Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 339/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia P., Š., zastúpeného advokátom

JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia

a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, namietaného porušenia základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

zaručeného v a Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a jeho

rozhodnutiami z 19. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2011 doručená sťažnosť občianskeho združenia P., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietalo porušenie (ďalej len „“) a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a listiny,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v a v čl.

37 ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 16 Co

91/2011 a sp. zn. a jeho rozhodnutiami z 19. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanému L., štátny

podnik, B. (ďalej len „žalovaný“), uloženia povinnosti plniť si záväzky zo zmluvy o predaji

výkonu práva poľovníctva v poľovných revíroch uzavretej 19. augusta 1998 s právnym

predchodcom žalovaného (L. P., štátny podnik).

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. -225 z 13. decembra

2010 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd

rozsudkom č. k. -306 z 19. mája 2011 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu vytýka krajskému súdu, že svoje

rozhodnutie neodôvodnil „o právne námietky a právnu obranu žalobcu“, nevysporiadal sa

s jeho námietkami v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, nezaoberal sa sťažovateľom

predloženou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

neposudzoval správnosť postupu súdu prvého súdu a veci nesprávne právne posúdil.

Podstatná námietka sťažovateľa sa týkala predovšetkým právneho posúdenia veci okresným

súdom a krajským súdom. Zatiaľ čo súdy zaujali stanovisko, že zmluva spadá do predmetu

úpravy o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poľovníctve“) (predtým

Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov), sťažovateľ bol toho názoru, že ide

„výhradne o občianskoprávny vzťah bez akejkoľvek viazanosti na zákon o poľovníctve“.

Použitie zákona o poľovníctve podľa sťažovateľa predstavuje porušenie „zásady ústavne

konformného výkladu“ právnej normy, pričom ústavne konformným je len použitie

„ustanovenia “. Pretože celý prípad a argumentáciu

postavil odvolací súd na „ “, jeho rozhodnutie „trpí vadou arbitrárnosti

a ústavnej nekonformnosti“. Z takéhoto pochybenia krajského súdu sa podľa sťažovateľa

odvinul taký postup krajského súdu, ktorý predstavuje porušenie jeho základných práv ako

účastníka súdneho konania (právo na riadne odôvodnenie rozsudku, nevysporiadanie sa

so vznesenými námietkami sťažovateľa a pod.)

Vo veci vedenej pod sp. zn. vytýka sťažovateľ krajskému súdu, že

zle vyhodnotil vznesenú námietku zaujatosti sudkyne JUDr. A. O., keď vo výroku svojho

uznesenia z 19. mája 2011 rozhodol, že nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci

vedenej na okresnom súde. Takisto namietal, že krajský súd o vznesenej námietke zaujatosti

rozhodoval až po rozhodnutí o odvolaní vo veci samej.

V dôsledku uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva občianskeho združenia P... podľa SR, ods.

2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1, SR, , Listiny ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach sp. zn. -306 a 17

NcC/25/2011-314 zo dňa 19. 05. 2011... porušené boli.

... Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. 05. 2011, sp. zn.

-314 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

... Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. 05. 2011, sp. zn.

-306 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet

advokáta: JUDr. J. G... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktoré vyčíslime

v lehote troch dní od vyhlásenia rozhodnutia.

... Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči

porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie

a náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej

veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a iba v súvislosti s tými postupmi

a rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv, ktoré sťažovateľ uvádza

v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za

súčasť jeho argumentácie (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za predmet sťažnosti namietané

porušenie a listiny, namietané porušenie základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a listiny,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v a

ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a jeho rozhodnutiami z 19. mája 2011.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach

ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského

súdu č. k. -306 z 19. mája 2011 a postupom, ktorý jeho vyhláseniu

predchádzal

Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s porušením označených článkov ,

listiny a dohovoru spočíva v jeho nespokojnosti s rozsudkom krajského súdu č. k.

-306 z 19. mája 2011, v ktorom odvolací súd podľa názoru sťažovateľa

predovšetkým nesprávne právne posúdil jeho vec, v dôsledku toho došlo k porušeniu jeho

základných práv, tak, že sa nevyporiadal s argumentáciou, ktorú uviedol v odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorá sa týkala klamlivého opisovania svedeckých výpovedí,

nereflektovania na predloženú judikatúru najvyššieho súdu, ku ktorej krajský súd podľa

sťažovateľa nezaujal svoje stanovisko. Sťažovateľ ďalej vytýkal krajskému súdu

nedostatočné odôvodnenie jeho rozsudku v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu zmluvy

o predaji výkonu práva poľovníctva z 19. augusta 1998 so zákonom.

Ústavný súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa uvádza, že jeho úlohou nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov,

len pokiaľ ide o ich súlad s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný

súd nevykladá iné ako ústavné zákony a čo sa týka zákonov, skúma len to, či ich súdy

nevyložili a neaplikovali spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní ich účelu a obsahu.

Z uvedeného vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal. Ak tieto

predpoklady splnené nie sú, ústavný súd odmietne sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

V odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. -306 z 19. mája 2011

krajský súd okrem iného uviedol:

«Právny vzťah účastníkov konania bolo možné realizovať len v rámci platnej právnej

úpravy. Právny predpis, upravujúci poľovné právo je ,

ktorý s účinnosťou od 01. 09. 2009 nahradil predchádzajúcu právnu úpravu

Zb. o poľovníctve, v znení neskorších predpisov...

Podľa § 11 ods. 2 zákona o poľovníctve, vlastník samostatného poľovného revíru

alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu užívať poľovný revír sami alebo

prostredníctvom nimi založenej poľovníckej organizácie alebo jeho užívanie môžu postúpiť

zmluvou o užívaní poľovného revíru...

Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o poľovníctve zmluva o užívaní poľovného revíru

zaniká zánikom poľovného revíru...

Obdobná práva úprava platila aj podľa § 16 ods. 4 písm. b) predošlej právnej

úpravy zákona o poľovníctve (), platnej v čase uzavretia zmluvy medzi

účastníkmi konania, podľa ktorej zmluva o postúpení výkonu práva poľovníctva zanikla

zánikom poľovného revíru. Inak predošlá právna úprava v čl. 2 ods. 4 (vykonanej

súčinnosťou od 05. 05. 1993), rozlišovala aj zmeny uznaných

poľovných revírov, v ktorých trval nájom výkonu práva poľovníctva, ktoré bolo možné

vykonať aj pred zánikom zmluvy.

Podľa § 14 ods. 2 predošlej právnej úpravy vlastník poľovného revíru alebo vlastníci

spoločného poľovného revíru mohli právo poľovníctva vykonávať sami (§ 2 ods. 2) alebo

mohli tento výkon za odplatu prenajať (§ 16). Pri nájme výkonu práva poľovníctva bolo

jeho súčasťou oprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky. Podľa ods. 3

výkon práva poľovníctva bolo možné prenajať poľovníckemu združeniu (§ 4) alebo inej

právnickej alebo fyzickej osobe. Podľa § 16 ods. 1 zmluva o posúdení výkonu práva

poľovníctva sa musela uzavrieť písomne na čas 10 rokov. Pre platnosť zmluvy, jej zmenu

alebo predĺženie bolo potrebné schválenie príslušného orgánu štátnej správy...

Na základe uvedenej právnej úpravy právny predchodca žalovaného ako užívateľ

poľovného revíru uzavrel so žalobcom zmluvu o predaji výkonu práva poľovníctva.

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že pred vydaním rozhodnutia, ktorým bola schválená

dohoda vlastníkov poľovných revírov o zániku zmluvy o postúpení výkonu práva

poľovníctva a o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri N. a bolo zrušené

rozhodnutie, ktorým bol uznaný poľovný revír N., žalovaný dal žalobcovi výpoveď zo

zmluvy o predaji výkonu práva poľovníctva zo dňa 20. 07. 2007 s tým, že platnosť zmluvy

mala skončiť 19. 08. 2008 (uplynutím dohodnutej desaťročnej doby). Výpoveď žalobcovi

doručoval poštou, čo preukázal fotokópiou poštovej obálky, výpisu zo zoznamu odoslanej

pošty zo dňa 24. 07. 2007, písomným odôvodnením výpovede v čase jej podania (č. l. 35, 36,

99 - 102, 104 - 105) a výpoveďou svedka Ing. P. K. na pojednávaní dňa 21. 07. 2010 (č. l.

