Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 502/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

o prijatej sťažnosti spoločnosti A., a. s., S., zastúpenej JUDr. J. V. a I. K., B., oboch právne

zastúpených advokátom JUDr. M. B., Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 25. februára 2011 takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti A., a. s. S., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 25. februára 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 25. februára 2011

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A., a. s. S., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti A., a. s. S., trovy

právneho zastúpenia v sume 389,20 € (slovom tristoosemdesiatdeväť eur a dvadsať centov)

na účet právneho zástupcu JUDr. M. B., Advokátska kancelária, S., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") uznesením č. k.

-22 z 22. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A.,

a. s. S., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej na základe zákona akcionármi JUDr. J. V.

(ďalej len „akcionár v I. rade“ alebo „zástupca v I. rade“) a I. K. (ďalej len „akcionár

v II. rade“ alebo „zástupca v II. rade“), ktorou namieta porušenie svojho základného

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

z 25. februára 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka, zastúpená akcionármi v I. a II. rade, podala

10. júla 2006 na Okresnom súde Humenné návrh na začatie konania o zaplatenie sumy

22 800 669,90 Sk s príslušenstvom proti členom predstavenstva spoločnosti. Vo veci samej

Okresný súd Humenné rozsudkom sp. zn. z 18. mája 2007 návrh

sťažovateľky zamietol. Proti rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie a krajský súd

16. januára 2008 rozsudkom sp. zn. potvrdil rozsudok o zamietnutí žaloby.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť 21. februára 2008.

Dňa 26. marca 2008 sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

Zároveň bol zástupcami v I. a II. rade podaný aj návrh na oslobodenie od súdnych

poplatkov v dovolacom konaní. Dňa 10. apríla 2008 Okresný súd Humenné priznal

oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní zástupcovi v I. rade vo výške 50 %

a zástupkyni v II. rade v celom rozsahu. Dňa 29. apríla 2008 zástupca v I. rade podal

odvolanie proti uzneseniu o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Dňa 9. januára

2009 krajský súd uznesením sp. zn. rozhodol o zrušení uznesenia Okresného

súdu Humenné v napadnutom rozsahu a o jeho vrátení na ďalšie konanie. Dňa 5. mája 2010

Okresný súd Kežmarok (ďalej len „okresný súd“), ktorému bola vec prikázaná uznesením

krajského súdu sp. zn. z 8. januára 2009, uznesením sp. zn.

zamietol návrh zástupcu v I. rade na oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 1. júna 2010

zástupca v I. rade podal proti tomuto uzneseniu odvolanie. Dňa 9. júla 2010 krajský súd

uznesením sp. zn. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Dňa 10. augusta

2010 okresný súd uznesením sp. zn. rozhodol o zastavení dovolacieho

konania. Dňa 2. septembra 2010 zástupca v I. rade a zástupkyňa v II. rade podali odvolanie.

Dňa 25. februára 2011 krajský súd uznesením sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“) potvrdil uznesenie o zastavení dovolacieho konania.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazovala na to, že čo sa týka uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 10. augusta 2010 o zastavení konania, ako aj napadnutého uznesenia

krajského súdu, tak odôvodnenie nekorešponduje s jeho výrokom v tom smere, že hoci

výrokom bolo zastavené konanie o dovolaní, ktoré sa vzťahuje na zástupcu v I. aj v II. rade,

odôvodnenie uznesenia okresného súdu, ako aj napadnutého uznesenia krajského súdu sa

týka len zástupcu v I. rade, ale nijako nerieši postavenie a splnenie poplatkovej povinnosti,

respektíve priznanie oslobodenia od poplatkov vo vzťahu k zástupcovi v II. rade.

Sťažovateľka svojou sťažnosťou tak napáda uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 25. februára 2011 a je toho názoru, že ním boli porušené jej označené

práva.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval predsedníčku krajského súdu listom

z 1. decembra 2011 na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie

relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 21. decembra 2011.

Predseda senátu krajského súdu v ňom uviedol, že „podstata problému spočívala v tom, kto

je poplatníkom v zmysle o súdnych poplatkoch v prípade žaloby

podľa . Súdy vychádzali z toho, že podľa tohto

ustanovenia je žalobcom obchodná spoločnosť A., a.s. S., teda podľa § 2 ods. 1 písm. a) zák.

č. o súdnych poplatkoch je poplatníkom navrhovateľ poplatkového úkonu.

Z tohto pohľadu aj podľa bolo možné priznať oslobodenie len obchodnej

spoločnosti - účastníkovi konania (poplatníkovi), nie jej akcionárom, ktorí sú zo zákona

splnomocnení podať v jej mene žalobu. Akcionári síce znášajú trovy konania, ale tieto

v prípade úspechu sú priznávané účastníkovi konania a nie akcionárom. Aj tento moment

svedčí o tom, že procesné práva a povinnosti svedčia účastníkovi konania. Nebolo preto

rozhodujúce to, či akcionárom, ktorí v mene spoločnosti podali žalobu podľa § 182 ods. 3

bolo alebo nebolo priznané oslobodenie od platenia súdneho

poplatku. Z ustanovenia o súdnych poplatkoch

nevyplýva, že by bolo možné uložiť síce povinnosť zaplatiť súdny poplatok navrhovateľovi

poplatkového úkonu (obchodnej spoločnosti), ale súčasne vzťahovať oslobodenie

od súdnych poplatkov priznané akcionárovi poplatníkovi, t.j. obchodnej spoločnosti, ktorá

je v danom prípade navrhovateľom. Nastala by situácia, kedy by priznané oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov priznané akcionárom (ktorí ale nie sú účastníkmi konania)

malo dosah na navrhovateľa poplatkového úkonu ( Z.z

osudných poplatkoch). Zákonodarca v zákone osudných poplatkoch takúto možnosť

nepripúšťa. Tiež v ustanovení umožňuje priznať

oslobodenie účastníkovi a nie tomu, kto účastníkom konania nie je. Poplatník oslobodený

od platenia súdneho poplatku nebol, súdny poplatok nezaplatil v určenej lehote, a preto súd

dovolacie konania podľa o súdnych poplatkoch zastavil.

Súdny poplatok nebol zaplatený ani v lehote na podanie odvolania podľa § 10 ods. 3 zákona

o súdnych poplatkoch, preto odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil.“.

Krajský súd listom doručeným ústavnému súdu 28. decembra 2011 vyjadril súhlas

s upustením od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným 13. januára 2012 oznámil, že

netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania. Sťažovateľka ďalej vo svojom stanovisku stručne zopakovala argumentáciu

obsiahnutú v odôvodnení sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(napr. , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci a ústavný súd z týchto hľadísk posudzoval aj sťažovateľkou

napadnuté uznesenie krajského súdu.

Jadrom sťažnosti sťažovateľky je námietka, že napadnutým uznesením krajského

súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, konkrétne sťažovateľka namieta, že

k zastaveniu dovolacieho konania (napadnutým uznesením, pozn.) došlo na základe ústavne

nekonformného výkladu právnych noriem týkajúcich sa poplatkovej povinnosti v súvislosti

s akcionárskou žalobou.

Právnym dôvodom zastavenia dovolacieho konania bol právny názor krajského súdu,

že v danom prípade „nie je rozhodujúce, či bolo alebo nebolo priznané oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov zástupcom žalobcu“. S týmto právnym názorom krajského

súdu v okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd nesúhlasí.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V posudzovanej veci je týmto Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), zákon Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ale tiež aj zákon

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný

zákonník“).

Podľa ak predstavenstvo alebo dozorná rada

bez zbytočného odkladu nesplní žiadosť akcionárov, môžu akcionári podľa § 181 ods. 1

uplatniť nároky podľa odseku 1 v mene spoločnosti. Iná osoba ako akcionár, ktorý návrh

na súd podal, alebo ním splnomocnená osoba nemôže v súdnom konaní robiť úkony v mene

spoločnosti.

Podľa akcionári, ktorí uplatnia v mene

spoločnosti nároky podľa odseku 2, sú povinní znášať trovy súdneho konania za spoločnosť.

Ak je spoločnosti priznaná náhrada trov konania, ten, ktorému bola uložená náhrada týchto

trov, je povinný uhradiť ju akcionárovi, ktorý uplatňoval nároky v mene spoločnosti.

Podľa na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti

oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne

súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky

zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa poplatníkom je navrhovateľ

poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Citované ustanovenia zákonov sa dotýkajú skúmanej problematiky poplatkovej

povinnosti v súvislosti s akcionárskou žalobou a práve ich výkladom a aplikáciou krajský

súd mal podľa názoru sťažovateľky porušiť jej označené práva. Z odôvodnenia napadnutého

uznesenia je zrejmé, že krajský súd pri výklade vychádzal výlučne

z gramatického výkladu pojmu účastník, ktorý následne aplikoval.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný

súd musí vykladať a používať ustanovenia v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný

súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom

súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne ,

).

Pri výklade a aplikácii právnych predpisov všeobecným súdom je podľa názoru

ústavného súdu potrebné dbať na spravodlivú ochranu subjektívnych práv pri zachovaní

zmyslu a účelu právnej úpravy najmä tam, kde právna úprava je nejednoznačná, pripúšťa

rozdielny výklad, prípadne tam, kde právna úprava chýba.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že je povinnosťou všeobecných súdov

v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý

ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto

právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z sa

však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí

všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom.

V takomto prípade totiž odlišné ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať

za prejav arbitrárnosti (, , ).

Ústavný súd ďalej pripomína, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje

materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych

predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych

prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj

z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , ,

, , ). Priorizovanie formálnych požiadaviek

vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže

totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred

orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom

a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach

spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd sa preto v prvom rade zameral na jednotlivé aspekty problematiky

právnej úpravy poplatkovej povinnosti pri akcionárskej žalobe, ktoré je nutné mať na zreteli

pri interpretácii a aplikácii citovaných noriem, pretože podľa názoru ústavného súdu len

v súvislostiach je možné dospieť k ústavne konformnému výkladu týchto noriem.

Vychádzajúc zo znenia akcionári sťažovateľky,

ktorí uplatnili nároky spoločnosti proti jej orgánom, sú v danom prípade v postavení

zástupcov spoločnosti zo zákona a sú povinní znášať trovy súdneho konania za spoločnosť,

ktorá je v postavení účastníka konania. Na základe citovaného ustanovenia je prípadná

náhrada trov konania priznaná účastníkovi konania, teda sťažovateľke (spoločnosti), pričom

ale neúspešný účastník konania je povinný uhradiť trovy konania priznané úspešnému

účastníkovi konania nie spoločnosti, ale priamo akcionárom sťažovateľky, ktorí nárok

za spoločnosť uplatnili.

Na základe uvedeného je možné podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že

zákonodarca uvedenou právnou úpravou nielen de facto, ale i de iure presunul poplatkovú

povinnosť (ako súčasť trov konania podľa ) na akcionárov, hoci účastníctvo

v konaní ponechal spoločnosti. Tomu korešponduje aj konštrukcia už opísanej priznanej

náhrady trov, ktorá náleží priamo akcionárom, hoci je priznaná spoločnosti.

V prípade vzniku poplatkovej povinnosti je potom zástupca spoločnosti zo zákona

povinný poplatkovú povinnosť splniť za (namiesto) spoločnosť, pričom podľa právneho

názoru krajského súdu vyjadreného v napadnutom uznesení oslobodenie od poplatkovej

povinnosti je možné priznať len účastníkovi konania, teda spoločnosti a nie akcionárom.

V prípadoch, keď akcionári uplatnia finančný nárok spoločnosti v sume niekoľkých

desiatok tisíc eur a prípadne aj viac, sú povinní uhradiť súdny poplatok v pomerne vysokej

sume. Nie je možné vylúčiť, že niektorí z akcionárov nebudú schopní uhradiť súdny

poplatok za spoločnosť z objektívnych dôvodov (nemajetnosť a pod.). Z uvedeného dôvodu

je veľmi podstatné ustáliť, či akcionárov (ktorí podľa

„znášajú trovy konania“, teda aj sú povinní hradiť súdny poplatok, pozn.) možno považovať

za poplatníkov podľa . Ustanovenie zákona o súdnych

poplatkoch určuje, kto je poplatníkom v jednotlivých prípadoch, avšak poplatkovú

povinnosť akcionárov v súvislosti s akcionárskou žalobou neupravuje. Poplatková

povinnosť akcionárov je z tohto pohľadu upravená výlučne .

Napriek uvedenému však z možno jednoznačne

vyvodiť, že úmyslom zákonodarcu bolo preniesť poplatkovú povinnosť, ako aj ostatné trovy

konania na akcionárov, hoci zákonodarca tento svoj úmysel nepremietol do ustanovení

zákona o súdnych poplatkov a ani do príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (najmä ).

Pokiaľ by mal platiť aplikovaný právny názor krajského súdu v napadnutom

uznesení, že oslobodenie od súdnych poplatkov možno priznať len účastníkovi konania –

v danom prípade spoločnosti, dochádzalo by k absurdnej situácii, keď akcionári by v mene

spoločnosti mali požiadať o oslobodenie od súdnych poplatkov a súd by mal skúmať

pomery spoločnosti a následne žiadať spoločnosť a nie akcionárov o zaplatenie príslušného

súdneho poplatku, pričom je zároveň potrebné dodať, že akcionári nedisponujú

s finančnými prostriedkami spoločnosti, a o ich použití rozhodujú štatutári spoločnosti, ktorí

sú spravidla (ako aj v posudzovanom prípade, pozn.) na strane žalovaných.

V tejto súvislosti ďalej ústavný súd konštatuje, že ak by takáto ochrana mala

stroskotať v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku účastníkom konania, teda

spoločnosťou, pričom pomery akcionárov by inak odôvodňovali ich oslobodenie

od súdneho poplatku, táto ochrana by sa stala iluzórnou a došlo by aj k popretiu práva

na prístup k súdu, a tým aj základného práva na súdnu ochranu.

Z uvedeného je zrejmé, že pri takomto výklade pojmu účastník konania uvedeného

v dochádza navyše aj k neprípustnému konfliktu záujmov, keď o zaplatení

súdneho poplatku by mali rozhodovať de facto žalovaní. Ústavný súd tak konštatuje, že

výklad a aplikácia pojmu účastník konania v napadnutom uznesení v súvislosti s možnosťou

oslobodenia od súdnych poplatkov je neprípustná, formalistická a ústavne nekonformná.

Toto zistenie samo osebe je podľa názoru ústavného súdu dostatočným dôvodom

na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky.

V záujme materiálnej ochrany práv a zabezpečenia základného práva na prístup

k súdu preto nie je možné pri výklade pojmu účastník ustanovenia použiť

iba gramatický, respektíve doslovný výklad (tak ako ho použil krajský súd v napadnutom

uznesení), ale je nevyhnutné aplikovať a kombinovať ďalšie metódy výkladu najmä logický

a systematický, pričom možno podporne použiť aj argumentnum e ratione legis (pozri

Viktor Knapp: Teorie práva. Praha 1995, s. 171), to znamená výklad podľa známeho alebo

predpokladaného úmyslu či zámeru zákonodarcu. Keďže gramatický výklad sa javí ako

nedostatočný a nevedie k jednoznačnému výsledku, ponúka sa aj možnosť použitia metódy

teleologického výkladu, ktorý vychádza z účelu a cieľu právnej úpravy akcionárskej žaloby,

ktorou je ochrana nárokov spoločnosti v situácii, keď orgány spoločnosti nemajú záujem

domáhať sa týchto nárokov. Logickým výkladom (za použitia argumentum reductione ad

absurdum, pozn.) dotknutých ustanovení právnych predpisov ústavný súd dospel k záveru

o neprijateľnosti výkladu ustanovenia tak, ako ho aplikoval krajský súd

v napadnutom uznesení.

Na základe použitia metódy systematického výkladu je ďalej možné dospieť k týmto

záverom:

a) , ako aj nerieši postavenie

akcionárov v súvislosti s ich poplatkovou povinnosťou, namiesto nich poplatkovú

povinnosť, respektíve „znášanie trov“ stanovuje v ,

b) uvedené predpisy sú z hľadiska hierarchického usporiadania predpismi rovnakej

právnej sily,

c) z hľadiska systematického zaradenia možno v naznačených súvislostiach

považovať právnu úpravu akcionárskej žaloby v a ich

procesnoprávnych komponentov (napr. znášanie trov konania) za špeciálnu úpravu

vo vzťahu k ,

d) nie je bez významu ani skutočnosť, že akcionárska žaloba bola zavedená

do právneho poriadku až novelou v roku 2001 (

Z. z.), pričom úprava je bezo zmeny od roku 1963 (s výnimkou

nahradenia slov predseda senátu za súd, pozn.).

Vychádzajúc z neštandardnej a nejednoznačnej konštrukcie tohto právneho nástroja

(akcionárskej žaloby) je ďalej možné konštatovať nevyváženosť postavenia akcionárov

v konaní, ktorí majú znášať trovy konania namiesto účastníka, ale nemajú korešpondujúce

právo účastníka konania žiadať o oslobodenie od súdneho poplatku, preto je potrebné pojem

účastníka konania vnímať v širšom kontexte v súvislosti s otázku jeho prípadného

oslobodenia v takomto konaní. Ak totiž zástupca účastníka zo zákona požiada o oslobodenie

od súdneho poplatku vo svojom mene a zároveň je aj poplatníkom podľa 182 ods. 3

, je v záujme poskytnutia materiálnej ochrany práva na prístup súdu

vykladať pojem účastníka podľa so zreteľom na to, kto je poplatníkom v danom

prípade, pretože sa javí ako nelogické rozhodovať o oslobodení účastníka, ktorý neznáša

trovy konania a z ktorého bola povinnosť znášať trovy konania prenesená na jeho zástupcu

zo zákona. Skôr sa javí ako logické, aby súd v takom prípade pre účely oslobodenia skúmal

pomery akcionára, teda toho, kto je povinný tieto trovy znášať.

V naznačených súvislostiach je potrebné poukázať na skutočnosť, že Okresný súd

Humenné v konaní vo veci samej najprv priznal oslobodenie od súdnych poplatkov obom

akcionárom (akcionárom v I. aj II. rade), konal vo veci a rozhodol. Rozsudkom však

jednému z akcionárov odňal oslobodenie vo výške 50 % (zástupcovi v I. rade). Okresný súd

Humenné ďalej pre účely dovolacieho konania na návrh akcionárov priznal jednému

z akcionárov (zástupcovi v II. rade) úplné oslobodenie od súdneho poplatku a druhému

oslobodenie vo výške 50 % (zástupcovi v I. rade). Vo vzťahu k akcionárovi v II. rade,

ktorému bolo priznané úplné oslobodenie súdneho poplatku za dovolacie konanie,

predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Na základe odvolania akcionára v I. rade

krajský súd zrušil uznesenie Okresného súdu Humenné v časti, v ktorej okresný súd priznal

oslobodenie od súdneho poplatku vo výške 50 %, a vec vrátil späť na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Okresný súd opätovne rozhodoval o návrhu menšinového akcionára v I. rade

na oslobodenie od súdneho poplatku a uznesením sp. zn. z 5. mája 2010 jeho

návrh zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z obsahu podaní

žalobcu vyplýva, „že žiadateľom o oslobodenie je zástupca žalobcu“, a nie žalobca. Podľa

názoru okresného súdu uvedeného v odôvodnení uznesenia „nie je možné priznať

oslobodenie od súdnych poplatkov žalobcu, o ktoré žiada zástupca žalobcu vo svojom

mene“. Krajský súd uznesením sp. zn. z 9. júla 2010 napadnuté uznesenie

okresného súdu (sp. zn. z 5. mája 2010) potvrdil. Okresný súd uznesením

sp. zn. z 10. augusta 2011 dovolacie konanie zastavil pre nezaplatenie

súdneho poplatku podľa . Proti uvedenému

uzneseniu podali obaja akcionári (v I. a II rade) odvolanie, v ktorom namietali, že

u akcionára v II. rade, ktorému Okresný súd Humenné právoplatne priznal oslobodenie

od súdneho poplatku za dovolanie, boli splnené všetky podmienky na dovolacie konanie.

Z uvedeného dôvodu sa krajský súd podľa názoru sťažovateľky dopustil chyby, ak potvrdil

uznesenie okresného súdu o zastavení konania vo vzťahu k obom akcionárom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na stabilnú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok.

Okresný súd totiž v odôvodnení uznesenia o zastavení konania sp. zn.

z 10. augusta 2011 konštatoval, že „nakoľko bolo uznesením odvolacieho súdu uznesenie

súdu prvého stupňa, ktorým súd návrh zástupcu žalobcu v 1. rade na oslobodenie

od súdnych poplatkov v dovolacom konaní zamietol, potvrdené, pričom splatný súdny

poplatok za dovolanie nebol žalobcom zaplatený v lehote 10 dní aj napriek tomu, že bol

o tom žalobca (ako poplatník) vo výzve súdu zo dňa 15.07.2009 na zaplatenie súdneho

poplatku za dovolanie poučený, má súd za to, že sú splnené podmienky pre zastavenie

konania o dovolaní“. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že zástupca

v II. rade bol právoplatne oslobodený od súdnych poplatkov v dovolacom konaní, pričom

okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia túto skutočnosť ani len nespomenul.

Krajský súd v rámci odôvodnenia rozhodnutia o odvolaní proti uzneseniu okresného

súdu o zastavení konania sp. zn. z 10. augusta 2011 v relevantnej časti

odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že „nie je rozhodujúce, či bolo alebo nebolo

priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov zástupcom žalobcu“, a uznesenie

okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

bagatelizoval právoplatné rozhodnutie okresného súdu o úplnom oslobodení zástupcu

v II. rade, ktorý vzhľadom na nejednoznačnú úpravu akcionárskej žaloby (s ktorou mali

problém aj vo veci konajúce súdy, pozn.) a právoplatné uznesenie o oslobodení od súdneho

poplatku za dovolanie, sa mohol oprávnene domnievať, že sú na jeho strane splnené všetky

procesné podmienky na dovolacie konanie. Tomu nasvedčuje aj odôvodnenie uznesenia

okresného súdu o zastavení konania, ktoré dáva do príčinnej súvislosti zamietnutie návrhu

zástupcu v I. rade na oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní a nezaplatenie

súdneho poplatku sťažovateľkou. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd dopustil

arbitrárnosti, keď sa nevysporiadal s namietanou existenciou právoplatného úplného

oslobodenia zástupcu v II. rade (na ktoré zástupcovia sťažovateľky v odvolaní poukazovali,

pozn.), ktoré je dodnes platné a má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. Práve

existencia tohto právoplatného uznesenia Okresného súdu Humenné o úplnom oslobodení

zástupcu v II. rade bola rozhodujúca pre posúdenie existencie dôvodov odôvodňujúcich

zastavenie konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nemohol považovať napadnuté uznesenie

krajského súdu za súladné s označenými právami sťažovateľky, inými slovami, krajský súd

neposkytol dôsledne ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu zaručenému čl. 46

ods. 1 a právu na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, preto

ústavný súd dospel k názoru, že napadnutým uznesením krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. z 25. februára 2011 došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa uvedeného článku a dohovoru.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 389,20 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010

v sume 741 € a v prvom polroku 2011 v sume 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke

( ) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2011 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)

po 123,50 € a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 (vyjadrenie vo veci

samej) 127,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného

paušálu 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky vykonaný v roku 2011 a 7,63 € za jeden úkon

podľa vyhlášky vykonaný v roku 2012.

Náhrada trov konania uplatnená sťažovateľkou nepresahuje sumu, ktorú vypočítal

ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 389,20 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012