Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 459/2010
PDF · 214.2 KB
No categories available
II. ÚS 459/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. E. Š., Česká republika, a P. T. K., Česká
republika, zastúpených Advokátskou kanceláriou H., s. r. o., za ktorú koná advokát JUDr.
M. H., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 82/2010-46 z 20. apríla 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť PharmDr. E. Š. a P. T. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010
doručená sťažnosť PharmDr. E. Š., Česká republika, a P. T. K., Česká republika (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na majetok podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 15 Co 82/2010-46 z 20. apríla 2010 a ústavný súd žiadajú , aby nálezom
„vyslovil, že naše základné právo na rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva a právo na
ochranu majetku podľa Čl. 20 ods.1 Ústavy a Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. 15 Co 82/2010-46 z 20.4.2010 porušené boli, uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. 15 Co 82/2010-46 z 20.4.2010 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej
Bystrici na ďalšie konanie a priznal nám náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR“.
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovatelia, ktorí sú
spoluvlastníkmi rekreačnej chaty v B. súp. č. 5 na parc. č. 31, k. ú. B. a pozemku parc.
č. 28/1, parc. č. 28/2, parc. č. 29, parc. č. 30, parc. č. 31 a parc. č. 33/3 zapísaných na LV
č. 1124, k. ú. B. B., ktoré v rokoch 2000 a 2001 rekonštruovali s investíciou takmer
1 000 000 Sk, podali Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) návrh na
vydanie predbežného opatrenia smerujúci proti spoločnostiam W., s. r. o., B., a M., a. s., B.
(ďalej len „odporcovia“), ktorým sa domáhali uloženia povinnosti odporcom „zdržať sa
užívania nehnuteľností“ bližšie špecifikovaných v návrhu zapísaných na LV č. 1214 a LV
č. 1263, k. ú. B. B. „na účely prevádzky drevovýroby a to až do doby získania
právoplatného rozhodnutia orgánov ochrany verejného zdravia, ktorým dôjde k udeleniu
súhlasu s uvedením priestorov v B. B. č. 4 do prevádzky a schváleniu prevádzkového
poriadku, alebo do doby rozhodnutia vo veci samej“. Zároveň žiadali okresný súd, aby
uložil odporcom podať žalobu vo veci samej („žalovaní sú povinní v lehote 30 dní podať
žalobu vo veci samej“). Tvrdili, že z nehnuteľností vo vlastníctve odporcov (ktoré
odporcovia užívajú spoločne ako drevovýroba) vychádza hluk, ktorý prekračuje prípustné
hladiny hluku vznikajúci z prevádzky technického zariadenia – píly. Tento hluk preniká na
nehnuteľnosť sťažovateľov. Podľa tvrdenia sťažovateľov od 1. júla 2009 je
prevádzkovateľom drevovýroby spoločnosť W., s. r. o. Okresnému súdu predložili protokol
z merania hluku vo vonkajšom prostredí ev. č. 09-09 a 09-10 vyhotovený na základe meraní
30. – 31. júla 2009 a 19. augusta 2009 MVDr. J. V., PhD., z ktorého vyplýva, že pre
referenčné intrevaly deň, večer a noc presahujú namerané hodnoty najvyššiu prípustnú
hladinu hluku vo vonkajšom prostredí. Sťažovatelia v návrhu na vydanie predbežného
opatrenia poukázali na to, že tento stav trvá už dlhodobo (viac ako sedem rokov), a preto už
v minulosti podali okresnému súdu obdobné návrhy na nariadenie predbežných opatrení,
avšak bezúspešne (konania boli vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 7 C 42/09
a sp. zn. 6 C 203/2009). Podanie ďalšieho návrhu na vydanie predbežného opatrenia
odôvodnili tým, že sa nachádzajú v situácii, keď nemajú k dispozícii žiadny iný účinný
prostriedok nápravy. Prenikajúcim hlukom trpia už viac ako sedem rokov. Táto skutočnosť
im bráni v pokojnom užívaní ich majetku. Návrhom vo veci samej sa chcú domáhať
ochrany svojho vlastníckeho práva v zmysle ustanovenia § 123 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Odporcovia ako vlastníci užívajú podľa tvrdenia sťažovateľov nehnuteľnosti,
z ktorých pochádza hluk v rozpore so zákonom. Stavby boli skolaudované rozhodnutím
Krajského stavebného úradu v B. B. č. KSU BB – 2008-311/487-1:OŠSS Ja z 29. mája
2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. júna 2008. Toto rozhodnutie bolo napadnuté
sťažovateľmi žalobou o preskúmanie jeho zákonnosti na správnom súde, avšak o žalobe
sťažovateľov nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté. Hoci sa podľa § 13 ods. 4 v spojení
s § 27 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pred
začatím prevádzkovania drevovýroby vyžaduje rozhodnutie orgánov ochrany zdravia,
ktorým sa odsúhlasí prevádzkový poriadok a udelí sa súhlas s uvedením priestorov do
prevádzky, odporcovia takýto súhlas nemajú. Spoločnosť W., s. r. o., síce požiadala
Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Ž. 12. mája 2010 o vydanie takéhoto
rozhodnutia, avšak konanie vedené pod č. B/2010/00800-3 bolo rozhodnutím zo 14. júna
2010 prerušené do doplnenia podania, najneskôr však do 14. júla 2010 s tým, že inak
konanie zastaví. Odporcovia svojím konaním znemožňujú podľa tvrdení sťažovateľov obom
sťažovateľom výkon ich vlastníckych práv k nehnuteľnosti v ich vlastníctve.
Okresný súd návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia uznesením č. k.
5 C 20/2010-16 z 22. februára 2010 zamietol a odporcom náhradu trov konania nepriznal.
Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia, okresný súd považoval za preukázané, že
sťažovatelia sú vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. 1124, k. ú. B. B., avšak
odporca W., s. r. o., už ani v čase podania návrhu na vydanie predbežného opatrenia
vlastníkom nehnuteľností (sušiarne, trafostanice a parc. č. 26/7) nebol a ich vlastníkom
v čase rozhodovania okresného súdu bola spoločnosť L., s. r. o. S poukazom na toto zistenie
dospel okresný súd k záveru, že odporca W., s. r. o., nie je v konaní pasívne legitimovaný,
a preto návrh na vydanie predbežného opatrenia voči nemu musel byť zamietnutý (nemožno
mu uložiť zákaz nakladania s nehnuteľnosťami, ktorých nie je vlastníkom). Odporca M.,
a. s., je vlastníkom nehnuteľností, tak ako ich označili sťažovatelia v návrhu na vydanie
predbežného opatrenia, aj v čase rozhodovania okresného súdu. Nehnuteľnosti
vo vlastníctve tohto odporcu sa nachádzajú v susedstve nehnuteľností sťažovateľov.
Z protokolov o meraní hluku považoval okresný súd za preukázané, že k prekročeniu
povolených hodnôt v čase merania došlo. Zo správy od Obecného úradu B. B. okresný súd
zistil, že sťažovatelia sa v obci nachádzali naposledy v januári 2010 a ani v čase
rozhodovania súdu sa v obci nenachádzajú; v obci na trvalý pobyt prihlásení nie sú, keďže
ide o cudzincov, sú evidovaní v evidencii cudzineckej polície. Okresný súd poukázal na to,
že ak má byť návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyhovené, vyžaduje sa predpoklad,
aby sa danosť práva aspoň osvedčila, aby neboli vážne pochybnosti o potrebe predbežnej
úpravy, t. j. aby sa osvedčilo aj nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Okresný súd
dospel k záveru, že sťažovatelia osvedčili danosť práva, avšak nepreukázali nebezpečenstvo
bezprostredne hroziacej ujmy pre sťažovateľov. K tomuto záveru dospel s poukazom na to,
že sťažovatelia sa zdržujú v obci B. B. iba sporadicky, v čase rozhodovania súdu aktuálne
neznášajú nadmerný hluk, pretože sa v obci nezdržujú, navyše samotná existencia
nadmerného hluku bola preukázaná iba v čase meraní (v roku 2009). V konaní
o predbežnom opatrení nemožno vykonávať dokazovanie na otázku trvania a intenzity
hluku – takto možno postupovať v konaní o veci samej. Navyše, v danom prípade
nariadením predbežného opatrenia v rozsahu, v akom to navrhujú sťažovatelia, by došlo
k neprimeranosti medzi právom, ktoré má byť obmedzené, a právom, ktoré má byť
chránené; ide o nepomer medzi právom navrhovateľov, ktorému má byť poskytnutá ochrana
a právom odporcu, keďže sťažovatelia sa domáhajú úplného pozastavenia výrobnej činnosti.
V danom prípade je namieste, aby si sťažovatelia uplatnili nárok na ochranu svojich práv
žalobou vo veci samej (čo však dosiaľ neurobili), pretože iba takto sa môžu domôcť
ochrany vlastníckeho práva s konečnou platnosťou.
Potom, ako proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali odvolanie sťažovatelia,
zaoberal sa vecou krajský súd. Uznesením č. k. 15 Co 82/2010-46 z 20. apríla 2010
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Jeho rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 14. mája 2010.
Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu svoje tvrdenie o porušení ich
základného práva na vlastníctvo a práva na majetok uznesením krajského súdu č. k.
15 Co 82/2010-46 z 20. apríla 2010 odôvodnili takto:
«Podľa § 52 ods.1 písm. b) zákona č. 355/2007 Z. z. v platnom znení v spojení s § 13
ods.4 písm. a) cit. zákona je právnická osoba povinná predkladať opatrenia a návrhy na
uvedenie priestorov do prevádzky vrátane návrhov na zmenu v ich prevádzkovaní a ak si to
vyžaduje objektivizácia faktorov životného prostredia na posúdenie príslušnému orgánu
verejného zdravotníctva a do času kladného posúdenia zdržať sa vykonávania
posudzovaných opatrení alebo činností.
Z uvedeného dovodzujeme, že právo užívať majetok ako drevovýrobu vlastníkom ani
prevádzkovateľovi dosiaľ neprislúcha a vznikne až kladným rozhodnutím RUVZ v Z., bez
ohľadu na právoplatné kolaudačné rozhodnutie. Toto sme i náležite tvrdili v predbežnom
konaní.
Krajský súd, avšak i súd prvostupňový vo svojich rozhodnutiach ale na túto
skutočnosť neprihliadajú a túto cielene prehliadajú. Domnievame sa, že tým všeobecné súdy
napádanými rozhodnutiami porušujú Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR keď poskytujú vlastníkom
a prevádzkovateľom zjavne porušujúcim zákon súdnu ochranu na náš úkor.
Uvedomujeme si, že otázku ochrany vlastníckeho práva ako práva ústavného zveruje
právny poriadok Slovenskej republiky do rúk predovšetkým všeobecných súdov.
Odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici však podľa nášho
názoru priam dáva vlastníkom a prevádzkovateľom drevovýroby silný nástroj ochrany ich
nezákonného správania, keď výslovne uvádza, že „rozhodovanie orgánov štátnej správy
nemôže obmedziť výkon vlastníckeho práva“. Záver prezentovaný v uznesení Krajského
súdu podľa nášho názoru výslovne odporuje vyššie cit. ustanoveniam zákona a Ústavy SR.
Ktorý úrad bude mať teraz dosť argumentov brániť vlastníkovi a prevádzkovateľovi
drevovýroby v porušovaní zákona, keď vecne príslušný odvolací súd tento stav odobril, a to
dokonca za situácie zisteného a preukázaného pokračovania prípustných hladín hluku?
Pzn.1: Dovoľujeme si poznamenať, že v konaní o nariadenie predbežného opatrenia
(avšak i v správnych konaniach iniciovaných pred RUVZ v Z. súvisiacich s daným
nezákonným stavom) sme sa nedomáhali znemožnenia výkonu užívacieho práva pre našich
susedov. Domáhali sme sa len zákazu užívania presne stanoveným spôsobom – na účely
prevádzky drevovýroby. Akékoľvek iné užívanie majetku našich susedov by nám za danej
situácie neprekážalo.
Pzn.2: Rovnako sme nútení informovať Vážený súd, že samotný vlastník, resp. jeho
prevádzkovateľ ignoruje potrebu získania rozhodnutia RUVZ v Z., ktoré by ho oprávňovalo
prevádzkovať drevovýrobu. Dňa 29.10.2009 bolo právoplatne zastavené takéto konanie
pred UVZ SR, nakoľko nový prevádzkovateľ drevovýroby, spoločnosť W. s.r.o. B.,, ktorá je
prevádzkovateľkou už od 1.7.2009 nepožiadala o zámenu účastníkov konania. Nové konanie
začalo až na základe vykonania štátneho dozoru dňa 12.5.2010, avšak i toto bude
pravdepodobne pre nečinnosť menovanej spoločnosti zastavené.
Taktiež si uvedomujeme, že tu napádané rozhodnutie všeobecného súdu je
rozhodnutím vydaným v predbežnom konaní. Spôsob rozhodnutia avšak najmä jeho
odôvodnenie nás ale privádza k záveru, že i žaloba vo veci samej by bola posúdená úplne
rovnako.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa môže domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia
porušenia svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to uznesením krajského súdu č. k.
15 Co 82/2010-46 z 20. apríla 2010.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Krajský súd uznesenie č. k. 15 Co 82/2010-46 z 20. apríla 2010 odôvodnil takto:
„Krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa
ust. § 219 ods.1, 2 O.s.p. vo výroku ako vecne správne potvrdil.
Podľa ust. § 76 ods.1 písm. e/ O.s.p. môže súd uložiť účastníkovi konania, aby
nenakladal s určitými vecami alebo právami a podľa písm. f/ citovaného ustanovenia niečo
vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal. Pred nariadením takéhoto opatrenia
vychádza súd z jeho vymedzenia uvedeného v návrhu a skúma, či je dostatočne odôvodnený
a ďalej skutkové okolnosti vzťahujúce sa na rozsah navrhovaného opatrenia. Zákaz
nakladania s vecami alebo právami uloží takým spôsobom, aby nenarušil činnosť účastníka,
ktorá je nevyhnutná pre plnenie jeho povinností voči tretím osobám alebo aby ho
neobmedzoval v ekonomickej činnosti, čo by v konečnom dôsledku mohlo negatívne
ovplyvniť uspokojenie práva účastníka, ktorý podal návrh. Už z návrhu na vydanie
predbežného opatrenia podávaného pred začatím konania musí byť zrejmé čoho sa mieni
navrhovateľ v budúcom konaní domáhať, teda akú žalobu mieni podať. Len tak je možné
posúdiť, či navrhované predbežné opatrenie má vzťah k predmetu budúceho konania
o žalobe, najmä či vzťah, ktorý sa predbežným opatrením upraví, bude vyriešený konečným
rozhodnutím vydaným na základe žaloby.
Krajský súd po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k záveru,
že návrhu navrhovateľov na vydanie predbežného opatrenia tak, ako to navrhovali
podaným návrhom, nie je možné vyhovieť. Pomery účastníkov nie je potrebné upraviť v
takom rozsahu, ako to navrhujú a okrem toho nie je možné vyhovieť takému návrhu, ktorým
žiadali, aby bola uložená povinnosť odporcom podať do 30 dní na súde žalobu vo veci
samej. Z listinných dôkazov pripojených navrhovateľmi 1/ a 2/ k návrhu vyplýva, že sú
spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré susedia s nehnuteľnosťami vlastnícky patriacich
odporcovi 1/ a pokiaľ ide o parc. č. 26/7 terajšej spoločnosti L. s.r.o. so sídlom v B. a na
nehnuteľnostiach vedených na odporcu 1/, vykonáva prevádzku drevovýroby odporca 1/.
Podľa vyjadrenia Úradu verejného zdravotníctva SR zo dňa 11.11.2009, ktoré bolo zaslané
právnemu zástupcovi navrhovateľov, k uvedenému dňu nepodal návrh na vstúpenie do
konania o uvedenie priestorov prevádzky drevovýroby spoločnosti W. a.s. namiesto
pôvodného žiadateľa. Je tiež preukázané, že v dôsledku činnosti prevádzok drevovýroby
dochádza k prekračovaniu povolenej miery hlučnosti. Nie je právne významná tá
skutočnosť, že sa majú navrhovatelia zdržiavať na svojich nehnuteľnostiach len sporadicky.
Nie je však možné vyhovieť návrhu navrhovateľov, ktorí sa domáhajú vydania predbežného
opatrenia, ktorým by bolo zakázané odporcom zdržať sa užívania nehnuteľnosti na účely
prevádzky drevovýroby až do doby získania právoplatného rozhodnutia orgánov ochrany
verejného zdravia, ktorým dôjde k udeleniu súhlasu s uvedením priestorov v B. č.4 do
prevádzky a schváleniu prevádzkového poriadku. Odporcov 1/ a 2/ nemožno obmedziť
v užívaní nehnuteľností do rozhodnutia správnych orgánov . Ustanovenie § 123
Občianskeho zákonníka upravuje práva vlastníka. Ide o práve vec držať, užívať, požívať
jeho plody a nakladať s ním. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia by neprimerane
zasiahol do týchto práv, pretože právom vlastníka je vec užívať v súlade so zákonom, tj tak,
aby sa neposudzovalo ust. § 127 ods.1 Občianskeho zákonníka. Okresný súd teda správne
rozhodol, keď návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol.“
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého krajský súd tým, že
potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie predbežného
opatrenia (uloženie povinnosti odporcom zdržať sa prevádzkovania drevovýroby do
rozhodnutia správnych orgánov), porušil základné právo sťažovateľov na vlastníctvo a ich
právo na majetok vo vzťahu k nehnuteľnostiam v ich podielovom spoluvlastníctve. Inak
povedané, k porušeniu základného práva sťažovateľov na vlastníctvo a práva na majetok
malo dôjsť tým, že krajský súd nezakázal odporcom prevádzkovať drevovýrobu.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 81/07, II. ÚS 198/05)
vyslovil, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie v súdnom konaní
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však len také ich porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo
v konaní o veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú
obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) v spojitosti s predbežnými
opatreniami (I. ÚS 52/09).
Pri rozhodovaní o predbežnom opatrení ide o poskytnutie dočasnej ochrany, pretože
až právoplatné rozhodnutie vo veci samej je konečným rozhodnutím (II. ÚS 141/04,
Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie,
ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by
výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník veci sa musí zdržať všetkého,
čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval
výkon jeho práv. Preto najmä nesmie... nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov
hlukom...
Podstatou rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu a dôvodom, pre ktorý bol
návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý, je (okrem iného) spôsob,
ktorý sťažovatelia na ochranu svojich práv použili (návrh na vydanie predbežného
opatrenia), a rozsah, v ktorom sa domáhali zákazu voči žalovaným (trvanie predbežného
opatrenia do rozhodnutia správnych orgánov; úplné pozastavenie výrobnej činnosti).
Z oboch rozhodnutí vyplýva, že za správny spôsob ochrany, ktorý mali sťažovatelia použiť,
treba považovať podanie žaloby vo veci samej (podľa § 127 Občianskeho zákonníka),
v ktorom je možné vykonať i dokazovanie v potrebnom rozsahu, a to aj s poukazom na to,
že podľa tvrdení samotných sťažovateľov nemenný stav trvá už 7 rokov (z toho vyplývajúci
nedostatok naliehavosti potreby upraviť pomery účastníkov občianskeho súdneho konania
predbežným opatrením).
Ústavný súd sa stotožňuje s dôvodmi vyslovenými všeobecnými súdmi, pre ktoré
dospeli k záveru, že návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia bolo nevyhnutné
zamietnuť. Tieto dôvody jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Formulovanie
princípov posudzovania podmienok na nariadenie predbežného opatrenia všeobecnými
súdmi považuje ústavný súd za zodpovedajúce zmyslu a účelu zákonnej úpravy i záverom
právnej teórie a stotožňuje sa s nimi. Aj podľa názoru ústavného súdu sa sťažovatelia mohli
(a stále môžu) domáhať ochrany svojich práv žalobou vo veci samej opierajúcou sa
o ustanovenie § 127 Občianskeho zákonníka.
Keďže predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd v prípadoch
obdobných prípadu sťažovateľov je len také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné v konaní o veci samej, považuje ústavný súd už z tohto dôvodu sťažnosť
sťažovateľov na porušenie ich základného práva na vlastníctvo a práva na majetok
nevydaním sťažovateľmi navrhovaného predbežného opatrenia za zjavne neopodstatnenú,
pretože sťažovateľom ostáva zachované ich právo domáhať sa ochrany svojich práv
podaním žaloby vo veci samej.
Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľov namietajúcu porušenie ich základného práva na vlastníctvo podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a to z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Ústavný súd vychádzajúc z toho, že pri svojom rozhodovaní je viazaný petitom
sťažnosti, sa už nezaoberal tým, či postupom všeobecných súdov mohlo dôjsť k porušeniu
iných základných práv sťažovateľov, než ktoré označili v petite svojej sťažnosti. Nad rámec
odôvodnenia tohto rozhodnutia však ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľom
rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach, ktorých podstatou bolo
rozhodovanie vnútroštátnych orgánov o poskytovaní ochrany proti nadmernému
obťažovaniu hlukom a iným obdobným zásahom do životného prostredia vo väzbe na čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napr. Moreno Gómez
v. Španielsko, sťažnosť č. 4143/02, rozhodnutie zo 16. novembra 2004, 53 – 56).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010