Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 535/2018
PDF · 168.78 KB
No categories available
II. ÚS 535/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Annou Lacovou, advokátska kancelária, Pražská 4, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.
17 C 264/2012 zo 7. augusta 2018 a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn
17 C 264/2012 z 11. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Annou Lacovou, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 264/2012
zo 7. augusta 2018 a sp. zn. 17 C 264/2012 z 11. apríla 2018.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd svojím uznesením sp. zn.
17 C 264/2012 z 11. apríla 2018 rozhodol tak, že žalobcovia v 1. (sťažovateľ) a 2. rade sú
povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 4 208,72 €.
Proti uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, v akom
rozsahu bola súdom priznaná náhrada trov konania v rozpore zo zákonom, najmä poukázal,
že z odôvodnenia nevyplývalo, na základe čoho považoval okresný súd za preukázanú
dôvodnosť a účelnosť náhrady trov konania.
Sťažovateľ s odvolaním na § 251 a nasl. Civilného sporového poriadku poukázal
na to, že výška náhrady trov konania žalovanej nebola priznaná správne, a to najmä, čo sa
týka priznania náhrady za niektoré úkony.
Podľa sťažovateľa:
«V ustálenej súdnej praxi je pojem „účelnosť“ náhrady trov konania chápaný ako
určitá poistka pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi
nadbytočnými, či nadmernými. Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo
bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti civilného
sporového konania ako celku a z ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho
primeranosť ako hodnotu právneho štátu...
Sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 11.04.2018 súd prvej inštancie zamietol, keď... túto
posúdil ako nedôvodnú. Čiastočne zdôvodnenie súdom... nie je možné považovať
za správne, keď súd svojvoľne a bez posúdenia ich účelnosti opätovne uznal správnosť
svojho pôvodného posúdenia vo vzťahu k poradám strany sporu s jej advokátkou, posúdenie
úkonov vykonaných po vyhlásení uznesenia, ktorým súd ukončil dokazovanie a odročil
za účelom vyhlásenia rozsudku za úkon – záverečná reč je v rozpore s obsahom zápisnice
z pojednávania. Záver súdu, že o trovách konania rozhodol na základe rozsudku Krajského
súdu v Košiciach z dňa 2Co/160/2016-187 zo dňa 27.04.2018 je nesprávne, nakoľko
Krajský súd v Košiciach uznesením 2Co/397/2017 zo dňa 08.02.2018 stranám sporu
nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Povinnosť znášať trovy konania je primárnou a všeobecnou nákladovou
povinnosťou, povinnosť nahradiť trovy je obmedzená na prípady, keď boli splnene určité
zákonom vymedzené okolnosti. Povinnosť nahradiť trovy konania však nezahŕňa všetky
trovy, ale iba tie, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva...
Civilný sporový poriadok vylučuje uplatnenie opravného prostriedku proti
rozhodnutiam o trovách konania. Z postupu vyššieho súdneho úradníka a sudcu
rozhodujúcich v senáte 17C vyplýva, že ich výkladová logika je identická a preskúmavacím
procesom vyvolaným na základe sťažnosti nie je možné dospieť k objektívnemu preskúmaniu
a k zmene rozhodnutia vydaného súdnym úradníkom. Sťažovateľ preto nemá iné možnosti
nápravy nezákonného rozhodnutia... ako podaním sťažnosti ústavnému súdu...
Rozhodnutie súdu... musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p. musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti
a zákonnosti výroku rozsudku a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tiež s poukazom na ním prijaté závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup
súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť
zároveň aj dostatočným pokladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., je
nepreskúmateľný. Takého arbitrárne rozhodnutie porušuje právo účastníka na spravodlivý
proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom..., pretože mu upiera
možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
opravných prostriedkov. Keďže ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. platí primerane aj pre
konanie na dovolacom súde, treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti,
výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu. A vyššie
uvedené atribúty napadnutému rozhodnutiu chýbajú, čo podľa názoru sťažovateľa je
v rozpore s jeho právami garantovanými v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6, ods. 1
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľ je presvedčený, že napadnutým uznesením bolo porušené základné právo
na súdnu ochranu garantovanú čl. 46 os. 1 ústavy.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného súdu
Košice I sp. zn. 17 C /264/2012 zo dňa 07. 08. 2018 a uznesením sp. zn. 17 C/ 264/2012 zo
dňa 11. 04. 2018 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice 1 sp. zn. 17 C/264/2012 zo dňa 07.08.2018 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Košice I je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 3.000,- €... k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa.
4.Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
325,42 €... do 15 dní od doručenia nálezu k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažnosť napriek tomu, že je sťažovateľ
zastúpený advokátkou, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred
ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosť
podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Civilného sporového poriadku alebo Trestného poriadku.
Ústavný súd má teda v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované
právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49 a nasl. zákona
o ústavnom súde).
V súvislosti s obligatórnym zastupovaním sťažovateľa v konaní pred ústavným
súdom ústavný súd uvádza, že splnomocnenie podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde je
osobitnou listinou preukazujúcou oprávnenosť advokáta vykonávať procesné úkony
v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za navrhovateľa ako účastníka konania. Takéto
splnomocnenie je osobitným procesným úkonom navrhovateľa ako účastníka konania voči
ústavnému súdu, s ktorým sú spojené závažné právne dôsledky.
Vo všeobecnosti platí, že oprávnenie právneho zástupcu konať za svojho klienta, teda
za účastníka konania, musí byť počas celého priebehu súdneho konania preukázané
originálom splnomocnenia.
Zákon expressis verbis vyžaduje, aby bolo splnomocnenie udelené písomne.
Vzhľadom na význam a procesné účinky zastúpenia je táto formálna požiadavka
opodstatnená. Z hľadiska písomnej formy môže mať splnomocnenie listinnú alebo
elektronickú podobu (§ 125 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
„... Keďže ide o právny úkon v písomnej forme, je zákonnou náležitosťou
vlastnoručný podpis splnomocniteľa (§ 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka), prípadne
zaručený elektronický podpis v prípade splnomocnenia v elektronickej podobe (§ 40 ods. 4
Občianskeho zákonníka)“ (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha : C. H. Beck, 2016. 1516 s.).
Na elektronickú podobu splnomocnenia treba aplikovať ustanovenia zákona
č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších
prepisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“), pričom oprávnenie konať v mene sporovej
strany (účastníka konania) sa preukazuje buď splnomocnením ako elektronickým
dokumentom autorizovaným splnomocniteľom v zmysle § 23 zákona o e-Governmente,
alebo ak splnomocniteľ nemôže tento dokument autorizovať, vykonaním zaručenej
konverzie pôvodného listinného splnomocnenia v zmysle § 35 ods. 2 zákona o e-
Governmente. Autorizácia splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako
osoby, ktorá splnomocnenie udelila. Autorizácia splnomocnenia advokátom ako
splnomocnencom nie je postačujúca, pretože preukazuje len autenticitu splnomocnenca,
a teda skutočnosť, že advokát plnú moc prijal (m. m. I. ÚS 353/2018).
Podľa § 23 ods. 4 zákona o e-Governmente ak nie je preukázaný opak, na účely
elektronickej komunikácie je oprávnenie osoby konať za inú osobu alebo v mene inej osoby
preukázané vždy, ak
a) konajúca osoba použije na autorizáciu platný mandátny certifikát podľa
osobitného predpisu, z ktorého vyplýva oprávnenie konať za túto osobu alebo v jej mene a
rozsah tohto oprávnenia, alebo
b) prostriedok, ktorý konajúca osoba použije na autorizáciu, obsahuje identifikátor
osoby a z referenčného údaja vyplýva oprávnenie tejto osoby konať za inú osobu alebo v jej
mene.
Podľa § 35 ods. 1 písm. b) zákona o e-Governmente konverzia je postup, pri ktorom
je celý, bežne zmyslami vnímateľný, informačný obsah pôvodného dokumentu v listinnej
podobe transformovaný do novovzniknutého elektronického dokumentu.
Podľa § 35 ods. 2 zákona o e-Governmente zaručenou konverziou je konverzia
s cieľom zachovania právnych účinkov pôvodného dokumentu a jeho použiteľnosti
na právne úkony vykonaná postupom pre zaručenú konverziu podľa štvrtej časti.
Podľa § 35 ods. 3 písm. a) zákona o e-Governmente osobou oprávnenou vykonávať
zaručenú konverziu sa rozumie orgán verejnej moci, advokát a notár.
Ústavný súd uvádza, že jemu doručené splnomocnenie má podobu oskenovanej
listiny, nebolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom zo strany právneho zástupcu
sťažovateľa a nebola vykonaná zaručená konverzia podpisu sťažovateľa.
V danom prípade transformáciou listinného dokumentu – splnomocnenia
podpísaného sťažovateľom – do elektronickej podoby bez podpisu zaručeným
elektronickým podpisom a vykonania zaručenej konverzie došlo k strate účinkov
pôvodného listinného dokumentu rovnako ako pri vyhotovení fotokópie z originálu
listinného splnomocnenia.
Podľa § 125 ods. 2 Civilného sporového poriadku podanie vo veci samej urobené
v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť
v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva.
Sťažovateľ v prílohe podania doručeného ústavnému súdu 2. novembra 2018
(na poštovú prepravu daného 29. októbra 2018), teda po lehote stanovenej v citovanom
ustanovení Civilného sporového poriadku, doručil originál splnomocnenia.
Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom
prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018