Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)I. ÚS 366/2013
PDF · 238.61 KB
No categories available
I. ÚS 366/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 predbežne
prerokoval sťažnosť M. O., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 81/2012 a jeho uznesením z 2. augusta 2012, ako aj postupom Krajského
súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 321/2012 a jeho uznesením
z 30. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca
2013 doručená sťažnosť M. O. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“) vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 81/2012 a jeho uznesením z 2. augusta
2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 321/2012 a jeho uznesením z 30. januára 2013.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je v konaní
pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 13 C 81/2012 v procesnom postavení
odporkyne. Okresný súd uznesením z 2. augusta 2012 predbežnej povahy zakázal
sťažovateľke disponovať s v ňom uvedenými (špecifikovanými) nehnuteľnosťami, ktoré
sťažovateľka nadobudla titulom darovacej zmluvy. O odvolaní sťažovateľky z 11. augusta
2012 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 321/2012 z 30. januára 2013, ktorým
potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Predmetom tejto sťažnosti sú rozhodnutia
tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu vzhľadom k tomu, že ani v odvolacom
konaní odvolací súd neodstránil vady rozhodnutia súdu prvého stupňa a vykonaný zásah
do základných práv sťažovateľa. Naviac rozsudok odvolacieho súdu ešte viac poškodzuje
samotného sťažovateľa tým, že je v plnom rozsahu podľa nášho názoru úplne arbitrárny
bez toho, aby zodpovedal dôležité skutočnosti prezentované sťažovateľom v podanom
odvolaní...
Rozsudok odvolacieho súdu v tejto vecí je nielen nepreskúmateľný, ale aj zároveň
nesprávny. Odvolací súd nemal za potrebné v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadať
ani s tak závažnými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v podanom odvolaní...“.
4. Podľa názoru sťažovateľky „všeobecné súdy postupom, ktorým nerešpektovali
najmä platný Občiansky súdny poriadok ako aj ustanovenia príslušných právnych
predpisov (hmotné právo), tým porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...
Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní pred súdom prvého stupňa, tak aj pred
odvolacím súdom došlo k takým zásahom do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné.
Rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu sú arbitrárne.
Nevychádzajú zo skutkových zistení, dôkazné bremeno zo strany navrhovateľa nebolo
unesené, pričom z hľadiska právneho posúdenia veci sa poprela podstata a účel použitých
noriem občianskeho procesného práva...“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru...
... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
... na ochranu podľa článku 36 ods. 1 Listiny...
... na ochranu vlastníckeho práva a jeho obsahu podľa článku 20 ods. 1 Ústavy...
uznesením Okresného súdu... sp. zn. 13 C/81/2012-190 a uznesením Krajského súdu...
6 Co/321/2012-147 zo dňa 30. 01. 2013 porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu... 13 C/81/2012-190 zo dňa 02. 08. 2012 a Krajského
súdu... 6 Co/321/2012-147 zo dňa 30. 01. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie
konanie.
Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy
konania v sume 275,94 EUR...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 81/2012 a jeho uznesením z 2. augusta
2012, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Co 321/2012 a jeho uznesením z 30. januára 2013 boli porušené jej v sťažnosti
označené práva (body 1 a 5).
10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 81/2012 a jeho uznesenie
z 2. augusta 2012. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,
ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup
v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok,
ktorý sťažovateľka využila a o jej odvolaní z 11. augusta 2012 rozhodol krajský súd ako súd
odvolací uznesením sp. zn. 6 Co 321/2012 z 30. januára 2013. Z tohto dôvodu bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Co 321/2012
z 30. januára 2013, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich
v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho uznesením, ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto
súdu. Krajskému súdu najmä vytýka, že „neodstránil vady rozhodnutia súdu prvého
stupňa...“, že odvolacie rozhodnutie „je nielen nepreskúmateľné , ale j zároveň nesprávne“,
a tiež, že sa „v odôvodnení... nevysporiadal ani s tak závažnými skutočnosťami, ktoré
sťažovateľ uvádzal v podanom odvolaní“ (pozri tiež body 3 a 4).
II.A
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,
ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej
veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo
následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho
rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky uznesením sp. zn. 6 Co 321/2012 z 30. januára 2013
sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. listiny) a dohovoru.
14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd
dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové
rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia
vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených
právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia oboznámil rozhodnutie
okresného súdu v merite veci, podstatné časti okresným súdom zisteného skutkového stavu
a jeho právne názory a závery vychádzajúce z výsledkov v prvostupňovom konaní
vykonaného dokazovania. Ďalej oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľky
a vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:
«Krajský súd... ako súd odvolací prejednal odvolanie odporkyne bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., preskúmal uznesenie v napadnutej časti podľa
§ 212 ods. 1; 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné.
Odporkyňa v odvolaní namietala odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b), c),
d), e), f) O. s. p...
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody, ktoré
uviedla odporkyňa v odvolaní nie sú naplnené. Treba zdôrazniť, že uvedené odvolacie
dôvody možno použiť len v odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo
rozhodnuté vo vecí samej. V danom prípade nejde o uznesenie, ktorým by bolo rozhodnuté
vo veci samej.
Podľa § 74 O. s. p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie,
ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo, ak je obava,
že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený...
Podľa § 76 ods. 1 písm. e), f) O. s. p. môže súd uložiť účastníkovi, aby nenakladal
s určitými vecami alebo právami, alebo aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal, alebo niečo
znášal.
Ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť
dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými
ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz
Súdna prax citované ustanovenia vykladá tak, že pod pojem „dočasná úprava
pomerov“ možno zahrnúť aj dočasné obmedzenie dispozície s majetkom v priebehu konania
z dôvodu ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia, ktoré bolo alebo bude v konaní vydané.
Zmyslom predbežného opatrenia je dočasná úprava pomerov účastníkov, pričom musí
byť poskytnutá ochrana tomu, kto o nariadenie predbežného opatrenia žiada tak v rámci
ústavných a zákonných pravidiel aj tomu, voči komu predbežné opatrenie smeruje. Ochrana
toho, proti komu má navrhované predbežné opatrenie smerovať, však nemôže dosiahnuť
takú intenzitu, aby prakticky znemožnila ochranu oprávnených záujmov druhej strany, teda
toho, kto o nariadenie predbežného opatrenia žiada. Pred nariadením predbežného
opatrenia nemusí byť nárok dokázaný, musí byť však aspoň osvedčený. Osvedčenie
(na rozdiel od dokazovania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných
prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti),
pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje,
že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš
pravdepodobná. Pri nariadení predbežného opatrenia teda súd poskytne oprávnenému
účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia
aj za cenu, že skutkový stav veci nie je ešte náležité zistený, a teda, že subjektívne právo
ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou
vo forme predbežného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov,
ani posúdenie právneho vzťahu medzi nimi. To znamená, že obsahom dočasnej úpravy
v neskoršom konaní nie je súd viazaný a môže rozhodnúť aj inak. Tam, kde nebolo vôbec
vydané rozhodnutie je treba, aby okrem skutočností, ktoré odôvodňujú obavu z ohrozenia
exekúcie, bolo tiež preukázané, alebo aspoň osvedčené (kumulatívne), že navrhovateľ
má pohľadávku, alebo iný nárok a že tento jeho nárok bude priznaný súdnym rozhodnutím.
Z uvedeného teda vyplýva, že zákonná úprava postupu pri nariaďovaní predbežných
opatrení (§ 76 O. s. p. v spojení s § 102 O. s. p.) vyžaduje, aby navrhovateľ osvedčil jednak
sám nárok a jednak, že je tu obava z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia.
Pred nariadením predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. e), písm. f) O. s. p.
sa vychádza z jeho vymedzenia uvedeného v návrhu a súd skúma., či je dostatočne
odôvodnený a ďalej skutkové okolnosti vzťahujúce sa na rozsah navrhovaného opatrenia.
Zákaz nakladania s vecami alebo právami (alebo niečo vykonať alebo niečoho sa zdržať
alebo niečo znášať) uloží takým spôsobom, aby nenarušil činnosť účastníka, ktorý
je nevyhnutný pre jeho povinností voči tretím osobám, alebo aby ho neobmedzoval
v ekonomickej činnosti, čo by v konečnom dôsledku mohlo negatívne ovplyvniť uspokojenie
práv účastníka, ktorý podal návrh.
Nenakladáme s vecami alebo právami, (zákaz disponovať s nimi) je zásahom
do vlastníckeho práva, ako aj do iných ústavou zaručených práv... Z tohto dôvodu je treba
pred nariadením predbežného opatrenia venovať pozornosť tomu, či nenakladaním s
vecami alebo právami, alebo ak sa niečo ukladá vykonať, niečoho sa zdržať alebo niečo
znášať, nedochádza k zásahu do vlastníckych práv nad nevyhnutnú mieru, prípadne
až k znemožneniu prípadného podnikania alebo inej zárobkovej činností odporkyne.
O podnikaní ani inej zárobkovej činnosti sa odporkyňa v odvolaní nezmieňuje.
Ako vyplýva zo spisového materiálu navrhovateľom navrhované predbežné opatrenie
sleduje (aj) zaistenie budúceho výkonu rozhodnutia. Aj keď samotná existencia dlhu ešte
nemôže byť dôvodom pre nariadenie predbežného opatrenia, dôvodom môžu byť
len skutočnosti odôvodňujúce obavu, že by prípadný výkon rozhodnutia mohol byt'
zmarený; u dlžníka môže byť takýmto dôvodom jeho konanie, ktorého dôsledkom je zníženie
majetku, ktorý je možno postihnúť pri výkone rozhodnutia, alebo ktoré inak podstatnou
mierou negatívne ovplyvňuje jeho majetkové pomery. Všeobecne možno konštatovať, že
ohrozenie výkonu rozhodnutia, môže spočívať nielen v tom, že sa majetková podstata
potenciálneho povinného zmení kvantitatívne (t. j. zmenšuje sa napríklad rozpredávaním
majetku) ale aj v tom, že sa jeho majetková podstata zmení aj kvalitatívne (zložením majetku
napríklad tak, že sa znemožní, prípadne obmedzí ten spôsob exekúcie, ktorý by mohol v
danom prípade viesť k rýchlejšiemu uspokojeniu pohľadávky veriteľa).
Z obsahu spisového elaborátu vyplýva, že navrhovateľ sa domáha nariadenia
predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. e), f) O. s. p. z dôvodu, že vedie konanie
voči odporkyni o neúčinnosť právneho úkonu (M. O., bývajúceho v T.), a to darovacej
zmluvy zo dňa 20. januára 2012, uzatvorenej medzí M. O., bývajúcim v T. a S. O.,
bývajúcou v T. ako darcami a odporkyňou M. O., bývajúcou v T. ako obdarovanou, ktorou
bolo na odporkyňu prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, špecifikovaným
v žalobnom petite.
Odporovateľnosť ako procesný inštitút znamená, že veriteľ sa môže návrhom
domáhať, aby súd vyslovil (určil), že dlžníkove právne úkony ukracujúce uspokojenie
veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky sú voči nemu právne neúčinné. Tento procesný inštitút
teda už sám o sebe slúži tomu, čomu aj druhá skupina predbežných opatrení, t. j. zaistiť
uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky.
V konaní o odporovateľnosť právneho úkonu je pasívne legitimovaná tá osoba,
s ktorou dlžník (M. O.) odporovateľný právny úkon urobil, alebo ktorej z neho vznikol
prospech, proti ďalším právnym nástupcom tejto osoby právo odporovať možno uplatniť len
vtedy, ak im boli okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti ich
predchodcovi známe.
Odvolací súd konštatuje, že prípadná ďalšia dispozícia s vecou,
t. j. s nehnuteľnosťami uvedenými vo výrokovej častí uznesenia súdu prvého stupňa by teda
mohla výrazne ovplyvniť, až zmariť účel takéhoto konania.
Vzhľadom na samotný charakter tohto konania bolo dôvodné nariadenie
predbežného opatrenia o zákaze dispozície, s nehnuteľnosťami tak, ako sú označené
vo výroku napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa.
S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
o nariadení predbežného opatrenia ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p potvrdil.
Tým ale nie je prejudikované konečné rozhodnutie vo veci samej, pretože samotná
neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu, ktorá je hmotnoprávnou stránkou
odporovateľnosti nastúpi až pre prípad, že návrhu na začatie konania bude vyhovené.
K odvolacím námietkam odvolateľky odvolací súd len poznamenáva, že predbežné
opatrenie je zabezpečovacím prostriedkom, ktorým sa dočasne upravujú pomery účastníkov
a súd nemusí nariaďovať pojednávanie, nemusí vypočuť účastníkov konania, teda ani
vykonávať dokazovanie. Nemusí účastníkom umožniť, aby pred rozhodnutím o tomto návrhu
sa mohli vyjadriť k obsahu listín, z ktorých bude robiť záver o tom, či sú splnené
predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie
skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia posudzuje len podľa obsahu
návrhu a k nemu pripojených, prípadne dodatočne predložených listín. Takýto postup súdu
predpokladá platná právna úprava (§ 115 ods. 1 O. s. p. a contrario, § 75 ods. 7, 8 veta
prvá O. s. p., § 102 ods. 1 O. s. p., etc.).
Tvrdenia a navrhované dôkazy, ktoré odporkyňa uvádza v odvolaní proti uzneseniu
o nariadení predbežného opatrenia môže uplatniť vo svojej procesnej obrane v rámci
dokazovania v konaní vo veci samej, t. j. o určenie neúčinnosti prevodu nehnuteľností
darovacou zmluvou zo dňa 20. januára 2012.
Nariadené predbežné opatrenie trvá iba do právoplatnosti rozhodnutia v predmetnej
veci, t. j. o určenie neúčinnosti právneho úkonu spomínanej darovacej zmluvy zo dňa
20. januára 2012.
Odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že ak predbežné opatrenie zaniklo alebo
bolo zrušené z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto,
že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu
predbežným opatrením vznikli. Rozhodne o tom na návrh súd, ktorý nariadil predbežné
opatrenie (§ 77 ods. 3 O. s. p.).
O trovách predbežného opatrenia a teda aj trovách tohto odvolacieho konania bude
rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci samej (§ 145 O. s. p.).“
15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010, I. ÚS 506/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje
ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne
odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové
a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd
sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
17. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu
sp. zn. 6 Co 321/2012 z 30. januára 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové (relevantné) dôkazy a právne
závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína,
že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
18. Zo stabilnej rozhodovacej praxe vyplýva, že „rozhodnutím o uložení predbežného
opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné právo alebo
slobodu účastníka súdneho konania. Takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania
podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy... len vtedy, ak by účastníkovi súdneho konania nebolo možné
poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného
pred všeobecnými súdmi. Predpokladom záveru o porušení základných práv a slobôd je
však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného
súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 Občianskeho
súdneho poriadku), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú
obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami.“
(II. ÚS 81/07).
19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.B
20. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (pozri tiež body 1 a 5) už uvedeným postupom a rozhodnutiami
vo veci konajúcich všeobecných súdov.
21. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08, I. ÚS 208/2011) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať
len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol
sťažovateľkinu sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2
23. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013