Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)IV. ÚS 165/2020
PDF · 553.16 KB
No categories available
IV. ÚS 165/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Gergelym Pšenákom,
M. R. Štefánika 30, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie základných práv zaručených
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno
sp. zn. 4 Cb 1/2019 zo 14. marca 2019 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
15 Cob 87/2019 z 19. júla 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. Gergelym Pšenákom, M. R. Štefánika 30, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie
základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 4 Cb 1/2019 zo 14. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
15 Cob 87/2019 z 19. júla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že obchodná spoločnosť
TARGET KOMÁRNO, spol. s r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), sa žalobou proti sťažovateľke
ako žalovanej na okresnom súde domáha zaplatenia náhrady škody v sume 181 858,13 €
s príslušenstvom (konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 Cb 1/2019). Žalobkyňa
podala okresnému súdu 18. februára 2019 návrh na vydanie neodkladného opatrenia,
ktorým sa proti sťažovateľke domáhala vydania zákazu akýmkoľvek spôsobom nakladať
s finančnými prostriedkami na účtoch žalobkyne vedených v príslušných bankách a zdržať
sa zásahov do finančnej hotovosti žalobkyne.
3. Okresný súd napadnutým uznesením sťažovateľke zakázal akýmkoľvek spôsobom
nakladať s finančnými prostriedkami na účtoch žalobkyne vedených v príslušných bankách,
a to až do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.
4 Cb 1/2019 (výrok 1) a zároveň návrh žalobkyne zdržať sa zásahov do finančnej hotovosti
žalobkyne odmietol (výrok 2).
4. Proti výroku 1 napadnutého uznesenia okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že citované
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správne.
5. Sťažovateľka, ktorá je spoločníčkou a konateľkou žalobkyne, s poukazom
na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 278/2012 a rozhodovaciu činnosť
všeobecných súdov (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob 49/2013
z 9. augusta 2013) zdôrazňuje, že obmedziť konateľské oprávnenie konateľa obchodnej
spoločnosti môže výlučne spoločenská zmluva, pričom podľa spoločenskej zmluvy môže
sťažovateľka konať v mene žalobkyne samostatne a bez obmedzenia, a to aj vo vzťahu
k nakladaniu s finančnými prostriedkami žalobkyne. Obmedzenie konateľských oprávnení
sťažovateľky je tak nielen v rozpore so spoločenskom zmluvou, ale nemá oporu ani
v zákone.
6. Obmedzenie konateľských oprávnení považuje sťažovateľka za vážny zásah nielen
do jej práv a povinností, ale aj do vzťahov žalobkyne ako obchodnej spoločnosti, ktorej je
sťažovateľka spoločníčkou a konateľkou. Je nepochybné, že nakladanie s finančnými
prostriedkami žalobkyne predstavuje významnú časť nielen konateľských oprávnení, ale aj
konateľských povinností, ktoré má konateľ vo vzťahu k obchodnej spoločnosti.
7. Sťažovateľka ďalej namieta, že všeobecný súd môže nariadiť len také neodkladné
opatrenie, ktoré stačí na dosiahnutie účelu. Okrem toho nemôže nariadiť neodkladné
opatrenie, ktorým by sa zbytočne a nevhodne zasahovalo do práv sťažovateľky alebo tretej
osoby.
8. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že v rozpore s § 325 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“) nebola splnená podmienka potreby bezodkladne upraviť pomery,
keďže ako to sama žalobkyňa v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uvádza,
konanie, ktorým sa odôvodňuje potreba bezodkladnej úpravy pomerov, trvá od roku 2014.
Pokiaľ tento stav trvá viac ako 5 rokov, potom podľa sťažovateľky nie je splnená
požiadavka bezodkladnosti úpravy pomerov. Okrem uvedeného okresný súd sa podľa
sťažovateľky v napadnutom uznesení s „bezodkladnosťou a naliehavosťou riešenia veci
a úpravy pomerov strán žiadnym spôsobom nevysporiadal a uznesenie je z toho dôvodu
nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.“.
