Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 165/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Gergelym Pšenákom,

M. R. Štefánika 30, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie základných práv zaručených

, , a a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno

sp. zn. zo 14. marca 2019 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 19. júla 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. Gergelym Pšenákom, M. R. Štefánika 30, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie

základných práv zaručených , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 14. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. júla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že obchodná spoločnosť

TARGET KOMÁRNO, spol. s r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), sa žalobou proti sťažovateľke

ako žalovanej na okresnom súde domáha zaplatenia náhrady škody v sume 181 858,13 €

s príslušenstvom (konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. ). Žalobkyňa

podala okresnému súdu 18. februára 2019 návrh na vydanie neodkladného opatrenia,

ktorým sa proti sťažovateľke domáhala vydania zákazu akýmkoľvek spôsobom nakladať

s finančnými prostriedkami na účtoch žalobkyne vedených v príslušných bankách a zdržať

sa zásahov do finančnej hotovosti žalobkyne.

3. Okresný súd napadnutým uznesením sťažovateľke zakázal akýmkoľvek spôsobom

nakladať s finančnými prostriedkami na účtoch žalobkyne vedených v príslušných bankách,

a to až do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

(výrok 1) a zároveň návrh žalobkyne zdržať sa zásahov do finančnej hotovosti

žalobkyne odmietol (výrok 2).

4. Proti výroku 1 napadnutého uznesenia okresného súdu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že citované

rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správne.

5. Sťažovateľka, ktorá je spoločníčkou a konateľkou žalobkyne, s poukazom

na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. a rozhodovaciu činnosť

všeobecných súdov (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 9. augusta 2013) zdôrazňuje, že obmedziť konateľské oprávnenie konateľa obchodnej

spoločnosti môže výlučne spoločenská zmluva, pričom podľa spoločenskej zmluvy môže

sťažovateľka konať v mene žalobkyne samostatne a bez obmedzenia, a to aj vo vzťahu

k nakladaniu s finančnými prostriedkami žalobkyne. Obmedzenie konateľských oprávnení

sťažovateľky je tak nielen v rozpore so spoločenskom zmluvou, ale nemá oporu ani

v zákone.

6. Obmedzenie konateľských oprávnení považuje sťažovateľka za vážny zásah nielen

do jej práv a povinností, ale aj do vzťahov žalobkyne ako obchodnej spoločnosti, ktorej je

sťažovateľka spoločníčkou a konateľkou. Je nepochybné, že nakladanie s finančnými

prostriedkami žalobkyne predstavuje významnú časť nielen konateľských oprávnení, ale aj

konateľských povinností, ktoré má konateľ vo vzťahu k obchodnej spoločnosti.

7. Sťažovateľka ďalej namieta, že všeobecný súd môže nariadiť len také neodkladné

opatrenie, ktoré stačí na dosiahnutie účelu. Okrem toho nemôže nariadiť neodkladné

opatrenie, ktorým by sa zbytočne a nevhodne zasahovalo do práv sťažovateľky alebo tretej

osoby.

8. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že v rozpore s § 325 ods. 1 Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“) nebola splnená podmienka potreby bezodkladne upraviť pomery,

keďže ako to sama žalobkyňa v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uvádza,

konanie, ktorým sa odôvodňuje potreba bezodkladnej úpravy pomerov, trvá od roku 2014.

Pokiaľ tento stav trvá viac ako 5 rokov, potom podľa sťažovateľky nie je splnená

požiadavka bezodkladnosti úpravy pomerov. Okrem uvedeného okresný súd sa podľa

sťažovateľky v napadnutom uznesení s „bezodkladnosťou a naliehavosťou riešenia veci

a úpravy pomerov strán žiadnym spôsobom nevysporiadal a uznesenie je z toho dôvodu

nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.“.

9. Sťažovateľka ako konateľka žalobkyne a spoločníčka s 50 % podielom

v obchodnej spoločnosti z dôvodu, že druhý konateľ žalobkyne a spoločník s 50 %

podielom v obchodnej spoločnosti (ďalej len „druhý spoločník a konateľ“) „značným

spôsobom taktiež prekročil svoje právomoci podala v mene spoločnosti na Okresný súd

Komárno takmer identickú žalobu na náhradu škody a taktiež takmer identický návrh na

nariadenie neodkladného opatrenia“. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 8. júla 2019 návrh sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia proti druhému

spoločníkovi a konateľovi zamietol s odôvodnením, že s prihliadnutím na § 133 ods. 1 a 3

nie je možné obmedziť konateľské oprávnenie konateľa obchodnej

spoločnosti.

10. Sťažovateľka na podklade skutočnosti nedodržania zákonnej 30-dňovej lehoty

na vypracovanie písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu zdôrazňuje,

že uvedeným postupom došlo k vzniku zbytočných prieťahov.

11. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky pre nedostatky

v odôvodnení prejavom ľubovôle.

12. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a listiny, ako aj práva zaručeného dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec

vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

17. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

19. Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti ( ) stabilne

judikuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, a preto rozhoduje o ústavných

sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd (len) vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (m. m. ).

20. Ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti akcentuje aj to,

že pri výkone právomoci v konaní o ústavnej sťažnosti jeho úlohou nie je preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda strany sporu (resp. účastníka konania) pred všeobecným

súdom (m. m. , , , ).

21. V súlade s každý má právo vlastniť majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

V súlade s každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

V súlade s čl. 6 ods. 1 prvou vetou dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

22. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (m. m. ). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

23. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),

ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových

princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne

), je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho

obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (napr. , , ). Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,

že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné verejnosťou (sp. zn. ).

24. Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v ústavný súd vo svojej

judikatúre vykladá tak, že stranám sporu sa musia vytvoriť rovnaké podmienky a rovnaké

procesné postavenie (m. m. ). Všeobecné súdy sú podľa uvedenej zásady

povinné v súlade so zákonom dať všetkým stranám sporu rovnakú príležitosť predniesť

svoje stanovisko, predniesť rozhodujúce tvrdenia alebo poprieť tvrdenia druhej strany

a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení (m. m. ).

25. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie a ňou vymedzeného predmetu

konania, ktorým je posúdenie ústavnej udržateľnosti rozhodnutí všeobecných súdov vo veci

nariadeného neodkladného opatrenia ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť,

že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou

všeobecných súdov. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti pristupuje

k preskúmavaniu ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich

práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa

ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov

o neodkladných opatreniach, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy

všeobecných súdov, ale aj preto, že ide spravidla o také súdne rozhodnutia, ktorými sa

do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom

(m. m. , , ).

26. Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia alebo

o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k excesu, ktorý by zakladal

zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

27. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v argumentácii sťažovateľky o nezákonnosti

rozhodnutí všeobecných súdov vo veci nariadeného neodkladného opatrenia. Sťažovateľka

namieta ľubovôľu v rozhodovaní všeobecných súdov o návrhu žalobkyne a tvrdí,

že napadnuté rozhodnutia vydané vo veci trpia vadou nepreskúmateľnosti z dôvodov

konkretizovaných v časti I tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1, , listiny a práva zaručeného dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu

28. Z princípu subsidiarity podľa citovaného (ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať

o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich (m. m. , , ).

29. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (m. m. , ).

30. Vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle príslušných ustanovení Civilného

sporového poriadku mala sťažovateľka právo domáhať sa ochrany svojich práv podaním

odvolania smerujúceho proti napadnutému uzneseniu okresného súdu [prípustnosť

odvolania je daná ], pričom svoje právo aj využila, uplatňujúc princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd konštatuje

absenciu svojej právomoci napadnuté uznesenie okresného súdu preskúmať, pretože

predmetné rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľky.

31. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v časti namietajúcej porušenie práv zaručených , listinou a dohovorom napadnutým

uznesením okresného súdu odmietol z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu podľa

.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu

32. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (bod 10 tohto uznesenia), akcentujúc účel

citovaného základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu alebo iného štátneho orgánu, pričom

k vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza v zásade až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu (k tomu pozri , ,

), ústavný súd zdôrazňuje, že k porušeniu citovaného základného práva

môže dôjsť v zásade len neprimerane dlhým postupom – konaním príslušného všeobecného

súdu vyznačujúcim sa súhrnom viacerých právnych skutočností (najmä opomenutím

a neodôvodnenou nečinnosťou). Objektom skúmania pri posudzovaní, či k porušeniu

označeného základného práva došlo, je teda dĺžka (obdobie) samotného rozhodovacieho

procesu s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, nie však samotné rozhodnutie,

ktoré spravidla takýto následok nemôže mať. Rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci sa totiž napĺňa účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

a teda aj v zásade odstraňuje stav právnej neistoty strany v spore.

33. Pridržiavajúc sa návrhu sťažovateľky na rozhodnutie vo veci ústavnej sťažnosti

(petit), ktorým je ústavný súd, prihliadajúc na viazaný,

ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť je v relevantnej časti namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu zjavne

neopodstatnená, keďže sťažovateľkou formulovaný návrh na rozhodnutie vo veci ústavnej

sťažnosti (napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov) nedáva podklad možnosti vysloviť

porušenie označeného základného práva (m. m. , , ,

).

34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského

súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

35. Odhliadnuc od už uvedeného, ústavný súd už len pre úplnosť k samotnej

argumentácii sťažovateľky k porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa poukazuje na skutočnosť,

že k uplatneniu ochrany citovaného základného práva došlo zo strany sťažovateľky v čase,

keď namietané porušenie základného práva už nemohlo trvať, keďže v čase doručenia

ústavnej sťažnosti (26. novembra 2019) už konanie vo veci nariadeného neodkladného

opatrenia bolo právoplatne skončené doručením napadnutého uznesenia krajského súdu

stranám sporu (7. októbra 2019). Uvedená skutočnosť je v súlade so stabilnou judikatúrou

ústavného súdu (m. m. , , ) dôvodom na odmietnutie

ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde].

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny

napadnutým uznesením krajského súdu

36. Pokiaľ ide o časť ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie

svojho základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny (obsahom ktorého je v zásade právo byť

v konaní pred všeobecným súdom zastúpený advokátom) napadnutým uznesením krajského

súdu, ústavný súd konštatuje, že v ústavnej sťažnosti absentuje ústavnoprávne relevantná

argumentácia, ktorou by sťažovateľka namietané porušenie základného práva

odôvodňovala. Odôvodnenie je pritom v súlade s

esenciálnou súčasťou každej ústavnej sťažnosti, pričom jeho nedostatok má za následok

odmietnutie relevantnej časti ústavnej sťažnosti z dôvodu, že nemá náležitosti ustanovené

zákonom.

37. Vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa týka jednej

z esenciálnych obsahových náležitostí ústavnej sťažnosti, ústavný súd sťažovateľku

na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti nevyzýval (m. m. ,

), ale jej relevantnú časť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho

základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

odmietol podľa z dôvodu, že nemá náležitosti

ustanovené zákonom.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

38. V úvode tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd považoval s prihliadnutím

na predmet konania o ústavnej sťažnosti (udržateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu

o nariadení neodkladného opatrenia) za nevyhnutné vyjadriť sa k aplikovateľnosti záruk

obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci.

Ústavným súdom už bolo opakovane judikované, že rozhodovanie o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia (predbežného opatrenia za platnosti a účinnosti Občianskeho

súdneho poriadku) v súdnom konaní možno považovať predovšetkým za súčasť základného

práva na súdnu ochranu podľa (m. m. , ,

, ). Hoci spočiatku ESĽP vylučoval aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1

dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných opatrení (predbežných opatrení), pretože

nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (rozhodnutie o neprípustnosti

z 13. 1. 2000 vo veci APIS, a. s., proti Slovensku, sťažnosť č. 39754/98), jeho neskoršia

judikatúra (rozsudok veľkého senátu z 15. 10. 2009 vo veci Micallef proti Malte, sťažnosť

č. 17056/06; rozsudok z 13. 1. 2011 vo veci Kübler proti Nemecku, sťažnosť č. 32715/06,

§ 48; rozsudok z 12. 1. 2012 vo veci Pekárny a cukrárny Klatovy, a. s., proti Českej

republike, sťažnosť č. 12266/07, § 64 – § 71) dokazuje postupný príklon k aplikovateľnosti

čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na citované konania. Na to nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu

(napr. , , ).

39. Vo veci Micallef (už citované rozhodnutie ESĽP, § 79 – § 80) už ESĽP

judikoval, že vylúčenie neodkladných opatrení z pôsobnosti čl. 6 dohovoru nemožno

odôvodniť tým, že nimi v zásade nie je rozhodované o občianskych právach a záväzkoch.

Európsky súd pre ľudské práva však zaujal názor, že nie každým neodkladným opatrením sa

rozhoduje o týchto právach a záväzkoch a že aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru je

závislá od splnenia určitých podmienok. Po prvé, právo, ktoré je predmetom hlavného

konania i konania o nariadení neodkladného opatrenia musí byť právom občianskym

v autonómnom význame tohto pojmu. Po druhé, nevyhnutné je skúmať povahu

neodkladného opatrenia, jeho cieľ, účel a dopad na predmetné právo. Vo všetkých

prípadoch, keď možno považovať za preukázané, že neodkladným opatrením bolo fakticky

rozhodnuté o občianskom práve alebo záväzku bez ohľadu na dĺžku jeho trvania, je čl. 6

dohovoru použiteľný (Micallef, už citované rozhodnutie ESĽP, § 84 – § 85). Európsky súd

pre ľudské práva tak dospel k záveru, že čl. 6 dohovoru je použiteľný, keďže účelom

neodkladného opatrenia bolo v konkrétnej veci rozhodnúť, aj keď len na obmedzenú dobu,

o rovnakom práve, ktoré bolo predmetom hlavného konania, pričom opatrenie bolo ihneď

vykonateľné (Micallef, už citované rozhodnutie ESĽP, § 87).

40. Neskôr ESĽP aplikoval čl. 6 dohovoru aj na konania považované za predbežné,

aj keď nesúviseli so žiadnym hlavným konaním (meritum veci), pretože výsledok tohto

predbežného konania bol rozhodujúci pre občianske práva (Udorovic proti Taliansku,

rozsudok z 18. 5. 2010, č. 38532/02, § 37), a na predbežné konania, ktorými nebolo dosiaľ

rozhodnuté o predmete hlavného konania, avšak ktoré mali priamy dopad na predmetné

občianske právo (Kübler proti Nemecku, rozsudok z 13. 1. 2011, č. 32715/06, § 48). Výraz

„predmetné právo“ s prihliadnutím na konanie vo veci Micallef neznamená, že by

neodkladným opatrením muselo byť rozhodnuté o rovnakom práve, ktoré je predmetom

hlavného konania.

41. V prejednávanej veci nariadené neodkladné opatrenie zasahuje do postavenia

sťažovateľky ako konateľky a spoločníčky žalobkyne (obchodnej spoločnosti) v rozsahu,

ktorým sa obmedzuje jej možnosť nakladať s finančnými prostriedkami žalobkyne. Ide teda

o oblasť upravenú normami súkromného práva, ktorá vo svojej podstate súvisí s výkonom

podnikateľskej činnosti obchodnej spoločnosti, ktorej je sťažovateľka spoločníčkou

a konateľkou. Okrem toho predmetom meritórneho rozhodovania (hlavného konania) je

typické občianske právo náhrady škody uplatňované medzi subjektmi súkromného práva.

V autonómnom ponímaní ide nepochybne o oblasť spadajúcu pod výraz práva a záväzky

občianskej povahy.

42. Pokiaľ ide o druhú podmienku, splnenie ktorej sa vyžaduje pre aplikovateľnosť

čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednávaný prípad, ústavný súd konštatuje, že táto nie je

v konkrétnych okolnostiach veci splnená. Ústavný súd zdôrazňuje predovšetkým

rozdielnosť predmetu hlavného konania, ktorým je náhrada škody, a konania vo veci

nariadeného neodkladného opatrenia vydaného v rámci tohto hlavného konania, ktorým sa

sťažovateľke zakazuje nakladať s finančnými prostriedkami obchodnej spoločnosti, ktorej je

sťažovateľka spoločníčkou a konateľkou. Neodkladné opatrenie v konkrétnych okolnostiach

veci plní predovšetkým ochrannú funkciu a slúži v zásade ako preventívne opatrenie

zabraňujúce vzniku ďalšej škody obchodnej spoločnosti (žalobkyne). Neodkladné opatrenie

teda nevedie k úplnému ani čiastočnému uspokojeniu nárokov uplatňovaných v hlavnom

konaní (meritum veci) a neplní vo svojej podstate ani funkciu zabezpečenia budúceho

uspokojenia hlavných nárokov žalobkyne uplatňovaných v meritórnom konaní. Za týchto

okolností je na mieste uplatniť názor, podľa ktorého sa čl. 6 ods. 1 dohovoru neaplikuje

v konaniach o neodkladných opatreniach plniacich tzv. ochrannú funkciu („protective

proceedings“ alebo „procédure de caractère conservatoire“; k tomu pozri aj rozhodnutia

ESĽP vo veciach Maillard Bous proti Portugalsku z 28. 6. 2001, č. 41288/98, § 19 a Štokalo

a ostatní proti Chorvátsku z 3. 5. 2011, č. 22632/07).

43. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že neaplikovateľnosť

záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konkrétnych okolnostiach veci vylučuje

možnosť vysloviť porušenie označeného práva zaručeného dohovorom napadnutým

uznesením krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd časť ústavnej sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namieta porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti v súlade s .

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a napadnutým uznesením krajského súdu

44. Podľa sťažovateľky k porušeniu základných práv zaručených došlo

predovšetkým z dôvodu nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu, ktoré bolo vydané bez opory v zákone.

45. Na účely preskúmania ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu sa ústavný súd oboznámil s podstatnými časťami citovaného rozhodnutia a zistil tieto

pre posúdenie (ne)dôvodnosti časti ústavnej sťažnosti rozhodujúce skutočnosti.

46. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa

stotožnil s dôvodmi nariadeného neodkladného opatrenia týkajúceho sa zákazu nakladania

s finančnými prostriedkami na účtoch žalobkyne súdom prvej inštancie a na zdôraznenie

správnosti napadnutého výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie doplnil, že žalobkyňa

preukázala naliehavosť potreby dočasnej úpravy vzťahov strán sporu, pretože osvedčila

pravdepodobnosť existencie nároku, ktorého ochrana má byť neodkladným opatrením

zabezpečená, a osvedčila aj hrozbu nebezpečenstva bezprostrednej ujmy, ktorá jej konaním

sťažovateľky (žalovanej) hrozí, pričom nariadené neodkladné opatrenie by malo v danom

prípade zamedziť vzniku prípadnej ďalšej škody svojvoľným konaním sťažovateľky

(bod 11 napadnutého uznesenia krajského súdu).

47. Krajský súd považoval, vychádzajúc z podkladov predložených v konaní

žalobkyňou (doklady nasvedčujúce svojvoľnému nakladaniu sťažovateľky s finančnými

prostriedkami na účtoch žalobkyne formou ich prevodu na osobný účet sťažovateľky, ale aj

na účty iných osôb), za dostatočne osvedčenú danosť práva, vo vzťahu ku ktorému

žalobkyňa požadovala neodkladným opatrením poskytnúť dočasnú ochranu. S prihliadnutím

na aktivity sťažovateľky, ktoré negatívne vplývajú na podnikanie žalobkyne a sú v rozpore

s jej podnikateľskými záujmami, krajský súd uzavrel, že naliehavosť potreby zabezpečenia

efektívnej ochrany ohrozených práv žalobkyne nariadeným neodkladným opatrením je

dôvodná (bod 11 napadnutého uznesenia krajského súdu).

48. Osobitne sa krajský súd v napadnutom uznesení vyjadril aj k odvolacím

námietkam sťažovateľky týkajúcim sa obmedzenia jej postavenia konateľky a spoločníčky

v obchodnej spoločnosti, ako aj k nenaplneniu požiadavky bezodkladnej potreby úpravy

pomerov strán sporu. V konkrétnostiach zdôraznil, že

„... nemá pochybnosť o použiteľnosti inštitútu neodkladného opatrenia aj na

čiastočné obmedzenie žalovanej, ktorá je jednou z dvoch konateľov žalobcu a ktorá tvrdenia

žalobcu uvedené v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podložené listinnými

dôkazmi relevantným spôsobom nevyvrátila. Žalovaná tiež namietala, že súd prvej inštancie

sa bezodkladnosťou potreby úpravy pomerov nezaoberal vzhľadom na skutočnosť, že

žalobca prinajmenšom 5 rokov neuplatnil žiadne právo voči žalovanej na súde, čo

preukazuje, že nie je daný dôvod a zákonný predpoklad riešiť situáciu neodkladným

opatrením. Ani s týmto názorom žalovanej sa odvolací súd nestotožnil. Je totiž výlučne na

navrhovateľovi neodkladného opatrenia, či tento procesný inštitút využije a kedy tak urobí,

pričom je irelevantné, ako dlho navrhovateľom tvrdený a ohrozujúci stav trvá. Právne

významné je len to, či v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie bola potreba bezodkladnej

úpravy pomerov daná, teda navrhovateľom nielen tvrdená, ale aj osvedčená.“.

49. Ústavný súd pri posudzovaní relevantnej časti ústavnej sťažnosti zohľadnil

osobitú povahu inštitútu neodkladného opatrenia a tomu zodpovedajúci zjednodušený

a zrýchlený procesný postup a rozhodovanie všeobecných súdov. Zobral pritom do úvahy aj

skutočnosť, že úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení je zistiť

na základe dostupných dôkazných prostriedkov najvýznamnejšie relevantné skutočnosti,

a to bez potreby dodržania formalizovaného postupu štandardného procesného dokazovania,

a na podklade osvedčených skutočností následne vo veci rozhodnúť. S poukazom

na relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd zastáva názor,

že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Civilného sporového

poriadku týkajúcim sa predpokladov vydania neodkladného opatrenia. Už citované závery

krajského súdu nepovažuje ústavný súd za arbitrárne či svojvoľné, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, teda také, ktoré by mali za následok porušenie

sťažovateľkiných základných práv podľa .

50. K sťažovateľkou namietanému nezákonnému obmedzeniu jej konateľských

oprávnení poukázaním na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu vo veci sp. zn.

, ktorá podľa sťažovateľky predmetnú nezákonnosť potvrdzuje (k tomu

pozri bod 5 tohto uznesenia), ústavný súd uvádza tieto skutočnosti.

51. Predmetom preskúmavania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

bolo rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh

na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým navrhovateľ požadoval od všeobecného súdu

odporcovi uložiť povinnosť zdržať sa všetkých úkonov, ku ktorým ho oprávňuje uznesenie

prijaté na valnom zhromaždení obchodnej spoločnosti o vymenovaní do funkcie konateľa

obchodnej spoločnosti. Požadované neodkladné opatrenie teda malo vo vzťahu k výkonu

konateľských oprávnení absolútny charakter a de facto malo zabrániť výkonu funkcie

konateľa obchodnej spoločnosti. Aj preto bol názor ústavného súdu (na ktorý poukazuje aj

sťažovateľka) o tom, že od konateľa obchodnej spoločnosti nemožno spravodlivo žiadať,

aby obmedzil svoje konateľské oprávnenia, lebo toto obmedzenie by bolo v rozpore

so zákonom aj s platnou spoločenskou zmluvou, dôvodný. V konaní o tejto ústavnej

sťažnosti je však preskúmavané rozhodnutie všeobecného súdu o neodkladnom opatrení,

ktorému takýto absolútny charakter chýba. Rozdielnosť v skutkových okolnostiach

posudzovaných vecí preto oprávnene odôvodňuje záver o nemožnosti vztiahnuť závery

prezentované ústavným súdom vo veci sp. zn. aj na touto ústavnou

sťažnosťou prejednávaný prípad.

52. Skutočnosťami svedčiacimi v prospech ústavnej udržateľnosti touto ústavnou

sťažnosťou napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia sú aj rozhodnutia

ústavného súdu vo veciach sp. zn. , a .

V konaniach vo veciach sp. zn. a sp. zn. bola zo strany

ústavného súdu posudzovaná ústavná udržateľnosť rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými

boli nariadené predbežné opatrenia a konateľom obchodných spoločností uložené, aby sa

zdržali nakladania s nehnuteľnosťami vo výlučnom vlastníctve obchodných spoločností.

V oboch veciach ústavný súd v čiastočnom obmedzení výkonu funkcie konateľa

nevzhliadol ústavnú neudržateľnosť.

53. Vo veci sp. zn. ústavný súd preskúmaval ústavnú udržateľnosť

rozhodnutia, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie okrem iného ukladajúce

konateľom obchodnej spoločnosti povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov v mene

obchodnej spoločnosti smerujúcich k scudzeniu nehnuteľností vo vlastníctve obchodnej

spoločnosti. Ústavný súd v uznesení sp. zn. z 8. júna 2016 osobitne

k tvrdeniu sťažovateľov, že predmetné predbežné opatrenie obmedzuje oprávnenie

konateľov obchodnej spoločnosti, pričom toto môže byť obmedzené iba zákonom alebo

spoločenskou zmluvou, uviedol, že predbežným opatrením môže súd zakázať, aby ten, proti

komu predbežné opatrenie smeruje, nenakladal s určitými vecami alebo právami alebo sa

niečoho zdržal. Predbežným opatrením sa vždy tomu, proti komu predbežné opatrenie

smeruje, ukladajú také povinnosti alebo sa zakazuje vykonávať úkony, ktoré nemá

povinnosť vykonať alebo, naopak, právo ich vykonať má, čo je aj zmyslom a účelom

predbežného opatrenia. Predbežné opatrenie predstavuje iba dočasnú úpravu pomerov

a v žiadnom prípade nejde o také obmedzenie konateľského oprávnenia, aké je možné

realizovať iba zákonom, resp. spoločenskou zmluvou.

54. Z už uvedeného vyplýva, že ústavný súd nevzhliadol ani v jednej

z preskúmavaných vecí v nariadení predbežných opatrení zakazujúcich konateľovi

obchodnej spoločnosti dočasne vykonávať presne špecifikované úkony taký exces, ktorý by

mal ústavnoprávnu intenzitu.

55. Na podklade uvedeného ústavný súd nemá dôvod sa ani v prejednávanej veci

od konštantnej línie odchýliť. Za danej situácie preto názory krajského súdu obsiahnuté

v napadnutom uznesení, na podklade ktorých sa sťažovateľke ako konateľke obchodnej

spoločnosti zakazuje nakladať s finančnými prostriedkami na účtoch vo výlučnom

vlastníctve obchodnej spoločnosti, považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.

56. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozdielnu rozhodovaciu činnosť súdu prvej

inštancie (argumentácia obsiahnutá v bode 9 tohto uznesenia), ústavný súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté

v rozhodnutiach nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne

závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu

princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.

, ).

57. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vyhodnotenie citovanej námietky sťažovateľky

ako nedôvodnej je s prihliadnutím na postavenie, ktoré ústavný súd v rámci sústavy orgánov

verejnej moci zastáva, to, že ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákonná právna úprava zveruje

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ).

58. Napokon predbežný záver ústavného súdu o ústavnej akceptovateľnosti

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré bolo výlučne, prihliadajúc na petit ústavnej

sťažnosti, predmetom tohto konania o ústavnej sťažnosti je druhou skutočnosťou, ktorá už

sama osebe vylučuje ústavnoprávnu relevanciu námietky sťažovateľky o rozdielnej

rozhodovacej činnosti v skutkovo obdobných veciach.

59. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti možno konštatovať, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje znaky svojvôle

a neodporuje aplikovanej právnej úprave spôsobom, ktorý by mohol mať za následok

namietané porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa . Ústavný súd

preto ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a napadnutým uznesením krajského súdu odmietol ako

zjavne neopodstatnenú v súlade s .

60. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu