Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 321/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , ako

zákonného zástupcu maloletého , zastúpenej advokátom Dr. Miroslavom

Králikom, Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

maloletého formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1

a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 24

z 11. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015

doručená sťažnosť , , zákonného

zástupcu maloletého (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie

základného práva maloletého dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom

konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 z 11. marca 2015.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“)

rozhodol uznesením č. k. 7 z 19. januára 2015 o návrhu otca maloletého

dieťaťa na nariadenie predbežného opatrenia vo veci úpravy styku s maloletým dieťaťom tak,

že návrh otca zamietol. O odvolaní otca proti uvedenému rozhodnutiu rozhodol krajský súd

uznesením č. k. , ktorým zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa a upravil styk otca s maloletým dieťaťom tak, že otec je oprávnený stretávať sa

s maloletým každú sobotu v párnom týždni v kalendárnom roku od 10.00 h do 18.00 h.

Krajský súd určil miesto prevzatia a odovzdania dieťaťa a uložil matke povinnosť maloleté

dieťa pripraviť na stretnutie s otcom a v určenú dobu ho otcovi odovzdať a prevziať ho

od neho. Krajský súd vymedzil platnosť predbežného opatrenia do rozhodnutia súdu prvého

stupňa vo veci úpravy styku otca s maloletým dieťaťom vedenej na okresnom súde

pod sp. zn. .

Sťažovateľka ako zákonný zástupca maloletého podala proti uzneseniu krajského

súdu ústavnú sťažnosť z dôvodu porušenia práv jej maloletého dieťaťa podľa čl. 12 dohovoru

a z dôvodu psychického stavu dieťaťa. V sťažnosti podrobne opisuje psychické problémy

dieťaťa, pričom poukazuje na to, že „je veľká pravdepodobnosť, ktorá sa zatiaľ vylúčiť nedá,

že práve otec maloletého je príčinou psychických problémov maloletého...“.

V súvislosti s porušením čl. 12 dohovoru v sťažnosti uvádza:

«Článok 12 Dohovoru dáva najavo, že dieťa je držiteľom práv, ktoré majú vplyv

na jeho život, a nielen práv, ktoré sú odvodené od jeho zraniteľnosti (ochrana) alebo

závislosti na dospelých (starostlivosť).

Výbor pre práva dieťaťa (ďalej len „výbor“), na 51. sedení, v dňoch 25. 5. 12. 6.

2009 v Ženeve, vypracoval všeobecný komentár (voľne dostupný online) k právu dieťaťa byť

vypočuté (analýza článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa). Na strane 6 je uvedené:

„Článok 12 Dohovoru zakladá právo každého dieťaťa slobodne vyjadriť názor

na všetky záležitosti, ktoré sa ho dotýkajú, a následného práva na riadne zváženie tohto

názoru podľa veku dieťaťa a jeho úrovne vyspelosti. Toto právo ukladá jasný právny

záväzok štátom, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru toto právo uznať a zaistiť jeho

implementáciu vypočutím a riadnym zvážením názoru dieťaťa. Tento záväzok ukladá štátom,

ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru, prihliadajúc na ich súdny systém toto právo buď

priamo zaručiť alebo prijať či revidovať zákony tak, aby si toto právo mohlo dieťa plne

uplatňovať.“

Výbor zdôrazňuje, že článok 12 Dohovoru neurčuje vekovú hranicu na uplatňovanie

práva dieťaťa vyjadriť svoje názory, a štátom, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru

neodporúča stanoviť vekové hranice, či už v zákone alebo v praxi, ktoré by obmedzovali

právo dieťaťa slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú.

Výskum dokázal, že dieťa je schopné vytvárať si názory od útleho veku, aj keď ešte

možno nie je schopné ich slovne vyjadriť. Následkom toho plná implementácia článku 12

Dohovoru vyžaduje uznanie a rešpektovanie neverbálnych foriem komunikácie vrátane hry,

reči tela, mimiky, kresieb a malieb, prostredníctvom ktorých malé dieťa dokáže prejaviť

pochopenie, výber, či preferencie.

Dieťa nie je iba objekt prospešných opatrení. Dieťa musí byť vypočuté vo všetkých

záležitostiach, ktoré ho ovplyvňujú a navyše, týmto názorom vyjadreným dieťaťom treba

prisudzovať primeranú váhu. Výbor je toho názoru, že rodičia majú uznať dieťa za subjekt

so svojimi vlastnými záujmami a očakávaniami, schopný stále viac a viac preberať za seba

zodpovednosť. Z toho dôvodu by mali počúvať dieťa a brať do úvahy to, čo dieťa oznamuje...

