Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 526/2016
PDF · 225.24 KB
No categories available
II. ÚS 526/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom
JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o.,
Rastislavova 784/68, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 506/2012 a jeho
uznesením z 25. júna 2012, postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Er 1103/2010 a jeho uznesením z 29. apríla 2011, postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 4/2013 a jeho
uznesením zo 7. februára 2012, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 CoE 44/2011 a jeho uznesením z 8. februára 2012, postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 217/2014 a jeho uznesením
z 29. septembra 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 350/2014 a jeho uznesením
z 29. septembra 2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod
sp. zn. Rvp 40/2016 a sp. zn. Rvp 41/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 40/2016.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. januára 2016
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 40/2016 a sp. zn. Rvp 41/2016 vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu
Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 506/2012 a jeho uznesením z 25. júna 2012,
postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 1103/2010 a jeho uznesením z 29. apríla 2011 (spolu ďalej len „okresné súdy“
a „uznesenia okresných súdov“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 CoE 4/2013 a jeho uznesením zo 7. februára 2012, postupom
Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoE 44/2011 a jeho uznesením
z 8. februára 2012 (spolu ďalej len „krajské súdy“ a „napadnuté uznesenia krajských
súdov“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 217/2014 a jeho uznesením z 29. septembra 2015
a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 350/2014 a jeho uznesením z 29. septembra 2015
(ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
S povinnými uzavrela poistné zmluvy, na základe ktorých sa povinní zaviazali platiť
dohodnuté poistné. Sťažovateľka sa z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich
z poistných zmlúv povinnými obrátila na základe uzavretej rozhodcovskej doložky na
Arbitrážny súd Košice, ktorý povinných zaviazal na zaplatenie dlžného poistného a trov
konania. Následne z dôvodu neplnenia povinností uvedených v rozhodcovských rozsudkoch
podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosti súdnych exekútorov
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie však boli okresnými súdmi zamietnuté
v nadväznosti na konštatáciu neprijateľnosti zmluvných podmienok.
Sťažovateľka namieta, že okresné súdy takto rozhodli bez jej účasti, bez nariadenia
pojednávania a bez toho, aby preskúmali rozhodcovský spis o rozhodcovskom konaní, aby
sťažovateľke dali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, aby vykonanie exekúcie
namietal povinný v základnom, resp. vykonávacom konaní a taktiež bez toho, aby umožnili
oprávnenému dokázať individuálnosť dojednania rozhodcovskej doložky.
Sťažovateľka ďalej namieta, že okresné súdy, krajské súdy ako odvolacie súdy a ani
dovolací súd nevykonali vo veci pojednávanie a neinformovali ju o tom, že mienia niektorú
podmienku v zmluve posudzovať ako neprijateľnú, a ani ju nevyzvali, aby sa k tejto
skutočnosti vyjadrila, pričom svoje rozhodnutia riadne nezdôvodnili. Poukazuje pritom na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Csipai (C-472/11), v ktorom je „jasne
uvedené, že akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru dostatok skutkových
a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť za neprijateľnú, je povinný
o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov a umožniť im
kontradiktórne konať vo veci“. Podľa sťažovateľky jej týmto postupom bola odňatá
možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Porušenie
týchto práv vidí zároveň aj v tom, že „súdy nevykonali dokazovanie vo veci zákonným
spôsobom a teda nielenže nezistili, ale ani nemohli zákonne zistiť skutkový a právny stav
prípadu“. Okresné súdy podľa argumentácie sťažovateľky nevychádzali „z obsahu
rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval[i] skutkový stav“. K listinám, ktoré okresné
súdy zhromaždili, sa sťažovateľka nemala možnosť procesne správnym spôsobom vyjadriť,
a tak jej bolo upreté „právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných
dôkazov, ako aj k ich obsahu“.
Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka aj v tom, že jej ani jeden zo súdov
neumožnil preukázať individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky. Sťažovateľka tak
nemala „reálnu možnosť vyporiadať sa so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami
prípadu, nakoľko od počiatku absentovalo vykonanie riadneho dokazovania“. V dôsledku
namietaných pochybení tak došlo okrem iného aj k „arbitrárnemu, svojvoľnému resp.
nepreskúmateľnému rozhodnutiu príslušných súdov, pričom samotný skutkový stav zistený
okresným súdom bol neúplný“.
Postupom súdov sa tak stal právoplatný a vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu súdne nevymožiteľným, keďže v uplatnení nároku sťažovateľky na všeobecnom súde
jej bráni zásada res iudicata. To podľa sťažovateľky predstavuje nedôvodný a vážny zásah
do jej majetkových práv.
Vo vzťahu k arbitrárnosti odôvodnení rozhodnutí okresných súdov a krajských súdov
sťažovateľka ďalej uvádza, že nebolo preukázané, „že by rozhodcovská doložka postrádala
akúkoľvek svoju podstatnú náležitosť“. Navyše namieta, že súdy mali vykonať tzv. test
primeranosti podmienky a až podľa výsledkov tohto testu mohli prípadne konštatovať hrubú
nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. „V rámci tohto testu, ten kto mieni označiť
podmienku za neprijateľnú, teda musí skutkovo preukázať, že v jej dôsledku tu vznikol
nepomer v konkrétnych právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a to v čase
uzavretia zmluvy (nie neskôr) a preukázať navyše, že tento nepomer nie je
bežný, ale dokonca hrubý...“ Odvolávajúc sa aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie (C-342/13), uvádza, že súdy sú povinné skúmať, či rozhodcovská doložka zbavuje
spotrebiteľa práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom alebo mu tento prístup
sťažuje. „V danom prípade dojednaná rozhodcovská doložka takéto následky nielenže nemá
(ani dohodnuté) ale ani mať nemôže, a to práve z dôvodu existencie zákonnej úpravy
rozhodcovského konania okrem iného aj zákonnej úpravy práva spotrebiteľa podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku okrem iného aj z dôvodu porušenia právnych
predpisov na ochranu spotrebiteľa. Preto aj zákonná úprava bráni tomu, aby v danom
prípade rozhodcovská doložka bránila spotrebiteľovi v jeho práve obrátiť sa na všeobecný
súd.“ Avšak aj v prípade, že by sa súdu „hypoteticky aj podarilo skutkovo a právne ustáliť,
že to-ktoré ustanovenie v dojednanej rozhodcovskej doložke je naozaj neprijateľnou
podmienkou, má povinnosť preskúmať a odôvodniť (opäť logicky presvedčivým spôsobom
na základe premís a skutkových zistení), či môže zvyšok zmluvy bez neprijateľnej podmienky
ďalej pokračovať. Z toho vyplýva, že aj prípadné ustanovenia označené... za neprijateľné
podmienky nezakladajú automaticky neplatnosť nielen zmluvy ale aj jej časti konkrétne
rozhodcovskej doložky v osobitných zmluvných dojednaniach.“. Celá za neplatnú môže byť
vyhlásená len vtedy, ak ustanovenia neplatné z titulu ich neprijateľnosti spôsobia, že
rozhodcovská doložka už nemá podstatnú náležitosť požadovanú podľa zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.
Vo vzťahu k rozhodnutiu krajských súdov sťažovateľka okrem už uvedeného
namieta, že uznesenia okresných súdov potvrdili bez toho, aby vo veci vykonali
pojednávanie či inak umožnili sťažovateľke využitie jej ústavných práv – najmä právo
konať pred súdom v súlade so zásadami bezprostrednosti a ústnosti, ale najmä bez toho, aby
riadne zohľadnili konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Sťažovateľka uvádza, že
v odôvodneniach rozhodnutí sa nezaoberali jej námietkami uvedenými v odvolaní, a tak sú
tieto rozhodnutia nepreskúmateľné a arbitrárne.
V dôsledku odmietnutia dovolania najvyšším súdom sťažovateľka namieta odňatie
práva konať pred súdom. Dovolací súd „totiž aplikoval pri preskúmaní dovolania ust.
§ 243b O.s.p., pričom ani neskúmal procesné vady a pochybenia namietané sťažovateľom“.
Sťažovateľka poukazuje na to, že možnosť dovolacieho súdu poukázať na svoje skoršie
rozhodnutia a ďalšie dôvody neuvádzať je daná len vtedy, keď dovolací súd „rozhoduje
o dovolaní vo veci a nie pri preskúmaní jeho prípustnosti, resp. pri jeho odmietnutí
z dôvodu neprípustnosti“. Podľa sťažovateľky „je nelogické a priamo nemožné odôvodniť
odmietnutie dovolania ako neprípustného... s poukazom na iné, skoršie konania, nakoľko
každé konanie je iné, je vedené pred iným súdom, pred iným zákonným sudcom a nie je
možné skonštatovať, že ak niektorý súd (sudca) procesné predpisy dodržal, tak ich dodrží už
vždy aj v budúcnosti resp. že tieto predpisy dodrží aj iný súd (sudca)“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
K spojeniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na
právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako je uvedené
v bode 1 výroku tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami
okresných súdov
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda uznesenia okresných súdov. Zo sťažností vyplýva,
že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým uzneseniam okresného súdu
odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy. Právomoc
krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami
krajských súdov a najvyššieho súdu
Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej
v časti I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, pričom
podľa platného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom
z evidencie doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd
- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn.
III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn.
I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012 a sp. zn.
II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013),
- niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa ústavy
a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uznesenia
sp. zn. I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra 2012, sp. zn. I. ÚS 38/2013 zo 6. februára 2013,
sp. zn. II. ÚS 382/2013 z 10. júla 2013 (dotýka sa dvoch sťažností spojených na spoločné
konanie), sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 8. novembra
2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou
označené práva porušené neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn. I. ÚS 547/2012
z 24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 344/2012
z 1. júla 2014), jednej z nich, naopak, II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn.
II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013),
- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn. IV. ÚS 461/2012
z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).
Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávaní
a rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesením sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavaní
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku)
sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na
dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú
výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie
exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul
v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho
preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako
celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
V prerokovávanej veci sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam okresných
súdov odvolania a proti jednému uzneseniu krajského súdu dovolanie na najvyššom súde.
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti
so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky
možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala
z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu
a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou
podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej
obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,
I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdov
a najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako
celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru
ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu
bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“
(napr. I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci
sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia
okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.
Preto ak aj okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa
k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich
pochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajským súdom a najvyššiemu súdu, keďže tieto
procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu
nemožno považovať napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu ani ich
postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú
sťažovateľkine základné práva a slobody.
Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutných predpokladov vedenia
exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno
exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný
všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej
spotrebiteľskej zmluvy.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie smernice Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „smernica o nekalých podmienkach“), podľa ktorého „keďže na účely ...smernice sa
hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy
ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy
a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti
ostatných podmienok...“. Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy
(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie
poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú
vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný
predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri
hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej
zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva
vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc,
a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej
právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho
súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých
uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo
ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd
podľa posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky
týkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, pričom vo svetle už
uvedených záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú
závery týchto súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov
a najvyššieho súdu preto nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach
posudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou, listinou a dohovorom garantovaným základným
právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným
právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Na základe uvedených konklúzií ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti
namietaného porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov
a najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2016