Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 503/2016
PDF · 285.3 KB
No categories available
III. ÚS 503/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Slovak Gold, spol. s r. o., Dostojevského rad 3,
Bratislava, zastúpenej spoločnosťou MALICH advokátska kancelária, s. r. o., Dunajská 25,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Pavol Malich, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 41 Cob 565/2014-41 z 26. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 14. marca 2016 v konaní sp. zn. 5 Obdo 20/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Slovak Gold, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2016
faxom doručená sťažnosť spoločnosti Slovak Gold, spol. s r. o., Dostojevského rad 3 (ďalej
len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 Cob 565/2014-41
z 26. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) zo 14. marca 2016 v konaní sp. zn. 5 Obdo 20/2016. V písomnej forme bola
sťažnosť doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 23. júna 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa Okresný súd Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 10 CbPv 12/2014-29 z 13. októbra 2014
nariadil predbežné opatrenie, ktorým spoločnosti Slovenská letecká agentúra, s. r. o.,
Hronské predmestie 4, Banská Bystrica (ďalej len „odporca“), uložil povinnosť zdržať sa
akéhokoľvek používania označenia „Slovak Golden Wings“ pri výkone jeho podnikateľskej
činnosti, najmä v písomnej, verbálnej, obrazovej, grafickej, hmotnej a zvukovej forme
v masovokomunikačných prostriedkoch, prostredníctvom internetu, bilbordov a reklamných
tlačovín a na verejnosti prístupných zhromaždeniach alebo inými verejnosti prístupnými
prostriedkami. Súčasne odporcovi uložil povinnosť upustiť od užívania akýchkoľvek
internetových domén obsahujúcich označenie „Slovak Golden Wings“ a sťažovateľovi
uložil povinnosť podať v lehote 30 dní od doručenia uznesenia návrh na začatie konania
vo veci samej. Okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľ „osvedčil existenciu svojho
nároku, zásahu do jeho práv z ochranných známok i obchodného mena, i nebezpečenstva
bezprostredne mu hroziacej ujmy v prípade, že nebudú pred rozhodnutím vo veci samej
upravené pomery účastníkov navrhovaným predbežným opatrením“.
Na odvolanie odporcu krajský súd uznesením č. k. 41 Cob 565/2014-41
z 26. novembra 2014 zmenil prvostupňové uznesenie okresného súdu tak, že návrh
na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Dospel k záveru, že «navrhovateľ v návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia vierohodne nezdôvodnil nebezpečenstvo
bezprostredne hroziacej ujmy. Tvrdenia navrhovateľa v uplatnenom návrhu... sa obmedzujú
výlučne na konštatovanie, že odporca aj napriek už vydanému predbežnému opatreniu,
v ktorom mu bolo zakázané používanie označenia „SLOVAK GOLD“, ako aj užívanie
akýchkoľvek internetových domén obsahujúcich označenie „SLOVAK GOLD“ nijakým
spôsobom konkrétne nešpecifikoval, v čom vidí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej
ujmy, čo je zákonná podmienka pre nariadenie predbežného opatrenia. Zároveň z návrhu...
nie je zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej. Taktiež odvolací
súd poukazuje na to, že prvostupňový súd sa v napadnutom uznesení vôbec nevysporiadal
s otázkou, v čom vidí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, hoci návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovel.». Krajský súd tiež podotkol,
že „navrhovateľ k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nepriložil žiadne listinné
dôkazy osvedčujúce skutočnosť, že je vlastníkom ochranných známok, na ktoré sa v návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia odvoláva, teda k návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia neosvedčil relevantnými listinnými dôkazmi skutočnosti, ktoré v návrhu tvrdil.“.
Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, v ktorom tvrdil
odňatie možnosti konať pred súdom, ako aj vady podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky súdny poriadok“). Dôvodil, že preukázal nebezpečenstvo bezprostredne
hroziacej ujmy, a to «aktuálnymi listinnými dôkazmi-výpismi z internetových stránok,
na ktorých sa nachádzalo označenie „Slovak Gold Wings“, používané odporcom. Zároveň
navrhovateľ oznámil súdu, že anketa, vyhlásená odporcom s udeľovaním Národnej ceny
letectva Slovenskej republiky, ako aj slávnostný galavečer usporiadaný za týmto účelom
zo strany odporcu 29. augusta 2014, priamo zasiahli do konania galavečera usporiadaného
navrhovateľom a nadáciou Slovak Gold 09. novembra 2014, pričom došlo k parazitovaniu
na povesti navrhovateľa a Nadácie Slovak Gold. Odporca napriek doručenému uzneseniu
o nariadení predbežného opatrenia a napriek výzve navrhovateľa nezrušil galavečer
a ani neodstránil používanie označenia „Slovak Gold Wings“.». V dovolaní ďalej
sťažovateľ tvrdil, že sa odvolací súd „k jednotlivým skutkovým okolnostiam prípadu
vyjadril iba formálne a bez ďalšieho uviedol, že nie je zrejmá povaha návrhu vo veci
samej... sa vôbec nezaoberal viacerými písomnými vyjadreniami odporcu a súvisiacimi
listinnými dôkazmi predloženým súdu prvého stupňa. V rozhodnutí mal podrobne zdôvodniť
svoje rozhodnutie a mal sa vyjadriť k odmietnutiu vykonania dôkazov označovaných
odporcom.“. Podľa sťažovateľa sa odvolací súd dopustil selekcie pri výbere dôkazov, ako aj
pri ich hodnotení, „čím bola porušená zásada rovnosti zbraní“.
Najvyšší súd uznesením zo 14. marca 2016 v konaní sp. zn. 5 Obdo 20/2016
dovolanie sťažovateľa odmietol. Najprv zdôraznil ex lege vyplývajúcu (§ 239 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku) neprípustnosť dovolania proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu len z dôvodu jeho zmeňujúceho výroku a následne sa zameral na skúmanie
danosti vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Pritom „nezistil,
že by postupom odvolacieho súdu bola navrhovateľovi znemožnená realizácia procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Odvolací súd rozhodol v súlade
s Občianskym súdnym poriadkom a napadnuté uznesenie odôvodnil v súlade s ustanovením
§ 157 ods. 2 O. s. p., v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti. Súd nie je povinný sa
v odôvodnení rozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami tvrdenými účastníkmi
konania... Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní odporcu vychádzal z obsahu spisu
a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, reagoval na všetky podstatné argumenty
navrhovateľa a odporcu v konaní o nariadenie predbežného opatrenia.“.
K sťažovateľom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci najvyšší súd
konštatoval, že takáto vada „je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno
uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci však
prípustnosť dovolania nezakladá“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vysvetľuje dôvod podania návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia. Okresný súd už skorším predbežným opatrením
(uznesenie č. k. 10 CbPv 9/2014-51 z 12. augusta 2014) uložil odporcovi povinnosť zdržať
sa používania označenia „SLOVAK GOLD“, ale ani na základe tohto uznesenia «nedošlo
k zosúladeniu podnikateľskej činnosti a súvisiacich aktivít odporcu s podmienkami súdom
nariadeného predbežného opatrenia, pričom... odporca naďalej používa iba kozmeticky
upravené označenie „Slovak Golden Wings“. Aj novopoužívané označenie „Slovak Golden
Wings“ však obsahuje označenie „SLOVAK GOLD“, a preto aj v takomto prípade
dochádza k zásahu do práv sťažovateľa chránených právom duševného vlastníctva
a právom hospodárskej súťaže. Ako vyplývalo aj z priložených výpisov z internetovej
domény odporcu, tento sústavne menil obsah danej domény, pričom striedavo používal
označenia „Slovak Gold Wings“ i „Slovak Golden Wings“... O uvedených skutočnostiach
pritom sťažovateľ predložil Prvostupňovému súdu i Súdu jednoznačné listinné dôkazy,
s ktorými sa mohol oboznámiť aj Najvyšší súd v konaní o Dovolaní.».
Následne sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu, podľa ktorého neosvedčil
nebezpečenstvo hroziacej ujmy. Tvrdí, že «jej bezprostrednosť preukázal aktuálnymi
listinnými dôkazmi – výpismi z internetových stránok, na ktorých sa nachádzalo označenie
„Slovak Golden Wings“ používané odporcom. Zároveň oznámil sťažovateľ jasne
Prvostupňovému súdu i Súdu v Návrhu, že anketa vyhlásená odporcom v súvislosti
s udeľovaním Národnej ceny letectva Slovenskej republiky, ako aj slávnostný galavečer
usporiadaný za týmto účelom zo strany odporcu dňa 29.08.2014, priamo zasahujú
do konania galavečera usporiadaného sťažovateľom a Nadáciou Slovak Gold dňa
09.11.2014, pričom dochádza k zrejmému parazitovaniu na povesti navrhovateľa i Nadácie
Slovak Gold. Odporca pritom ani na základe prevzatého Uznesenia o predbežnom opatrení,
ani na základe nadväzujúcej písomnej výzvy sťažovateľa nepodnikol kroky, ktoré by viedli
k zrušeniu slávnostného galavečera dňa 29.08.2014, resp. k odstráneniu používania
označenia „Slovak Golden Wings“ na tomto podujatí... Najvyšší súd opätovne nevenoval
uvedeným tvrdeniam sťažovateľa pozornosť, a to ani z hľadiska aplikácie ust. § 237 písm. f)
OSP.».
Sťažovateľ akcentuje predovšetkým už spomenutý listinný dôkaz, keďže podľa jeho
názoru „je dôležitý najmä z hľadiska preukázania zámerov a charakteru činnosti odporcu
pri porušovaní práv sťažovateľa z ochrannej známky... V prípade, ak mal Súd pochybnosti
o účelnosti či smere sťažovateľom žiadaného dokazovania a rozhodnutia, mal v uvedenej
časti konania nariadiť doplnenie dokazovania, resp. prejednať danú otázku na pojednávaní
a rozhodnúť, či bude na predložený listinný dôkaz prihliadať. Súd sa však riadnemu
dokazovaniu, či len osvedčeniu tvrdení sťažovateľa nevenoval vôbec, a rovnako v tejto
súvislosti nenariadil doplnenie dokazovania... tieto námietky sa týkali podstaty sporu
o nariadenie predbežného opatrenia a mali byť vyhodnotené v rámci konečného
rozhodnutia vo veci samej. V prípade, ak tak Súd neurobil, mal svoj postup riadne
a jednoznačne v odôvodnení vydaného rozsudku zdôvodniť, k čomu nedošlo. Sťažovateľ vidí
porušenie svojich práv na súdnu ochranu v tom, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí
riadne nevysporiadal s dôvodmi, pre ktoré odmietol odôvodnenie a celkové rozhodnutie
Prvostupňového súdu..., a tým odňal sťažovateľovi právo na dostatočné a zrozumiteľné
odôvodnenie rozhodnutia súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľovi bolo súčasne
odňaté právo na riadne odôvodnenie Uznesenia zo strany Najvyššieho súdu, ktorý obdobne
svoje rozhodnutie nedoplnil náležitým odôvodnením.“.
Vo vzťahu k dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ kritizuje,
že «namietal v Dovolaní najmä tú skutočnosť, že Súd sa nikdy nevyjadril k tomu,
či sťažovateľom predložené dôkazy – internetové stránky odporcu... vykonal alebo
nevykonal, resp. aké dôvody ho viedli k vykonaniu či nevykonaniu navrhovaného listinného
dôkazu. V rámci odôvodnenia Rozhodnutia sa totiž opakovane uvádzali iba listinné dôkazy,
na ktorých sa nachádzalo označenie „Slovak Gold Wings“, a nie tie listinné dôkazy,
na ktorých sa nachádzalo označenie „Slovak Golden Wings“ zo strany odporcu... Týmto
došlo vo vzťahu k priebehu súdneho konania k nedostatočnému odôvodneniu Rozhodnutia.
Žiaden z vyššie uvedených argumentov Najvyššieho súdu v odôvodnení Uznesenia sa
nevenoval tomuto tvrdeniu sťažovateľa, ktoré v rámci Dovolania obsiahlo a podrobne
zdôvodnil... ».
Ďalej sťažovateľ namieta, že krajský súd sa „k jednotlivým skutkovým okolnostiam
prípadu vyjadril iba formálne... Súd sa tiež vôbec nezaoberal viacerými predloženými
písomnými vyjadreniami odporcu, resp. jeho právneho zástupcu a súvisiacimi listinnými
dôkazmi predloženými Prvostupňovému súdu v rámci Návrhu.“. Podľa sťažovateľa mal
„Súd... v Rozhodnutí podrobne zdôvodniť svoje rozhodnutie o zamietnutí Návrhu a mal sa
vyjadriť aj k odmietnutiu vykonania dôkazov označovaných odporcom... Naopak, Súd len
zopakoval viaceré tvrdenia odporcu v Odvolaní bez hlbšieho posúdenia navrhovateľom
namietaných skutočností a súdnych rozhodnutí...“.
Sťažovateľ kritizuje aj ním tvrdený selektívny prístup krajského súdu k vykonávaniu
a hodnoteniu dôkazov, pretože „rozhodol iba s poukazom na niektoré listinné dôkazy,
pričom sa vôbec nevenoval tým ostatným, ktoré boli predkladané najmä zo strany
navrhovateľa... V odôvodnení Rozhodnutia teda príslušný súd nikdy nevysvetlil,
prečo považoval za potrebné oboznámiť sa a posúdiť iba určité predložené dôkazy,
a nie aj tie ostatné, ktoré boli predložené navrhovateľom v rámci prvostupňového
konania.“. Takto podľa sťažovateľa došlo aj k porušeniu požiadavky rovnosti zbraní.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd meritórne nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces obchodnej spoločnosti
Slovak Gold, spol. s r. o., so sídlom Dostojevského rad 3, 811 09 Bratislava,
, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.03.2016, sp. zn. 5Obdo/20/2016,
ako aj uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.11.2014, sp. zn.
41Cob/565/2014-41, porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.03.2016, sp. zn.
5Obdo/20/2016, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.11.2014,
sp. zn. 41Cob/565/2014-41, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici
na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť obchodnej spoločnosti Slovak
Gold, spol. s r. o. ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 363,80 EUR do 15 dní
od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Ústavný súd môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd po preštudovaní odôvodnenia predloženej sťažnosti dospel k záveru,
že sťažovateľ systematicky, a tým ani z pohľadu jednotlivých sťažnostných námietok,
nerozlišuje medzi odvolacím uznesením krajského súdu a dovolacím uznesením najvyššieho
súdu. V podstate obom súdom, resp. ich rozhodnutiam vytýka takmer rovnaké nedostatky.
Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu fotokópiu jeho dovolania, a tak dôvody prípustnosti
dovolania i dovolacie dôvody mohol ústavný súd identifikovať len zo stručnej rekapitulácie
podstatného obsahu dovolania zahrnutej najvyšším súdom do naratívnej časti odôvodnenia
jeho uznesenia. Z nej napríklad vyplýva, že kritizované nedostatočné odôvodnenie
uznesenia krajského súdu sťažovateľ v odvolaní podradil tak pod dôvod prípustnosti podľa
§ 237 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj pod spôsobilý dovolací dôvod
podľa § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Obdobne, namietaný
selektívny výber a hodnotenie dôkazov sťažovateľ na jednej strane vnímal ako odňatie
možnosti konať pred súdom, no súčasne aj ako inú vadu konania, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie o veci.
Naznačená procesná zmätočnosť a nejednoznačnosť podaného dovolania v spojení
so sťažnostnými dôvodmi len ťažko umožňuje ústavnému súdu ujednotiť rozsah jeho
právomoci pri posudzovaní jednotlivých sťažnostných námietok, keďže sťažovateľ napáda
tak odvolacie uznesenie krajského súdu, ako aj dovolacie uznesenie najvyššieho súdu.
Z tohto dôvodu ústavný súd v záujme dôsledného poskytnutia sťažovateľom požadovanej
ústavno-súdnej ochrany pristúpil k štruktúrovaniu odôvodnenia tohto svojho uznesenia
podľa jednotlivých námietok, nie podľa namietaných rozhodnutí všeobecných súdov.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Tento záver
(už mnohokrát opakovaný ústavným súdom) možno považovať za aplikovateľný
aj na konanie o nariadení predbežného opatrenia. Hoci totiž spočiatku Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vylučoval aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru
na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami
o občianskych právach alebo záväzkoch (rozhodnutie o neprípustnosti z 13. januára 2000
vo veci APIS, a. s., c. Slovensko, sťažnosť č. 39754/98), jeho neskoršia judikatúra
(rozsudok veľkého senátu z 15. októbra 2009 vo veci Micallef c. Malta, sťažnosť
č. 17056/06, rozsudok z 13. 1. 2011 vo veci Kübler c. Nemecko, sťažnosť č. 32715/06, § 48,
rozsudok z 12. 1. 2012 vo veci Pekárny a cukrárny Klatovy, a. s., c. Česká republika,
sťažnosť č. 12266/07, § 64 – § 71) dokazuje postupný príklon k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1
dohovoru aj na konania o predbežných opatreniach. Na to nadväzuje aj judikatúra ústavného
súdu (napr. I. ÚS 293/2015).
Posúdenie podmienok na vydanie (zrušenie) predbežného opatrenia je predovšetkým
vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného
zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy
všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov
konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje
problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu
na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.
Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných
opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému
excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu
(II. ÚS 28/2016). V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť
rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu,
resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný
podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí
byť najmä náležite odôvodnené.
1. Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti prednáša proti odvolaciemu uzneseniu
krajského súdu námietku týkajúcu sa procesu zisťovania skutkového stavu veci, orientuje sa
teda hlavne na sféru dokazovania. Zdôrazňuje, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal
s ním predkladanými dôkazmi listinného charakteru (zrejme printscreen internetových
domén odporcu) a nepovažoval za dostatočný ani fakt, že odporca v auguste 2014
organizoval slávnostný galavečer, v súvislosti s ktorým bolo označenie „Slovak Golden
Wings“ použité.
Uvedenú kritiku sťažovateľ v podanom dovolaní charakterizoval ako odňatie
možnosti konať pred súdom, pričom najvyšší súd sa touto namietanou vadou meritórne
zaoberal, a keď nezistil jej danosť, dovolanie odmietol. Ústavný súd preto na základe
ústavného princípu subsidiarity jeho právomoci (čl. 127 ods. 1 ústavy) nemá dostatok
právomoc vecne posudzovať túto námietku v relácii k odvolaciemu uzneseniu krajského
súdu. Zaoberať sa ňou však môže vo väzbe na dovolacie uznesenie najvyššieho súdu. Ten
totiž najprv zdôraznil, že „navrhovateľ v dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vade
uvedenej v ustanovení § 237 písm. f) O. s. p.“, a napokon vyhodnotil, že „nezistil, že by
postupom odvolacieho súdu bola navrhovateľovi znemožnená realizácia procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva“.
Podľa názoru ústavného súdu je záver najvyššieho súdu k analyzovanej námietke
ústavne dostatočný a korektný.
Krajský súd v odôvodnení svojho zmeňujúceho uznesenia zdôraznil absenciu
nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Skutkovú stránku doslova ustálil tak,
že sťažovateľ „konkrétne nešpecifikoval, v čom vidí nebezpečenstvo bezprostredne
hroziacej ujmy, čo je zákonná podmienka pre nariadenie predbežného opatrenia“.
Ústavný súd upozorňuje, že sťažovateľom predložené listinné dôkazy krajský súd
(rovnako ako pred ním okresný súd) pri rozhodovaní nepochybne neignoroval (zreteľne to
vyplýva z rekapitulácie kvantitatívnej stránky dokazovania obsiahnutej na strane 5
odôvodnenia uznesenia krajského súdu). Boli pojaté do ustaľovania skutkovej stránky
rozhodovania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ale už na prvom stupni.
Požiadavka sťažovateľa prednesená v sťažnosti a plynúca z kritiky, že odvolací súd
„nedoplnil dokazovanie Prvostupňového súdu v žiadnom smere“, je irelevantná. Krajský
súd evidentne vyhodnotil právnu relevanciu týchto listinných dôkazov v relácii k zákonnej
podmienke pre nariadenie predbežného opatrenia, ale opačne v porovnaní s okresným
súdom. Na to však nebol povinný dokazovanie dopĺňať, a to osobitne z dôvodu,
že išlo o konanie o nariadení predbežného opatrenia, ktoré kladie do popredia rýchlosť
rozhodovania podstatne viac, ako je to pri rozhodovaní vo veci samej (§ 75 ods. 4 a § 217
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Okrem toho, náznaky plynúce z odôvodnenia sťažnosti a zakladajúce sa na názore
sťažovateľa o potrebe nariadenia pojednávania (sťažovateľ napríklad dôvodí,
že „z príslušnej rozhodovacej praxe súdov týkajúce sa ust. § 214 ods. 2 OSP vyplýva,
že toto ustanovenie nemožno zneužívať na úkor jedného účastníka konania“) hodnotí
ústavný súd taktiež ako nedôvodné. Nie je povinnosťou odvolacieho súdu pri rozhodovaní
o odvolaní proti prvostupňovému uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia nariaďovať
pojednávanie, a to ani vtedy, ak má odvolací súd na právne posúdenie ustáleného
skutkového stavu opačný názor ako súd prvostupňový (§ 75 ods. 6 a § 214 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku). Znovu je vhodné na tomto mieste pripomenúť požiadavku
rýchlosti pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia.
Ústavno-právne posúdenie analyzovanej námietky sťažovateľa vedie k potrebe
poukázať v tomto bode odôvodnenia na jeden z aspektov judikatúry ústavného súdu i ESĽP.
Ústavný súd je mimoriadne zdržanlivý voči prieskumu uznesení (rozhodnutí),
ktorými sa rozhoduje len o predbežných (dočasných) opatreniach (II. ÚS 459/2010,
I. ÚS 458/2011, I. ÚS 526/2012, III. ÚS 261/2013 a I. ÚS 366/2013). Okrem iného
prízvukuje dočasnosť, resp. predbežnosť posúdenia veci pri predbežnom opatrení s tým, že
takéto posúdenie nevylučuje riadne poskytnutie ochrany príslušnému základnému právu
vo veci samej (II. ÚS 81/07). Rovnako však ústavný súd akceptuje určité zníženie nárokov
na dostatočnosť zistenia skutkového stavu a obsiahlosť právnej argumentácie
pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, čo je odôvodnené potrebou
rýchleho rozhodnutia o nich na účely účinnej dočasnej úpravy pomerov a v zásade pripúšťa
obsahový prieskum rozhodnutí o predbežných opatreniach len z hľadiska ich zjavnej
protiústavnosti a arbitrárnosti (II. ÚS 222/04). Tomu zodpovedá aj vyvíjajúca sa
rozhodovacia prax ESĽP (napr. rozsudok z 18. 5. 2010 vo veci Udorovic c. Taliansko,
sťažnosť č. 38532/02, § 49), podľa ktorej systematické konanie verejného ústneho
pojednávania v konaniach o návrhu na vydanie predbežného opatrenia by mohlo byť
na prekážku žiaducej rýchlosti rozhodnutia o takomto návrhu. Aj v už spomínanej veci
Micallef c. Malta ESĽP zdôraznil, že vo výnimočných prípadoch, keď napr. účinnosť
navrhovaného opatrenia závisí od rýchlosti rozhodovacieho procesu, nemusí byť možné
okamžite naplniť všetky požiadavky článku 6 (dohovoru). V týchto špecifických prípadoch
preto, zatiaľ čo nezávislosť a nestrannosť dotyčného súdu alebo sudcu sú nevyhnutnými
a neopomenuteľnými zárukami v týchto konaniach, ostatné procesné záruky môžu byť
aplikované len v miere zlučiteľnej s povahou a účelom predbežného opatrenia, o ktoré ide
(§ 86).
Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu o nenaplnení
dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
za akceptovateľný.
2. Nedôvodná je aj sťažnostná námietka, ktorá sa zamerala na kritiku odôvodnenia
uznesenia krajského súdu. Sťažovateľ atakuje, že krajský súd sa „k jednotlivým skutkovým
okolnostiam prípadu vyjadril iba formálne“, a že „mal v Rozhodnutí podrobne zdôvodniť
svoje rozhodnutie o zamietnutí Návrhu“.
Hoci nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je v judikatúre
najvyššieho súdu kvalifikovaná jednoznačne z pohľadu toho, či ide o odňatie možnosti
konať pred súdom alebo o vadu podľa § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku,
v okolnostiach posudzovanej veci z odôvodnenia dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu
zreteľne vyplýva, že tento sťažovateľom vytýkaný nedostatok najvyšší súd vecne
vyhodnotil a zaoberal sa ním. Ústavný súd preto nemá právomoc rozhodovať o tom,
či uznesenie krajského súdu bolo dostatočne odôvodnené. Má však právomoc posúdiť,
či vyhodnotenie kvality odvolacieho odôvodnenia najvyšším súdom ako súdom dovolacím
je ústavne udržateľné. K takémuto záveru, pravdaže, nemožno dospieť bez ohliadnutia sa
k dôvodom odvolacieho uznesenia krajského súdu.
Aj v tomto ohľade sa ústavnému súdu potvrdzuje presvedčenie, že sťažovateľ
očakával poskytnutie súdnej ochrany na procesnej úrovni v kvalite vyžadovanej
pri rozhodovaní o veci samej, keď konajúci súd má širší časový priestor pre zdôvodnenie
svojich záverov. Krajský súd naozaj neanalyzoval jednotlivé dôkazy osobitne, no z jeho
konštatovania, podľa ktorého sťažovateľ „konkrétne nešpecifikoval, v čom vidí
nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy“, jednoznačne vyplýva, aký si vytvoril názor
na relevanciu skutkového stavu pre splnenie zákonnej podmienky nariadenia predbežného
opatrenia. Ide teda o odôvodnenie stručné a skôr všeobecné, ale spôsobilé dostatočne
identifikovať dôvod, pre ktorý nebolo možné sťažovateľovmu návrhu vyhovieť. Z pohľadu
už viackrát popísaného charakteru rozhodovania o predbežných opatreniach je podľa názoru
ústavného súdu takéto odôvodnenie dostačujúce, a preto ak ho najvyšší súd charakterizoval
ako súladné s požiadavkou preskúmateľnosti, nemožno dovolacím záverom a odôvodneniu
dovolacieho uznesenia z hľadiska ústavno-právneho nič vytknúť.
3. Napokon sťažovateľ namietal aj selektívny prístup k výberu dôkazov a k ich
hodnoteniu v konaní o jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Z fotokópií rozhodnutí všeobecných súdov všetkých stupňov ústavný súd nezistil,
na ktoré z „viacero listinných dôkazov predložených sťažovateľom počas prvostupňového
konania“ neprihliadli. Ani sťažovateľ to v sťažnosti nekonkretizuje. Pritom podľa § 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konanie pred ústavným súdom musí
obsahovať aj navrhované dôkazy. Sťažovateľ však v súvislosti s tvrdením o nedovolenej
selekcii pri dokazovaní žiaden dôkaz nepredložil, ba ani nenavrhol na vykonanie. Za týchto
okolností považuje ústavný súd za preukázané iba predloženie už uvedených listinných
dôkazov o používaní internetových domén odporcom a dôkazu o organizácii slávnostného
galavečera 29. augusta 2014. S týmito dôkazmi sa však konajúce súdy, ako to už bolo
konštatované, vysporiadali síce na všeobecnej úrovni, ale z pohľadu požiadaviek plynúcich
zo základného práva na súdu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie dostatočne.
Z uvedených dôvodov vyhodnotil ústavný súd námietku o nedovolenej selekcii
pri výbere a hodnotení dôkazov za nepreukázanú, a preto aj nedôvodnú.
4. V závere ústavný súd ešte raz podčiarkuje, že rozhodnutie o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov konania
o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní o predbežnom
opatrení. Pretože ide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania, je dôležité, aby bola
poskytnutá ochrana tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci
ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje.
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu
ani dovolacie uznesenie najvyššieho súdu nejavia známky zjavnej svojvôle, pretože ich
závery vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej sa o dostatočné a náležité odôvodnenie,
v dôsledku čoho ich možno považovať z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných
princípov za ústavne udržateľné. V posudzovanej veci sťažovateľa nejde o prípad,
v ktorom by všeobecné súdy formalistickým postupom umožnili presadenie zrejmej
nespravodlivosti.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol predbežne prerokúvanú sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to sčasti pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie, a vo zvyšku ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom
na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenie
napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016