Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 433/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej A., K.,

v mene ktorej koná advokát JUDr. D. B., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej

prítomnosti podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupmi a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. z 18.

novembra 2010, Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 1. júla 2011 a

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2013,

doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 18. júna 2013)

obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na zákonného sudcu podľa , základného práva na

verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a uzneseniami Okresného súdu

Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. novembra 2010,

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. júla 2011 a

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

31. januára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom

súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom bol

rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu K. Okresný súd právo sťažovateľky na výkon

vykonateľných rozhodnutí odoprel, keď „bez akejkoľvek ďalšej procesnej činnosti

(vyjadrenie oprávneného, pojednávanie) exekučné konanie zastavil“ v časti trov

exekučného konania v sume 230 €.

Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy

rozhodli bez jej účasti, vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť

vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je podľa sťažovateľky

v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu

a ústavného súdu.

Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“

a označenému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri

vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie. Konkrétne

sťažovateľka uvádza: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočíva aj v tom, že Najvyšší súd

nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom

má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je.“

V závere sťažovateľka uvádza, že „Exekučné súdy nepostupovali procesne správne

a nevykonali riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel

( a nasl. ), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní“ .

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi

a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej

základné práva zaručené v a a 2 a v listiny

a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal

úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základných práv podľa

a a listiny, ako aj práva podľa

dohovoru označenými postupmi a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe

právoplatného rozhodcovského rozsudku, v ktorej vystupovala ako oprávnená osoba.

Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez

nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou

ústavného súdu (), ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani

neodpovedali.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 18. novembra 2010

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,

pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému

uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,

v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského

súdu sp. zn. z 1. júla 2011

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti proti

uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53

a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť

dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. ,

).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená podala súdnemu

exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie „pre vymoženie istiny vo výške 33,46 eur...“

na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, ktorý vydal Arbitrážny súd K., a

následne súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd po preskúmaní rozhodcovského rozsudku zistil, že ním bol povinný zaviazaný

aj na zaplatenie trov rozhodcovského konania v sume 230 €.

Okresný súd napadnutým uznesením exekučné konanie podľa § 57 ods. 2 písm. f)

Exekučného poriadku a a o rozhodcovskom konaní

znení neskorších predpisov v časti trov rozhodcovského konania zastavil a nepriznal

súdnemu exekútorovi trovy exekučného konania.

Okresný súd v odôvodnení uviedol, že „povinná bola rozhodcovským rozsudkom

zaviazaná aj na zaplatenie trov rozhodcovského konania vo výške 230,00 eur, na základe

položiek 1,2,3 pásma 8 Sadzobníka trov rozhodcovského konania, ktorý je prílohou č. 2

k Rozhodcovskému poriadku Arbitrážneho súdu K., avšak Rozhodcovský rozsudok

vo svojom odôvodnení tieto trovy rozhodcovského konania nijako bližšie nešpecifikoval

a tiež nedoložil k Rozhodcovskému rozsudku vyššie uvedenú prílohu, podľa ktorej

Arbitrážny súd rozhodoval o výške trov rozhodcovského konania, s poukazom na to, že takto

priznaná výška rozhodcovských trov t. j. 230,00 eur, je v hrubom nepomere k výške istiny,

ktorá je vo výške 33,46 eur, kde súd má za to, že takto priznané trovy rozhodcovského

konania, ktoré prevyšujú istinu viac ako šesťnásobne, sú v rozpore s dobrými mravmi podľa

zákona Treba tiež poukázať na skutočnosť, že ak by

oprávnený žaloval svoj nárok v riadnom súdnom konaní, trovy konania povinného -

spotrebiteľa by boli v podstatne nižšej výške, ako sú trovy rozhodcovského konania,

priznané Rozhodcovským rozsudkom, čím by oprávnený postupoval jednak hospodárne,

jednak s istotou, že v časti trov konania by nemohlo dôjsť k rozporu s dobrými mravmi, ako

je tomu v danom prípade.“.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

namietala, že okresný súd vec nesprávne skutkovo aj právne posúdil.

