Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 58 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (208)III. ÚS 433/2013
PDF · 221.05 KB
No categories available
III. ÚS 433/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej A., K.,
v mene ktorej koná advokát JUDr. D. B., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupmi a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5 Er 399/2010 z 18.
novembra 2010, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 CoE/25/2011 z 1. júla 2011 a
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 311/2012 z 31. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2013,
doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 18. júna 2013)
obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na
verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a uzneseniami Okresného súdu
Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 399/2010 z 18. novembra 2010,
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE/25/2011 z 1. júla 2011 a
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 311/2012 z
31. januára 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom
súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu K. Okresný súd právo sťažovateľky na výkon
vykonateľných rozhodnutí odoprel, keď „bez akejkoľvek ďalšej procesnej činnosti
(vyjadrenie oprávneného, pojednávanie) exekučné konanie zastavil“ v časti trov
exekučného konania v sume 230 €.
Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy
rozhodli bez jej účasti, vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť
vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je podľa sťažovateľky
v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu
a ústavného súdu.
Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“
a označenému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť
a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri
vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie. Konkrétne
sťažovateľka uvádza: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočíva aj v tom, že Najvyšší súd
nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom
má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je.“
V závere sťažovateľka uvádza, že „Exekučné súdy nepostupovali procesne správne
a nevykonali riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel
(§ 122 a nasl. OSP), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní“ .
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi
a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej
základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny
a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal
úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označenými postupmi a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe
právoplatného rozhodcovského rozsudku, v ktorej vystupovala ako oprávnená osoba.
Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez
nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom.
V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou
ústavného súdu (III. ÚS 60/04), ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani
neodpovedali.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
okresného súdu sp. zn. 5 Er 399/2010 z 18. novembra 2010
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,
pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému
uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,
v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského
súdu sp. zn. 15 CoE/25/2011 z 1. júla 2011
V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti proti
uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53
a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť
dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,
v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09,
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená podala súdnemu
exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie „pre vymoženie istiny vo výške 33,46 eur...“
na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, ktorý vydal Arbitrážny súd K., a
následne súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd po preskúmaní rozhodcovského rozsudku zistil, že ním bol povinný zaviazaný
aj na zaplatenie trov rozhodcovského konania v sume 230 €.
Okresný súd napadnutým uznesením exekučné konanie podľa § 57 ods. 2 písm. f)
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
znení neskorších predpisov v časti trov rozhodcovského konania zastavil a nepriznal
súdnemu exekútorovi trovy exekučného konania.
Okresný súd v odôvodnení uviedol, že „povinná bola rozhodcovským rozsudkom
zaviazaná aj na zaplatenie trov rozhodcovského konania vo výške 230,00 eur, na základe
položiek 1,2,3 pásma 8 Sadzobníka trov rozhodcovského konania, ktorý je prílohou č. 2
k Rozhodcovskému poriadku Arbitrážneho súdu K., avšak Rozhodcovský rozsudok
vo svojom odôvodnení tieto trovy rozhodcovského konania nijako bližšie nešpecifikoval
a tiež nedoložil k Rozhodcovskému rozsudku vyššie uvedenú prílohu, podľa ktorej
Arbitrážny súd rozhodoval o výške trov rozhodcovského konania, s poukazom na to, že takto
priznaná výška rozhodcovských trov t. j. 230,00 eur, je v hrubom nepomere k výške istiny,
ktorá je vo výške 33,46 eur, kde súd má za to, že takto priznané trovy rozhodcovského
konania, ktoré prevyšujú istinu viac ako šesťnásobne, sú v rozpore s dobrými mravmi podľa
§ 45 ods. 1 písm. c/ zákona 244/2002 Z. z. Treba tiež poukázať na skutočnosť, že ak by
oprávnený žaloval svoj nárok v riadnom súdnom konaní, trovy konania povinného -
spotrebiteľa by boli v podstatne nižšej výške, ako sú trovy rozhodcovského konania,
priznané Rozhodcovským rozsudkom, čím by oprávnený postupoval jednak hospodárne,
jednak s istotou, že v časti trov konania by nemohlo dôjsť k rozporu s dobrými mravmi, ako
je tomu v danom prípade.“.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom
namietala, že okresný súd vec nesprávne skutkovo aj právne posúdil.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.
Krajský súd v odôvodnení uviedol: „Vo vzťahu k odvolacím námietkam oprávneného
je potrebné uviesť, že niet pochybností o tom, že oprávnený s povinnou uzavreli poistnú
zmluvu, kde povinná vystupuje ako fyzická osoba, ktorá zabezpečuje svoje potreby, teda ako
spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej
činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva je preto zmluvou spotrebiteľskou, pričom ide
o štandardnú formulárovú zmluvu uzavretú v súlade s ust. § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, teda k 25. 02. 2007. ako aj v zmysle
ust. § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Odvolacím súdom nebola
zohľadnená odvolacia námietka oprávneného spočívajúca v tvrdení o individuálnom
zmluvnom dojednaní rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka je zakotvená
vo Všeobecných poistných podmienkach v časti XV. - rozhodcovské konanie, čo vytvára
predpoklad hraničiaci so 100 % istotou, že táto zmluvná podmienka nebola individuálne
vyjednávaná. Osobité vyjednávanie sa má totižto sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa,
čo znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieni nejakú klauzulu, lebo má
preňho nejaký osobitný význam.
Pre skúmanie neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve je právne
irelevantné, že podnetom na takéto preskúmavanie je porušenie povinnosti zo strany
povinnej. Odvolací súd nepopiera právo oprávneného na vymôžeme dlžnej sumy, avšak pri
zachovaní všetkých práv spotrebiteľa zakotvených tak vo vnútroštátnom,, ako aj európskom
práve. Nič nebráni oprávnenému domáhať sa svojich nárokov na všeobecnom súde
za predpokladu, že celá rozhodcovská doložka je neprijateľnou. Súd prvého stupňa za
v rozpore s dobrými mravmi považoval priznanie trov rozhodcovského konania, s čím sa
odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu...
Dobré mravy je možné definovať ako pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej
miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Ak
tomuto kritériu časť rozhodcovského rozsudku nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.
Samotné zakotvenie rozhodcovskej doložky v poistných podmienkach sa javí ako
neprijateľnou, preto za také je potrebné považovať aj náklady súvisiace s rozhodcovským
konaním. Napriek tomu. že súd prvého stupňa nepodrobil súdnej kontrole celú
rozhodcovskú doložku, je potrebné považovať za vecne správne aj rozhodnutie o zastavení
exekučného konania v časti trov rozhodcovského konania, keďže k takémuto
rozhodcovskému konaniu vôbec nemalo dôjsť.“
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny
charakter. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym
názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama
osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným
(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu
takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosti v tejto časti odmietnuť ako
zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že krajský súd nenariadil pojednávanie
a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, krajský súd uviedol, že „ako súd
odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné“.
Ústavný súd uvádza, že na nenariadenie pojednávania použil krajský súd zákonný
dôvod, keď vzhľadom na charakter prerokúvanej veci (rozhodnutie o zastavení exekučného
konania v časti trov rozhodcovského konania) nepovažoval jeho nariadenie za dôvodné.
Hoci využitie zákonného dôvodu na nenariadenie pojednávania súdom nemôže byť samo
osebe považované za porušenie základného práva účastníka konania, môže byť napadnuté
opravným prostriedkom na súde vyššieho stupňa, k čomu v danom prípade aj došlo
(obdobne II. ÚS 160/2013).
3. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 311/2012 z 31. januára 2013
Proti rozhodnutiam krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,
ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie
odmietol, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu
nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu koncipované uznesenie najvyššieho
súdu a jeho odôvodnenie na s. 4 až s. 10 o neprípustnosti dovolania je určité a zrozumiteľné,
bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní,
nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne
iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu zrozumiteľne vysporiadal
s námietkami sťažovateľky, že postupom okresného súdu a krajského súdu jej mala byť
odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, pretože jej vec mala byť
prerokovaná verejne, v jej prítomnosti a v konaní malo byť nariadené pojednávanie, keď
uviedol: „V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu
exekučného konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislostí s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a
povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až
§ 136 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom
na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania a
tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na
vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej
a povinného. Táto námietka dovolateľky je vzhľadom na uvedené nedôvodná.“
Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia a z toho, že najvyšší súd sa tiež vysporiadal
aj s inými dovolacími námietkami sťažovateľky, a to že v konaní malo dôjsť k vade
v zmysle § 237 písm. a) OSP (na s. 5), ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno
prijať záver o takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými
právami sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo
možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv (obdobne II. ÚS 160/2013).
Tu treba uviesť, že ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013
rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto
skutočnosť ešte i vzhľadom na vysvetlenie najvyššieho súdu na s. 5 svojho odôvodnenia
nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“, ak navyše
v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 595/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 264/2012 boli
sťažnosti sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s týmito
dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2013