Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 109/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2012 predbežne

prerokoval sťažnosť R. L., zastúpeného advokátom JUDr. P. L., B., a JUDr. P. L.,

zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B., vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. septembra 2010, ako aj

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. L. a JUDr. P. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. januára 2012 doručená sťažnosť R. L. a JUDr. P. L. (ďalej len „sťažovatelia“,

v citáciách aj „sťažovateľ 1“, resp. „sťažovateľ 2“) vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods.

2 (ďalej len „“), základného práva na ochranu majetku

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa ,

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom sp. zn. a jeho rozsudkom z 10.

septembra 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia boli

odporcami v súdnom spore o zaplatenie sumy 92,94 € s prísl. vedenom okresným súdom

pod sp. zn. na návrh D., a. s., B. (ďalej len „navrhovateľ“), na tom

skutkovom základe, že navrhovateľ «odstránil na základe rozhodnutia Mestskej polície dňa

26. 5. 2008 o 12.46 hod. v B. motorové vozidlo Škoda Felícia bielej farby (ďalej len

„Motorové vozidlo“), o čom vyhotovil zápis... Motorové vozidlo bolo... odvezené a

zaparkované na odstavnej ploche... − stredisko odťahovacej služby D.

Dňa 26. 5. 2008 o 13.30 požiadal o vydanie Motorového vozidla Sťažovateľ /2/...

D. Sťažovateľovi /2/ Motorové vozidlo vydal a požiadal ho o úhradu nákladov

vzniknutých mu odťahom Motorového vozidla vo výške 2.800,- Sk.

D... žiadal, aby Okresný súd... zaviazal Sťažovateľov ako odporcov na spoločnú a

nerozdielnu úhradu sumy 2.800,- Sk, trov súdneho konania... úroku z omeškania z dlžnej

sumy...».

3. V merite veci vydal okresný súd rozsudok „... dňa 10. 09. 2010..., ktorým

rozhodol, že Sťažovateľ /1/ a Sťažovateľ /2/ sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne D.

sumu 92,94 EUR spolu s... úrokom z omeškania... a náhradu trov konania.“. O odvolaní

„Sťažovateľov... rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. z 28. septembra 2011

tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil“.

4. Sťažovatelia v sťažnosti v podstatnom uviedli: «V predmetnom spore si D.

nárokoval voči Sťažovateľom zaplatenie sumy za odstránenie (odťah) Motorového vozidla

Sťažovateľa /1/ na základe rozhodnutia správcu komunikácie. D. svoj nárok oprel o

ustanovenie o premávke na pozemných komunikáciách

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o premávke na pozemných

komunikáciách“), ustanovenie Zákona o

premávke na pozemných komunikáciách.

Odstrániť prekážku cestnej premávky je oprávnený len správca cesty, ako to vyplýva

aj z ustanovenia § 40 ods. 1 Zákona o premávke na pozemných komunikáciách cit. „Kto

spôsobil prekážku cestnej premávky, je povinný ju bezodkladne odstrániť. Ak to neurobí,

odstráni ju na jeho náklady správca cesty.“

Podľa ust. , o pozemných komunikáciách

(ďalej len „Zákon o pozemných komunikáciách“) správu pozemných komunikácií

vykonávajú, ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie

a účelové komunikácie vo vlastníctve obce - obce, prípadne právnické osoby nimi na tento

účel založené alebo zriadené...

D. správcom cesty nie je, správcom je obec, a teda D. nie je oprávnený odťahovať

vozidlá a to bez ohľadu na to, že je právnickou osobou založenou obcou, ako aj bez ohľadu

na to, že má D. živnostenské oprávnenie na výkon odťahovej služby, a tiež na to, že má od

obce (starostu) poverenie na výkon odťahovej služby, ktoré je v rozpore s a

zákonmi Slovenskej republiky. Zákon dáva možnosť, aby obec poverila výkonom činnosti

správcu inú osobu, ktorú na ten účel zriadi, inú možnosť zákon nedáva, a teda každý iný

spôsob poverenia je v rozpore s článkom 2 ...

Odstránenie motorového vozidla ako prekážky cestnej premávky je vážnym zásahom

do vlastníckeho práva chráneným SR (), ktorý je možný len v nevyhnutnej

miere a takýto zásah smie vykonať iba orgán na to oprávnený. V prípade odstránenia

vozidla ako prekážky cestnej premávky je oprávneným orgánom správca komunikácie.

... na odťahovanie vozidiel nie je oprávnená každá právnická osoba založená na ten

účel obcou. Na odťahovanie vozidiel podľa Zákona o premávke na cestných komunikáciách

je oprávnený výlučne správca. A správcom môže byť buď obec alebo právnická osoba

založená na ten účel obcou.

Okresný súd a Krajský súd nevzali tieto skutočnosti vôbec do úvahy a nesprávne

považovali D. za subjekt oprávnený na odťahovanie vozidiel, čím odobrili porušenie

princípu legality garantovaného SR, ako aj porušenie ochrany

vlastníckeho práva Sťažovateľov garantovaného . ods. 1 SR, nakoľko ako bolo

vyššie uvedené neexistuje ustanovenie zákona, ktoré by umožňovalo prenos právomocí

vykonávať odstraňovanie prekážok z B. ako správcu komunikácie na iný subjekt...

Krajský súd sa rovnako ako Okresný súd v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal

pre rozhodnutie vo veci zásadnou otázkou aktívnej legitimácie D., obmedzujúc sa na...

konštatovanie...

Krajský súd... iba uviedol, že námietka Sťažovateľov týkajúca sa aktívnej legitimácie,

ktorú tento namietal počas celého súdneho konania... nie je dôvodná a ako odôvodnenie

vymenoval len tri listinné dôkazy. Krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil (a ani

neoprel svoju argumentáciu o ustanovenie žiadneho zákona), ako presne podľa jeho

právneho názoru z týchto listín vyplýva, že námietka Sťažovateľov vo veci aktívnej

legitimácie D. nie je dôvodná a teda Navrhovateľ bol aktívne legitimovaný nútený odťah

vykonať a ďalej, že bol aktívne legitimovaný vymáhať náklady, ktoré mu vznikli s

odstránením vozidla...

Krajský súd sa teda rovnako ako Okresný súd rozhodol nezaoberať zásadnou

otázkou, na ktorú Sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu poukazovali a to,

či má správca komunikácie zákonné zmocnenie na prenos právomoci vykonávať

odstraňovanie prekážok na iný subjekt...

V prípade zvolenej podoby odôvodnenia Rozsudku Okresného súdu a Rozsudku

Krajského súdu neboli splnené elementárne požiadavky na ich odôvodnenie, čo zakladá

porušenie práva Sťažovateľa na súdnu ochranu ( SR) a práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd). Odôvodnenie spomínaných rozhodnutí možno považovať za nedostatočné

a formálne...»

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Sťažovateľov na ochranu vlastníckeho práva vyplývajúce z čl. 20

ods. 1 ... rozsudkom Krajského súdu... č. k. zo dňa 28. septembra 2011

a rozsudkom Okresného súdu... č. k. , zo dňa 10. septembra 2010 porušené

bolo.

2. Základné právo Sťažovateľov na ochranu pred zneužívaním štátnej moci

vyplývajúce z SR rozsudkom Krajského súdu... č. k. zo dňa

28. septembra 2011 a rozsudkom Okresného súdu... č. k. , zo dňa

10. septembra 2010 porušené bolo.

3. Základné právo Sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46

ods. 1 ... rozsudkom Krajského súdu... a rozsudkom Okresného súdu... porušené

bolo.

4. Základné právo Sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... a rozsudkom Okresného súdu... porušené

bolo.

5. Rozsudok Krajského súdu... č. k. zo dňa 19. septembra 2011 sa

zrušuje a vec sa Krajskému súdu... vracia na ďalšie konanie.

6. Krajský súd... je povinný... zaplatiť finančné zadosťučinenie Sťažovateľom vo

výške 5 555 €...

7. Krajský súd... je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania...“

6. Sťažovatelia ako dôkazový materiál k sťažnosti pripojili rozsudok okresného súdu

č. k. -102 z 10. septembra 2010 a rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 28. septembra 2011.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu... Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom...

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 10. septembra 2010, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011 boli porušené ich v sťažnosti

označené práva (bod 1 a 5).

11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia predmetnou sťažnosťou najprv napadli

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a aj jeho rozsudok

z 10. septembra 2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu

(a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovatelia využili, a o odvolaní rozhodol krajský súd ako súd odvolací

rozsudkom sp. zn. z 28. septembra 2011. Z tohto dôvodu bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25

ods. 2 .

12. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 28. septembra 2011, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovatelia namietali porušenie

svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým

potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi

a závermi tohto súdu, na základe ktorých však podľa názoru sťažovateľov, aj keď vyplývali

z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, neboli nadväzne na to prijaté správne právne

závery. Sťažovatelia v ich veci konajúcim všeobecným súdom vytýkali najmä svojvôľu pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu a z toho vychádzajúce nesprávne právne posúdenie

veci (pozri bod 4, tam citované právne názory, nevysporiadanie sa s problematikou aktívnej

legitimácie navrhovateľa a nedostatočné odôvodnenie sťažovateľmi napadnutých

rozsudkov).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov

rozsudkom sp. zn. z 28. septembra 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom

(resp. dohovoru).

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové

rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených

právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku oboznámil rozhodnutie

okresného súdu v merite veci, podstatné časti okresným súdom zisteného skutkového stavu,

jeho právne názory a závery vychádzajúce z výsledkov v prvostupňovom konaní

vykonaného dokazovania. Následne krajský súd uviedol podstatu odvolacej argumentácie

sťažovateľov a stanovisko navrhovateľa k nej: „... odporcovia 1/ a 2/ a žiadali... napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť pre nesprávne právne

posúdenie veci. Namietali, že navrhovateľ nemá aktívnu legitimáciu v tomto spore, nakoľko

nie je právnickou osobou založenou alebo zriadenou na účel núteného odťahu vozidiel.

Podľa ich názoru odstrániť prekážku cestnej premávky je oprávnený len správca cesty, ako

orgán verejnej moci a odstránenie vozidla nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by

prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom. Poukázali na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR č. k. , v ktorom je správca komunikácie pri odstraňovaní

vozidla jednoznačne definovaný ako orgán verejnej moci, ktorý nesie v plnom rozsahu

zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju previesť na iného, a to ani po stránke technickej.

Navrhovateľ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdiť. Námietku odporcov 1/ a 2/ týkajúcu sa jeho aktívnej legitimácie považoval za

neopodstatnenú, pretože v konaní preukázal, že je subjektom zriadeným správcom

komunikácie – B. a zároveň, že bol primátorom B. poverený vykonávaním odťahov vozidiel

na základe rozhodnutia mestskej polície.“

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Odvolací súd prejednal vec podľa

ustanovenia bez pojednávania podľa ustanovenia

a dospel k záveru, že odvolanie odporcov 1/ a 2/ nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho aj

správny právny záver, s odôvodnením jeho rozhodnutia sa odvolací súd stotožňuje (§ 219

ods. 2 ) a námietky odporcov 1/ a 2/ nepovažoval za dôvodné.

Podľa ustanovenia , správca cesty môže

odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané na ceste vrátane chodníka, na náklady jeho

prevádzkovateľa, ak je ponechané na mieste, kde je zastavenie alebo státie zakázané. Podľa

ustanovenia § 40 ods. 5 tohto zák., ak vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky, alebo ak ide

o vozidlo uvedené v ods. 4, môže o jeho odstránení rozhodnúť aj policajt. Také vozidlo

správca cesty odstráni na náklady jeho prevádzkovateľa.

V danej veci vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že k odťahu

motorového vozidla zn. Škoda Felícia bielej farby dňa 26. 05. 2008 v B. došlo v súlade

s ustanovením a , a , a

e/ zák. č. 564/3 991 Zb; o obecnej polícii v znení neskorších predpisov, štatútom B. a

rozhodnutím primátora B. č. 11/2004 o zabezpečení odstraňovania. Z Protokolu o

odstránení tohto vozidla z 26. 05. 2008 vyplynulo, že k jeho odstráneniu došlo pre porušenie

ustanovenia , , ktorého sa dopustil vodič

vozidla, a navrhovateľovi odstránením tohto vozidla vznikli náklady vo výške 2.800 Sk, t. j.

92,94 Eur. Zo zápisu o výdaji predmetného vozidla z 26.05.2008 vyplynulo, že vodičom

vozidla bol odporca 1/ a jeho prevádzkovateľom odporca 2/. Títo namietali len aktívnu

legitimáciu navrhovateľa, čo súdy nepovažovali za dôvodné, pretože navrhovateľ bol

oprávnený predmetné auto odtiahnuť, čo vyplýva nielen z predmetu jeho činnosti uvedenom

vo výpise z obchodného registra, ale aj z uznesenia M. B. č. 597/2005 zo dňa 27. 01. 2005 a

poverenia primátora B. zo dňa 15. 02. 2005. Pasívna legitimácia odporcu 1/ ako vodiča

vozidla vyplýva z ustanovenia a pasívna legitimácia

odporcu 2/ ako prevádzkovateľa vozidla z ustanovenia § 40 ods. 5 tohto zákona.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa ustanovenia potvrdil...“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd (aj

keď išlo v zmysle v znení

neskorších predpisov o drobný spor; pozn.) sa námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. septembra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové (relevantné) dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , , ). Ústavný súd

ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľov podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

20. Sťažovatelia súčasne namietali aj porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa a porušenie (pozri tiež body 1 a 5) už

uvedeným postupom a rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných súdov.

21. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patria aj základné práva vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného

práva podľa by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením.

22. K namietaniu porušenia sťažovateľmi ústavný súd

poznamenáva, že toto ustanovenie obsahuje základné princípy právneho štátu, vzhľadom

na čo „nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych

konaniach“ (, , ). Toto ustanovenie sa vzťahuje

výslovne na štátne orgány (teda aj na všeobecné súdy) a implikovane sa týka aj právneho

postavenia občanov, ktorým zaručuje, aby sa všetky štátne orgány voči nim správali len

spôsobom, ktorý im dovoľuje a ďalšie zákony. Keďže obsahuje základné princípy

štátu, predstavuje tiež (zahŕňa v sebe tiež) všeobecné zásady uplatňovania základných práv

a slobôd upravených v druhej hlave , ktoré nemožno posudzovať samostatne, bez ich

vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným právom alebo

slobodou. Keďže v danom prípade ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také porušenie

označených základných práv, ktoré by odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej

ochrany, je potrebné konštatovať, že postupom krajského súdu (a ani okresného súdu)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. septembra 2011

nedošlo k porušeniu uvedeného článku .

23. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti (body 20 až 22) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

24. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych

názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov je zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2012