88 - 89). Žalobca výpoveď, ktorú mu žalovaný doručoval poštou na adresu jeho sídla,

neprevzal. Následne žalobca podaním zo dňa 27. 05. 2008 vyzval žalovaného na plnenie

zmluvy. Z obsahu podania zo dňa 02. 06. 2008 podpísaného štatutárnym zástupcom

žalovaného, adresovaného podriadenej zložke žalovaného (OZ L.), vyplýva, že žiada o

plnenie zmluvy (č. l. 50 - 52). Žalobca predložil návrh dodatku č. 12400/09-230 zo dňa

04. 11. 2009 k zmluve o predaji výkonu práva poľovníctva s navrhovanou účinnosťou od

„poľovníckej sezóny 2009/2010“, podpísaný štatutárnym zástupcom žalovaného Ing. A. R.

(č. l. 11 - 13), ktorý žalobca odmietol akceptovať, pretože ho považoval za nevýhodný.

Ako uzavrel aj okresný súd, medzi účastníkmi nebolo sporné, že podľa zmluvy sa

plnilo do jari 2009, kedy už žalovaný neposkytol žalobcovi právo lovu podľa plánu na rok

2009.

Podľa záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto

zákonom výslovne upravených; môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených

(§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv. Podľa ods. 2 na záväzky

vznikajúce zo zmlúv v zákone neupravených treba použiť ustanovenia zákona, ktoré

upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak.

Podľa , ak sa plnenie stane nemožným,

povinnosť dlžníka plniť zanikne. Podľa ods. 2 plnenie nie je nemožné, najmä ak ho možno

uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po dojednanom čase.

Žalobca žalobný návrh, ktorým sa domáhal proti žalovanému plnenia zmluvy,

uzavretej 19. 08. 1998, uplatnil na súde 20. 01. 2010. Žalobca si zmluvou so žalovaným

zabezpečil právo lovu zveri zodpovedajúce povoleniu na lov zveri (§ 53 ods. 2 zákona

o poľovníctve), resp. lovu zveri poľovníckym hosťom (§ 13 ods. 2 zákona o poľovníctve).

Zmluvný vzťah zaväzoval výlučne účastníkov zmluvy, nebol ovplyvnený záujmami iných

osôb, ktoré boli výkonom práva poľovníctva dotknuté (vlastníci poľovných pozemkov,

nájomcovia poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov). Právo žalobcu bolo odvodené

výlučne od práva žalovaného k označenému poľovnému revíru, ktorý zanikol.

Zmluva o užívaní poľovného revíru prevod zmluvných záväzkov užívateľa poľovného

revíru neupravuje. Právna úprava prevodu alebo prechodu záväzkov užívateľa poľovného

revíru nie je uvedená ani v predpisoch o poľovníctve. Potom by išlo o obchádzanie zákona,

keby bol užívateľ (prípadne vlastníci poľovných pozemkov) povinný prevziať záväzky

z výkonu poľovníctva vzťahujúce sa na revír, ktorý zanikol. Po zániku poľovného revíru

žalobca, ktorý mal voči užívateľovi poľovného revíru zmluvné právo, zodpovedajúce

povoleniu na lov zveri za zmluve dohodnutých podmienok, nemá rovnaké právo voči

užívateľovi nového poľovného revíru podľa zmluvy, ktorá sa vzťahovala na zaniknutý

poľovný revír. Práva a povinnosti účastníkov takej zmluvy (o kúpe poľovačky, resp. výkonu

práva poľovníctva) zanikli zánikom poľovného revíru, na ktoré sa vzťahovali a neobnovujú

sa. V opačnom prípade by bol žalovaný povinný plniť zmluvu bez ohľadu, na to, kto a za

akých podmienok sa stane užívateľom poľovného revíru. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný

podľa zmluvy plnil do roku 2009, čím došlo k predĺženiu jej platnosti, takéto právo mohol

vykonávať nielen na základe zmluvy, ale predovšetkým na základe pokynu štatutárneho

zástupcu žalovaného. Žalovaný tak preukázateľne plnil len do vzniku skutočnosti, podstatnej

pre posúdenie veci, ktorou bol zánik poľovného revíru rozhodnutím príslušného orgánu

štátnej správy, do 16. 04. 2009. Uvedené rozhodnutie bolo skutočnosťou, ktorú sú účastníci

súkromnoprávnych vzťahov povinní rešpektovať, čo nepochybne vyplýva z právnej úpravy,

ktorá so zánikom poľovného revíru spája zánik zmluvy o jeho užívaní.

Zmluvné strany rozväzovaciu podmienku ( )

nedohodli. Zmluvné strany si v zmluve zo dňa 19. 08. 1998 upravili podmienky výpovede zo

zmluvy v článku III. ktoroukoľvek zmluvnou stranou, ak bola výpoveď doručená druhej

strane najmenej rok pred uplynutím dohodnutej doby platnosti, inak sa zmluva predlžovala

o ďalších desať rokov s tým, že ak to právne ustanovenia dovolia, predávajúci ponúkne

predaj kupujúcemu (resp. revír do prenájmu) ako prvému v poradí. Ďalej boli dôvody

výpovede zo zmluvy dohodnuté v článku V. v prípade porušenia zmluvných povinností

s výpovednou lehotou jeden rok, ktorá začínala plynúť od prvého dňa nasledujúceho

kalendárneho roka po doručení výpovede.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, čo bolo podľa zmluvy predmetom

dohodnutého plnenia, ani výkon ďalších práv a povinnosti zmluvných strán vzhľadom na

platnú právnu úpravu výkonu práva poľovníctva, preto sa žalobca nemohol domáhať

doplnenia obsahu zmluvy. Žalobca nepreukázal, že žalovanému zo zmluvy o predaji výkonu

práva poľovníctva prislúchalo právo voľby, akým spôsobom má alebo môže splniť svoje

povinnosti. Preto sa voči žalovanému nemohol platne domáhať splnenia povinností

alternatívnym petitom. Ak po odoslaní výpovede zo zmluvy došlo medzi účastníkmi k dohode

o jej plnení aj v roku 2008 - 2009, k zániku zmluvy došlo z dôvodu nemožnosti plnenia

zo strany žalovaného vzhľadom na zánik poľovného revíru, v ktorom sa plnenie malo

žalobcovi poskytovať. Žalobca sa nemôže domáhať plnenia povinností, ktoré zo zmluvy so

žalovaným nevyplývali.

To, aké, právne a skutkové dôvody navrhovateľ uplatnil v konaní pred súdom bolo

jeho dispozičným právom, ale právnu ochranu možno uplatneným nárokom priznať iba

v prípade, pokiaľ sa v konaní preukáže, že právo vyplýva z dohody zmluvných strán

a z právneho predpisu. K zániku zmluvy došlo ešte v čase účinnosti predošlého zákona

o poľovníctve (č. , v znení neskorších predpisov.), preto odvolací súd

nepovažoval za potrebné poukazovať na to, ktoré ustanovenia zmluvy zo dňa 19. 08. 1998

sú v kolízii s ustanoveniami platného zákona o poľovníctve.

Okresný súd správne zistil skutkový stav, vyvodil z neho zodpovedajúci právny záver,

rešpektoval príslušnú právnu úpravu a zohľadnil všetky právne významné skutočnosti. Jeho

rozhodnutie je preto vecne správne.»

Ústavný súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne

uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na

úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(napr. ).

Z uvedeného vyplýva, že určenie rozhodnej právnej základne vo veci vedenej

okresným súdom a krajským súdom odlišnej od predstáv sťažovateľa nemožno samo osebe

hodnotiť ako nesúladné s ním označenými základnými právami podľa

a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

Hoci sa ústavný súd stotožňuje s názorom sťažovateľa, že právo na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, toto právo neznamená,

že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

).

V okolnostiach prípadu je potrebné uviesť, že právna základňa zvolená okresným

súdom a krajským súdom odlišná od tej požadovanej sťažovateľom mala za následok ním

navrhované dôkazy, prípadne ďalšie tvrdenie uvádzané na podporu jeho právneho názoru,

preto neboli ani nutne a ani bezprostredne predmetom pozornosti súdnych orgánov

v rozsahu a spôsobom, ktorý požadoval sťažovateľ. Aj ústavný súd už uviedol, že splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad,

v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že

z napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, akými právnymi predpismi sa spravoval,

a je dostatočné tak v skutkovej oblasti, ako aj v oblasti vyloženia a zdôvodnenia právnej

argumentácie. Inak povedané, krajský súd sa jasne, právne korektným a zrozumiteľným

spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho

rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Z uvedeného dôvodu preto považuje

ústavný súd odôvodnenie rozsudku krajského súdu za dostatočné a za ústavne

akceptovateľné. Preto aj námietky sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu v tomto

smere, t. j. že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal a nevysporiadal

s ním predloženou argumentáciou, v kontexte posúdenia možného sťažovateľom

namietaného porušenia označeného práva na spravodlivé súdne konanie nepovažoval

ústavný súd za opodstatnené a relevantné.

Vzhľadom na tieto okolnosti sa závery krajského súdu uvedené v napadnutom

rozsudku nejavia ako arbitrárne a rovnako aplikácia príslušných ustanovení použitých

všeobecne záväzných právnych predpisov nie je popretím ich podstaty či zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor vlastným už ani

preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v tejto časti rozhodol podľa

tak, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského

súdu č. k. -314 z 19. mája 2011 a postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal

Sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených článkov ,

listiny a dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -314 z 19. mája 2011

a postupom, ktorý mu predchádzal, bolo potrebné taktiež odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Z obsahu tejto časti sťažnosti je zrejmé, že ňou sťažovateľ namietal porušenie

označených práv uznesením krajského súdu, ktorým rozhodol o námietke zaujatosti

vznesenej sťažovateľom proti zákonnej sudkyni okresného súdu JUDr. A. O. vo veci

vedenej na okresnom súde pod sp. zn. tak, že ju nevylúčil z prerokúvania

a rozhodovania vo veci.

Podľa ustanovenia (ďalej aj „OSP“)

majú účastníci súdneho konania na základe dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prerokovať a rozhodnúť. Podľa odseku 2

citovaného ustanovenia účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1

najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do

15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podstata výhrady sťažovateľa proti zákonnej sudkyni, ktoré sa premietli aj do

vznesenej námietky zaujatosti, sa týka jej výroku pri odôvodňovaní rozsudku, že „nemá

rada, keď sa strieľajú zvieratká“. Podľa ústavného súdu môže dôjsť k vylúčeniu sudcu

z prerokúvania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je zrejmé, že jeho vzťah k danej veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, že i napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude existovať záruka o jeho nezávislom a nestrannom

rozhodovaní.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2011

okrem iného vyplýva:

«Po vyhlásení rozhodnutia vo veci samej na pojednávaní dňa 13. 12. 2010 doručil

žalobca súdu námietku zaujatosti zo dňa 23. 12. 2010 voči konajúcej sudkyni JUDr. A. O.,

ktorú odôvodnil tým, že pri odôvodňovaní rozsudku uviedla, že „nemá rada, keď sa

strieľajú zvieratká“. Keďže celý spor sa týkal „odstrelu zvieratiek“, takéto vyjadrenie

sudkyne pred účastníkmi konania odôvodňuje pochybnosť o jej nestrannosti a nezaujatosti.

Sudkyňa JUDr. A. O. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že sa necíti byť

zaujatá, pretože nemá pomer k veci, k účastníkom konania ani k ich zástupcom. Slová

uvedené v námietke nepoprela, uviedla, že boli vytrhnuté z kontextu a neboli uvedené na

odôvodnenie rozhodnutia, ani v zmysle právnej úpravy lovu zveri v zákone o poľovníctve.

