Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 264/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom

JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 a na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Spišská Nová Ves z

11. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. , Krajského súdu v

Košiciach z 31. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo v citácii

„sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva na verejné

prerokovanie veci v jej prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a

rozhodnutiami Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) z 11. novembra

2009 v konaní vedenom pod sp. zn. , Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) z 31. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 9. februára 2012 v

konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že súdny exekútor na jej návrh «podal

na Okresnom súde Spišská Nová Ves žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie.

Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn.

zo dňa 28. júla 2009. Okresný súd Spišská Nová Ves právo sťažovateľa na výkon

vykonateľného rozhodnutia odoprel, keď o žiadosti exekútora rozhodol Uznesením sp. zn.

-32 zo dňa 11. novembra 2009... tak, že ju zamietol. Rozhodnutiu okresného

súdu predchádzalo dožiadanie adresované sťažovateľovi. aby predložil rozhodcovskú

zmluvu. Na základe sťažovateľom predložených listín následne okresný súd vykonal

preskúmanie a vyhodnotenie obsahu týchto listín, teda dokazovanie bez ďalšej účasti

sťažovateľa. Podstatou argumentácie okresného súdu bol názor, že medzi sťažovateľom a

povinným nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Sťažovateľ sa až z prekvapivého

uznesenia okresného súdu dozvedel, aké skutkové zistenia viedli okresný súd k právnym

záverom, ktoré pre sťažovateľa znamenajú prakticky nevykonateľnosť vykonateľného

exekučného titulu (nedostupnosť legitímneho nároku na trovy rozhodcovského konania).

Skutkové zistenia okresného súdu nemal sťažovateľ možnosť procesným spôsobom vyvrátiť,

pretože exekučný súd aj keď zjavne dokazoval, nenariadil pojednávanie. Sťažovateľ nemal

pred okresným súdom možnosť popísať a preukázať skutkové okolnosti prípadu...

Na odvolanie sťažovateľa reagoval odvolací súd tak. že uznesenie okresného súdu

uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. marca 2011 sp. zn, ...

potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. zo dňa

09. februára 2012... dovolanie sťažovateľa odmietol.

Na s. 11 odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu uviedol, že „spis nesvedčí o tom,

že by došlo ,,k vzájomnej výmene“ listov oprávneného a povinného“. Tento priliehavý

postreh Najvyššieho súdu SR je potvrdením relevancie námietok sťažovateľa, že obsah spisu

adjustovaný „vyšetrovaním“ okresného súdu a nie v rámci kontradiktórneho procesu, o tom

ani svedčiť nemohol. Najvyšší súd SR vychádzal z obsahu exekučného súdneho spisu. Súdny

spis bol vytvorený najmä činnosťou okresného súdu. keď sťažovateľ bol ku súdnemu

konaniu prizvaný iba v rámci jediného všeobecného dožiadania o predloženie

rozhodcovskej zmluvy...

V právnom štáte majú mať na obsah súdneho spisu podstatný vplyv tí účastníci

konania, o ktorých práva pred súdom ide. Platnosť zmluvy (resp. jej časti o rozhodcovskom

konaní), ktorá bola podstatnou predbežnou otázkou pre uznesenie okresného súdu a ktorá

sa vynula aj nasledujúcimi rozhodnutiami dotknutých vyšších súdov, býva štandardne

súčasťou riadneho dokazovania na pojednávaní v kontradiktórnom procese. Obsah

priebehu pojednávania je súčasťou súdneho spisu. Iba takto vytvorený súdny spis by mal

zodpovedať zásadám spravodlivého procesu a mal by byť základom pre stanovenie

skutkového stavu relevantného pre záver o (ne)platnosti zmluvy, resp. jej časti. Exekučný

spis tvorený za cenu potlačenia štandardných procesných práv sťažovateľa, ktorý neúplné a

tým aj nesprávne skutkovo rekonštruuje okolnosti uzavretia rozhodcovskej doložky, viedol

Najvyšší súd SR k názoru na s. 10 v treťom odstavci Uznesenia, že „nevyplnené (poisťovňou

nepodpísané tlačivo nemožno ešte považovať za list (návrh no uzavretie rozhodcovské i

zmluvy)“. Takýto záver by mohol obstáť, ak by ponukový list zaslaný povinnému zo strany

sťažovateľa nebol podpísaný. Tento však sťažovateľom podpísaný bol, Povinný si ho

ponechal a ak by ho bol okresný súd alebo iné dotknuté exekučné súdy od povinného

požadovali alebo ak by súd sťažovateľovi umožnil platnosť rozhodcovskej doložky riadne v

spravodlivom procese dokázať, bol by musel dospieť k opačnému názoru.

V exekučnom spise sa na dvoch miestach nachádza poistka ako potvrdenie o zmene v

poistnom vzťahu, ktorá bola záverečným desiatym krokom negociačného procesu. Túto

dôležitú listinu, ktorá preukazuje relevanciu zmien v poistnom vzťahu včítane aplikácie

dohody o rozhodcovskom konaní podľa časti XV. poistných podmienok zo dňa 21. 05. 2007,

dovolací súd na s. 10 Uznesenia pri rekapitulácii obsahu exekučného spisu v prvom

odstavci ani nespomenul. Poistka ako posledný krok vzájomne vykonaných právnych

úkonov medzi sťažovateľom a povinným nad akúkoľvek pochybnosť potvrdzuje zmenu v

obsahu poistného vzťahu, ktorej súčasťou bola aj dohoda podľa časti XV. poistných

podmienok zo dňa 21. 05. 2007 o rozhodovaní sporov medzi sťažovateľom a povinným v

rozhodcovskom konaní.

Ak prvostupňový exekučný súd mimo procesu, v ktorom by Sťažovateľovi umožnil

dokazovať, ozrejmiť súvislosti prípadu a vyjadriť sa ku všetkých vykonaným listinným

dôkazom zostavil obsah exekučného spisu tak. že zameral svoju pozornosť iba na štyri

z celkovo desiatich krokov negociačného procesu medzi sťažovateľom a povinným (poistná

zmluva, poistné podmienky, žiadosť, poistka), postup exekučného súdu nemôže byť správny

a jeho rozhodnutie ako aj nadväzujúce rozhodnutia vyšších súdov, ktoré sa o postup a

rozhodnutie prvostupňového súdu opierali, nemôžu byť právne udržateľné...

Ústavný súd SR sa v rozhodnutí (č. 19/2004) zaoberal otázkou

dokazovania a nariadenia pojednávania v exekučnom konaní. V tomto rozhodnutí uviedol,

že ak exekučný súd vykonáva dokazovanie za účelom, či sú splnené predpoklady na vydanie

rozhodnutia podľa Exekučného poriadku, musí sa v takomto prípade v súlade s § 122 ods. 1

nariadiť pojednávanie. Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle

ods. I Dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi

konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom na

dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný na vykonávaní dokazovania (§122

ods. 1 ) vrátane práva klásť účastníkom otázky ( ) a k

navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať ( a

). Z toho dôvodu musí mať účastník konania možnosť byť prítomný na dokazovaní

veci (). Pokiaľ sa tak nestalo, je takéto pochybenie možné označiť ako postup

súdu. ktorým bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred

súdom, ktoré by priamo predpisovalo, že súdne konanie na exekučnom súde prebieha bez

nariadenia pojednávania. Podľa sa na exekučné konanie podľa

osobitného predpisu (EP) použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný

predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Okolnosť, že exekučný súd

rozhoduje vždy uznesením, nemôže dostatočne odôvodniť záver, že vždy keď súd rozhoduje

uznesením, nemusí nariadiť pojednávanie.

Všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti sťažovateľa o udelenie poverenia

rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je v rozpore so zákonom, nakoľko

nenariadenie pojednávania v exekučnom konaní nemá oporu v Občianskom súdnom

poriadku ani v Exekučnom poriadku (ďalej aj „EP“:). V tejto súvislosti Sťažovateľ

poukazuje na dnes už zrušené ust. podľa ktorého predseda senátu v

exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to

ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným ¬súdom ako procesný podklad pre

nenariadenie pojednávaní. Platné znenie a EP v súčasnosti takéto ustanovenie

nemá. Exekučný súd je preto povinný na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie,

pričom tento postup je v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu (ak vykonáva

dokazovanie za účelom, či sú splnené predpoklady na vydanie rozhodnutia podľa

Exekučného poriadku. ).

V okolnostiach prípadu exekučné súdy meritórne rozhodli, pričom na účely § 44

ods. 2 EP resp. dokazovali, avšak bez nariadenia pojednávania.

Listiny, ktoré mali podľa názorov súdov rozhodujúcich vo veci samej pre prípad podstatný

význam, súdy neprečítali a ani neoboznámili ich obsah. Tým odňali možnosť sťažovateľovi

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Právny názor dovolacieho súdu v otázke nariadenia pojednávania v exekučnom

konaní je v priamom rozpore s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu... Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako orgán, ktorý je taktiež orgánom ochrany nielen zákonnosti, ale aj

ústavnosti, neposkytol sťažovateľovi ochranu práva na prístup k súdu. práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces odmietnutím aplikácie zásad podľa vyššie cit.

rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. ...

Vo svetle vyššie uvedených okolností si sťažovateľ dovoľuje tvrdiť, že rozhodnutie

dovolacieho súdu aj rozhodnutia, ktoré mu predchádzali, sú arbitrárne, pretože sú

svojvoľné, právne neudržateľné a založené na takom stave exekučného spisu, ktorý nebol

vytvorený správnym procesným postupom exekučných súdov».

Vychádzajúc z uvedených skutočností po podrobnom odôvodnení sťažnosti

sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ..., právo

sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa ... a právo sťažovateľa na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. I Dohovoru... postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 9. februára 2012 sp. zn. porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ..., právo

sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa ... a právo sťažovateľa na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 31. marca 2011 sp. zn. porušené bolo.

3. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ..., právo

sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa ... a právo sťažovateľa na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa II. novembra 2009 sp. zn.

-32 porušené bolo.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 9. februára 2012 sp. zn. ,

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. marca 2011 sp. zn.

a Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 11. novembra 2009 sp. zn.

sa rušia a vec sa vracia Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie

konanie.“

Sťažovateľka sa tiež domáha aj úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a , ako aj práva podľa dohovoru postupmi a uznesením

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu

na vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku, v ktorej

vystupovala ako oprávnená osoba. Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy

v exekučnom konaní o žiadosti sťažovateľky o udelenie poverenia rozhodli bez nariadenia

pojednávania, hoci pre účely § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonávali dokazovanie,

čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V tejto súvislosti uviedla, že

všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného súdu (), ktorú

vôbec nerešpektovali a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

okresného súdu z 11. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovaného v (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmať uznesenie okresného súdu z 11. novembra

2009 v konaní vedenom pod sp. zn. , pretože právomoc rozhodnúť o ochrane

práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného

postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania, ktoré sťažovateľka aj využila

28. decembra 2009 (vyplýva to z vyžiadaného spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd

zapožičal na nahliadnutie, pretože sťažovateľka nepredložila k sťažnosti aj fotokópie

namietaných právoplatných rozhodnutí okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu

podľa .)

Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. K namietanému porušeniu práv podľa , a

ods. 1 dohovoru postupmi a uzneseniami krajského súdu z 31. marca 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. a najvyššieho súdu z 9. februára 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu

krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)],

podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom

doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto

prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. , ,

)

Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že súdny exekútor doručil

23. septembra 2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), na základe exekučného titulu

rozhodcovského rozsudku sp. zn. z 28. júla 2009, ktorý vydal Arbitrážny súd,

s. r. o., Košice (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), a ktorým bola uložená povinnosť

povinnému nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 390 € na účet jej právneho

zástupcu. Prílohu žiadosti tvoril rozhodcovský rozsudok, splnomocnenie na zastupovanie

sťažovateľky v exekučnom konaní právnym zástupcom z 9. septembra 2009, poistná

zmluva z 10. augusta 2007 medzi sťažovateľkou a povinným a potvrdenie o zaplatení

súdneho poplatku v sume 16,5 €.

Dňa 25. septembra 2009 okresný súd žiadal Okresný súd Trenčín o oznámenie, či je

u neho vedené konanie (o ochranu spotrebiteľa), ktorého navrhovateľom bol povinný,

a súčasne vyzval sťažovateľku na predloženie rozhodcovskej zmluvy.

Dňa 6. októbra 2009 sťažovateľka predložila okresnému súdu podanie z 5. októbra

2009 označené ako „Predloženie rozhodcovskej zmluvy k sp. zn. “

s prílohami, v ktorom napr. uviedla, že podľa

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

„môže mať rozhodcovská zmluva aj formu rozhodcovskej doložky ku zmluve, pričom

ustanovenie umožňuje, aby bola rozhodcovská doložka

uzavretá aj vo vzájomne vymenených listoch“. Prílohy k podaniu tvorili napr. „všeobecné

poistné podmienky z 21. mája 2007“ zverejnené na internetovej stránke právneho

predchodcu sťažovateľky, žiadosť o zníženie poistného z 20. júna 2007 podpísaná

povinným, poistka z 10. augusta 2007, podací hárok o zaslaní poistky povinnému a podanie

z 2. marca 2009.

Uznesením č. k. -32 z 11. novembra 2009 okresný súd žiadosť

exekútora o udelenie poverenia exekúcie zamietol aj z dôvodu, že „rozhodcovská zmluva

nebola uzavretá ako jeden dokument podpísaný zmluvnými stranami tak, ako to predvída

“, ale aj z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok predložený

okresnému súdu „nebol opatrený zákonom vyžadovaným potvrdením o vykonateľnosti“.

Zo spisu okresného súdu ďalej vyplýva, že 12. novembra 2009 súdny exekútor podal

na okresnom súde návrh na zastavenie exekúcie a 28. decembra 2009 sťažovateľka podala

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -32 z 11. novembra 2011 odvolanie bez

odôvodnenia. Dňa 14. januára 2010 bol spis postúpený odvolaciemu súdu, ktorý vyzval

právneho zástupcu sťažovateľky na doplnenie odôvodnenia odvolania, ktorý ho doplnil

podaním z 12. februára 2010. V odvolaní sťažovateľka namietala, že uznesenie je

nezákonné a porušujúce jej základné právo podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a)

za použitia (ďalej aj „OSP“) a

ods. 2 písm. b) d) a f) .

Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd bez

nariadenia pojednávania v súlade s , pretože podľa jeho názoru nešlo o vec

podľa , dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu a na doplnenie

odôvodnenia resp. k odvolaniu sťažovateľky (citujúc na s. 3 ustanovenia § 45 ods. 1 a 2

a Exekučného poriadku) na s. 4 konštatoval,

že „exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom“, resp. uviedol, že „v danej veci bolo exekučné

konanie v štádiu, v ktorom bol síce podaný návrh na vykonanie exekúcie, ale súdny exekútor

ešte nebol poverený jej vykonaním...“.

Krajský súd ďalej na s. 5 konštatoval, že „zmluvný vzťah medzi oprávneným

a povinným vznikol z poistnej zmluvy... uzatvorenej podľa § 788 a nasledujúcich

... Povinný ako poistený... je fyzickou osobou, preto predmetný

zmluvný vzťah účastníkov konania z poistnej zmluvy je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy v

zmysle ustanovení a nasledujúcich “.

Krajský súd oprel svoje rozhodnutie aj o citovanú judikatúru Európskeho súdneho

dvora, ktorý nastolil trend chrániť práva spotrebiteľov, a podľa jeho právneho názoru „túto

ochranu spotrebiteľa umožňuje aj ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý pri

rozhodovaní a udelení poverenia ukladá preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom...

Súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Ak tento

hmotnoprávny predpoklad chýba, exekučný súd zamietne žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a je povinný prihliadať

na dôvody zastavenia exekúcie uvedené v § 45 ods. 1 písm. b) a c) zákona o rozhodcovskom

konaní“.

Krajský súd ďalej konštatoval, že okresný súd bol oprávnený a povinný preskúmavať

rozhodcovský rozsudok, a v závere sa stotožnil aj s názorom okresného súdu, ktorý podľa

neho správne posúdil neplatnosť rozhodcovskej doložky aj formálne nedostatky

rozhodcovského rozsudku, a preto jeho rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov možno uviesť, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní

právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jej označené práva.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nevykazuje všeobecný, resp. arbitrárny

charakter, v spojení s preskúmavaným uznesením okresného súdu primeraným spôsobom

reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. ,

). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných

súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť

napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky

nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

Rovnako vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že odôvodnenie právneho názoru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania sa

nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v jej sťažnosti nie

je spôsobilá spochybniť opodstatnenosť záverov najvyššieho súdu, ktoré vyčerpávajúcim

spôsobom a presvedčivo odôvodnil, a vyjadril sa jednak k jej námietkam, že v danom

prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [ ], resp.

že jej postupmi okresného súdu a krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom

[ ], a to na s. 5 až s. 10, a tiež k jej námietkam, že všeobecné súdy zaťažili

konanie tzv. inou vadou [ ], resp. k tomu, že krajský súd vec

nesprávne právne posúdil, a to na s. 11 a s. 12 svojho rozhodnutia z 9. februára 2012

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd a ústavný súd

považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka svoju sťažnosť v podstate opiera o rovnaké

argumenty, aké uviedla v dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym

názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej neprípustnosti ňou podaného

dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje na to, že otázka posúdenia podmienok

dovolacieho konania je zásadne otázkou zákonnosti a jej riešenie spravidla nemôže viesť

k záveru o porušení sťažovateľkiných označených základných práv (),

ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom, a neporušil pritom ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až .

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami

sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, bolo možné reálne

dospieť k záveru o porušení týchto práv.

Ústavný súd sa osobitne v závere osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok

sťažovateľky, ktorá poukazujúc na judikatúru ústavného súdu () tvrdila, že jej

vec mala byť prejednaná verejne a v jej prítomnosti, teda malo byť v konaní nariadené

pojednávanie. Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutia najvyššieho súdu (č. l. 132 až č. l 137

súdneho spisu) konštatoval, že najvyšší súd jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky,

keď uviedol: «V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania

splnenia tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí

exekútora vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu

exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medzitým skúma, či návrh na

vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený

potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú

oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titulu a či sú splnené všeobecné

podmienky konania v zmysle . V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo

exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu

súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach §

122 až 124 ) – postačujúce je totiž ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie

splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o

poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f) z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.»

Toto odôvodnenie najvyššieho súdu k námietkam sťažovateľky považuje ústavný súd

tiež za jasné, logické a právne akceptovateľné a vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 19. mája 2004, na ktorý sa sťažovateľka odvoláva, ústavný súd uvádza, že

v uvedenej veci išlo o iný prípad, a to zisťovanie, či boli splnené predpoklady na odklad

exekúcie v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, čo však nie je vec totožná s vecou

sťažovateľky.

Z tohto dôvodu ústavný súd nemohol dospieť k záveru o porušení základného práva

sťažovateľky na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48

ods. 2 na základe jej argumentácie opierajúcej sa o nález ústavného súdu sp. zn.

z 19. mája 2004.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj vo vzťahu

k rozhodnutiu najvyššieho súdu v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012