Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 594/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra

2013 prerokoval sťažnosť J. Š., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.

-596 z 11. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2013

doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -596 z 11. júna 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení

navrhovateľa domáhal na Okresnom súde Námestovo (ďalej len „okresný súd“) zaplatenia

sumy 54 438,02 €. Okresný súd rozsudkom č. k. -551 z 8. októbra 2012 (ďalej

aj „rozsudok okresného súdu“) návrh v časti o zaplatenie sumy 663,10 € zastavil, vo zvyšnej

časti zamietol a súčasne rozhodol o trovách konania. Na základe odvolania sťažovateľa

krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v napadnutých častiach

potvrdil a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku, ktorá

má spočívať „v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré je takej

intenzity, že uvedeným postupom bolo sťažovateľovi upreté jeho garantované právo

konať pred súdom a právo v zmysle SR a dohovoru. Arbitrárnosť

napadnutého rozsudku tiež spočíva v skutočnosti, že porušovateľ sa po vecnej stránke vôbec

nezaoberal dôvodmi odvolania, ktoré sťažovateľ podal proti rozhodnutiu sudu prvého

stupňa.

Porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú

odpoveď na podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Neuviedol, ako

dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo vyšlo za konania

najavo a ako vec právne posúdil...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ podrobne rozoberá dôsledky uznania dlhu

pri preukazovaní ním v súdnom konaní uplatneného nároku a vyhodnocuje všetky označené

a v konaní vykonané dôkazy, ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú iné právne posúdenie

veci ako to, ku ktorému sa priklonil krajský súd v napadnutom rozsudku. Sťažovateľ mal

v konaní „nad rámec svojej povinnosti“ preukazovať vznik a existenciu dlhu žalovaného.

Podľa jeho názoru existencia tohto dlhu v konaní aj preukázaná bola. Ďalej sťažovateľ

konštatuje, že «doklad písaný na tlačive s hlavičkou P. tlačiareň, ktorý v konaní predložil

Ing. J. S. je podvrh, ktorým sa žalovaný snaží zahmliť dôvod pôžičky, ktorá je potvrdená

vlastnou rukou predsedu predstavenstva žalovaného Ing. J. S. na listine napísanej na

hlavičkovom papieri firmy O. s. r. o. s označením „pôžičky“.

Pôžička na sumu 1.640.000,- Sk pochádza z roku 2007 a je prenesená ako dlh do

účtovníctva žalovaného až do roku 2009, s úpravou konečnej sumy na sumu peňazí vo

výške 1.620.000,- Sk (vyplýva to z dokladu napísaného vlastnoručne Ing. J. S. na

hlavičkovom papieri firmy O. s. r. o. s označením „pôžičky“). Následne sa Ing. J. S. snažil

túto pôžičku umoriť vyhotovením vyhlásení, že všetky pôžičky poskytnuté žalobcom a pánom

D. H. boli ku dňu 31. 12. 2007 preúčtované do fondu finančnej stability spoločnosti

žalovaného. Ing. J. S. teda neuznáva existenciu žiadnej pôžičky hoci z vykonaného

dokazovania vyplýva, že žalovanému boli poskytnuté viaceré pôžičky. Ing. J. S. podľa jeho

vlastnej výpovede odo dňa 12. 10. 2007, kedy sa stal predsedom predstavenstva, prebral

súčasne od žalobcu celú ekonomickú agendu spoločnosti. Z jeho postavenia ako predsedu

predstavenstva je zrejmé, že Ing. J. S. mohol v roku 2007 vyhotoviť účtovnú evidenciu, ktorá

skresľovala rozsah záväzkov žalovaného tak, aby sa ani jeden akcionár nemohol domáhať

návratnosti pôžičiek, ktoré realizovali akcionári pred dňom 12. 10. 2007, o čom svedčia

listiny o preúčtovaní pôžičiek do fondu finančnej stability spoločnosti podpísané všetkými

akcionármi. Tieto listiny nemajú právnu relevanciu pre ich neurčitosť, ale odzrkadľujú

situáciu v obchodnej spoločnosti žalovaného v čase po nástupe Ing. J. S. do funkcie

predsedu predstavenstva žalovaného.».

