Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 759/2016
PDF · 305.12 KB
No categories available
II. ÚS 759/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti OREMUS, s. r. o., Malá Bara 53, a ,
zastúpených Advokátskou kanceláriou GHS Legal, s. r. o., Lazaretská 3/A, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Pavol Horňák, LL.M, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Trebišov č. k. 13 Cb 18/2015-173 z 12. októbra 2015 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 159/2015-252 zo 14. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti OREMUS, s. r. o., a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2016
doručená sťažnosť spoločnosti OREMUS, s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“), a
(ďalej len „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 Cb 18/2015-173
z 12. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob 159/2015-252 zo 14. januára 2016
(ďalej len „uznesenie krajského súdu“). Dňa 9. augusta 2016 bolo ústavnému súdu doručené
doplnenie sťažnosti sťažovateľov, ktorým spresnili petit sťažnosti tak, že namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu.
Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 1. apríla 2016 vyplýva, že spoločnosť
OREMUS, s. r. o., konajúca spoločníčkou (ďalej len „žalobkyňa)
sa žalobou na okresnom súde domáhala zaplatenia istiny v sume 530 000 € s príslušenstvom
z titulu náhrady škody, ktorú mal sťažovateľ ako konateľ spoločnosti OREMUS, s. r. o.,
spôsobiť neoprávnenými hotovostnými výbermi z bankového účtu spoločnosti
OREMUS, s. r. o.
Návrhom doručeným okresnému súdu 28. septembra 2015 sa žalobkyňa domáhala
nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil sťažovateľovi
ako konateľovi spoločnosti OREMUS, s. r. o., zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťou
zapísanou na liste vlastníctva
. Sťažovatelia uvádzajú, že aktívna legitimácia žalobkyne je daná § 122
ods. 3 Obchodného zákonníka.
Okresný súd napadnutým uznesením sťažovateľovi ako konateľovi spoločnosti
OREMUS, s. r. o., prikázal zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami zapísanými na liste
vlastníctva „ ako stavba č. na parc. č. , druh stavby −
2
iná stavba, popis stavby − polyfunkčná budova, parc. č. o výmere 1005 m−
2
zastavané plochy a nádvoria, parc. č. o výmere 886 m− zastavané plochy
2
a nádvoria, parc. č. vo výmere 557 m− zastavané plochy a nádvoria vo výlučnom
vlastníctve žalobkyne, a to v rozsahu ich predaja, darovania, zamenenia, založenia,
zaťaženia vecným bremenom, daním do nájmu, vložením do majetku inej obchodnej
spoločnosti až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej“.
2
Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd
napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd
prikázal sťažovateľovi ako konateľovi spoločnosti OREMUS, s. r. o., „zdržať sa
nakladania s nehnuteľnosťami zapísanými na LV ako stavba č.
na parc. č. , druh stavby − iná stavba, popis stavby − polyfunkčná budova,
2
parc. č. o výmere 1005 m− zastavané plochy a nádvoria, parc. č.
2
o výmere 886 m− zastavané plochy a nádvoria vo výlučnom vlastníctve navrhovateľa,
a to v rozsahu ich predaja, darovania, zamenenia, založenia, zaťaženia vecným bremenom,
daním do nájmu, vložením do majetku inej obchodnej spoločnosti až do právoplatného
rozhodnutia vo veci samej“.
Sťažovatelia sa domnievajú, že vydaním napadnutého uznesenia okresného súdu
v spojení s uznesením krajského súdu «bol porušený zákon č. 460/1992 Zb. Ústava
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), ako aj Dohovor o ochrane ľudských práv
základných slobôd vyhláseného pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len ako „Dohovor“)».
Vo vzťahu k posúdeniu napadnutých rozhodnutí ústavným súdom sťažovatelia
poukazujú na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej «ústavná prax pripúšťa možnosť
preskúmať procesné rozhodnutia, aj keď nejde o „konečné“ rozhodnutie, ak ním súd porušil
základné právo sťažovateľa za predpokladu, že v nasledujúcom konaní by bol sťažovateľ
vystavený pretrvávajúcemu, či ďalšiemu porušovaniu jeho základných práv
(II. ÚS 105/09)».
Podľa sťažovateľov napadnuté uznesenie krajského súdu vykazuje známky jasnej
arbitrárnosti, pretože krajský súd pri jeho vydaní «nerešpektoval, resp. rozhodol v rozpore
s ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)
upravujúcimi podmienky nariadenia predbežného opatrenia».
Sťažovatelia uvádzajú, že dôvodmi pre nariadenie predbežného opatrenia podľa
Občianskeho súdneho priadku účinného v čase rozhodovania vo veci konajúcich súdov
(ďalej aj „OSP“) je „buď potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov − ak je nevyhnutné
regulovať určité právne vzťahy medzi účastníkmi, pretože hrozí vznik reálnej ujmy, resp. jej
zväčšovanie alebo existencia obavy ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia - to by nastalo
najmä v prípade, ak by Sťažovateľ 2 úmyselne zmenšoval svoj majetok alebo konal takým
spôsobom, že by znižoval hodnotu svojho majetku, ktorý možno postihnúť exekúciou“.
Sťažovatelia zastávajú názor že, ak by aj bola žalobkyňa v konaní vo veci samej
úspešná a sťažovateľ by dobrovoľne neplnil, žalobkyňa by bola oprávnená uspokojiť
sa výlučne len z majetku sťažovateľa. Ak mala žalobkyňa obavy, že sťažovateľ úmyselne
zmenšuje svoj majetok, prípadne znižuje hodnotu svojho majetku, ktorý by bolo možné
v budúcnosti postihnúť exekúciou, mala sa podľa sťažovateľov domáhať vydania
predbežného opatrenia, ktorým by sťažovateľovi v tomto konaní zabránila. Okresný súd
však podľa sťažovateľov nariadením predbežného opatrenia žiadnym spôsobom nezabránil
sťažovateľovi a ani zabrániť nemohol v znižovaní hodnoty jeho majetku,
ale len nezmyselne, bezdôvodne a najmä protiprávne zabránil tretej osobe (spoločnosti
OREMUS, s. r. o., pozn. sťažovateľov) v nakladaní so svojím majetkom, keďže v prípade
úspechu žalobkyne vo veci samej by sa aj tak nemohla uspokojiť z majetku, ktorý je týmto
predbežným opatrením postihnutý, keďže tento majetok nie je vo vlastníctve sťažovateľa.
Sťažovatelia namietajú, že tento zásah do práv tretej osoby (sťažovateľky, pozn.)
„bez akéhokoľvek rozumného, či právneho dôvodu je veľmi vážnym arbitrárnym zásahom
do ústavných práv a právom chránených záujmov právnickej osoby, ktorý vytvára vážny
precedens protiprávneho obmedzovania právnickej osoby v dôsledku sporov, v ktorých táto
právnická osoba nie účastníkom konania na strane žalovaného a ktorej obmedzenie nemá
a ani nemôže mať žiadny vplyv alebo prínos pre takéto spory“.
Okresný súd aj krajský súd podľa sťažovateľov pri svojom rozhodovaní postupovali
arbitrárne, keď obmedzili konateľské oprávnenie sťažovateľa. Sťažovatelia namietajú,
že obmedziť konateľské oprávnenie môže „iba spoločenská zmluva alebo valné
zhromaždenie, teda nie súd (uznesenie NS SR sp. zn. 2 Obo 96/2002). Z uvedeného vyplýva,
že od konateľov obchodnej spoločnosti nemožno spravodlivo žiadať, aby obmedzili svoje
4
konateľské oprávnenia, lebo toto obmedzenie by bolo v rozpore so zákonom, aj s platnou
spoločenskou zmluvou!!!“.
Sťažovatelia preto navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa − spoločnosti OREMUS, s. r. o., IČO: 36 587 885,
so sídlom: 076 32 Malá Bara 53 zaručené čl. 13 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky bolo
uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 12. 10. 2015, č. k. 13 Cb/18/2015-173 v spojení
s uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k. 4 Cob/159/2015-252
porušené.
2. Základné právo sťažovateľa − , bytom:
zaručené čl. 13 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Okresného súdu
Trebišov zo dňa 12. 10. 2015, č. k. 13 Cb/18/2015-173 v spojení s uznesením Krajského
súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k. 4 Cob/159/2015-252 porušené.
3. Uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k. 4 Cob/159/2015-252
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.
