Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 52/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť H. S., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo

veci namietaného porušenia základných práv, aby nebola podrobená ponižujúcemu

zaobchádzaniu podľa , na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa Slovenskej

republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa ,

ako aj práv, aby nebola podrobená ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a na rešpektovanie jej súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 24. októbra 2008 a takto

rozhodol:

1. Základné právo H. S. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd b o l o p o r u š e n é uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 24. októbra 2008.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 24. októbra 2008

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť H. S. trovy právneho zastúpenia

v sume 438,57 € (slovom štyristotridsaťosem eur a päťdesiatsedem centov) na účet jej

právnej zástupkyne JUDr. I. R. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

4. Sťažnosti H. S. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 19. februára 2009 č. k. -22 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť H. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenia základných práv, aby nebola podrobená ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa

(ďalej len „“), na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa a na

spravodlivé súdne konanie podľa , ako aj práv, aby nebola podrobená

ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na rešpektovanie jej súkromného života podľa čl. 8 ods. 1

dohovoru uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. októbra 2008.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že 15. augusta 2008 podala na Okresnom

súde Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) „návrh na vydanie predbežného

opatrenia o dočasnom zákaze vstupu do rodinného domu proti odporcovi V. S. Toto konanie

sa viedlo pod sp. zn. .

Okresný súd... uznesením sp. zn. zo dňa 2. 9. 2008 vydal predbežného

opatrenie, ktorým okrem iného zakázal odporcovi dočasne vstupovať do predmetného

domu.

Proti tomuto uzneseniu podal odporca... odvolanie.

K odvolaniu odporcu... sa sťažovateľka vyjadrila vyjadrením zo dňa 9. 10. 2008.

Krajský súd... uznesením sp. zn. zo dňa 24. 10. 2008, ktoré bolo

doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 18. 11. 2008, zmenil uznesenie tak, že návrh

na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.“.

Sťažovateľka k uvedenému stavu považuje za potrebné uviesť, že „V priebehu

manželstva sťažovateľky s odporcom V. S. dochádzalo zo strany jej bývalého manžela

k neustálym fyzickým a psychickým atakom...

Z lekárskej správy Nemocnice s poliklinikou vo V. zo dňa 8. 12. 1996 vyplýva, že

sťažovateľku včera sotil manžel na schodoch. V správe sú uvedené zranenia, ktoré utrpela

sťažovateľka.

... sťažovateľka urobila ústne oznámenie o týraní a fyzickom napádaní jej a jej detí zo

strany manžela (na Obvodnom oddelení Policajného zboru H. 27. augusta 2007, pozn.)...

Okresný súd... trestným rozkazom sp. zn. zo dňa 23. 6. 2008 uznal

vinným V. S., pretože v období od roku 1999 do 21. 7. 2007 vo svojom rodinnom dome

v obci B. v presne nezistených dňoch niekoľkokrát sa voči svojej rodine a to voči...

sťažovateľke, a ich štyrom synom... dopúšťal fyzického násilia naposledy dňa 21. 7. 2007

a to tak, že pod vplyvom alkoholu im bezdôvodne vulgárne nadával, vyvoláva hádky,

naťahoval sa so synmi a fyzicky napádal svoju manželku, ktorú synovia bránili a odťahovali

ho od nej, čím spáchal prečin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi... za čo

bol odsúdený... na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov a ... súd výkon uloženého trestu

odňatia slobody podmienečne odložil s tým, že určil skúšobnú domu podmienečného

odsúdenia na 2 roky...

Okolnosť, že odporca je v dobe podmienečného odsúdenia, nijako túto hrozbu

neznižuje, pretože aj v čase, keď sa odporca voči sťažovateľke dopúšťal správania, za ktoré

bol uznaný vinným z trestného činu, vedel, že jeho konanie nie je v súlade s právom

a napriek tomu ho to neodradilo od takéhoto konania.

Sťažovateľka chce poukázať na skutočnosť, že odporca sa jej ešte aj dňa 28. 3. 2008

pri čakaní na rozsudok v konaní o rozvod nášho manželstva, v prítomnosti jej právneho

zástupcu, vyhrážal s úmyslom odradiť ju od užívania predmetného domu dôvodiac, že ide

o jeho majetok.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka uvádza, že „je zrejmé, že... bola od roku 1999

vystavovaná zo strany svojho bývalého manžela fyzickému násiliu, nadávkam, napádaniu.

Z uvedeného dôvodu bol bývalý manžel sťažovateľky uznaný vinným z trestného činu násilia

proti skupine obyvateľov a jednotlivcovi...

Právoplatným rozhodnutím súdu je pritom súd, v súlade s ustanovením § 135 ods. 1

, viazaný.

Rovnako... je nesporné, že sťažovateľka spolu so svojim bývalým manželom sú

bezpodielovými spoluvlastníkmi rodinného domu, vo vzťahu ku ktorému sa dožadovala

vydania predbežného opatrenia a vo vzťahu ku ktorému, I. stupňový súd aj predbežné

opatrenie vydal.“.

Ďalej poukázala na arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pričom

namietala záver krajského súdu, „že by sťažovateľka neosvedčila naliehavosť potreby

úpravy pomerov účastníkov konania. Naliehavosť tejto potreby vyplývala práve

z dlhoročného správania bývalého manžela voči nej, ktoré bolo uznané tým istým súdom

právoplatne za trestný čin, a zo skutočností, že bez vydania predbežného opatrenia nič

nebránilo jej bývalému manželovi zdržiavať sa v predmetnom dome a pokračovať

v uvedenom konaní.“

V súvislosti s požiadavkou na priznanie finančného zadosťučinenia uviedla: „So

zreteľom na v predchádzajúcej časti uvedené skutočnosti, sťažovateľka zažívala a zažíva

pocity strachu, dezilúzie, a sklamania nad tým, že orgán štátu, ktorý jej mal a mohol

poskytnúť ochranu, jej túto ochranu neposkytol.

Napriek tomu, že sťažovateľka sa dožaduje v tomto konaní predovšetkým zrušenia

rozhodnutia odvolacieho súdu, sklamanie z postupu odvolacieho súdu zostane pre ňu

navždy trpkou skúsenosťou spojenou s pocitom beznádeje a bezmocnosti.

So zreteľom na tieto skutočnosti považuje za primerané, aby jej bolo priznané

primerané finančného zadosťučinenie vo výške 3 320 Eur...“

3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci

takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky H. S.

- na rešpektovanie jej súkromného života zakotvené v článku 8 ods. 1 Dohovoru,

- právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života

zakotvené v článku č. 19 ods. 2 SR,

- právo, aby nebola podrobená ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa článku č. 16

ods. 2 SR,

- právo, aby nebola podrobená ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa článku 3

Dohovoru,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 6

ods. 1 Dohovoru,

bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 24. 10. 2008

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 24. 10. 2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať

v porušovaní namietaných právach sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo

výške 3 320 Eur...

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

4. K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona

o ústavnom súde vyjadril predseda kolégia krajského súdu podaním č. Spr. 10020/2009

z 3. marca 2009 a k jeho stanovisku zaujala postoj sťažovateľka v podaní z 25. marca 2009

a sťažnosť doplnila o súvisiace písomnosti podaním z 8. júna 2009.

4.1 Predseda kolégia krajského súdu okrem iného uviedol, že „... navrhovateľka...

netvrdí také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali skúmanie toho, či je daná naliehavosť,

to znamená nutnosť dočasnej úpravy pomerov. Táto nutnosť dočasnej úpravy pomerov

účastníkov nemôže vyplývať len z toho, že podľa názoru navrhovateľky odporcovým

správaním pred rozvodom manželstva, jeho vyjadreniami, aby sa neopovážila vstúpiť

do jeho domu a na jeho pozemok (naposledy dňa 28. 3. 2008) je ohrozené jej právo užívať

byt bez toho, aby bola vystavená fyzickým a psychickým útokom z jeho strany. Nutnosť

dočasnej úpravy pomerov a obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré je zaručené SR

môže prísť do úvahy len vtedy, ak by navrhovateľka tvrdila a aspoň osvedčila, že z konania

odporcu jej hrozí bezprostredne ujma. Také tvrdenie však z návrhu na predbežné opatrenie

nevyplýva. Nebolo preto ani povinnosťou súdu zaoberať sa tým, či sú tu okolnosti, pre ktoré

by nariadenie predbežného opatrenia bolo dôvodným. Takých tvrdených skutočnosti totiž

niet.

Z uvedeného vyplýva, že neboli vôbec splnené podmienky preto, aby bolo nariadené

predbežné opatrenie...“.

4.2 Sťažovateľka k uvedenému stanovisku uviedla, že „Podstatou rozhodnutia, aj

vyjadrenia Krajského súdu... je názor, že sťažovateľka neosvedčila naliehavosť potreby

dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania.

S týmto právnym názorom nie je možné súhlasiť...

Krajský súd... zaujatím takéhoto stanoviska obišiel ustanovenie § 76 ods. 1 písm. g)

a v znení platnom v čase vydania predbežného opatrenia.

Sťažovateľka poukazuje na uznesenie Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sp. zn.

zo dňa 2. 9. 2008, ktorým tento súd... považoval za nesporne preukázané,

že odporca sa v konaní dopúšťal fyzického a psychického násilia voči navrhovateľke...

... sťažovateľka nie celkom chápe, čím iným než právoplatným rozhodnutím súdu

o tom, že odporca sa voči nej dopúšťal psychického a fyzického násilia, by mala preukázať

potrebu dočasnej úpravy pomerov...

Sťažovateľka... trvá na stanovisku, že zamietnutím jej návrhu na vydanie

predbežného opatrenia jej krajský súd odmietol poskytnúť ochranu, ktorú jej so zreteľom na

ustanovenie , , v spojení s článkom 19 ods. 2,

článkom 16 ods. 2 SR a článku 3 Dohovoru poskytnúť mal.

Sťažovateľka trvá na názore, že pokiaľ sú v právnom poriadku Slovenskej republiky

upravené prostriedky ochrany pred porušovaním práv zo strany iných osôb, je štát povinný

prostredníctvom svojich orgánov tieto prostriedky na ochranu osôb, ktorým hrozí porušenie

ich práva, zasiahnuť. V opačnom prípade by ochrana obetí násilia bola abstraktná

a akademická a obetiam, teda aj navrhovateľke, by z nej nevyplývali žiadne reálne možnosti

domôcť sa ochrany pred násilím zo strany jej bývalého manžela...“.

4.3 Sťažovateľka následne ústavnému súdu doručila rozhodnutia Obvodného úradu

V. sp. zn. z 26. januára 2009 a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

sp. zn. SVS-230/2009/00937/TKL z 5. mája 2009, z obsahu ktorých vyplýva, že

v priestupkovom konaní bol obvinený V. S. uznaný vinným zo spáchania priestupku proti

občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa dopustil tým, že 17. novembra 2008 vulgárne

nadával sťažovateľke, za čo mu bolo uložené pokarhanie. Na odvolanie obvineného toto

rozhodnutie potvrdil aj odvolací správny orgán.

5. Podľa ústavný súd prerokoval túto vec na

neverejnom zasadnutí, pretože účastníci vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto veci upustilo

od ústneho pojednávania.

II.

6. Z obsahu pripojených písomností a spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil, že:

6.1 Sťažovateľka v procesnom postavení navrhovateľky návrhom zo 14. augusta

2008 žiadala okresný súd, aby vydal predbežné opatrenie, ktorým zakáže odporcovi

dočasne vstupovať do spoločného obydlia (bližšie vymedzeného domu, pozn.), a to až do

skončenia konania o vylúčenie z užívania domu. V návrhu sťažovateľka tvrdila, že 21. júla

2007 bola nútená na základe psychického a fyzického týrania zo strany manžela opustiť

spoločnú domácnosť (dom patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov)

a 27. novembra 2007 z uvedených dôvodov podala trestné oznámenie. Na jeho základe

bolo proti jej (vtedy) manželovi vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej a zverenej

osoby a 23. júna 2008 bol vydaný v tejto veci trestný rozkaz, ktorým bol obvinený uznaný

vinným a bol mu uložený trest. S exmanželom je sťažovateľka rozvedená od 20. mája

2008, pričom tento jej bránil vstúpiť do ich spoločného domu už pred rozvodom. V návrhu

ďalej uvádzala, že potom, ako ju exmanžel vyhnal z domu, vymenil aj zámky na dome,

pričom 28. marca 2008 pri čakaní na rozsudok v budove okresného súdu sa jej exmanžel

v prítomnosti jej právneho zástupcu vyhrážal, aby sa neopovážila vstúpiť do jeho domu

a na jeho pozemok. Na základe uvedeného navrhovateľka (sťažovateľka) tvrdila, že jej

právo užívať dom je ohrozené fyzickým a psychickým útokom zo strany jej exmanžela.

6.2 Okresný súd uznesením č. k. -24 z 2. septembra 2008 nariadil

predbežné opatrenie, ktorým zakázal odporcovi dočasne vstupovať do spoločného (bližšie

identifikovanému) domu, a to až do právoplatného skončenia konania o vylúčenie

z užívania domu. Zároveň uložil navrhovateľke v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia podať na okresnom súde návrh na začatie konania o vylúčenie z užívania

domu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní návrhu, predložených

listinných dokladov a najmä vykonaným dokazovaním považoval za preukázanú tú

skutočnosť, že je jednoznačne osvedčená danosť nároku navrhovateľky a medzi účastníkmi

je osvedčená potrebnosť dočasnej úpravy. Vyplýva to zo správania odporcu, ktorý bráni

navrhovateľke vstupu do domu, čo je preukázané nielen výmenou zámkov v dome, ale aj

trestným rozkazom vydaným tunajším súdom, ktorý odporcu uznal za vinného za prečin

násilia voči skupine obyvateľov a jednotlivcom, ktorú predstavovala jeho rodina.

Z uvedeného vyplýva, že odporca sa správal násilne k členom rodiny, čo len preukazuje

dôvodnosť dočasnej úpravy. Okresný súd uvedený návrh považoval za preukázaný, ako aj

dôvodný, keďže bola preukázaná hrozba násilia zo strany odporcu voči jeho rodine

a dôvodom rozvodu manželstva boli nezhody v manželstve spôsobené fyzickým

a psychickým násilným správaním odporcu. Súd vec právne posúdil podľa § 74 ods. l

a (ďalej aj „OSP“).

6.3 Na odvolanie odporcu krajský súd uznesením sp. zn.

z 24. októbra 2008 zmenil prvostupňové uznesenie tak, že návrh na nariadenie predbežného

opatrenia zamietol. V podstatnom uviedol, že „... preskúmal napadnuté uznesenie a zistil,

že odvolanie odporcu je dôvodné...

Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľka, ktorá podala návrh na predbežné

opatrenie netvrdí také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali skúmanie toho, či je daná

naliehavosť, to znamená nutnosť dočasnej úpravy pomerov. Táto nutnosť dočasnej úpravy

pomerov účastníkov nemôže vyplývať len z toho, že podľa názoru navrhovateľky

odporcovým správaním pred rozvodom ich manželstva, jeho vyjadreniami, aby sa

neopovážila vstúpiť do jeho domu a na jeho pozemok (naposledy dňa 28. 3. 2008)

je ohrozené jej právo užívať byt bez toho, aby bola vystavená fyzickým a psychickým

útokom z jeho strany. Nutnosť dočasnej úpravy pomerov a obmedzenie vlastníckeho práva,

ktoré je zaručené SR môže prísť do úvahy len vtedy, ak by navrhovateľka tvrdila a

aspoň osvedčila, že z konania odporcu jej hrozí bezprostredne ujma. Také tvrdenie však z

návrhu na predbežné opatrenie nevyplýva. Nebolo preto ani povinnosťou súdu zaoberať sa

tým, či sú tu okolnosti, pre ktoré by nariadenie predbežného opatrenia bolo dôvodným.

Takých tvrdených skutočnosti totiž niet.

Z uvedeného vyplýva, že neboli vôbec splnené podmienky preto, aby bolo nariadené

predbežné opatrenie.“. Iné krajský súd v namietanom rozhodnutí neuviedol.

III.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie,

ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by

výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa predbežným opatrením môže súd nariadiť

účastníkovi, aby nevstupoval dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu

ku ktorej je dôvodne podozrivý z násilia.

Podľa tento upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností

a na úctu k právam iných osôb.

Podľa v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerané ustanovenia o rozsudku.

IV.

8. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (napr. ,

) vyslovil, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie

v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa

. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však

len také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred

začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl., ), resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

v spojitosti s predbežnými opatreniami.

9. Sťažovateľka v sťažnosti (tiež) namietala arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu v spojitosti s jeho záverom, že neosvedčila naliehavosť potreby úpravy

pomerov účastníkov konania. V tomto smere sťažovateľka uviedla, že „... naliehavosť tejto

potreby vyplývala práve z dlhoročného správania bývalého manžela voči nej, ktoré bolo

uznané tým istým súdom právoplatne za trestný čin, a zo skutočností, že bez vydania

predbežného opatrenia nič nebránilo jej bývalému manželovi zdržiavať sa v predmetnom

dome a pokračovať v uvedenom konaní“.

10. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, a mutatis mutandis , ).

11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti predovšetkým zobral do úvahy, že

sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré

je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy

(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

popretie.

12. V okolnostiach danej veci námietku sťažovateľky (bod 9) o arbitrárnosti

namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd posúdil v súvislosti s tým, čo bolo v hre

medzi účastníkmi súdneho konania (poskytnutie ochrany pred násilím proti osobe blízkej,

resp. zverenej), aké dôkazy účastníci v tomto smere predkladali a boli v tom čase známe,

a samotnými závermi (ich ne/náležitým vyhodnotením) namietaného uznesenia krajského

súdu (bod 6.3).

13. „Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov ( ) zohráva vnútorné

presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu,

ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia

jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel

formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola

sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157

ods. 2 , podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Pretože inštitút odôvodnenia je jednou

z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“ (). Uvedené

sa v primeranom rozsahu týka tiež odôvodnenia uznesenia súdu.

14. V podobnom duchu Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru formuloval viacero zásad odôvodňovania rozsudkov,

z ktorých napr. vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sú založené (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987), rozsah tejto povinnosti

sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa

okolností každého prípadu (Ruiz Torija a Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994).

Právna teória civilného procesu tiež vymedzila niekoľko ďalších požiadaviek

na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia. Odôvodnenie musí vyhovieť najmä základnej

požiadavke preskúmateľnosti. Táto má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného

použitia opravných prostriedkov, ale tiež preto, že hoci zákonné ustanovenia týkajúce sa

spôsobu odôvodňovania rozsudkov samy osebe nepožívajú ústavnoprávnu ochranu, súvisia

ale s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivý proces.

15. „Z formulácie možno vyvodiť, že súd je povinný dôkazy navzájom

si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá

za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy,

prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto

nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní

nerozhodol vôbec, pozn.) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Všeobecný súd

je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný

eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada

voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi

skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese

hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi“ ().

16. K rovnakým záverom dospel ústavný súd tiež v iných rozhodnutiach, keď

napr. uviedol: „Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ). Občianske súdne

konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť

na jej upevňovanie a rozvíjanie ( ) (napr. ). V občianskom súdnom

konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,

ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich

pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti ( ). Rozhodnutiu súdu

vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie

skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní

a práve na kontradiktórne konanie“ (). Ústavný súd formuloval požiadavku

rovnosti zbraní tiež v tom zmysle, že „žiadne ustanovenie

nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol

zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie

postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci“ ().

17. V posudzovanej veci krajský súd neodôvodnil namietané rozhodnutie

dostatočným spôsobom, a táto vada je o to výraznejšia, že namietaným uznesením bolo

zmenené prvostupňové uznesenie, ktoré bolo postavené na úplne opačných záveroch. Bolo

povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby sa v okolnostiach danej veci

vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s dôkazmi produkovanými navrhovateľkou

(sťažovateľkou), ktoré uvádzala v samotnom návrhu (a tiež ich doložila písomne), z ktorých

napr. vyplýva, že proti odporcovi bolo v súvislosti s agresívnym (ohrozujúcim) správaním

vedené trestné stíhanie a bol vydaný trestný rozkaz, čo prvostupňový súd verifikoval priamo

z pripojeného trestného spisu. Ak potom krajský súd bez ďalšieho konštatoval iba to (bod

6.3), že „... navrhovateľka... netvrdí také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali skúmanie toho,

či je daná naliehavosť, to znamená nutnosť dočasnej úpravy pomerov...“, takéto tvrdenie

nezodpovedá zistenému skutkovému stavu. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína,

že krajský súd napriek tomu, že o trestnej veci odporcu nepochybne mal vedomosť, nijakým

spôsobom na ňu nereagoval, hoci práve uvedená skutočnosť mala vážny význam

pre (opačné) rozhodnutie prvostupňového súdu. V neposlednom rade (aj keď v inej časovej

súvislosti) ústavný súd poukazuje na bod 4.3, z obsahu ktorého vyplýva, že odporca bol

v neskoršom čase v rámci priestupkového konania uznaný vinným zo spáchania priestupku

proti občianskemu spolunažívaniu (vulgárne nadával sťažovateľke).

18. Krajský súd uvedeným správaním porušil citované procesné ustanovenia

(, a v spojitosti s )

v súvislosti s a dohovoru. Z uvedených dôvodov treba

považovať právne závery krajského súdu (o zamietnutí návrhu) za predčasné. Ústavný súd

preto vyslovil porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru a zrušil namietané rozhodnutie krajského súdu (bod 1 a 2 výroku tohto

nálezu).

19. Ústavnému súdu vzhľadom na „procesné“ pochybenia krajského súdu

(nedostatok dôvodov rozhodnutia, pozn.), pre ktoré jeho uznesenie zrušil, ani neprináleží

v tejto fáze konania zaujať postoj k „hmotnoprávnej“ stránke veci, preto zároveň nevyhovel

tej časti sťažnosti (bod 4 výroku nálezu), v ktorej sťažovateľka namietala porušenie čl. 16

ods. 2 a , ako aj a dohovoru. Z rovnakých dôvodov

(keďže neposudzoval hmotnoprávnu stránku) ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti (bod

4 výroku nálezu), v ktorej sťažovateľka žiadala vysloviť zákaz porušovania označených

práv (pokiaľ ide o porušenie a dohovoru, je zrušenie

namietaného rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie, ako aj záväznosť právneho

názoru ústavného súdu dostatočným prostriedkom nápravy).

20. Sťažovateľka sa v súvislosti s namietaným porušením svojich práv domáhala tiež

priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 320 €. Pri rozhodovaní o ne/priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vzal do úvahy všetky okolnosti danej

veci. Vzhľadom na to, že dôsledkom kasačného následku tohto nálezu sa pre sťažovateľku

znova otvorila cesta pre uplatnenie svojho nároku pred všeobecným súdom, bola jej

požiadavka na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch odmietnutá. Ústavný súd tiež

zohľadnil skutočnosť, že sa „hmotnoprávnou“ stránkou veci nezaoberal, a v tejto časti

sťažnosti nevyhovel.

21. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym

zastupovaním advokátkou v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za tri úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenia k stanovisku

odporcu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to každý úkon

po 115,90 €, k tomu 3 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 vyhlášky) a 19 % DPH, čo spolu

predstavuje sumu 438,57 € .

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

22. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009