Napokon sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že žalovaná, obchodná spoločnosť A.,

a. s. (ďalej len „žalovaná“), vznikla 9. decembra 2006 a v roku 2007 a 2008 vykonávala

rozsiahlu investičnú činnosť sústredenú do výstavby lyžiarskeho areálu, a to bez toho, aby

mala dostatočné príjmy zo svojej podnikateľskej činnosti. Už táto skutočnosť má dostatočne

odôvodňovať sťažovateľovo tvrdenie, že finančné prostriedky, ktoré žalovaná investovala,

boli získané poskytnutím pôžičiek vrátane pôžičiek sťažovateľa vo výške žalovanej sumy.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať vo veci takéto

rozhodnutie:

„1/ Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. -596 zo dňa 11. 06. 2013

porušil základné právo sťažovateľov podľa SR, ako aj právo

sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.

-596 zo dňa 11. 06. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.

3/ Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- € ..., ktoré mu je

Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť ... do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4/ Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 648,70 Eur,

ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov do 3 dní

od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na

spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý

argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa

osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Za súčasť označeného základného práva však nemožno považovať aj

povinnosť súdu vykonať všetky dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho

konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so

zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré

podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (m. m. ). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné

a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku, ktorým rozsudok okresného súdu v časti

výroku napadnutého odvolaním potvrdil, v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

rozsudku okresného súdu a s odkazom na a na

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového

materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu,

dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. a nasl. , dospel ku správnym skutkovým

zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odôvodnenie písomného

vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2

Odvolací súd podľa konštatuje správnosť týchto dôvodov

a v podstatných bodoch na ne odkazuje a sa s nimi stotožňuje.

Odvolacie námietky odvolateľa odvolací súd považuje za nedôvodné. Prvostupňový

súd v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe takto vykonaného

dokazovania ustálil správne skutkový stav veci, vec správne právne posúdil. Konštatoval, že

žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno na tvrdenú skutočnosť, že poskytol

žalovanému na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 17. 8. 2007 pôžičku v sume 1.640.000,- Sk.

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v konaní postupoval v súlade s ust.

, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko;

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Rozhodnutie súdu prvého

stupňa bolo vydané v súlade s ust. , podľa ktorého súd rozhodne na

základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností,

ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a

závažné pochybnosti.

Z hľadiska zásad dokazovania uplatňovaných v občianskom súdnom konaní sporové

konania, kde proti sebe stoja dve strany v postavení žalobcu a žalovaného je ovládané

prejednacou zásadou. Podstata prejednacej zásady spočíva v tom, že procesná povinnosť

tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (t. j. povinnosť

tvrdenia), ako aj procesná povinnosť navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdených

skutočností (t. j. dôkazná povinnosť), je záležitosťou účastníkov konania. Splnenie dôkaznej

povinnosti tým spôsobom, že procesná strana preukáže svoje tvrdenia, vedie k uneseniu

dôkazného bremena, a teda k priaznivému výsledku sporu. V dôsledku neunesenia

dôkazného bremena, t. j. nepreukázania tvrdených skutočností, je nepriaznivý výsledok

sporu, ktorý postihuje tohto účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa

dostal do dôkaznej núdze, t. j. neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné

prostriedky, ktoré by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Nesplnením

dôkaznej povinnosti ohľadom vlastných tvrdení v sporovom konaní mal za následok

procesnú zodpovednosť, ktorá sa prejaví zamietnutím žaloby. Súd prvého stupňa vychádzal

predovšetkým z výsledkov dokazovania navrhnutého účastníkmi. Iné, než účastníkmi

navrhnuté dôkazy mal možnosť v sporovom konaní vykonať len za splnenia zákonom

stanovených podmienok, v zásade to však nie je jeho povinnosťou.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť

argumentácií, na ktorých založil žalobca svoje odvolacie dôvody, a preto rozsudok súdu

prvého stupňa v časti výroku napadnutého odvolaním potvrdil ako vecne správny.“

Ústavný súd aj vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že krajský súd poukázal na obsah

rozsudku okresného súdu, ústavný súd pred vyhodnotením ústavnej akceptovateľnosti

napadnutého rozsudku poukazuje aj na relevantné právne závery rozsudku okresného súdu

č. k. -551 z 8. októbra 2012. Z nich vyplýva, že podstatou sporu bola otázka,

«či došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov žalobcom žalovanému v súvislosti so

zmluvou o pôžičke zo dňa 17. 08. 2007 nakoľko tvrdenia sporových strán boli ohľadne tejto

právne významnej skutkovej okolnosti úplne rozdielne.

Zmluvu o pôžičke upravuje ust. , podľa ktorého

zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze,

a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Niet

žiadnych pochybností o tom, že zmluva o pôžičke je tzv. reálnym (nie konsenzuálnym)

kontraktom čo znamená, že na jej uzavretie je nevyhnutné, aby veriteľ odovzdal predmet

pôžičky dlžníkovi. Inými slovami, záväzok dlžníka vrátiť druhovo určené požičané veci v

dojednanej dobe nevznikne bez toho, aby mu takto určené veci najskôr veriteľ neodovzdal.

Ak sú predmetom pôžičky peniaze, k odovzdaniu požičaných peňazí môže dôjsť buď

fyzickým predaním peňazí (z ruky do ruky) alebo bezhotovostným prevodom z bankového

účtu veriteľa na účet dlžníka. Reálny charakter zmluvy o pôžičke je však naplnený aj

dohodou, že peniaze, ktoré boli už prv odovzdané dlžníkovi z iného právneho dôvodu, budú

od uzavretia zmluvy o pôžičke tvoriť predmet pôžičky.

Podstatou zmluvy o pôžičke je teda prevod vlastníckeho práva k predmetu pôžičky

(najčastejšie k peňažným prostriedkom) s tým, že je povinnosťou dlžníka po uplynutí

dohodnutej doby vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu.

Z vykonaného dokazovania v rámci ktorého súd podľa § 132 Občianskeho súdneho

poriadku vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti s

prihliadnutím aj na to čo počas konania vyšlo najavo, súd nemal za preukázané, že žalobca

ako veriteľ prenechal žalovanému ako dlžníkovi peňažnú čiastku 1.640.000,- Sk na základe

zmluvy o pôžičke zo dňa 17.08.2007.

Podľa výpovede žalobcu mal požičiavané prostriedky on spolu s D. H. a následne

tieto boli odovzdané do pokladne jeho vtedajšej manželke G. Š. ktorá v tom čase síce mala

na starosti účtovné záležitosti žalovaného no žiadny príjmový doklad mu nevydala.

Výpoveď samotného žalobcu teda vylučuje, že by k odovzdaniu prostriedkov z jeho

strany žalovanému došlo z ruky do ruky alebo prostredníctvom bankových účtov. Tvrdené

odovzdanie prostriedkov svedkyni Š. by totiž neznamenalo ich odovzdanie medzi žalobcom

ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom ale len faktické odovzdanie peňazí „do pokladne“

na zaúčtovanie. K prenechaniu požičiavaných prostriedkov žalovanému preto nemohlo

dôjsť iným spôsobom než tak, že žalobca ako vtedajší predseda predstavenstva žalovaného

musel mať predmetnú čiastku už u seba, čomu by nasvedčovalo aj písomné vyhotovenie

zmluvy o pôžičke, podľa ktorého boli peniaze veriteľom v plnej výške poskytnuté v deň

podpisu zmluvy do rúk predsedu predstavenstva. Žalobca však nijak dôveryhodne

nevysvetlil odkiaľ v čase uzavretia zmluvy jednorazovo disponoval predmetnou sumou,

keďže v tom čase rekonštruoval svoj rodinný dom s nákladmi rádovo v miliónoch korún,

potreboval si zaobstarať prostriedky aj úverom a v podstate uviedol, že nemal v tom čase

finančný dostatok čo dosvedčila aj jeho vtedajšia manželka G. Š.

V tomto smere nepresvedčivo vyznela aj výpoveď svedka D. H., ktorý po nahliadnutí

do predmetnej zmluvy uviedol, že pôžička bola poskytnutá postupne čo vylučuje jej

poskytnutie spôsobom uvedeným v zmluve. Neskôr sa svedok vyjadril, že k odovzdaniu

peňazí došlo naraz v spoločnosti O. pri podpise zmluvy no paradoxne uviedol aj to, že verí

žalobcovi, že peniaze poskytol čo potom úplne vylučuje pravdivosť jeho výpovede, že mal

predmetné prostriedky dokonca vidieť. Jeho dôveryhodnosť narušuje aj vyjadrenie, že bolo

poskytnutých viac finančných prostriedkov a preto nevie kedy boli ktoré prostriedky

poskytnuté.

Čo sa týka výpovede svedka M. K., tento potvrdil vedomosť o pôžičkách žalobcu

žalovanému v období leta roku 2007. Priamym svedkom poskytnutia žalovanej pôžičky však

nemohol byť keďže sa neuskutočňovala hotovostným odovzdaním peňazí medzi veriteľom a

dlžníkom. Pokiaľ potom uviedol, že v jeho prítomnosti sa v súvislosti s určitou pôžičkou

odovzdávali peniaze v hotovosti, na žiadne ďalšie podrobnosti si spomenúť nevedel a iba

neurčito bez akýchkoľvek bližších okolností spomenul určitú situáciu kedy žalobca odovzdal

nejaké prostriedky svojej vtedajšej manželke.

Svedkovia H. a O. tiež potvrdili vedomosť o pôžičke žalobcu žalovanému. H. bol

konkrétny a uviedol pôžičky v júni 2007 v čiastke 3,69 milióna Sk a v auguste 2007 v čiastke

1,64 milióna. O. sa vyjadril, že žalobca vložil do firmy do dvoch miliónov korún. Ani jeden z

nich ale nebol priamym aktérom pôžičky, obaja svedkovia o týchto prostriedkoch mali

vedomosť iba z počutia, od žalobcu alebo od svedkov H. či K. ako osôb v tom čase sa

podieľajúcich na chode firmy žalovaného.

Okrem toho sa svedkovia H. a K. vyjadrili, že v podstate to bol J. S., kto stál v pozadí

celej firmy žalovaného od jej založenia a ktorý ju fakticky riadil aj po ekonomickej stránke.

Nepopieral to ani sám žalobca vyjadriac sa, že J. S. im pripravoval ekonomiku aj

účtovníctvo. V tomto smere je potom podľa názoru súdu nanajvýš nepravdepodobné aj

vzhľadom na ďalej uvedené skutočnosti, aby J. S. ktorý prakticky mal na starosti finančný

chod firmy nevedel o predmetnej pôžičke žalobcu pre žalovaného a že by teda jeho výpoveď

o neexistencii žalovanej pôžičky bola nepravdivá. Sám žalobca totiž predložil zmluvu o

pôžičke zo dňa 15. 06. 2007, ktorou už prv požičiaval prostriedky žalovanému a táto je

riadne evidenčné označená ako č. FV 2007/1 čo svedkyňa Š. presvedčivo vysvetlila, že sa

jednalo o skratku finančná výpomoc spolu s označením roku a poradovým číslom kedy

obdobne bola označená aj zmluva o pôžičke od D. H. pod č. FV 2007/2 s tým, že obe

pôžičky boli riadne zaevidované v účtovníctve žalovaného. V tejto súvislosti sa javí logickou

a presvedčivou výpoveď svedkyne Š. aj v tom smere, že by ani teoreticky nemohla do

účtovníctva zahrnúť iba samotnú zmluvu o pôžičke zo dňa 17. 08. 2007, keďže táto sama

osebe nie je účtovným dokladom a zaúčtovať prostriedky by bolo možné iba v tom prípade

ak by skutočne boli prijaté na účet žalovaného či hotovostné odovzdané do jeho pokladne.

Existenciu žalovanej pôžičky vyvracia aj účtovná súvaha žalovaného zostavená k 31. 12.

2007 podpísaná žalobcom ako členom predstavenstva žalovaného, v ktorej nefiguruje

žiaden dlhodobý záväzok (nad jeden rok) žalovaného a rovnako aj poznámky zo dňa 11. 04.

2008 k súvahe signované tak žalobcom ako aj svedkom K., kde je uvedené, že spoločnosť

nemá ďalšie záväzky, ktoré sa nesledujú v bežnom účtovníctve a neuvádzajú sa v súvahe. Ak

by sa teda v súdenej veci jednalo o existujúcu pôžičku, z akého rozumne obhájiteľného a

vysvetliteľného dôvodu by táto nebola zahrnutá v účtovných knihách žalovaného a nebola

by označená obdobne ako dve časovo predchádzajúce č. FV 2007/1 a č. FV 2007/2 a z

akého dôvodu by sporná pôžička nebola tiež predmetom riešenia v súvislosti s účtovnou

závierkou žalovaného k 31. 12. 2007, kedy došlo k preúčtovaniu pôžičiek FV 2007/1 a č. FV

2007/2 na fond stability.

Žalobca spochybňoval správnosť vedenia účtovníctva žalovaného keďže ho viedla

jeho vtedajšia manželka G. Š. spolu so svojim otcom J. S., kedy žalobca vysvetľoval, že oni

zrejme požičané prostriedky do účtovníctva nezahrnuli. Je ale faktom, že až do 12. 10. 2007

bol žalobca predsedom predstavenstva žalovaného a teda jeho povinnosťou bolo, aby ako

člen štatutárneho orgánu dohliadal na správnosť vedenia účtovníctva, za ktoré bol v

konečnom dôsledku zodpovedný, rovnako ako je tiež faktom, že sám žalobca podpísal

účtovné doklady, podľa ktorých pôžička neexistuje. Súd preto neuveril žalobcovi, že mu pri

odovzdaní peňazí v hotovosti do pokladne nebol vydaný pokladničný doklad.

Existenciu žalovanej pôžičky nedokazuje ani doklad predložený žalovaným, podľa

ktorého je k 31. 12. 2008 vedená v účtovníctve žalovaného finančná výpomoc v čiastke

1.620.000,- Sk. Ako vyplýva z prehľadu prevzatia peňažných prostriedkov podpísaného

žalobcom (č. l. 481 spisu), žalobca síce dňa 14. 02. 2008 mal vložiť na bankový účet

žalovaného sumu 1.000.000,- Sk a dňa 08. 04. 2008 sumu 450.000,- Sk avšak jednalo sa o

prostriedky prevzaté od J. S., ktorý vysvetlil, že popri tom ešte on vložil na účet žalovaného

sumu 170.000,- Sk. V konečnom dôsledku vklady týchto prostriedkov ani nemôžu mať súvis

so spornou pôžičkou pokiaľ sám žalobca tvrdil, že požičiavané prostriedky odovzdával do

pokladne svojej vtedajšej manželke. Ak teda aj boli v roku 2008 odovzdávané nejaké

peňažné prostriedky, muselo už ísť o iný právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným a nie o

vzťah zo zmluvy o pôžičke zo dňa 17. 08. 2007 čo dokazuje aj rukou písaná listina na

hlavičkovom papieri firmy O., s. r. o. s označením „Pôžičky“ kde je uvedená k roku 2009

čiastka 1.620.000,- Sk no táto je úročená úrokom 6 % a nie úrokom 2,5 % ročne ako sa

uvádza v zmluve o pôžičke zo dňa 17. 08. 2007.

Žalobca v konaní dokazoval poskytnutie pôžičky predložením rôznych účtovných

dokladov - faktúrami, príjmovými a výdavkovými pokladničnými dokladmi, atď. (dôkazy

založené na č. l. 286 až č. l. 478 spisu), podľa ktorých mali byť požičané prostriedky použité

žalovaným na záležitosti súvisiace s výstavbou lyžiarskeho areálu S. Z týchto dokladov ale

nie je možné vyvodiť žiaden taký záver, že by práve z týchto peňažných prostriedkov, ktoré

mali byť poskytnuté žalovanému zmluvou o pôžičke zo dňa 17. 08. 2007, boli financované

tieto potreby žalovaného pokiaľ žalobca nepredložil žiaden sumárny súpis koľko

prostriedkov bolo celkovo vynaložených na výstavbu, z akých zdrojov bola výstavba

financovaná a potom na čo konkrétne mali byť požičané prostriedky použité. Súd tak

nepovažoval za potrebné ani nariaďovať znalecké dokazovanie znalcom z odboru

účtovníctva.

Pretože vykonanými dôkazmi nebolo v konaní preukázané, že došlo zo strany žalobcu

k poskytnutiu peňažných prostriedkov žalovanému, nebol rozhodujúci ani doklad, ktorý

žalobca predložil až v závere konania - uznanie dlhu. Uznaním dlhu podľa § 558

sa síce zakladá vyvrátiteľná právna domnienka existencie dlhu v

čase jeho uznania čím sa dôkazné bremeno neexistencie dlhu v čase jeho uznania prenáša

na dlžníka, no treba zdôrazniť, že počas celého konania to bol práve žalobca, ktorý

dokazoval, že pôžička poskytnutá bola. Vzhľadom na to je podľa názoru súdu minimálne

pochybné či skutočne táto listina bola vyhotovená v čase, ktorý sa v nej uvádza keď za celé

konanie tento dôkaz žalobca nepredložil a to s vysvetlením, že ho „našiel“ až pri hľadaní

dokumentov spolu s M. K., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi ani okrajovo žiaden takýto

závažný dokument nespomenul. Pre súd je preto neuveriteľnou takáto „zábudlivosť“ oboch

aktérov uznania dlhu, ku ktorému malo dôjsť zo strany žalovaného. Na druhej strane, ak by

aj mal súd vychádzať z predloženého uznania dlhu, z vykonaných dôkazov (ako už bolo

uvedené) vyplynulo, že žiadne prostriedky žalobca žalovanému z titulu zmluvy o pôžičke zo

dňa 17. 08. 2007 neposkytol čím by došlo k vyvráteniu prezumpcie založenej uznaním dlhu.

Pretože nebol preukázaný záväzok žalovaného vrátiť peňažné prostriedky žalobcovi,

súd jeho návrh vo zvyšku zamietol.».

Podstatou sťažovateľových námietok je jeho nesúhlas s odôvodnením napadnutého

rozsudku, v ktorom sa krajský súd podľa jeho názoru nevyporiadal s argumentáciou ním

predloženou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a tak nedal presvedčivú odpoveď na

podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Arbitrárnosť má tiež spočívať

v skutočnosti, že krajský súd sa po vecnej stránke vôbec nezaoberal dôvodmi odvolania,

ktoré sťažovateľ uviedol proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia všeobecných súdov

a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich z nimi vykonaných dôkazov, a to aj

za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických pochybení v procese vykonávania

a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledky hodnotenia dôkazov a posudzovania

výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú pravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú

navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý rámec ako podklad na rozhodnutie (m. m.

). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť

ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi

omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade Občianskeho

zákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať. Napokon ústavný

súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného

rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich

zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho

„vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. ,

).

Aj keď sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda len rozsudok krajského súdu,

pri realizácii ústavného prieskumu ústavný súd musel vychádzať z obsahu nielen rozsudku

krajského súdu, ale aj z obsahu ním preskúmavaného rozsudku okresného súdu, ktorý

v dôsledku stotožnenia sa krajského súdu s odôvodnením rozsudku okresného súdu tvorí

s ním jeden celok. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd obšírne zdôvodnil, ktoré

sťažovateľom tvrdené skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, pričom svoje závery

oprel o výsledky vykonaného dokazovania. V odôvodnení rozsudku okresného súdu sú

náležite vysvetlené aj úvahy, ktorými sa konajúce súdy riadili pri vyhodnocovaní dôkazov

a na základe ktorých dospeli k relevantnému záveru, že v danom prípade sťažovateľ

neuniesol dôkazné bremeno o poskytnutí pôžičky žalovanej v sume, ktorej zaplatenie si

návrhom na súde sťažovateľ uplatnil. Neobstojí ani námietka sťažovateľa, že predložením

listiny o uznaní dlhu preukázal existenciu dlhu, keďže všeobecné súdy zo vzájomných

súvislostí vyvodených z ostatných vykonaných dôkazov posúdili tento listinný dôkaz ako

nedôveryhodný a tento svoj záver riadne v napadnutom rozsudku zdôvodnili.

Ústavný súd tieto závery okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil,

nepovažuje za svojvoľné, a teda ústavne neakceptovateľné. Uvedené platí aj v prípade,

keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny

názor konajúcich všeobecných súdov, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ

nesúhlasí, ale napadnuté rozhodnutie konajúce súdy dostatočne odôvodnil na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani

povinný nahrádzať.

Ani sťažovateľove námietky týkajúce sa nedostatkov odôvodnenia napadnutého

rozsudku spočívajúce v tom, že v napádanom rozsudku krajského súdu nebolo odpovedané

na všetky ním predkladané argumenty (odvolacie dôvody), neodôvodňujú zásah ústavného

súdu, keďže z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konajúce súdy sa podrobne zaoberali

všetkými kľúčovými otázkami a formulovali k nim kvalifikované právne odpovede.

Odvolacie dôvody sťažovateľa zhrnuté v odôvodnení rozsudku krajského súdu ani podľa

ústavného súdu nesignalizujú existenciu takých podstatných skutočností, vo svetle ktorých

by bolo možné považovať dôvody, na základe ktorých rozhodol vo veci okresný súd,

za nedostatočné a zjavne nespravodlivé. Ústavný súd pripomína, že na naplnenie princípov

spravodlivého procesu sa nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď

na každý argument procesnej strany, ale len na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový.

Ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa nároky kladené

na rozhodnutia odvolacích súdov platnými procesnoprávnymi predpismi (§ 157 a § 219

ods. 2 ), ktoré boli vydané zákonom na základe

a v danom prípade neboli aplikované v rozpore s obsahom základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ v zásade neformuloval ani žiadne relevantné námietky svedčiace

o porušení princípov spravodlivého procesu pri vykonávaní dokazovania a ani nenamieta, že

by ku všetkým podstatným okolnostiam prípadu nemal možnosť vyjadriť sa, prípadne

nemal možnosť odpovedať na argumenty protistrany.

Sťažovateľom formulované námietky teda nie sú spôsobilé spochybniť ústavnú

udržateľnosť rozsudku krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry

na napadnuté rozhodnutie krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené

a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd v posudzovanej veci použil relevantné

hmotno-právne normy a ustálené procesné postupy a vyložil ich ústavne konformným

spôsobom.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd hodnotí predmetnú sťažnosť vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju

odmietol podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10 decembra 2013