Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 359/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej JUDr. D. B.

K., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho uznesením z 27.

februára 2012, Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. júna 2011 a Okresného súdu Partizánske vo veci vedenej pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo

v citácii aj „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a na verejné prerokovanie veci

v jej prítomnosti podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. februára 2012, Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. júna 2011 a Okresného

súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. decembra 2010.

A.

2. Z obsahu sťažnosti a súdneho spisu okresného súdu sp. zn. (do

ktorého ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti nahliadol)

vyplýva tento skutkový stav posudzovanej exekučnej veci:

«Sťažovateľ je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva... uzavrel

dňa 17. 9. 2007 s p. Z. K...bytom Ch... (ďalej aj „povinná“) poistnú zmluvu č. 4449700004,

na základe ktorej sa povinná zaviazala platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore s

poistnou zmluvou dohodnuté poistné za riadne sťažovateľom poskytnutú a povinnou

vyčerpanú službu nezaplatila. Sťažovateľ sa v súlade s individuálne uzavretou

rozhodcovskou doložkou, ktorú povinná mala možnosť ovplyvniť, obrátil na Arbitrážny súd

K., ktorý rozhodcovským rozsudkom zo dňa 8. 3. 2010 sp. zn. zaviazal

povinnú na zaplatenie dlžného poistného vo výške 27,62 EUR, úroku z omeškania vo výške

5 % ročne a trov rozhodcovského konania. Pretože povinná judikované dlžné poistné v

lehote podľa rozhodcovského rozsudku nezaplatila, sťažovateľ podal súdnemu exekútorovi

návrh na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku.

Súdny exekútor podal na Okresnom súde... žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie,

ku ktorej pripojil návrh sťažovateľa a exekučný titul.

Okresný súd... 14. 12. 2010 (podľa súdneho spisu 6. decembra 2010, pozn.) vyzval

oprávneného, aby za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia predložil poistnú

zmluvu vrátane Všeobecných poistných podmienok oprávneného (ďalej len „VPP“)

obsahujúcich rozhodcovskú doložku, pričom v predmetnej výzve súd uviedol, že uvedené

doklady sú potrebné na posúdenie návrhu na začatie exekúcie a exekučného titulu. Na

základe takto exekučným súdom zhromaždených dôkazov okresný súd rozhodol bez účasti

sťažovateľa a bez nariadenia pojednávania uznesením sp. zn. zo dňa 29. 12.

2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol...»

O odvolaní sťažovateľky zo 17. januára 2011 rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 30. júna 2011, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti

rozhodnutiu krajského súdu podala 5. septembra 2011 sťažovateľka dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. februára 2012 odmietol.

B.

3. Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ďalej vyplýva, že okresný

súd uznesením vyššieho súdneho úradníka zo 16. apríla 2012 predmetnú exekúciu zastavil.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 9. mája 2012 odvolanie (o ktorom v čase

nahliadnutia do súdneho spisu ešte nebolo rozhodnuté, pozn.). Sťažovateľka namieta, že

„Proti postupu Okresného súdu... sa sťažovateľ bránil odvolaním a neskôr aj dovolaním.

Vyššie súdy sa v podstate úplne stotožnili s postupom a závermi prvostupňového súdu.

Porušenie ústavných práv sťažovateľa nebolo v postupe vyšších všeobecných súdov

odstránené.“.

4. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd pochybil v tom, že „rozhodol bez účasti

sťažovateľa a bez nariadenia pojednávania“ (čo tiež vytýkala odvolaciemu a aj

dovolaciemu súdu, pozn.), „nevykonal prieskum spisových podkladov, ktoré vydaniu

exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku, pozn.) zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili

ako podklad... pre jeho rozhodnutia“, a tak na základe „vyžiadaných listinných dôkazov

vykonal kontrolu postupu rozhodcovského súdu a dospel k úplne opačným právnym

záverom“.

5. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýkala nedostatočné odôvodnenie jeho právnych

názorov a záverov („vo fáze exekučného konania, v ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom“), čo spôsobuje, že jeho rozhodnutie „je v tomto smere

arbitrárne nepreskúmateľné“. Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd „vôbec

nevysporiadal s argumentami sťažovateľa uvedenými v podanom dovolaní podporujúcimi

právny názor o odôvodnenosti nariadenia pojednávania v tomto štádiu exekučného konania

a tiež s citovanou ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

6. Sťažovateľka tvrdí, že postupom a rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov

boli porušené ňou označené základné práva a slobody ( ,

listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru). Základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

malo byť porušené v súvislosti s nevykonaním dokazovania: „Exekučné súdy mali

správne vykonať riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných

pravidiel... ak by tak... konali, museli by byť exekučný súd správne obsadený sudcom a nie

vyšším súdnym úradníkom“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ... v spojení

s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny..., právo sťažovateľa na

zákonného sudcu podľa ..., právo sťažovateľa na verejné prerokovanie

veci v jeho prítomnosti podľa ..., právo sťažovateľa na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa

27. 2. 2012 sp. zn. , Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. 6. 2011 sp. zn.

a Okresného súdu Partizánske zo dňa 29. 12. 2010 sp. zn.

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 27. 2. 2012..., Uznesenie Krajského súdu...

zo dňa 30. 6. 2011... a Uznesenie Okresného súdu... zo dňa 29. 12. 2010... sa rušia a vec sa

vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,52 €...“

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa (resp. listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48

ods. 1 nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví

zákon. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

12. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach (ochrana práv a slobôd), o ktorých je

oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

13. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie práv (pozri body 1 a 7) uznesením

okresného súdu č. k. -18 z 29. decembra 2010 a konaním mu

predchádzajúcim.

14. Z obsahu sťažnosti (a súdneho spisu okresného súdu) vyplýva, že sťažovateľka

proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podala 17. januára 2011 riadny opravný

prostriedok − odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. júna 2011. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej

sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím okresného súdu.

15. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného

súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

16. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 2 , listiny, ako aj práva podľa dohovoru

postupmi a uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu

na vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku, v ktorej

vystupovala ako oprávnená osoba. Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy

v exekučnom konaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie rozhodli

bez nariadenia pojednávania, že vykonávali dokazovanie nimi zabezpečenými listinnými

dôkazmi bez jej účasti a možnosti vyjadriť sa k takto vykonaným dôkazom a tiež

nedostatočným odôvodnením svojich právnych záverov (pozri body 3 až 6). V tejto

súvislosti sťažovateľka poukázala na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky

(), Najvyššieho súdu Českej republiky (), ústavného súdu

(, , , , , ),

ako aj najvyššieho súdu (, ) a Krajských súdov v Prešove

a Banskej Bystrici.

17. Proti druhostupňovému rozhodnutiu krajského súdu (pozri tiež body 2.A. a 14)

z 30. júna 2011 podala sťažovateľka 5. septembra 2011 dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 27. februára 2012 odmietol.

18. Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie označených

práv predmetným uznesením najvyššieho súdu, v sťažnosti vychádzala viac-menej

z dôvodov, ktorými argumentovala v podanom dovolaní.

19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné

súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

20. Keďže ťažiskom (základom podstatou) námietok sťažovateľky je ňou tvrdené

porušenie základného práva na súdnu ochranu ( , listiny)

a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd podrobil primárne

ústavnoprávnemu prieskumu sťažnosťou napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu

a krajského súdu z hľadiska eventuálneho porušenia týchto práv.

21. Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v

prípadoch uvedených v . V posudzovanom prípade najvyšší súd dovolanie

sťažovateľky, „Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle .. dovolanie

oprávnenej v súlade s v spojení s , ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol.“.

22. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 19 a 21) preskúmal predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2012, ktorým tento súd dovolanie

odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto

súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil

dovolaciu argumentáciu sťažovateľky:

„Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že súdy v danom prípade

rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci a tým zaťažili konanie vadou v zmysle

Podľa názoru oprávnenej rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so

zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo

vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a preto v zásade

nie sú oprávnené preskúmať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke. Ustanovenie § 45

umožňuje v tam vymenovaných prípadoch exekučné konanie zastaviť,

nie však zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky v exekučnom

konaní nemá oporu v relevantných právnych predpisoch. Tiež namietala, že súdy jej

nesprávnym postupom odňali možnosť pred súdom konať ( ). Uviedla,

že i keď sa v exekučnom konám spravidla pojednávania nenariaďujú, v prejednávanej veci

však exekučné súdy zdanlivo na účely preukázania rozporu exekučného titulu so zákonom

s poukazom na dokazovali a ani jeden z dvoch súdov

pojednávanie nenariadil. Listiny, ktoré mali podľa názorov oboch súdov pre prípad

podstatný význam, súdy neprečítali a ani neoboznámili ich obsah. Tým jej odňali možnosť

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Oprávnená teda nemala možnosť sa vyjadriť k tomu,

prečo rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej

zmluve považuje jednoznačne za individuálne dojednanú a teda platnú zmluvnú podmienku.

Dovolanie odôvodnila aj tým, že súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia založili na

nesprávnom právnom posúdení veci v otázke o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky

a o svojej oprávnenosti zamietnuť žiadosť na vydanie poverenia z dôvodu neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky ( ).“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«Najvyšší súd..., ako súd dovolací ( ), po zistení, že dovolanie

podala včas oprávnená zastúpená advokátom ( veta druhá ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému to zákon pripúšťa.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/

odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania podľa V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/

ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnená napadla dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

ustanovení a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmanej veci prichádzalo do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný. Ak je konanie postihnuté

niektorou z vád uvedených v , možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia,

proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo

k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení, ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto

procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov ( ).

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú

a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konám súdy

preskúmavajú (okrem iného) aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má za

následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľka vyčíta súdom oboch stupňov (vo vzťahu k namietanej vade podľa § 237

písm. a/ ), že v rozpore so zákonom a Smernicou Rady č. 93/13/EHS preskúmali

právoplatný exekučný titul a bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní

skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Dovolateľka teda namieta, že

rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide

tak o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje

rozhodnutia.

Dovolateľkou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní.

Rozhodovanie súdov v takomto konaní vyplýva priamo zo zákona (§ 29, § 38 ods. 3, § 34

ods. 1 Exekučného poriadku). Ani samotná dovolateľka (ako už bolo vyššie uvedené) vadu

konania uvedenú v nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať,

teda ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopiera.

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich

právomoci a preto nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle

Dovolateľka tiež namietala, že súdy jej odňali možnosť pred súdom konať v zmysle

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať a realizovať procesné oprávnenia

účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a teda bez jej

účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu

exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, čí je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená

a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie

splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o

poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti

oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na

zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno

úspešne odôvodniť len procesne prípustné dovolanie, samo nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej v súlade s v spojení

s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol.»

23. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je

určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne aj ) sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

24. Ústavný súd pri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že

najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky, správne ustálil

skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje

ich zneniu, účelu ani označeným článkom . Nezistil žiadne skutočnosti, na základe

ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania

( ).

25. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

26. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná

súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri

rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou

označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom

najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

uvedeného rozhodnutia.

27. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto

jej časti odmietol (namietané rozhodnutie najvyššieho súdu, pozn.) podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

28. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením

sťažovateľky o porušení označených práv rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 30. júna 2011.

29. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

30. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

31. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

32. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

33. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

34. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti ako zjavne

neopodstatnenú.

35. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva na zákonného sudcu

podľa a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti

podľa postupom a rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov

(vo vzťahu k okresnému súdu – pozri body 13 až 15). Nadväzujúc na svoje právne závery

uvedené v bodoch 27 a 34 (vo vzťahu k namietanému porušeniu práv na súdnu ochranu

a spravodlivý proces) ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti ako

zjavne neopodstatnenú ( ). Ústavný súd podľa svojej

stabilizovanej judikatúry (napr. , , ) zastáva názor,

že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprávne princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Ústavný súd navyše

poznamenáva, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k namietanému (tvrdenému)

porušeniu základného práva na zákonného sudcu bola produkovaná len vo sfére

hypotetických úvah „exekučné súdy mali... vykonať riadne dokazovanie na pojednávaní

podľa klasických procesných pravidiel... ak by tak... konali, musel by byť exekučný súd

správne obsadený sudcom a nie vyšším súdnym úradníkov“ (pozri bod 6) a ako taká nemala

relevantnú dôkaznú silu (úroveň).

36. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za dôvodné navyše ešte reagovať

na argumentáciu sťažovateľky poukazujúcu na odlišnosť časti rozhodovacej praxe

všeobecných súdov pri rozhodovaní vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne

názory Ústavného súdu Českej republiky a ústavného súdu (pozri bod 16). Ústavný súd

poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

(a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu. Právne názory a závery

ústavného súdu vyplývajúce z jeho rozhodnutí vo veciach individuálnych sťažností podľa

sa týkajú v podstate len týchto sťažností a nie sú v zásade (globálne)

záväzné (neplnia funkciu všeobecne záväzného aplikačného pravidla) pre rozhodovaciu

prax všeobecných súdov (pre možnosť odlišností skutkového a právneho stavu nimi

posudzovanej konkrétnej veci). Je vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich

všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich

rozhodnutí ( ).

37. Úplne v závere ústavný súd ešte poznamenáva (po oboznámení sa s obsahom

exekučného súdneho spisu sp. zn. ), že Arbitrážny súd K. a aj vo veci

konajúce všeobecné súdy vychádzali z listinných dôkazov predložených im sťažovateľkou

(t. j. najmä z poistnej zmluvy a osobitných zmluvných dojednaní k nej).

38. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných

všeobecných súdov a priznaním jej náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012