Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 503/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Slovak Gold, spol. s r. o., Dostojevského rad 3,

Bratislava, zastúpenej spoločnosťou MALICH advokátska kancelária, s. r. o., Dunajská 25,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Pavol Malich, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -41 z 26. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 14. marca 2016 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Slovak Gold, spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2016

faxom doručená sťažnosť spoločnosti Slovak Gold, spol. s r. o., Dostojevského rad 3 (ďalej

len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -41

z 26. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) zo 14. marca 2016 v konaní sp. zn. . V písomnej forme bola

sťažnosť doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 23. júna 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa Okresný súd Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -29 z 13. októbra 2014

nariadil predbežné opatrenie, ktorým spoločnosti Slovenská letecká agentúra, s. r. o.,

Hronské predmestie 4, Banská Bystrica (ďalej len „odporca“), uložil povinnosť zdržať sa

akéhokoľvek používania označenia „Slovak Golden Wings“ pri výkone jeho podnikateľskej

činnosti, najmä v písomnej, verbálnej, obrazovej, grafickej, hmotnej a zvukovej forme

v masovokomunikačných prostriedkoch, prostredníctvom internetu, bilbordov a reklamných

tlačovín a na verejnosti prístupných zhromaždeniach alebo inými verejnosti prístupnými

prostriedkami. Súčasne odporcovi uložil povinnosť upustiť od užívania akýchkoľvek

internetových domén obsahujúcich označenie „Slovak Golden Wings“ a sťažovateľovi

uložil povinnosť podať v lehote 30 dní od doručenia uznesenia návrh na začatie konania

vo veci samej. Okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľ „osvedčil existenciu svojho

nároku, zásahu do jeho práv z ochranných známok i obchodného mena, i nebezpečenstva

bezprostredne mu hroziacej ujmy v prípade, že nebudú pred rozhodnutím vo veci samej

upravené pomery účastníkov navrhovaným predbežným opatrením“.

Na odvolanie odporcu krajský súd uznesením č. k. -41

z 26. novembra 2014 zmenil prvostupňové uznesenie okresného súdu tak, že návrh

na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Dospel k záveru, že «navrhovateľ v návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia vierohodne nezdôvodnil nebezpečenstvo

bezprostredne hroziacej ujmy. Tvrdenia navrhovateľa v uplatnenom návrhu... sa obmedzujú

výlučne na konštatovanie, že odporca aj napriek už vydanému predbežnému opatreniu,

v ktorom mu bolo zakázané používanie označenia „SLOVAK GOLD“, ako aj užívanie

akýchkoľvek internetových domén obsahujúcich označenie „SLOVAK GOLD“ nijakým

spôsobom konkrétne nešpecifikoval, v čom vidí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej

ujmy, čo je zákonná podmienka pre nariadenie predbežného opatrenia. Zároveň z návrhu...

nie je zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej. Taktiež odvolací

súd poukazuje na to, že prvostupňový súd sa v napadnutom uznesení vôbec nevysporiadal

s otázkou, v čom vidí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, hoci návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovel.». Krajský súd tiež podotkol,

že „navrhovateľ k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nepriložil žiadne listinné

dôkazy osvedčujúce skutočnosť, že je vlastníkom ochranných známok, na ktoré sa v návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia odvoláva, teda k návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia neosvedčil relevantnými listinnými dôkazmi skutočnosti, ktoré v návrhu tvrdil.“.

Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, v ktorom tvrdil

odňatie možnosti konať pred súdom, ako aj vady podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Dôvodil, že preukázal nebezpečenstvo bezprostredne

hroziacej ujmy, a to «aktuálnymi listinnými dôkazmi-výpismi z internetových stránok,

na ktorých sa nachádzalo označenie „Slovak Gold Wings“, používané odporcom. Zároveň

navrhovateľ oznámil súdu, že anketa, vyhlásená odporcom s udeľovaním Národnej ceny

letectva Slovenskej republiky, ako aj slávnostný galavečer usporiadaný za týmto účelom

zo strany odporcu 29. augusta 2014, priamo zasiahli do konania galavečera usporiadaného

navrhovateľom a nadáciou Slovak Gold 09. novembra 2014, pričom došlo k parazitovaniu

na povesti navrhovateľa a Nadácie Slovak Gold. Odporca napriek doručenému uzneseniu

o nariadení predbežného opatrenia a napriek výzve navrhovateľa nezrušil galavečer

a ani neodstránil používanie označenia „Slovak Gold Wings“.». V dovolaní ďalej

sťažovateľ tvrdil, že sa odvolací súd „k jednotlivým skutkovým okolnostiam prípadu

vyjadril iba formálne a bez ďalšieho uviedol, že nie je zrejmá povaha návrhu vo veci

samej... sa vôbec nezaoberal viacerými písomnými vyjadreniami odporcu a súvisiacimi

listinnými dôkazmi predloženým súdu prvého stupňa. V rozhodnutí mal podrobne zdôvodniť

svoje rozhodnutie a mal sa vyjadriť k odmietnutiu vykonania dôkazov označovaných

odporcom.“. Podľa sťažovateľa sa odvolací súd dopustil selekcie pri výbere dôkazov, ako aj

pri ich hodnotení, „čím bola porušená zásada rovnosti zbraní“.

Najvyšší súd uznesením zo 14. marca 2016 v konaní sp. zn.

dovolanie sťažovateľa odmietol. Najprv zdôraznil ex lege vyplývajúcu (§ 239 ods. 3

) neprípustnosť dovolania proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu len z dôvodu jeho zmeňujúceho výroku a následne sa zameral na skúmanie

danosti vady podľa . Pritom „nezistil,

že by postupom odvolacieho súdu bola navrhovateľovi znemožnená realizácia procesných

práv, ktoré mu priznáva. Odvolací súd rozhodol v súlade

s a napadnuté uznesenie odôvodnil v súlade s ustanovením

, v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti. Súd nie je povinný sa

v odôvodnení rozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami tvrdenými účastníkmi

konania... Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní odporcu vychádzal z obsahu spisu

a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, reagoval na všetky podstatné argumenty

navrhovateľa a odporcu v konaní o nariadenie predbežného opatrenia.“.

K sťažovateľom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci najvyšší súd

konštatoval, že takáto vada „je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno

uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci však

prípustnosť dovolania nezakladá“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vysvetľuje dôvod podania návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia. Okresný súd už skorším predbežným opatrením

(uznesenie č. k. -51 z 12. augusta 2014) uložil odporcovi povinnosť zdržať

sa používania označenia „SLOVAK GOLD“, ale ani na základe tohto uznesenia «nedošlo

k zosúladeniu podnikateľskej činnosti a súvisiacich aktivít odporcu s podmienkami súdom

nariadeného predbežného opatrenia, pričom... odporca naďalej používa iba kozmeticky

upravené označenie „Slovak Golden Wings“. Aj novopoužívané označenie „Slovak Golden

Wings“ však obsahuje označenie „SLOVAK GOLD“, a preto aj v takomto prípade

dochádza k zásahu do práv sťažovateľa chránených právom duševného vlastníctva

a právom hospodárskej súťaže. Ako vyplývalo aj z priložených výpisov z internetovej

domény odporcu, tento sústavne menil obsah danej domény, pričom striedavo používal

označenia „Slovak Gold Wings“ i „Slovak Golden Wings“... O uvedených skutočnostiach

pritom sťažovateľ predložil Prvostupňovému súdu i Súdu jednoznačné listinné dôkazy,

s ktorými sa mohol oboznámiť aj Najvyšší súd v konaní o Dovolaní.».

Následne sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu, podľa ktorého neosvedčil

nebezpečenstvo hroziacej ujmy. Tvrdí, že «jej bezprostrednosť preukázal aktuálnymi

listinnými dôkazmi – výpismi z internetových stránok, na ktorých sa nachádzalo označenie

„Slovak Golden Wings“ používané odporcom. Zároveň oznámil sťažovateľ jasne

Prvostupňovému súdu i Súdu v Návrhu, že anketa vyhlásená odporcom v súvislosti

s udeľovaním Národnej ceny letectva Slovenskej republiky, ako aj slávnostný galavečer

usporiadaný za týmto účelom zo strany odporcu dňa 29.08.2014, priamo zasahujú

do konania galavečera usporiadaného sťažovateľom a Nadáciou Slovak Gold dňa

09.11.2014, pričom dochádza k zrejmému parazitovaniu na povesti navrhovateľa i Nadácie

Slovak Gold. Odporca pritom ani na základe prevzatého Uznesenia o predbežnom opatrení,

ani na základe nadväzujúcej písomnej výzvy sťažovateľa nepodnikol kroky, ktoré by viedli

k zrušeniu slávnostného galavečera dňa 29.08.2014, resp. k odstráneniu používania

označenia „Slovak Golden Wings“ na tomto podujatí... Najvyšší súd opätovne nevenoval

uvedeným tvrdeniam sťažovateľa pozornosť, a to ani z hľadiska aplikácie ust. § 237 písm. f)

.».

Sťažovateľ akcentuje predovšetkým už spomenutý listinný dôkaz, keďže podľa jeho

názoru „je dôležitý najmä z hľadiska preukázania zámerov a charakteru činnosti odporcu

pri porušovaní práv sťažovateľa z ochrannej známky... V prípade, ak mal Súd pochybnosti

o účelnosti či smere sťažovateľom žiadaného dokazovania a rozhodnutia, mal v uvedenej

časti konania nariadiť doplnenie dokazovania, resp. prejednať danú otázku na pojednávaní

a rozhodnúť, či bude na predložený listinný dôkaz prihliadať. Súd sa však riadnemu

dokazovaniu, či len osvedčeniu tvrdení sťažovateľa nevenoval vôbec, a rovnako v tejto

súvislosti nenariadil doplnenie dokazovania... tieto námietky sa týkali podstaty sporu

o nariadenie predbežného opatrenia a mali byť vyhodnotené v rámci konečného

rozhodnutia vo veci samej. V prípade, ak tak Súd neurobil, mal svoj postup riadne

a jednoznačne v odôvodnení vydaného rozsudku zdôvodniť, k čomu nedošlo. Sťažovateľ vidí

porušenie svojich práv na súdnu ochranu v tom, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí

riadne nevysporiadal s dôvodmi, pre ktoré odmietol odôvodnenie a celkové rozhodnutie

Prvostupňového súdu..., a tým odňal sťažovateľovi právo na dostatočné a zrozumiteľné

odôvodnenie rozhodnutia súdu v zmysle SR. Sťažovateľovi bolo súčasne

odňaté právo na riadne odôvodnenie Uznesenia zo strany Najvyššieho súdu, ktorý obdobne

svoje rozhodnutie nedoplnil náležitým odôvodnením.“.

Vo vzťahu k dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ kritizuje,

že «namietal v Dovolaní najmä tú skutočnosť, že Súd sa nikdy nevyjadril k tomu,

či sťažovateľom predložené dôkazy – internetové stránky odporcu... vykonal alebo

nevykonal, resp. aké dôvody ho viedli k vykonaniu či nevykonaniu navrhovaného listinného

dôkazu. V rámci odôvodnenia Rozhodnutia sa totiž opakovane uvádzali iba listinné dôkazy,

na ktorých sa nachádzalo označenie „Slovak Gold Wings“, a nie tie listinné dôkazy,

na ktorých sa nachádzalo označenie „Slovak Golden Wings“ zo strany odporcu... Týmto

došlo vo vzťahu k priebehu súdneho konania k nedostatočnému odôvodneniu Rozhodnutia.

Žiaden z vyššie uvedených argumentov Najvyššieho súdu v odôvodnení Uznesenia sa

nevenoval tomuto tvrdeniu sťažovateľa, ktoré v rámci Dovolania obsiahlo a podrobne

zdôvodnil... ».

Ďalej sťažovateľ namieta, že krajský súd sa „k jednotlivým skutkovým okolnostiam

prípadu vyjadril iba formálne... Súd sa tiež vôbec nezaoberal viacerými predloženými

písomnými vyjadreniami odporcu, resp. jeho právneho zástupcu a súvisiacimi listinnými

dôkazmi predloženými Prvostupňovému súdu v rámci Návrhu.“. Podľa sťažovateľa mal

„Súd... v Rozhodnutí podrobne zdôvodniť svoje rozhodnutie o zamietnutí Návrhu a mal sa

vyjadriť aj k odmietnutiu vykonania dôkazov označovaných odporcom... Naopak, Súd len

zopakoval viaceré tvrdenia odporcu v Odvolaní bez hlbšieho posúdenia navrhovateľom

namietaných skutočností a súdnych rozhodnutí...“.

Sťažovateľ kritizuje aj ním tvrdený selektívny prístup krajského súdu k vykonávaniu

a hodnoteniu dôkazov, pretože „rozhodol iba s poukazom na niektoré listinné dôkazy,

pričom sa vôbec nevenoval tým ostatným, ktoré boli predkladané najmä zo strany

navrhovateľa... V odôvodnení Rozhodnutia teda príslušný súd nikdy nevysvetlil,

prečo považoval za potrebné oboznámiť sa a posúdiť iba určité predložené dôkazy,

a nie aj tie ostatné, ktoré boli predložené navrhovateľom v rámci prvostupňového

konania.“. Takto podľa sťažovateľa došlo aj k porušeniu požiadavky rovnosti zbraní.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd meritórne nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces obchodnej spoločnosti

Slovak Gold, spol. s r. o., so sídlom Dostojevského rad 3, 811 09 Bratislava,

, garantované ,

Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s , uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.03.2016, sp. zn. ,

ako aj uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.11.2014, sp. zn.

-41, porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.03.2016, sp. zn.

, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.11.2014,

sp. zn. -41, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici

na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť obchodnej spoločnosti Slovak

Gold, spol. s r. o. ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 363,80 EUR do 15 dní

od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Ústavný súd môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis ).

Ústavný súd po preštudovaní odôvodnenia predloženej sťažnosti dospel k záveru,

že sťažovateľ systematicky, a tým ani z pohľadu jednotlivých sťažnostných námietok,

nerozlišuje medzi odvolacím uznesením krajského súdu a dovolacím uznesením najvyššieho

súdu. V podstate obom súdom, resp. ich rozhodnutiam vytýka takmer rovnaké nedostatky.

Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu fotokópiu jeho dovolania, a tak dôvody prípustnosti

dovolania i dovolacie dôvody mohol ústavný súd identifikovať len zo stručnej rekapitulácie

podstatného obsahu dovolania zahrnutej najvyšším súdom do naratívnej časti odôvodnenia

jeho uznesenia. Z nej napríklad vyplýva, že kritizované nedostatočné odôvodnenie

uznesenia krajského súdu sťažovateľ v odvolaní podradil tak pod dôvod prípustnosti podľa

, ako aj pod spôsobilý dovolací dôvod

podľa . Obdobne, namietaný

selektívny výber a hodnotenie dôkazov sťažovateľ na jednej strane vnímal ako odňatie

možnosti konať pred súdom, no súčasne aj ako inú vadu konania, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie o veci.

Naznačená procesná zmätočnosť a nejednoznačnosť podaného dovolania v spojení

so sťažnostnými dôvodmi len ťažko umožňuje ústavnému súdu ujednotiť rozsah jeho

právomoci pri posudzovaní jednotlivých sťažnostných námietok, keďže sťažovateľ napáda

tak odvolacie uznesenie krajského súdu, ako aj dovolacie uznesenie najvyššieho súdu.

Z tohto dôvodu ústavný súd v záujme dôsledného poskytnutia sťažovateľom požadovanej

ústavno-súdnej ochrany pristúpil k štruktúrovaniu odôvodnenia tohto svojho uznesenia

podľa jednotlivých námietok, nie podľa namietaných rozhodnutí všeobecných súdov.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). Tento záver

(už mnohokrát opakovaný ústavným súdom) možno považovať za aplikovateľný

aj na konanie o nariadení predbežného opatrenia. Hoci totiž spočiatku Európsky súd

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vylučoval aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru

na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami

o občianskych právach alebo záväzkoch (rozhodnutie o neprípustnosti z 13. januára 2000

vo veci APIS, a. s., c. Slovensko, sťažnosť č. 39754/98), jeho neskoršia judikatúra

(rozsudok veľkého senátu z 15. októbra 2009 vo veci Micallef c. Malta, sťažnosť

č. 17056/06, rozsudok z 13. 1. 2011 vo veci Kübler c. Nemecko, sťažnosť č. 32715/06, § 48,

rozsudok z 12. 1. 2012 vo veci Pekárny a cukrárny Klatovy, a. s., c. Česká republika,

sťažnosť č. 12266/07, § 64 – § 71) dokazuje postupný príklon k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1

dohovoru aj na konania o predbežných opatreniach. Na to nadväzuje aj judikatúra ústavného

súdu (napr. ).

Posúdenie podmienok na vydanie (zrušenie) predbežného opatrenia je predovšetkým

vecou všeobecných súdov ( ). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny

orgán ochrany ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného

zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy

všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov

konania nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje

problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu

na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných

opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému

excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu

(). V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť

rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu,

resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný

podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí

byť najmä náležite odôvodnené.

1. Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti prednáša proti odvolaciemu uzneseniu

krajského súdu námietku týkajúcu sa procesu zisťovania skutkového stavu veci, orientuje sa

teda hlavne na sféru dokazovania. Zdôrazňuje, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal

s ním predkladanými dôkazmi listinného charakteru (zrejme printscreen internetových

domén odporcu) a nepovažoval za dostatočný ani fakt, že odporca v auguste 2014

organizoval slávnostný galavečer, v súvislosti s ktorým bolo označenie „Slovak Golden

Wings“ použité.

Uvedenú kritiku sťažovateľ v podanom dovolaní charakterizoval ako odňatie

možnosti konať pred súdom, pričom najvyšší súd sa touto namietanou vadou meritórne

zaoberal, a keď nezistil jej danosť, dovolanie odmietol. Ústavný súd preto na základe

ústavného princípu subsidiarity jeho právomoci ( ) nemá dostatok

právomoc vecne posudzovať túto námietku v relácii k odvolaciemu uzneseniu krajského

súdu. Zaoberať sa ňou však môže vo väzbe na dovolacie uznesenie najvyššieho súdu. Ten

totiž najprv zdôraznil, že „navrhovateľ v dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vade

uvedenej v ustanovení “, a napokon vyhodnotil, že „nezistil, že by

postupom odvolacieho súdu bola navrhovateľovi znemožnená realizácia procesných práv,

ktoré mu priznáva“.

Podľa názoru ústavného súdu je záver najvyššieho súdu k analyzovanej námietke

ústavne dostatočný a korektný.

Krajský súd v odôvodnení svojho zmeňujúceho uznesenia zdôraznil absenciu

nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Skutkovú stránku doslova ustálil tak,

že sťažovateľ „konkrétne nešpecifikoval, v čom vidí nebezpečenstvo bezprostredne

hroziacej ujmy, čo je zákonná podmienka pre nariadenie predbežného opatrenia“.

Ústavný súd upozorňuje, že sťažovateľom predložené listinné dôkazy krajský súd

(rovnako ako pred ním okresný súd) pri rozhodovaní nepochybne neignoroval (zreteľne to

vyplýva z rekapitulácie kvantitatívnej stránky dokazovania obsiahnutej na strane 5

odôvodnenia uznesenia krajského súdu). Boli pojaté do ustaľovania skutkovej stránky

rozhodovania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ale už na prvom stupni.

Požiadavka sťažovateľa prednesená v sťažnosti a plynúca z kritiky, že odvolací súd

„nedoplnil dokazovanie Prvostupňového súdu v žiadnom smere“, je irelevantná. Krajský

súd evidentne vyhodnotil právnu relevanciu týchto listinných dôkazov v relácii k zákonnej

podmienke pre nariadenie predbežného opatrenia, ale opačne v porovnaní s okresným

súdom. Na to však nebol povinný dokazovanie dopĺňať, a to osobitne z dôvodu,

že išlo o konanie o nariadení predbežného opatrenia, ktoré kladie do popredia rýchlosť

rozhodovania podstatne viac, ako je to pri rozhodovaní vo veci samej (§ 75 ods. 4 a § 217

ods. 1 ).

Okrem toho, náznaky plynúce z odôvodnenia sťažnosti a zakladajúce sa na názore

sťažovateľa o potrebe nariadenia pojednávania (sťažovateľ napríklad dôvodí,

že „z príslušnej rozhodovacej praxe súdov týkajúce sa ust. vyplýva,

že toto ustanovenie nemožno zneužívať na úkor jedného účastníka konania“) hodnotí

ústavný súd taktiež ako nedôvodné. Nie je povinnosťou odvolacieho súdu pri rozhodovaní

o odvolaní proti prvostupňovému uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia nariaďovať

pojednávanie, a to ani vtedy, ak má odvolací súd na právne posúdenie ustáleného

skutkového stavu opačný názor ako súd prvostupňový (§ 75 ods. 6 a § 214 ods. 2

). Znovu je vhodné na tomto mieste pripomenúť požiadavku

rýchlosti pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia.

Ústavno-právne posúdenie analyzovanej námietky sťažovateľa vedie k potrebe

poukázať v tomto bode odôvodnenia na jeden z aspektov judikatúry ústavného súdu i ESĽP.

Ústavný súd je mimoriadne zdržanlivý voči prieskumu uznesení (rozhodnutí),

ktorými sa rozhoduje len o predbežných (dočasných) opatreniach (,

, , a ). Okrem iného

prízvukuje dočasnosť, resp. predbežnosť posúdenia veci pri predbežnom opatrení s tým, že

takéto posúdenie nevylučuje riadne poskytnutie ochrany príslušnému základnému právu

vo veci samej (). Rovnako však ústavný súd akceptuje určité zníženie nárokov

na dostatočnosť zistenia skutkového stavu a obsiahlosť právnej argumentácie

pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, čo je odôvodnené potrebou

rýchleho rozhodnutia o nich na účely účinnej dočasnej úpravy pomerov a v zásade pripúšťa

obsahový prieskum rozhodnutí o predbežných opatreniach len z hľadiska ich zjavnej

protiústavnosti a arbitrárnosti (). Tomu zodpovedá aj vyvíjajúca sa

rozhodovacia prax ESĽP (napr. rozsudok z 18. 5. 2010 vo veci Udorovic c. Taliansko,

sťažnosť č. 38532/02, § 49), podľa ktorej systematické konanie verejného ústneho

pojednávania v konaniach o návrhu na vydanie predbežného opatrenia by mohlo byť

na prekážku žiaducej rýchlosti rozhodnutia o takomto návrhu. Aj v už spomínanej veci

Micallef c. Malta ESĽP zdôraznil, že vo výnimočných prípadoch, keď napr. účinnosť

navrhovaného opatrenia závisí od rýchlosti rozhodovacieho procesu, nemusí byť možné

okamžite naplniť všetky požiadavky článku 6 (dohovoru). V týchto špecifických prípadoch

preto, zatiaľ čo nezávislosť a nestrannosť dotyčného súdu alebo sudcu sú nevyhnutnými

a neopomenuteľnými zárukami v týchto konaniach, ostatné procesné záruky môžu byť

aplikované len v miere zlučiteľnej s povahou a účelom predbežného opatrenia, o ktoré ide

(§ 86).

Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu o nenaplnení

dovolacieho dôvodu podľa

za akceptovateľný.

2. Nedôvodná je aj sťažnostná námietka, ktorá sa zamerala na kritiku odôvodnenia

uznesenia krajského súdu. Sťažovateľ atakuje, že krajský súd sa „k jednotlivým skutkovým

okolnostiam prípadu vyjadril iba formálne“, a že „mal v Rozhodnutí podrobne zdôvodniť

svoje rozhodnutie o zamietnutí Návrhu“.

Hoci nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je v judikatúre

najvyššieho súdu kvalifikovaná jednoznačne z pohľadu toho, či ide o odňatie možnosti

konať pred súdom alebo o vadu podľa ,

v okolnostiach posudzovanej veci z odôvodnenia dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu

zreteľne vyplýva, že tento sťažovateľom vytýkaný nedostatok najvyšší súd vecne

vyhodnotil a zaoberal sa ním. Ústavný súd preto nemá právomoc rozhodovať o tom,

či uznesenie krajského súdu bolo dostatočne odôvodnené. Má však právomoc posúdiť,

či vyhodnotenie kvality odvolacieho odôvodnenia najvyšším súdom ako súdom dovolacím

je ústavne udržateľné. K takémuto záveru, pravdaže, nemožno dospieť bez ohliadnutia sa

k dôvodom odvolacieho uznesenia krajského súdu.

Aj v tomto ohľade sa ústavnému súdu potvrdzuje presvedčenie, že sťažovateľ

očakával poskytnutie súdnej ochrany na procesnej úrovni v kvalite vyžadovanej

pri rozhodovaní o veci samej, keď konajúci súd má širší časový priestor pre zdôvodnenie

svojich záverov. Krajský súd naozaj neanalyzoval jednotlivé dôkazy osobitne, no z jeho

konštatovania, podľa ktorého sťažovateľ „konkrétne nešpecifikoval, v čom vidí

nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy“, jednoznačne vyplýva, aký si vytvoril názor

na relevanciu skutkového stavu pre splnenie zákonnej podmienky nariadenia predbežného

opatrenia. Ide teda o odôvodnenie stručné a skôr všeobecné, ale spôsobilé dostatočne

identifikovať dôvod, pre ktorý nebolo možné sťažovateľovmu návrhu vyhovieť. Z pohľadu

už viackrát popísaného charakteru rozhodovania o predbežných opatreniach je podľa názoru

ústavného súdu takéto odôvodnenie dostačujúce, a preto ak ho najvyšší súd charakterizoval

ako súladné s požiadavkou preskúmateľnosti, nemožno dovolacím záverom a odôvodneniu

dovolacieho uznesenia z hľadiska ústavno-právneho nič vytknúť.

3. Napokon sťažovateľ namietal aj selektívny prístup k výberu dôkazov a k ich

hodnoteniu v konaní o jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Z fotokópií rozhodnutí všeobecných súdov všetkých stupňov ústavný súd nezistil,

na ktoré z „viacero listinných dôkazov predložených sťažovateľom počas prvostupňového

konania“ neprihliadli. Ani sťažovateľ to v sťažnosti nekonkretizuje. Pritom podľa § 20

ods. 1 návrh na začatie konanie pred ústavným súdom musí

obsahovať aj navrhované dôkazy. Sťažovateľ však v súvislosti s tvrdením o nedovolenej

selekcii pri dokazovaní žiaden dôkaz nepredložil, ba ani nenavrhol na vykonanie. Za týchto

okolností považuje ústavný súd za preukázané iba predloženie už uvedených listinných

dôkazov o používaní internetových domén odporcom a dôkazu o organizácii slávnostného

galavečera 29. augusta 2014. S týmito dôkazmi sa však konajúce súdy, ako to už bolo

konštatované, vysporiadali síce na všeobecnej úrovni, ale z pohľadu požiadaviek plynúcich

zo základného práva na súdu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie dostatočne.

Z uvedených dôvodov vyhodnotil ústavný súd námietku o nedovolenej selekcii

pri výbere a hodnotení dôkazov za nepreukázanú, a preto aj nedôvodnú.

4. V závere ústavný súd ešte raz podčiarkuje, že rozhodnutie o návrhu na vydanie

predbežného opatrenia nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov konania

o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní o predbežnom

opatrení. Pretože ide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania, je dôležité, aby bola

poskytnutá ochrana tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci

ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu

ani dovolacie uznesenie najvyššieho súdu nejavia známky zjavnej svojvôle, pretože ich

závery vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej sa o dostatočné a náležité odôvodnenie,

v dôsledku čoho ich možno považovať z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných

princípov za ústavne udržateľné. V posudzovanej veci sťažovateľa nejde o prípad,

v ktorom by všeobecné súdy formalistickým postupom umožnili presadenie zrejmej

nespravodlivosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol predbežne prerokúvanú sťažnosť

sťažovateľa podľa , a to sčasti pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie, a vo zvyšku ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom

na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenie

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016