Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)III. ÚS 271/2018
PDF · 408.65 KB
No categories available
III. ÚS 271/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom
JUDr. Jozefom Pikuliakom, Námestie slobody 58, Čadca, pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 25 C 250/2011-325 z 28. apríla 2015, rozsudkom
Krajského súdu v Žiline č. k. 6 Co 538/2015-369 z 20. apríla 2016 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 135/2016 z 21. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Dňa 28. mája 2018 bolo Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) doručené elektronické podanie podpísané zaručeným elektronickým podpisom
advokáta JUDr. Jozefa Pikuliaka, ktorým v mene svojej klientky ,
(ďalej len „sťažovateľka“), podal sťažnosť pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k.
25 C 250/2011-325 z 28. apríla 2015, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 6 Co 538/2015-369 z 20. apríla 2016 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 135/2016 z 21. februára 2018.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd napadnutým
rozsudkom z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva zamietol
návrh sťažovateľky (navrhovateľky) z 2. novembra 2011, ktorým sa proti
(ďalej len „odporca v 1. rade“),
, domáhala určenia, že konkrétne špecifikované nehnuteľnosti nachádzajúce sa
v k. ú. patria do dedičstva po nebohom otcovi sťažovateľky –
pretože konania sa nezúčastnili všetci nerozluční spoločníci – ostatní žijúci zákonní dediči
po nebohom , t. j. aj dediči po nebohom bratovi sťažovateľky –
o ktorom sťažovateľka v priebehu konania tvrdila, že „zomrel asi 30 rokov
dozadu v Austrálii, po ňom zostala manželka (ktorá tiež následne... zomrela) a po ňom
zostali tri žijúce deti“, avšak „nezdokladovala, kto je dedičom zo zákona po nebohom
“ a „neoznačila ani na strane navrhovateľa a ani na strane odporcu
ostatné osoby zákonných dedičov po nebohom , osoby dedičov po
“.
3. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie
a samostatným podaním (po vyhlásení rozsudku) vzala svoj návrh voči odporcovi v 1. rade
späť. Krajský súd prvým výrokom napadnutého rozsudku pripustil späťvzatie návrhu voči
odporcovi v 1. rade, rozsudok okresného súdu v časti, pokiaľ návrh voči odporcovi v 1. rade
zamietol, zrušil, a v tejto časti konanie zastavil. Krajský súd druhým výrokom napadnutého
rozsudku rozsudok okresného súdu vo zvyšnej časti ako vecne správny potvrdil.
4. Dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu podané z dôvodu, že „jej
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušenia práva na spravodlivý proces“, a k tejto vade malo dôjsť
„v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho
nepreskúmateľnosti, keď sa nevysporiadal s podstatnými námietkami žalobkyne v odvolaní“
a „nesprávne prejudiciálne vyslovil právny záver o smrti a potom
nedôvodne a nesprávne vyslovil právny záver, že nerozlučnými spoločníkmi v konaní majú
byť jeho dedičia“, najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol podľa § 447 písm. c)
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Podľa názoru najvyššieho súdu
„v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie
dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s požiadavkou
vyjadrenou v § 387 ods. 1, 2 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľky.“.
5. Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd „nesprávne vychádzal zo skutočnosti,
že je mŕtvy... Ak nebol právne relevantným spôsobom urobený záver o smrti
, tak nebol splnený základný predpoklad uplatnenia dedičskej postupnosti
(§ 460 OZ). Bez vzniku dedičskej postupnosti je nesprávny záver, že účastníkmi konania mal
byť dedičia po . Ak napriek uvedenému okresný súd zamietol návrh
sťažovateľky z dôvodu, že účastníkmi konania mali byť dedičia po ,
neexistovali pre takýto záver dostatočný dôvod a rozhodnutie je vecne nesprávne. Je právne
nepodstatné, ak sťažovateľka uviedla, že zomrel, pretože takéto tvrdenie nemá
právne účinky straty jeho právnej spôsobilosti. Za týchto okolností zamietnutím návrhu
okresný súd porušil základné právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces... Odvolací
súd neodpovedal na námietku sťažovateľky, že prvostupňový súd vyslovil nesprávny záver
o smrti . Na túto otázku neodpovedal ani dovolací súd, keď sťažovateľka z tohto
dôvodu namietala nespreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu. Neodpovedaním na otázku,
či je mŕtvy, či tým zanikla jeho procesná spôsobilosť, sú rozhodnutia
prvostupňového, odvolacieho i dovolacieho súdu nespreskúmateľné.“.
II.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných
náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných
podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom súde.
8. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
9. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
10. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
11. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Civilného sporového poriadku alebo Trestného poriadku.
12. Podľa § 125 ods. 1 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe
alebo v elektronickej podobe. Elektronickým podaním sa rozumie podanie urobené
elektronickou poštou prostredníctvom e-mailovej správy alebo prostredníctvom
elektronických schránok podľa zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe
výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“),
príp. prostredníctvom elektronického formulára pre elektronické podanie sprístupneného
v module elektronických formulárov.
13. Podľa § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe
bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí
súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania
nevyzýva.
14. Na internetovej stránke ústavného súdu www.ustavnysud.sk v sekcii
„Elektronické služby“ sa okrem linky na formulár na elektronické podanie na začatie
konania pred ústavným súdom, ktorým možno iniciovať všetky typy konaní upravených
v prvom oddiele siedmej hlavy ústavy patriacich do právomoci ústavného súdu, nachádza aj
upozornenie v tomto znení: „Elektronické podanie na začatie konania pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky musí podávajúci podpísať zaručeným elektronickým podpisom
(ZEP). V prípade, ak podanie podáva právny zástupca v mene svojho klienta, je potrebné,
aby splnomocnenie právneho zástupcu, ktoré má tvoriť prílohu podania, bolo už pred
priložením k formuláru podania podpísané zaručeným elektronickým podpisom (ZEP)
klienta. Ak klient nemá zaručený elektronický podpis, je potrebné doručiť podpísaný
originál splnomocnenia Ústavnému súdu Slovenskej republiky poštou alebo osobne.“
15. Zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne
vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím
osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
16. Vo všeobecnosti platí, že oprávnenie právneho zástupcu konať za svojho klienta,
teda za účastníka konania, musí byť počas celého priebehu súdneho konania preukázaná
originálom splnomocnenia.
17. Splnomocnenie podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde je osobitnou listinou
preukazujúcou oprávnenosť advokáta vykonávať procesné úkony v konaní podľa čl. 127
ods. 1 ústavy za navrhovateľa ako účastníka konania. Takéto splnomocnenie je osobitným
procesným úkonom navrhovateľa ako účastníka konania voči ústavnému súdu, s ktorým sú
spojené závažné právne dôsledky. Na elektronickú podobu splnomocnenia treba aplikovať
ustanovenia zákona e-Governmente, pričom oprávnenie konať v mene sporovej strany
(účastníka konania) sa preukazuje buď splnomocnením ako elektronickým dokumentom
autorizovaným splnomocniteľom v zmysle § 23 zákona o e-Governmente, alebo,
ak splnomocniteľ nemôže tento dokument autorizovať, vykonaním zaručenej konverzie
pôvodného listinného splnomocnenia v zmysle § 35 ods. 2 zákona o e-Governmente.
Autorizácia splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako osoby, ktorá
splnomocnenie udelila. Autorizácia splnomocnenia advokátom ako splnomocnencom nie je
postačujúca, pretože preukazuje len autenticitu splnomocnenca, a teda skutočnosť,
že advokát plnú moc prijal.
18. Podľa § 23 ods. 4 zákona o e-Governmente ak nie je preukázaný opak, na účely
elektronickej komunikácie je oprávnenie osoby konať za inú osobu alebo v mene inej osoby
preukázané vždy, ak
a) konajúca osoba použije na autorizáciu platný mandátny certifikát podľa osobitného
predpisu, z ktorého vyplýva oprávnenie konať za túto osobu alebo v jej mene a rozsah tohto
oprávnenia, alebo
b) prostriedok, ktorý konajúca osoba použije na autorizáciu, obsahuje identifikátor
osoby a z referenčného údaja vyplýva oprávnenie tejto osoby konať za inú osobu alebo v jej
mene.
19. Podľa § 35 ods. 1 zákona o e-Governmente konverzia je postup, pri ktorom je
celý, bežne zmyslami vnímateľný, informačný obsah pôvodného
a) elektronického dokumentu transformovaný do novovzniknutého dokumentu
v listinnej podobe,
b) dokumentu v listinnej podobe transformovaný do novovzniknutého elektronického
dokumentu,
c) elektronického dokumentu transformovaný do novovzniknutého elektronického
dokumentu.
20. Podľa § 35 ods. 2 zákona o e-Governmente zaručenou konverziou je konverzia
s cieľom zachovania právnych účinkov pôvodného dokumentu a jeho použiteľnosti
na právne úkony vykonaná postupom pre zaručenú konverziu podľa štvrtej časti.
21. Podľa § 35 ods. 3 písm. a) zákona o e-Governmente osobou oprávnenou
vykonávať zaručenú konverziu sa rozumie orgán verejnej moci, advokát a notár.
22. Podľa § 36 ods. 2 zákona o e-Governmente osoba vykonávajúca konverziu pri
zaručenej konverzii podľa § 35 ods. 1 písm. b)
a) transformuje pôvodný dokument v listinnej podobe na elektronický dokument,
b) vytvorí osvedčovaciu doložku vo forme elektronického dokumentu,
c) autorizuje osvedčovaciu doložku a novovzniknutý elektronický dokument
spoločne a pripojí časovú pečiatku,
d) vytvorí záznam o vykonanej zaručenej konverzii.
23. Podľa § 39 ods. 1 zákona o e-Governmente novovzniknutý dokument
zo zaručenej konverzie, ktorý je neoddeliteľne spojený s osvedčovacou doložkou, má
rovnaké právne účinky a je použiteľný na právne účely v rovnakom rozsahu ako osvedčená
kópia pôvodného dokumentu, ktorého transformáciou vznikol.
24. Predloženie kvalifikovaného splnomocnenia je zákonnou povinnosťou
vyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne
I. ÚS 262/2015 a I. ÚS 150/2016).
25. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 117/05).
26. Ústavný súd so zreteľom na dikciu § 20 zákona o ústavnom súde v spojení
s § 125 CSP konštatuje, že k elektronickému podaniu (bod 1) bolo pripojené splnomocnenie
sťažovateľky z 20. apríla 2018, ktorým JUDr. Jozefa Pikuliaka splnomocnila, aby ju
zastupoval „vo veci podania ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 21. februára 2018 sp. zn. 5 Cdo 135/2016 a rozsudku Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 6 Co 538/2015-369 zo dňa 20. apríla 2016, vrátane konania pred ústavným
súdom“. Splnomocnenie nebolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom
sťažovateľky, pričom transformáciou listinného dokumentu – splnomocnenia podpísaného
sťažovateľkou – do elektronickej podoby (naskenovaním) bez vykonania zaručenej
konverzie došlo k strate účinkov pôvodného listinného dokumentu, rovnako ako pri
vyhotovení fotokópie z originálu listinného splnomocnenia. Splnomocnenie nebolo
dodatočne doručené ústavnému súdu v origináli poštou ani osobne. V splnomocnení
zároveň absentuje výslovné udelenie splnomocnenia sťažovateľky na jej zastupovanie
advokátom pred ústavným súdom vo vzťahu k rozsudku okresného súdu č. k.
25 C 250/2011-325 z 28. apríla 2015, bez ktorého nemohol (nebol oprávnený) takúto
sťažnosť podať.
27. Ústavný súd konštatuje, že ani prípadné odstránenie nedostatku preukázania
splnomocnenia sťažovateľky na zastupovanie pred ústavným súdom advokátom by
v okolnostiach daného prípadu neviedlo k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie, keďže jej
argumentácia (bod 5) nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 3) a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
(bod 4). Odôvodnenie sťažnosti, ktoré primárne spočíva v spochybňovaní záveru okresného
súdu o nedostatku vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva (bod 2), je v zásade
opakovaním argumentácie sťažovateľky z civilného konania, avšak absentujú v ňom
dôvody majúce ústavný rozmer, teda také, ktoré by aspoň v minimálnom rozsahu
kompaktne a logicky odôvodňovali zásah do základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľka bola povinná prispieť k tomu, aby sa dosiahol
účel civilného konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíše všetky potrebné skutočnosti
a označí dôkazné prostriedky. Okresný súd nemohol svojvoľne doplniť žalobný návrh
o označenie ďalších subjektov na niektorej zo sporových strán, a to ani v prípade, ak by sa
ich okruh ustálil z iného konania (napr. dedičského konania ukončeného v cudzom štáte).
Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých
rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25
ods. 2 o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018