Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 759/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti OREMUS, s. r. o., Malá Bara 53, a ,

zastúpených Advokátskou kanceláriou GHS Legal, s. r. o., Lazaretská 3/A, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Pavol Horňák, LL.M, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Trebišov č. k. -173 z 12. októbra 2015 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Košiciach č. k. -252 zo 14. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti OREMUS, s. r. o., a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2016

doručená sťažnosť spoločnosti OREMUS, s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“), a

(ďalej len „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

uznesením Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -173

z 12. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -252 zo 14. januára 2016

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“). Dňa 9. augusta 2016 bolo ústavnému súdu doručené

doplnenie sťažnosti sťažovateľov, ktorým spresnili petit sťažnosti tak, že namietajú

porušenie svojich základných práv podľa a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu.

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 1. apríla 2016 vyplýva, že spoločnosť

OREMUS, s. r. o., konajúca spoločníčkou (ďalej len „žalobkyňa)

sa žalobou na okresnom súde domáhala zaplatenia istiny v sume 530 000 € s príslušenstvom

z titulu náhrady škody, ktorú mal sťažovateľ ako konateľ spoločnosti OREMUS, s. r. o.,

spôsobiť neoprávnenými hotovostnými výbermi z bankového účtu spoločnosti

OREMUS, s. r. o.

Návrhom doručeným okresnému súdu 28. septembra 2015 sa žalobkyňa domáhala

nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil sťažovateľovi

ako konateľovi spoločnosti OREMUS, s. r. o., zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťou

zapísanou na liste vlastníctva

. Sťažovatelia uvádzajú, že aktívna legitimácia žalobkyne je daná § 122

ods. 3 .

Okresný súd napadnutým uznesením sťažovateľovi ako konateľovi spoločnosti

OREMUS, s. r. o., prikázal zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami zapísanými na liste

vlastníctva „ ako stavba č. na parc. č. , druh stavby −

2

iná stavba, popis stavby − polyfunkčná budova, parc. č. o výmere 1005 m−

2

zastavané plochy a nádvoria, parc. č. o výmere 886 m− zastavané plochy

2

a nádvoria, parc. č. vo výmere 557 m− zastavané plochy a nádvoria vo výlučnom

vlastníctve žalobkyne, a to v rozsahu ich predaja, darovania, zamenenia, založenia,

zaťaženia vecným bremenom, daním do nájmu, vložením do majetku inej obchodnej

spoločnosti až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej“.

2

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd

prikázal sťažovateľovi ako konateľovi spoločnosti OREMUS, s. r. o., „zdržať sa

nakladania s nehnuteľnosťami zapísanými na LV ako stavba č.

na parc. č. , druh stavby − iná stavba, popis stavby − polyfunkčná budova,

2

parc. č. o výmere 1005 m− zastavané plochy a nádvoria, parc. č.

2

o výmere 886 m− zastavané plochy a nádvoria vo výlučnom vlastníctve navrhovateľa,

a to v rozsahu ich predaja, darovania, zamenenia, založenia, zaťaženia vecným bremenom,

daním do nájmu, vložením do majetku inej obchodnej spoločnosti až do právoplatného

rozhodnutia vo veci samej“.

Sťažovatelia sa domnievajú, že vydaním napadnutého uznesenia okresného súdu

v spojení s uznesením krajského súdu «bol porušený

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), ako aj Dohovor o ochrane ľudských práv

základných slobôd vyhláseného pod č. (ďalej len ako „Dohovor“)».

Vo vzťahu k posúdeniu napadnutých rozhodnutí ústavným súdom sťažovatelia

poukazujú na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej «ústavná prax pripúšťa možnosť

preskúmať procesné rozhodnutia, aj keď nejde o „konečné“ rozhodnutie, ak ním súd porušil

základné právo sťažovateľa za predpokladu, že v nasledujúcom konaní by bol sťažovateľ

vystavený pretrvávajúcemu, či ďalšiemu porušovaniu jeho základných práv

()».

Podľa sťažovateľov napadnuté uznesenie krajského súdu vykazuje známky jasnej

arbitrárnosti, pretože krajský súd pri jeho vydaní «nerešpektoval, resp. rozhodol v rozpore

s ustanoveniami (ďalej len „“)

upravujúcimi podmienky nariadenia predbežného opatrenia».

Sťažovatelia uvádzajú, že dôvodmi pre nariadenie predbežného opatrenia podľa

Občianskeho súdneho priadku účinného v čase rozhodovania vo veci konajúcich súdov

(ďalej aj „OSP“) je „buď potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov − ak je nevyhnutné

regulovať určité právne vzťahy medzi účastníkmi, pretože hrozí vznik reálnej ujmy, resp. jej

zväčšovanie alebo existencia obavy ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia - to by nastalo

najmä v prípade, ak by Sťažovateľ 2 úmyselne zmenšoval svoj majetok alebo konal takým

spôsobom, že by znižoval hodnotu svojho majetku, ktorý možno postihnúť exekúciou“.

Sťažovatelia zastávajú názor že, ak by aj bola žalobkyňa v konaní vo veci samej

úspešná a sťažovateľ by dobrovoľne neplnil, žalobkyňa by bola oprávnená uspokojiť

sa výlučne len z majetku sťažovateľa. Ak mala žalobkyňa obavy, že sťažovateľ úmyselne

zmenšuje svoj majetok, prípadne znižuje hodnotu svojho majetku, ktorý by bolo možné

v budúcnosti postihnúť exekúciou, mala sa podľa sťažovateľov domáhať vydania

predbežného opatrenia, ktorým by sťažovateľovi v tomto konaní zabránila. Okresný súd

však podľa sťažovateľov nariadením predbežného opatrenia žiadnym spôsobom nezabránil

sťažovateľovi a ani zabrániť nemohol v znižovaní hodnoty jeho majetku,

ale len nezmyselne, bezdôvodne a najmä protiprávne zabránil tretej osobe (spoločnosti

OREMUS, s. r. o., pozn. sťažovateľov) v nakladaní so svojím majetkom, keďže v prípade

úspechu žalobkyne vo veci samej by sa aj tak nemohla uspokojiť z majetku, ktorý je týmto

predbežným opatrením postihnutý, keďže tento majetok nie je vo vlastníctve sťažovateľa.

Sťažovatelia namietajú, že tento zásah do práv tretej osoby (sťažovateľky, pozn.)

„bez akéhokoľvek rozumného, či právneho dôvodu je veľmi vážnym arbitrárnym zásahom

do ústavných práv a právom chránených záujmov právnickej osoby, ktorý vytvára vážny

precedens protiprávneho obmedzovania právnickej osoby v dôsledku sporov, v ktorých táto

právnická osoba nie účastníkom konania na strane žalovaného a ktorej obmedzenie nemá

a ani nemôže mať žiadny vplyv alebo prínos pre takéto spory“.

Okresný súd aj krajský súd podľa sťažovateľov pri svojom rozhodovaní postupovali

arbitrárne, keď obmedzili konateľské oprávnenie sťažovateľa. Sťažovatelia namietajú,

že obmedziť konateľské oprávnenie môže „iba spoločenská zmluva alebo valné

zhromaždenie, teda nie súd (uznesenie NS SR sp. zn. ). Z uvedeného vyplýva,

že od konateľov obchodnej spoločnosti nemožno spravodlivo žiadať, aby obmedzili svoje

4

konateľské oprávnenia, lebo toto obmedzenie by bolo v rozpore so zákonom, aj s platnou

spoločenskou zmluvou!!!“.

Sťažovatelia preto navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa − spoločnosti OREMUS, s. r. o., IČO: 36 587 885,

so sídlom: 076 32 Malá Bara 53 zaručené bolo

uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 12. 10. 2015, č. k. -173 v spojení

s uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k. -252

porušené.

2. Základné právo sťažovateľa − , bytom:

zaručené bolo uznesením Okresného súdu

Trebišov zo dňa 12. 10. 2015, č. k. -173 v spojení s uznesením Krajského

súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k. -252 porušené.

3. Uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k. -252

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

4. Okresný súd Trebišov a Krajský súd Košice sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť sťažovateľovi − spoločnosti OREMUS, s. r. o., IČO: 36 587 885, so sídlom:

076 32 Malá Bara 53 a sťažovateľovi − , bytom:

, náhradu trov právneho zastúpenia v sume 363,79 EUR s DPH (za 2 úkony právnej

služby v sume 2 x 143,- EUR − príprava a prevzatie zastúpenia a písomné podanie/ústavná

sťažnosť + 2 x režijný paušál 2 x 8,58 EUR + 20 % DPH), na účet právneho zástupcu

sťažovateľa − advokátskej kancelárie GHS Legal, s. r. o., so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08

Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

V doplnení sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že „v dôsledku porušenia, resp.

nerešpektovania a nedodržania zákona pri rozhodovaní porušovateľov bolo porušené ich

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v , resp. ich právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. Zároveň namietajú, že tým, že

okresný súd aj krajský súd vydali nezákonné rozhodnutia, ktoré obmedzujú ich vlastnícke

právo, došlo aj k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa .

Sťažovatelia preto upravili petit sťažnosti v tomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa − spoločnosti OREMUS, s. r. o., IČO: 36 587 885,

so sídlom Malá Bara 53, 076 32 Malá Bara − na súdnu a inú právnu ochranu, zaručené

v , resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru bolo uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 12. 10. 2015, č. k.

-173 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k.

-252 porušené.

2. Základné právo sťažovateľa − , trvale bytom

− na súdnu a inú právnu ochranu, zaručené v

Slovenskej republiky, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru bolo uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 12. 10. 2015, č. k. 13

-173 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k. 4

-252 porušené.

3. Základné právo sťažovateľa − spoločnosti OREMUS, s. r. o., IČO: 36 587 885,

so sídlom Malá Bara 53, 076 32 Malá Bara − vlastniť majetok, zaručené v

Slovenskej republiky bolo uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 12. 10. 2015, č. k.

-173 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k.

-252 porušené.

4. Základné právo sťažovateľa − , trvale bytom

− vlastniť majetok, zaručené v Slovenskej

republiky bolo uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 12. 10. 2015, č. k.

-173 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k.

-252 porušené.

5. Uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 14. 01. 2016, č. k. -252

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

6. Okresný súd Trebišov a Krajský súd Košice sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť sťažovateľovi − spoločnosti OREMUS, s. r. o., IČO: 36 587 885, so sídlom:

076 32 Malá Bara 53 a sťažovateľovi − , bytom:

, náhradu trov právneho zastúpenia v sume 363,79 EUR s DPH (za 2 úkony právnej

služby v sume 2 x 143,- EUR − príprava a prevzatie zastúpenia a písomné podanie/ústavná

sťažnosť + 2 x režijný paušál 2 x 8,58 EUR + 20 % DPH), na účet právneho zástupcu

6

sťažovateľa − advokátskej kancelárie GHS Legal, s. r. o., so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08

Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľov v zmysle

takto upraveného petitu ich sťažnosti.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti je sťažovateľmi namietané

porušenie ich základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu. Podľa

sťažovateľov napadnuté uznesenie krajského súdu vykazuje známky arbitrárnosti, pretože

krajský súd pri jeho vydaní rozhodol v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku účinného v čase rozhodovania, ktoré upravujú podmienky nariadenia predbežného

opatrenia, obmedzil konateľské oprávnenie sťažovateľa a zároveň týmto rozhodnutím došlo

aj k zásahu do práv tretej osoby, teda sťažovateľky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením

okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

8

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva,

že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní

sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný prostriedok

(odvolanie), ktorý sťažovateľ riadne využil. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti

namietanému porušeniu označených práv bol v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smeruje

proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením

krajského súdu

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu ich označených práv, pretože napadnuté uznesenie krajského súdu vykazuje

známky arbitrárnosti, keďže krajský súd pri jeho vydaní rozhodol v rozpore s ustanoveniami

Občianskeho súdneho priadku, ktoré upravujú podmienky nariadenia predbežného

opatrenia, obmedzil konateľské oprávnenie sťažovateľa a zároveň týmto rozhodnutím

zasiahol aj do práv tretej osoby, teda sťažovateľky.

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne

názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu

totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd tiež považuje za potrebné uviesť, že posúdenie podmienok na nariadenie

predbežného opatrenia je vecou všeobecných súdov ( ). Ako nezávislý súdny

orgán ochrany ústavnosti ( ) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať

do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných

súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania

nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku

predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého

rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie

pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že aj

v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne

požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu

na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať

predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným

orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

10

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, ).

Ústavný súd zároveň poukazuje aj na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu,

kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu,

proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu

spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia

o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. ,

). Predbežné rozhodnutia predstavujú opatrenia, trvanie ktorých

je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené ().

Vychádzajúc z uvedených východísk, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

tejto časti sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne

neopodstatnenú.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku,

ktorým okresný súd prikázal sťažovateľovi „ako konateľovi spoločnosti OREMUS s. r. o...

zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami zapísanými na kat. úz.

ako stavba č. súp. na parc. č. , druh stavby − iná budova, popis stavby −

2

polyfunkčná budova, parc. č. o výmere 1005 m− zastavané plochy a nádvoria

2

a parc. č. o výmere 886 m− zastavané plochy a nádvoria vo výlučnom vlastníctve

navrhovateľa, a to v rozsahu ich predaja, darovania, zamenenia, založenia, zaťaženia

vecným bremenom, daním do nájmu, vložením do majetku inej obchodnej spoločnosti

až do právoplatného skončenia konania vo veci samej“, a v prevyšujúcej časti návrh na

nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval správnosť uznesenia okresného súdu

a s výnimkou rozsahu nariadeného predbežného opatrenia sa stotožnil aj s jeho

odôvodnením (okresný súd sa v napadnutom uznesení stotožnil so skutkovými a právnymi

dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, preto návrhu vyhovel a podľa § 76

ods. 4 už ďalšie dôvody svojho rozhodnutia neuviedol, pozn.), pričom na doplnenie

dôvodov napadnutého uznesenia okresného súdu a k odvolaniu sťažovateľa krajský súd

uviedol: „Ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť

dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými

ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz

( ).

Platná právna úprava v citovanom zákonnom ustanovení umožňuje nariadiť

predbežné opatrenie po začatí konania, ak je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov

konania a to až do doby, než súd vydá vo veci konečné rozhodnutie. Podmienky nariadenia

predbežného opatrenia po začatí konania sú zásadné totožné s podmienkami,

ktoré zákon ustanovuje pre nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania (§ 74

až 77 ). To znamená, že aj po začatí konania možno nariadeným predbežným

opatrením nielen dočasne upraviť pomery účastníkov konania, ale nariadiť predbežné

opatrenie možno aj vtedy, ak je tu obava, že by výkon rozhodnutia bol ohrozený.

Predpokladom pre nariadenie predbežného opatrenia je osvedčenie nároku, ktorému

sa má navrhovaným predbežným opatrením poskytnúť ochrana; osvedčenie naliehavosti

dočasnej úpravy pomerov účastníkov alebo osvedčenie obavy z ohrozenia výkonu súdneho

rozhodnutia, t. j. osvedčenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy a preukázanie

vzťahu navrhovaného predbežného opatrenia k predmetu konania vo veci samej. Všetky

tieto zákonné podmienky musia byť splnené súčasne. Z dočasného charakteru predbežných

opatrení vyplýva, že pred ich nariadením nemusí súd zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú

potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia vo veci samej, ale pre jeho nariadenie musia

byť osvedčené aspoň základné skutočnosti umožňujúce záver o pravdepodobnosti nároku,

ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana a musí byť zrejmé, že bez okamžitej, i keď len

dočasnej úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené. Pred nariadením

predbežného opatrenia musí súd zvážiť, či v dôsledku predbežného opatrenia sa nevytvorí

nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi účastníkmi a či zásah do práv

12

dotknutého účastníka je primeraný navrhovateľom osvedčenému porušeniu jeho práv

a právom chránených záujmov; t. j. či ide o zásah primeraný a posúdiť, či predbežným

opatrením nedochádza k zásahu do práv dotknutého účastníka nad nevyhnutnú mieru.

V predmetnej veci podal navrhovateľ návrh na nariadenie opatrenia po začatí

konania vo veci samej a sleduje ním dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania súdom

do skončenia konania vo veci samej.

Odporcom v tejto veci je fyzická osoba − konateľ spoločnosti navrhovateľa, proti

ktorému vo veci samej uplatňuje spoločnosť, v mene ktorej koná jej spoločníčka p.

, nárok na náhradu škody, ktorú spôsobil spoločnosti ako jej jediný štatutárny

orgán − konateľ. Navrhovateľ vznik škody vo veci samej odôvodňoval neoprávnenými

výbermi peňažných prostriedkov odporcom ako konateľom, ktoré nepoužil v súlade

so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Okrem iných skutkov sa práve pre tieto

neoprávnené výbery peňažných prostriedkov z účtu navrhovateľa vedie proti odporcovi

trestné stíhanie.

Konštantná judikatúra súdov zakotvuje, že subjekt domáhajúci sa vydania

predbežného opatrenia musí osvedčiť dôvody na jeho vydanie. Medzi osvedčením

a dokázaním nejakej skutočnosti je rozdiel, ktorý odlišuje mieru zisťovania skutkového stavu

pri vydávaní uznesenia o predbežnom opatrení a rozsudku. Dokazovanie pred rozhodnutím

o návrhu na predbežné opatrenie nie je dokazovaním v rozsahu vyžadovanom v základnom

konaní. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom

označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu

na predbežné opatrenie. Pri ich zisťovaní neprihliada a ani nemusí prihliadať na všetky

procesné formality, ako je to pri riadnom procesnom dokazovaní, to znamená, že samotný

nárok nemusí navrhovateľ preukázať nepochybne. Výsledkom takéhoto postupu je,

že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia ako

nanajvýš (vysoko) pravdepodobné.

Vzhľadom na uvedené nie je dôvodná odvolacia námietka odporcu, že navrhovateľ

nepreukázal dostatočne tvrdené skutočnosti. O tom, či nárok navrhovateľa na náhradu

škody je dôvodný, prípadne v akom rozsahu, rozhodne súd prvého stupňa po vykonanom

dokazovaní vo veci samej. V tomto konaní však navrhovateľ splnil zákonný predpoklad pre

nariadenie predbežného opatrenia a osvedčil pravdepodobnosť skutočností, ktoré

sú rozhodujúce pre záver o potrebe a nevyhnutnosti nariadenia predbežného opatrenia.

Druhým predpokladom pre nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa dočasne

majú upraviť pomery účastníkov konania, je podľa ustálenej súdnej praxe osvedčenie

naliehavosti takejto úpravy. Navrhovateľ popísal úkony, ktoré vykonal odporca ako fyzická

osoba, aby tak zmaril uspokojenie svojich veriteľov a tiež popísal konanie odporcu

ako konateľa navrhovateľa, ktorý využíval prostriedky a majetok navrhovateľa v súvislosti

so svojim iným podnikaním. Ani v odvolaní odporca nepoprel, že zriadil na nehnuteľný

majetok navrhovateľa záložné právo na zabezpečenie úveru, ktorý si z banky vzala

spoločnosť, v ktorej je spoločníkom a jediným konateľom. Poukázal tiež na svoje zásluhy pri

dojednaní veľmi dobrých podmienok pre prenájom polyfunkčnej budovy patriacej

navrhovateľovi, nevyjadril sa však už k tvrdeniu navrhovateľa, že dve tretiny dojednaného

nájomného pohltila práve spoločnosť odporcu na základe zmluvy, ktorú sám za

navrhovateľa dojednal s touto svojou spoločnosťou ako odmenu za sprostredkovanie.“

Krajský súd po poukázaní na § 135 ods. 1 a § 135a ods. 1 prvú vetu a druhú vetu

za druhou čiarkou v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „sa stotožňuje

so záverom súdu prvého stupňa, že doterajšie úkony odporcu ako konateľa navrhovateľa

predstavujú bezprostredné ohrozenie záujmov a majetku navrhovateľa a tým zrejme

ohrozenie aj jeho ďalšej existencie. Navyše, ak pre nezhody dvoch spoločníkov

navrhovateľa s rovnakou výškou podielu nie je predpoklad, že by spoločnosť sama mohla

urobiť opatrenia na zamedzenie takým úkonom odporcu ako konateľa, ktoré ju poškodzujú.

Súd prvého stupňa správne konštatoval, že týmito skutočnosťami navrhovateľ osvedčil

aj existenciu druhého predpokladu pre nariadenie predbežného opatrenia − bezprostredne

mu hroziacej ujmy.

Nariadenie predbežného opatrenia proti konateľovi obchodnej spoločnosti nie je

protiústavné, ani protizákonné tak, ako to uvádza odporca s odkazom na ustanovenie § 133

ods. 3 Predbežné opatrenie je procesným inštitútom, ktorým možno za splnenia

zákonných podmienok obmedziť práva účastníka konania. Nariadenie predbežného

opatrenia nie je na ujmu práva účastníka na súdnu ochranu konečným rozhodnutím vo veci

samej. Rozhodovanie a rozhodnutie o predbežnom opatrení v občianskom súdnom konaní

14

je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky. Porušenie tohto základného práva v spojitosti s predbežnými

opatreniami predpokladá také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné

procesnými prostriedkami obsiahnutými v . Takýmto

porušením však nemôže byť samo osebe nariadenie predbežného opatrenia (uznesenie

Ústavného súdu SR č. 57/2000).“.

K námietke sťažovateľa, že nariadeným predbežným opatrením sa zasahuje do práv

tretej osoby, ktorá nie je účastníkom konania, krajský súd uviedol, že s týmto názorom

nemožno súhlasiť. Podľa krajského súdu „odporca je konateľom navrhovateľa

a obmedzenie práv odporcu ako konateľa sa môže dotknúť len navrhovateľa, ktorý je

účastníkom tohto konania a práve takéto predbežné opatrenie na svoju ochranu a ochranu

svojho majetku navrhuje. Účel predbežného opatrenia, t. j. zamedziť odporcovi ako

konateľovi nenakladať s nehnuteľnosťami navrhovateľa v rozpore so záujmami

navrhovateľa a všetkých spoločníkov, nemožno pritom dosiahnuť iným spôsobom, pretože

spoločníci, každý s majetkovým podielom 50%, sa nevedia na spoločnom postupe proti

konateľovi dohodnúť.

Keďže predmetom konania vo veci samej je nárok navrhovateľa proti svojmu

konateľovi na náhradu škody, požadované a nariadené predbežné opatrenie má vecnú

súvislosť s konaním o veci samej, lebo sa ním obmedzujú konateľské oprávnenia odporcu

do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej tak, aby nedochádzalo k ujme navrhovateľa.“.

Krajský súd tiež zastáva názor, že „nariadením predbežného opatrenia nevznikne

odporcovi neprimeraná ujma, pretože ide o dočasné opatrenie, ktorého trvanie

je obmedzené len po dobu trvania konania vo veci samej, ide len o obmedzenie

konateľských oprávnení odporcu vo vzťahu k označeným nehnuteľnostiam, teda nariadené

predbežné opatrenie sa nedotkne ostatných oprávnení odporcu ako konateľa a nebude mať

ani vplyv na užívanie týchto nehnuteľností navrhovateľom, ani na už existujúce zmluvné

vzťahy. Odvolací súd poukazuje na to, že nariadeným predbežným opatrením nie je

prejudikovaný konečný výsledok sporu, ale ide o prostriedok, ktorým sa zabezpečuje, aby

konečné rozhodnutie mohlo mať vôbec reálny význam a nedochádzalo inak k zvyšovaniu už

tvrdenej existujúcej škode na majetku navrhovateľa.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie krajského súdu, výklad právnych predpisov, ako aj jeho právne závery nie sú

arbitrárne, prípadne zjavne neodôvodnené, a dokonca z nich ani nevyplýva taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

podstaty a zmyslu sťažovateľmi označených základných práv a slobôd. Podľa názoru

ústavného súdu argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam

týkajúcim sa podmienok nariadenia predbežného opatrenia.

To, že sa sťažovatelia nestotožňujú s právnym názorom a rozhodnutím krajského súdu,

nemôže viesť k ich tvrdeniu o arbitrárnosti napadnutého uznesenia a nezakladá to ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Podľa jednou z možností, pre ktoré môže

ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je aj jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a sťažovateľmi označenými základnými právami podľa čl. 46

ods. 1 a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti

16

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej namietali

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľov obsiahnutými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2016