4. Okresný súd Trebišov a Krajský súd Košice sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť sťažovateľovi − spoločnosti OREMUS, s. r. o., IČO: 36 587 885, so sídlom:
076 32 Malá Bara 53 a sťažovateľovi − , bytom:
, náhradu trov právneho zastúpenia v sume 363,79 EUR s DPH (za 2 úkony právnej
služby v sume 2 x 143,- EUR − príprava a prevzatie zastúpenia a písomné podanie/ústavná
sťažnosť + 2 x režijný paušál 2 x 8,58 EUR + 20 % DPH), na účet právneho zástupcu
sťažovateľa − advokátskej kancelárie GHS Legal, s. r. o., so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08
Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
V doplnení sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že „v dôsledku porušenia, resp.
nerešpektovania a nedodržania zákona pri rozhodovaní porušovateľov bolo porušené ich
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy, resp. ich právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. Zároveň namietajú, že tým, že
okresný súd aj krajský súd vydali nezákonné rozhodnutia, ktoré obmedzujú ich vlastnícke
právo, došlo aj k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.
Sťažovatelia preto upravili petit sťažnosti v tomto znení:
„1. Základné právo sťažovateľa − spoločnosti OREMUS, s. r. o., IČO: 36 587 885,
so sídlom Malá Bara 53, 076 32 Malá Bara − na súdnu a inú právnu ochranu, zaručené
v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru bolo uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 12. 10. 2015, č. k.
13 Cb/18/2015-173 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k.
4 Cob/159/2015-252 porušené.
2. Základné právo sťažovateľa − , trvale bytom
− na súdnu a inú právnu ochranu, zaručené v čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru bolo uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 12. 10. 2015, č. k. 13
Cb/18/2015-173 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k. 4
Cob/159/2015-252 porušené.
3. Základné právo sťažovateľa − spoločnosti OREMUS, s. r. o., IČO: 36 587 885,
so sídlom Malá Bara 53, 076 32 Malá Bara − vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 12. 10. 2015, č. k.
13 Cb/18/2015-173 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k.
4 Cob/159/2015-252 porušené.
4. Základné právo sťažovateľa − , trvale bytom
− vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky bolo uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 12. 10. 2015, č. k.
13 Cb/18/2015-173 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k.
4 Cob/159/2015-252 porušené.
5. Uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k. 4 Cob/159/2015-252
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.
6. Okresný súd Trebišov a Krajský súd Košice sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť sťažovateľovi − spoločnosti OREMUS, s. r. o., IČO: 36 587 885, so sídlom:
076 32 Malá Bara 53 a sťažovateľovi − , bytom:
, náhradu trov právneho zastúpenia v sume 363,79 EUR s DPH (za 2 úkony právnej
služby v sume 2 x 143,- EUR − príprava a prevzatie zastúpenia a písomné podanie/ústavná
sťažnosť + 2 x režijný paušál 2 x 8,58 EUR + 20 % DPH), na účet právneho zástupcu
6
sťažovateľa − advokátskej kancelárie GHS Legal, s. r. o., so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08
Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľov v zmysle
takto upraveného petitu ich sťažnosti.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti je sťažovateľmi namietané
porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu. Podľa
sťažovateľov napadnuté uznesenie krajského súdu vykazuje známky arbitrárnosti, pretože
krajský súd pri jeho vydaní rozhodol v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku účinného v čase rozhodovania, ktoré upravujú podmienky nariadenia predbežného
opatrenia, obmedzil konateľské oprávnenie sťažovateľa a zároveň týmto rozhodnutím došlo
aj k zásahu do práv tretej osoby, teda sťažovateľky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením
okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
8
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva,
že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní
sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný prostriedok
(odvolanie), ktorý sťažovateľ riadne využil. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti
namietanému porušeniu označených práv bol v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smeruje
proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením
krajského súdu
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu ich označených práv, pretože napadnuté uznesenie krajského súdu vykazuje
známky arbitrárnosti, keďže krajský súd pri jeho vydaní rozhodol v rozpore s ustanoveniami
Občianskeho súdneho priadku, ktoré upravujú podmienky nariadenia predbežného
opatrenia, obmedzil konateľské oprávnenie sťažovateľa a zároveň týmto rozhodnutím
zasiahol aj do práv tretej osoby, teda sťažovateľky.
Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú
judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa
čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne
názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu
totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd tiež považuje za potrebné uviesť, že posúdenie podmienok na nariadenie
predbežného opatrenia je vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať
do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných
súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania
nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku
predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie
pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že aj
v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne
požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu
na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať
predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.
Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
10
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd zároveň poukazuje aj na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu,
kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu,
proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu
spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia
o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012,
II. ÚS 339/2012). Predbežné rozhodnutia predstavujú opatrenia, trvanie ktorých
je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené (II. ÚS 666/2014).
Vychádzajúc z uvedených východísk, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
tejto časti sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne
neopodstatnenú.
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku,
ktorým okresný súd prikázal sťažovateľovi „ako konateľovi spoločnosti OREMUS s. r. o...
zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami zapísanými na kat. úz.
ako stavba č. súp. na parc. č. , druh stavby − iná budova, popis stavby −
2
polyfunkčná budova, parc. č. o výmere 1005 m− zastavané plochy a nádvoria
2
a parc. č. o výmere 886 m− zastavané plochy a nádvoria vo výlučnom vlastníctve
navrhovateľa, a to v rozsahu ich predaja, darovania, zamenenia, založenia, zaťaženia
vecným bremenom, daním do nájmu, vložením do majetku inej obchodnej spoločnosti
až do právoplatného skončenia konania vo veci samej“, a v prevyšujúcej časti návrh na
nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval správnosť uznesenia okresného súdu
a s výnimkou rozsahu nariadeného predbežného opatrenia sa stotožnil aj s jeho
odôvodnením (okresný súd sa v napadnutom uznesení stotožnil so skutkovými a právnymi
dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, preto návrhu vyhovel a podľa § 76
ods. 4 OSP už ďalšie dôvody svojho rozhodnutia neuviedol, pozn.), pričom na doplnenie
dôvodov napadnutého uznesenia okresného súdu a k odvolaniu sťažovateľa krajský súd
uviedol: „Ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť
dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými
ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz
Platná právna úprava v citovanom zákonnom ustanovení umožňuje nariadiť
predbežné opatrenie po začatí konania, ak je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov
konania a to až do doby, než súd vydá vo veci konečné rozhodnutie. Podmienky nariadenia
predbežného opatrenia po začatí konania sú zásadné totožné s podmienkami,
ktoré zákon ustanovuje pre nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania (§ 74
až 77 O. s. p.). To znamená, že aj po začatí konania možno nariadeným predbežným
opatrením nielen dočasne upraviť pomery účastníkov konania, ale nariadiť predbežné
opatrenie možno aj vtedy, ak je tu obava, že by výkon rozhodnutia bol ohrozený.
Predpokladom pre nariadenie predbežného opatrenia je osvedčenie nároku, ktorému
sa má navrhovaným predbežným opatrením poskytnúť ochrana; osvedčenie naliehavosti
dočasnej úpravy pomerov účastníkov alebo osvedčenie obavy z ohrozenia výkonu súdneho
rozhodnutia, t. j. osvedčenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy a preukázanie
vzťahu navrhovaného predbežného opatrenia k predmetu konania vo veci samej. Všetky
tieto zákonné podmienky musia byť splnené súčasne. Z dočasného charakteru predbežných
opatrení vyplýva, že pred ich nariadením nemusí súd zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú
potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia vo veci samej, ale pre jeho nariadenie musia
byť osvedčené aspoň základné skutočnosti umožňujúce záver o pravdepodobnosti nároku,
ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana a musí byť zrejmé, že bez okamžitej, i keď len
dočasnej úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené. Pred nariadením
predbežného opatrenia musí súd zvážiť, či v dôsledku predbežného opatrenia sa nevytvorí
nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi účastníkmi a či zásah do práv
12
dotknutého účastníka je primeraný navrhovateľom osvedčenému porušeniu jeho práv
a právom chránených záujmov; t. j. či ide o zásah primeraný a posúdiť, či predbežným
opatrením nedochádza k zásahu do práv dotknutého účastníka nad nevyhnutnú mieru.
V predmetnej veci podal navrhovateľ návrh na nariadenie opatrenia po začatí
konania vo veci samej a sleduje ním dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania súdom
do skončenia konania vo veci samej.
