Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 28 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)III. ÚS 502/2011
PDF · 256.5 KB
No categories available
III. ÚS 502/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2012 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
o prijatej sťažnosti spoločnosti A., a. s., S., zastúpenej JUDr. J. V. a I. K., B., oboch právne
zastúpených advokátom JUDr. M. B., Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3 Cob 71/2010 z 25. februára 2011 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti A., a. s. S., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 3 Cob 71/2010 z 25. februára 2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Cob 71/2010 z 25. februára 2011
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti A., a. s. S., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.
4. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti A., a. s. S., trovy
právneho zastúpenia v sume 389,20 € (slovom tristoosemdesiatdeväť eur a dvadsať centov)
na účet právneho zástupcu JUDr. M. B., Advokátska kancelária, S., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") uznesením č. k.
III. ÚS 502/2011-22 z 22. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A.,
a. s. S., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej na základe zákona akcionármi JUDr. J. V.
(ďalej len „akcionár v I. rade“ alebo „zástupca v I. rade“) a I. K. (ďalej len „akcionár
v II. rade“ alebo „zástupca v II. rade“), ktorou namieta porušenie svojho základného
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 71/2010
z 25. februára 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka, zastúpená akcionármi v I. a II. rade, podala
10. júla 2006 na Okresnom súde Humenné návrh na začatie konania o zaplatenie sumy
22 800 669,90 Sk s príslušenstvom proti členom predstavenstva spoločnosti. Vo veci samej
Okresný súd Humenné rozsudkom sp. zn. 12 Cb 113/2006 z 18. mája 2007 návrh
sťažovateľky zamietol. Proti rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie a krajský súd
16. januára 2008 rozsudkom sp. zn. 7 Cob 53/07 potvrdil rozsudok o zamietnutí žaloby.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť 21. februára 2008.
Dňa 26. marca 2008 sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie.
Zároveň bol zástupcami v I. a II. rade podaný aj návrh na oslobodenie od súdnych
poplatkov v dovolacom konaní. Dňa 10. apríla 2008 Okresný súd Humenné priznal
oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní zástupcovi v I. rade vo výške 50 %
a zástupkyni v II. rade v celom rozsahu. Dňa 29. apríla 2008 zástupca v I. rade podal
odvolanie proti uzneseniu o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Dňa 9. januára
2009 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Cob 4/2009 rozhodol o zrušení uznesenia Okresného
súdu Humenné v napadnutom rozsahu a o jeho vrátení na ďalšie konanie. Dňa 5. mája 2010
Okresný súd Kežmarok (ďalej len „okresný súd“), ktorému bola vec prikázaná uznesením
krajského súdu sp. zn. 7 Ncb/7/2008 z 8. januára 2009, uznesením sp. zn. 8 Cb 27/2009
zamietol návrh zástupcu v I. rade na oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 1. júna 2010
zástupca v I. rade podal proti tomuto uzneseniu odvolanie. Dňa 9. júla 2010 krajský súd
uznesením sp. zn. 1 Cob 42/2010 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Dňa 10. augusta
2010 okresný súd uznesením sp. zn. 8 Cb 27/2009 rozhodol o zastavení dovolacieho
konania. Dňa 2. septembra 2010 zástupca v I. rade a zástupkyňa v II. rade podali odvolanie.
Dňa 25. februára 2011 krajský súd uznesením sp. zn. 3 Cob 71/2010 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“) potvrdil uznesenie o zastavení dovolacieho konania.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazovala na to, že čo sa týka uznesenia okresného súdu
sp. zn. 8 Cb 27/2009 z 10. augusta 2010 o zastavení konania, ako aj napadnutého uznesenia
krajského súdu, tak odôvodnenie nekorešponduje s jeho výrokom v tom smere, že hoci
výrokom bolo zastavené konanie o dovolaní, ktoré sa vzťahuje na zástupcu v I. aj v II. rade,
odôvodnenie uznesenia okresného súdu, ako aj napadnutého uznesenia krajského súdu sa
týka len zástupcu v I. rade, ale nijako nerieši postavenie a splnenie poplatkovej povinnosti,
respektíve priznanie oslobodenia od poplatkov vo vzťahu k zástupcovi v II. rade.
Sťažovateľka svojou sťažnosťou tak napáda uznesenie krajského súdu sp. zn.
