Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 208/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia S., B., zastúpeného advokátkou

JUDr. A. T., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na ochranu majetku podľa čl.

20 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

z 9. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2011 doručená sťažnosť občianskeho združenia S. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , 12 Co

171/2009 z 9. novembra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „... Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania zo

dňa 24. 7. 2007 domáhal na Okresnom súde Bratislava V uhradenia istiny vo výške

240.780,02 € (7.253.739,- Sk) spolu s príslušenstvom voči žalovanému D., s.r.o. ... B.

Okresný súd rozsudkom č. k. -304 zo dňa 20. 4. 2009 žalobu zamietol. Sťažovateľ

ako žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie a Krajský súd... 9. 11. 2010 vydal...

rozsudok č. k. -595, , ktorým rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil...“.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «V hore uvedenom súdnom konaní sa sťažovateľ

ako organizácia kolektívnej správy domáhal od prevádzkovateľa retransmisie uhradenia

primeranej odmeny za používanie zvukovo-obrazových záznamov (ďalej len „ZOZ“)

v káblovej retransmisii za obdobie 1. 7. 2004 až 30. 6. 2007 v celkovej výške 240.780,02 €

(7.253.739,- Sk) spolu s príslušenstvom.

Sťažovateľ má udelené oprávnenie č. 4/2005 na výkon kolektívnej správy

majetkových práv výrobcov ZOZ v oblasti káblovej retransmisie nimi vyrobených ZOZ od

Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Sťažovateľ vykonáva v zmysle ust. § 78 a nasl.

o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom

(ďalej len „Autorský zákon“ alebo „AZ“) kolektívnu správu majetkových práv výrobcov

ZOZ na základe vyššie uvedeného oprávnenia a uzatvorených zmlúv o zastupovaní.

Prostredníctvom zmlúv zastupuje slovenských výrobcov resp. nositeľov práv k ZOZ, ktorí sú

výrobcami hraných, dokumentárnych, animovaných a iných kinematografických ZOZ.

Zároveň na základe bilaterálnej zmluvy - dohody o spolupráci uzatvorenej so spoločnosťou

A., zastupuje sťažovateľ zahraničných výrobcov ZOZ. A. je neštátna a nezisková

organizácia, so sídlom v Ž., Švajčiarsko, ktorá zastupuje práva producentov z celého sveta,

a to predovšetkým v oblasti káblovej retransmisie... Máme za to, že rozhodnutie krajského

súdu je arbitrárne, odôvodnenie rozsudku je (zrejme nie je, pozn.) dostatočne a logicky

odôvodnené, nemožno z neho vyvodiť, z čoho odvolací súd vyvodil svoj právny záver...»

4. Po následnom polemizovaní s právnym názorom krajského súdu uvedeným

v odôvodnení jeho odvolacieho rozhodnutia o interpretácii a aplikácii niektorých ustanovení

« o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom

(ďalej len „autorský zákon“ alebo „AZ“)», po objasňovaní svojho postavenia vo vzťahu

„k zastupovaniu práv producentov – výrobcov audiovizuálnych diel na území Slovenskej

republiky... a zahraničí...“, vyjadrení sa k „doplnenému dokazovaniu stanoviskom

organizácie S. a L.“ a namietaniu „vážnej a podstatnej obsahovej zmene odôvodnenia

rozsudku prvostupňového súdu“, ku ktorej došlo vydaním opravného uznesenia

prvostupňovým súdom, ktorou sa krajský súd nezaoberal, sťažovateľ konštatoval, že

„Odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal s viacerými navrhnutými dôkazmi

a skutočnosťami tvrdenými v odvolaní – napr. vzťah ust. § 84 AZ na dobrovoľnú kolektívnu

správu, vzťah medzi pojmami výrobca ZOZ /výrobca audiovizuálneho diela/ producent,

potreba autorizácie CD o použitých ZOZ, stanovisko MK SR zo dňa 12. 6. 2008. Odvolací

súd sa obmedzil na konštatovanie, že skutočnosti tvrdené sťažovateľom neboli preukázané,

akými úvahami však súd dospel k takémuto názoru, nie je z odôvodnenia rozhodnutia vôbec

jasné.“

5. Svoje faktické a právne závery (názory) sťažovateľ uzatvoril takto: „Z vyššie

uvedeného vyplýva, že rozsudok Krajského súdu... č. k. -595,

zo dňa 9. 11. 2010 je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Súd sa

väčšinou otázok podstatných pre meritórne rozhodnutie vôbec nezaoberal. Súd sa

v rozsudku nevysporiadal s argumentáciou a námietkami sťažovateľa prednesených v rámci

súdneho konania. Súd nevyjadril svoj právny názor k sťažovateľom predneseným skutkovým

a právnym otázkam, ku ktorým bolo potrebné zaujať stanovisko v súvislosti s rozhodnutím

vo veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné, pretože jeho jednotlivé časti si značne

odporujú a je neúplné, pretože sa súd nevysporiadal so všetkými relevantnými otázkami.

Týmto postupom súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Vyššie popísaným konaní súdu bolo taktiež spôsobené, že výrobcom ZOZ, ktorí sú

zastúpení sťažovateľom, nebola v rozpore s ust. § 67 ods. 1 AZ uhradená od

prevádzkovateľa retransmisie primeraná odmena za používanie ich ZOZ káblovou

retransmisiou. Týmto bolo porušené majetkové právo sťažovateľa.

Rozsudkom Krajského súdu... č. k. -595, zo dňa

9. 11. 2010 bolo porušené... základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 ... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru... a následne

aj... základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa ... a právo na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... Rozhodnutie krajského

súdu možno považovať za neodôvodnené a arbitrárne vyúsťujúce k porušeniu označených

práv sťažovateľa... Sťažovateľ ako zástupca výrobcov ZOZ v dôsledku rozhodnutia

Krajského súdu v Bratislave nemôže realizovať svoje majetkové právo.“

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „po vykonaní dokazovania vyniesol tento

nález:

1. Základné právo S. ... na súdnu ochranu podľa ... a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a základné právo sťažovateľa

vlastniť majetok podľa ... a právo na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... č. k.

595, zo dňa 9. 11. 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu... č. k. -595, zo dňa

9. 11. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

S. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Krajský súd... povinný zaplatiť na účet

advokátky JUDr. A. T... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo

slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto

práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského súdu a jeho

rozsudkom sp. zn. , z 9. novembra 2010.

II.A K namietanému porušeniu a dohovoru

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) v postupe

krajského súdu v odvolacom konaní („... odvolací súd sa... nevysporiadal s viacerými

navrhnutými dôkazmi a skutočnosťami...“), v nedostatočnom odôvodnení jeho rozhodnutia

a vyslovených právnych názoroch, „súd nevyjadril svoj právny názor k predmetným

skutkovým a právnym otázkam“; v dôsledku toho považuje sťažovateľ rozhodnutie

odvolacieho súdu za „zmätočné... neodôvodnené a arbitrárne...“ (pozri tiež bod 5).

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. , z 9. novembra

2010 sú zlučiteľné s označeným článkom (resp. dohovoru).

14. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol: «Krajský súd

v Bratislave ako súd odvolací ( ) preskúmal a prejednal vec v zmysle

na pojednávaní a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na

zmenu a ani na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Na odvolacom pojednávaní dňa 5. 10. 2010 právna zástupkyňa navrhovateľa zotrvala

na názore, že výrobcovia audiovizuálnych diel (ďalej len „AD“) sú súčasne aj výrobcami

zvukovo-obrazových záznamov (ďalej len „ZOZ“). Každé AD je súčasne aj zaznamenané

zvukom a záznamom, teda je ZOZ, ale nie každý ZOZ je súčasne aj AD. Pokiaľ má

navrhovateľ uzavretú zmluvu s firmou A., ktorá spravuje práva zahraničných výrobcov AD,

súčasne spravuje aj práva výrobcov ZOZ. Z toho dovodzuje aj svoju aktívnu legitimáciu v

tomto spore.

Právna zástupkyňa odporcu uviedla, že ďalším dôvodom na zamietnutie žaloby, je

skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal použitie žiadneho ZOZ odporcom v rozhodnom

období, čo je podmienkou priznania primeranej odmeny. Taktiež zdôraznila, že pri ZOZ ide

o dobrovoľnú kolektívnu správu, kedy sa sám výrobca ZOZ môže rozhodnúť, či sa dá

zastúpiť a ak áno, kým. Poukázala aj na to, že pri nahliadnutí do oprávnení ministerstva

kultúry (MK) pre navrhovateľa a pre spoločnosť S. zistiteľné, že sú úplne zhodné a že ich

oprávňujú na kolektívnu správu práv z káblovej retransmisie ZOZ. Pokiaľ ide o ustanovenie

§ 84 Autorského zákona (AZ), z jeho aplikácií je podstatné, že navrhovateľ musí preukázať

svoju zmluvnú základňu tak, ako to vyplýva aj z oprávnenia MK, čiže konkrétne zmluvy a

ich rozsah s výrobcami ZOZ. Pokiaľ ide o zmluvu navrhovateľa so spoločnosťou A. táto

nemôže byť podkladom pre aktívnu legitimáciu navrhovateľa v spore, pretože predmetná

zmluva neobsahuje pojem ZOZ, ale len AD. Žiadne ustanovenie tejto zmluvy neoprávňuje

navrhovateľa na zastupovanie práv výrobcov ZOZ a nárok na primeranú odmenu. Navyše

zahraniční výrobcovia ZOZ neboli v rozhodnom období na území SR chránení, a pokiaľ by

aj bol použitý ich ZOZ, nevznikol by výrobcovi nárok na primeranú odmenu, a teda ani ich

správcom. Zástupkyňa navrhovateľa predložila oprávnenie na výkon kolektívnej správy

práv s rovnakým predmetom ako navrhovateľ pre organizáciu A. zo dňa 24. 11. 2009,

pričom z vyjadrenia MK zo 14. 10. 2009 vyplýva, že táto organizácia vykonáva kolektívnu

správu pre rovnakých výrobcov ZOZ ako spoločnosť navrhovateľa. Taktiež poukázala na

to, že rozhodnutím MK boli navrhovateľovi uložené, tri pokuty, pričom z jeho obsahu je

zrejmé, že navrhovateľovi vznikli oprávnenia len zo šírenia diel a nie ZOZ. Aj keď toto

rozhodnutie MK bolo na základe rozkladu navrhovateľa zrušené, stalo sa tak len z

procesných dôvodov a vo vecnej rovine sa s rozhodnutím minister stotožnil. Ďalším

dôvodom, na zamietnutie žaloby je tak skutočnosť, že navrhovateľ svojim zmluvným

partnerom nepreukázal, aké ZOZ odporca v rozhodnom období použil.

Právna zástupkyňa navrhovateľa poukázala na to, že v priebehu konania predložila

na CD nosiči zoznam zastupovaných výrobcov, zoznam odvysielaných diel a za apríl 2006

predložila aj výpis programových služieb, v ktorých boli odvysielané konkrétne ZOZ

a požiadali odporcu, aby preukázal, akým spôsobom vyporiadal ich použitie. Navrhovateľ

v priebehu konania preukázal že jeden z výrobcov, ktorého zastupuje, je S., ktorý spravuje

práva všetkých filmov, ktoré boli vyrobené na Slovensku do roku 1991.

Odporca podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 29. 9. 2010 predložil potvrdenie

o tom, že v plnom rozsahu ako člen A. uhradil spoločnú odmenu za káblovú retransmisiu

všetkých predmetov ochrany na účet S. Táto spoločná odmena bola platená na základe

Hromadnej zmluvy uzavretej medzi S., L., O., S. a odporcom dňa 7. 10. 2003 (príloha č. 3

doplňujúceho vyjadrenia z 13. 3. 2008). Spoločná odmena zahŕňala aj primeranú odmenu

za káblovú retransmisiu všetkých zvukovo-obrazových záznamov (ZOZ), nielen tých, ktoré

zastupoval S. Toto bolo potvrdené aj stanoviskom S. Zároveň odporca poukázal aj na to, že

navrhovateľ žaluje S. v konaní pred OS Bratislava II o vydanie tej časti spoločnej odmeny,

ktorú S. počnúc rokom 2002 vybral od káblových operátorov v spoločnom výbere za ZOZ,

teda od S. žiada to isté plnenie ako od odporcu v tomto konaní.

K tomuto podaniu odporcu sa navrhovateľ písomne vyjadril podaním doručeným

odvolaciemu súdu dňa 4. 11. 2010. Podľa stanoviska S. prevádzkovatelia retransmisie

platili primeranú odmenu prostredníctvom S. za používanie všetkých ZOZ v káblovej

retransmisii, a to až do konca roka 2006. Priamo v Dohode o jednotnom uplatňovaní práv,

ktorú uzatvorili organizácie kolektívnej správy S., L., O. a S., je uvedené, že S. zastupuje len

výrobcov hudobných ZOZ (videoklipov). Taktiež je v čl. III. Dohody uvedené, že odmeny pre

nositeľov práv k ZOZ, ktorí zatiaľ nevytvorili organizáciu kolektívnej správy práv, bude

spravovať S. a po vzniku takejto organizácie jej ich bez zbytočného odkladu poskytne.

Navrhovateľ ako organizácia kolektívnej správy vznikol v roku 2001. Od roku 2003 vyberá

od jednotlivých prevádzkovateľov retransmisie primeranú odmenu za používanie ZOZ v

retransmisii individuálne. Navrhovateľ nikdy nepoveril S., aby ho zastupovala a vyberala v

jeho mene primerané odmeny. Preto nemôže, byť pravdivé tvrdenie odporcu, resp. tvrdenie

S., že prostredníctvom spoločného výberu má vysporiadané práva výrobcov ZOZ

audiovizuálnych diel (filmov), ktorých zastupuje navrhovateľ.

Na odvolacom pojednávaní dňa 9. 11. 2010 právna zástupkyňa odporcu predložila

ďalšie rozhodnutie MK SR zo dňa 11. 10. 2010 o uložení pokút navrhovateľovi z dôvodu, že

pri svojej činnosti porušuje autorské práva. Taktiež založila do spisu kópiu uznesenia

o vznesení obvinenia štatutárneho zástupcu, navrhovateľa zo dňa 18. 8. 2010 v súvislosti

s neoprávneným podnikaním navrhovateľa, ktoré sa týka predmetu činnosti navrhovateľa.

Toto trestné oznámenie bolo začaté na podnet APKT.

Na základe takto zisteného skutkového stavu odvolací súd dospel k záveru, že

prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 0. s. p.), vec posúdil správne po

právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil ( ), na

ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd ( ).

V danom prípade možno základ sporu, ako aj podaného odvolania rozdeliť do

niekoľkých skupín, s ktorými sa pri ich hodnotení, odvolací súd stotožnil so závermi súdu

prvého stupňa.

Prvou spornou skutočnosťou bolo, či podľa § 84 Autorského zákona (ďalej len „AZ“)

má navrhovateľ právo na primeranú odmenu za káblovú retransmisiu ZOZ u všetkých

výrobcov, u ktorí nevylúčili kolektívnu správu v zmysle ustanovenia § 84 AZ. Odvolací súd

sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že uvedené ustanovenie nie je použiteľné,

pretože okrem navrhovateľa mala v rozhodnom období oprávnenie na kolektívnu správu

v rovnakom odbore použitia predmetov ochrany aj iná firma - organizácia kolektívnej

správy S. Navrhovateľ v tomto prípade tvrdí, že mal oprávnenie na iný okruh záznamov ako

táto organizácia, avšak z hľadiska oprávnenia Ministerstva kultúry SR, ktoré bolo udelené

obidvom subjektom, ide o rovnaké oprávnenie, čiže nositelia práv mali možnosť výberu.

Druhým problémom je charakter oprávnenia, ktoré vyplýva pre navrhovateľa

z rozhodnutia Ministerstva kultúry SR Č. 5/2004, teda, či samotné toto rozhodnutie

oprávňuje navrhovateľa na výber alebo uplatňovanie primeranej odmeny za použitie Z0Z.

V tejto problematike odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že toto

samotné rozhodnutie samo o sebe nezakladá právo navrhovateľa na primeranú odmenu,

a je k tomu potrebné preukázať aj konkrétne zmluvy s používateľmi ZOZ.

Tretím problémom je posúdenie, či predložené zmluvy navrhovateľom, ktoré sa týkajú

správy práv autorov audiovizuálnych diel, súčasne zahŕňajú aj práva výrobcov zvukovo-

obrazových záznamov. V tejto časti sa odvolací súd taktiež stotožnil so záverom súdu

prvého stupňa, že práva výrobcov zvukovo-obrazových záznamov nie sú totožné s právami

autorov a iných nositeľov práv k audiovizuálnym dielam, pretože ide o samostatné

majetkové práva upravené v rôznych častiach autorského zákona. Konkrétne definícia

zvukovo-obrazového záznamu je uvedená v § 5 ods. 24 AZ a definícia audiovizuálnych diel

je uvedená v ustanovení $ 5 ods. 2 AZ, pričom ide o dve samostatné kategórie požívajúce

príslušnú právnu ochranu vo vymedzenom rozsahu.

Štvrtým problémom je, či navrhovateľ dostatočne preukázal, aké ZOZ odporca

v rozhodnom období použil a či predložené dôkazy sú postačujúce pre určenie výšky

primeranej odmeny. Aj v tejto súvislosti súd prvého stupňa správne konštatoval, že

predložené zmluvy sami o sebe neoprávňujú navrhovateľa na uplatňovanie práv voči

výrobcom ZOZ ako kolektívneho správcu. Ich predmetom sú audiovizuálne diela, a nie

zvukovo - obrazové záznamy. Navrhovateľ nepreukázal, konkrétne ktoré ZOZ použil

odporca káblovou retransmisiou, či ich právo trvalo v zmysle § 66 ods. 5 Autorského

zákona v rozhodnom čase, čo má tiež rozhodujúci vplyv na to, či odmena patrila správcovi,

alebo nie. V napadnutom rozsudku sa súd prvého stupňa zaoberal aj s dôkazom, na ktorý

poukazoval navrhovateľ, zoznamom filmov na nosiči CD vysielaných v roku 2006. Súd

prvého stupňa k tomto dôkazu uviedol, že samotný CD nosič bez náležitej autorizácie by

nemohol byť dostačujúcim podkladom pre určenie primeranej odmeny ani za rok 2006,

s čím sa stotožnil aj odvolací súd.

Aj doplnené dokazovanie v odvolacom konaní potvrdilo správnosť záverov súdu

prvého stupňa. Najmä zo stanoviska S. (S.) zo dňa 26. 8. 2010 vyplynula existencia

hromadných zmlúv medzi organizáciami kolektívnej správy (S., L., S. a O.) a združeniami

káblových operátorov (A. a S.) o podmienkach používania predmetov chránených

autorským zákonom, prostredníctvom káblovej retransmisie. Zmluvami boli vyporiadané

všetky práva, ktoré organizácie kolektívnej správy spravovali, vrátane ZOZ (organizácia

kolektívnej správy S.). Keďže všetky boli zastúpené S., používateľ (káblový operátor) za

retransmisiu všetkých predmetov ochrany platil jednu platbu na účet S. Kábloví operátori

združení v A. mali dohodnutú v rokoch 2005 a 2006 spoločnú odmenu vo výške 6,63 Sk na

jednu prípojku za jeden mesiac, z ktorej na ZOZ pripadalo 10 % S. potvrdil, že všetci

členovia A. (teda aj odporca) majú vyporiadané práva ku všetkým dielam, vrátane ZOZ, za

obdobie od 1. 1. 2002 do 31. 12. 2006. Zo stanoviska autorskej spoločnosti L. z 30. 8. 2010

ďalej vyplynulo, že členovia A. (A.) majú prostredníctvom tejto autorskej spoločnosti

vyporiadané práva k všetkým audiovizuálnym dielam a ostatným dielam použitým

v audiovizuálnych dielach až do konca roku 2006, s výnimkou hudobných diel

vyporiadaných, prostredníctvom S. vrátane odmien pre zahraničných autorov, pri

osobitnom režime pre amerických autorov, režisérov a producentov audiovizuálnych diel.

Preskúmaním obsahu zmluvy medzi navrhovateľom a spoločnosťou A., odvolací súd dospel

k záveru, že zmluva neoprávňuje navrhovateľa na zastupovanie práv výrobcov ZOZ, pričom

podstatná je aj skutočnosť, že v žalovanom období zahraniční výrobcovia neboli na území

SR chránení zákonom.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ v spore nepreukázal svoj nárok na primeranú

odmenu za používanie zvukovo-obrazových záznamov voči odporcovi v uplatnenej výške,

súd prvého stupňa správne rozhodol, keď návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ ide o napadnuté opravné uznesenie o oprave pojmu „výrobcovia

audiovizuálneho diela „na správny pojem „autori a iní nositelia práv k audiovizuálnym

dielam“ v odôvodnení napadnutého, rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že opravným

uznesením súd prvého stupňa opravil určitý odborný výraz, keď v rozsudku výraz výrobca

(výrobcovia) audiovizuálnych diel nahradil výrazom autor (autori) a iní nositelia práv

k audiovizuálnym dielam. Pre navrhovateľa mal význam hlavne výraz výrobcovia zvukovo-

obrazových záznamov, z ktorého titulu si uplatňoval svoje nároky. Podľa názoru

odvolacieho súdu upresnením technického názvu tak, ako to vyplýva z autorského zákona,

žiadnym spôsobom nemohlo dôjsť k zmene záverov, z ktorých súd prvého stupňa vychádzal

vo výroku rozsudku a preto sú splnené aj podmienky na potvrdenie napadnutého uznesenia.

V danom prípade išlo len o zámenu presného odborného názvu tak, ako to vyplýva

z Autorského zákona.

Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením

podľa ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol tak, že priznal odporcovi

náhradu trov konania vo výške 100 % jemu vzniknutých trov s tým, že o výške náhrady trov

konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, v takom

prípade odvolací súd nerozhoduje samostatne len o trovách odvolacieho konania, ale súd

prvého stupňa rozhodne komplexne o trovách prvostupňového aj odvolacieho konania

v samostatnom rozhodnutí podľa

Navrhovateľ v odvolaní ďalej žiadal, aby odvolací súd v prípade, ak potvrdí

napadnutý rozsudok, pripustil vo veci podanie dovolania, pretože ide o otázku zásadného

právneho významu spočívajúcu v tom, že otázku majetkových práv výrobcov zvukovo-

obrazových záznamov na primeranú odmenu a s tým súvisiacich povinností

prevádzkovateľov retransmisie ešte neposudzoval Najvyšší súd SR. Odvolací súd je toho

názoru, že v predmetnej veci dôvodom zamietnutia žaloby bolo neunesenie dôkazného

bremena, keď navrhovateľ nepredložil dôkazy o jeho práve uplatnenom podanou žalobou,

a nepreukázal v spore svoju aktívnu legitimáciu. Odporca nekonkretizoval otázku, ktorá by

v súvislosti s predmetom sporu mala byť vyriešená v dovolacom konaní a samotná dôkazná

núdza účastníka sporu nie je relevantným dôvodom, ktorý by mal byť riešený

prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku. Odvolací súd preto dovolanie vo

veci nepripustil.»

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

sp. zn. , z 9. novembra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. B

K namietanému porušeniu a dodatkového protokolu

19. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva „vlastniť majetok

podľa článku 20 ods. 1 ... a práva na ochranu majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru...“ už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu. Tvrdil, že

„Sťažovateľ ak zástupca výrobcov ZOZ v dôsledku rozhodnutia krajského súdu... nemôže

realizovať svoje majetkové právo“ (pozri bod 5).

20. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z a dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení

základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a tiež aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by

bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

21. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol

sťažovateľovu sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

22. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011