Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 386 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (435)II. ÚS 160/2013
PDF · 253.61 KB
No categories available
II. ÚS 160/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom
JUDr. D. B., K., vedené pod sp. zn. Rvp 11201/2012, sp. zn. Rvp 12122/2012, sp. zn.
Rvp 12123/2012 a sp. zn. Rvp 12895/2012 vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21 Er 281/2010 z 20. decembra
2010, sp. zn. 13 Er 1102/2010 z 29. decembra 2010, sp. zn. 10 Er 1102/2010 zo 16. marca
2011 a sp. zn. 8 Er 1101/2010 z 26. januára 2011, postupom a rozhodnutiami Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE160/2011 z 29. júna 2011, sp. zn. 2 CoE 97/2011
z 30. septembra 2011, sp. zn. 1 CoE 293/2011 z 23. júna 2011 a sp. zn. 17 CoE 149/2011
z 31. mája 2011 a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 100/2012 z 5. júna 2012, sp. zn. 3 Cdo 100/2012 z 12. júla 2012, sp. zn.
7 Cdo 29/2012 z 28. mája 2012 a sp. zn. 7 Cdo 7/2012 z 22. februára 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 11201/2012,
sp. zn. Rvp 12122/2012, sp. zn. Rvp 12123/2012 a sp. zn. Rvp 12895/2012 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11201/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. augusta
2012, 7. septembra 2012 a 19. septembra 2012 doručené sťažnosti (doplnené podaniami
doručenými ústavnému súdu 8. januára 2013 a 7. februára 2013) obchodnej spoločnosti R.,
a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci
v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny
proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 21 Er 281/2010 z 20. decembra 2010, sp. zn. 13 Er 1102/2010 z 29. decembra
2010, sp. zn. 10 Er 1102/2010 zo 16. marca 2011 a sp. zn. 8 Er 1101/2010 z 26. januára
2011, postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 43 CoE 160/2011 z 29. júna 2011, sp. zn. 2 CoE 97/2011 z 30. septembra
2011, sp. zn. 1 CoE 293/2011 z 23. júna 2011 a sp. zn. 17 CoE 149/2011 z 31. mája 2011
a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Cdo 100/2012 z 5. júna 2012, sp. zn. 3 Cdo 100/2012 z 12. júla 2012, sp. zn.
7 Cdo 29/2012 z 28. mája 2012 a sp. zn. 7 Cdo 7/2012 z 22. februára 2012.
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného zhodne uvádza, že súdny exekútor na jej
návrh podal na okresnom súde žiadosti o vydanie poverení na začatie exekúcií. Exekučným
titulom boli rozhodcovské rozsudky Arbitrážneho súdu K. Okresný súd právo sťažovateľky
na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel, keď o žiadostiach exekútora rozhodol svojimi
uzneseniami tak, že ich zamietol. Rozhodnutiam okresného súdu predchádzalo dožiadanie
adresované súdnemu exekútorovi, aby predložil poistnú zmluvu. Následne okresný súd
vykonal preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín, teda dokazovanie bez ďalšej účasti
sťažovateľky. Podstatou argumentácie okresného súdu pri zamietnutí žiadostí o vydanie
poverení bol názor, že rozhodcovské doložky boli už v čase ich uzatvárania neprijateľnou
podmienkou a ako také boli už od počiatku neplatnými v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvárania zmlúv. Rozhodcovské konania, ktorých výsledkom
boli exekučné tituly, sa teda uskutočnili bez riadneho zmocnenia strany zmluvných strán a
rozhodcovské rozsudky vydané v takomto konaní nemôžu byť riadnymi exekučnými titulmi
na vykonanie exekúcií. V dôsledku toho považoval okresný súd exekučné tituly za
materiálne nevykonateľné a absenciu tejto vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu
vo vykonaní exekúcií. Skutkové zistenia okresného súdu nemala sťažovateľka možnosť
procesným spôsobom vyvrátiť, pretože exekučný súd, aj keď zjavne dokazoval, nenariadil
pojednávanie. Na odvolanie sťažovateľky reagoval odvolací súd tak, že uznesenia
okresného súdu svojimi uzneseniami potvrdil. Najvyšší súd uzneseniami dovolania
sťažovateľky odmietol ako neprípustné.
Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy
v exekučnom konaní o jej žiadostiach o udelenie poverení rozhodli bez jej účasti, vykonali
dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, a rozhodli bez
nariadenia pojednávania. Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala „na dnes už zrušené ust. § 253 ods. 2 O. s. p.,
podľa ktorého predseda senátu v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to
považoval za potrebné alebo ak to ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným
súdom ako procesný podklad pre nenariadenie pojednávaní. Platné znenie O. s. p. a EP
v súčasnosti takéto ustanovenie nemá. Exekučný súd je preto povinný na vykonanie
dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je v súlade s ustálenou judikatúrou
Ústavného súdu.“.
K právnemu názoru dovolacieho súdu v otázke nariadenia pojednávania
v exekučných konaniach sťažovateľka uvádza, že tento je „v priamom rozpore s ustálenou
judikatúrou Ústavného súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako orgán, ktorý je taktiež
orgánom ochrany nielen zákonnosti, ale aj ústavnosti, neposkytol sťažovateľke ochranu
práva na prístup k súdu, práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces
odmietnutím aplikácie zásad podľa vyššie cit. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 60/2004. Z tohto pohľadu sú rozhodnutia dovolacieho súdu odvolacieho súdu
arbitrárne a nepreskúmateľné.“.
Označeným rozhodnutiam najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka ich arbitrárnosť
a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri
vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie. Konkrétne
sťažovateľka uvádza: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočíva aj v tom, že Najvyšší súd
nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom
má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je.“ V závere
sťažovateľka uvádza, že „Exekučné súdy mali správne vykonať riadne dokazovanie na
pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel (§ 122 a nasl. OSP), a to za účasti
oboch účastníkov a na pojednávaní.“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi
a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej
základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny
a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal
úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. ...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností sťažovateľky je namietané porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označenými postupmi a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhoch na vykonanie exekúcií na základe
právoplatných rozhodcovských rozsudkov, v ktorých vystupovala ako oprávnená osoba.
Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní o jej žiadostiach
o udelenie poverení na vykonanie exekúcií rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre
potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali
dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V tejto súvislosti
uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného súdu
(III. ÚS 60/04), ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11201/2012, sp. zn. Rvp 12122/2012, sp. zn. Rvp 12123/2012 a sp. zn.
Rvp 12895/2012 a z tohto vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností
a prihliadajúc tiež na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu, proti ktorým jej sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení vecí,
tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
okresného súdu sp. zn. 21 Er 281/2010 z 20. decembra 2010, sp. zn. 13 Er 1102/2010
z 29. decembra 2010, sp. zn. 10 Er 1102/2010 zo 16. marca 2011 a sp. zn.
8 Er 1101/2010 z 26. januára 2011
Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovaného
v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) preto nemal
ústavný súd právomoc preskúmavať označené uznesenia okresného súdu, keďže právomoc
rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré nimi údajne mali byť porušené, mal v rámci
riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský súd, pričom podanie
odvolania sťažovateľka aj využila, hoci s nie priaznivým výsledkom.
Sťažnosti boli preto v tejto časti odmietnuté pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupmi a uzneseniami
krajského súdu sp. zn. 43 CoE160/2011 z 29. júna 2011, sp. zn. 2 CoE 97/2011
z 30. septembra 2011, sp. zn. 1 CoE 293/2011 z 23. júna 2011 a sp. zn. 17 CoE 149/2011
z 31. mája 2011
V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti
uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53
a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť
dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,
v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09,
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosti o udelenie
poverení na vykonanie exekúcií v súlade s § 44 Exekučného poriadku, na základe
exekučných titulov – rozhodcovských rozsudkov, ktoré vydal Arbitrážny súd K., pričom
okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom podľa ustanovenia § 40 ods. 1
Exekučného poriadku vyzval súdneho exekútora na doplnenie návrhov na začatie exekúcií
o poistné zmluvy. Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku. Po
doručení poistných zmlúv a všeobecných obchodných podmienok exekútor tieto predložil
okresnému súdu.
Napadnutými uzneseniami okresný súd žiadosti exekútora o udelenie poverení na
exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovské doložky boli už v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a ako také boli už od počiatku neplatné v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konania,
ktorých výsledkom boli exekučné tituly, sa teda uskutočnili bez riadneho zmocnenia strany
zmluvných strán a rozhodcovské rozsudky vydané v takomto konaní nemôžu byť
exekučnými titulmi na vykonanie exekúcií. V dôsledku toho považoval okresný súd
exekučné tituly za materiálne nevykonateľné a absenciu tejto ich vlastnosti za
neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcií Sťažovateľka podala proti
uzneseniam okresného súdu odvolania na krajskom súde, v ktorých o. i. namietala, že
napadnuté uznesenia sú nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205
ods. 2 písm. a) až f) OSP.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutých uznesení okresného súdu bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP, pretože podľa jeho názoru nešlo o vec
podľa § 214 ods. 1 OSP, dospel k záveru, že odvolania sťažovateľky nie sú dôvodné.
Krajský súd sa stotožnil s odôvodneniami uznesení okresného súdu a poukázal na
Smernicu rady 93/13EHS, ako aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08
ASTURCOM, ktorý postupoval v súlade, resp. so zohľadnením zásady priority
komunitárneho práva pred vnútroštátnou právnou úpravou, t. j. konal teda podľa
komunitárneho práva. Ako uvádza aj samotné rozhodnutie Európskeho súdneho dvora
vo veci C-40/08 ASTURCOM: „Je vhodné spresniť, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 je
imperatívnym ustanovením. Okrem toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho
dvora predmetná smernica ako celok predstavuje podľa článku 3 ods. 1 písm. t) ES
opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskemu spoločenstvu a, najmä,
na zvýšenie životnej úrovne a kvality života v celom Spoločenstve (rozsudok Mostaza Claro,
už citovaný, bod 37). Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa
zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, je namieste konštatovať,
že článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné
s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu
silu noriem verejného poriadku. Z uvedeného vyplýva, že ak vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel preskúmať ex offo rozpor rozhodcovskej doložky
s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď, ako
je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri
v tomto zmysle rozsudok Pannon GSM, už citovaný, bod 32).“ Z uvedeného teda vyplýva, že
súd je pred samotným rozhodnutím povinný zistiť si právne a skutkové okolnosti potrebné
na svoje rozhodnutie. Odôvodnenia uznesení krajského súdu nevykazujú arbitrárny
charakter. Ústavný súd už judikoval, že „... judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná
povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa.“
(II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim
právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského
súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosti v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že krajský súd nenariadil pojednávanie
a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, krajský súd uviedol, že „ako súd
odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné“.
Ústavný súd uvádza, že na nenariadenie pojednávanie použil krajský súd zákonný
dôvod a vzhľadom na charakter prerokúvanej veci nepovažoval jeho nariadenie za dôvodné.
Hoci využitie zákonného dôvodu na nenariadenie pojednávania súdom nemôže byť samo
osebe považované za porušenie základného práva účastníka konania, môže byť napadnuté
opravným prostriedkom na súde vyššieho stupňa (k čomu v danom prípade aj došlo).
3. K namietanému porušeniu označených práv postupmi a uzneseniami
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 100/2012 z 5. júna 2012, sp. zn. 3 Cdo 100/2012
z 12. júla 2012, sp. zn. 7 Cdo 29/2012 z 28. mája 2012 a sp. zn. 7 Cdo 7/2012
z 22. februára 2012
Proti rozhodnutiam krajského súdu podala sťažovateľka dovolania najvyššiemu súdu,
ktorý o nich rozhodol tak, že ich odmietol ako neprípustné.
Aj vo vzťahu k napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
odôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolaní sa nevyznačuje
arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v jej sťažnostiach nie je
spôsobilá spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom
a presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že
v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a)
OSP], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd
vec nesprávne právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá
vzhľadom na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 60/04) tvrdila, že jej vec mala byť
prerokovaná verejne, v jej prítomnosti, takže v konaní malo byť nariadené pojednávanie.
Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd
jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:
„V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu
exekučného konania. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medzitým
skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený
exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul
materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titulu
a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p.. V štádiu, pri ktorom
súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na
vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť
osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,
ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov, za ktorých
možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Ak teda dovolateľka
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP z toho, že súdy
vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku
neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej
procesných oprávnení.“
Ako je zrejmé, ochrana práv spotrebiteľov je tiež predmetom úpravy úniového práva
a rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorá sa zaoberá jeho
viacerými aspektmi. Na podporu svojho tvrdenia, že v súdnych konaniach, v ktorých
dochádza k skúmaniu súdnej či arbitrážnej doložky v spotrebiteľských zmluvách, je súd
povinný nariadiť aj pojednávanie, sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora
(C-473/00, C-40/08, C-243/08, C-137/08) v dôsledku čoho dospela k záveru, že
„Aj zo samotnej judikatúry ESD teda vyplýva povinnosť súdu rozhodovať na základe riadne
vykonaného dokazovania a riadne zisteného skutkového stavu“, v dôsledku čoho „Tento
príkaz bol exekučnými súdmi porušené pretože... riadne nezistili skutkový stav a pri jeho
zisťovaní nepoužili príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a za účelom
riadne vykonaného dokazovania nenariadili pojednávanie.“.
Ústavný súd konštatuje, že ak sa aj najvyšší súd v konaní o dovolaniach nezaoberal
označenými rozsudkami Súdneho dvora, samo osebe to neznamená porušenie procesných
práv sťažovateľky, keďže európske pravidlá ochrany spotrebiteľa môžu obsahovať odlišnú
právnu úpravu, ktorá má pred vnútroštátnym právom (a súdom) prednosť a zabezpečuje
lepšie procesné postavenie účastníka (v danom prípade priznaním práva na verejné
prerokovanie veci a uskutočnenie dokazovania v konaní, kde dochádza k preskúmaniu
doložiek v spotrebiteľských zmluvách). Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd
konštatuje, že identifikácia obsahovej odlišnosti úniovej a vnútroštátnej právnej úpravy
počas predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti môže signalizovať možnosť porušenia
základného práva účastníka súdneho konania podľa úniového práva, dôvodnosť ktorej by
bolo potrebné zisťovať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto skúmal sťažovateľkou označené rozhodnutia Súdneho
dvora a konštatuje, že dokazovanie v konaní o ochrane spotrebiteľa sa spomína iba vo veci
C-137/08, pričom bod 3 výrokovej časti rozsudku z 9. novembra 2010 uvádza:
„Vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonanie dôkazov s cieľom zistiť či ustanovenie
o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu nachádzajúce sa v zmluve ktorá je predmetom
sporu ktorý prejednáva a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom
a spotrebiteľom patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že je to tak posúdiť ex offo
prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia.“ Podľa sťažovateľky uvedený rozsudok
potvrdzuje, že povinnosť súdu vykonať dokazovanie v zmysle uvedeného rozsudku viaže aj
slovenské súdy, ktoré ju v jej veci nevykonali, a tak porušili jej práva.
Na účely overenia znenia slovenského prekladu rozsudku vo veci C-137/08 ústavný
súd preskúmal aj jeho ďalšie jazykové verzie, na základe čoho bol nútený konštatovať
obsahovú nesprávnosť slovenského znenia. Ako totiž vyplýva z ďalších jazykových verzií,
tieto namiesto „ex offo nariadenia dokazovania“ uvádzajú povinnosť súdu ex offo
„nariadiť vyšetrovanie“. Vychádzajúc z porovnania viacerých jazykových verzií rozsudku,
ktoré zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť vyšetrovanie (a nie dokazovanie) na
zistenie, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej smernici
č. 93/13, si ústavný súd osvojil výklad označeného rozsudku v zmysle zodpovedajúcom
jeho viacerým jazykovým verziám a použil ho pre potreby ďalšieho konania. V zmysle
označeného rozsudku je podstatou záväzku vnútroštátneho súdu povinnosť ex offo
zisťovania skutkového stavu (bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu členského štátu) na
účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva. V tomto smere postup súdov
označených sťažovateľkou zodpovedá plne smernici č. 93/13. Na základe uvedeného preto
ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia podmienky
§ 237 písm. f) OSP ako prípustnosti dovolania nebol na ujmu označeným právam
sťažovateľky na verejné pojednávanie jej veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky
v sťažnostiach ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver
o takej príčinnej súvislosti medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu a postupmi, ktoré predchádzali ich vydaniu, a v sťažnostiach označenými
právami sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažností na ďalšie konanie bolo
možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažností, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2013