3 Cob 71/2010 z 25. februára 2011 a je toho názoru, že ním boli porušené jej označené
práva.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval predsedníčku krajského súdu listom
z 1. decembra 2011 na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie
relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 21. decembra 2011.
Predseda senátu krajského súdu v ňom uviedol, že „podstata problému spočívala v tom, kto
je poplatníkom v zmysle § 2 zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch v prípade žaloby
podľa § 182 ods. 3 Obchodného zákonníka. Súdy vychádzali z toho, že podľa tohto
ustanovenia je žalobcom obchodná spoločnosť A., a.s. S., teda podľa § 2 ods. 1 písm. a) zák.
č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch je poplatníkom navrhovateľ poplatkového úkonu.
Z tohto pohľadu aj podľa § 138 O.s.p. bolo možné priznať oslobodenie len obchodnej
spoločnosti - účastníkovi konania (poplatníkovi), nie jej akcionárom, ktorí sú zo zákona
splnomocnení podať v jej mene žalobu. Akcionári síce znášajú trovy konania, ale tieto
v prípade úspechu sú priznávané účastníkovi konania a nie akcionárom. Aj tento moment
svedčí o tom, že procesné práva a povinnosti svedčia účastníkovi konania. Nebolo preto
rozhodujúce to, či akcionárom, ktorí v mene spoločnosti podali žalobu podľa § 182 ods. 3
Obchodného zákonníka bolo alebo nebolo priznané oslobodenie od platenia súdneho
poplatku. Z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch
nevyplýva, že by bolo možné uložiť síce povinnosť zaplatiť súdny poplatok navrhovateľovi
poplatkového úkonu (obchodnej spoločnosti), ale súčasne vzťahovať oslobodenie
od súdnych poplatkov priznané akcionárovi poplatníkovi, t.j. obchodnej spoločnosti, ktorá
je v danom prípade navrhovateľom. Nastala by situácia, kedy by priznané oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov priznané akcionárom (ktorí ale nie sú účastníkmi konania)
malo dosah na navrhovateľa poplatkového úkonu (§ 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Z.z
osudných poplatkoch). Zákonodarca v zákone osudných poplatkoch takúto možnosť
nepripúšťa. Tiež Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 138 umožňuje priznať
oslobodenie účastníkovi a nie tomu, kto účastníkom konania nie je. Poplatník oslobodený
od platenia súdneho poplatku nebol, súdny poplatok nezaplatil v určenej lehote, a preto súd
dovolacie konania podľa § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch zastavil.
Súdny poplatok nebol zaplatený ani v lehote na podanie odvolania podľa § 10 ods. 3 zákona
o súdnych poplatkoch, preto odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil.“.
Krajský súd listom doručeným ústavnému súdu 28. decembra 2011 vyjadril súhlas
s upustením od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným 13. januára 2012 oznámil, že
netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania. Sťažovateľka ďalej vo svojom stanovisku stručne zopakovala argumentáciu
obsiahnutú v odôvodnení sťažnosti.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci a ústavný súd z týchto hľadísk posudzoval aj sťažovateľkou
napadnuté uznesenie krajského súdu.
Jadrom sťažnosti sťažovateľky je námietka, že napadnutým uznesením krajského
súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, konkrétne sťažovateľka namieta, že
k zastaveniu dovolacieho konania (napadnutým uznesením, pozn.) došlo na základe ústavne
nekonformného výkladu právnych noriem týkajúcich sa poplatkovej povinnosti v súvislosti
s akcionárskou žalobou.
Právnym dôvodom zastavenia dovolacieho konania bol právny názor krajského súdu,
že v danom prípade „nie je rozhodujúce, či bolo alebo nebolo priznané oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov zástupcom žalobcu“. S týmto právnym názorom krajského
súdu v okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd nesúhlasí.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú. V posudzovanej veci je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), zákon Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ale tiež aj zákon
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný
zákonník“).
Podľa § 182 ods. 2 Obchodného zákonníka ak predstavenstvo alebo dozorná rada
bez zbytočného odkladu nesplní žiadosť akcionárov, môžu akcionári podľa § 181 ods. 1
uplatniť nároky podľa odseku 1 v mene spoločnosti. Iná osoba ako akcionár, ktorý návrh
na súd podal, alebo ním splnomocnená osoba nemôže v súdnom konaní robiť úkony v mene
spoločnosti.
Podľa § 182 ods. 3 Obchodného zákonníka akcionári, ktorí uplatnia v mene
spoločnosti nároky podľa odseku 2, sú povinní znášať trovy súdneho konania za spoločnosť.
Ak je spoločnosti priznaná náhrada trov konania, ten, ktorému bola uložená náhrada týchto
trov, je povinný uhradiť ju akcionárovi, ktorý uplatňoval nároky v mene spoločnosti.
Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne
súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky
zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom je navrhovateľ
poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
Citované ustanovenia zákonov sa dotýkajú skúmanej problematiky poplatkovej
povinnosti v súvislosti s akcionárskou žalobou a práve ich výkladom a aplikáciou krajský
súd mal podľa názoru sťažovateľky porušiť jej označené práva. Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia je zrejmé, že krajský súd pri výklade § 138 OSP vychádzal výlučne
z gramatického výkladu pojmu účastník, ktorý následne aplikoval.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný
súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný
súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom
súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne IV. ÚS 1/02,
Pri výklade a aplikácii právnych predpisov všeobecným súdom je podľa názoru
ústavného súdu potrebné dbať na spravodlivú ochranu subjektívnych práv pri zachovaní
zmyslu a účelu právnej úpravy najmä tam, kde právna úprava je nejednoznačná, pripúšťa
rozdielny výklad, prípadne tam, kde právna úprava chýba.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že je povinnosťou všeobecných súdov
v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý
ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto
právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 ústavy sa
však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí
všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom.
V takomto prípade totiž odlišné ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať
za prejav arbitrárnosti (I. ÚS 338/06, III. ÚS 305/08, III. ÚS 259/2010).
Ústavný súd ďalej pripomína, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje
materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych
predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych
prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj
z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08,
I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek
vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže
totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred
orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom
a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach
spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd sa preto v prvom rade zameral na jednotlivé aspekty problematiky
právnej úpravy poplatkovej povinnosti pri akcionárskej žalobe, ktoré je nutné mať na zreteli
pri interpretácii a aplikácii citovaných noriem, pretože podľa názoru ústavného súdu len
v súvislostiach je možné dospieť k ústavne konformnému výkladu týchto noriem.
Vychádzajúc zo znenia § 182 ods. 3 Obchodného zákonníka akcionári sťažovateľky,
ktorí uplatnili nároky spoločnosti proti jej orgánom, sú v danom prípade v postavení
zástupcov spoločnosti zo zákona a sú povinní znášať trovy súdneho konania za spoločnosť,
ktorá je v postavení účastníka konania. Na základe citovaného ustanovenia je prípadná
náhrada trov konania priznaná účastníkovi konania, teda sťažovateľke (spoločnosti), pričom
ale neúspešný účastník konania je povinný uhradiť trovy konania priznané úspešnému
účastníkovi konania nie spoločnosti, ale priamo akcionárom sťažovateľky, ktorí nárok
za spoločnosť uplatnili.
Na základe uvedeného je možné podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že
zákonodarca uvedenou právnou úpravou nielen de facto, ale i de iure presunul poplatkovú
povinnosť (ako súčasť trov konania podľa § 137 OSP) na akcionárov, hoci účastníctvo
v konaní ponechal spoločnosti. Tomu korešponduje aj konštrukcia už opísanej priznanej
náhrady trov, ktorá náleží priamo akcionárom, hoci je priznaná spoločnosti.
V prípade vzniku poplatkovej povinnosti je potom zástupca spoločnosti zo zákona
povinný poplatkovú povinnosť splniť za (namiesto) spoločnosť, pričom podľa právneho
názoru krajského súdu vyjadreného v napadnutom uznesení oslobodenie od poplatkovej
povinnosti je možné priznať len účastníkovi konania, teda spoločnosti a nie akcionárom.
V prípadoch, keď akcionári uplatnia finančný nárok spoločnosti v sume niekoľkých
desiatok tisíc eur a prípadne aj viac, sú povinní uhradiť súdny poplatok v pomerne vysokej
sume. Nie je možné vylúčiť, že niektorí z akcionárov nebudú schopní uhradiť súdny
poplatok za spoločnosť z objektívnych dôvodov (nemajetnosť a pod.). Z uvedeného dôvodu
je veľmi podstatné ustáliť, či akcionárov (ktorí podľa § 182 ods. 3 Obchodného zákonníka
„znášajú trovy konania“, teda aj sú povinní hradiť súdny poplatok, pozn.) možno považovať
za poplatníkov podľa zákona o súdnych poplatkoch. Ustanovenie § 2 zákona o súdnych
poplatkoch určuje, kto je poplatníkom v jednotlivých prípadoch, avšak poplatkovú
povinnosť akcionárov v súvislosti s akcionárskou žalobou neupravuje. Poplatková
povinnosť akcionárov je z tohto pohľadu upravená výlučne Obchodným zákonníkom.
Napriek uvedenému však z § 182 ods. 3 Obchodného zákonníka možno jednoznačne
vyvodiť, že úmyslom zákonodarcu bolo preniesť poplatkovú povinnosť, ako aj ostatné trovy
konania na akcionárov, hoci zákonodarca tento svoj úmysel nepremietol do ustanovení
zákona o súdnych poplatkov a ani do príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku (najmä § 138 ods. 1 OSP).
Pokiaľ by mal platiť aplikovaný právny názor krajského súdu v napadnutom
uznesení, že oslobodenie od súdnych poplatkov možno priznať len účastníkovi konania –
v danom prípade spoločnosti, dochádzalo by k absurdnej situácii, keď akcionári by v mene
spoločnosti mali požiadať o oslobodenie od súdnych poplatkov a súd by mal skúmať
pomery spoločnosti a následne žiadať spoločnosť a nie akcionárov o zaplatenie príslušného
súdneho poplatku, pričom je zároveň potrebné dodať, že akcionári nedisponujú
s finančnými prostriedkami spoločnosti, a o ich použití rozhodujú štatutári spoločnosti, ktorí
sú spravidla (ako aj v posudzovanom prípade, pozn.) na strane žalovaných.
V tejto súvislosti ďalej ústavný súd konštatuje, že ak by takáto ochrana mala
stroskotať v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku účastníkom konania, teda
spoločnosťou, pričom pomery akcionárov by inak odôvodňovali ich oslobodenie
od súdneho poplatku, táto ochrana by sa stala iluzórnou a došlo by aj k popretiu práva
na prístup k súdu, a tým aj základného práva na súdnu ochranu.
Z uvedeného je zrejmé, že pri takomto výklade pojmu účastník konania uvedeného
v § 138 ods. 1 OSP dochádza navyše aj k neprípustnému konfliktu záujmov, keď o zaplatení
súdneho poplatku by mali rozhodovať de facto žalovaní. Ústavný súd tak konštatuje, že
výklad a aplikácia pojmu účastník konania v napadnutom uznesení v súvislosti s možnosťou
oslobodenia od súdnych poplatkov je neprípustná, formalistická a ústavne nekonformná.
Toto zistenie samo osebe je podľa názoru ústavného súdu dostatočným dôvodom
na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky.
V záujme materiálnej ochrany práv a zabezpečenia základného práva na prístup
k súdu preto nie je možné pri výklade pojmu účastník ustanovenia § 138 ods. 1 OSP použiť
iba gramatický, respektíve doslovný výklad (tak ako ho použil krajský súd v napadnutom
uznesení), ale je nevyhnutné aplikovať a kombinovať ďalšie metódy výkladu najmä logický
a systematický, pričom možno podporne použiť aj argumentnum e ratione legis (pozri
Viktor Knapp: Teorie práva. Praha 1995, s. 171), to znamená výklad podľa známeho alebo
predpokladaného úmyslu či zámeru zákonodarcu. Keďže gramatický výklad sa javí ako
nedostatočný a nevedie k jednoznačnému výsledku, ponúka sa aj možnosť použitia metódy
teleologického výkladu, ktorý vychádza z účelu a cieľu právnej úpravy akcionárskej žaloby,
ktorou je ochrana nárokov spoločnosti v situácii, keď orgány spoločnosti nemajú záujem
domáhať sa týchto nárokov. Logickým výkladom (za použitia argumentum reductione ad
absurdum, pozn.) dotknutých ustanovení právnych predpisov ústavný súd dospel k záveru
o neprijateľnosti výkladu ustanovenia § 138 OSP tak, ako ho aplikoval krajský súd
v napadnutom uznesení.
Na základe použitia metódy systematického výkladu je ďalej možné dospieť k týmto
záverom:
a) zákon o súdnych poplatkoch, ako aj Občiansky súdny poriadok nerieši postavenie
akcionárov v súvislosti s ich poplatkovou povinnosťou, namiesto nich poplatkovú
povinnosť, respektíve „znášanie trov“ stanovuje Obchodný zákonník v § 182 ods. 3,
b) uvedené predpisy sú z hľadiska hierarchického usporiadania predpismi rovnakej
právnej sily,
c) z hľadiska systematického zaradenia možno v naznačených súvislostiach
považovať právnu úpravu akcionárskej žaloby v Obchodnom zákonníku a ich
procesnoprávnych komponentov (napr. znášanie trov konania) za špeciálnu úpravu
vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku,
d) nie je bez významu ani skutočnosť, že akcionárska žaloba bola zavedená
do právneho poriadku až novelou Obchodného zákonníka v roku 2001 (zákon č. 500/2011
Z. z.), pričom úprava § 138 ods. 1 OSP je bezo zmeny od roku 1963 (s výnimkou
nahradenia slov predseda senátu za súd, pozn.).
Vychádzajúc z neštandardnej a nejednoznačnej konštrukcie tohto právneho nástroja
(akcionárskej žaloby) je ďalej možné konštatovať nevyváženosť postavenia akcionárov
v konaní, ktorí majú znášať trovy konania namiesto účastníka, ale nemajú korešpondujúce
právo účastníka konania žiadať o oslobodenie od súdneho poplatku, preto je potrebné pojem
účastníka konania vnímať v širšom kontexte v súvislosti s otázku jeho prípadného
oslobodenia v takomto konaní. Ak totiž zástupca účastníka zo zákona požiada o oslobodenie
od súdneho poplatku vo svojom mene a zároveň je aj poplatníkom podľa 182 ods. 3
Obchodného zákonníka, je v záujme poskytnutia materiálnej ochrany práva na prístup súdu
vykladať pojem účastníka podľa § 138 OSP so zreteľom na to, kto je poplatníkom v danom
prípade, pretože sa javí ako nelogické rozhodovať o oslobodení účastníka, ktorý neznáša
trovy konania a z ktorého bola povinnosť znášať trovy konania prenesená na jeho zástupcu
zo zákona. Skôr sa javí ako logické, aby súd v takom prípade pre účely oslobodenia skúmal
pomery akcionára, teda toho, kto je povinný tieto trovy znášať.
V naznačených súvislostiach je potrebné poukázať na skutočnosť, že Okresný súd
Humenné v konaní vo veci samej najprv priznal oslobodenie od súdnych poplatkov obom
akcionárom (akcionárom v I. aj II. rade), konal vo veci a rozhodol. Rozsudkom však
jednému z akcionárov odňal oslobodenie vo výške 50 % (zástupcovi v I. rade). Okresný súd
Humenné ďalej pre účely dovolacieho konania na návrh akcionárov priznal jednému
z akcionárov (zástupcovi v II. rade) úplné oslobodenie od súdneho poplatku a druhému
oslobodenie vo výške 50 % (zástupcovi v I. rade). Vo vzťahu k akcionárovi v II. rade,
ktorému bolo priznané úplné oslobodenie súdneho poplatku za dovolacie konanie,
predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Na základe odvolania akcionára v I. rade
krajský súd zrušil uznesenie Okresného súdu Humenné v časti, v ktorej okresný súd priznal
oslobodenie od súdneho poplatku vo výške 50 %, a vec vrátil späť na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Okresný súd opätovne rozhodoval o návrhu menšinového akcionára v I. rade
na oslobodenie od súdneho poplatku a uznesením sp. zn. 8 Cb 27/2009 z 5. mája 2010 jeho
návrh zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z obsahu podaní
žalobcu vyplýva, „že žiadateľom o oslobodenie je zástupca žalobcu“, a nie žalobca. Podľa
názoru okresného súdu uvedeného v odôvodnení uznesenia „nie je možné priznať
oslobodenie od súdnych poplatkov žalobcu, o ktoré žiada zástupca žalobcu vo svojom
mene“. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Cob 42/2010 z 9. júla 2010 napadnuté uznesenie
okresného súdu (sp. zn. 8 Cb 27/2009 z 5. mája 2010) potvrdil. Okresný súd uznesením
sp. zn. 8 Cb 27/2009 z 10. augusta 2011 dovolacie konanie zastavil pre nezaplatenie
súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Proti uvedenému
uzneseniu podali obaja akcionári (v I. a II rade) odvolanie, v ktorom namietali, že
u akcionára v II. rade, ktorému Okresný súd Humenné právoplatne priznal oslobodenie
od súdneho poplatku za dovolanie, boli splnené všetky podmienky na dovolacie konanie.
Z uvedeného dôvodu sa krajský súd podľa názoru sťažovateľky dopustil chyby, ak potvrdil
uznesenie okresného súdu o zastavení konania vo vzťahu k obom akcionárom.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na stabilnú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok.
Okresný súd totiž v odôvodnení uznesenia o zastavení konania sp. zn. 8 Cb 27/2009
z 10. augusta 2011 konštatoval, že „nakoľko bolo uznesením odvolacieho súdu uznesenie
súdu prvého stupňa, ktorým súd návrh zástupcu žalobcu v 1. rade na oslobodenie
od súdnych poplatkov v dovolacom konaní zamietol, potvrdené, pričom splatný súdny
poplatok za dovolanie nebol žalobcom zaplatený v lehote 10 dní aj napriek tomu, že bol
o tom žalobca (ako poplatník) vo výzve súdu zo dňa 15.07.2009 na zaplatenie súdneho
poplatku za dovolanie poučený, má súd za to, že sú splnené podmienky pre zastavenie
konania o dovolaní“. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že zástupca
v II. rade bol právoplatne oslobodený od súdnych poplatkov v dovolacom konaní, pričom
okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia túto skutočnosť ani len nespomenul.
Krajský súd v rámci odôvodnenia rozhodnutia o odvolaní proti uzneseniu okresného
súdu o zastavení konania sp. zn. 8 Cb 27/2009 z 10. augusta 2011 v relevantnej časti
odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že „nie je rozhodujúce, či bolo alebo nebolo
priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov zástupcom žalobcu“, a uznesenie
okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
bagatelizoval právoplatné rozhodnutie okresného súdu o úplnom oslobodení zástupcu
v II. rade, ktorý vzhľadom na nejednoznačnú úpravu akcionárskej žaloby (s ktorou mali
problém aj vo veci konajúce súdy, pozn.) a právoplatné uznesenie o oslobodení od súdneho
poplatku za dovolanie, sa mohol oprávnene domnievať, že sú na jeho strane splnené všetky
procesné podmienky na dovolacie konanie. Tomu nasvedčuje aj odôvodnenie uznesenia
okresného súdu o zastavení konania, ktoré dáva do príčinnej súvislosti zamietnutie návrhu
zástupcu v I. rade na oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní a nezaplatenie
súdneho poplatku sťažovateľkou. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd dopustil
arbitrárnosti, keď sa nevysporiadal s namietanou existenciou právoplatného úplného
oslobodenia zástupcu v II. rade (na ktoré zástupcovia sťažovateľky v odvolaní poukazovali,
pozn.), ktoré je dodnes platné a má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. Práve
existencia tohto právoplatného uznesenia Okresného súdu Humenné o úplnom oslobodení
zástupcu v II. rade bola rozhodujúca pre posúdenie existencie dôvodov odôvodňujúcich
zastavenie konania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nemohol považovať napadnuté uznesenie
krajského súdu za súladné s označenými právami sťažovateľky, inými slovami, krajský súd
neposkytol dôsledne ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu zaručenému čl. 46
ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
ústavný súd dospel k názoru, že napadnutým uznesením krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Cob 71/2010 z 25. februára 2011 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa uvedeného článku ústavy a dohovoru.
Na základe uvedeného zistenia ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 389,20 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010
v sume 741 € a v prvom polroku 2011 v sume 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke
(§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2011 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)
po 123,50 € a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 (vyjadrenie vo veci
samej) 127,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného
paušálu 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky vykonaný v roku 2011 a 7,63 € za jeden úkon
podľa vyhlášky vykonaný v roku 2012.
Náhrada trov konania uplatnená sťažovateľkou nepresahuje sumu, ktorú vypočítal
ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 389,20 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2012