Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 459/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. E. Š., Česká republika, a P. T. K., Česká

republika, zastúpených Advokátskou kanceláriou H., s. r. o., za ktorú koná advokát JUDr.

M. H., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 a práva na majetok podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -46 z 20. apríla 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť PharmDr. E. Š. a P. T. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010

doručená sťažnosť PharmDr. E. Š., Česká republika, a P. T. K., Česká republika (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa

(ďalej len „“) a práva na majetok podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -46 z 20. apríla 2010 a ústavný súd žiadajú , aby nálezom

„vyslovil, že naše základné právo na rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva a právo na

ochranu majetku podľa Čl. 20 ods.1 a Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. -46 z 20.4.2010 porušené boli, uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. -46 z 20.4.2010 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej

Bystrici na ďalšie konanie a priznal nám náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR“.

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovatelia, ktorí sú

spoluvlastníkmi rekreačnej chaty v B. súp. č. 5 na parc. č. 31, k. ú. B. a pozemku parc.

č. 28/1, parc. č. 28/2, parc. č. 29, parc. č. 30, parc. č. 31 a parc. č. 33/3 zapísaných na LV

č. 1124, k. ú. B. B., ktoré v rokoch 2000 a 2001 rekonštruovali s investíciou takmer

1 000 000 Sk, podali Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) návrh na

vydanie predbežného opatrenia smerujúci proti spoločnostiam W., s. r. o., B., a M., a. s., B.

(ďalej len „odporcovia“), ktorým sa domáhali uloženia povinnosti odporcom „zdržať sa

užívania nehnuteľností“ bližšie špecifikovaných v návrhu zapísaných na LV č. 1214 a LV

č. 1263, k. ú. B. B. „na účely prevádzky drevovýroby a to až do doby získania

právoplatného rozhodnutia orgánov ochrany verejného zdravia, ktorým dôjde k udeleniu

súhlasu s uvedením priestorov v B. B. č. 4 do prevádzky a schváleniu prevádzkového

poriadku, alebo do doby rozhodnutia vo veci samej“. Zároveň žiadali okresný súd, aby

uložil odporcom podať žalobu vo veci samej („žalovaní sú povinní v lehote 30 dní podať

žalobu vo veci samej“). Tvrdili, že z nehnuteľností vo vlastníctve odporcov (ktoré

odporcovia užívajú spoločne ako drevovýroba) vychádza hluk, ktorý prekračuje prípustné

hladiny hluku vznikajúci z prevádzky technického zariadenia – píly. Tento hluk preniká na

nehnuteľnosť sťažovateľov. Podľa tvrdenia sťažovateľov od 1. júla 2009 je

prevádzkovateľom drevovýroby spoločnosť W., s. r. o. Okresnému súdu predložili protokol

z merania hluku vo vonkajšom prostredí ev. č. 09-09 a 09-10 vyhotovený na základe meraní

30. – 31. júla 2009 a 19. augusta 2009 MVDr. J. V., PhD., z ktorého vyplýva, že pre

referenčné intrevaly deň, večer a noc presahujú namerané hodnoty najvyššiu prípustnú

hladinu hluku vo vonkajšom prostredí. Sťažovatelia v návrhu na vydanie predbežného

opatrenia poukázali na to, že tento stav trvá už dlhodobo (viac ako sedem rokov), a preto už

v minulosti podali okresnému súdu obdobné návrhy na nariadenie predbežných opatrení,

avšak bezúspešne (konania boli vedené pred okresným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. ). Podanie ďalšieho návrhu na vydanie predbežného opatrenia

odôvodnili tým, že sa nachádzajú v situácii, keď nemajú k dispozícii žiadny iný účinný

prostriedok nápravy. Prenikajúcim hlukom trpia už viac ako sedem rokov. Táto skutočnosť

im bráni v pokojnom užívaní ich majetku. Návrhom vo veci samej sa chcú domáhať

ochrany svojho vlastníckeho práva v zmysle ustanovenia § 123 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Odporcovia ako vlastníci užívajú podľa tvrdenia sťažovateľov nehnuteľnosti,

z ktorých pochádza hluk v rozpore so zákonom. Stavby boli skolaudované rozhodnutím

Krajského stavebného úradu v B. B. č. KSU BB – 2008-311/487-1:OŠSS Ja z 29. mája

2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. júna 2008. Toto rozhodnutie bolo napadnuté

sťažovateľmi žalobou o preskúmanie jeho zákonnosti na správnom súde, avšak o žalobe

sťažovateľov nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté. Hoci sa podľa § 13 ods. 4 v spojení

s o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pred

začatím prevádzkovania drevovýroby vyžaduje rozhodnutie orgánov ochrany zdravia,

ktorým sa odsúhlasí prevádzkový poriadok a udelí sa súhlas s uvedením priestorov do

prevádzky, odporcovia takýto súhlas nemajú. Spoločnosť W., s. r. o., síce požiadala

Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Ž. 12. mája 2010 o vydanie takéhoto

rozhodnutia, avšak konanie vedené pod č. B/2010/00800-3 bolo rozhodnutím zo 14. júna

2010 prerušené do doplnenia podania, najneskôr však do 14. júla 2010 s tým, že inak

konanie zastaví. Odporcovia svojím konaním znemožňujú podľa tvrdení sťažovateľov obom

sťažovateľom výkon ich vlastníckych práv k nehnuteľnosti v ich vlastníctve.

Okresný súd návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia uznesením č. k.

-16 z 22. februára 2010 zamietol a odporcom náhradu trov konania nepriznal.

Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia, okresný súd považoval za preukázané, že

sťažovatelia sú vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. 1124, k. ú. B. B., avšak

odporca W., s. r. o., už ani v čase podania návrhu na vydanie predbežného opatrenia

vlastníkom nehnuteľností (sušiarne, trafostanice a parc. č. 26/7) nebol a ich vlastníkom

v čase rozhodovania okresného súdu bola spoločnosť L., s. r. o. S poukazom na toto zistenie

dospel okresný súd k záveru, že odporca W., s. r. o., nie je v konaní pasívne legitimovaný,

a preto návrh na vydanie predbežného opatrenia voči nemu musel byť zamietnutý (nemožno

mu uložiť zákaz nakladania s nehnuteľnosťami, ktorých nie je vlastníkom). Odporca M.,

a. s., je vlastníkom nehnuteľností, tak ako ich označili sťažovatelia v návrhu na vydanie

predbežného opatrenia, aj v čase rozhodovania okresného súdu. Nehnuteľnosti

vo vlastníctve tohto odporcu sa nachádzajú v susedstve nehnuteľností sťažovateľov.

Z protokolov o meraní hluku považoval okresný súd za preukázané, že k prekročeniu

povolených hodnôt v čase merania došlo. Zo správy od Obecného úradu B. B. okresný súd

zistil, že sťažovatelia sa v obci nachádzali naposledy v januári 2010 a ani v čase

rozhodovania súdu sa v obci nenachádzajú; v obci na trvalý pobyt prihlásení nie sú, keďže

ide o cudzincov, sú evidovaní v evidencii cudzineckej polície. Okresný súd poukázal na to,

že ak má byť návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyhovené, vyžaduje sa predpoklad,

aby sa danosť práva aspoň osvedčila, aby neboli vážne pochybnosti o potrebe predbežnej

úpravy, t. j. aby sa osvedčilo aj nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Okresný súd

dospel k záveru, že sťažovatelia osvedčili danosť práva, avšak nepreukázali nebezpečenstvo

bezprostredne hroziacej ujmy pre sťažovateľov. K tomuto záveru dospel s poukazom na to,

že sťažovatelia sa zdržujú v obci B. B. iba sporadicky, v čase rozhodovania súdu aktuálne

neznášajú nadmerný hluk, pretože sa v obci nezdržujú, navyše samotná existencia

nadmerného hluku bola preukázaná iba v čase meraní (v roku 2009). V konaní

o predbežnom opatrení nemožno vykonávať dokazovanie na otázku trvania a intenzity

hluku – takto možno postupovať v konaní o veci samej. Navyše, v danom prípade

nariadením predbežného opatrenia v rozsahu, v akom to navrhujú sťažovatelia, by došlo

k neprimeranosti medzi právom, ktoré má byť obmedzené, a právom, ktoré má byť

chránené; ide o nepomer medzi právom navrhovateľov, ktorému má byť poskytnutá ochrana

a právom odporcu, keďže sťažovatelia sa domáhajú úplného pozastavenia výrobnej činnosti.

V danom prípade je namieste, aby si sťažovatelia uplatnili nárok na ochranu svojich práv

žalobou vo veci samej (čo však dosiaľ neurobili), pretože iba takto sa môžu domôcť

ochrany vlastníckeho práva s konečnou platnosťou.

Potom, ako proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali odvolanie sťažovatelia,

zaoberal sa vecou krajský súd. Uznesením č. k. -46 z 20. apríla 2010

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Jeho rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 14. mája 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu svoje tvrdenie o porušení ich

základného práva na vlastníctvo a práva na majetok uznesením krajského súdu č. k.

-46 z 20. apríla 2010 odôvodnili takto:

«Podľa v platnom znení v spojení s

ods.4 písm. a) cit. zákona je právnická osoba povinná predkladať opatrenia a návrhy na

uvedenie priestorov do prevádzky vrátane návrhov na zmenu v ich prevádzkovaní a ak si to

vyžaduje objektivizácia faktorov životného prostredia na posúdenie príslušnému orgánu

verejného zdravotníctva a do času kladného posúdenia zdržať sa vykonávania

posudzovaných opatrení alebo činností.

Z uvedeného dovodzujeme, že právo užívať majetok ako drevovýrobu vlastníkom ani

prevádzkovateľovi dosiaľ neprislúcha a vznikne až kladným rozhodnutím RUVZ v Z., bez

ohľadu na právoplatné kolaudačné rozhodnutie. Toto sme i náležite tvrdili v predbežnom

konaní.

Krajský súd, avšak i súd prvostupňový vo svojich rozhodnutiach ale na túto

skutočnosť neprihliadajú a túto cielene prehliadajú. Domnievame sa, že tým všeobecné súdy

napádanými rozhodnutiami porušujú Čl. 20 ods. 1 SR keď poskytujú vlastníkom

a prevádzkovateľom zjavne porušujúcim zákon súdnu ochranu na náš úkor.

Uvedomujeme si, že otázku ochrany vlastníckeho práva ako práva ústavného zveruje

právny poriadok Slovenskej republiky do rúk predovšetkým všeobecných súdov.

Odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici však podľa nášho

názoru priam dáva vlastníkom a prevádzkovateľom drevovýroby silný nástroj ochrany ich

nezákonného správania, keď výslovne uvádza, že „rozhodovanie orgánov štátnej správy

nemôže obmedziť výkon vlastníckeho práva“. Záver prezentovaný v uznesení Krajského

súdu podľa nášho názoru výslovne odporuje vyššie cit. ustanoveniam zákona a SR.

Ktorý úrad bude mať teraz dosť argumentov brániť vlastníkovi a prevádzkovateľovi

drevovýroby v porušovaní zákona, keď vecne príslušný odvolací súd tento stav odobril, a to

dokonca za situácie zisteného a preukázaného pokračovania prípustných hladín hluku?

Pzn.1: Dovoľujeme si poznamenať, že v konaní o nariadenie predbežného opatrenia

(avšak i v správnych konaniach iniciovaných pred RUVZ v Z. súvisiacich s daným

nezákonným stavom) sme sa nedomáhali znemožnenia výkonu užívacieho práva pre našich

susedov. Domáhali sme sa len zákazu užívania presne stanoveným spôsobom – na účely

prevádzky drevovýroby. Akékoľvek iné užívanie majetku našich susedov by nám za danej

situácie neprekážalo.

Pzn.2: Rovnako sme nútení informovať Vážený súd, že samotný vlastník, resp. jeho

prevádzkovateľ ignoruje potrebu získania rozhodnutia RUVZ v Z., ktoré by ho oprávňovalo

prevádzkovať drevovýrobu. Dňa 29.10.2009 bolo právoplatne zastavené takéto konanie

pred UVZ SR, nakoľko nový prevádzkovateľ drevovýroby, spoločnosť W. s.r.o. B.,, ktorá je

prevádzkovateľkou už od 1.7.2009 nepožiadala o zámenu účastníkov konania. Nové konanie

začalo až na základe vykonania štátneho dozoru dňa 12.5.2010, avšak i toto bude

pravdepodobne pre nečinnosť menovanej spoločnosti zastavené.

Taktiež si uvedomujeme, že tu napádané rozhodnutie všeobecného súdu je

rozhodnutím vydaným v predbežnom konaní. Spôsob rozhodnutia avšak najmä jeho

odôvodnenie nás ale privádza k záveru, že i žaloba vo veci samej by bola posúdená úplne

rovnako.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa môže domôcť využitím jemu dostupných

a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia

porušenia svojho základného práva na vlastníctvo podľa a práva na

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to uznesením krajského súdu č. k.

-46 z 20. apríla 2010.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Krajský súd uznesenie č. k. -46 z 20. apríla 2010 odôvodnil takto:

„Krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal podľa ust. a bez

nariadenia pojednávania podľa ust. uznesenie okresného súdu podľa

ust. , vo výroku ako vecne správne potvrdil.

Podľa ust. môže súd uložiť účastníkovi konania, aby

nenakladal s určitými vecami alebo právami a podľa písm. f/ citovaného ustanovenia niečo

vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal. Pred nariadením takéhoto opatrenia

vychádza súd z jeho vymedzenia uvedeného v návrhu a skúma, či je dostatočne odôvodnený

a ďalej skutkové okolnosti vzťahujúce sa na rozsah navrhovaného opatrenia. Zákaz

nakladania s vecami alebo právami uloží takým spôsobom, aby nenarušil činnosť účastníka,

ktorá je nevyhnutná pre plnenie jeho povinností voči tretím osobám alebo aby ho

neobmedzoval v ekonomickej činnosti, čo by v konečnom dôsledku mohlo negatívne

ovplyvniť uspokojenie práva účastníka, ktorý podal návrh. Už z návrhu na vydanie

predbežného opatrenia podávaného pred začatím konania musí byť zrejmé čoho sa mieni

navrhovateľ v budúcom konaní domáhať, teda akú žalobu mieni podať. Len tak je možné

posúdiť, či navrhované predbežné opatrenie má vzťah k predmetu budúceho konania

o žalobe, najmä či vzťah, ktorý sa predbežným opatrením upraví, bude vyriešený konečným

rozhodnutím vydaným na základe žaloby.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k záveru,

že návrhu navrhovateľov na vydanie predbežného opatrenia tak, ako to navrhovali

podaným návrhom, nie je možné vyhovieť. Pomery účastníkov nie je potrebné upraviť v

takom rozsahu, ako to navrhujú a okrem toho nie je možné vyhovieť takému návrhu, ktorým

žiadali, aby bola uložená povinnosť odporcom podať do 30 dní na súde žalobu vo veci

samej. Z listinných dôkazov pripojených navrhovateľmi 1/ a 2/ k návrhu vyplýva, že sú

spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré susedia s nehnuteľnosťami vlastnícky patriacich

odporcovi 1/ a pokiaľ ide o parc. č. 26/7 terajšej spoločnosti L. s.r.o. so sídlom v B. a na

nehnuteľnostiach vedených na odporcu 1/, vykonáva prevádzku drevovýroby odporca 1/.

Podľa vyjadrenia Úradu verejného zdravotníctva SR zo dňa 11.11.2009, ktoré bolo zaslané

právnemu zástupcovi navrhovateľov, k uvedenému dňu nepodal návrh na vstúpenie do

konania o uvedenie priestorov prevádzky drevovýroby spoločnosti W. a.s. namiesto

pôvodného žiadateľa. Je tiež preukázané, že v dôsledku činnosti prevádzok drevovýroby

dochádza k prekračovaniu povolenej miery hlučnosti. Nie je právne významná tá

skutočnosť, že sa majú navrhovatelia zdržiavať na svojich nehnuteľnostiach len sporadicky.

Nie je však možné vyhovieť návrhu navrhovateľov, ktorí sa domáhajú vydania predbežného

opatrenia, ktorým by bolo zakázané odporcom zdržať sa užívania nehnuteľnosti na účely

prevádzky drevovýroby až do doby získania právoplatného rozhodnutia orgánov ochrany

verejného zdravia, ktorým dôjde k udeleniu súhlasu s uvedením priestorov v B. č.4 do

prevádzky a schváleniu prevádzkového poriadku. Odporcov 1/ a 2/ nemožno obmedziť

v užívaní nehnuteľností do rozhodnutia správnych orgánov . Ustanovenie § 123

upravuje práva vlastníka. Ide o práve vec držať, užívať, požívať

jeho plody a nakladať s ním. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia by neprimerane

zasiahol do týchto práv, pretože právom vlastníka je vec užívať v súlade so zákonom, tj tak,

aby sa neposudzovalo ust. . Okresný súd teda správne

rozhodol, keď návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol.“

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého krajský súd tým, že

potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie predbežného

opatrenia (uloženie povinnosti odporcom zdržať sa prevádzkovania drevovýroby do

rozhodnutia správnych orgánov), porušil základné právo sťažovateľov na vlastníctvo a ich

právo na majetok vo vzťahu k nehnuteľnostiam v ich podielovom spoluvlastníctve. Inak

povedané, k porušeniu základného práva sťažovateľov na vlastníctvo a práva na majetok

malo dôjsť tým, že krajský súd nezakázal odporcom prevádzkovať drevovýrobu.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (napr. , )

vyslovil, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie v súdnom konaní

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa .

Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však len také ich porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo

v konaní o veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú

obsiahnuté v (ďalej len „OSP“) v spojitosti s predbežnými

opatreniami ().

Pri rozhodovaní o predbežnom opatrení ide o poskytnutie dočasnej ochrany, pretože

až právoplatné rozhodnutie vo veci samej je konečným rozhodnutím (,

).

Podľa pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie,

ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by

výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa vlastník veci sa musí zdržať všetkého,

čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval

výkon jeho práv. Preto najmä nesmie... nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov

hlukom...

Podstatou rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu a dôvodom, pre ktorý bol

návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý, je (okrem iného) spôsob,

ktorý sťažovatelia na ochranu svojich práv použili (návrh na vydanie predbežného

opatrenia), a rozsah, v ktorom sa domáhali zákazu voči žalovaným (trvanie predbežného

opatrenia do rozhodnutia správnych orgánov; úplné pozastavenie výrobnej činnosti).

Z oboch rozhodnutí vyplýva, že za správny spôsob ochrany, ktorý mali sťažovatelia použiť,

treba považovať podanie žaloby vo veci samej (podľa ),

v ktorom je možné vykonať i dokazovanie v potrebnom rozsahu, a to aj s poukazom na to,

že podľa tvrdení samotných sťažovateľov nemenný stav trvá už 7 rokov (z toho vyplývajúci

nedostatok naliehavosti potreby upraviť pomery účastníkov občianskeho súdneho konania

predbežným opatrením).

Ústavný súd sa stotožňuje s dôvodmi vyslovenými všeobecnými súdmi, pre ktoré

dospeli k záveru, že návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia bolo nevyhnutné

zamietnuť. Tieto dôvody jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Formulovanie

princípov posudzovania podmienok na nariadenie predbežného opatrenia všeobecnými

súdmi považuje ústavný súd za zodpovedajúce zmyslu a účelu zákonnej úpravy i záverom

právnej teórie a stotožňuje sa s nimi. Aj podľa názoru ústavného súdu sa sťažovatelia mohli

(a stále môžu) domáhať ochrany svojich práv žalobou vo veci samej opierajúcou sa

o ustanovenie .

Keďže predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd v prípadoch

obdobných prípadu sťažovateľov je len také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo

odstrániteľné v konaní o veci samej, považuje ústavný súd už z tohto dôvodu sťažnosť

sťažovateľov na porušenie ich základného práva na vlastníctvo a práva na majetok

nevydaním sťažovateľmi navrhovaného predbežného opatrenia za zjavne neopodstatnenú,

pretože sťažovateľom ostáva zachované ich právo domáhať sa ochrany svojich práv

podaním žaloby vo veci samej.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľov namietajúcu porušenie ich základného práva na vlastníctvo podľa

a dodatkového protokolu, a to z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd vychádzajúc z toho, že pri svojom rozhodovaní je viazaný petitom

sťažnosti, sa už nezaoberal tým, či postupom všeobecných súdov mohlo dôjsť k porušeniu

iných základných práv sťažovateľov, než ktoré označili v petite svojej sťažnosti. Nad rámec

odôvodnenia tohto rozhodnutia však ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľom

rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach, ktorých podstatou bolo

rozhodovanie vnútroštátnych orgánov o poskytovaní ochrany proti nadmernému

obťažovaniu hlukom a iným obdobným zásahom do životného prostredia vo väzbe na čl. 8

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napr. Moreno Gómez

v. Španielsko, sťažnosť č. 4143/02, rozhodnutie zo 16. novembra 2004, 53 – 56).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010