Maloletý má strach hovoriť o čase strávenom s otcom, odpovedá len stroho

„nechcem o tom hovoriť, robí mi to zle, nepýtaj sa ma“ alebo „tato zakázal“. Ďalšie

vyjadrenia maloletého „dokedy musím chodiť k tatovi?“, „idem tam už posledný

krát?“, „tato je ku mne hnusný, nedávaj ma tam mamina“, sú dôkazom odmietania otca

maloletým Maloletý má právo vysloviť svoj názor v zmysle článku 12

Dohovoru a je povinnosťou súdu, aby pri rozhodovaní vzal do úvahy názor dieťaťa, ktorý

maloletý vyjadruje jasne a určito. Krajský súd Nitra sa s touto skutočnosťou

v napadnutom uznesení, odôvodnenie ktorého obsahuje aj analýzu súvisiacich sporov medzi

rodičmi maloletého nezaoberal, čím došlo k porušeniu ľudských práv a základných

slobôd maloletého vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy z Dohovoru o právach

dieťaťa (čl. 12 Dohovoru).

Krajský súd v Nitre napadnutým uznesením nebral do úvahy vypracovaný znalecký

posudok , ktorý je súčasťou konania o striedavej osobnej

starostlivosti na Okresnom súde Nitra pod sp zn. . Nedostatočne sa

oboznámil s dôkazmi a nezohľadňoval všetky podstatné skutočnosti...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a „po vykonaní dokazovania“ vyniesol tento nález:

,,1. Právo sťažovateľa na právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý

v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského

súdu Nitra sp. zn. z 11. marca 2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. z 11. marca 2015 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Nitra je povinný nahradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu

trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR, na účet ,

vo výške 355,73 EUR (139,83 EUR x 2 za dva úkony právnej služby príprava a prevzatie

právneho zastúpenia, písomné podanie na súd + 20% DPH a režijný paušál vo výške

8,39 EUR x 2 dva úkony právnej služby + 20% DPH).“

Sťažovateľka zároveň v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia krajského

súdu č. k. 24 z 11. marca 2015, a to až do rozhodnutia ústavného súdu

o tejto sťažnosti, keďže podľa nej je dôvodná obava, „že realizáciou styku bez prítomnosti

matky maloletého s otcom sa psychický stav maloletého bude zhoršovať...“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až 56 vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení práva jej maloletého

dieťaťa podľa čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru tým, že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní

proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

nebral do úvahy názor dieťaťa v tejto záležitosti a že sa nedostatočne zoznámil s dôkazmi

a nezohľadňoval všetky podstatné skutočnosti.

Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory

slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom

dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 dohovoru sa na ten účel dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa

vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo,

alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí

byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

Krajský súd v rozhodnutí o odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvého

stupňa zhrnul v závere svoje podstatné dôvody, ktoré ho viedli k zmene napadnutého

rozsudku č. k. 7:

„Odvolací súd majúc za preukázané, že rozsudok Okresného súdu Nitra č. k.

zo dňa 14. 06. 2011, právoplatný dňa 24. 06. 2011, ktorým boli upravené

práva a povinnosti rodičov k mal. dieťaťu, a teda i upravený styk otca s mal. dieťaťom, a to

na čas do rozvodu, sa stal neúčinným a to právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Nitra

č. k. zo dňa 23. 03. 2010 o rozvode manželstva rodičov dieťaťa

a následným zastavením konania o úprave styku otca s maloletým uznesením

Okresného súdu Nitra č. k. zo dňa 13. 09. 2011, právoplatným dňa 10.

10. 2011 z dôvodu uzavretia dohody rodičov o úprave styku otca s maloletým dieťaťom.

Na základe uvedeného je možné konštatovať, že v súčasnej dobe otec nemá upravený

súdom styk s maloletým .

V zmysle starostlivosť o deti a ich výchova

je právom rodičov: deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Treba zdôrazniť,

že rodič má právo sa s dieťaťom stýkať, nie je to však jeho povinnosť a nemožno ho k tomu

nútiť. V Dohovore opravách dieťaťa v čl. 18 ods. 1 je zakotvená zásada, že obaja rodičia

majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich

starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa. Pri rozhodovaní o úprave styku by súd preto

nemal ignorovať ani záujmy dieťaťa, ale ani opodstatnené pracovné, či iné povinnosti

rodičov. Rodičia maloletého dieťaťa by sa v záujme dieťaťa mali predovšetkým na úprave

styku rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti, dohodnúť. Až následne, ak

takáto dohoda nie je možná, upraví styk rodiča s maloletým dieťaťom súd, pričom je

povinný prihliadnuť predovšetkým na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové

väzby k rodičom, vývinové potreby a stabilitu výchovného prostredia. Špecifická situácia

nastáva pri rozhodovaní súdu o návrhu rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej

starostlivosti, na úpravu styku, predbežným opatrením. V tejto súvislosti odvolací súd

poznamenáva, že nariadenie predbežného opatrenia, ktorým súd upraví styk rodiča

s maloletým dieťaťom, má iba dočasný charakter a až v konaní vo veci samej musí súd

prvého stupňa posúdiť všetky kritériá a zásady, splnenie podmienok pre úpravu styku

s rodičom, musí však predovšetkým skúmať záujem maloletého dieťaťa. Na druhej strane je

potrebné zdôrazniť, že ak rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti, sa

s dieťaťom, najmä s maloletým, dlhší čas nestretáva, nepodieľa sa na jeho výchove, môže

nastať nezvratiteľný stav, ktorý má za následok vzájomné odcudzenie rodiča a dieťaťa,

nehovoriac o absencii výchovných prvkov zo strany tohto rodiča k dieťaťu.

Odvolací súd, poukazujúc na vyššie uvedené aspekty, sa preto nestotožnil

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh otca na úpravu styku s maloletým

Keďže vykonaným dokazovaním odvolacieho súdu (preskúmaním jednotlivých

spisov Okresného súdu Nitra v danej veci) dospel k záveru, že otec v súčasnej dobe nemá

upravený styk s maloletým podľa zmenil napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa a upravil styk otca s maloletým tak, že otec je oprávnený stretávať

sa s každú sobotu v párnom týždni v kalendárnom roku od 10.00 hod. do 18.00

hod..

Naliehavosť úpravy styku otca s maloletým predbežným opatrením

odvolací súd mal za preukázanú, keďže vzhľadom na vyššie konštatované okolnosti, styk

otca s maloletým dieťaťom v súčasnej dobe súdnym rozhodnutím upravený nie je a rodičia

sa na jeho úprave dobrovoľne nevedia dohodnúť. Otec sa s maloletým v súčasnej

dobe nestretáva, pričom matka sama dokonca aj písomne otcovi navrhovala stretnutia

s maloletým za jej prítomnosti. V súčasnej dobe je na Okresnom súde

v Nitre vedené konanie o návrhu matky na úpravu styku otca s maloletým

pod sp. zn. , ktoré doteraz právoplatne ukončené nie je.“

Po preskúmaní sťažnosti v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd

zistil, že sťažovateľka v texte ani petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie práva na súdnu

a inú právnu ochranu v zmysle ani práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka

domáha v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľka

kvalifikovane zastúpená zvoleným advokátom (m. m. , ). Ústavný

súd vychádzajúc z a s poukazom na svoju striktnú

viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho

sťažovateľka vymedzila v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany, teda len

v rozsahu namietaného porušenia práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý

v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením označeného práva ústavný súd však poukazuje

na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ),

súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj právo

vyplývajúce z čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v až .

O prípadnom namietanom porušení označeného práva dieťaťa by bolo možné uvažovať

v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd zastáva názor že aj rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia musí mať rovnako ako iné rozhodnutia predovšetkým zákonný podklad, musí byť

vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite

odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (, ).

Keďže však absencia porušenia ústavnoprávnych princípov v prípade posudzovanej

sťažnosti vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľky a hmotnoprávneho charakteru, pričom v posudzovanom

prípade k nim zjavne nemohlo dôjsť, ústavný súd odmietol sťažnosť pre zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

Ústavný súd k veci ešte dodáva, že napadnutým rozhodnutím rozhodol krajský súd

o zmene rozhodnutia prvostupňového súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

a dočasne rozhodol o úprave styku otca s jeho maloletým dieťaťom, v danom prípade vo veci

bude ešte konať všeobecný súd.

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi účastníkmi. Jeho nariadením nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých

sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia

je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ), a preto sa ústavný súd ako

nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) spravidla nepovažuje

za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou

sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností

účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný súd

posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch

a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí

návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením dočasne

upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu

tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež

tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu

spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia

o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. ,

).

V závere ústavný súd ešte uvádza, že posúdenie opodstatnenosti rozsahu styku rodiča

a maloletého dieťaťa prislúcha iba všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, a skutočnosť, že sťažovateľka sa v prvom rade s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje alebo nesúhlasí s jeho posúdením skutkového stavu, samo

osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv a nezakladá oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnými

súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak zasahovať do ich

rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom ani nadriadeným súdom. Jeho

úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

V danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnutý

rozsudok krajského súdu bolo možné označiť za neakceptovateľný alebo zjavne

neodôvodnený iba z toho dôvodu, že podľa sťažovateľky mal odvolací súd posúdiť skutkový

stav a právnu stránku veci iným spôsobom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a právom podľa čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto v tejto časti pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd tiež vo svojej judikatúre s odvolaním sa na ústavný text čl. 127 ods. 1

uviedol, že „v konaní o individuálnej ochrane základných práv a slobôd nemožno

vysloviť porušenie základných práv a slobôd bez vzťahu ku konkrétnej osobe.“

(sp. zn. ).

Z uvedeného vyplýva, že subjektom požadujúcim ochranu pred ústavným súdom nie

je sťažovateľka, ale jej maloletý syn. V konaní pred všeobecným súdom sťažovateľka

vystupuje ako zákonná zástupkyňa maloletého . V konaní pred ústavným

súdom je teda v danej veci prvotným účastníkom maloletý a z dôvodu zákonného

zastúpenia nasleduje jeho zákonná zástupkyňa. Zákonná zástupkyňa nie je samostatnou

nositeľkou ústavných práv a slobôd bez maloletej osoby, ktorej základných práv a slobôd sa

dožaduje. V tomto prípade by ústavný súd mohol návrh odmietnuť ako podaný zjavne

neoprávnenou osobou.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľky, ktorá s

poukazom na žiadala o odloženie vykonateľnosti

sťažnosťou napadnutého uznesenia dočasným opatrením do nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015