Odporcom v tejto veci je fyzická osoba − konateľ spoločnosti navrhovateľa, proti
ktorému vo veci samej uplatňuje spoločnosť, v mene ktorej koná jej spoločníčka p.
, nárok na náhradu škody, ktorú spôsobil spoločnosti ako jej jediný štatutárny
orgán − konateľ. Navrhovateľ vznik škody vo veci samej odôvodňoval neoprávnenými
výbermi peňažných prostriedkov odporcom ako konateľom, ktoré nepoužil v súlade
so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Okrem iných skutkov sa práve pre tieto
neoprávnené výbery peňažných prostriedkov z účtu navrhovateľa vedie proti odporcovi
trestné stíhanie.
Konštantná judikatúra súdov zakotvuje, že subjekt domáhajúci sa vydania
predbežného opatrenia musí osvedčiť dôvody na jeho vydanie. Medzi osvedčením
a dokázaním nejakej skutočnosti je rozdiel, ktorý odlišuje mieru zisťovania skutkového stavu
pri vydávaní uznesenia o predbežnom opatrení a rozsudku. Dokazovanie pred rozhodnutím
o návrhu na predbežné opatrenie nie je dokazovaním v rozsahu vyžadovanom v základnom
konaní. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom
označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu
na predbežné opatrenie. Pri ich zisťovaní neprihliada a ani nemusí prihliadať na všetky
procesné formality, ako je to pri riadnom procesnom dokazovaní, to znamená, že samotný
nárok nemusí navrhovateľ preukázať nepochybne. Výsledkom takéhoto postupu je,
že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia ako
nanajvýš (vysoko) pravdepodobné.
Vzhľadom na uvedené nie je dôvodná odvolacia námietka odporcu, že navrhovateľ
nepreukázal dostatočne tvrdené skutočnosti. O tom, či nárok navrhovateľa na náhradu
škody je dôvodný, prípadne v akom rozsahu, rozhodne súd prvého stupňa po vykonanom
dokazovaní vo veci samej. V tomto konaní však navrhovateľ splnil zákonný predpoklad pre
nariadenie predbežného opatrenia a osvedčil pravdepodobnosť skutočností, ktoré
sú rozhodujúce pre záver o potrebe a nevyhnutnosti nariadenia predbežného opatrenia.
Druhým predpokladom pre nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa dočasne
majú upraviť pomery účastníkov konania, je podľa ustálenej súdnej praxe osvedčenie
naliehavosti takejto úpravy. Navrhovateľ popísal úkony, ktoré vykonal odporca ako fyzická
osoba, aby tak zmaril uspokojenie svojich veriteľov a tiež popísal konanie odporcu
ako konateľa navrhovateľa, ktorý využíval prostriedky a majetok navrhovateľa v súvislosti
so svojim iným podnikaním. Ani v odvolaní odporca nepoprel, že zriadil na nehnuteľný
majetok navrhovateľa záložné právo na zabezpečenie úveru, ktorý si z banky vzala
spoločnosť, v ktorej je spoločníkom a jediným konateľom. Poukázal tiež na svoje zásluhy pri
dojednaní veľmi dobrých podmienok pre prenájom polyfunkčnej budovy patriacej
navrhovateľovi, nevyjadril sa však už k tvrdeniu navrhovateľa, že dve tretiny dojednaného
nájomného pohltila práve spoločnosť odporcu na základe zmluvy, ktorú sám za
navrhovateľa dojednal s touto svojou spoločnosťou ako odmenu za sprostredkovanie.“
Krajský súd po poukázaní na § 135 ods. 1 a § 135a ods. 1 prvú vetu a druhú vetu
za druhou čiarkou OSP v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „sa stotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa, že doterajšie úkony odporcu ako konateľa navrhovateľa
predstavujú bezprostredné ohrozenie záujmov a majetku navrhovateľa a tým zrejme
ohrozenie aj jeho ďalšej existencie. Navyše, ak pre nezhody dvoch spoločníkov
navrhovateľa s rovnakou výškou podielu nie je predpoklad, že by spoločnosť sama mohla
urobiť opatrenia na zamedzenie takým úkonom odporcu ako konateľa, ktoré ju poškodzujú.
Súd prvého stupňa správne konštatoval, že týmito skutočnosťami navrhovateľ osvedčil
aj existenciu druhého predpokladu pre nariadenie predbežného opatrenia − bezprostredne
mu hroziacej ujmy.
Nariadenie predbežného opatrenia proti konateľovi obchodnej spoločnosti nie je
protiústavné, ani protizákonné tak, ako to uvádza odporca s odkazom na ustanovenie § 133
ods. 3 O. s. p. Predbežné opatrenie je procesným inštitútom, ktorým možno za splnenia
zákonných podmienok obmedziť práva účastníka konania. Nariadenie predbežného
opatrenia nie je na ujmu práva účastníka na súdnu ochranu konečným rozhodnutím vo veci
samej. Rozhodovanie a rozhodnutie o predbežnom opatrení v občianskom súdnom konaní
14
je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Porušenie tohto základného práva v spojitosti s predbežnými
opatreniami predpokladá také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné
procesnými prostriedkami obsiahnutými v Občianskom súdnom poriadku. Takýmto
porušením však nemôže byť samo osebe nariadenie predbežného opatrenia (uznesenie
Ústavného súdu SR č. 57/2000).“.
K námietke sťažovateľa, že nariadeným predbežným opatrením sa zasahuje do práv
tretej osoby, ktorá nie je účastníkom konania, krajský súd uviedol, že s týmto názorom
nemožno súhlasiť. Podľa krajského súdu „odporca je konateľom navrhovateľa
a obmedzenie práv odporcu ako konateľa sa môže dotknúť len navrhovateľa, ktorý je
účastníkom tohto konania a práve takéto predbežné opatrenie na svoju ochranu a ochranu
svojho majetku navrhuje. Účel predbežného opatrenia, t. j. zamedziť odporcovi ako
konateľovi nenakladať s nehnuteľnosťami navrhovateľa v rozpore so záujmami
navrhovateľa a všetkých spoločníkov, nemožno pritom dosiahnuť iným spôsobom, pretože
spoločníci, každý s majetkovým podielom 50%, sa nevedia na spoločnom postupe proti
konateľovi dohodnúť.
Keďže predmetom konania vo veci samej je nárok navrhovateľa proti svojmu
konateľovi na náhradu škody, požadované a nariadené predbežné opatrenie má vecnú
súvislosť s konaním o veci samej, lebo sa ním obmedzujú konateľské oprávnenia odporcu
do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej tak, aby nedochádzalo k ujme navrhovateľa.“.
Krajský súd tiež zastáva názor, že „nariadením predbežného opatrenia nevznikne
odporcovi neprimeraná ujma, pretože ide o dočasné opatrenie, ktorého trvanie
je obmedzené len po dobu trvania konania vo veci samej, ide len o obmedzenie
konateľských oprávnení odporcu vo vzťahu k označeným nehnuteľnostiam, teda nariadené
predbežné opatrenie sa nedotkne ostatných oprávnení odporcu ako konateľa a nebude mať
ani vplyv na užívanie týchto nehnuteľností navrhovateľom, ani na už existujúce zmluvné
vzťahy. Odvolací súd poukazuje na to, že nariadeným predbežným opatrením nie je
prejudikovaný konečný výsledok sporu, ale ide o prostriedok, ktorým sa zabezpečuje, aby
konečné rozhodnutie mohlo mať vôbec reálny význam a nedochádzalo inak k zvyšovaniu už
tvrdenej existujúcej škode na majetku navrhovateľa.“.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie krajského súdu, výklad právnych predpisov, ako aj jeho právne závery nie sú
arbitrárne, prípadne zjavne neodôvodnené, a dokonca z nich ani nevyplýva taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
podstaty a zmyslu sťažovateľmi označených základných práv a slobôd. Podľa názoru
ústavného súdu argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam
Občianskeho súdneho poriadku týkajúcim sa podmienok nariadenia predbežného opatrenia.
To, že sa sťažovatelia nestotožňujú s právnym názorom a rozhodnutím krajského súdu,
nemôže viesť k ich tvrdeniu o arbitrárnosti napadnutého uznesenia a nezakladá to ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jednou z možností, pre ktoré môže
ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je aj jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa
konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a sťažovateľmi označenými základnými právami podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá
by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti
16
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej namietali
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľov obsiahnutými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2016