Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 321/2015
PDF · 434.35 KB
No categories available
III. ÚS 321/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , ako
zákonného zástupcu maloletého , zastúpenej advokátom Dr. Miroslavom
Králikom, Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
maloletého formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1
a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 25 CoP/11/2015 24
z 11. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015
doručená sťažnosť , , zákonného
zástupcu maloletého (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie
základného práva maloletého dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom
konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Cop/11/2015 24 z 11. marca 2015.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“)
rozhodol uznesením č. k. 13 P/466/2014 7 z 19. januára 2015 o návrhu otca maloletého
dieťaťa na nariadenie predbežného opatrenia vo veci úpravy styku s maloletým dieťaťom tak,
že návrh otca zamietol. O odvolaní otca proti uvedenému rozhodnutiu rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 25 CoP/11/2015 24, ktorým zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa a upravil styk otca s maloletým dieťaťom tak, že otec je oprávnený stretávať sa
s maloletým každú sobotu v párnom týždni v kalendárnom roku od 10.00 h do 18.00 h.
Krajský súd určil miesto prevzatia a odovzdania dieťaťa a uložil matke povinnosť maloleté
dieťa pripraviť na stretnutie s otcom a v určenú dobu ho otcovi odovzdať a prevziať ho
od neho. Krajský súd vymedzil platnosť predbežného opatrenia do rozhodnutia súdu prvého
stupňa vo veci úpravy styku otca s maloletým dieťaťom vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 11 P/56/2015.
Sťažovateľka ako zákonný zástupca maloletého podala proti uzneseniu krajského
súdu ústavnú sťažnosť z dôvodu porušenia práv jej maloletého dieťaťa podľa čl. 12 dohovoru
a z dôvodu psychického stavu dieťaťa. V sťažnosti podrobne opisuje psychické problémy
dieťaťa, pričom poukazuje na to, že „je veľká pravdepodobnosť, ktorá sa zatiaľ vylúčiť nedá,
že práve otec maloletého je príčinou psychických problémov maloletého...“.
V súvislosti s porušením čl. 12 dohovoru v sťažnosti uvádza:
«Článok 12 Dohovoru dáva najavo, že dieťa je držiteľom práv, ktoré majú vplyv
na jeho život, a nielen práv, ktoré sú odvodené od jeho zraniteľnosti (ochrana) alebo
závislosti na dospelých (starostlivosť).
Výbor pre práva dieťaťa (ďalej len „výbor“), na 51. sedení, v dňoch 25. 5. 12. 6.
2009 v Ženeve, vypracoval všeobecný komentár (voľne dostupný online) k právu dieťaťa byť
vypočuté (analýza článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa). Na strane 6 je uvedené:
„Článok 12 Dohovoru zakladá právo každého dieťaťa slobodne vyjadriť názor
na všetky záležitosti, ktoré sa ho dotýkajú, a následného práva na riadne zváženie tohto
názoru podľa veku dieťaťa a jeho úrovne vyspelosti. Toto právo ukladá jasný právny
záväzok štátom, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru toto právo uznať a zaistiť jeho
implementáciu vypočutím a riadnym zvážením názoru dieťaťa. Tento záväzok ukladá štátom,
ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru, prihliadajúc na ich súdny systém toto právo buď
priamo zaručiť alebo prijať či revidovať zákony tak, aby si toto právo mohlo dieťa plne
uplatňovať.“
Výbor zdôrazňuje, že článok 12 Dohovoru neurčuje vekovú hranicu na uplatňovanie
práva dieťaťa vyjadriť svoje názory, a štátom, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru
neodporúča stanoviť vekové hranice, či už v zákone alebo v praxi, ktoré by obmedzovali
právo dieťaťa slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú.