9. Sťažovateľka ako konateľka žalobkyne a spoločníčka s 50 % podielom
v obchodnej spoločnosti z dôvodu, že druhý konateľ žalobkyne a spoločník s 50 %
podielom v obchodnej spoločnosti (ďalej len „druhý spoločník a konateľ“) „značným
spôsobom taktiež prekročil svoje právomoci podala v mene spoločnosti na Okresný súd
Komárno takmer identickú žalobu na náhradu škody a taktiež takmer identický návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia“. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Cb 71/2019
z 8. júla 2019 návrh sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia proti druhému
spoločníkovi a konateľovi zamietol s odôvodnením, že s prihliadnutím na § 133 ods. 1 a 3
Obchodného zákonníka nie je možné obmedziť konateľské oprávnenie konateľa obchodnej
spoločnosti.
10. Sťažovateľka na podklade skutočnosti nedodržania zákonnej 30-dňovej lehoty
na vypracovanie písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu zdôrazňuje,
že uvedeným postupom došlo k vzniku zbytočných prieťahov.
11. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky pre nedostatky
v odôvodnení prejavom ľubovôle.
12. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu
a napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec
vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
19. Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) stabilne
judikuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, a preto rozhoduje o ústavných
sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd (len) vtedy, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (m. m. I. ÚS 225/03).
20. Ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti akcentuje aj to,
že pri výkone právomoci v konaní o ústavnej sťažnosti jeho úlohou nie je preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený
a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,
v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené
základné právo alebo sloboda strany sporu (resp. účastníka konania) pred všeobecným
súdom (m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).
21. V súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
V súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
V súlade s čl. 6 ods. 1 prvou vetou dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
22. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (m. m. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07).
23. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),
ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových
princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne
čl. 46 ods. 1 ústavy), je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho
obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti
(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite
odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,
že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je
kontrolovateľné verejnosťou (sp. zn. IV. ÚS 296/09).
24. Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd vo svojej
judikatúre vykladá tak, že stranám sporu sa musia vytvoriť rovnaké podmienky a rovnaké
procesné postavenie (m. m. PL. ÚS 43/95). Všeobecné súdy sú podľa uvedenej zásady
povinné v súlade so zákonom dať všetkým stranám sporu rovnakú príležitosť predniesť
svoje stanovisko, predniesť rozhodujúce tvrdenia alebo poprieť tvrdenia druhej strany
a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení (m. m. IV. ÚS 573/2018).
25. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie a ňou vymedzeného predmetu
konania, ktorým je posúdenie ústavnej udržateľnosti rozhodnutí všeobecných súdov vo veci
nariadeného neodkladného opatrenia ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť,
že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti pristupuje
k preskúmavaniu ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich
práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa
ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov
o neodkladných opatreniach, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy
všeobecných súdov, ale aj preto, že ide spravidla o také súdne rozhodnutia, ktorými sa
do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom
(m. m. IV. ÚS 82/09, IV. ÚS 282/2018, IV. ÚS 13/2020).
26. Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia alebo
o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.
Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach
iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k excesu, ktorý by zakladal
zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. IV. ÚS 282/2019).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
27. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v argumentácii sťažovateľky o nezákonnosti
rozhodnutí všeobecných súdov vo veci nariadeného neodkladného opatrenia. Sťažovateľka
namieta ľubovôľu v rozhodovaní všeobecných súdov o návrhu žalobkyne a tvrdí,
že napadnuté rozhodnutia vydané vo veci trpia vadou nepreskúmateľnosti z dôvodov
konkretizovaných v časti I tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu
28. Z princípu subsidiarity podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať
o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich (m. m. II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, I. ÚS 311/08).
29. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
30. Vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle príslušných ustanovení Civilného
sporového poriadku mala sťažovateľka právo domáhať sa ochrany svojich práv podaním
odvolania smerujúceho proti napadnutému uzneseniu okresného súdu [prípustnosť
odvolania je daná § 357 písm. d) CSP], pričom svoje právo aj využila, uplatňujúc princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje
absenciu svojej právomoci napadnuté uznesenie okresného súdu preskúmať, pretože
predmetné rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľky.
31. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
v časti namietajúcej porušenie práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom napadnutým
uznesením okresného súdu odmietol z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu podľa
§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu
32. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (bod 10 tohto uznesenia), akcentujúc účel
citovaného základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu alebo iného štátneho orgánu, pričom
k vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza v zásade až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu (k tomu pozri I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05,
IV. ÚS 201/2018), ústavný súd zdôrazňuje, že k porušeniu citovaného základného práva
môže dôjsť v zásade len neprimerane dlhým postupom – konaním príslušného všeobecného
súdu vyznačujúcim sa súhrnom viacerých právnych skutočností (najmä opomenutím
a neodôvodnenou nečinnosťou). Objektom skúmania pri posudzovaní, či k porušeniu
označeného základného práva došlo, je teda dĺžka (obdobie) samotného rozhodovacieho
procesu s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, nie však samotné rozhodnutie,
ktoré spravidla takýto následok nemôže mať. Rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci sa totiž napĺňa účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
a teda aj v zásade odstraňuje stav právnej neistoty strany v spore.
33. Pridržiavajúc sa návrhu sťažovateľky na rozhodnutie vo veci ústavnej sťažnosti
(petit), ktorým je ústavný súd, prihliadajúc na § 45 zákona o ústavnom súde viazaný,
ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť je v relevantnej časti namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu zjavne
neopodstatnená, keďže sťažovateľkou formulovaný návrh na rozhodnutie vo veci ústavnej
sťažnosti (napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov) nedáva podklad možnosti vysloviť
porušenie označeného základného práva (m. m. II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05,
34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského
súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde.
35. Odhliadnuc od už uvedeného, ústavný súd už len pre úplnosť k samotnej
argumentácii sťažovateľky k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poukazuje na skutočnosť,
že k uplatneniu ochrany citovaného základného práva došlo zo strany sťažovateľky v čase,
keď namietané porušenie základného práva už nemohlo trvať, keďže v čase doručenia
ústavnej sťažnosti (26. novembra 2019) už konanie vo veci nariadeného neodkladného
opatrenia bolo právoplatne skončené doručením napadnutého uznesenia krajského súdu
stranám sporu (7. októbra 2019). Uvedená skutočnosť je v súlade so stabilnou judikatúrou
ústavného súdu (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, II. ÚS 139/02) dôvodom na odmietnutie
ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde].
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny
napadnutým uznesením krajského súdu
36. Pokiaľ ide o časť ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny (obsahom ktorého je v zásade právo byť
v konaní pred všeobecným súdom zastúpený advokátom) napadnutým uznesením krajského
súdu, ústavný súd konštatuje, že v ústavnej sťažnosti absentuje ústavnoprávne relevantná
argumentácia, ktorou by sťažovateľka namietané porušenie základného práva
odôvodňovala. Odôvodnenie je pritom v súlade s § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde
esenciálnou súčasťou každej ústavnej sťažnosti, pričom jeho nedostatok má za následok
odmietnutie relevantnej časti ústavnej sťažnosti z dôvodu, že nemá náležitosti ustanovené
zákonom.
37. Vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa týka jednej
z esenciálnych obsahových náležitostí ústavnej sťažnosti, ústavný súd sťažovateľku
na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti nevyzýval (m. m. II. ÚS 58/2019,
II. ÚS 102/2019), ale jej relevantnú časť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu, že nemá náležitosti
ustanovené zákonom.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu
38. V úvode tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd považoval s prihliadnutím
na predmet konania o ústavnej sťažnosti (udržateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu
o nariadení neodkladného opatrenia) za nevyhnutné vyjadriť sa k aplikovateľnosti záruk
obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci.
Ústavným súdom už bolo opakovane judikované, že rozhodovanie o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia (predbežného opatrenia za platnosti a účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku) v súdnom konaní možno považovať predovšetkým za súčasť základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 222/04, II. ÚS 37/00,
II. ÚS 46/00, I. ÚS 46/00). Hoci spočiatku ESĽP vylučoval aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1
dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných opatrení (predbežných opatrení), pretože
nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (rozhodnutie o neprípustnosti
z 13. 1. 2000 vo veci APIS, a. s., proti Slovensku, sťažnosť č. 39754/98), jeho neskoršia
judikatúra (rozsudok veľkého senátu z 15. 10. 2009 vo veci Micallef proti Malte, sťažnosť
č. 17056/06; rozsudok z 13. 1. 2011 vo veci Kübler proti Nemecku, sťažnosť č. 32715/06,
§ 48; rozsudok z 12. 1. 2012 vo veci Pekárny a cukrárny Klatovy, a. s., proti Českej
republike, sťažnosť č. 12266/07, § 64 – § 71) dokazuje postupný príklon k aplikovateľnosti
čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na citované konania. Na to nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu
(napr. I. ÚS 293/2015, III. ÚS 503/2016, II. ÚS 533/2016).
39. Vo veci Micallef (už citované rozhodnutie ESĽP, § 79 – § 80) už ESĽP
judikoval, že vylúčenie neodkladných opatrení z pôsobnosti čl. 6 dohovoru nemožno
odôvodniť tým, že nimi v zásade nie je rozhodované o občianskych právach a záväzkoch.
Európsky súd pre ľudské práva však zaujal názor, že nie každým neodkladným opatrením sa
rozhoduje o týchto právach a záväzkoch a že aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru je
závislá od splnenia určitých podmienok. Po prvé, právo, ktoré je predmetom hlavného
konania i konania o nariadení neodkladného opatrenia musí byť právom občianskym
v autonómnom význame tohto pojmu. Po druhé, nevyhnutné je skúmať povahu
neodkladného opatrenia, jeho cieľ, účel a dopad na predmetné právo. Vo všetkých
prípadoch, keď možno považovať za preukázané, že neodkladným opatrením bolo fakticky
rozhodnuté o občianskom práve alebo záväzku bez ohľadu na dĺžku jeho trvania, je čl. 6
dohovoru použiteľný (Micallef, už citované rozhodnutie ESĽP, § 84 – § 85). Európsky súd
pre ľudské práva tak dospel k záveru, že čl. 6 dohovoru je použiteľný, keďže účelom
neodkladného opatrenia bolo v konkrétnej veci rozhodnúť, aj keď len na obmedzenú dobu,
o rovnakom práve, ktoré bolo predmetom hlavného konania, pričom opatrenie bolo ihneď
vykonateľné (Micallef, už citované rozhodnutie ESĽP, § 87).
40. Neskôr ESĽP aplikoval čl. 6 dohovoru aj na konania považované za predbežné,
aj keď nesúviseli so žiadnym hlavným konaním (meritum veci), pretože výsledok tohto
predbežného konania bol rozhodujúci pre občianske práva (Udorovic proti Taliansku,
rozsudok z 18. 5. 2010, č. 38532/02, § 37), a na predbežné konania, ktorými nebolo dosiaľ
rozhodnuté o predmete hlavného konania, avšak ktoré mali priamy dopad na predmetné
občianske právo (Kübler proti Nemecku, rozsudok z 13. 1. 2011, č. 32715/06, § 48). Výraz
„predmetné právo“ s prihliadnutím na konanie vo veci Micallef neznamená, že by
neodkladným opatrením muselo byť rozhodnuté o rovnakom práve, ktoré je predmetom
hlavného konania.
41. V prejednávanej veci nariadené neodkladné opatrenie zasahuje do postavenia
sťažovateľky ako konateľky a spoločníčky žalobkyne (obchodnej spoločnosti) v rozsahu,
ktorým sa obmedzuje jej možnosť nakladať s finančnými prostriedkami žalobkyne. Ide teda
o oblasť upravenú normami súkromného práva, ktorá vo svojej podstate súvisí s výkonom
podnikateľskej činnosti obchodnej spoločnosti, ktorej je sťažovateľka spoločníčkou
a konateľkou. Okrem toho predmetom meritórneho rozhodovania (hlavného konania) je
typické občianske právo náhrady škody uplatňované medzi subjektmi súkromného práva.
V autonómnom ponímaní ide nepochybne o oblasť spadajúcu pod výraz práva a záväzky
občianskej povahy.
42. Pokiaľ ide o druhú podmienku, splnenie ktorej sa vyžaduje pre aplikovateľnosť
čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednávaný prípad, ústavný súd konštatuje, že táto nie je
v konkrétnych okolnostiach veci splnená. Ústavný súd zdôrazňuje predovšetkým
rozdielnosť predmetu hlavného konania, ktorým je náhrada škody, a konania vo veci
nariadeného neodkladného opatrenia vydaného v rámci tohto hlavného konania, ktorým sa
sťažovateľke zakazuje nakladať s finančnými prostriedkami obchodnej spoločnosti, ktorej je
sťažovateľka spoločníčkou a konateľkou. Neodkladné opatrenie v konkrétnych okolnostiach
veci plní predovšetkým ochrannú funkciu a slúži v zásade ako preventívne opatrenie
zabraňujúce vzniku ďalšej škody obchodnej spoločnosti (žalobkyne). Neodkladné opatrenie
teda nevedie k úplnému ani čiastočnému uspokojeniu nárokov uplatňovaných v hlavnom
konaní (meritum veci) a neplní vo svojej podstate ani funkciu zabezpečenia budúceho
uspokojenia hlavných nárokov žalobkyne uplatňovaných v meritórnom konaní. Za týchto
okolností je na mieste uplatniť názor, podľa ktorého sa čl. 6 ods. 1 dohovoru neaplikuje
v konaniach o neodkladných opatreniach plniacich tzv. ochrannú funkciu („protective
proceedings“ alebo „procédure de caractère conservatoire“; k tomu pozri aj rozhodnutia
ESĽP vo veciach Maillard Bous proti Portugalsku z 28. 6. 2001, č. 41288/98, § 19 a Štokalo
a ostatní proti Chorvátsku z 3. 5. 2011, č. 22632/07).
43. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že neaplikovateľnosť
záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konkrétnych okolnostiach veci vylučuje
možnosť vysloviť porušenie označeného práva zaručeného dohovorom napadnutým
uznesením krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd časť ústavnej sťažnosti,
ktorou sťažovateľka namieta porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
44. Podľa sťažovateľky k porušeniu základných práv zaručených ústavou došlo
predovšetkým z dôvodu nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu, ktoré bolo vydané bez opory v zákone.
45. Na účely preskúmania ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia krajského
súdu sa ústavný súd oboznámil s podstatnými časťami citovaného rozhodnutia a zistil tieto
pre posúdenie (ne)dôvodnosti časti ústavnej sťažnosti rozhodujúce skutočnosti.
46. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa
stotožnil s dôvodmi nariadeného neodkladného opatrenia týkajúceho sa zákazu nakladania
s finančnými prostriedkami na účtoch žalobkyne súdom prvej inštancie a na zdôraznenie
správnosti napadnutého výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie doplnil, že žalobkyňa
preukázala naliehavosť potreby dočasnej úpravy vzťahov strán sporu, pretože osvedčila
pravdepodobnosť existencie nároku, ktorého ochrana má byť neodkladným opatrením
zabezpečená, a osvedčila aj hrozbu nebezpečenstva bezprostrednej ujmy, ktorá jej konaním
sťažovateľky (žalovanej) hrozí, pričom nariadené neodkladné opatrenie by malo v danom
prípade zamedziť vzniku prípadnej ďalšej škody svojvoľným konaním sťažovateľky
(bod 11 napadnutého uznesenia krajského súdu).
47. Krajský súd považoval, vychádzajúc z podkladov predložených v konaní
žalobkyňou (doklady nasvedčujúce svojvoľnému nakladaniu sťažovateľky s finančnými
prostriedkami na účtoch žalobkyne formou ich prevodu na osobný účet sťažovateľky, ale aj
na účty iných osôb), za dostatočne osvedčenú danosť práva, vo vzťahu ku ktorému
žalobkyňa požadovala neodkladným opatrením poskytnúť dočasnú ochranu. S prihliadnutím
na aktivity sťažovateľky, ktoré negatívne vplývajú na podnikanie žalobkyne a sú v rozpore
s jej podnikateľskými záujmami, krajský súd uzavrel, že naliehavosť potreby zabezpečenia
efektívnej ochrany ohrozených práv žalobkyne nariadeným neodkladným opatrením je
dôvodná (bod 11 napadnutého uznesenia krajského súdu).
48. Osobitne sa krajský súd v napadnutom uznesení vyjadril aj k odvolacím
námietkam sťažovateľky týkajúcim sa obmedzenia jej postavenia konateľky a spoločníčky
v obchodnej spoločnosti, ako aj k nenaplneniu požiadavky bezodkladnej potreby úpravy
pomerov strán sporu. V konkrétnostiach zdôraznil, že
„... nemá pochybnosť o použiteľnosti inštitútu neodkladného opatrenia aj na
čiastočné obmedzenie žalovanej, ktorá je jednou z dvoch konateľov žalobcu a ktorá tvrdenia
žalobcu uvedené v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podložené listinnými
dôkazmi relevantným spôsobom nevyvrátila. Žalovaná tiež namietala, že súd prvej inštancie
sa bezodkladnosťou potreby úpravy pomerov nezaoberal vzhľadom na skutočnosť, že
žalobca prinajmenšom 5 rokov neuplatnil žiadne právo voči žalovanej na súde, čo
preukazuje, že nie je daný dôvod a zákonný predpoklad riešiť situáciu neodkladným
opatrením. Ani s týmto názorom žalovanej sa odvolací súd nestotožnil. Je totiž výlučne na
navrhovateľovi neodkladného opatrenia, či tento procesný inštitút využije a kedy tak urobí,
pričom je irelevantné, ako dlho navrhovateľom tvrdený a ohrozujúci stav trvá. Právne
významné je len to, či v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie bola potreba bezodkladnej
úpravy pomerov daná, teda navrhovateľom nielen tvrdená, ale aj osvedčená.“.
49. Ústavný súd pri posudzovaní relevantnej časti ústavnej sťažnosti zohľadnil
osobitú povahu inštitútu neodkladného opatrenia a tomu zodpovedajúci zjednodušený
a zrýchlený procesný postup a rozhodovanie všeobecných súdov. Zobral pritom do úvahy aj
skutočnosť, že úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení je zistiť
na základe dostupných dôkazných prostriedkov najvýznamnejšie relevantné skutočnosti,
a to bez potreby dodržania formalizovaného postupu štandardného procesného dokazovania,
a na podklade osvedčených skutočností následne vo veci rozhodnúť. S poukazom
na relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd zastáva názor,
že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Civilného sporového
poriadku týkajúcim sa predpokladov vydania neodkladného opatrenia. Už citované závery
krajského súdu nepovažuje ústavný súd za arbitrárne či svojvoľné, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, teda také, ktoré by mali za následok porušenie
sťažovateľkiných základných práv podľa ústavy.
50. K sťažovateľkou namietanému nezákonnému obmedzeniu jej konateľských
oprávnení poukázaním na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu vo veci sp. zn.
IV. ÚS 278/2012, ktorá podľa sťažovateľky predmetnú nezákonnosť potvrdzuje (k tomu
pozri bod 5 tohto uznesenia), ústavný súd uvádza tieto skutočnosti.
51. Predmetom preskúmavania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
IV. ÚS 278/2012 bolo rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh
na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým navrhovateľ požadoval od všeobecného súdu
odporcovi uložiť povinnosť zdržať sa všetkých úkonov, ku ktorým ho oprávňuje uznesenie
prijaté na valnom zhromaždení obchodnej spoločnosti o vymenovaní do funkcie konateľa
obchodnej spoločnosti. Požadované neodkladné opatrenie teda malo vo vzťahu k výkonu
konateľských oprávnení absolútny charakter a de facto malo zabrániť výkonu funkcie
konateľa obchodnej spoločnosti. Aj preto bol názor ústavného súdu (na ktorý poukazuje aj
sťažovateľka) o tom, že od konateľa obchodnej spoločnosti nemožno spravodlivo žiadať,
aby obmedzil svoje konateľské oprávnenia, lebo toto obmedzenie by bolo v rozpore
so zákonom aj s platnou spoločenskou zmluvou, dôvodný. V konaní o tejto ústavnej
sťažnosti je však preskúmavané rozhodnutie všeobecného súdu o neodkladnom opatrení,
ktorému takýto absolútny charakter chýba. Rozdielnosť v skutkových okolnostiach
posudzovaných vecí preto oprávnene odôvodňuje záver o nemožnosti vztiahnuť závery
prezentované ústavným súdom vo veci sp. zn. IV. ÚS 278/2012 aj na touto ústavnou
sťažnosťou prejednávaný prípad.
52. Skutočnosťami svedčiacimi v prospech ústavnej udržateľnosti touto ústavnou
sťažnosťou napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia sú aj rozhodnutia
ústavného súdu vo veciach sp. zn. II. ÚS 759/2016, II. ÚS 571/2017 a I. ÚS 369/2016.
V konaniach vo veciach sp. zn. II. ÚS 759/2016 a sp. zn. II. ÚS 571/2017 bola zo strany
ústavného súdu posudzovaná ústavná udržateľnosť rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými
boli nariadené predbežné opatrenia a konateľom obchodných spoločností uložené, aby sa
zdržali nakladania s nehnuteľnosťami vo výlučnom vlastníctve obchodných spoločností.
V oboch veciach ústavný súd v čiastočnom obmedzení výkonu funkcie konateľa
nevzhliadol ústavnú neudržateľnosť.
53. Vo veci sp. zn. I. ÚS 369/2016 ústavný súd preskúmaval ústavnú udržateľnosť
rozhodnutia, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie okrem iného ukladajúce
konateľom obchodnej spoločnosti povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov v mene
obchodnej spoločnosti smerujúcich k scudzeniu nehnuteľností vo vlastníctve obchodnej
spoločnosti. Ústavný súd v uznesení sp. zn. I. ÚS 369/2016 z 8. júna 2016 osobitne
k tvrdeniu sťažovateľov, že predmetné predbežné opatrenie obmedzuje oprávnenie
konateľov obchodnej spoločnosti, pričom toto môže byť obmedzené iba zákonom alebo
spoločenskou zmluvou, uviedol, že predbežným opatrením môže súd zakázať, aby ten, proti
komu predbežné opatrenie smeruje, nenakladal s určitými vecami alebo právami alebo sa
niečoho zdržal. Predbežným opatrením sa vždy tomu, proti komu predbežné opatrenie
smeruje, ukladajú také povinnosti alebo sa zakazuje vykonávať úkony, ktoré nemá
povinnosť vykonať alebo, naopak, právo ich vykonať má, čo je aj zmyslom a účelom
predbežného opatrenia. Predbežné opatrenie predstavuje iba dočasnú úpravu pomerov
a v žiadnom prípade nejde o také obmedzenie konateľského oprávnenia, aké je možné
realizovať iba zákonom, resp. spoločenskou zmluvou.
54. Z už uvedeného vyplýva, že ústavný súd nevzhliadol ani v jednej
z preskúmavaných vecí v nariadení predbežných opatrení zakazujúcich konateľovi
obchodnej spoločnosti dočasne vykonávať presne špecifikované úkony taký exces, ktorý by
mal ústavnoprávnu intenzitu.
55. Na podklade uvedeného ústavný súd nemá dôvod sa ani v prejednávanej veci
od konštantnej línie odchýliť. Za danej situácie preto názory krajského súdu obsiahnuté
v napadnutom uznesení, na podklade ktorých sa sťažovateľke ako konateľke obchodnej
spoločnosti zakazuje nakladať s finančnými prostriedkami na účtoch vo výlučnom
vlastníctve obchodnej spoločnosti, považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.
56. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozdielnu rozhodovaciu činnosť súdu prvej
inštancie (argumentácia obsiahnutá v bode 9 tohto uznesenia), ústavný súd v tejto súvislosti
zdôrazňuje právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté
v rozhodnutiach nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu
princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.
IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
57. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vyhodnotenie citovanej námietky sťažovateľky
ako nedôvodnej je s prihliadnutím na postavenie, ktoré ústavný súd v rámci sústavy orgánov
verejnej moci zastáva, to, že ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákonná právna úprava zveruje
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného
priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
58. Napokon predbežný záver ústavného súdu o ústavnej akceptovateľnosti
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré bolo výlučne, prihliadajúc na petit ústavnej
sťažnosti, predmetom tohto konania o ústavnej sťažnosti je druhou skutočnosťou, ktorá už
sama osebe vylučuje ústavnoprávnu relevanciu námietky sťažovateľky o rozdielnej
rozhodovacej činnosti v skutkovo obdobných veciach.
59. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti možno konštatovať, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia krajského súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje znaky svojvôle
a neodporuje aplikovanej právnej úprave spôsobom, ktorý by mohol mať za následok
namietané porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy. Ústavný súd
preto ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu odmietol ako
zjavne neopodstatnenú v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
60. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu