Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 38/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2013

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny

Mochnáčovej prerokoval sťažnosť spoločnosti R. l. a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr.

D. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 v spojení s a 3

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

podsp. zn. a jeho uznesením z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti R. l., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa v spojení s a 3

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 28. apríla 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, p o r u š e n

é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -27

zo 6. februára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R. l., a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a

(ďalej len „“) v spojení s a 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 28. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Vo zvyšnej časti sťažnosť (proti prvostupňovému a dovolaciemu rozhodnutiu) odmietol.

2. Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

Dňa 25. mája 2007 uzavrela s M. B. (ďalej len „povinná“) poistnú zmluvu, na základe ktorej

sa povinná zaviazala platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore s poistnou zmluvou

dohodnuté poistné prestala platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou

doložkou obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý

rozhodcovským rozsudkom sp. zn. z 8. marca 2010 zaviazal povinnú

na zaplatenie dlžného poistného vo výške 26,99 € s príslušenstvom. Keďže povinná dlžné

poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, sťažovateľka podala

súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu. Súdny exekútor predložil 12. novembra 2012 Okresnému súdu

Lučenec (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v prospech sťažovateľky. Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka

uznesením sp. zn. z 19. januára 2011 (ďalej len „uznesenie okresného

súdu“) žiadosť súdneho exekútora bez nariadenia pojednávania zamietol.

3. O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

4. Podľa sťažovateľky sú rozhodnutia všeobecných súdov arbitrárne

a nepreskúmateľné, čo odôvodňuje tým, že všeobecné súdy rozhodli o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania a bez poskytnutia možnosti

sťažovateľke vyjadriť sa k veci, hoci okresný súd vykonal samostatne nové dokazovanie

skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným právnym záverom ako arbitrážny

súd v základnom konaní. Viedlo to k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky. V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje:

„Vyšší súdny úradník a odvolací súd preskúmali v exekučnom konaní skutkové otázky,

o ktorých bolo rozhodnuté vo veci samej, t. j. rozhodcom v rozhodcovskom konaní

(okolnosti uzavretia rozhodcovskej doložky, osobitné vyjednanie rozhodcovskej doložky,

súlad s dobrými mravmi, pohnútky sťažovateľa pri uzatváraní rozhodcovskej doložky). Z

povahy týchto skutočností – nakoľko ide o skutkový stav – vyplýva, že k ich spoľahlivému

objasneniu nemožno dospieť bez riadneho dokazovania vykonaného v prítomnosti

účastníkov konania na pojednávaní. Exekučný súd pri vykonávaní dokazovania nezohľadnil

skutočnosť, že vykonal prieskum skutkového stavu len podľa obsahu exekučného spisu, ktorý

nemá rovnaký obsah ako spis súdu konajúceho vo veci samej, a teda nemá prístup

ku všetkým dôkazom, na základe ktorých zistil súd konajúce vo veci samej skutkový stav.

Úplné zistenie skutkového stavu preto predpokladá riadne vykonanie dokazovania

na pojednávaní.“

5. Sťažovateľka ďalej poukazuje na dnes už zrušené ustanovenie § 253 ods. 2

(ďalej aj „OSP“), podľa ktorého predseda senátu

v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to

ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad

na nenariadenie pojednávania. Súčasné znenie

a Exekučného poriadku takéto ustanovenie nemá. Exekučný súd je preto podľa názoru

sťažovateľky povinný na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie.

6. Popri procesnoprávnych pochybeniach sťažovateľka namieta aj právny názor

o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Táto by mohla byť podľa nej

neprijateľná pre hrubý nepomer práv povinnej v rozhodcovskom konaní v porovnaní

s právami sťažovateľky, čo však z odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov nevyplýva.

Použitie rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané. Nie každá

rozhodcovská doložka je teda automaticky neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Záver

o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej samotnej existencie, ale

z konkrétnych skutkových okolností každého jedného prípadu. V danom prípade však

exekučné súdy dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré sťažovateľka

vymenúva. Navyše, povinná bola pred podpisom poistnej zmluvy na zvláštnom tlačive

osobitne poučená a upozornená na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom konaní,

pričom tretí subjekt nezávislý od sťažovateľky (tzv. viazaný finančný agent) je povinný

pred uzavretím poistenia bez účasti poisťovne informovať spotrebiteľa o podstatných

okolnostiach poistného vzťahu. Preto súhlas povinnej s rozhodcovskou doložkou mal

povahu informovaného súhlasu. Vzhľadom na porušenie označených práv sťažovateľky,

čoho dôsledkom bolo nedôsledne a nesprávne vykonávané dokazovanie, všeobecné súdy sa

o obsahu osobitného tlačiva s poučením o možnosti zvoliť si rozhodcovské konanie

na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť.

7. Napokon sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti, ako i v doplneniach právnej

argumentácie zo 16. mája 2012, 19. septembra 2012, 4. januára 2013, 7. februára 2013

a z 3. septembra 2013 interpretuje relevantné články a dohovoru a poukazuje

na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky, ktoré podľa

jej názoru svedčia v prospech ňou predostretej argumentácie.

8. V petite sťažnosti sťažovateľka ̶̶v rozsahu ústavným súdom prijatej sťažnosti

žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej označených základných

práv podľa a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, zrušil uznesenie

krajského súdu, vec vrátil na nové konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 4. apríla 2013 vyjadril krajský súd

v zastúpení jeho podpredsedu, ktorý v podstatnom uviedol:

«Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na Nález Ústavného súdu -70

z 19. mája 2004, je potrebné uviesť, že ústavný súd poukazoval v náleze na už zrušené

ustanovenie , teda nález Ústavného súdu už nie je možné aplikovať

analogicky.

Podľa , ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,

súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov

a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd nariadi pojednávanie len ak ide

o prejednanie veci samej, ak zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Rozhodovanie vo veci samej znamená rozhodovanie o samotnom vecnom nároku. O veci

samej rozhoduje súd rozsudkom v zmysle , pričom zákon ustanovuje,

kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.

Z uvedeného vyplýva, že pojednávanie je potrebné nariadiť, keď súd rozhoduje

o samotnom vecnom nároku, kde výsledkom rozhodnutia o takejto veci by mal byť rozsudok,

prípadne uznesenie, kde to ustanovuje zákon.

V exekučnom konaní sa nerozhoduje vo veci samej, ale reálne dochádza k výkonu už

vydaného právoplatného rozhodnutia, kedy sa rozhoduje uznesením, kde zákon nevyžaduje

nariadenie pojednávania. Vykonávacie konanie (exekučné konanie) nesmeruje k vydaniu

určitého konečného rozhodnutia vo veci samej, ale slúži k uspokojeniu nároku judikovaného

súdom, pokiaľ povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.

Aj rozhodnutia súdu v rámci exekučného konania možno preto považovať skôr za procesné

rozhodnutia, kde na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa

použijú ustanovenia , pokiaľ Exekučný poriadok neustanovuje inak, tak, ako na to

poukazuje

Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že súd v exekučnom konaní musí nariadiť

pojednávanie, ak preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd

nezisti rozpor so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 odsek 2 písm. e) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo

exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Aj z citovaného ustanovenia Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že

pri preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd nenariaďuje

pojednávanie, ale zisťuje, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh

na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul je v rozpore so zákonom alebo nie. Ak rozpor

so zákonom nezistí, poverí exekútora vykonaním exekúcie. Ak súd zistí rozpor so zákonom,

žiadosť o udelenie poverenia uznesením zamietne. Súd v rámci rozhodovania o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva nové dokazovanie, ale zisťuje len,

či táto žiadosť je alebo nie je v súlade so zákonom.

Z týchto dôvodov preto nie je možné stotožniť sa so sťažnosťou sťažovateľky, že

všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti o udelenie poverenia rozhodli bez

nariadenia pojednávania, pretože súdy takúto povinnosť nemajú, ich povinnosťou je len

skúmať, či žiadosť o udelenie poverenia je alebo nie je v súlade so zákonom.

Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie

nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť súdu upravenú v § až 136 ,

pretože účelom dokazovania je preukázanie sporných tvrdení, čo posudzovanie žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom určite nie je.

uvádza, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktorého

výsledkom má byť hodnotenie dôkazov pre rozhodnutie vo veci samej. Pri posudzovaní

žiadosti o udelenie poverenia nedochádza k rozhodovaniu vo veci samej...

Otázka hrubého nepomeru práv povinného v rozhodcovskom konaní v porovnaní

s právami oprávneného, a to v neprospech povinného vyplýva priamo z rozhodnutia

Okresného súdu Lučenec č. k. -25 zo dňa 19. januára 2011, keď poukazuje

na to, že „v zmysle článku XV. bod 2 Všeobecných poistných podmienok (ďalej len „VPP“)

oprávneného, ktoré sú prílohou poistnej zmluvy, je na rozhodnutie sporu medzi poisťovňou

a poistníkom príslušný rozhodcovský súd, ktorý určí poisťovňa, pričom na výber

rozhodcovského súdu nemá poistník (povinný) žiaden vplyv. Súd mal za to, že oprávnený

od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku

sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý vyberie oprávnený,

a to aj v danej veci na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla (K.), za účelom

minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto

koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda reálne dochádza k narušeniu smernicou

sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to samozrejme v neprospech

spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania

(K. nad R. – K.), nemá právo relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa

zúčastniť konania pred rozhodcovským súdom. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému

narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadrením v smernici dochádza už aj samotnou

skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby

voči nemu na rozhodcovskom súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od

bydliska odporcu), domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska,

ako je to prirodzení v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,

obsahom ktorej je aj takáto doložka ako súčasť VPP oprávneného, reálne vopred vzdáva

práva na účinnú procesnú obranu“.

Už z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia jasne vyplýva, že povinný sa musel

podriadiť príslušnému rozhodcovskému súdu, ktorý určila poisťovňa, pričom nemal

na výber rozhodcovského súdu žiaden vplyv, a to aj s prihliadnutím na vzdialenosť

rozhodcovského súdu od jeho bydliska (K. nad R. – K.), pričom podpisom takejto zmluvy,

ktorej obsahom bola rozhodcovská doložka len ako súčasť Všeobecných poistných

podmienok oprávneného, sa reálne vzdal práva na účinnú procesnú obranu. Neprijateľnosť

rozhodcovskej doložky aj s ohľadom na nemožnosť spotrebiteľa vybrať rozhodcovský súd

prípadne rozhodcu, zvýraznil vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí aj krajský súd...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 odsek 1

a článku 48 odsek 2 v spojení s porušením článku 2 odsek 2 a 3

a práva podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením

č. k. -62 zo dňa 28. apríla 2011 porušené nebolo.»

10. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa každý

môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo

zákon neukladá.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

13. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný súd

pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 Exekučného poriadku

vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť

sa k vykonávaným dôkazom alebo prípadne navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov

okresného súdu. Uvedený nedostatok pritom nenapravil ani krajský súd. Nadväzujúc

na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka, že jej neumožnili

vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania, čo samo

osebe postačuje záver o porušení jej označených základných práv. Napokon sťažovateľka

namieta aj samotné meritórne posúdenie veci všeobecnými súdmi, keď posúdili

rozhodcovskú doložku, ktorou sa mala založiť právomoc rozhodcovského súdu, za

neplatnú, a tým aj exekučný titul za nespôsobilý pre jeho materiálnu nevykonateľnosť.

14. Krajský súd v napadnutom uznesení z 28. apríla 2011 v podstatnom uviedol:

«V prejednávanej veci sa odvolací súd najprv zaoberal odvolacou námietkou

oprávneného o prekročení právomoci exekučného súdu pri preskúmavaní právoplatného

rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v exekučnom konaní.

Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale priamo ukladá v niektorých

prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku.

Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa, a že

spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Podľa zákona o rozhodcovskom konaní súd

príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh

účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie

o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, okrem iného vtedy, ak rozhodcovský

rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom ( § 45 ods. 1 písm. c).

Podľa ustanovenia § 45 ods. 2 toho istého zákona súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné

konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b)

alebo c). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi

ktorými má táto právoplatnosť účinky sa nastolil kvalitatívny nový právny vzťah v podobe

judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi

a voči všetkým orgánom.

Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov

existujú z nej aj výnimky (viď. napr. ustanovenie vo vzťahu k mimoriadnym

opravným prostriedkom).

Podľa § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké

účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Uvedená výnimka sa vzťahuje aj na rozhodcovský

rozsudok, pretože pokiaľ by bolo ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní

vykladané doslovne, súd by nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by

ním bol viazaný. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 45 Zákona

o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút

-prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu

rozhodnutia. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní

oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol -

nie je ním teda viazaný v zmysle a môže ho preskúmavať z hľadísk

vyjadrených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej správnosti.

Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či

sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie

(§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie,

ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Odvolací súd poukazuje aj na tú

skutočnosť, že rozhodcovský súd je napriek výsledku svojej činnosti v podobe

rozhodcovského rozsudku súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je

súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli

súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánom

disponujúcim verejnou mocou.

Súd prvého stupňa aplikoval a podrobne sa venoval výkladu smernice Rady (ES)

93/13/EHS, pričom podporne a správne poukázal i na judikatúru Súdneho dvora (ES)

ohľadom aplikácie spotrebiteľského práva, odvolací súd však pre úplnosť dodáva, že

poistná zmluva bola medzi účastníkmi konania podpísaná dňa 25. 05. 2007 teda v čase,

kedy podrobnú úpravu spotrebiteľských zmlúv, včítane neprijateľných podmienok,

obsahovalo i slovenské vnútroštátne právo - .

Podľa (spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako

slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, niet

žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by

takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka

a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok

rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej

rozhodcovskej zmluvy. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice a postarať sa o

to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí

nezaväzovali.

Na účel sledovaný smernicou Rady reagoval i legislatívny vývoj v Slovenskej

republike, o. i. i novelizáciou , ktorá

účinným od-1. januára 2008, zaviedla do ustanovenia §-u 53 odsek 4 písm. r) v znení

„za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie,

ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“.

V predloženej veci tak v čase podpisovania Zmluvy o poistení účastníkmi konania,

táto obsahovala ustanovenie - rozhodcovskú doložku, podľa ktorej sa zmluvné strany

dohodli, že „všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú

v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom“.

Podľa ods. 2 časti XV. Všeobecných poistných podmienok „pokiaľ poisťovňa

nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho

rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd

vytvorený podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými

na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas

s týmto vyjadruje poistník podpisom týchto všeobecných poistných podmienok“.

Takto koncipovaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko spotrebiteľ nielenže

nemá dosah na výber rozhodcovského súdu, prípadne rozhodcu, ale v zmysle uvedenej

doložky sa spotrebiteľ vopred vzdáva riešiť prípadné spory vzniknuté zo zmluvného vzťahu

pred riadnym (štátnym) súdom. Rozhodcovská doložka tak predstavuje neprijateľnú

podmienku v zmysle .

Pokiaľ sa týka odvolacej námietky a tvrdenia oprávneného, že rozhodcovská doložka

je dojednaná individuálne, nakoľko ju mohol povinný odmietnuť bez toho, aby malo

odmietnutie osobitných dojednaní vplyv na zvyšok jeho poistného vzťahu, v tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na začlenenie rozhodcovskej doložky do Všeobecných poistných

podmienok, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou poistnej zmluvy. Všeobecné poistné

podmienky v danom prípade predstavujú kompaktný, vopred pripravený celok upravujúci

podmienky poistného vzťahu, jeho vznik, zánik, práva a povinnosti zmluvných strán,

jednotlivé druhy poistenia a pripoistenia, pričom rozhodcovská doložka je súčasťou

poistných podmienok ako „XV. časť - rozhodcovské konanie“. Povinný tak svojím podpisom

mohol všeobecné podmienky poistenia akceptovať ako celok alebo ich odmietnuť. Povinný

(poistník) nemal možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu len ohľadom rozhodcovského

konania, resp. rozhodcovskej doložky, takáto zmluvná podmienka rozhodne nie je

dojednaná individuálne, ako v podanom odvolaní uviedol oprávnený.

Podľa ust. neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

Rozhodcovská doložka, tak ako bola uvedená vo Všeobecných poistných

podmienkach je neplatná, pričom neplatnou bola už v čase podpisovania poistnej zmluvy

z dôvodu rozporu so zákonom. Rozhodcovská doložka je neprijateľná (a teda i neplatná),

o. i. i preto, že nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa

neodvolateľné sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu.

V záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy a naplnenie cieľa EU vylúčiť

zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch a jednak s poukazom

na platné vnútroštátne právo, odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa prijal záver

o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.

Keďže v prejednávanej veci bol vydaný exekučný titul (rozhodcovský rozsudok)

na základe neplatnej podmienky, v danej veci absentuje spôsobilý exekučný titul. Odvolací

súd preto v zmysle ust. uznesenie okresného súdu ako vecne správne

potvrdil.»

15. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie

krajského súdu za neodôvodnené a nespreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok

právne relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským

súdom. Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením

okresného súdu sp. zn. z 19. januára 2011. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú

z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd (, ). Vo svojej ustálenej

judikatúre aj v nadväznosti na ústavný súd tiež zdôrazňuje, že

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše,

úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je

posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska

formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho

ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

16. Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským

súdom (a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

17. Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu

materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou

v tejto sťažnosti (bod 13), aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania

pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.

18. Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu nedospel k názoru,

že v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor

napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či

práva na spravodlivé súdne konanie.

19. Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky

poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní

vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne názory Ústavného súdu Českej republiky

a ústavného súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov)

a suplovať právomoc, ktorá podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov

v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného

práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená

na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci

konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou

svojich rozhodnutí ( ).

20. Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. K podobnému názoru ̶̶ako v tejto veci ústavný súd dospel aj

v konaní o iných obdobných sťažnostiach (, ,

m. m , , , ,

, resp. ) a na uvedenom názore konajúceho senátu

I. ÚS nemení nič ani skutočnosť, že senát II. ÚS rozhodol 10. júla 2013 vo veci

sp. zn. inak/opačne, resp. že v niektorých iných prípadoch návrhy

sťažovateľky boli eventuálne prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom

rozhodnutí, ktorým vyhovel sťažovateľke ̶okrem toho, že ešte krátko predtým 28. februára

2013 vo veci sp. zn. (išlo dokonca o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť

sťažovateľky v obdobnej veci odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť ̶rozhodol bez

toho, aby zdôvodnil potrebu zmeny doterajšej konštantnej judikatúry (napr. ,

, m.m , , ,

, , ) a predmetnú vec ani nepredložil

podľa plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia právnych

názorov senátov (k odchylnému právnemu názoru dochádza aj v súvislosti s procesnými

rozhodnutiami o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstanenosti, keďže ide

o kvázi meritórne rozhodnutia, pozn.). Preto toto opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno

bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti

ústavného súdu. Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu je potrebné mať na zreteli

predovšetkým záujem na stabilite súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr

výnimočne – diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov

a aj to zákonom predvídaným spôsobom ( ). Pokiaľ takáto

zmena nie je náležite odôvodnená a/alebo neprešla požadovanou zákonnou procedúrou,

možno ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nenachádza relevantnú súvislosť

medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu na jednej strane a sťažovateľkou

označenými právami, a preto jej sťažnosti nevyhovel.

22. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

23. Podľa k nálezu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013