Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 230/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. Š. J.,

K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok

podľa a 3 a základného práva podnikať podľa

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 26. júla 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti I., s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“), v ktorej namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa a 3 a základného

práva podnikať podľa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 26. júla 2012, ktorým krajský súd potvrdil

rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 5. apríla 2011, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka a U. v K., uzatvorili 9. januára

2006 zmluvu o pristúpení k záväzku a zmluvu o spolupráci, predmetom ktorej bola

exkluzivita sťažovateľky pri sprostredkovaní študentov pre U. v K. V dôsledku

sťažovateľkou uvádzaných zhoršujúcich sa vzájomných vzťahov medzi zmluvnými

stranami U. v K. vystavila 16. júna 2008 sťažovateľke faktúru „... na Zmluve nikdy

nedohodnutú menu SKK, pričom v čase jej vystavenia... ako aj v čase jej splatnosti (29. 6.

2008) predmetná kalkulácia stále nebola zmluvnými stranami odsúhlasená...“.

Sťažovateľka ešte pred vystavením faktúry 12. mája 2008 zaslala v prospech účtu U. v K.

preddavok vo výške 100 000 USD, a to „... na základe vlastných predbežných kalkulácií

a odhadov“. U. v K. 21. augusta 2008 zaslala sťažovateľke upomienku „... a poskytuje 7-

dňovú lehotu na plnenie“. U. v K. 26. augusta 2008 „... odstránila vadu faktúry spočívajúcu

v mene SKK... a vystavila novú faktúru na dohodnutú menu USD“, ktorá však bola

vystavená s pôvodným dátumom vystavenia a dátumom splatnosti, t. j. „... s nemožnými

dátumami vystavenia a splatnosti“. Sťažovateľka svojou písomnosťou z 18. novembra

„započítava svoju pohľadávku voči U. v K.“. U. v K. prevzala predmetnú písomnosť,

pričom v rovnaký deň zaslala sťažovateľke odstúpenie od zmluvy z dôvodu omeškania

so zaplatením predmetnej faktúry podľa čl. VIII bodu 7 zmluvy.

3. Sťažovateľka považujúc odstúpenie U. v K. za nezákonné podala na okresnom

súde žalobu o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy, ktorú okresný súd zamietol

a na základe odvolania sťažovateľky krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

4. Sťažovateľka porušenie jej práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces

odôvodňuje takto: „napadnuté rozsudky OS KE I a KS KE považujeme v celom rozsahu

za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené až arbitrárne... Odôvodnenie napadnutých

rozsudkov je nepresvedčivé, bez logickej konzistentnosti a je arbitrárne. Z rozhodnutí nie je

zrejmé, aké dôkazy považoval súd za relevantné. Súd v odôvodnení síce vymenoval, aké

dokazovanie bolo v predmetnej veci vykonané, avšak v odôvodnení napadnutého rozsudku

absentujú úvahy súdu o tom, ako sa vysporiadal s jednotlivými dôkazmi, resp. tvrdeniami,

ktoré si navzájom odporovali, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil...“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že „OS KE I, ale aj KS KE sa vôbec

nevysporiadali so skutočnosťou, že odporca svojim konaním v záväzkovom zmluvnom

vzťahu s navrhovateľom účelovo a vedome nastolil stav, ktorým vystavil navrhovateľa

do pozície právnej neistoty. Odporca neposkytol navrhovateľovi potrebnú a očakávanú

súčinnosť, aby navrhovateľ mohol svoje záväzky plniť a následne toto bezprávie účelovo

šikanóznym spôsobom využil vo svoj prospech s cieľom bez reálneho právneho dôvodu

ukončiť spoluprácu s navrhovateľom, pričom súdy tento postup legitimizovali.“.

5. Z uvedených dôvodov sťažovateľka v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Základné práva navrhovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1

SR a Dohovoru porušené boli.

Odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k.

až do rozhodnutia vo veci samej.

Rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 26. 07. 2012 pod č. k.

a Rozsudok Okresného súdu Košice I. zo dňa 5. 4. 2011 zrušuje a vracia vec Okresnému

súdu Košice I na ďalšie konanie.

Priznáva navrhovateľovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

9. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru videla predovšetkým v nedostatočnom odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, pričom bola toho názoru, že krajský súd sa riadne a dôsledne

nevysporiadal s jednotlivý dôkazmi a tvrdeniami a že odôvodnenie rozhodnutia je arbitrárne

a nepresvedčivé.

10. Ústavný súd po posúdení námietok sťažovateľky dospel k záveru, že rozsudok

krajského súdu v nadväznosti na rozsudok okresného súdu nevykazuje nedostatky

namietané sťažovateľkou. Krajský súd sa plne stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného

súdu, ktorý sa podľa názoru ústavného súdu vysporiadal vo svojom rozhodnutí dostatočne

a presvedčivo s právnou argumentáciou oboch účastníkov konania, ako aj s vykonanými

dôkazmi.

Okresný súd v rozhodnutí sp. zn. z 26. júla 2012 okrem iného uvádza:

„V zmluve síce boli uvedené jednotlivé poplatky zo strany študentov v menách USD

a EUR, ale účastníci v zmluve nedohodli, v akej mene sa má vystaviť účtovný doklad -

faktúra. ... Z e-mailu Ing. Z. R. zo dňa 28. 7. 2008 adresovaného pani M. súd zistil,

že Ing. R. v ňom nežiadala o vystavenie faktúry na menu USD, len sa pýtala, či by nemala

byť vystavená na menu USD, pretože ak by klesol kurz, mohla byť suma v slovenských

korunách nižšia... Na základe e-mailovej komunikácie medzi účastníkmi konania súd dospel

k záveru, že najneskôr dňom vyhotovenia faktúry č. 3080000574 (dňom 18. 6. 2008) v mene

SKK bol návrh kalkulácie školských poplatkov medzi účastníkmi konania odsúhlasený.

Tento stav potvrdzuje aj skutočnosť, že žalobca výšku vyčíslených školských poplatkov

nereklamoval ani po doručení faktúry na slovenskú menu, ani po doručení faktúry na menu

USD a ani doposiaľ... faktúra bola žalobcovi doručená dňa 20. 6. 2008,... žalobca teda

vedel kedy, a akú sumu má uhradiť na základe predmetnej faktúry žalovanému...

to, že žalovaný prepracoval faktúry č. 3080000574 a vystavil ju opätovne na menu USD

s tým istým dátumom vyhotovenia a splatnosti nemá vplyv na povinnosť žalobcu splniť svoj

záväzok.“

11. Okresný súd vo vzťahu k ďalšej argumentácii sťažovateľky uviedol: „Žalobca

nepreukázal súdu existenciu svojich pohľadávok voči žalovanému v čase zápočtu ani ich

výšku a splatnosť. Nepreukázal ani to, že predmetným zápočtom došlo k zániku celého jeho

dlhu voči žalovanému.“

12. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených záverov konštatuje, že krajský súd

v nadväznosti na rozsudok okresného súdu v napadnutom rozhodnutí dostatočne a podrobne

rozoberá dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o zamietnutí žaloby, a ku každému

z týchto dôvodov uvádza príslušný zákonný základ.

13. Ústavný súd si dovoľuje v tejto súvislosti upriamiť pozornosť sťažovateľky

na skutočnosť, že nie je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia všeobecných súdov

a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich z nimi vykonaných skutkových zistení,

a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických pochybení v procese

vykonávania a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledky hodnotenia dôkazov

a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú pravidlám právnej a formálnej

logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý rámec ako podklad na rozhodnutie.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich

konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

14. Ústavný súd v načrtnutých súvislostiach konštatuje, že napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov z pohľadu oprávnení preskúmavať predmetné rozhodnutia zverených

ústavnému súdu neporušili práva garantované a dohovorom na súdnu ochranu

a spravodlivý proces.

15. Ústavný súd napriek už uvedenému, považuje za potrebné v kontexte námietok

sťažovateľky, „že odporca svojím konaním v záväzkovom zmluvnom vzťahu

s navrhovateľom účelovo a vedome nastolil stav, ktorým vystavil navrhovateľa do pozície

právnej neistoty. Odporca neposkytol navrhovateľovi potrebnú a očakávanú súčinnosť,

aby navrhovateľ mohol svoje záväzky plniť a následne toto bezprávie účelovo šikanóznym

spôsobom využil vo svoj prospech s cieľom bez reálneho právneho dôvodu ukončiť

spoluprácu s navrhovateľom, pričom súdy tento postup legitimizovali“, poukázať

na vzájomné správanie oboch účastníkov dotknutého zmluvného vzťahu, v ktorom obaja

nepostupovali v zásade so štandardnými spôsobmi sledujúcimi vôľu byť viazaní

uzatvorenou zmluvou. V tomto smere sťažovateľka v čase od vystavenia faktúry,

resp. doručenia faktúry v júni 2008, avšak najneskôr 2. septembra 2008, mala vedomosť

o presnej výške svojho záväzku (aj v SKK aj v mene USD) a napriek tomu nerealizovala

úkony smerujúce k splneniu predmetného záväzku hľadajúc iné spôsoby zániku tejto

povinnosti (žalovaným a súdom neakceptované započítanie a pod). V prípade,

ak sťažovateľka poukazuje na svoju dobromyseľnosť pri úhrade preddavku vo výške

100 000 USD v máji 2008, rovnako „dobromyseľne“ mohla postupovať v prípade faktúry

vystavenej žalovaným do doby, kým zmluvné stany nenájdu konsenzus v namietaných

sporných otázkach (doba splatnosti, deň vystavenia). Ústavný súd sa domnieva,

že sťažovateľka nebola vystavená do pozície právnej neistoty a je v súlade s právnym

princípom „nemo turpitudinem suam allegare potest“ (nikto nemôže mať prospech

z vlastného protiprávneho konania) toho názoru, že samotná sťažovateľka svojím konaním

zásadným spôsobom prispela ku vzniku sporu a správaniu žalovaného, a preto jej obranu

poukazujúcu na šikanózne správanie žalovaného nepovažuje za opodstatnenú.

16. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3

a podľa ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20

ods. 1 a 3 a podľa , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až ,

resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a 3 a podľa by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

17. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky konštatoval, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 35

ods. 1 a a práv podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala reálne možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

18. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľky v sťažnosti (odklad vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu,

priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013