Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 160/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom

JUDr. D. B., K., vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej

prítomnosti podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 20. decembra

2010, sp. zn. z 29. decembra 2010, sp. zn. zo 16. marca

2011 a sp. zn. z 26. januára 2011, postupom a rozhodnutiami Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. júna 2011, sp. zn.

z 30. septembra 2011, sp. zn. z 23. júna 2011 a sp. zn.

z 31. mája 2011 a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 5. júna 2012, sp. zn. z 12. júla 2012, sp. zn.

z 28. mája 2012 a sp. zn. z 22. februára 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. augusta

2012, 7. septembra 2012 a 19. septembra 2012 doručené sťažnosti (doplnené podaniami

doručenými ústavnému súdu 8. januára 2013 a 7. februára 2013) obchodnej spoločnosti R.,

a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na

zákonného sudcu podľa , základného práva na verejné prerokovanie veci

v jej prítomnosti podľa a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny

proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 20. decembra 2010, sp. zn. z 29. decembra

2010, sp. zn. zo 16. marca 2011 a sp. zn. z 26. januára

2011, postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 29. júna 2011, sp. zn. z 30. septembra

2011, sp. zn. z 23. júna 2011 a sp. zn. z 31. mája 2011

a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 5. júna 2012, sp. zn. z 12. júla 2012, sp. zn.

z 28. mája 2012 a sp. zn. z 22. februára 2012.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného zhodne uvádza, že súdny exekútor na jej

návrh podal na okresnom súde žiadosti o vydanie poverení na začatie exekúcií. Exekučným

titulom boli rozhodcovské rozsudky Arbitrážneho súdu K. Okresný súd právo sťažovateľky

na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel, keď o žiadostiach exekútora rozhodol svojimi

uzneseniami tak, že ich zamietol. Rozhodnutiam okresného súdu predchádzalo dožiadanie

adresované súdnemu exekútorovi, aby predložil poistnú zmluvu. Následne okresný súd

vykonal preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín, teda dokazovanie bez ďalšej účasti

sťažovateľky. Podstatou argumentácie okresného súdu pri zamietnutí žiadostí o vydanie

poverení bol názor, že rozhodcovské doložky boli už v čase ich uzatvárania neprijateľnou

podmienkou a ako také boli už od počiatku neplatnými v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka účinného v čase uzatvárania zmlúv. Rozhodcovské konania, ktorých výsledkom

boli exekučné tituly, sa teda uskutočnili bez riadneho zmocnenia strany zmluvných strán a

rozhodcovské rozsudky vydané v takomto konaní nemôžu byť riadnymi exekučnými titulmi

na vykonanie exekúcií. V dôsledku toho považoval okresný súd exekučné tituly za

materiálne nevykonateľné a absenciu tejto vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu

vo vykonaní exekúcií. Skutkové zistenia okresného súdu nemala sťažovateľka možnosť

procesným spôsobom vyvrátiť, pretože exekučný súd, aj keď zjavne dokazoval, nenariadil

pojednávanie. Na odvolanie sťažovateľky reagoval odvolací súd tak, že uznesenia

okresného súdu svojimi uzneseniami potvrdil. Najvyšší súd uzneseniami dovolania

sťažovateľky odmietol ako neprípustné.

Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy

v exekučnom konaní o jej žiadostiach o udelenie poverení rozhodli bez jej účasti, vykonali

dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, a rozhodli bez

nariadenia pojednávania. Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala „na dnes už zrušené ust. ,

podľa ktorého predseda senátu v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to

považoval za potrebné alebo ak to ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným

súdom ako procesný podklad pre nenariadenie pojednávaní. Platné znenie a EP

v súčasnosti takéto ustanovenie nemá. Exekučný súd je preto povinný na vykonanie

dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je v súlade s ustálenou judikatúrou

Ústavného súdu.“.

K právnemu názoru dovolacieho súdu v otázke nariadenia pojednávania

v exekučných konaniach sťažovateľka uvádza, že tento je „v priamom rozpore s ustálenou

judikatúrou Ústavného súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako orgán, ktorý je taktiež

orgánom ochrany nielen zákonnosti, ale aj ústavnosti, neposkytol sťažovateľke ochranu

práva na prístup k súdu, práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

odmietnutím aplikácie zásad podľa vyššie cit. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.

. Z tohto pohľadu sú rozhodnutia dovolacieho súdu odvolacieho súdu

arbitrárne a nepreskúmateľné.“.

Označeným rozhodnutiam najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka ich arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri

vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie. Konkrétne

sťažovateľka uvádza: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočíva aj v tom, že Najvyšší súd

nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom

má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je.“ V závere

sťažovateľka uvádza, že „Exekučné súdy mali správne vykonať riadne dokazovanie na

pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel ( a nasl. ), a to za účasti

oboch účastníkov a na pojednávaní.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi

a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej

základné práva zaručené v a a 2 a v listiny

a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal

úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. ...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností sťažovateľky je namietané porušenie základných práv podľa

a a listiny, ako aj práva podľa

dohovoru označenými postupmi a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhoch na vykonanie exekúcií na základe

právoplatných rozhodcovských rozsudkov, v ktorých vystupovala ako oprávnená osoba.

Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní o jej žiadostiach

o udelenie poverení na vykonanie exekúcií rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre

potreby o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali

dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V tejto súvislosti

uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného súdu

(), ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a z tohto vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností

a prihliadajúc tiež na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, proti ktorým jej sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení vecí,

tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami

okresného súdu sp. zn. z 20. decembra 2010, sp. zn.

z 29. decembra 2010, sp. zn. zo 16. marca 2011 a sp. zn.

z 26. januára 2011

nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv

a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovaného

v (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) preto nemal

ústavný súd právomoc preskúmavať označené uznesenia okresného súdu, keďže právomoc

rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré nimi údajne mali byť porušené, mal v rámci

riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský súd, pričom podanie

odvolania sťažovateľka aj využila, hoci s nie priaznivým výsledkom.

Sťažnosti boli preto v tejto časti odmietnuté pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie podľa .

2. K namietanému porušeniu označených práv postupmi a uzneseniami

krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2011, sp. zn.

z 30. septembra 2011, sp. zn. z 23. júna 2011 a sp. zn.

z 31. mája 2011

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti

uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53

a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť

dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu (obdobne napr. ,

).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosti o udelenie

poverení na vykonanie exekúcií v súlade s § 44 Exekučného poriadku, na základe

exekučných titulov – rozhodcovských rozsudkov, ktoré vydal Arbitrážny súd K., pričom

okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom podľa ustanovenia § 40 ods. 1

Exekučného poriadku vyzval súdneho exekútora na doplnenie návrhov na začatie exekúcií

o poistné zmluvy. Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku. Po

doručení poistných zmlúv a všeobecných obchodných podmienok exekútor tieto predložil

okresnému súdu.

Napadnutými uzneseniami okresný súd žiadosti exekútora o udelenie poverení na

exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovské doložky boli už v čase jej uzatvárania

neprijateľnou podmienkou a ako také boli už od počiatku neplatné v zmysle § 53 ods. 4

účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konania,

ktorých výsledkom boli exekučné tituly, sa teda uskutočnili bez riadneho zmocnenia strany

zmluvných strán a rozhodcovské rozsudky vydané v takomto konaní nemôžu byť

exekučnými titulmi na vykonanie exekúcií. V dôsledku toho považoval okresný súd

exekučné tituly za materiálne nevykonateľné a absenciu tejto ich vlastnosti za

neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcií Sťažovateľka podala proti

uzneseniam okresného súdu odvolania na krajskom súde, v ktorých o. i. namietala, že

napadnuté uznesenia sú nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205

ods. 2 písm. a) až f) .

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutých uznesení okresného súdu bez

nariadenia pojednávania v súlade s , pretože podľa jeho názoru nešlo o vec

podľa , dospel k záveru, že odvolania sťažovateľky nie sú dôvodné.

Krajský súd sa stotožnil s odôvodneniami uznesení okresného súdu a poukázal na

Smernicu rady 93/13EHS, ako aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08

ASTURCOM, ktorý postupoval v súlade, resp. so zohľadnením zásady priority

komunitárneho práva pred vnútroštátnou právnou úpravou, t. j. konal teda podľa

komunitárneho práva. Ako uvádza aj samotné rozhodnutie Európskeho súdneho dvora

vo veci C-40/08 ASTURCOM: „Je vhodné spresniť, že článok 6 ods. je

imperatívnym ustanovením. Okrem toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho

dvora predmetná smernica ako celok predstavuje podľa článku 3 ods. 1 písm. t) ES

opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskemu spoločenstvu a, najmä,

na zvýšenie životnej úrovne a kvality života v celom Spoločenstve (rozsudok Mostaza Claro,

už citovaný, bod 37). Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa

zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, je namieste konštatovať,

že článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné

s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu

silu noriem verejného poriadku. Z uvedeného vyplýva, že ak vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel preskúmať ex offo rozpor rozhodcovskej doložky

s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať ex offo

nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď, ako

je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri

v tomto zmysle rozsudok Pannon GSM, už citovaný, bod 32).“ Z uvedeného teda vyplýva, že

súd je pred samotným rozhodnutím povinný zistiť si právne a skutkové okolnosti potrebné

na svoje rozhodnutie. Odôvodnenia uznesení krajského súdu nevykazujú arbitrárny

charakter. Ústavný súd už judikoval, že „... judikatúra Súdneho dvora Európskej únie

vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná

povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa.“

(). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim

právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným (m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského

súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosti v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že krajský súd nenariadil pojednávanie

a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, krajský súd uviedol, že „ako súd

odvolací prejednal vec podľa bez nariadenia pojednávania podľa

ods. 2 , pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné“.

Ústavný súd uvádza, že na nenariadenie pojednávanie použil krajský súd zákonný

dôvod a vzhľadom na charakter prerokúvanej veci nepovažoval jeho nariadenie za dôvodné.

Hoci využitie zákonného dôvodu na nenariadenie pojednávania súdom nemôže byť samo

osebe považované za porušenie základného práva účastníka konania, môže byť napadnuté

opravným prostriedkom na súde vyššieho stupňa (k čomu v danom prípade aj došlo).

3. K namietanému porušeniu označených práv postupmi a uzneseniami

najvyššieho súdu sp. zn. z 5. júna 2012, sp. zn.

z 12. júla 2012, sp. zn. z 28. mája 2012 a sp. zn.

z 22. februára 2012

Proti rozhodnutiam krajského súdu podala sťažovateľka dovolania najvyššiemu súdu,

ktorý o nich rozhodol tak, že ich odmietol ako neprípustné.

Aj vo vzťahu k napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

odôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolaní sa nevyznačuje

arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v jej sťažnostiach nie je

spôsobilá spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že

v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a)

], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou [ ], že krajský súd

vec nesprávne právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom [ ].

Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá

vzhľadom na judikatúru ústavného súdu () tvrdila, že jej vec mala byť

prerokovaná verejne, v jej prítomnosti, takže v konaní malo byť nariadené pojednávanie.

Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd

jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:

„V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu

exekučného konania. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medzitým

skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený

exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul

materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titulu

a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle . V štádiu, pri ktorom

súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na

vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

osobitne upravenú v ustanoveniach až 124 ) – postačujúce je totiž ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,

ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov, za ktorých

možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Ak teda dovolateľka

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy

vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku

neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej

procesných oprávnení.“

Ako je zrejmé, ochrana práv spotrebiteľov je tiež predmetom úpravy úniového práva

a rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorá sa zaoberá jeho

viacerými aspektmi. Na podporu svojho tvrdenia, že v súdnych konaniach, v ktorých

dochádza k skúmaniu súdnej či arbitrážnej doložky v spotrebiteľských zmluvách, je súd

povinný nariadiť aj pojednávanie, sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora

(C-473/00, C-40/08, C-243/08, C-137/08) v dôsledku čoho dospela k záveru, že

„Aj zo samotnej judikatúry ESD teda vyplýva povinnosť súdu rozhodovať na základe riadne

vykonaného dokazovania a riadne zisteného skutkového stavu“, v dôsledku čoho „Tento

príkaz bol exekučnými súdmi porušené pretože... riadne nezistili skutkový stav a pri jeho

zisťovaní nepoužili príslušné ustanovenia a za účelom

riadne vykonaného dokazovania nenariadili pojednávanie.“.

Ústavný súd konštatuje, že ak sa aj najvyšší súd v konaní o dovolaniach nezaoberal

označenými rozsudkami Súdneho dvora, samo osebe to neznamená porušenie procesných

práv sťažovateľky, keďže európske pravidlá ochrany spotrebiteľa môžu obsahovať odlišnú

právnu úpravu, ktorá má pred vnútroštátnym právom (a súdom) prednosť a zabezpečuje

lepšie procesné postavenie účastníka (v danom prípade priznaním práva na verejné

prerokovanie veci a uskutočnenie dokazovania v konaní, kde dochádza k preskúmaniu

doložiek v spotrebiteľských zmluvách). Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd

konštatuje, že identifikácia obsahovej odlišnosti úniovej a vnútroštátnej právnej úpravy

počas predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti môže signalizovať možnosť porušenia

základného práva účastníka súdneho konania podľa úniového práva, dôvodnosť ktorej by

bolo potrebné zisťovať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto skúmal sťažovateľkou označené rozhodnutia Súdneho

dvora a konštatuje, že dokazovanie v konaní o ochrane spotrebiteľa sa spomína iba vo veci

C-137/08, pričom bod 3 výrokovej časti rozsudku z 9. novembra 2010 uvádza:

„Vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonanie dôkazov s cieľom zistiť či ustanovenie

o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu nachádzajúce sa v zmluve ktorá je predmetom

sporu ktorý prejednáva a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom

a spotrebiteľom patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že je to tak posúdiť ex offo

prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia.“ Podľa sťažovateľky uvedený rozsudok

potvrdzuje, že povinnosť súdu vykonať dokazovanie v zmysle uvedeného rozsudku viaže aj

slovenské súdy, ktoré ju v jej veci nevykonali, a tak porušili jej práva.

Na účely overenia znenia slovenského prekladu rozsudku vo veci C-137/08 ústavný

súd preskúmal aj jeho ďalšie jazykové verzie, na základe čoho bol nútený konštatovať

obsahovú nesprávnosť slovenského znenia. Ako totiž vyplýva z ďalších jazykových verzií,

tieto namiesto „ex offo nariadenia dokazovania“ uvádzajú povinnosť súdu ex offo

„nariadiť vyšetrovanie“. Vychádzajúc z porovnania viacerých jazykových verzií rozsudku,

ktoré zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť vyšetrovanie (a nie dokazovanie) na

zistenie, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej smernici

č. 93/13, si ústavný súd osvojil výklad označeného rozsudku v zmysle zodpovedajúcom

jeho viacerým jazykovým verziám a použil ho pre potreby ďalšieho konania. V zmysle

označeného rozsudku je podstatou záväzku vnútroštátneho súdu povinnosť ex offo

zisťovania skutkového stavu (bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu členského štátu) na

účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva. V tomto smere postup súdov

označených sťažovateľkou zodpovedá plne smernici č. 93/13. Na základe uvedeného preto

ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia podmienky

ako prípustnosti dovolania nebol na ujmu označeným právam

sťažovateľky na verejné pojednávanie jej veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky

v sťažnostiach ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver

o takej príčinnej súvislosti medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu a postupmi, ktoré predchádzali ich vydaniu, a v sťažnostiach označenými

právami sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažností na ďalšie konanie bolo

možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažností, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013