V súlade s... ust. §, a a ods. 1 nadriadený súd preskúmal

dôvodnosť námietky zaujatosti a zo spisu zistil, že námietka zaujatosti bola podaná po

vyhlásení rozhodnutia vo veci samej. Obsah slov, ktoré citoval žalobca v námietke

zaujatosti, sudkyňa nepoprela, z priebehu konania ani z rozhodnutia však nadriadený súd

nezistil, že by uvedené slová mohli ovplyvniť prejednanie veci z hľadiska predmetu sporu

alebo z hľadiska účastníka konania na strane žalobcu. Sudkyňa svoju zaujatosť poprela.

Pochybnosti o tom, že sudkyňa by mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci

z uvedeného dôvodu, však v tomto prípade neboli dané...

Námietka zaujatosti nebola odôvodnená tým, že by sudkyňa získala o prejednávanej

veci poznatky iným spôsobom, ako v konaní, v ktorom jej bola vec pridelená ako zákonnej

sudkyni, prípadne, že by bola vo vzťahu k účastníkovi alebo predmetu sporu vo vzťahu

osobnej, či už pozitívnej alebo negatívnej závislosti. Z odôvodnenia námietky zaujatosti ani

z obsahu súdneho spisu nemožno vyvodiť, že sudkyňa vystupovala zaujato, alebo že mala

k účastníkom konania alebo predmetu sporu akékoľvek predsudky.

Vzhľadom na uvedené zistenia nadriadený súd rozhodol tak, že sudkyňa Okresného

súdu Banská Bystrica JUDr. A. O. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto

veci, je zákonnou sudkyňou, ktorá vo veci rozhodla nestranne a v súlade s procesnými

pravidlami.»

Zatiaľ čo pomer k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho záujmu sudcu na

prerokúvanej veci, pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom potom môže byť založený na

príbuzenskom alebo jemu obdobnom vzťahu. V rámci predbežného prerokovania ústavnej

sťažnosti v tejto časti ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu

nevykazuje znaky arbitrárnosti, aj keď je (vychádzajúc z príslušných zákonných ustanovení

o vylúčení sudcov z prerokúvania a rozhodovania veci

z dôvodu pochybností o ich nezaujatosti) pomerne stručné. Ústavný súd preto nedospel

k záveru, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu obsiahnuté v jeho uznesení

č. k. -314 z 19. mája 2011 bolo možné kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nezlučiteľné s označenými článkami , listiny

a dohovoru.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu takisto vyplýva, že základné právo

na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa je

v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho

prerokúvania pre zaujatosť v zmysle ustanovení až . Obsahom základného

práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť

návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa ,

resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa ) a vylúčiť nimi

označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu

prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania

a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. , ).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že

ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

označeným uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2011

a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd časovo skôr rozhodol o odvolaní

proti rozsudku okresného súdu ako o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne okresného súdu,

čo vyvodil zo spisových značiek týchto rozhodnutí (rozsudok má č. k. -306

a uznesenie č. k. -314), ústavný súd poznamenáva, že táto okolnosť v tomto

konkrétnom prípade žiadnym relevantným spôsobom nemohla a nezasiahla do základných

práv sťažovateľa. V konečnom dôsledku ani sám sťažovateľ v sťažnosti bližšie

nešpecifikuje, ako a čím v tejto súvislosti mali byť porušené jeho základné práva. Aj v tejto

časti je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

3. K namietanému porušeniu , listiny a základného

práva zaručeného v a listiny

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených článkov a listiny ústavný

súd poznamenáva, že ich porušenie sťažovateľ vo svojej podstate odvodzuje od porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a listiny,

resp. od porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

krajským súdom, ktoré však ústavný súd nekonštatoval. Vzhľadom na túto skutočnosť

ústavný súd nemohol vysloviť ani porušenie označených článkov , príp. listiny. Aj

v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej

odmietnutie podľa .

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra