Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (119)7e3/387717.a7af93.pdf
PDF · 174.83 KB
No categories available
2Cdo/311/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 311/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., so sídlom v K.,
zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. D. B., so sídlom v K., adresa pre
doručovanie: K., proti povinnej M. P., bývajúcej vo F., toho času v M., o vymoženie 33,46 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 5 Er 399/2010,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 1. júla 2011 sp. zn.
15 CoE 25/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 18. novembra 2010 č.k. 5 Er 399/2010-10
exekučné konanie v časti trov rozhodcovského konania 230 € zastavil a trovy exekučného
konania v zastavenej časti súdnej exekútorke JUDr. E. B. nepriznal. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že predmetom tohto konania je vymoženie istiny 33,46 €
s príslušenstvom a trovy rozhodcovského konania 230 € (na základe právoplatného
a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu so sídlom v Košiciach
z 8. marca 2010 sp. zn. 2 C 436/2009). Povinná bola rozhodcovským rozsudkom zaviazaná aj
na zaplatenie trov rozhodcovského konania na základe položiek 1, 2, 3, pásma 8 sadzobníka
trov rozhodcovského konania, ktorý tvorí prílohu č. 2 rozhodcovského poriadku Arbitrážneho
súdu v Košiciach. Rozhodcovský rozsudok vo svojom odôvodnení však tieto trovy bližšie
nešpecifikoval a nepredložil ani uvedenú prílohu. Navyše výška rozhodcovských trov je
v hrubom nepomere k výške istiny, ktorú prevyšujú viac ako šesťnásobne, a preto sú
v rozpore s dobrými mravmi. To je teda dôvod pre zastavenie konania (v časti) s odkazom
na § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. K zastaveniu
konania súd v časti trov rozhodcovského konania pristúpil aj bez návrhu, prihliadnuc
na skutočnosť, že súd môže kedykoľvek zastaviť exekučné konanie, ak dospeje k záveru, že
rozhodcovský rozsudok má nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.
O trovách exekučného konania v zastavenej časti súd analogicky rozhodol v zmysle § 200
ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
Exekučný poriadok).
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 1. júla 2011 sp. zn.
15 CoE 25/2011 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že
v danej veci je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, pričom ide o štandardnú
formulárovú zmluvu. Navyše dodal, že pre skúmanie neprijateľných podmienok
v spotrebiteľskej zmluve je právne irelevantné, že podnetom na takéto preskúmavanie je
porušenie povinnosti zo strany povinnej. Odvolací súd nepopiera právo oprávnenej
na vymoženie dlžnej sumy, avšak pri zachovaní všetkých práv spotrebiteľa zakotvených tak
vo vnútroštátnom, ako aj v európskom práve. Nič nebráni oprávnenej domáhať sa svojich
nárokov na všeobecnom súde za predpokladu, že celá rozhodcovská doložka je neprijateľnou.
Súd prvého stupňa za v rozpore s dobrými mravmi považoval priznanie trov rozhodcovského
konania, s čím sa odvolací súd stotožnil. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Ak tomuto kritériu
časť rozhodcovského rozsudku nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Samotné zakotvenie
rozhodcovskej doložky v poistných podmienkach sa javí ako neprijateľné, preto za také je
potrebné považovať aj náklady súvisiace s rozhodcovským konaním. Napriek tomu, že súd
prvého stupňa nepodrobil súdnej kontrole celú rozhodcovskú doložku, je potrebné považovať
za vecne správne aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania v časti trov rozhodcovského
konania, keďže k takémuto rozhodcovskému konaniu vôbec nemalo dôjsť. O trovách
odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 237
písm. a/ a f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/, c/ O.s.p. Oba exekučné súdy
dospeli k nesprávnemu právnemu záveru o rozpore priznaných trov rozhodcovského konania
s dobrými mravmi. Rovnako oba exekučné súdy dospeli k záveru o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky, ktorý je právne nesprávny. Uviedla, že oprávnená postupovala
v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou, keďže iný, než rozhodcovský súd nemal
právomoc v tejto veci rozhodnúť. Oprávnená vymáhala dlžnú sumu v súlade s právnymi
predpismi a v žiadnom prípade sa nejednalo o konanie proti dobrým mravom. Nemôže sa teda
dovolávať porušenia dobrých mravov ten, kto sám porušil svoje povinnosti zo zmluvného
vzťahu a sám porušil tieto dobré mravy. Každý, kto poruší svoju povinnosť, musí znášať aj
náklady, ktoré sú s porušením jeho povinnosti spojené. Argumentácia súdu je neprijateľná,
pretože bremeno (finančné) za vymáhanie svojich práv presúva na oprávnenú, aj keď
k porušeniu povinností došlo na strane povinnej. Navyše oprávnená uviedla, že na rozdiel
od všeobecných súdov, ktorých chod je financovaný zo štátneho rozpočtu, arbitrážny súd
zo štátneho rozpočtu financovaný nie je. Prípadný rozdiel medzi výškou poplatkov je teda
odôvodnený aj tým, že tieto poplatky sú odmenou za výkon činnosti rozhodcovského súdu
a sú používané na zabezpečenie financovania fungovania arbitrážneho súdu, ktorý nie je
napojený na štátny rozpočet. Nepriznanie náhrady trov konania, ktoré oprávnenej v súvislosti
s vymáhaním vznikli, je porušenie jej práv a to bez ohľadu na to, či je povinná spotrebiteľom
alebo nie. V predmetnej veci je totiž rozhodcovská doložka jednoznačne dohodnutá ako
individuálna zmluvná podmienka v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Tvrdenia súdu
o tom, že rozhodcovskú doložku si povinná osobitne nevyjednala sú tvrdeniami
nepodloženými, nemajúcimi žiadnu oporu v skutkovom stave. V doplnení dovolania navyše
oprávnená poukázala na to, že rozhodnutie súdov považuje za nedostatočne odôvodnené,
pretože nie je z nich zrejmé, prečo súdy považujú priznané trovy za v rozpore s dobrými
mravmi. Podotkol, že ak exekučný súd vykonáva dokazovanie za účelom, či sú splnené
predpoklady na vydanie rozhodnutia podľa Exekučného poriadku, musí sa v takomto prípade
v súlade s 122 ods. 1 O.s.p. nariadiť pojednávanie. Exekučný súd nie je oprávnený rozširovať
svoju právomoc a rozhodovať vo veciach, na ktoré nie je v zmysle zákona oprávnený.
V zmysle zákona nie je exekučný súd oprávnený preskúmať rozhodcovskú doložku, a preto
nemôže vysloviť jej neplatnosť.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie je
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
O.s.p.).
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil
ani dovolací súd.
Oprávnená vo svojom dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.
Vyčíta im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke,
na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch
stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje rozhodnutia
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp. zn.
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Oprávnená v dovolaní ďalej namietala, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred
súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až
§ 136 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom
na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania
a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej
a povinného. Táto námietka dovolateľky je vzhľadom na uvedené nedôvodná.
Dovolací súd ďalej k námietkam dovolateľky pre úplnosť uvádza, že pokiaľ
oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn.
3 Cdo 122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej
v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Dovolací súd ďalej skúmal, či postupom súdov v danej veci (keď súd prvého stupňa
žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia nezamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ale konanie zastavil podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.) nebola oprávnenej
odňatá možnosť realizovať tie procesné oprávnenia, ktoré zodpovedajú štádiu exekučného
konania, do ktorého sa toto konanie dostalo, teda či týmto postupom nebola oprávnenej
odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
V prejednávanej právnej veci tým, že súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie
podľa § 42 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. uznesením (v časti), proti ktorému je prípustné
odvolanie, ktoré aj bolo podané a vec bola prejednaná odvolacím súdom, bola zachovaná
zásada dvojinštančnosti konania. Účastníci neboli ukrátení na svojich procesných právach
v porovnaní so situáciou, ak by súd postupoval v zmysle ustanovenia § 44 ods. 3, 4
Exekučného poriadku, pretože proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie je síce prípustné odvolanie, no proti uzneseniu o následnom zastavení
exekučného konania (po právoplatnosti uznesenia, ktorým bola žiadosť zamietnutá),
odvolanie prípustné nie je.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu spisu nezistil, že by oprávnenej nejakým
závadným procesným postupom súdu bola znemožnená realizácia procesných práv
priznaných jej procesným predpisom. Vo vzťahu k oprávnenej nedošlo postupom súdov
k odňatiu možnosti pred ním konať, týmto postupom nedošlo ani k porušeniu zásady
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.
Dovolací sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov nižších
stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Po preskúmaní
veci však dospel k záveru, že táto námietka dovolateľky taktiež nie je dôvodná.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry
vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody svojho rozhodnutia a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil (aj so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení
a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,
že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o úplnosť zistenia skutkového stavu veci, treba uviesť, že v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne
skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2
písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého
stupňa, ani prieskumu vykonaného dokazovania.
Záverom dovolací súd pre úplnosť k námietkam dovolateľky ohľadne právneho
posúdenia veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová