Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 68/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpeného advokátskou kanceláriou

Zahoráková & Partners, s. r. o., Krasovského 13, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka

a advokátka Mgr. Renáta Zahoráková, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. apríla 2019 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. apríla 2019 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. apríla 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 415,51 €

(slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie

Zahoráková & Partners, s. r. o., Krasovského 13, Bratislava, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia navrhovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Sťažovateľ vo svojom podaní uvádza, že sa žalobou podanou na Krajskom súde

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Okresného úradu Bratislava (ďalej len „okresný úrad“) č. Co 93/2015-IBa z 24. novembra

2015, ktorým okresný úrad zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie

Okresného úradu Senec č. C-13/2015 vo veci žiadosti sťažovateľa o prerokovanie a určenie

údajov o pozemkoch a právnych vzťahov k nim. Krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 5. októbra 2017 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol ako

nedôvodnú. Sťažovateľ proti označenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť,

o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že kasačnú sťažnosť odmietol.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd považoval za preukázané,

že kasačnú sťažnosť spísala a podala v mene sťažovateľa Advokátska kancelária JUDr. Eva

Mišíková, s. r. o., napriek tomu, že v dobe, keď kasačnú sťažnosť spísala a podala,

sťažovateľa nezastupovala.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že kasačná sťažnosť predstavuje opravný

prostriedok a že v konaní pred krajským súdom predložil splnomocnenie na zastupovanie

v konaní o správnej žalobe advokátke JUDr. Eve Mišíkovej, pričom uvedené

splnomocnenie udelené ešte podľa sa výslovne vzťahovalo

aj na podanie opravných prostriedkov aj vtedy, ak je podľa právnych predpisov potrebné

osobitné splnomocnenie. Sťažovateľ po spísaní a podaní kasačnej sťažnosti advokátkou

JUDr. Mišíkovou v mene sťažovateľa z 8. decembra 2017 na výzvu najvyššieho súdu

predložil kasačnému súdu aj ďalšie splnomocnenie Advokátskej kancelárii JUDr. Eva

Mišíková, s. r. o., udelené 11. januára 2018 na zastupovanie sťažovateľa v kasačnom

konaní. Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľ považuje záver najvyššieho súdu

v napadnutom uznesení o tom, že nebol v čase spísania kasačnej sťažnosti zastúpený

advokátom, za nesprávny a arbitrárny, v dôsledku čoho najvyšší súd znemožnil

sťažovateľovi prístup k súdu do takej miery, že mu poprel jeho právo, aby jeho vec bola

riadne prejednaná, a to s prihliadnutím na konštatáciu, že kasačná sťažnosť bola podaná

neoprávnenou osobou.

4. Vychádzajúc zo svojej argumentácie, sťažovateľ je presvedčený, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označeného základného práva na súdnu

ochranu podľa , preto v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručenú čl. 46

ods. 1 SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 17. 04. 2019 porušené bolo.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

17. 04. 2019 zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

III. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie

v sume 5.000,- EUR, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi

zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti nálezu.

IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

5. Ústavný súd uznesením č. k. -25 z 13. februára 2020 prijal ústavnú

sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

6. Následne ústavný súd 26. februára 2020 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa

k vecnej stránke prijatej ústavnej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti.

II.

Vyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľa

7. Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 27. apríla 2020.

Najvyšší sú v podstatnom po odcitovaní relevantnej časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia uviedol:

„... kasačnú sťažnosť spísal za žalobcu advokát – Advokátska kancelária JUDr. Eva

Mišíková, s. r. o., ktorá žalobcu pred správny súdom nezastupovala (žalobcu pred správnym

súdom zastupoval advokát JUDr. Eva Mišíková, teda fyzická osoba, nie s. r. o.). Naviac,

z obsahu predloženej plnej moci JUDr. Evou Mišíkovou pred správnym súdom, nebolo

preukázané, že žalobca ju splnomocnil na konanie pred kasačným súdom, ale len výlučne

pre konanie pred správnym súdom s tým, že konanie pred správnym súdom je právoplatne

skončené a kasačné konanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, v ktorom je

potrebné, za splnenia ust. , predložiť riadnu plnú moc na zastupovanie

sťažovateľa pred kasačným súdom a priamo už pri spísaní je potrebné, aby spísanie

kasačnej sťažnosti vykonal konkrétny advokát.“

8. V závere svojho vyjadrenia najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v predmetnej veci.

9. Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku najvyššieho súdu v lehote určenej

ústavným súdom nevyjadrila. Vyjadrila sa až následne, a to podaním doručeným 22. júna

2020, ktorým zotrvala na dôvodnosti podanej sťažnosti a vyjadrila súhlas s upustením od

ústneho pojednávania v danej veci.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,

stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava, teoretické a judikatúrne východiská ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že

zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , ). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,

a preto preskúmava len to, či orgán verejnej moci ten-ktorý zákon nevyložil spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav ().

15. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky, alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

16. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa tvrdí, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ).

17. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku

ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd

musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom

konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. , ,

, ).

18. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci. Z týchto hľadísk preto posudzoval ústavný súd aj

sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu.

IV.

Právne posúdenie veci

19. Najvyšší súd výrok svojho napadnutého uznesenia odôvodnil tým, že

„Advokátska kancelária JUDr. Eva Mišíková, s. r. o. teda spísala a podala v mene žalobcu

sťažnosť napriek tomu, že v dobe, keď kasačnú sťažnosť spísala a podala, žalobcu

nezastupovala... preto bola osobou zjavne neoprávnenou na podanie kasačnej sťažnosti

proti rozsudku...“ (bod 11 odôvodnenia napadnutého uznesenia).

20. Vzhľadom na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa (bod 3 odôvodnenia tohto

nálezu), ako aj vzhľadom na už citovanú argumentáciu najvyššieho súdu uvedenú

v odôvodnení napadnutého uznesenia si ústavný súd v súčinnosti s krajský súdom obstaral

kópiu plnej moci, ktorú udelil sťažovateľ advokátke JUDr. Mišíkovej 18. januára 2016

(ďalej len „pôvodná plná moc“).

21. Ústavný súd po preskúmaní veci je nútený konštatovať, že závery najvyššieho

súdu sú arbitrárne, prejavom formalistického postupu, ktorým sa za použitia sofistikovanej

argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť, ktorá v okolnostiach veci vyústila až

do odopretia spravodlivosti.

22. K tomuto záveru ústavný súd dospel na základe týchto skutočností:

Sťažovateľ podal svoju žalobu ešte v čase platnosti .

K svojej žalobe pripojil pôvodnú plnú moc, určenú na zastupovanie v konaní o správnej

žalobe. Ako konštatoval aj najvyšší súd, pôvodná plná moc bola udelená advokátke

JUDr. Eve Mišíkovej, ktorá v čase udelenia pôvodnej plnej moci vykonávala advokáciu

samostatne. Pôvodná plná moc sa výslovne vzťahovala aj na podanie opravných

prostriedkov výslovne aj v prípade, ak je podľa právnych predpisov potrebné osobitné

splnomocnenie (bod 8 odôvodnenia napadnutého uznesenia).

Krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 5. októbra 2017, teda už za účinnosti

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“), ktorý v zmysle prechodných ustanovení

v spojení určuje okamžitú

aplikabilitu nového procesného kódexu vo vzťahu k využitiu opravných prostriedkov.

V súvislosti s možnosťou podať opravný prostriedok ústavný súd dodáva, že proti

označenému rozsudku krajského súdu, ktorý bol vydaný už za účinnosti Správneho súdneho

poriadku, sťažovateľ už nemohol podať riadny opravný prostriedok (odvolanie) podľa

, ale mohol už len podať kasačnú sťažnosť, keďže sa

zmenila koncepcia správneho súdnictva na v princípe jednoinštančné konanie.

Táto okolnosť mala podľa názoru najvyššieho súdu spôsobiť to, že pôvodná plná

moc už nemohla byť akceptovaná, pretože najvyšší súd ju vykladal a interpretoval tak, že sa

vzťahovala len na konanie pred krajským súdom, ale už nie na konanie o kasačnej sťažnosti.

Navyše, k uvedenému pristúpila aj tá okolnosť, že advokátka JUDr. Eva Mišíková

zmenila formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie

ako konateľka obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným.

23. Za daných okolností bolo potrebné posúdiť, či pôvodná plná moc zanikla a či

kasačná sťažnosť bola spísaná splnomocnenou advokátkou.

24. O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravila vtedy, ak ústavný súd zistí takú

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, že dôvody, na ktorých je založené

súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej

a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti (m. m. , ).

25. Ústavný súd konštatuje, že pôvodná plná moc udelená JUDr. Eve Mišíkovej

nezanikla zákonom predpísaným spôsobom, pretože samotná skutočnosť, že advokátka

zmenila spôsob výkonu advokácie, nespôsobuje zánik plnej moci, ani jej neplatnosť.

Vychádzajúc z uvedeného, je v okolnostiach posudzovanej veci potrebné konštatovať, že

kasačná sťažnosť bola spísaná advokátkou tak, ako to predpokladá ,

pretože pôvodná plná moc sa, vychádzajúc z jej obsahu, vzťahovala na celé konanie,

vrátanie opravných konaní, pri ktorých sa vyžaduje osobitné plnomocenstvo.

26. Pokiaľ ide o povahu kasačnej sťažnosti, je potrebné konštatovať, že ide

o mimoriadny opravný prostriedok. Táto skutočnosť nič nemení na tom, že kasačné konanie

je svojím charakterom konaním opravným, jeho cieľom teda je dosiahnuť opravu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu (pozri Baricová, J., Fečík, M., Števček, M.,

Filová, A. a kol. . Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018.

s. 1670.). Teda pokiaľ sťažovateľ v pôvodnej plnej moci splnomocnil advokátku aj

na podanie opravných prostriedkov (výslovne aj takých, na ktoré je potrebné osobitné

splnomocnenie, pozn.), ústavný súd pri interpretácii obsahu pôvodnej plnej moci dospel

k záveru, že označená advokátka bola oprávnená aj na podanie kasačnej sťažnosti

a zastupovanie sťažovateľa v kasačnom konaní, bez potreby preukazovať v kasačnom

konaní vedenom pred najvyšším súdom, či sťažovateľ je aj naďalej zastúpený advokátkou,

ktorej udelil písomnú plnú moc, ktorá bola súčasťou dotknutého súdneho spisu.

27. Skutočnosť, že označená advokátka spísala a podala kasačnú sťažnosť v mene

sťažovateľa, pričom ju podávala už ako konateľka advokátskej spoločnosti s ručením

obmedzeným, nemožno považovať za okolnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť záver, že ju

podával iný advokát bez splnomocnenia sťažovateľa. Je potrebné si uvedomiť, že výkon

advokácie môže byť vykonávaný vo viacerých formách, avšak predpokladom poskytovania

právnych služieb je to, že ich poskytuje advokát, ktorý je zapísaný v zozname advokátov.

Pokiaľ označenej advokátke bolo sťažovateľom riadne udelené plnomocenstvo

na zastupovanie v celom konaní o správnej žalobe a na zastupovanie v konaní o opravnom

prostriedku, pričom nedošlo k zániku zastúpenia, nie je možné mať relevantnú pochybnosť

o existencii plnej moci na zastupovanie sťažovateľa v konaní o kasačnej sťažnosti vrátane

spísania kasačnej sťažnosti. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že advokátka počas

konania zmenila formu výkonu advokácie, pretože v okolnostiach veci pri všetkých

úkonoch zastupovala sťažovateľa tá istá advokátka.

28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že pôvodná plná moc bola

plne akceptovateľná aj na konanie pred kasačným súdom, preto najvyšší súd nedôvodne

a šikanózne žiadal sťažovateľa, ako aj advokátku na predloženie ďalšej plnej moci.

V nadväznosti na uvedené záver najvyššieho súdu o tom, že kasačnú sťažnosť spísala

a podala advokátka v dobe, keď sťažovateľa nezastupovala, vyznieva absurdne,

formalisticky a ústavne neakceptovateľne.

29. Ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach vyslovil, že výklad

relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom

dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane

z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania,

ktorý sa tejto ochrany domáha (napr. , ).

30. Ústavný súd na základe uvedených dôvodov považuje prístup najvyššieho súdu

a odôvodnenie napadnutého uznesenia za exemplárny prípad denegatio iustitie, ktorý nemá

obdobu. Najvyšší súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil zásadami právneho štátu

a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil nad zmysel súdnej ochrany,

v rámci ktorej sa sťažovateľ domáhal svojich práv, čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej

ochrany, a čo teda malo za následok porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa . Z uvedeného dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že

napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa (bod 1 výroku nálezu).

31. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu došlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku

nálezu).

32. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

V.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania

33. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Podľa ak ústavný

súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie, ak o to požiadal.

34. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ak

ústavný súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci,

ktorý porušil základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,

v tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2

citovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom

o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.

35. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie

v sume 5 000 €, ktorú však neodôvodnil.

36. Z citovaného tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie

ústavný súd môže, ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je

možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavne a zákonne

upraveným spôsobom (napr. , , , ).

37. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľa účinne

poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho

názoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal

(bod 4 výroku nálezu).

38. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny

zástupca sťažovateľa si nárok na náhradu trov konania uplatnil.

39. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Odmenu priznal za dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania

a podanie sťažnosti, vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, keďže išlo

o úkony právnej služby vykonané v roku 2019. Odmena za jeden úkon právnych služieb

za rok 2019 v zmysle § 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

predstavuje sumu 163,33 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,80 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2019,

t. j. za dva úkony 346,26 €. Trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, tak

ako to vyplýva zo súdneho spisu, predstavujú sumu 346,26 €, ktoré sa vzhľadom

na skutočnosť, že právna zástupkyňa je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšujú o 20 %.

Ústavný súd preto úspešnému sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 415,51 €

(bod 3 výroku rozhodnutia). Pokiaľ ide o vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľa

k stanovisku najvyššieho súdu, doručené ústavnému súdu 22. júna 2020, ústavný súd

za tento úkon právnej služby náhradu trov sťažovateľovi nepriznal, keďže stanovisko

neobsahovalo nové skutočnosti ani argumentáciu, ktoré by ústavnému súdu neboli známe

zo súdneho spisu alebo samotnej sťažnosti.

40. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu