Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 185/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, za ktorú

koná advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-1024 z 30. mája 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. novembra 2017 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -1024 z 30. mája 2017.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako povinný v exekučnom

konaní podal 10. októbra 2014 návrh na zastavenie exekúcie vedenej na Okresnom súde

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. podľa § 57 ods. 1 písm. f)

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že po vydaní exekučného

titulu zaniklo právo ním priznané, a to započítaním vzájomných pohľadávok z 8. januára

2007 k 14. decembru 2004.

3. Okresný súd uznesením č. k. -743 z 23. júla 2015 zamietol návrh

sťažovateľa na zastavenie exekúcie a podľa tvrdenia sťažovateľa bez riadneho odôvodnenia

podstatnej námietky uvedenej v návrhu skonštatoval, že sťažovateľ nepreukázal zánik práva

vymáhaného v exekučnom konaní vzájomným započítaním pohľadávok. S tým sa

na základe odvolania sťažovateľa stotožnil aj krajský súd uznesením č. k.

1024 z 30. mája 2017, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu, a v poučení svojho

uznesenia uviedol, že proti jeho rozhodnutiu – ako rozhodnutiu odvolacieho súdu je

prípustné dovolanie, ak to pripúšťa zákon v zmysle Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie

zo 7. septembra 2017 podľa , pretože podľa jeho názoru sa krajský súd

nevysporiadal s novovzniknutým právnym stavom, a to začatím konkurzného konania proti

pôvodne povinným v I. a II. rade, a tiež podľa . Podľa názoru

sťažovateľa krajský súd rozhodoval v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších

súdnych autorít, od jej rozhodovania sa zjavne odklonil a v dôsledku toho vec nesprávne

právne posúdil.

4. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. novembra 2017 odmietol

dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku účinného

od 1. apríla 2017 dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu

v exekučnom konaní nie je prípustné.

5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal arbitrárnosť odmietnutia dovolania

najvyšším súdom, keďže z § 243h ods. 1 prvej vety prechodných ustanovení Exekučného

poriadku účinného od 1. apríla 2017, ktoré boli prijaté , ktorým sa

mení a dopĺňa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

v znení neskorších predpisov, vyplýva, že „Ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje

inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných

do 31. marca 2017.“. Exekučné konanie sťažovateľa sa začalo 28. februára 2007 –

doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, z čoho vyplýva, že

exekučné konanie proti sťažovateľovi začalo pred 1. aprílom 2017. Podľa sťažovateľa teda

najvyšší súd nesprávne použil ustanovenie Exekučného poriadku vylučujúce dovolanie,

pretože toto ustanovenie sa na dané exekučné konanie nevzťahovalo. Exekučný poriadok

účinný do 31. marca 2017 neobsahoval právnu úpravu, ktorá by vylučovala prípustnosť

podania dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní, čo podľa sťažovateľa

vyplýva aj z poučenia uznesenia krajského súdu č. k. -1024 z 30. mája

2017. Na základe uvedeného sťažovateľ uvádza, že jeho dovolanie bolo prípustné, a žiada,

aby ústavný súd konštatoval, že uznesením najvyššieho súdu, jeho postupom a z dôvodu

odmietnutia dovolania aj uznesením krajského súdu a jeho postupom boli porušené

sťažovateľove základné práva podľa a listiny a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej žiada, aby uznesenie najvyššieho súdu, ako aj uznesenie

krajského súdu boli zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ

napokon žiada priznanie náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 192,06 €, ktoré by mu

mali najvyšší súd a krajský súd uhradiť spoločne a nerozdielne. Sťažovateľ napokon

uviedol, že netrvá na ústnom prejednaní veci.

6. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že podľa § 202 ods. 4 Exekučného

poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 dovolanie ani dovolanie generálneho

prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné a že „Novela

Exekučného poriadku vykonaná modifikovala spôsobilý predmet

dovolania ako jednej z objektívnych podmienok jeho prípustnosti tak, že vylúčila

prípustnosť dovolania voči uzneseniam vydaným v exekučnom konaní. V prechodnom

ustanovení vo vzťahu k opravným konaniam, teda ani k dovolaciemu konaniu, neurčila

žiadne pravidlo. Je preto potrebné vychádzať z princípu jej okamžitej aplikability. V

preskúmavanej veci sa z obsahu spisu podáva, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo v

rámci exekučného konania vydané a dovolacie konanie začaté už za účinnosti novej právnej

úpravy. Na toto dovolacie konanie, z hľadiska prípustnosti dovolania, bolo potrebné

aplikovať právnu úpravu Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, ktorá

vylúčila prípustnosť dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní. Dovolanie

podané povinným proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré bolo vydané v exekučnom

konaní, je preto bez ďalšieho neprípustné.“. V zmysle uvedeného najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa podľa ako neprípustné odmietol.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

9. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

10. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako aj postup,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti

jeho účinkov s obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj práva podľa dohovoru.

11. Podstata sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu spočíva v tvrdení

sťažovateľa, že najvyšší súd nesprávne aplikoval časovú pôsobnosť ustanovenia § 202

ods. 4 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017, ktoré sa vo vzťahu k uzneseniu

krajského súdu nemalo použiť.

12. Najvyšší súd poukázal na to, že § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v prechodnom

ustanovení vo vzťahu k opravným konaniam, teda ani k dovolaciemu konaniu, neurčil

žiadne pravidlo a keďže uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu boli

vydané už za jeho účinnosti, je potrebné vychádzať z princípu jeho okamžitej aplikability.

13. Ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v súvislosti s okamžitou aplikabilitou § 202

ods. 4 Exekučného poriadku viacerými rozhodnutiami (napr. sp. zn. ,

, , , a najmä sp. zn.

, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky 2/2018) judikoval, že jej použitie je nevyhnuté, ak sú

kumulatívne splnené dve podmienky. Dovolanie musí byť podané (dovolacie konanie

začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí byť vydané

za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného poriadku účinnej od 1. apríla 2017.

14. Najvyšší súd (v uznesení sp. zn. z 27. septembra 2017) uviedol,

že ak by sa prípustnosť dovolania v exekučných veciach posudzovala len podľa toho, či

bolo dovolanie podané za účinnosti „novej“ úpravy, bolo by dovolanie podané za jeho

účinnosti bez ďalšieho neprípustné, a preto konštatoval, že „Vzhľadom na povinnosť

ústavne konformného výkladu pri riešení tejto otázky, a teda vzhľadom na rešpektovanie

ústavných princípov dôvery v platné právo a legitímneho očakávania ako aj dôvery

v správnosť aktov orgánov verejnej moci, vrátane v nich obsiahnutého poučenia o možnosti

opravných prostriedkov, považoval dovolací súd za správne, aby sa prípustnosť dovolania

posudzovala podľa právnej úpravy platnej v čase vydania dovolaním napadnutého

rozhodnutia.“.

15. Ústavný súd uvádza, že účelom princípu okamžitej aplikability procesných

noriem, teda použiteľnosti „nových“ procesných ustanovení na konania začaté

a prebiehajúce podľa „starej“ úpravy, je zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých

konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne a v dôsledku toho sporné výklady pre časovú

pôsobnosť príslušných predpisov alebo ich jednotlivých ustanovení.

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , , ).

18. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,

sama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným

(mutatis mutandis ).

19. Ústavný súd považuje v zmysle uvedeného spôsob, akým najvyšší súd odôvodnil

aplikovanie „nového“ ustanovenia o dovolaní v Exekučnom poriadku, za ústavne

konformný a konštatuje, že mu nemožno vytknúť vady, ktoré by viedli k porušeniu práv

vyplývajúcich z , listiny, prípadne dohovoru.

20. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne udržateľné a podľa ústavného

súdu mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by mala za následok

arbitrárnosť napadnutého uznesenia.

21. Ústavný súd, prihliadajúc na obsah sťažnosti, na obsah napadnutého rozhodnutia,

ako aj na obsah príloh k sťažnosti týkajúcich sa predmetnej veci, pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

22. Ústavný súd vzhľadom na dikciu konštatuje, že

hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručil aj

splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné

splnomocnenie bolo udelené na podanie ústavnej sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. novembra 2017.

23. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

24. Vyplývajúc z už uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie

udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia

sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením krajského súdu, ale len

na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu.

25. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva

v platnosti zásada vigilantibus iura scripta sunt, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak

ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2018