Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 520/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť N. M., N., zastúpenej advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na zohľadnenie záujmu

dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na ochranu a starostlivosť

nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom

a rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 28. februára 2013 v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

zo 17. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2013 doručená sťažnosť N. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na

zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva

na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru

o právach dieťaťa postupom a rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej

aj „okresný súd“) z 28. februára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“) a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) zo 17. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté konania“). Sťažnosť bola doplnená na základe

výzvy ústavného súdu podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 9. októbra 2013.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde prebiehalo konanie o zrušenie

vyživovacej povinnosti. Okresný súd rozsudkom rozhodol o návrhu tak, že zrušil

vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči sťažovateľke, ktorá mu bola stanovená v sume

100 €, a to s účinnosťou od 12. decembra 2012. Krajský súd svojím rozsudkom vydaným

v odvolacom konaní rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka rozsudky okresného súdu a krajského súdu považuje za „úplne

zmätočné, právne nezrozumiteľné, nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia a najmä

arbitrárne z toho dôvodu, že prvostupňový súd ako i odvolací súd nerozhodli na základe

vykonaného dokazovania v predmetnom konaní, z ktorého je evidentné, že nepoberám dávku

v nezamestnanosti s sni dávku v hmotnej núdzi a som vedená na Úrade práce...“.

S prihliadnutím na to sťažovateľka poukazuje na to, že na pojednávaní vo februári

2013 navrhovateľ uviedol, že svojej priateľke prispieva 250 € mesačne a voči nej však nie je

schopný platiť výživné v sume 100 €, preto sa sťažovateľka domnieva, že okresný súd

a krajský súd porušili aj čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

Nadväzne na to sťažovateľka uvádza, že v dôsledku nesprávnych

a nepreskúmateľných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu v súčasnosti nemá

žiadne príjmy nielen od štátu, ale ani od vlastného otca. Keďže v súčasnej dobe si nemôže

nájsť žiadnu prácu, podala si prihlášku na nadstavbové štúdium s cieľom získať ďalšie

vzdelanie.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom

okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach bolo porušené jej základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 , právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a „právo na ochranu a starostlivosť dieťaťa

podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa“, zrušil rozsudky okresného súdu

a krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“) každý

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

1. K sťažovateľkou namietanému porušeniu označených práv postupom

a rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľka žiada v petite sťažnosti vysloviť porušenie označených práv postupom

okresného súdu a žiada zrušiť rozsudok okresného súdu z 28. februára 2013 v konaní

vedenom pod sp. zn. .

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o postup a napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom

na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať

odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok

okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia

predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajského súdu.

S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

2. K sťažovateľkou namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu zo 17. júla 2013

v konaní vedenom pod sp. zn.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva podľa alebo práva podľa

ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme,

pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že

rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

V danom prípade krajský súd rozsudkom zo 17. júla 2013 v konaní vedenom pod sp.

zn. potvrdil rozsudok okresného súdu z 28. februára 2013 v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktorým okresný súd zrušil vyživovaciu povinnosť otca

voči sťažovateľke. Sťažovateľka v podstatnom namieta, že skutkové okolnosti, z ktorých

všeobecné súdy vychádzali, neodôvodňovali zrušenie vyživovacej povinnosti, a preto

spochybňuje právne závery na týchto skutkových okolnostiach ustálené.

Ústavný súd skúmajúc obsah napadnutého rozsudku krajského súdu zistil,

že v označenom rozsudku krajský súd najskôr opísal konanie a rozhodnutie okresného súdu,

ktorý odôvodnil zrušenie vyživovacej povinnosti tým, že sťažovateľka „ukončila štúdium

na strednej škole a v súčasnosti sa nepripravuje žiadnym spôsobom na svoje budúce

povolanie. Odporkyňa je plnoletá a získala schopnosť sa sama živiť dňom nasledujúcim po

ukončení štúdia.“.

Krajský súd potom ďalej uviedol na s. 2 a s 3 odvolacie dôvody, pre ktoré

sťažovateľka nesúhlasila so závermi okresného súdu, a na s. 3 až 5 zaujal k jej odvolacím

námietkam svoj právny názor. Krajský súd sa okrem iného vyjadril aj k podstatnému

odvolaciemu dôvodu sťažovateľky, ktorá sa dovolávala v jej veci aplikácie § 62 ods. 1

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), podľa ktorého plnenie vyživovacej

povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú

schopné samy sa živiť, keď uviedol: „Podľa citovanej právnej úpravy nemá pre trvanie

vyživovacej povinnosti žiadny význam tá skutočnosť, že dieťa nadobudlo plnoletosť, ako na

to správne poukazuje aj odvolateľka. .Zákonná vyživovacia povinnosť k deťom však trvá po

dobu, ktorá sa v jednotlivých prípadoch odlišuje a ktorá je potrebná na to, aby dieťa podľa

svojich schopností a nadania mohlo získať vedomosti a znalosti, potrebné na náležité

vyzbrojenie sa pre začlenenie sa do takej pracovnej činnosti, v ktorej sa môže plne uplatniť.

Platí preto, že ak sa dieťa pripravuje štúdiom na svoje budúce zamestnanie, trvá

vyživovacia povinnosť rodičov voči nemu tak dlho, pokiaľ táto jeho príprava nie je

ukončená. Predpokladom však je, že sa dieťa tejto príprave náležité venuje, teda riadne

študuje. Len čo je však táto odborná príprava skončená a dieťa má možnosť sa živiť

vlastnou prácou, vyživovacia povinnosť rodičov podľa zákona voči nemu zanikne. Za

prípravu na budúce povolanie sa považuje jednak stredoškolské štúdium, pokiaľ dieťa

nehodlá pokračovať na štúdiu na vysokej škole alebo vysokoškolské štúdium. Nemožno sem

zaradiť absolvovanie kurzov a najmä kurz autoškoly za účelom získania vodičského

oprávnenia.

Pri rozhodovaní súdov o výživnom sa uplatňuje zásada, podľa ktorej sú rodičia

zodpovední za všestranní, duševný a telesný rozvoj svojich detí, z čoho vyplýva, že rodičia

sú povinní dbať na to, aby dieťa našlo zdroj svojej obživy v takom obore, pre ktorý má

schopnosti a ktorom sa môže náležíte uplatniť. V prípade, pokiaľ však nastane situácia, že

dieťa absolvuje určitú školskú prípravu, ktorú si zvolilo a pre ktorú má schopnosť a nadanie

a táto je ukončená riadnym spôsobom, pričom nemá záujem ďalej v tomto obore prehlbovať

svoje schopnosti a vedomosti ďalším štúdiom, podľa súdnej praxe platí, že dieťa je schopné

samo sa živiť, ktorá skutočnosť je dôvodom na zánik vyživovacej povinnosti rodičov voči

nemu v zmysle ust § 62 ods. 1 Zákona o rodine.

Pokiaľ nastane situácia, že dieťa aj bezprostredne po ukončení svojej prípravy na

budúce povolanie štúdiom nemá možnosť získať prácu v dôsledku situácie na trhu práce,

vzťahuje sa na neho právna úprava tak, ako na všetky ostatné fyzické osoby, v dôsledku

čoho jeho potreby majú byť zabezpečené dávkami v nezamestnanosti, pripadne sociálnymi

dávkami, za ktoré zodpovedá štát.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu potvrdil.“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru,

že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov ho nemožno považovať

za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd dôsledne preskúmal a vyhodnotil

podstatné okolnosti prípadu a napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno hodnotiť ako

nezlučiteľný s obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozsudok krajského súdu

nevykazuje známky zjavných omylov v podstatných skutkových okolnostiach, z ktorých

krajský súd pri rozhodovaní vychádzal, ani právne závery, ktoré by odporovali relevantnej

právnej úprave.

Rozsudok odvolacieho súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho

považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd preto s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva

podľa a 2 a práva podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (), sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť podľa .

3. K sťažovateľkou namietanému porušeniu „práva na ochranu a starostlivosť

dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa“

Ústavný súd konštatuje, že ani v tejto časti sťažnosti nenachádza žiadnu vecnú

súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu a označenými právami vyplývajúcimi z čl. 3

ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, pretože tento dohovor zaručuje práva každej ľudskej

bytosti mladšej ako osemnásť rokov (čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa), čím je podľa

názoru ústavného súdu vylúčená možnosť, aby napadnutým rozsudkom boli porušené

sťažovateľkine práva, ktorá dovŕšila plnoletosť už 11. júla 2011, teda ešte pred začatím

súdneho konania.

Vzhľadom na to ústavný súd aj v tejto časti dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľky je tiež zjavne neopodstatnená, a preto bolo namieste ju podľa § 25 ods. 2

z tohto dôvodu odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013