súd, právny zástupca sťažovateľa opätovne predložil v takom istom znení, ako to

predložil 30. januára 2013 okresnému súdu, aj 30. augusta 2018).

2.6 Najvyšší súd zaujal k uvedeným skutočnostiam v bodoch 15 a 16 napadnutého

uznesenia tieto závery: „Splnomocnenie doručené súdu elektronicky vyžaduje v zmysle

citovanej právnej úpravy autorizáciu splnomocniteľom. Konkrétne možnosti autorizácie

v prípade osoby, ktorá nie je orgánom verejnej moci, upravuje ust. § 23 ods. 1 písm. a/

zákona o e-Governmente. Plnomocenstvo predložené súdu v tomto konaní advokátskou

kanceláriou ŘEHÁK & TISOŇ spol. s r. o. autorizáciu splnomocniteľom neobsahovalo,

autorizácia kvalifikovaným elektronickým podpisom advokáta pritom nepostačuje

a v zásade nie je ani potrebná, keďže splnomocnenie je jednostranným právnym úkonom

splnomocniteľa. Advokátska kancelária ŘEHÁK & TISOŇ spol. s r. o. mala možnosť

alternatívne využiť aj postup zaručenej konverzie dokumentu v listinnej podobe

do elektronického dokumentu podľa štvrtej časti zákona o e-Governmente, čím by sa

zachovali právne účinky pôvodného dokumentu a jeho použiteľnosť na právne úkony....

Advokátska kancelária ŘEHÁK & TISOŇ spol. s r. o. však ani jeden z uvedených postupov

nevyužila, súdu doložila splnomocnenie, ktoré nie je autorizované splnomocniteľom

a navyše nerešpektovala ani lehotu stanovenú súdom vo výzve na doloženie splnomocnenia.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd konštatuje, že nemá za preukázané oprávnenie ŘEHÁK

& TISOŇ spol. s r. o. konať za žalovaného v dovolacom konaní. Dovolanie je preto

potrebné odmietnuť podľa ako podané neoprávnenou osobou.“

3. Aj keď podľa názoru sťažovateľa nebolo vôbec potrebné odstraňovať nedostatok

preukázania splnomocnenia na zastupovanie v dovolacom konaní, výzva okresného súdu

na predloženie tohto plnomocenstva nemala byť napokon adresovaná iba právnemu

zástupcovi uvedenému v podanom dovolaní, ale aj priamo strane sporu, a to sťažovateľovi.

Takáto výzva však sťažovateľovi priamo nebola nikdy doručená, a to ani zo strany

najvyššieho súdu.

4. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že ani žalobca v tomto konaní nenamietal

nedostatok procesnej podmienky ‒povinného zastúpenia dovolateľa a súčasne nemožno

súhlasiť s jeho názorom, že na skutočnosti, ktoré nie sú sporné, „nemožno aplikovať

ustanovenia o koncentrácii konania“, ako to odôvodnil

najvyšší súd.

5. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu a v ústavnej sťažnosti namieta,

že najvyšší súd splnenie osobitnej procesnej podmienky dovolacieho konania podľa § 429

ods. 1 druhej vety , ktorou je spísanie dovolania dovolateľa advokátom, neposúdil

ústavne konformným spôsobom, čím porušil jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie.

6. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa

, ako aj práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 415,51 €.

II.

Vyjadrene najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

7. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. KP 3/2020

z 30. septembra 2020 vyjadril najvyšší súd prostredníctvom predsedu. Vo vyjadrení uviedol:

«Sťažovateľ právne posúdenie zo strany najvyššieho súdu považoval za arbitrárne

a odporujúce obsahu súdneho spisu. S predmetným tvrdením sťažovateľa sa

nestotožňujeme. Za nevyhnutné považujeme v prvom rade uviesť, že do výlučnej právomoci

najvyššieho súdu patrí rozhodnúť o tom, či sú splnené zákonom určené podmienky pre

uskutočnenie dovolacieho prieskumu. Táto právomoc sa uplatňuje nielen vo vzťahu k

posúdeniu prípustnosti dovolania, ale aj vo vzťahu k posúdeniu, či dovolanie obsahuje

zákonom vymedzené náležitosti ( a (ďalej aj ako

„“)...

Úvodom poukazujeme na to, že nevyhnutnou podmienkou podľa je, že

dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a zároveň dovolanie, resp. iné

podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Predmetné podmienky musia byť splnené

kumulatívne. Pod pojmom advokát nemožno rozumieť akéhokoľvek advokáta, ale len

advokáta, ktorý dovolaciemu súdu predložením splnomocnenia preukáže, že bol

dovolateľom splnomocnený na zastupovanie v dovolacom konaní.

Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolanie sťažovateľa

bolo spísané a podpísané advokátskou kanceláriou ŘEHÁK & TISOŇ, spol. s r. o., ktorá

k dovolaniu nepriložila plnomocenstvo udelené sťažovateľom pre dovolacie konanie.

Výzvou zo dňa 29. júna 2018. doručenou advokátskej kancelárii... 12. júla 2018, bol právny

zástupca sťažovateľa vyzvaný na doloženie plnej moci určenej na zastupovanie sťažovateľa

v dovolacom konaní, keďže plná moc založená v súdnom spise neobsahovala splnomocnenie

pre dovolacie konanie. Advokátska kancelária doručila okresnému súdu plnomocenstvo dňa

28. augusta 2018 elektronicky bez autorizácie splnomocniteľom a nebolo dodatočne

doplnené ani listinným originálom. Dovolací súd uvádza, že pre dovolacie konanie musí byť

udelené osobitné plnomocenstvo, pretože plnomocenstvo udelené pre celé konanie v zmysle

zaniká právoplatnosťou rozhodnutia. Pre dovolacie konanie dovolateľ preto

musí splnomocniť osobitným plnomocenstvom. V prípade, že splnomocniteľ

v plnomocenstve udelenom splnomocnencovi aspoň všeobecným spôsobom nevymedzí, že

plnú moc udeľuje aj na konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, prípadne

jednoznačne neurčí, že plnú moc udeľuje na dovolacie konanie iniciované podaním

dovolania proti konkrétnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, z takejto plnej moci nie je

možné dôvodiť, že sa vzťahuje aj na konanie pred dovolacím súdom (obdobne aj uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 31. mája 2017, sp. zn.

zo dňa 18. decembra 2018). Súčasne táto skutočnosť nevyplýva ani z formulácie uvedenej

v plnomocenstve spôsobom... aj vtedy, keď je podľa právnych predpisov potrebné osobitné

splnomocnenie“. Z uvedenej formulácie nie je zrejmé, ktoré konania má tak splnomocniteľ

na mysli. Keďže plnomocenstvo neobsahovalo aj splnomocnenie na zastupovanie v konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch (vrátane dovolacieho konania), senát 4 O

postupoval správne, keď dovolanie odmietol ako podané neoprávnenou osobou, keďže

plnomocenstvo nepreukazovalo, že sťažovateľ splnomocnil advokátsku kanceláriu ŘEHÁK

& TISOŇ, spol. s r. o., na zastupovanie v dovolacom konaní.

Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti prezentoval opačný názor, a to, že každé

splnomocnenie (aj keď z neho nie je zrejmé oprávnenie na zastupovanie v konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch po právoplatnom skončení konania vo veci

samej) automaticky oprávňuje advokáta na konanie v mene splnomocniteľa v dovolacom

konaní, tento názor je v rozpore s vyššie citovaným rozhodnutím dovolacieho súdu. Zároveň

skutočnosť, že dovolacie konanie ako konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku je

čiastočne samostatným konaním odlišným od konania na súdoch prvej a druhej inštancie,

možno podporne vyvodiť aj z judikátu č. R 74/2018, týkajúceho sa síce oslobodenia

od súdnych poplatkov, ale aj z neho možno analogicky vyvodiť totožný záver, ktorý bol

vyslovený v uznesení z 31. mája 2017, sp. zn. a to záver, že pokiaľ

v splnomocnení udelenom advokátovi na zastupovanie v konaní nie je uvedené, že sa

udeľuje aj na zastupovanie v konaniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch, sa

na dovolacie konanie nevzťahuje. Z obsahu ústavnej sťažnosti napadnutým uznesením

najvyššieho súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie dovolania bola i tá skutočnosť, že

plnomocenstvo predložené právnym zástupcom sťažovateľa nebolo autorizované

splnomocniteľom. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR

sp. zn. zo dňa 13. novembra 2018 (avšak obdobne aj v uzneseniach

, , , a iných), ktorý

v odôvodnení konštatoval, že „Na elektronickú podobu splnomocnenia treba aplikovať

ustanovenia zákona e-Governmente, pričom oprávnenie konať v mene účastníka konania sa

preukazuje buď splnomocnením ako elektronickým dokumentom autorizovaným

splnomocniteľom v zmysle § 23 zákona o e-Governmente, alebo, ak splnomocniteľ nemôže

tento dokument autorizovať, vykonaním zaručenej konverzie pôvodného listinného

splnomocnenia v zmysle § 35 ods. 2 zákona o e-Governmente. Autorizácia splnomocniteľom

preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako osohy, ktorá splnomocnenie udelila. Autorizácia

splnomocnenia advokátom ako splnomocnencom nie je postačujúca, pretože preukazuje len

autenticitu splnomocnenca, a teda skutočnosť, že advokát plnú moc prijal.“ Podľa

konštantného názoru Ústavného súdu SR uvedeného už vo viacerých jeho rozhodnutiach

„transformáciou listinného dokumentu - splnomocnenia podpísaného sťažovateľom –

do elektronickej podoby bez podpisu zaručeným elektronickým podpisom a vykonania

zaručenej konverzie došlo k strate účinkov pôvodného listinného dokumentu rovnako ako

pri vyhotovení fotokópie z originálu listinného splnomocnenia.“ (pozri o. i.

). Aj Najvyšší súd SR vo veci pri vrátení veci

prvoinštančnému súdu bez rozhodnutia uviedol, že „Splnomocnenie je jednostranný právny

úkon zastúpenej strany, ktorým sa súdu a iným subjektom konania preukazuje existencia

vzťahu zastúpenia a jeho rozsah. Bez predloženia riadneho splnomocnenia nekoná súd

so stranou ako so zastúpeným subjektom a neprihliada ani na úkony zástupcu urobené

v mene zastúpeného. Pre účely dovolacieho konania bude preto potrebné s poukazom

na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2018 č. k.

17 predložiť dovolaciemu súdu udelené splnomocnenie buď v listinnej podobe (originál)

alebo v elektronickej podobe autorizované splnomocniteľkou podľa § 23 zákona č.

o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej správy a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente), keďže iba autorizácia

splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako osoby, ktorá splnomocnenie

udelila. Ak splnomocniteľka nedisponuje možnosťou autorizácie podľa § 23 zákona o e-

Governmente, bude potrebné vykonať v zmysle § 35 ods. 2 v spojení s § 36 ods. 3 zákona

o e-Governmente zaručenú konverziu splnomocnenia opatreného vlastnoručným podpisom

splnomocniteľky z listinnej podoby do elektronickej s pripojením osvedčovacej doložky.

Inak nemôže dovolací súd úkony právneho zástupcu považovať za úkony urobené osobou na

to oprávnenou.“.

Bolo povinnosťou advokáta Mgr. Michala Reháka, aby vykonal konverziu

splnomocnenia z listinnej podoby do podoby elektronickej bez potreby ešte ďalšej osobitnej

výzvy, keďže je dôvodný predpoklad, že osoba advokáta má ovládať všeobecne záväzné

právne predpisy vrátane povinností mu z nich vyplývajúcich (čl. 11 ods. 3 Základných

princípov ). Prípadnú zodpovednosť za pochybenie

menovaného advokáta - ktorý si nesplnil svoju povinnosť (a nedostatky dovolania

neodstránil) - nie je možné prenášať na dovolací súd, ako sa o to pokúša sťažovateľ

predmetnou ústavnou sťažnosťou. V predmetnej veci najvyšší súd nemal preukázané

oprávnenie ŘEHÁK & TISOŇ, spol. s r. o., konať za sťažovateľa ako žalovaného

v dovolacom konaní a preto dovolanie podľa odmietol ako podané

neoprávnenou osobou...

Vzhľadom na uvedené máme za to, že postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. bol v súlade so zákonom, a preto uznesením z 31. júla 2019, sp. zn.

nemohlo dôjsť k zásahu do práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

, resp. do práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru. Na základe uvedeného máme za to, že odmietnutím dovolania v predmetnej veci

nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a ani k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Z dôvodov uvedených v predmetnom vyjadrení považujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľa

za neopodstatnenú. Preto navrhujeme, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa

nevyhovel.»

8. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu Delphi

Slovensko, s. r. o. v likvidácii, Čáčovská cesta 1447/1, zastúpenú Mgr. Miroslavom

Vilímom, advokátom, Michalská 9, Bratislava, ktorá okrem iného uviedla: «Dovolanie

sťažovateľa bolo zúčastnenej osobe doručené zo strany súdu prvej inštancie na vyjadrenie

dňa 5.6.2018, pričom zúčastnená osoba sa k dovolaniu žalovaného vyjadrila

prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním zo dňa 15.6.2018.

Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení podrobne poukázala na nedostatky dovolania

sťažovateľa a navrhovala, aby najvyšší súd dovolanie odmietol, evtl. pre jeho nedôvodnosť

zamietol. Zúčastnená osoba je naďalej toho názoru, že sťažovateľ sa podaním dovolania

pokúšal zhojiť následky nedostatkov svojho odvolania voči rozsudku súdu prvej inštancie

(v tomto smere poukazujeme na obsah odvolania sťažovateľa a následné rozhodnutie

odvolacieho súdu) a to bez toho, aby skutočne boli splnené podmienky pre podanie

dovolania. S ohľadom na argumentáciu žalobcu v predmetnom vyjadrení zo dňa 15.6.2018,

ako aj s ohľadom na skutočnosť, že skúmanie podmienok konania je v súlade s ... § 161

vecou konajúceho súdu, nepovažoval žalobca za potrebné skúmať a ani namietať

prípadné nedostatky zastúpenia žalovaného v dovolacom konaní. Skutočnosť, že žalobca

nenamietal nedostatok v zastúpení žalovaného v dovolacom konaní nemôže mať žiaden

vplyv na neskoršie rozhodnutie najvyššieho súdu. Argumentáciu sťažovateľa o nespornej

skutočnosti (údajného „odobrenia“ správnosti zastúpenia dovolateľa pre nedostatok

námietky žalobcu) považujeme za nesprávnu, rovnako ako argumentáciu sťažovateľa

týkajúcu sa aplikácie sudcovskej koncentrácie konania, ktorú naviac považujeme

za zmätočnú. Sťažovateľ podľa názoru zúčastnenej osoby nevenuje pozornosť ustanoveniam

, ktoré najvyšší súd v dovolacom konaní pri svojom rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa aplikoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol. Skúmanie zastúpenia

sťažovateľa advokátom v súlade s ustanovením je jednou z podmienok

konania, ktoré dovolací súd skúmal až po podaní vyjadrenia zúčastnenej osoby. Najvyšší

súd dospel k záveru, že podmienka (preukázania) zastúpenia v dovolacom konaní spolu

s podaním dovolania splnená nebola a preto vyzval dovolateľa na odstránenie tohto

nedostatku. V súlade s ustanovením článku 10 ods. 3 poskytol súd lehotu 10 dní

na doloženie plnej moci určenej na zastupovanie žalovaného v dovolacom konaní, keďže

plná moc založená v súdnom spise neobsahovala splnomocnenie pre dovolacie konanie.

Z odôvodnenia sťažovateľom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že

splnomocnenie na zastupovanie v dovolacom konaní nebolo predložené včas a podľa

názoru najvyššieho súdu ani vo forme vyžadovanej príslušnými právnymi predpismi...

Hoci posúdenie splnenia procesnej podmienky zastúpenia sťažovateľa advokátom

v dovolacom konaní bolo vecou konajúceho súdu, považujeme za potrebné uviesť, že

žalobca v dovolacom konaní predkladal osobitné splnomocnenie na zastupovanie v tomto

(dovolacom) konaní. Aj z pohľadu ustanovenia ide o bežnú prax, pretože

splnomocnenie na „celé konanie“ udelené advokátovi sa (obvykle) vzťahuje práve

na konanie pred súdom prvej inštancie a konanie pred odvolacím súdom. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti máme za to, že základné práva a slobody sťažovateľa uznesením

najvyššieho súdu porušené neboli...»

9. Sťažovateľ sa k stanovisku najvyššieho súdu v určenej lehote nevyjadril.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci ( ).

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa zaručeného a práva zaručeného dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodov uvedených v bodoch 2.1 až 5.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

15. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

16. Ústavný súd pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov vychádza aj

z premisy, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné z hľadiska všeobecne

ponímanej spravodlivosti (m. m. , , , ,

).

17. Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m.

, ).

18. Vzhľadom na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa, ako aj vzhľadom na už

citovanú argumentáciu najvyššieho súdu uvedenú v odôvodnení napadnutého uznesenia,

ako aj jeho vyjadrenie k ústavnej sťažnosti si ústavný súd obstaral kópiu plnej moci, ktorú

udelil sťažovateľ advokátovi na jeho zastupovanie v súdnom konaní.

19. Ústavný súd po preskúmaní veci konštatuje, že v rozhodnutí najvyššieho súdu

uvedené závery sú formalistické, ktoré vyústili v zrejmej nespravodlivosti rozhodnutej veci

až do konečného odopretia spravodlivosti.

20. K tomuto záveru ústavný súd dospel po preskúmaní obsahu spisu a príloh

k ústavnej sťažnosti. O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia

v súvislosti s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí

takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, že dôvody, na ktorých je

založené súdne rozhodnutie, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej

a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti (m. m. , ).

21. Ústavný súd konštatuje, že dovolanie bolo spísané advokátom tak, ako to

predpokladá plná moc v súdnom spise, vychádzajúc z jej obsahu, vzťahovala sa tak na celé

konanie vrátane opravných konaní, pri ktorých sa vyžaduje osobitné plnomocenstvo

(bod 2.3)

22. Pokiaľ ide o povahu dovolania, je potrebné konštatovať, že ide o mimoriadny

opravný prostriedok. Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že pokiaľ sťažovateľ v plnej

moci splnomocnil advokáta aj na podanie opravných prostriedkov (výslovne aj takých,

na ktoré je potrebné osobitné splnomocnenie, pozn.), ústavný súd pri interpretácii obsahu

plnej moci dospel k záveru, že označený advokát bol oprávnený aj na podanie dovolania

a zastupovanie sťažovateľa v dovolacom konaní, bez potreby preukazovať sa opätovne

v konaní vedenom najvyšším súdom ešte ďalším osobitným splnomocnením, či naozaj je

sťažovateľ aj naďalej zastúpený advokátom sťažovateľa, ktorý mu udelil písomnú plnú moc,

ktorá bola súčasťou dotknutého súdneho spisu. Ak mal najvyšší súd o tom pochybnosti,

mohol vyzvať na to predovšetkým sťažovateľa osobne, čo sám však neurobil.

23. Ústavný súd v tejto veci nemá žiadnu pochybnosť o tom, že označený advokát

spísal a podal dovolanie v mene sťažovateľa. Z tohto dôvodu konštatuje, že vyvodenie

konečného záveru najvyššieho súdu o tom, že išlo o neoprávnenú osobu na podanie, je príliš

formalistické. Je potrebné si uvedomiť, že výkon advokácie môže byť vykonávaný

vo viacerých formách, avšak predpokladom poskytovania právnych služieb je to, že ich

poskytuje advokát, ktorý je zapísaný v zozname advokátov. Pokiaľ označenému advokátovi

bolo sťažovateľom naozaj riadne udelené plnomocenstvo na zastupovanie v celom konaní

a nepochybne i na zastupovanie v konaní o opravnom prostriedku, kde sa vyžaduje osobitné

splnomocnenie, a súčasne nedošlo k zániku alebo skončeniu zastúpenia, nie je možné mať

relevantnú pochybnosť o existencii plnej moci na zastupovanie sťažovateľa v konaní

o dovolaní vrátane spísania dovolania.

24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že plná moc mala byť plne

akceptovateľná aj na konanie pred dovolacím súdom, preto najvyšší súd nedôvodne

a šikanózne žiadal (dokonca nie priamo sťažovateľa), ale jeho advokáta na predloženie

ďalšej plnej moci. V nadväznosti na uvedené záver najvyššieho súdu o tom, že dovolanie

spísal a podal advokát ako neoprávnená osoba, vyznieva absurdne, formalisticky a ústavne

neakceptovateľne. Hoci je pravdou, že „výlučne v právomoci najvyššieho súdu patrí

rozhodnúť o tom, či sú splnené zákonom určené podmienky pre uskutočnenie dovolacieho

prieskumu“, ale ústavný súd k tomu dodáva, že nie takým spôsobom, ako to bolo v danej

veci.

25. Ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach vyslovil, že výklad

relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom

dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane

z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania,

ktorý sa tejto ochrany domáha (napr. , , ).

26. Ústavný súd na základe uvedených dôvodov považuje prístup najvyššieho súdu

a odôvodnenie napadnutého uznesenia za exemplárny prípad denegatio iustitiae, ktorý nemá

obdobu. Najvyšší súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil zásadami právneho štátu

a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil nad zmysel súdnej ochrany,

v rámci ktorej sa sťažovateľ domáhal svojich práv, čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej

ochrany, čo teda malo za následok porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa i práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

27. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu došlo k porušeniu práv sťažovateľa, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa

a jemu zodpovedajúcemu a zákona

o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššieho súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie

o dovolaní sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu).

28. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

V.

Náhrada trov konania

29. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny

zástupca sťažovateľa si nárok na náhradu trov konania uplatnil.

30. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Odmenu priznal za dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania

a podanie sťažnosti, vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, keďže išlo

o úkony právnej služby vykonané v roku 2019. Odmena za jeden úkon právnych služieb

za rok 2019 v zmysle § 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

predstavuje sumu 163,33 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,80 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2019,

t. j. za dva úkony 346,26 €. Trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, tak

ako to vyplýva zo súdneho spisu, predstavujú sumu 346,26 €, ktoré sa vzhľadom

na skutočnosť, že právny zástupca je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšujú o 20 %.

Ústavný súd preto úspešnému sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 415,51 €

(bod 3 výroku rozhodnutia).

31. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu