Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 506/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. N., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., B., vo

veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2010, ako aj postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 4. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. J. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2011 doručená sťažnosť Mgr. J. N. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na rovnosť

v konaní podľa , základného práva na ochranu majetku podľa

a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. októbra

2010, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. júla 2011.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol

odporcom v súdnom spore o zaplatenie sumy 89,62 € s prísl. vedenom okresným súdom pod

sp. zn. na návrh M. (ďalej len „navrhovateľ“). Okresný súd rozsudkom zo 7.

októbra 2010 uložil sťažovateľovi zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu s úrokom

z omeškania, ako aj trovy konania. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. júla 2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a uložil mu

povinnosť zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľ k podstate predmetného súdneho sporu (ako aj svojho názoru na závery

okresného súdu) uviedol:

«Dňa 9. 5. 2007 bolo na základe rozhodnutia policajta Mestskej polície...

povereného správcom komunikácie, v zmysle ust. o premávke

na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) odstránené

spoločnosťou A. spol. s r. o.,... B., osobné motorové vozidlo s evidenčným číslom... (ďalej

len „Vozidlo“) z miesta B. patriace spoločnosti B., s. r. o... B... Dňa 9. 5. 2007 sťažovateľ

prevzal Vozidlo, pričom mu bol vydaný protokol o výdaji vozidla uloženého po nútenom

odťahu... vystavený spoločnosťou A. spol. s r. o. (ďalej len „Protokol“), ktorého prílohu

tvoril doklad vystavený spoločnosťou A. spol. s r. o. na sumu 2.700,- Sk... za výkon núteného

odťahu (ďalej len „Doklad“).

Ako vyplýva z Protokolu odstránenie na základe tohto rozhodnutia vykonali

zamestnanci prevádzky odťahovej služby spoločnosti A., spol. s r. o.

Okresný súd... rozsudkom... 7. 10. 2010 vyhovel žalobe v celom rozsahu.

Z vykonaného dokazovania dospel Okresný súd Trnava k záveru, že návrh bol

podaný opodstatnene. Súd mal preukázané, že sťažovateľ vytvoril prekážku cestnej

premávky, keď ponechal motorové vozidlo stáť v križovatke. Spornou bola otázka, či

obchodná spoločnosť A. spol. s r. o. bola oprávnená vykonať odstránenie motorového

vozidla. Je nepochybné, že žalobca ako správca cesty pri odstraňovaní motorového vozidla

vystupuje ako orgán verejnej moci, ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za výkon

verejnej moci a nemôže ju zmluvne previesť na iného. Správnym sa javí záver, že

odstránenie motorového vozidla tvoriaceho prekážku cestnej premávky je oprávnený urobiť

len správca komunikácie alebo právnická osoba ním pre tento účel založená alebo

zriadená. Zo žiadneho o premávke na

pozemných komunikáciách a o pozemných komunikáciách (cestný

zákon) však nevyplýva záver, že by správca komunikácie nemohol uzavrieť zmluvu o výkone

odťahovej služby s podnikateľským subjektom, predmetom ktorej by bol len výkon odťahovej

služby bez prenesenia práva na vymáhanie nákladov súvisiacich s odťahom motorových

vozidiel. V súdenom prípade medzi žalobcom ako správcom komunikácie a obchodnou

spoločnosť A. spol. s r.o. vznikol v zmysle súkromnoprávnych noriem zmluvný vzťah,

predmetom ktorého bolo poverenie obchodnej spoločnosti A. spol. s r.o. zabezpečiť samotný

výkon odstránenia motorového vozidla po technickej stránke. Vzhľadom k uvedenému

Okresný súd Trnava dospel k záveru, že žalobca zmluvou o výkone odťahovej služby

nepreviedol na obchodnú spoločnosť A. spol. s r. o. svoje právomoci odťahovať nesprávne

zaparkované motorové vozidlá, ale ju poveril len zabezpečením technickej stránky výkonu

tejto činnosti na základe pokynu príslušníka mestskej polície, a preto bolo možné

obchodnou spoločnosťou A. spol. s r. o. uskutočnené odtiahnutie motorového vozidla

považovať za odtiahnutie, ktoré vykonal žalobca. Žalobca ako správca cesty má nárok na

vymáhanie nákladov, ktoré mu v súvislosti s odťahom motorového vozidla vznikli, ktorých

výšku si vyčíslil na sumu 2.700,- Sk. Výška nákladov vynaložených na odstránenie

motorového vozidla nebola v prejednávanej veci sporná, a preto považoval súd požiadavku

žalobcu v zmysle ust. o premávke na pozemných

komunikáciách na zaplatenie sumy 2.700,- Sk, čo po prepočte konverzným kurzom na eurá

predstavuje sumu 89,62 eura, za dôvodnú. Sťažovateľ sa bránil ďalej tvrdením, že nie je

pasívne legitimovaný v tomto spore, keďže nebol vlastníkom použitého motorového vozidla,

ale len jeho oprávneným držiteľom. Túto obranu sťažovateľa považoval Okresný súd

Trnava za bezpredmetnú, keďže z citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva

oprávnenie žalobcu požadovať náklady za odstránenie prekážky cestnej premávky od toho,

kto prekážku spôsobil, teda od sťažovateľa, a nie od vlastníka motorového vozidla, ako sa

bránil sťažovateľ.»

4. Podľa názoru sťažovateľa „máme za to, že sťažovateľ nie je v predmetnom spore

vecne legitimovaný.

Výklad súdov k ohľadom pasívnej legitimácie sťažovateľa

v neprospech sťažovateľa je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1 ... a článkom 6

Dohovoru... Postup súdov v rozpore s platným a účinným zákonom možno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd sťažovateľa.“.

5. Ako porušené základné práva a slobody sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti označil

„porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

porušenie základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 1

a zároveň aj porušenia Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských

právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“. Ústavný

súd konštatuje, že sťažovateľ okrem odôvodnenia „porušenia práva na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces“ (III. časť sťažnosti) sa odôvodnením porušenia ďalších ním

uvádzaných práv náležite nezaoberal.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný súd... určuje, že rozhodnutím Okresného súdu... Rozsudkom č. k.:

-70 zo dňa 7. 10. 2010 a rozhodnutím Krajského súdu... Rozsudkom č. k.:

-99 zo dňa 4. 7. 2011 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa

podľa ..., podľa ..., podľa ... a podľa

Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru... a článku 6 Dohovoru.... Ústavný súd...

Rozsudok Okresného súdu... č. k.: -70 zo dňa 7. 10. 2010 a Rozsudok

Krajského súdu... č. k.: -99 zo dňa 4. 7. 2011 zrušuje a vec vracia

Okresnému súdu... na nové konanie.“

7. Sťažovateľ ako dôkazový materiál k sťažnosti pripojil rozsudok okresného súdu

č. k. -70 zo 7. októbra 2010 a rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 4. júla 2011. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd

13. septembra 2011 dopytom na Okresnej prokuratúre Trnava zistil, že sťažovateľ podal

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky žiadosť o podanie mimoriadneho opravného

prostriedku.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní (pred orgánmi verejnej

moci, pozn.)... rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

10. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. októbra

2010, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. júla 2011 boli porušené jeho v sťažnosti

označené práva (bod 1).

12. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a aj jeho rozsudok

zo 7. októbra 2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup

v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok,

ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom

sp. zn. zo 4. júla 2011. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

13. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 4. júla 2011, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto

súdu, na základe ktorých však podľa názoru sťažovateľa, aj keď vyplývali z dostatočne

zisteného skutkového stavu veci, neboli nadväzne na to prijaté správne právne závery.

Sťažovateľ v jeho veci konajúcim všeobecným súdom vytýkal najmä svojvôľu pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu a z toho vychádzajúce nesprávne právne posúdenie veci

(«O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné

hovoriť práve v tomto prípade, keďže okresný aj krajský súd sa natoľko odchýlili od znenia

príslušného ustanovenia a to tak že popreli jeho základný účel

a význam... Z uvedeného vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany sťažovateľa by

došlo až vtedy, ak by sa na zistený stav veci použila ústavne súladne interpretovaná, platná

a účinná právna norma, ktorú však okresný aj krajský súd vykladali protiústavné...

Sťažovateľ touto sťažnosťou poukazuje hlavne na zásadný problém v tom, že rozhodnutia

súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže uprednostňujú

reštriktívny výklad zákona pred inštitútom „spravodlivosti“. To znamená, že podľa názoru

sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie veci súdmi tým, že

výsledok konania nezodpovedá jeho skutkovej a právnej predstave a účelu 'sledovanému

prijatím

Výklad súdov k ohľadom pasívnej legitimácie sťažovateľa v

neprospech sťažovateľa je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1

a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postup súdov v rozpore s platným a účinným zákonom možno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd sťažovateľa.»; pozri tiež bod 4).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa a rozsudkom sp. zn. zo 4. júla 2011 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru).

16. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd

dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové

rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených

právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku oboznámil rozhodnutie

okresného súdu v merite veci, podstatné časti okresným súdom zisteného skutkového stavu

a jeho právne názory a závery vychádzajúce z výsledkov v prvostupňovom konaní

vykonaného dokazovania. Ďalej krajský súd uviedol: „Krajský súd... bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ust. zverejnením termínu vyhlásenia

rozhodnutia na úradnej tabuli súdu postupom podľa ust. preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa

ust. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne

správne.

Podľa ust. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V predmetnej veci považuje odvolací súd za potrebné uviesť ďalšie dôvody, že

správca miestnej komunikácie je s poukazom na ust. § 3d ods. 5 písm. c) Zák. č. 135/61 Zb.

o pozemných komunikáciách pri odstraňovaní vozidla z komunikácie vystupuje ako orgán

verejnej moci a nemôže právomoci správcu komunikácie zmluvne previesť na iný

podnikateľský subjekt. Nič mu však nebráni, aby odstránenie vozidla z miestnej

komunikácie po technickej stránke vykonal prostredníctvom inej osoby, v danom prípade sa

bude jednať o zmluvný vzťah medzi správcom komunikácie a touto osobou. Je však

pochopiteľné, že v prípade odstránenia vozidla iba správcovi cesty komunikácie vzniká

nárok na náklady za odstránenie voči prevádzkovateľovi vozidla a teda len správca cesty je

v danom prípade aktívne legitimovaný na vymáhanie týchto nákladov, teda i v prípade

preukázanie existencie a obsahu zmluvy o výkone odťahovej služby uzatvorenej medzi

správcom komunikácie a navrhovateľom, na základe ktorej bolo realizované odstránenie

vozidla. V súlade s ust. je povinný potom nahradiť náklady

prevádzkovateľ vozidla iba správcovi cesty, ktoré mu vznikli v súvislosti s odťahom

motorového vozidla, teda nie spoločnosti, ktoré fakticky výkon odťahu vozidla pre správcu

cesty vykonala.

Treba preto konštatovať, že prvostupňový súd zdôvodnil správne vo svojom

rozhodnutí, že zmluva č. 48/2006 o výkone odťahovacej služby uzatvorená 23. 10. 2006

medzi rozpočtovou organizáciou V. B. zriadenou navrhovateľom a obchodnou spoločnosťou

A., s. r. o. je v zmysle ust. o premávke na pozemných komunikáciách a

táto spoločnosť A., s. r. o. bola poverená zabezpečením technickej stránky výkonu odťahovej

služby na základe pokynu príslušníka mestskej polície. Pokiaľ sa jedná o pasívnu

legitimáciu, prvostupňový súd správne zdôvodnil, že je z ustanovenia zákona zrejmé

oprávnenie navrhovateľa požadovať náklady za odstránenie prekážky cestnej premávky od

toho, kto prekážku spôsobil, teda nie od vlastníka motorového vozidla. Tento spôsobil

porušenie predpisu, a to porušenie povinnosti účastníka cestnej premávky v zmysle ust. § 24

ods. 1 písm. d) , pretože ponechal motorové vozidlo na mieste, kde

zastavenie a státie je zakázané - na križovatke.

V ostatnom odkazuje odvolací súd na vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa,

na správne dôvody, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje v zmysle ust. § 219 ods. 2

Podľa ust. , preto bolo vecne správne rozhodnutie súdu prvého

stupňa potvrdené.“

17. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 4. júla 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové (relevantné) dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľ v petite sťažnosti súčasne namietal aj porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa , práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu a základného práva na rovnosť v konaní podľa

(pozri tiež body 1, 5 a 6) už uvedeným postupom a rozhodnutiami vo veci konajúcich

všeobecných súdov.

22. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patria aj základné práva vyplývajúce z a dodatkového protokolu, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak povedané,

o prípadnom porušení základného práva podľa a tiež aj práva podľa

dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

23. Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva aj podľa čl. 47 ods. 3

len z dôvodu svojvoľnosti a nesprávneho právneho posúdenia veci (t. j. záverov)

napadnutých rozhodnutí menovaných súdov, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať

sa osobitne uvedeným článkom , ktorý mal byť podľa neho taktiež porušený. Pretože

ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu

(a ani okresného súdu) a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení sťažovateľovho práva

podľa .

24. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol

sťažovateľovu sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

25. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011