Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 524/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom

JUDr. Martinom Timcsákom, Advokátska kancelária MST PARTNERS, s. r. o.,

Laurinská 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a , Listiny základných práv

a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. mája 2012, postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. júla 2011, postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. novembra

2014, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 19. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. júla 2015 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. novembra

2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a (ďalej len „“), Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. mája 2012, postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. júla 2011 (spolu ďalej len „okresné

súdy“ a „uznesenia okresných súdov“), postupom Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. novembra 2014, postupom

Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 19. januára 2012 (spolu ďalej len „krajské súdy“ a „uznesenia krajských

súdov“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. júla 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

S povinnými uzavrela poistné zmluvy, na základe ktorých sa povinní zaviazali platiť

dohodnuté poistné. Sťažovateľka sa z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich

z poistných zmlúv povinnými obrátila na základe uzavretej rozhodcovskej doložky na

Arbitrážny súd Košice, ktorý povinných zaviazal na zaplatenie dlžného poistného a trov

konania. Následne z dôvodu neplnenia povinností uvedených v rozhodcovských rozsudkoch

podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosti súdnych exekútorov

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie však boli okresnými súdmi zamietnuté

v nadväznosti na konštatáciu neprijateľnosti zmluvných podmienok.

Sťažovateľka okresným súdom, ktoré napadnutými uzneseniami zamietli žiadosti

súdnych exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vytýka, že týmito

rozhodnutiami nanovo konštruovali skutkový stav. Keďže však bolo takto rozhodnuté bez

nariadenia pojednávania a účasti sťažovateľky, namieta, že jej bolo upreté jej „právo na

vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu“.

Podľa sťažovateľky je výsledkom postupu exekučného súdu faktická nevykonateľnosť

exekučného titulu. Konštatovanie (ne)platnosti zmluvy, ktoré „býva štandardne súčasťou

riadneho dokazovania na pojednávaní v kontradiktórnom procese“, sa však konalo bez

účasti sťažovateľky, v čom vidí zásadný vplyv tohto postupu „na právo sťažovateľa na

výkon exekučného titulu, ktoré je súčasťou garantovaného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnuté uznesenia prvostupňových súdov

a odvolacích súdov neumožňujú „preveriť správnosť postupu všeobecných súdov metódou

myšlienkovej verifikácie, teda preskúmania sledu premís a logických záverov, ktoré viedli

exekučné súdy k názoru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky“. Odôvodnenia

napádaných rozhodnutí totiž podľa sťažovateľky „neobjasňujú, v akých konkrétnych

procesných právach či povinnostiach vychádzajúcich z rozhodcovskej doložky mal byť

oprávnený na úkor povinného zvýhodnený tak, že zvýhodnenie malo byť dokonca hrubým

nepomerom vo vzťahu k právam povinného. Exekučné súdy neuviedli, v čom konkrétne,

v akej časti procesného postavenia, mal byť povinný v procese vydania exekučného titulu

hrubo a značne nerovnovážne oproti oprávnenému zvýhodnený.“.

Ako ďalej uvádza sťažovateľka v odôvodnení sťažností, v napádaných prípadoch

„exekučné súdy nezistili dostatočne všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré v danom

prípade boli nasledovné: (a) spotrebiteľ podpísal samostatným podpisom rozhodcovskú

doložku oddelene od zvyšku poistného vzťahu v rámci Osobitných zmluvných dojednaní

a nemusel ju akceptovať ako súčasť uceleného textu poistných podmienok, (b) uzavretie

poistnej zmluvy nebolo podpisom rozhodcovskej doložky podmienené, (c) vo veci rozhodol

stály rozhodcovský súd, ktorého pravidlá boli uverejnené na internetovej stránke súdu a aj

oficiálne v Obchodnom vestníku, (d) rozhodcovia daného rozhodcovského súdu spĺňajú také

kvalifikačné predpoklady a podmienky, aké zákon vyžaduje pre sudcu všeobecného súdu, (e)

konkrétneho rozhodcu neurčil a ani nevybral dodávateľ a ani spotrebiteľ, ale určil ho stály

rozhodcovský súd, (f) spotrebiteľ mal podľa pravidiel rozhodcovského konania možnosť

požiadať o prejednanie veci v obvode kraja jeho trvalého bydliska, (g) spotrebiteľ je podľa

pravidiel rozhodcovského súdu od poplatkov oslobodený, (i) subsidiárne sa pred

rozhodcovským súdom použije , (j) spotrebiteľ mal zaručené aj

iné procesné práva v rozsahu podobnom ako podľa štandardov Občianskeho súdneho

poriadku, (k) rozhodcovská doložka a ani pravidlá stáleho rozhodcovského súdu na

spotrebiteľa neprenášali žiadne dôkazné bremeno ani inak mu neznemožňovali ani

nesťažovali uplatnenie jeho procesných práv včítane možnosti žalovať na všeobecnom

súde“.

Odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu podľa sťažovateľky zakladá porušenie

základného práva sťažovateľky garantovaného v a práva podľa

ods. 1 dohovoru, „nakoľko dovolací súd svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil a nevyjadril

sa ani k jednej z námietok sťažovateľa uvedených v dovolaní“. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, ako aj dovolacieho súdu sťažovateľka napáda aj z dôvodu ich nepreskúmateľnosti.

V dôsledku toho, že sťažovateľka svoj nárok nemôže uplatniť na všeobecnom súde,

žiada vysloviť porušenie aj a dodatkového protokolu, keďže

namietaný postup všeobecných súdov „predstavuje nedôvodný a vážny zásah do

sťažovateľových majetkových práv (dokonca ide o denegatio iustitiae)“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na nerešpektovanie vybraných rozhodnutí ústavného

súdu a Súdneho dvora Európskej únie. Namieta, že nerešpektovanie nálezu ústavného súdu

sp. zn. „v konkrétnom prípade, ktorý je obsahom sťažnosti, zo strany

všeobecných súdov, a to v podobe ignorovania na prípad sa vzťahujúcich právnych

noriem“, konkrétne rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (C-40/2008 a C-478/2009),

a výklad ustanovenia čl. 6.1 smernice 93/13/EHS obsiahnutý v rozhodnutí Súdneho dvora

Európskej únie (C-472/11) zakladá porušenie jej základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, a to vzhľadom na to, že právo na spravodlivý proces „v sebe

subsumuje aj právo na použitie správnej právnej normy v posudzovanom prípade zo strany

všeobecných súdov“.

Napokon sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že dovolací súd sa «nevysporiadal ani

s podstatnou námietkou sťažovateľa uvedenou v dovolaní, že súd nie je oprávnený exekúciu

v zmysle § 45 ods. 1 písm. b) za použitia § 40 ods. 1 písm. a) ZRK vo väzbe na § 1 ods. 3

ZRK, zastaviť, a teda ani nie je daný dôvod na „analogické“ zamietnutie žiadosti exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, a to z dôvodu, že podľa názoru súdu ide

v danom prípade o rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore s ust. § 1 ods. 2 ZRK, čo však

sťažovateľ dôrazne odmieta....».

Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažnosti

sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej

argumentácie, s desiatkami sťažností, ktoré podala a ústavný súd o nich už rozhodol, a preto

smerom k obsahu sťažností a k bližšej argumentácii ústavný súd odkazuje na svoje predošlé

rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. z 24. októbra

2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn. z 10. júla 2013,

sp. zn. z 19. apríla 2012, sp. zn. z 13. decembra 2012,

sp. zn. z 27. júna 2012, sp. zn. z 23. augusta 2012 alebo

sp. zn. z 19. marca 2013.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým

postupom a napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uznesenia

všeobecných súdov a veci vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáha

náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

K spojeniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane . S prihliadnutím na

právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako je uvedené

v bode 1 výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami

okresných súdov

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(porov. , ).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda uznesenia okresných súdov. Zo sťažností vyplýva,

že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým uzneseniam okresného súdu

odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy. Právomoc

krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad rámec však ústavný súd poukazuje na to, že vo vzťahu k namietanému porušeniu

práv sťažovateľky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 14. júla 2011 bolo možné sťažnosť odmietnuť aj

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí. V zmysle § 50 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

dôkaz o inom zásahu. Sťažnosť však kópiu uznesenia Okresného súdu Prievidza

neobsahuje.

K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami

krajských súdov a najvyššieho súdu

Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej

v časti I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, pričom

podľa platného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom

z evidencie doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd

- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn.

z 19. apríla 2012, sp. zn. z 13. decembra 2012, sp. zn.

z 27. júna 2012, sp. zn. z 23. augusta 2012 a sp. zn.

z 19. marca 2013),

- niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa

a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uznesenia

sp. zn. zo 7. novembra 2012, sp. zn. zo 6. februára 2013,

sp. zn. z 10. júla 2013 (dotýka sa dvoch sťažností spojených na spoločné

konanie), sp. zn. z 3. júla 2012 a sp. zn. z 8. novembra

2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou

označené práva porušené neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 1. júla 2014), naopak, jednej z nich II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn.

z 10. júla 2013),

- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn.

z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).

Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávaní

a rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesením sp. zn.

PLz. zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavaní

žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku)

sa môžu primerane uplatniť ustanovenia vzťahujúce sa na

dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú

výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie

exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul

v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho

preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa . Pre ústavnú konformnosť konania ako

celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

V prerokovávanej veci sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam okresných

súdov odvolania a proti jednému uzneseniu krajského súdu dovolanie na najvyššom súde.

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti

so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky

možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala

z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdov

a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na

zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou

podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. ,

bod 38, ).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdov

a najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako

celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom

jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru

ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu

bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“

(napr. , , , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci

sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutých uznesení

okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.

Preto aj ak okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa

k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich

pochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajským súdom a najvyššiemu súdu, keďže tieto

procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu

nemožno považovať napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu ani ich

postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú

sťažovateľkine základné práva a slobody.

Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutných predpokladov vedenia

exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno

exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný

všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej

spotrebiteľskej zmluvy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie smernice Rady

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa

ktorého „keďže na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok,

ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných

služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do

úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“. Z prezentovaného vyplýva, že

len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom

poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality

tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok.

Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby

môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej

ostatných podmienok poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých

podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice

o nekalých podmienkach en bloc, a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru

podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci

z poistnej zmluvy.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho

súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých

uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo

ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd

podľa posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky

týkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, pričom vo svetle už

uvedených záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú

závery týchto súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov

a najvyššieho súdu preto nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach

posudzovanej veci nezlučiteľné s , listinou a dohovorom garantovaným základným

právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným

právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Na základe uvedených konklúzií ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti

namietaného porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov

a najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2016