Výskum dokázal, že dieťa je schopné vytvárať si názory od útleho veku, aj keď ešte
možno nie je schopné ich slovne vyjadriť. Následkom toho plná implementácia článku 12
Dohovoru vyžaduje uznanie a rešpektovanie neverbálnych foriem komunikácie vrátane hry,
reči tela, mimiky, kresieb a malieb, prostredníctvom ktorých malé dieťa dokáže prejaviť
pochopenie, výber, či preferencie.
Dieťa nie je iba objekt prospešných opatrení. Dieťa musí byť vypočuté vo všetkých
záležitostiach, ktoré ho ovplyvňujú a navyše, týmto názorom vyjadreným dieťaťom treba
prisudzovať primeranú váhu. Výbor je toho názoru, že rodičia majú uznať dieťa za subjekt
so svojimi vlastnými záujmami a očakávaniami, schopný stále viac a viac preberať za seba
zodpovednosť. Z toho dôvodu by mali počúvať dieťa a brať do úvahy to, čo dieťa oznamuje...
Maloletý má strach hovoriť o čase strávenom s otcom, odpovedá len stroho
„nechcem o tom hovoriť, robí mi to zle, nepýtaj sa ma“ alebo „tato zakázal“. Ďalšie
vyjadrenia maloletého „dokedy musím chodiť k tatovi?“, „idem tam už posledný
krát?“, „tato je ku mne hnusný, nedávaj ma tam mamina“, sú dôkazom odmietania otca
maloletým Maloletý má právo vysloviť svoj názor v zmysle článku 12
Dohovoru a je povinnosťou súdu, aby pri rozhodovaní vzal do úvahy názor dieťaťa, ktorý
maloletý vyjadruje jasne a určito. Krajský súd Nitra sa s touto skutočnosťou
v napadnutom uznesení, odôvodnenie ktorého obsahuje aj analýzu súvisiacich sporov medzi
rodičmi maloletého nezaoberal, čím došlo k porušeniu ľudských práv a základných
slobôd maloletého vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy z Dohovoru o právach
dieťaťa (čl. 12 Dohovoru).
Krajský súd v Nitre napadnutým uznesením nebral do úvahy vypracovaný znalecký
posudok , ktorý je súčasťou konania o striedavej osobnej
starostlivosti na Okresnom súde Nitra pod sp zn. 11 P/446/2011. Nedostatočne sa
oboznámil s dôkazmi a nezohľadňoval všetky podstatné skutočnosti...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a „po vykonaní dokazovania“ vyniesol tento nález:
,,1. Právo sťažovateľa na právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý
v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského
súdu Nitra sp. zn. 25CoP/11/2015 24 z 11. marca 2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25CoP/11/2015 24 z 11. marca 2015 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Nitra je povinný nahradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu
trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR, na účet ,
vo výške 355,73 EUR (139,83 EUR x 2 za dva úkony právnej služby príprava a prevzatie
právneho zastúpenia, písomné podanie na súd + 20% DPH a režijný paušál vo výške
8,39 EUR x 2 dva úkony právnej služby + 20% DPH).“
Sťažovateľka zároveň v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia krajského
súdu č. k. 25 CoP/11/2015 24 z 11. marca 2015, a to až do rozhodnutia ústavného súdu
o tejto sťažnosti, keďže podľa nej je dôvodná obava, „že realizáciou styku bez prítomnosti
matky maloletého s otcom sa psychický stav maloletého bude zhoršovať...“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa
ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení práva jej maloletého
dieťaťa podľa čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru tým, že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní
proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
nebral do úvahy názor dieťaťa v tejto záležitosti a že sa nedostatočne zoznámil s dôkazmi
a nezohľadňoval všetky podstatné skutočnosti.
Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory
slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom
dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.
Podľa čl. 12 ods. 2 dohovoru sa na ten účel dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa
vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo,
alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí
byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.
Krajský súd v rozhodnutí o odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvého
stupňa zhrnul v závere svoje podstatné dôvody, ktoré ho viedli k zmene napadnutého
rozsudku č. k. 13 P/466/2014 7:
„Odvolací súd majúc za preukázané, že rozsudok Okresného súdu Nitra č. k.
24P/350/2009 61 zo dňa 14. 06. 2011, právoplatný dňa 24. 06. 2011, ktorým boli upravené
práva a povinnosti rodičov k mal. dieťaťu, a teda i upravený styk otca s mal. dieťaťom, a to
na čas do rozvodu, sa stal neúčinným a to právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Nitra
č. k. 7C/213/2009 106 zo dňa 23. 03. 2010 o rozvode manželstva rodičov dieťaťa
a následným zastavením konania o úprave styku otca s maloletým uznesením
Okresného súdu Nitra č. k. 7C/213/2009 244 zo dňa 13. 09. 2011, právoplatným dňa 10.
10. 2011 z dôvodu uzavretia dohody rodičov o úprave styku otca s maloletým dieťaťom.
Na základe uvedeného je možné konštatovať, že v súčasnej dobe otec nemá upravený
súdom styk s maloletým .
V zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky starostlivosť o deti a ich výchova
je právom rodičov: deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Treba zdôrazniť,
že rodič má právo sa s dieťaťom stýkať, nie je to však jeho povinnosť a nemožno ho k tomu
nútiť. V Dohovore opravách dieťaťa v čl. 18 ods. 1 je zakotvená zásada, že obaja rodičia
majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich
starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa. Pri rozhodovaní o úprave styku by súd preto
nemal ignorovať ani záujmy dieťaťa, ale ani opodstatnené pracovné, či iné povinnosti
rodičov. Rodičia maloletého dieťaťa by sa v záujme dieťaťa mali predovšetkým na úprave
styku rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti, dohodnúť. Až následne, ak
takáto dohoda nie je možná, upraví styk rodiča s maloletým dieťaťom súd, pričom je
povinný prihliadnuť predovšetkým na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové
väzby k rodičom, vývinové potreby a stabilitu výchovného prostredia. Špecifická situácia
nastáva pri rozhodovaní súdu o návrhu rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej
starostlivosti, na úpravu styku, predbežným opatrením. V tejto súvislosti odvolací súd
poznamenáva, že nariadenie predbežného opatrenia, ktorým súd upraví styk rodiča
s maloletým dieťaťom, má iba dočasný charakter a až v konaní vo veci samej musí súd
prvého stupňa posúdiť všetky kritériá a zásady, splnenie podmienok pre úpravu styku
s rodičom, musí však predovšetkým skúmať záujem maloletého dieťaťa. Na druhej strane je
potrebné zdôrazniť, že ak rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti, sa
s dieťaťom, najmä s maloletým, dlhší čas nestretáva, nepodieľa sa na jeho výchove, môže
nastať nezvratiteľný stav, ktorý má za následok vzájomné odcudzenie rodiča a dieťaťa,
nehovoriac o absencii výchovných prvkov zo strany tohto rodiča k dieťaťu.
Odvolací súd, poukazujúc na vyššie uvedené aspekty, sa preto nestotožnil
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh otca na úpravu styku s maloletým
Keďže vykonaným dokazovaním odvolacieho súdu (preskúmaním jednotlivých
spisov Okresného súdu Nitra v danej veci) dospel k záveru, že otec v súčasnej dobe nemá
upravený styk s maloletým podľa § 220 OSP zmenil napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa a upravil styk otca s maloletým tak, že otec je oprávnený stretávať
sa s každú sobotu v párnom týždni v kalendárnom roku od 10.00 hod. do 18.00
hod..
Naliehavosť úpravy styku otca s maloletým predbežným opatrením
odvolací súd mal za preukázanú, keďže vzhľadom na vyššie konštatované okolnosti, styk
otca s maloletým dieťaťom v súčasnej dobe súdnym rozhodnutím upravený nie je a rodičia
sa na jeho úprave dobrovoľne nevedia dohodnúť. Otec sa s maloletým v súčasnej
dobe nestretáva, pričom matka sama dokonca aj písomne otcovi navrhovala stretnutia
s maloletým za jej prítomnosti. V súčasnej dobe je na Okresnom súde
v Nitre vedené konanie o návrhu matky na úpravu styku otca s maloletým
pod sp. zn. 11 P/56/2015, ktoré doteraz právoplatne ukončené nie je.“
Po preskúmaní sťažnosti v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd
zistil, že sťažovateľka v texte ani petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie práva na súdnu
a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka
domáha v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľka
kvalifikovane zastúpená zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný
súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnú
viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho
sťažovateľka vymedzila v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany, teda len
v rozsahu namietaného porušenia práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý
v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru.
V súvislosti s namietaným porušením označeného práva ústavný súd však poukazuje
na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09),
súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj právo
vyplývajúce z čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy.
O prípadnom namietanom porušení označeného práva dieťaťa by bolo možné uvažovať
v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd zastáva názor že aj rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia musí mať rovnako ako iné rozhodnutia predovšetkým zákonný podklad, musí byť
vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite
odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Keďže však absencia porušenia ústavnoprávnych princípov v prípade posudzovanej
sťažnosti vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľky a hmotnoprávneho charakteru, pričom v posudzovanom
prípade k nim zjavne nemohlo dôjsť, ústavný súd odmietol sťažnosť pre zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd k veci ešte dodáva, že napadnutým rozhodnutím rozhodol krajský súd
o zmene rozhodnutia prvostupňového súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
a dočasne rozhodol o úprave styku otca s jeho maloletým dieťaťom, v danom prípade vo veci
bude ešte konať všeobecný súd.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi účastníkmi. Jeho nariadením nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých
sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.
Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia
je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), a preto sa ústavný súd ako
nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) spravidla nepovažuje
za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou
sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností
účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd
posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch
a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí
návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením dočasne
upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu
tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež
tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu
spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia
o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012,
V závere ústavný súd ešte uvádza, že posúdenie opodstatnenosti rozsahu styku rodiča
a maloletého dieťaťa prislúcha iba všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný
zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, a skutočnosť, že sťažovateľka sa v prvom rade s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje alebo nesúhlasí s jeho posúdením skutkového stavu, samo
osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv a nezakladá oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnými
súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak zasahovať do ich
rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom ani nadriadeným súdom. Jeho
úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
V danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnutý
rozsudok krajského súdu bolo možné označiť za neakceptovateľný alebo zjavne
neodôvodnený iba z toho dôvodu, že podľa sťažovateľky mal odvolací súd posúdiť skutkový
stav a právnu stránku veci iným spôsobom.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým
rozhodnutím krajského súdu a právom podľa čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto v tejto časti pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd tiež vo svojej judikatúre s odvolaním sa na ústavný text čl. 127 ods. 1
ústavy uviedol, že „v konaní o individuálnej ochrane základných práv a slobôd nemožno
vysloviť porušenie základných práv a slobôd bez vzťahu ku konkrétnej osobe.“
(sp. zn. II. ÚS 60/02).
Z uvedeného vyplýva, že subjektom požadujúcim ochranu pred ústavným súdom nie
je sťažovateľka, ale jej maloletý syn. V konaní pred všeobecným súdom sťažovateľka
vystupuje ako zákonná zástupkyňa maloletého . V konaní pred ústavným
súdom je teda v danej veci prvotným účastníkom maloletý a z dôvodu zákonného
zastúpenia nasleduje jeho zákonná zástupkyňa. Zákonná zástupkyňa nie je samostatnou
nositeľkou ústavných práv a slobôd bez maloletej osoby, ktorej základných práv a slobôd sa
dožaduje. V tomto prípade by ústavný súd mohol návrh odmietnuť ako podaný zjavne
neoprávnenou osobou.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľky, ktorá s
poukazom na § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde žiadala o odloženie vykonateľnosti
sťažnosťou napadnutého uznesenia dočasným opatrením do nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015