Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 366/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 predbežne

prerokoval sťažnosť M. O., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. augusta 2012, ako aj postupom Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca

2013 doručená sťažnosť M. O. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“) vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. augusta

2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2013.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je v konaní

pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. v procesnom postavení

odporkyne. Okresný súd uznesením z 2. augusta 2012 predbežnej povahy zakázal

sťažovateľke disponovať s v ňom uvedenými (špecifikovanými) nehnuteľnosťami, ktoré

sťažovateľka nadobudla titulom darovacej zmluvy. O odvolaní sťažovateľky z 11. augusta

2012 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 30. januára 2013, ktorým

potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Predmetom tejto sťažnosti sú rozhodnutia

tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu vzhľadom k tomu, že ani v odvolacom

konaní odvolací súd neodstránil vady rozhodnutia súdu prvého stupňa a vykonaný zásah

do základných práv sťažovateľa. Naviac rozsudok odvolacieho súdu ešte viac poškodzuje

samotného sťažovateľa tým, že je v plnom rozsahu podľa nášho názoru úplne arbitrárny

bez toho, aby zodpovedal dôležité skutočnosti prezentované sťažovateľom v podanom

odvolaní...

Rozsudok odvolacieho súdu v tejto vecí je nielen nepreskúmateľný, ale aj zároveň

nesprávny. Odvolací súd nemal za potrebné v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadať

ani s tak závažnými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v podanom odvolaní...“.

4. Podľa názoru sťažovateľky „všeobecné súdy postupom, ktorým nerešpektovali

najmä platný ako aj ustanovenia príslušných právnych

predpisov (hmotné právo), tým porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa č. 46 ods. 1 ...

Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní pred súdom prvého stupňa, tak aj pred

odvolacím súdom došlo k takým zásahom do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné.

Rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu sú arbitrárne.

Nevychádzajú zo skutkových zistení, dôkazné bremeno zo strany navrhovateľa nebolo

unesené, pričom z hľadiska právneho posúdenia veci sa poprela podstata a účel použitých

noriem občianskeho procesného práva...“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru...

... na súdnu ochranu podľa ...

... na ochranu podľa článku 36 ods. 1 Listiny...

... na ochranu vlastníckeho práva a jeho obsahu podľa článku 20 ods. 1 ...

uznesením Okresného súdu... sp. zn. -190 a uznesením Krajského súdu...

-147 zo dňa 30. 01. 2013 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu... -190 zo dňa 02. 08. 2012 a Krajského

súdu... -147 zo dňa 30. 01. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie

konanie.

Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy

konania v sume 275,94 EUR...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa ( listiny) každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. augusta

2012, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2013 boli porušené jej v sťažnosti

označené práva (body 1 a 5).

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesenie

z 2. augusta 2012. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup

v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok,

ktorý sťažovateľka využila a o jej odvolaní z 11. augusta 2012 rozhodol krajský súd ako súd

odvolací uznesením sp. zn. z 30. januára 2013. Z tohto dôvodu bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

.

11. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 30. januára 2013, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho uznesením, ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto

súdu. Krajskému súdu najmä vytýka, že „neodstránil vady rozhodnutia súdu prvého

stupňa...“, že odvolacie rozhodnutie „je nielen nepreskúmateľné , ale j zároveň nesprávne“,

a tiež, že sa „v odôvodnení... nevysporiadal ani s tak závažnými skutočnosťami, ktoré

sťažovateľ uvádzal v podanom odvolaní“ (pozri tiež body 3 a 4).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,

ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

(resp. listiny) a práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky uznesením sp. zn. z 30. januára 2013

sú zlučiteľné s označeným článkom (resp. listiny) a dohovoru.

14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd

dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové

rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených

právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia oboznámil rozhodnutie

okresného súdu v merite veci, podstatné časti okresným súdom zisteného skutkového stavu

a jeho právne názory a závery vychádzajúce z výsledkov v prvostupňovom konaní

vykonaného dokazovania. Ďalej oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľky

a vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

«Krajský súd... ako súd odvolací prejednal odvolanie odporkyne bez nariadenia

pojednávania podľa , preskúmal uznesenie v napadnutej časti podľa

; a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné.

Odporkyňa v odvolaní namietala odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b), c),

d), e), f) ..

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody, ktoré

uviedla odporkyňa v odvolaní nie sú naplnené. Treba zdôrazniť, že uvedené odvolacie

dôvody možno použiť len v odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo

rozhodnuté vo vecí samej. V danom prípade nejde o uznesenie, ktorým by bolo rozhodnuté

vo veci samej.

Podľa pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie,

ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo, ak je obava,

že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený...

Podľa , môže súd uložiť účastníkovi, aby nenakladal

s určitými vecami alebo právami, alebo aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal, alebo niečo

znášal.

Ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť

dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými

ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz

( ).

Súdna prax citované ustanovenia vykladá tak, že pod pojem „dočasná úprava

pomerov“ možno zahrnúť aj dočasné obmedzenie dispozície s majetkom v priebehu konania

z dôvodu ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia, ktoré bolo alebo bude v konaní vydané.

Zmyslom predbežného opatrenia je dočasná úprava pomerov účastníkov, pričom musí

byť poskytnutá ochrana tomu, kto o nariadenie predbežného opatrenia žiada tak v rámci

ústavných a zákonných pravidiel aj tomu, voči komu predbežné opatrenie smeruje. Ochrana

toho, proti komu má navrhované predbežné opatrenie smerovať, však nemôže dosiahnuť

takú intenzitu, aby prakticky znemožnila ochranu oprávnených záujmov druhej strany, teda

toho, kto o nariadenie predbežného opatrenia žiada. Pred nariadením predbežného

opatrenia nemusí byť nárok dokázaný, musí byť však aspoň osvedčený. Osvedčenie

(na rozdiel od dokazovania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných

prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti),

pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje,

že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš

pravdepodobná. Pri nariadení predbežného opatrenia teda súd poskytne oprávnenému

účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia

aj za cenu, že skutkový stav veci nie je ešte náležité zistený, a teda, že subjektívne právo

ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou

vo forme predbežného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov,

ani posúdenie právneho vzťahu medzi nimi. To znamená, že obsahom dočasnej úpravy

v neskoršom konaní nie je súd viazaný a môže rozhodnúť aj inak. Tam, kde nebolo vôbec

vydané rozhodnutie je treba, aby okrem skutočností, ktoré odôvodňujú obavu z ohrozenia

exekúcie, bolo tiež preukázané, alebo aspoň osvedčené (kumulatívne), že navrhovateľ

má pohľadávku, alebo iný nárok a že tento jeho nárok bude priznaný súdnym rozhodnutím.

Z uvedeného teda vyplýva, že zákonná úprava postupu pri nariaďovaní predbežných

opatrení ( v spojení s ) vyžaduje, aby navrhovateľ osvedčil jednak

sám nárok a jednak, že je tu obava z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia.

Pred nariadením predbežného opatrenia podľa ,

sa vychádza z jeho vymedzenia uvedeného v návrhu a súd skúma., či je dostatočne

odôvodnený a ďalej skutkové okolnosti vzťahujúce sa na rozsah navrhovaného opatrenia.

Zákaz nakladania s vecami alebo právami (alebo niečo vykonať alebo niečoho sa zdržať

alebo niečo znášať) uloží takým spôsobom, aby nenarušil činnosť účastníka, ktorý

je nevyhnutný pre jeho povinností voči tretím osobám, alebo aby ho neobmedzoval

v ekonomickej činnosti, čo by v konečnom dôsledku mohlo negatívne ovplyvniť uspokojenie

práv účastníka, ktorý podal návrh.

Nenakladáme s vecami alebo právami, (zákaz disponovať s nimi) je zásahom

do vlastníckeho práva, ako aj do iných zaručených práv... Z tohto dôvodu je treba

pred nariadením predbežného opatrenia venovať pozornosť tomu, či nenakladaním s

vecami alebo právami, alebo ak sa niečo ukladá vykonať, niečoho sa zdržať alebo niečo

znášať, nedochádza k zásahu do vlastníckych práv nad nevyhnutnú mieru, prípadne

až k znemožneniu prípadného podnikania alebo inej zárobkovej činností odporkyne.

O podnikaní ani inej zárobkovej činnosti sa odporkyňa v odvolaní nezmieňuje.

Ako vyplýva zo spisového materiálu navrhovateľom navrhované predbežné opatrenie

sleduje (aj) zaistenie budúceho výkonu rozhodnutia. Aj keď samotná existencia dlhu ešte

nemôže byť dôvodom pre nariadenie predbežného opatrenia, dôvodom môžu byť

len skutočnosti odôvodňujúce obavu, že by prípadný výkon rozhodnutia mohol byt'

zmarený; u dlžníka môže byť takýmto dôvodom jeho konanie, ktorého dôsledkom je zníženie

majetku, ktorý je možno postihnúť pri výkone rozhodnutia, alebo ktoré inak podstatnou

mierou negatívne ovplyvňuje jeho majetkové pomery. Všeobecne možno konštatovať, že

ohrozenie výkonu rozhodnutia, môže spočívať nielen v tom, že sa majetková podstata

potenciálneho povinného zmení kvantitatívne (t. j. zmenšuje sa napríklad rozpredávaním

majetku) ale aj v tom, že sa jeho majetková podstata zmení aj kvalitatívne (zložením majetku

napríklad tak, že sa znemožní, prípadne obmedzí ten spôsob exekúcie, ktorý by mohol v

danom prípade viesť k rýchlejšiemu uspokojeniu pohľadávky veriteľa).

Z obsahu spisového elaborátu vyplýva, že navrhovateľ sa domáha nariadenia

predbežného opatrenia podľa , z dôvodu, že vedie konanie

voči odporkyni o neúčinnosť právneho úkonu (M. O., bývajúceho v T.), a to darovacej

zmluvy zo dňa 20. januára 2012, uzatvorenej medzí M. O., bývajúcim v T. a S. O.,

bývajúcou v T. ako darcami a odporkyňou M. O., bývajúcou v T. ako obdarovanou, ktorou

bolo na odporkyňu prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, špecifikovaným

v žalobnom petite.

Odporovateľnosť ako procesný inštitút znamená, že veriteľ sa môže návrhom

domáhať, aby súd vyslovil (určil), že dlžníkove právne úkony ukracujúce uspokojenie

veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky sú voči nemu právne neúčinné. Tento procesný inštitút

teda už sám o sebe slúži tomu, čomu aj druhá skupina predbežných opatrení, t. j. zaistiť

uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky.

V konaní o odporovateľnosť právneho úkonu je pasívne legitimovaná tá osoba,

s ktorou dlžník (M. O.) odporovateľný právny úkon urobil, alebo ktorej z neho vznikol

prospech, proti ďalším právnym nástupcom tejto osoby právo odporovať možno uplatniť len

vtedy, ak im boli okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti ich

predchodcovi známe.

Odvolací súd konštatuje, že prípadná ďalšia dispozícia s vecou,

t. j. s nehnuteľnosťami uvedenými vo výrokovej častí uznesenia súdu prvého stupňa by teda

mohla výrazne ovplyvniť, až zmariť účel takéhoto konania.

Vzhľadom na samotný charakter tohto konania bolo dôvodné nariadenie

predbežného opatrenia o zákaze dispozície, s nehnuteľnosťami tak, ako sú označené

vo výroku napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa

o nariadení predbežného opatrenia ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p potvrdil.

Tým ale nie je prejudikované konečné rozhodnutie vo veci samej, pretože samotná

neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu, ktorá je hmotnoprávnou stránkou

odporovateľnosti nastúpi až pre prípad, že návrhu na začatie konania bude vyhovené.

K odvolacím námietkam odvolateľky odvolací súd len poznamenáva, že predbežné

opatrenie je zabezpečovacím prostriedkom, ktorým sa dočasne upravujú pomery účastníkov

a súd nemusí nariaďovať pojednávanie, nemusí vypočuť účastníkov konania, teda ani

vykonávať dokazovanie. Nemusí účastníkom umožniť, aby pred rozhodnutím o tomto návrhu

sa mohli vyjadriť k obsahu listín, z ktorých bude robiť záver o tom, či sú splnené

predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie

skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia posudzuje len podľa obsahu

návrhu a k nemu pripojených, prípadne dodatočne predložených listín. Takýto postup súdu

predpokladá platná právna úprava ( a contrario, , veta

prvá , , etc.).

Tvrdenia a navrhované dôkazy, ktoré odporkyňa uvádza v odvolaní proti uzneseniu

o nariadení predbežného opatrenia môže uplatniť vo svojej procesnej obrane v rámci

dokazovania v konaní vo veci samej, t. j. o určenie neúčinnosti prevodu nehnuteľností

darovacou zmluvou zo dňa 20. januára 2012.

Nariadené predbežné opatrenie trvá iba do právoplatnosti rozhodnutia v predmetnej

veci, t. j. o určenie neúčinnosti právneho úkonu spomínanej darovacej zmluvy zo dňa

20. januára 2012.

Odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že ak predbežné opatrenie zaniklo alebo

bolo zrušené z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto,

že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu

predbežným opatrením vznikli. Rozhodne o tom na návrh súd, ktorý nariadil predbežné

opatrenie ( ).

O trovách predbežného opatrenia a teda aj trovách tohto odvolacieho konania bude

rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci samej ( ).“

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje

ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne

odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové

a právne skutočnosti (, ).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

17. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 30. januára 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové (relevantné) dôkazy a právne

závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Zo stabilnej rozhodovacej praxe vyplýva, že „rozhodnutím o uložení predbežného

opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné právo alebo

slobodu účastníka súdneho konania. Takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania

podľa ... len vtedy, ak by účastníkovi súdneho konania nebolo možné

poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného

pred všeobecnými súdmi. Predpokladom záveru o porušení základných práv a slobôd je

však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného

súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 Občianskeho

súdneho poriadku), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú

obsiahnuté v v spojitosti s predbežnými opatreniami.“

().

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa (resp. listiny) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.B

20. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa (pozri tiež body 1 a 5) už uvedeným postupom a rozhodnutiami

vo veci konajúcich všeobecných súdov.

21. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patria aj základné práva vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až , resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné v danej veci uvažovať

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol

sťažovateľkinu sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

23. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013