Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 601 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (606)II. ÚS 185/2018
PDF · 188.54 KB
No categories available
II. ÚS 185/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, za ktorú
koná advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 26/2017
z 29. novembra 2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
21 CoE 191/2016-1024 z 30. mája 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 ECdo 26/2017 z 29. novembra 2017 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21CoE 191/2016-1024 z 30. mája 2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako povinný v exekučnom
konaní podal 10. októbra 2014 návrh na zastavenie exekúcie vedenej na Okresnom súde
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 Er 250/2007 podľa § 57 ods. 1 písm. f)
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že po vydaní exekučného
titulu zaniklo právo ním priznané, a to započítaním vzájomných pohľadávok z 8. januára
2007 k 14. decembru 2004.
3. Okresný súd uznesením č. k. 3 Er 250/2007-743 z 23. júla 2015 zamietol návrh
sťažovateľa na zastavenie exekúcie a podľa tvrdenia sťažovateľa bez riadneho odôvodnenia
podstatnej námietky uvedenej v návrhu skonštatoval, že sťažovateľ nepreukázal zánik práva
vymáhaného v exekučnom konaní vzájomným započítaním pohľadávok. S tým sa
na základe odvolania sťažovateľa stotožnil aj krajský súd uznesením č. k. 21 CoE 191/2016-
1024 z 30. mája 2017, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu, a v poučení svojho
uznesenia uviedol, že proti jeho rozhodnutiu – ako rozhodnutiu odvolacieho súdu je
prípustné dovolanie, ak to pripúšťa zákon v zmysle § 419 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie
zo 7. septembra 2017 podľa § 420 písm. f) CSP, pretože podľa jeho názoru sa krajský súd
nevysporiadal s novovzniknutým právnym stavom, a to začatím konkurzného konania proti
pôvodne povinným v I. a II. rade, a tiež podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Podľa názoru
sťažovateľa krajský súd rozhodoval v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít, od jej rozhodovania sa zjavne odklonil a v dôsledku toho vec nesprávne
právne posúdil.
4. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 ECdo 26/2017 z 29. novembra 2017 odmietol
dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku účinného
od 1. apríla 2017 dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu
v exekučnom konaní nie je prípustné.
5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal arbitrárnosť odmietnutia dovolania
najvyšším súdom, keďže z § 243h ods. 1 prvej vety prechodných ustanovení Exekučného
poriadku účinného od 1. apríla 2017, ktoré boli prijaté zákonom č. 2/2017 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony
v znení neskorších predpisov, vyplýva, že „Ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje
inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných
do 31. marca 2017.“. Exekučné konanie sťažovateľa sa začalo 28. februára 2007 –
doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, z čoho vyplýva, že
exekučné konanie proti sťažovateľovi začalo pred 1. aprílom 2017. Podľa sťažovateľa teda
najvyšší súd nesprávne použil ustanovenie Exekučného poriadku vylučujúce dovolanie,
pretože toto ustanovenie sa na dané exekučné konanie nevzťahovalo. Exekučný poriadok
účinný do 31. marca 2017 neobsahoval právnu úpravu, ktorá by vylučovala prípustnosť
podania dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní, čo podľa sťažovateľa
vyplýva aj z poučenia uznesenia krajského súdu č. k. 21 CoE 191/2016-1024 z 30. mája
2017. Na základe uvedeného sťažovateľ uvádza, že jeho dovolanie bolo prípustné, a žiada,
aby ústavný súd konštatoval, že uznesením najvyššieho súdu, jeho postupom a z dôvodu
odmietnutia dovolania aj uznesením krajského súdu a jeho postupom boli porušené
sťažovateľove základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej žiada, aby uznesenie najvyššieho súdu, ako aj uznesenie
krajského súdu boli zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ
napokon žiada priznanie náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 192,06 €, ktoré by mu
mali najvyšší súd a krajský súd uhradiť spoločne a nerozdielne. Sťažovateľ napokon
uviedol, že netrvá na ústnom prejednaní veci.
6. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že podľa § 202 ods. 4 Exekučného
poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 dovolanie ani dovolanie generálneho
prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné a že „Novela
Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 2/2017 Z. z. modifikovala spôsobilý predmet
dovolania ako jednej z objektívnych podmienok jeho prípustnosti tak, že vylúčila
prípustnosť dovolania voči uzneseniam vydaným v exekučnom konaní. V prechodnom
ustanovení vo vzťahu k opravným konaniam, teda ani k dovolaciemu konaniu, neurčila
žiadne pravidlo. Je preto potrebné vychádzať z princípu jej okamžitej aplikability. V
preskúmavanej veci sa z obsahu spisu podáva, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo v
rámci exekučného konania vydané a dovolacie konanie začaté už za účinnosti novej právnej
úpravy. Na toto dovolacie konanie, z hľadiska prípustnosti dovolania, bolo potrebné
aplikovať právnu úpravu Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, ktorá
vylúčila prípustnosť dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní. Dovolanie
podané povinným proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré bolo vydané v exekučnom
konaní, je preto bez ďalšieho neprípustné.“. V zmysle uvedeného najvyšší súd dovolanie
sťažovateľa podľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné odmietol.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
10. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako aj postup,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti
jeho účinkov s obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Podstata sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu spočíva v tvrdení
sťažovateľa, že najvyšší súd nesprávne aplikoval časovú pôsobnosť ustanovenia § 202
ods. 4 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017, ktoré sa vo vzťahu k uzneseniu
krajského súdu nemalo použiť.
12. Najvyšší súd poukázal na to, že § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v prechodnom
ustanovení vo vzťahu k opravným konaniam, teda ani k dovolaciemu konaniu, neurčil
žiadne pravidlo a keďže uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu boli
vydané už za jeho účinnosti, je potrebné vychádzať z princípu jeho okamžitej aplikability.
13. Ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v súvislosti s okamžitou aplikabilitou § 202
ods. 4 Exekučného poriadku viacerými rozhodnutiami (napr. sp. zn. 6 ECdo 3/2017,
6 ECdo 7/2017, 6 ECdo 9/2017, 6 ECdo 11/207, 6 ECdo 13/2017 a najmä sp. zn.
6 ECdo 15/2017, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky 2/2018) judikoval, že jej použitie je nevyhnuté, ak sú
kumulatívne splnené dve podmienky. Dovolanie musí byť podané (dovolacie konanie
začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí byť vydané
za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného poriadku účinnej od 1. apríla 2017.
14. Najvyšší súd (v uznesení sp. zn. 6 ECdo 15/2017 z 27. septembra 2017) uviedol,
že ak by sa prípustnosť dovolania v exekučných veciach posudzovala len podľa toho, či
bolo dovolanie podané za účinnosti „novej“ úpravy, bolo by dovolanie podané za jeho
účinnosti bez ďalšieho neprípustné, a preto konštatoval, že „Vzhľadom na povinnosť
ústavne konformného výkladu pri riešení tejto otázky, a teda vzhľadom na rešpektovanie
ústavných princípov dôvery v platné právo a legitímneho očakávania ako aj dôvery
v správnosť aktov orgánov verejnej moci, vrátane v nich obsiahnutého poučenia o možnosti
opravných prostriedkov, považoval dovolací súd za správne, aby sa prípustnosť dovolania
posudzovala podľa právnej úpravy platnej v čase vydania dovolaním napadnutého
rozhodnutia.“.
15. Ústavný súd uvádza, že účelom princípu okamžitej aplikability procesných
noriem, teda použiteľnosti „nových“ procesných ustanovení na konania začaté
a prebiehajúce podľa „starej“ úpravy, je zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých
konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne a v dôsledku toho sporné výklady pre časovú
pôsobnosť príslušných predpisov alebo ich jednotlivých ustanovení.
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
18. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,
sama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným
(mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
19. Ústavný súd považuje v zmysle uvedeného spôsob, akým najvyšší súd odôvodnil
aplikovanie „nového“ ustanovenia o dovolaní v Exekučnom poriadku, za ústavne
konformný a konštatuje, že mu nemožno vytknúť vady, ktoré by viedli k porušeniu práv
vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, prípadne čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne udržateľné a podľa ústavného
súdu mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by mala za následok
arbitrárnosť napadnutého uznesenia.
21. Ústavný súd, prihliadajúc na obsah sťažnosti, na obsah napadnutého rozhodnutia,
ako aj na obsah príloh k sťažnosti týkajúcich sa predmetnej veci, pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
22. Ústavný súd vzhľadom na dikciu § 20 zákona o ústavnom súde konštatuje, že
hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručil aj
splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné
splnomocnenie bolo udelené na podanie ústavnej sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 6 ECdo 26/2017 z 29. novembra 2017.
23. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
24. Vyplývajúc z už uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie
udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna
náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia
sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením krajského súdu, ale len
na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu.
25. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada vigilantibus iura scripta sunt, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak
ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2018