Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 526/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom

JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o.,

Rastislavova 784/68, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a , Listiny základných

práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 25. júna 2012, postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. apríla 2011, postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 7. februára 2012, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 8. februára 2012, postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. septembra 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. septembra 2015 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. januára 2016

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. a sp. zn. vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu

Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. júna 2012,

postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. apríla 2011 (spolu ďalej len „okresné súdy“

a „uznesenia okresných súdov“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. februára 2012, postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 8. februára 2012 (spolu ďalej len „krajské súdy“ a „napadnuté uznesenia krajských

súdov“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. septembra 2015

a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. septembra 2015

(ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

S povinnými uzavrela poistné zmluvy, na základe ktorých sa povinní zaviazali platiť

dohodnuté poistné. Sťažovateľka sa z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich

z poistných zmlúv povinnými obrátila na základe uzavretej rozhodcovskej doložky na

Arbitrážny súd Košice, ktorý povinných zaviazal na zaplatenie dlžného poistného a trov

konania. Následne z dôvodu neplnenia povinností uvedených v rozhodcovských rozsudkoch

podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosti súdnych exekútorov

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie však boli okresnými súdmi zamietnuté

v nadväznosti na konštatáciu neprijateľnosti zmluvných podmienok.

Sťažovateľka namieta, že okresné súdy takto rozhodli bez jej účasti, bez nariadenia

pojednávania a bez toho, aby preskúmali rozhodcovský spis o rozhodcovskom konaní, aby

sťažovateľke dali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, aby vykonanie exekúcie

namietal povinný v základnom, resp. vykonávacom konaní a taktiež bez toho, aby umožnili

oprávnenému dokázať individuálnosť dojednania rozhodcovskej doložky.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresné súdy, krajské súdy ako odvolacie súdy a ani

dovolací súd nevykonali vo veci pojednávanie a neinformovali ju o tom, že mienia niektorú

podmienku v zmluve posudzovať ako neprijateľnú, a ani ju nevyzvali, aby sa k tejto

skutočnosti vyjadrila, pričom svoje rozhodnutia riadne nezdôvodnili. Poukazuje pritom na

rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Csipai (C-472/11), v ktorom je „jasne

uvedené, že akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru dostatok skutkových

a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť za neprijateľnú, je povinný

o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov a umožniť im

kontradiktórne konať vo veci“. Podľa sťažovateľky jej týmto postupom bola odňatá

možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Porušenie

týchto práv vidí zároveň aj v tom, že „súdy nevykonali dokazovanie vo veci zákonným

spôsobom a teda nielenže nezistili, ale ani nemohli zákonne zistiť skutkový a právny stav

prípadu“. Okresné súdy podľa argumentácie sťažovateľky nevychádzali „z obsahu

rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval[i] skutkový stav“. K listinám, ktoré okresné

súdy zhromaždili, sa sťažovateľka nemala možnosť procesne správnym spôsobom vyjadriť,

a tak jej bolo upreté „právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných

dôkazov, ako aj k ich obsahu“.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka aj v tom, že jej ani jeden zo súdov

neumožnil preukázať individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky. Sťažovateľka tak

nemala „reálnu možnosť vyporiadať sa so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami

prípadu, nakoľko od počiatku absentovalo vykonanie riadneho dokazovania“. V dôsledku

namietaných pochybení tak došlo okrem iného aj k „arbitrárnemu, svojvoľnému resp.

nepreskúmateľnému rozhodnutiu príslušných súdov, pričom samotný skutkový stav zistený

okresným súdom bol neúplný“.

Postupom súdov sa tak stal právoplatný a vykonateľný rozsudok rozhodcovského

súdu súdne nevymožiteľným, keďže v uplatnení nároku sťažovateľky na všeobecnom súde

jej bráni zásada res iudicata. To podľa sťažovateľky predstavuje nedôvodný a vážny zásah

do jej majetkových práv.

Vo vzťahu k arbitrárnosti odôvodnení rozhodnutí okresných súdov a krajských súdov

sťažovateľka ďalej uvádza, že nebolo preukázané, „že by rozhodcovská doložka postrádala

akúkoľvek svoju podstatnú náležitosť“. Navyše namieta, že súdy mali vykonať tzv. test

primeranosti podmienky a až podľa výsledkov tohto testu mohli prípadne konštatovať hrubú

nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. „V rámci tohto testu, ten kto mieni označiť

podmienku za neprijateľnú, teda musí skutkovo preukázať, že v jej dôsledku tu vznikol

nepomer v konkrétnych právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a to v čase

uzavretia zmluvy (nie neskôr) a preukázať navyše, že tento nepomer nie je

bežný, ale dokonca hrubý...“ Odvolávajúc sa aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej

únie (C-342/13), uvádza, že súdy sú povinné skúmať, či rozhodcovská doložka zbavuje

spotrebiteľa práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom alebo mu tento prístup

sťažuje. „V danom prípade dojednaná rozhodcovská doložka takéto následky nielenže nemá

(ani dohodnuté) ale ani mať nemôže, a to práve z dôvodu existencie zákonnej úpravy

rozhodcovského konania okrem iného aj zákonnej úpravy práva spotrebiteľa podať žalobu

o zrušenie rozhodcovského rozsudku okrem iného aj z dôvodu porušenia právnych

predpisov na ochranu spotrebiteľa. Preto aj zákonná úprava bráni tomu, aby v danom

prípade rozhodcovská doložka bránila spotrebiteľovi v jeho práve obrátiť sa na všeobecný

súd.“ Avšak aj v prípade, že by sa súdu „hypoteticky aj podarilo skutkovo a právne ustáliť,

že to-ktoré ustanovenie v dojednanej rozhodcovskej doložke je naozaj neprijateľnou

podmienkou, má povinnosť preskúmať a odôvodniť (opäť logicky presvedčivým spôsobom

na základe premís a skutkových zistení), či môže zvyšok zmluvy bez neprijateľnej podmienky

ďalej pokračovať. Z toho vyplýva, že aj prípadné ustanovenia označené... za neprijateľné

podmienky nezakladajú automaticky neplatnosť nielen zmluvy ale aj jej časti konkrétne

rozhodcovskej doložky v osobitných zmluvných dojednaniach.“. Celá za neplatnú môže byť

vyhlásená len vtedy, ak ustanovenia neplatné z titulu ich neprijateľnosti spôsobia, že

rozhodcovská doložka už nemá podstatnú náležitosť požadovanú podľa

Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.

Vo vzťahu k rozhodnutiu krajských súdov sťažovateľka okrem už uvedeného

namieta, že uznesenia okresných súdov potvrdili bez toho, aby vo veci vykonali

pojednávanie či inak umožnili sťažovateľke využitie jej ústavných práv – najmä právo

konať pred súdom v súlade so zásadami bezprostrednosti a ústnosti, ale najmä bez toho, aby

riadne zohľadnili konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Sťažovateľka uvádza, že

v odôvodneniach rozhodnutí sa nezaoberali jej námietkami uvedenými v odvolaní, a tak sú

tieto rozhodnutia nepreskúmateľné a arbitrárne.

V dôsledku odmietnutia dovolania najvyšším súdom sťažovateľka namieta odňatie

práva konať pred súdom. Dovolací súd „totiž aplikoval pri preskúmaní dovolania ust.

, pričom ani neskúmal procesné vady a pochybenia namietané sťažovateľom“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že možnosť dovolacieho súdu poukázať na svoje skoršie

rozhodnutia a ďalšie dôvody neuvádzať je daná len vtedy, keď dovolací súd „rozhoduje

o dovolaní vo veci a nie pri preskúmaní jeho prípustnosti, resp. pri jeho odmietnutí

z dôvodu neprípustnosti“. Podľa sťažovateľky „je nelogické a priamo nemožné odôvodniť

odmietnutie dovolania ako neprípustného... s poukazom na iné, skoršie konania, nakoľko

každé konanie je iné, je vedené pred iným súdom, pred iným zákonným sudcom a nie je

možné skonštatovať, že ak niektorý súd (sudca) procesné predpisy dodržal, tak ich dodrží už

vždy aj v budúcnosti resp. že tieto predpisy dodrží aj iný súd (sudca)“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

K spojeniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane . S prihliadnutím na

právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako je uvedené

v bode 1 výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami

okresných súdov

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(porov. , ).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda uznesenia okresných súdov. Zo sťažností vyplýva,

že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým uzneseniam okresného súdu

odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy. Právomoc

krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami

krajských súdov a najvyššieho súdu

Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej

v časti I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, pričom

podľa platného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom

z evidencie doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd

- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn.

z 19. apríla 2012, sp. zn. z 13. decembra 2012, sp. zn.

z 27. júna 2012, sp. zn. z 23. augusta 2012 a sp. zn.

z 19. marca 2013),

- niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa

a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uznesenia

sp. zn. zo 7. novembra 2012, sp. zn. zo 6. februára 2013,

sp. zn. z 10. júla 2013 (dotýka sa dvoch sťažností spojených na spoločné

konanie), sp. zn. z 3. júla 2012 a sp. zn. z 8. novembra

2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou

označené práva porušené neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 1. júla 2014), jednej z nich, naopak, II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn.

z 10. júla 2013),

- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn.

z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).

Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávaní

a rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesením sp. zn.

PLz. zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavaní

žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku)

sa môžu primerane uplatniť ustanovenia vzťahujúce sa na

dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú

výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie

exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul

v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho

preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa . Pre ústavnú konformnosť konania ako

celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

V prerokovávanej veci sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam okresných

súdov odvolania a proti jednému uzneseniu krajského súdu dovolanie na najvyššom súde.

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti

so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky

možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala

z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu

a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na

zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou

podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. ,

bod 38, ).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdov

a najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako

celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom

jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru

ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu

bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“

(napr. , , , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci

sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia

okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.

Preto ak aj okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa

k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich

pochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajským súdom a najvyššiemu súdu, keďže tieto

procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu

nemožno považovať napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu ani ich

postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú

sťažovateľkine základné práva a slobody.

Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutných predpokladov vedenia

exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno

exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný

všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej

spotrebiteľskej zmluvy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie smernice Rady

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej

len „smernica o nekalých podmienkach“), podľa ktorého „keďže na účely ...smernice sa

hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy

ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy

a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti

ostatných podmienok...“. Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy

(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie

poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú

vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný

predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri

hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej

zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva

vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc,

a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho

súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých

uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo

ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd

podľa posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky

týkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, pričom vo svetle už

uvedených záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú

závery týchto súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov

a najvyššieho súdu preto nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach

posudzovanej veci nezlučiteľné s , listinou a dohovorom garantovaným základným

právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným

právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Na základe uvedených konklúzií ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti

namietaného porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov

a najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2016