Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_26CoE-55-2021.pdf
PDF · 120.94 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/55/2021
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Vlasty Ondrejkovej a JUDr. Mareka Olekšáka, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT COLLECTION, a. s., sídlo Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, proti povinnému: N. M., trvalý pobyt s. č. XX, Z., o vymoženie peňažného plnenia vo výške 1.993,34 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 24Er/469/2017 - 38 zo 6. novembra 2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 24Er/469/2017 - 38 zo 6. novembra 2017 potvrdzuje.
II. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie a exekučný súd, uznesením označeným v záhlaví rozhodol, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamieta.
2. Súd prvej inštancie uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.
3. Súd prvej inštancie uznesenie v podstate odôvodnil tým, že preskúmal exekučný titul z formálnej aj materiálnej stránky a ďalej preskúmal aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a zmluvu o úvere č. 7115753310, uzavretú medzi oprávneným a povinným dňa 01.03.2010, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 2.000,- eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny predchodca oprávneného mal pri uzatváraní zmluvy postavenie dodávateľa, keďže podnikal v oblasti požičiavania peňažných prostriedkov a že povinný mal postavenie spotrebiteľa, keďže nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu, a preto na právny vzťah aplikoval aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a ktoré sú súčasťou obsahu záväzkovo-právneho vzťahu bez ohľadu na dohodu strán. Súd prvej inštancie zistil, že v čl. 2 bod 6 zmluvy a vo Všeobecných obchodných podmienkach je dojednaná rozhodcovská doložka o riešení sporov vzniknutých zo zmluvy o úvere. K inštitútu rozhodcovskej zmluvy súd prvej inštancie uviedol, že jej cieľom je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom, na ktorého strany delegovali takúto právomoc. Častokrát sa vyjadrí len vo forme rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej formulárovej zmluve. Veriteľ môže na jej základe vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolí a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe takejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na
riadnom súde v mieste svojho bydliska. Teda, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber (jej uzavretie alebo neuzavretie) vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo prijať. Súd prvej inštancie konštatoval právny záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka, o akú ide v prejednávanej veci, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, keďže nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a vyžaduje od neho, aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka síce dáva niekedy dlžníkovi právo obrátiť sa v spore s veriteľom aj na všeobecný súd, avšak toto právo je len formálne, pretože je obmedzené iba do doby, kým nepodá veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej zmluve. Keďže účel ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje taký výklad, podľa ktorého nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského súdu, súd prvej inštancie rozhodol z dôvodov uvedených v odôvodnení uznesenia tak, ako je to uvedené v jeho výrokovej časti.
4. Uvedené uznesenie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním oprávnený ako odvolateľ.
5. Oprávnený odvolanie vecne odôvodnil v podstate tým, že exekučný súd bol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený skúmať výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktoré obsahuje rozhodcovskú doložku. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, ktorého rozhodcovský rozsudok, ak tento už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má rovnaké právne účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne platnosť rozhodcovskej doložky posúdená. Právny predchodca oprávneného (P. V.) bola podľa § 93b zákona o bankách povinná ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že vo Všeobecných obchodných podmienkach je klientovi daná možnosť neprijať daný návrh. V prejednávanej veci bola takto dojednaná rozhodcovská doložka v súlade so zákonom. Súd prvej inštancie nezdôvodnil svoj záver o hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ktorú mala rozhodcovská doložka spôsobiť. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k skutkovému stavu, na základe ktorého súd prvej inštancie konštatoval zrušenie účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nemožno založiť na európskej smernici č. 93/13/EHS, záväznej len pre členské štáty a ani na judikatúre ESD, ktorá nie je bezprostredne záväzná pre účastníkov tohto konania. Oprávnený poukázal na údajnú prax exekučných súdov, ktoré v skutkovo a právne obdobných veciach poverenia vydávajú aj zamietajú. Exekučný súd v rozpore s princípom rovnosti účastníkov konania zvýhodnil povinného, ktorý neurobil žiadny právny úkon, len na základe jeho postavenia. Z odvolacích dôvodov vymedzených v odvolaní sa odvolateľ v odvolacom návrhu domáhal, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, príp. alternatívne navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 a contrario CSP), a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
7. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 31.03.2015, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie ako exekučnému súdu doručené dňa 24.03.2017 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. IB- C/0312/0025 zo dňa 04.01.2013, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s., so sídlom v Bratislave. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol súd prvej inštancie odvolaním napadnutým uznesením.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
11. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
12. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
13. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení účinnom od 01.01.2008 (v čase uzavretia zmluvy o úvere dňa 01.03.2010), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
14. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
15. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.11.2008, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
16. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
17. Podľa § 53 ods. ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
18. Odvolací súd po prejednaní odvolania dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní dopĺňa nasledovné.
19. Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku v súčasnosti definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
20. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa, pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah.
21. Z oprávneným v exekučnom konaní predložených listín (najmä exekučného titulu -na č. l. 3, zmluvy o úvere na č. l. 10) vyplýva, že zmluvu o úvere, uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného (P. V., a. s.) a povinným dňa 01.03.2010 (ďalej len „zmluva o úvere“) uzatváral právny predchodca oprávneného ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj dočasné poskytovanie peňažných prostriedkov za odplatu, teda právny predchodca oprávneného pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z predložených listín je taktiež preukázané, že povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením mena a priezviska, rodného čísla a adresy trvalého pobytu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (keď opak nebol dodávateľom, na ktorom je v tomto smere dôkazné bremeno - § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preukázaný) a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
22. Na právny vzťah medzi účastníkmi konania je preto nutné aplikovať aj príslušné spotrebiteľské právne normy (okrem iného osobitne ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách), ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzkovo-právneho vzťahu bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod (ktorým je podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka aj zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere).
23. V dôsledku vyššie uvedeného právny vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere, uzavretou medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 01.03.2010, je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento právny vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je však treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, vznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy alebo so spotrebiteľskou zmluvou inak súvisia - teda v prejednávanej veci aj na právny úkon - rozhodcovskú zmluvu uzavretú vo forme rozhodcovskej doložky, ktorá je inkorporovaná do bodu 2.6. zmluvy o úvere v spojení s článkom 10., II. časti Všeobecných obchodných podmienok (ktorou rozhodcovskou zmluvou došlo k dohode na riešení sporov vzniknutých zo zmluvy o úvere zo dňa 01.03.2010). Normy spotrebiteľského práva je nutné vždy použiť na celý režim právneho vzťahu, ktorý, ak bol založený spotrebiteľskou zmluvou, zachováva si tento spotrebiteľský charakter počas celej doby trvania jeho existencie (teda aj ak došlo k zmenám v subjektoch či obsahu právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou). Na uvedenom teda nemení nič ani skutočnosť, ak v priebehu právneho vzťahu dôjde napr. k postúpeniu pohľadávky dodávateľom (veriteľom), tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, keďže aj v prípade postúpenia pohľadávky v súvislosti s plnením spotrebiteľskej zmluvy je spotrebiteľ naďalej spotrebiteľom a postupník pohľadávky dodávateľom (keďže postupník len vstúpil do právneho postavenia postupcu, súčasťou ktorého právneho postavenia bol práve už aj právny status dodávateľa).
24. Na tomto mieste odvolací súd aj v nadväznosti na uvedené poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci vzhľadom na prechodné ustanovenia § 243d ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku aplikoval Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.12.2014, keď v prejednávanej veci ide práve o taký prípad, ktorý spadá do rozsahu hypotézy prechodného ustanovenia obsiahnutého v § 243d ods. 2 (v nadväznosti na § 243d ods. 1) Exekučného poriadku. V prejednávanej veci je totiž exekučné konanie vedené na podklade rozhodcovského rozsudku, čím je naplnená prvá z dvoch kumulatívnych podmienok obsiahnutých v § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, za ktorých naplnenia sa na exekučné
konanie použijú právne predpisy (primárne Exekučný poriadok) v znení účinnom do 31.12.2014. Spor zo spotrebiteľskej zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom (akou je v prejednávanej veci aj zmluva o úvere z 23.01.2012) je sporom podľa § 2 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (na ktorý zákon ako osobitný predpis odkazuje poznámka pod čiarou 4ead), ktorá je poznámkou zahrnutou v § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku). Z týchto dôvodov je v prejednávanej veci naplnená aj druhá kumulatívna podmienka podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, a to že predmetom rozhodcovského rozhodnutia (v tejto veci rozhodcovského rozsudku) vydaného v rozhodcovskom konaní, na podklade ktorého je toto exekučné konanie vedené, je spor, spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu - ktorým osobitným predpisom je podľa poznámky 4ead) Exekučného poriadku zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní - a ktorým sporom spĺňajúcim podmienky podľa tohto zákona je spotrebiteľský spor podľa § 2 ods. 1 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
25. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd posudzuje súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak by exekučný súd nesúlad so zákonom zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tento dôvod zistil neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvej inštancie je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu.
26. Odvolací súd ďalej vzhľadom na to, že exekučným titulom v prejednávanej veci je rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci, poukazuje na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na odchýlenie sa od ktorej nezistil dôvod, reprezentovanú napr. uznesením z 25. februára 2013 sp. zn. 6 Cdo 219/2012, podľa ktorého rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
27. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012 ako dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
28. Odvolací súd k uvedenému s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011 dopĺňa, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
29. Odvolací súd napokon zdôrazňuje aj závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011, súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“.
30. Odvolací súd z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, zistil, že rozhodcovský súd v ňom konštatuje, že svoju právomoc odvodil od rozhodcovskej doložky, ktorá bola inkorporovaná do zmluvy o úvere zo dňa 01.03.2010. Odvolací súd ďalej z obsahu súdneho spisu zistil, že podkladom na vydanie exekučného titulu bola práve uvedená zmluva o úvere zo dňa 01.03.2010.
31. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere zo dňa 01.03.2010. Exekučný súd je totiž v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať okrem iného aj to, či rozhodcovská zmluva (bez ohľadu na to, či bola uzavretá vo forme samostatnej zmluvy alebo vo forme rozhodcovskej doložky, inkorporovanej do zmluvy) medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne a či je rozhodcovské rozhodnutie (rozsudok) vykonateľné. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Uvedený postup exekučného súdu nie je v tomto prípade posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej zmluvy súd prvého stupňa len realizuje svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a okrem iného či je aj vykonateľný (a to nielen po formálnej, ale aj po materiálnej stránke).
32. Podľa názoru odvolacieho súdu neprijateľnou podmienkou majúcou za následok jej neplatnosť podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, tak ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení, je aj samotná rozhodcovská doložka (dojednaná v bode 2.6. zmluvy o úvere v spojení s článkom 10., II. časti Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere z 01.03.2010). Neprijateľnou podmienkou je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka akákoľvek podmienka, ktorá bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnuté v zmluve (pričom je bez právneho významu, či je táto zmluvná podmienka obsiahnutá už v samotnej spotrebiteľskej zmluve alebo (aj) jej súčasti - tak ako tomu bolo v prejednávanej veci, keď bola rozhodcovská doložka inkorporovaná do zmluvy o úvere a v spojení s ňou aj v jej súčasti, ktorou boli Všeobecné obchodné podmienky, alebo či je obsiahnutá v samostatnej zmluve, ktorá je závislá na hlavnej spotrebiteľskej zmluve, keďže sa aj na ne vždy vzťahujú normy spotrebiteľského práva - bod 23. odôvodnenia) uzatvorenej medzi dodávateľom na jednej strane a spotrebiteľom na druhej strane, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad.
33. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech strany, na ktorej vystupuje spotrebiteľ, bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, ktoré je základným právom spotrebiteľa upraveným v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky), pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná a je súčasťou zmluvy o úvere a jej prílohy - Všeobecných obchodných
podmienok, ktorých obsah nemohol rovnako povinný nijakým spôsobom ovplyvniť. Povinný teda rozhodcovskú doložku zjavne nemohol reálne nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok (vrátane jej neoddeliteľných súčastí) prijať alebo ako celok odmietnuť. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorou je rozhodcovská zmluva (bez ohľadu na formu dojednania), ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto rozhodcovskej zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu (a o taký prípad ide aj v prejednávanej veci), pričom je naviac všeobecne známou skutočnosťou, potvrdenou početnou rozhodovacou činnosťou aj tohto odvolacieho súdu, že sú to práve dodávatelia, ktorí iniciujú rozhodcovské konania v spotrebiteľských veciach. Z týchto dôvodov bola povinnému v prejednávanej veci odňatá možnosť obrátiť sa v spore zo zmluvy o úvere na všeobecný súd, keďže jeho v rozhodcovskej zmluve (vo forme doložky) dojednané právo obrátiť sa so sporom aj na všeobecný súd, sa vzhľadom na uvedené skutočnosti javilo ako výlučne formálne (a nie materiálne), obmedzené reálne iba tým a do doby, než podá veriteľ/oprávnený návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Takto dojednaná rozhodcovská zmluva je z uvedeného dôvodu (keď v prípade, ak si oprávnený zvolí spôsob riešenia sporu v rozhodcovskom konaní, nemôže už spotrebiteľ tento výber ovplyvniť, ale musí sa mu podrobiť) takou, ktorou spotrebiteľa núti podrobiť sa riešeniu sporu v rozhodcovskom konaní.
34. K rozhodcovskej zmluve má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré bolo do Občianskeho zákonníka včlenené novelou účinnou od 01.01.2008 (avšak ani na zmluvy uzavreté pred týmto dátumom súdu nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú zmluvu ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelizačným zákonom č. 150/2004 Z. z. a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 (v ods. 3 do 31.12.2007 a od 01.01.2008 v ods. 4) Občianskeho zákonníka.
35. Odvolací súd dospel preto rovnako ako súd prvej inštancie k záveru, že rozhodcovská zmluva je neplatná, pričom bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu, uzavretú v prejednávanej veci vo forme rozhodcovskej doložky, je potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú zmluvu nielen pre rozpor so zákonom podľa § 39 v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ale aj preto, že sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd má za to, že rozhodcovská zmluva celkom zjavne svojím obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl najmä v tom, že táto zmluva (uzavretá vo forme doložky) nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť obsah Všeobecných obchodných podmienok (do ktorých bola rozhodcovská doložka inkorporovaná), na ktoré odkazovala zmluva o úvere a ktoré boli jej súčasťou, ovplyvniť. Keďže spotrebiteľ - povinný nemal možnosť tento výber (výber rozhodcovského súdu) ovplyvniť, bol pre oprávneným vybraný rozhodcovský súd, predtlačený do Všeobecných obchodných podmienok oprávneného, na ktoré odkazuje rozhodcovská doložka inkorporovaná do zmluvy o úvere, zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne prejavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa - povinného v rozhodcovskom konaní, keď mu práve rozhodcovský súd, ktorý ani nemal právomoc vec rozhodnúť, uložil povinnosť plniť plnenia oprávnenému. Rozpor s dobrými mravmi videl odvolací súd aj v okamihu, kedy došlo k uzavretiu rozhodcovskej doložky, keďže v čase uzavretia zmluvy o úvere, do ktorej obsahu bola inkorporovaná, ešte žiadna pohľadávka neexistovala a povinný ako spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných prostriedkov.
36. Preto celý postup od inkorporovania rozhodcovskej doložky do zmluvy o úvere a Všeobecných obchodných podmienok ako jej súčasti až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv oprávneného, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
zmluvy považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú zmluvu uzavretú vo forme doložky) ani nemal byť vydaný, pretože rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako celok.
37. Odvolací súd napokon v nadväznosti na rozhodnutia, na ktoré oprávnený v odvolaní poukázal (zväčša odvolacích súdov, staré niekoľko rokov, v ktorých uvedené právne názory boli prekonané judikatórnym vývojom na NS SR a ÚS SR) a ktorých právne závery nie sú v súlade s týmto rozhodnutím, uvádza, že právne závery odvolacieho súdu vyjadrené v tomto rozhodnutí sú v súlade s bohatou a ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít - a to predovšetkým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia sp. zn. 6 Cdo 1/2012, 3 Cdo 146/2011, 6 Cdo 219/2012) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie č. k. III. ÚS 372/2011 - 18), od ktorej nezistil žiadny dôvod na odchýlenie sa.
38. Vo svojom odvolaní oprávnený poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012. Odvolací súd preto dáva zároveň do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 433/2013-23 zo dňa 10.09.2013 v ktorom ústavný súd konštatoval, „že ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto skutočnosť ešte i vzhľadom na vysvetlenie najvyššieho súdu na s. 5 svojho odôvodnenia nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“, ak navyše v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 595/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 264/2012 boli sťažnosti sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s týmito dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje“. Odvolací súd sa plne stotožňuje s uvedenými závermi, preto nevidí dôvod na odchýlenie sa od doterajšej svojej rozhodovacej činnosti.
39. Záverom, čo sa týka odvolacieho dôvodu oprávneného založeného na tom, že súd prvej inštancie na základe novo vykonaného dokazovania dospel k inému právnemu záveru o platnosti dojednanej rozhodcovskej doložky v porovnaní s rozhodcovským súdom, odvolací súd uvádza, že ani tento nie je dôvodný, keďže po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k nemu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle CSP a predtým v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie okrem iného materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu (súčasťou ktorého posudzovania je, či vydal exekučný titul na to oprávnený orgán s právomocou), nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného ako procesné dokazovanie.
40. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnuté uznesenie podľa § 378 ods. 1 CSP ako vecne správne I. výrokom tohto uznesenia potvrdil.
41. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol II. výrokom uznesenia podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému povinnému síce vznikol voči neúspešnému oprávnenému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a to v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd
prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
42. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
43. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení zákona č. 2/2017 Z. z. v spojení s absenciou prechodných ustanovení novelizačného zákona č. 2/2017 Z. z. k opravným konaniam; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 185/2018-15 z 12. apríla 2018).