Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 33/2015
PDF · 349.39 KB
No categories available
I. ÚS 33/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 683/2014 z 23. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia jej základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 683/2014 z 23. septembra
2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Michalovce (ďalej
len „okresný súd“) je vedené súdne konanie pod sp. zn. 12 C 168/2010, v ktorom sa žalobca
( ) domáha určenia, že „ nájomný vzťah medzi ním ako nájomcom a mnou ako
vlastníčkou a prenajímateľkou lesných pozemkov ležiacich trvá....
V rámci uvedeného konania požiadal žalobca o nariadenie predbežného opatrenia... a to až
do právoplatného skončenia konania vo veci samej...“.
3. Okresný súd uznesením č. k. 12 C 168/2010 56 z 24. januára 2011 nariadil
predbežné opatrenie a krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 109/2012 z 18. mája 2012
uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka
dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Cdo 50/2013 z 31. marca
2014 uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Co 109/212 z 18. mája 2012 zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie, pretože sťažovateľke bola jeho postupom odňatá možnosť konať pred
súdom.
4. Krajský súd následne namietaným rozhodnutím uznesenie okresného súdu sp. zn.
12 C 168/2010 z 24. januára 2011 zmenil tak, že sťažovateľke uložil „povinnosť umožniť
žalobcovi užívanie označených nehnuteľností v súlade s nájomnou zmluvou z 30.12.2007 až
do právoplatného skončenia konania vo veci samej, najdlhšie však do 30.12.2014“.
5. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnuté rozhodnutie je „výsledkom
nesprávneho hodnotenia predložených listinných dôkazov v spojení s ich nesprávnym
právnym posúdením“, a nesúhlasí s jeho závermi, ktoré bližšie opisuje v sťažnosti.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„... KS Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 683/2014 uznesením č. k.
3 Co 683/2014 302 z 23.9.2014 porušil základné práva sťažovateľky vlastniť majetok
a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
... Uznesenie KS Košice č. k. 3 Co 683/2014 302 z 23.9.2014 sa zrušuje a vec sa
vracia na ďalšie konanie.
... KS Košice je povinný nahradiť sťažovateľke trovy jej právneho zastúpenia na účet
je advokáta do 30 dní od právoplatnosti.“
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä taký návrh (taká
sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva označeného sťažovateľkou,
pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým postupom alebo rozhodnutím
orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
10. Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky a zistil, že táto je zjavne
neopodstatnená. Jej predmetom je tvrdenie sťažovateľky, že namietaným rozhodnutím, ktoré
navyše už medzitým stratilo právnu záväznosť (30. decembra 2014), mali byť porušené jej
základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Okrem toho sťažnosť navyše neobsahuje ani riadne
odôvodnenie podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, hoci sťažovateľka je riadne
zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou, pretože bližšie neuviedla konkrétnejšie
dôvody prípadného porušenia jej označených práv zakotvených v čl. 20 ods. 1 ústavy
11. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu
nebolo rozhodnuté vo veci samej, ale bolo ním len zmenené uznesenie okresného súdu
o nariadení predbežného opatrenia. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre (napr. m. m.
II. ÚS 459/2010, I. ÚS 458/2011, I. ÚS 526/2012, III. ÚS 261/2013 a I. ÚS 366/2013)
zaujíma mimoriadne zdržanlivý postoj voči uzneseniam (rozhodnutiam), ktorými sa
rozhoduje len o predbežných (dočasných) opatreniach. Ústavný súd zdôrazňuje na jednej
strane dostupnosť iných prostriedkov nápravy, konkrétne návrhu na zrušenie predbežného
opatrenia v konaní podľa § 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku, na druhej
strane však prízvukuje dočasnosť, resp. predbežnosť posúdenia veci pri predbežnom opatrení
s tým, že takéto posúdenie nevylučuje riadne poskytnutie ochrany príslušnému základnému
právu vo veci samej (porov. uznesenie sp. zn. II. ÚS 81/07 zo 17. mája 2007 č. 60/2007
a tiež uznesenie sp. zn. II. ÚS 222/04 zo 4. novembra 2004 č. 138/2004 Zbierky nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky). Rovnako však ústavný súd akceptuje
určité zníženie nárokov na dostatočnosť zistenia skutkového stavu a obsiahlosť právnej
argumentácie pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, čo je
odôvodnené potrebou rýchleho rozhodnutia o nich na účely účinnej dočasnej úpravy
pomerov a v zásade pripúšťa obsahový prieskum rozhodnutí o predbežných opatreniach len
z hľadiska ich zjavnej protiústavnosti a arbitrárnosti (porov. už citované II. ÚS 222/04).
12. V danej veci však zjavne nejde o arbitrárne, resp. protiústavné rozhodnutie,
pretože je podľa názoru ústavného súdu primeraným a jasným spôsobom odôvodnené (pozri
s. 5 až s. 9, pozn.), preto ústavný súd nepovažuje za potrebné ani bližšie z tohto rozhodnutia
citovať. Iba okolnosť, že sa sťažovateľka s vyslovenými závermi krajského súdu
nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah do jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ani do základného práva vlastniť majetok), pretože obsahom
týchto práv nie je právo účastníka na úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania (obdobne m. m. II. ÚS 218/02,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Okrem toho ide o rozhodnutie dočasnej
povahy a napadnuté rozhodnutie bolo vo výroku aj ohraničené, t. j. platilo iba do
30. decembra 2014. Keďže ústavný súd v zásade preferuje materiálne hľadisko ochrany
základných práv (m. m. II. ÚS 307/06, IV. ÚS 102/08, IV. ÚS 260/2014) a napadnuté
rozhodnutie krajského súdu sa uplynutím času stalo už neúčinným, vzhľadom na svoju už
citovanú judikatúru ústavný súd dospel preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
13. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2015