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez

nariadenia pojednávania v súlade s (ďalej len

„OSP“), dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení uviedol: „Vo vzťahu k odvolacím námietkam oprávneného

je potrebné uviesť, že niet pochybností o tom, že oprávnený s povinnou uzavreli poistnú

zmluvu, kde povinná vystupuje ako fyzická osoba, ktorá zabezpečuje svoje potreby, teda ako

spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej

činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva je preto zmluvou spotrebiteľskou, pričom ide

o štandardnú formulárovú zmluvu uzavretú v súlade s ust. § 52 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, teda k 25. 02. 2007. ako aj v zmysle

ust. o ochrane spotrebiteľa. Odvolacím súdom nebola

zohľadnená odvolacia námietka oprávneného spočívajúca v tvrdení o individuálnom

zmluvnom dojednaní rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka je zakotvená

vo Všeobecných poistných podmienkach v časti XV. - rozhodcovské konanie, čo vytvára

predpoklad hraničiaci so 100 % istotou, že táto zmluvná podmienka nebola individuálne

vyjednávaná. Osobité vyjednávanie sa má totižto sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa,

čo znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieni nejakú klauzulu, lebo má

preňho nejaký osobitný význam.

Pre skúmanie neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve je právne

irelevantné, že podnetom na takéto preskúmavanie je porušenie povinnosti zo strany

povinnej. Odvolací súd nepopiera právo oprávneného na vymôžeme dlžnej sumy, avšak pri

zachovaní všetkých práv spotrebiteľa zakotvených tak vo vnútroštátnom,, ako aj európskom

práve. Nič nebráni oprávnenému domáhať sa svojich nárokov na všeobecnom súde

za predpokladu, že celá rozhodcovská doložka je neprijateľnou. Súd prvého stupňa za

v rozpore s dobrými mravmi považoval priznanie trov rozhodcovského konania, s čím sa

odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu...

Dobré mravy je možné definovať ako pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej

miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Ak

tomuto kritériu časť rozhodcovského rozsudku nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Samotné zakotvenie rozhodcovskej doložky v poistných podmienkach sa javí ako

neprijateľnou, preto za také je potrebné považovať aj náklady súvisiace s rozhodcovským

konaním. Napriek tomu. že súd prvého stupňa nepodrobil súdnej kontrole celú

rozhodcovskú doložku, je potrebné považovať za vecne správne aj rozhodnutie o zastavení

exekučného konania v časti trov rozhodcovského konania, keďže k takémuto

rozhodcovskému konaniu vôbec nemalo dôjsť.“

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny

charakter. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym

názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

(m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosti v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnené podľa .

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že krajský súd nenariadil pojednávanie

a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, krajský súd uviedol, že „ako súd

odvolací prejednal vec podľa bez nariadenia pojednávania podľa

ods. 2 , pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné“.

Ústavný súd uvádza, že na nenariadenie pojednávania použil krajský súd zákonný

dôvod, keď vzhľadom na charakter prerokúvanej veci (rozhodnutie o zastavení exekučného

konania v časti trov rozhodcovského konania) nepovažoval jeho nariadenie za dôvodné.

Hoci využitie zákonného dôvodu na nenariadenie pojednávania súdom nemôže byť samo

osebe považované za porušenie základného práva účastníka konania, môže byť napadnuté

opravným prostriedkom na súde vyššieho stupňa, k čomu v danom prípade aj došlo

(obdobne ).

3. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2013

Proti rozhodnutiam krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,

ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie

odmietol, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu koncipované uznesenie najvyššieho

súdu a jeho odôvodnenie na s. 4 až s. 10 o neprípustnosti dovolania je určité a zrozumiteľné,

bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní,

nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne

iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

), čo však nie je tento prípad.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu zrozumiteľne vysporiadal

s námietkami sťažovateľky, že postupom okresného súdu a krajského súdu jej mala byť

odňatá možnosť konať pred súdom podľa , pretože jej vec mala byť

prerokovaná verejne, v jej prítomnosti a v konaní malo byť nariadené pojednávanie, keď

uviedol: „V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu

exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislostí s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a

povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až

) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom

na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania a

tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na

vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej

a povinného. Táto námietka dovolateľky je vzhľadom na uvedené nedôvodná.“

Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia a z toho, že najvyšší súd sa tiež vysporiadal

aj s inými dovolacími námietkami sťažovateľky, a to že v konaní malo dôjsť k vade

v zmysle (na s. 5), ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno

prijať záver o takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými

právami sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo

možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv (obdobne ).

Tu treba uviesť, že ústavný súd nálezom sp. zn. z 10. júla 2013

rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto

skutočnosť ešte i vzhľadom na vysvetlenie najvyššieho súdu na s. 5 svojho odôvodnenia

nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“, ak navyše

v konaní vedenom pod sp. zn. a pod sp. zn. boli

sťažnosti sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s týmito

dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013