Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 524/2016
PDF · 228.13 KB
No categories available
II. ÚS 524/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom
JUDr. Martinom Timcsákom, Advokátska kancelária MST PARTNERS, s. r. o.,
Laurinská 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 667/2011
a jeho uznesením zo 4. mája 2012, postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 Er 580/2011 a jeho uznesením zo 14. júla 2011, postupom Krajského súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoE 61/2014 a jeho uznesením z 27. novembra
2014, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 113/2011
a jeho uznesením z 19. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 224/2013 a jeho uznesením z 29. júla 2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod
sp. zn. Rvp 14921/2015 a sp. zn. Rvp 14922/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14921/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. novembra
2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 667/2011
a jeho uznesením zo 4. mája 2012, postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 Er 580/2011 a jeho uznesením zo 14. júla 2011 (spolu ďalej len „okresné
súdy“ a „uznesenia okresných súdov“), postupom Krajského súdu v Žiline v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 CoE 61/2014 a jeho uznesením z 27. novembra 2014, postupom
Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 113/2011 a jeho
uznesením z 19. januára 2012 (spolu ďalej len „krajské súdy“ a „uznesenia krajských
súdov“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 224/2013 a jeho uznesením z 29. júla 2015 (ďalej len
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
S povinnými uzavrela poistné zmluvy, na základe ktorých sa povinní zaviazali platiť
dohodnuté poistné. Sťažovateľka sa z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich
z poistných zmlúv povinnými obrátila na základe uzavretej rozhodcovskej doložky na
Arbitrážny súd Košice, ktorý povinných zaviazal na zaplatenie dlžného poistného a trov
konania. Následne z dôvodu neplnenia povinností uvedených v rozhodcovských rozsudkoch
podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosti súdnych exekútorov
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie však boli okresnými súdmi zamietnuté
v nadväznosti na konštatáciu neprijateľnosti zmluvných podmienok.
Sťažovateľka okresným súdom, ktoré napadnutými uzneseniami zamietli žiadosti
súdnych exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vytýka, že týmito
rozhodnutiami nanovo konštruovali skutkový stav. Keďže však bolo takto rozhodnuté bez
nariadenia pojednávania a účasti sťažovateľky, namieta, že jej bolo upreté jej „právo na
vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu“.
Podľa sťažovateľky je výsledkom postupu exekučného súdu faktická nevykonateľnosť
exekučného titulu. Konštatovanie (ne)platnosti zmluvy, ktoré „býva štandardne súčasťou
riadneho dokazovania na pojednávaní v kontradiktórnom procese“, sa však konalo bez
účasti sťažovateľky, v čom vidí zásadný vplyv tohto postupu „na právo sťažovateľa na
výkon exekučného titulu, ktoré je súčasťou garantovaného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnuté uznesenia prvostupňových súdov
a odvolacích súdov neumožňujú „preveriť správnosť postupu všeobecných súdov metódou
myšlienkovej verifikácie, teda preskúmania sledu premís a logických záverov, ktoré viedli
exekučné súdy k názoru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky“. Odôvodnenia
napádaných rozhodnutí totiž podľa sťažovateľky „neobjasňujú, v akých konkrétnych
procesných právach či povinnostiach vychádzajúcich z rozhodcovskej doložky mal byť
oprávnený na úkor povinného zvýhodnený tak, že zvýhodnenie malo byť dokonca hrubým
nepomerom vo vzťahu k právam povinného. Exekučné súdy neuviedli, v čom konkrétne,
v akej časti procesného postavenia, mal byť povinný v procese vydania exekučného titulu
hrubo a značne nerovnovážne oproti oprávnenému zvýhodnený.“.
Ako ďalej uvádza sťažovateľka v odôvodnení sťažností, v napádaných prípadoch
„exekučné súdy nezistili dostatočne všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré v danom
prípade boli nasledovné: (a) spotrebiteľ podpísal samostatným podpisom rozhodcovskú
doložku oddelene od zvyšku poistného vzťahu v rámci Osobitných zmluvných dojednaní
a nemusel ju akceptovať ako súčasť uceleného textu poistných podmienok, (b) uzavretie
poistnej zmluvy nebolo podpisom rozhodcovskej doložky podmienené, (c) vo veci rozhodol
stály rozhodcovský súd, ktorého pravidlá boli uverejnené na internetovej stránke súdu a aj
oficiálne v Obchodnom vestníku, (d) rozhodcovia daného rozhodcovského súdu spĺňajú také
kvalifikačné predpoklady a podmienky, aké zákon vyžaduje pre sudcu všeobecného súdu, (e)
konkrétneho rozhodcu neurčil a ani nevybral dodávateľ a ani spotrebiteľ, ale určil ho stály
rozhodcovský súd, (f) spotrebiteľ mal podľa pravidiel rozhodcovského konania možnosť
požiadať o prejednanie veci v obvode kraja jeho trvalého bydliska, (g) spotrebiteľ je podľa
pravidiel rozhodcovského súdu od poplatkov oslobodený, (i) subsidiárne sa pred
rozhodcovským súdom použije Občiansky súdny poriadok, (j) spotrebiteľ mal zaručené aj
iné procesné práva v rozsahu podobnom ako podľa štandardov Občianskeho súdneho
poriadku, (k) rozhodcovská doložka a ani pravidlá stáleho rozhodcovského súdu na
spotrebiteľa neprenášali žiadne dôkazné bremeno ani inak mu neznemožňovali ani
nesťažovali uplatnenie jeho procesných práv včítane možnosti žalovať na všeobecnom
súde“.
Odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu podľa sťažovateľky zakladá porušenie
základného práva sťažovateľky garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, „nakoľko dovolací súd svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil a nevyjadril
sa ani k jednej z námietok sťažovateľa uvedených v dovolaní“. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, ako aj dovolacieho súdu sťažovateľka napáda aj z dôvodu ich nepreskúmateľnosti.
V dôsledku toho, že sťažovateľka svoj nárok nemôže uplatniť na všeobecnom súde,
žiada vysloviť porušenie aj čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, keďže
namietaný postup všeobecných súdov „predstavuje nedôvodný a vážny zásah do
sťažovateľových majetkových práv (dokonca ide o denegatio iustitiae)“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na nerešpektovanie vybraných rozhodnutí ústavného
súdu a Súdneho dvora Európskej únie. Namieta, že nerešpektovanie nálezu ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 95/2010 „v konkrétnom prípade, ktorý je obsahom sťažnosti, zo strany
všeobecných súdov, a to v podobe ignorovania na prípad sa vzťahujúcich právnych
noriem“, konkrétne rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (C-40/2008 a C-478/2009),
a výklad ustanovenia čl. 6.1 smernice 93/13/EHS obsiahnutý v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie (C-472/11) zakladá porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, a to vzhľadom na to, že právo na spravodlivý proces „v sebe
subsumuje aj právo na použitie správnej právnej normy v posudzovanom prípade zo strany
všeobecných súdov“.
Napokon sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že dovolací súd sa «nevysporiadal ani
s podstatnou námietkou sťažovateľa uvedenou v dovolaní, že súd nie je oprávnený exekúciu
v zmysle § 45 ods. 1 písm. b) za použitia § 40 ods. 1 písm. a) ZRK vo väzbe na § 1 ods. 3
ZRK, zastaviť, a teda ani nie je daný dôvod na „analogické“ zamietnutie žiadosti exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, a to z dôvodu, že podľa názoru súdu ide
v danom prípade o rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore s ust. § 1 ods. 2 ZRK, čo však
sťažovateľ dôrazne odmieta....».
Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažnosti
sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej
argumentácie, s desiatkami sťažností, ktoré podala a ústavný súd o nich už rozhodol, a preto
smerom k obsahu sťažností a k bližšej argumentácii ústavný súd odkazuje na svoje predošlé
rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 547/2012 z 24. októbra
2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013,
sp. zn. III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012,
sp. zn. I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012 alebo
sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým
postupom a napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uznesenia
všeobecných súdov a veci vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáha
náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
K spojeniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na
právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako je uvedené
v bode 1 výroku tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami
okresných súdov
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda uznesenia okresných súdov. Zo sťažností vyplýva,
že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým uzneseniam okresného súdu
odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy. Právomoc
krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Nad rámec však ústavný súd poukazuje na to, že vo vzťahu k namietanému porušeniu
práv sťažovateľky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.
16 Er 580/2011 a jeho uznesením zo 14. júla 2011 bolo možné sťažnosť odmietnuť aj
z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí. V zmysle § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
dôkaz o inom zásahu. Sťažnosť však kópiu uznesenia Okresného súdu Prievidza
neobsahuje.
K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami
krajských súdov a najvyššieho súdu
Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej
v časti I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, pričom
podľa platného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom
z evidencie doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd
- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn.
III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn.
I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012 a sp. zn.
II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013),
- niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa ústavy
a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uznesenia
sp. zn. I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra 2012, sp. zn. I. ÚS 38/2013 zo 6. februára 2013,
sp. zn. II. ÚS 382/2013 z 10. júla 2013 (dotýka sa dvoch sťažností spojených na spoločné
konanie), sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 8. novembra
2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou
označené práva porušené neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn. I. ÚS 547/2012
z 24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 344/2012
z 1. júla 2014), naopak, jednej z nich II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn.
II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013),
- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn. IV. ÚS 461/2012
z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).
Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávaní
a rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesením sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavaní
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku)
sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na
dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú
výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie
exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul
v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho
preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako
celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
V prerokovávanej veci sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam okresných
súdov odvolania a proti jednému uzneseniu krajského súdu dovolanie na najvyššom súde.
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti
so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky
možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala
z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdov
a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou
podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej
obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,
I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdov
a najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako
celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru
ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu
bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“
(napr. I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci
sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutých uznesení
okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.
Preto aj ak okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa
k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich
pochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajským súdom a najvyššiemu súdu, keďže tieto
procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu
nemožno považovať napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu ani ich
postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú
sťažovateľkine základné práva a slobody.
Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutných predpokladov vedenia
exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno
exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný
všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej
spotrebiteľskej zmluvy.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie smernice Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa
ktorého „keďže na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok,
ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných
služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do
úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“. Z prezentovaného vyplýva, že
len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom
poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality
tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok.
Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby
môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej
ostatných podmienok poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých
podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice
o nekalých podmienkach en bloc, a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru
podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci
z poistnej zmluvy.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho
súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých
uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo
ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd
podľa posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky
týkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, pričom vo svetle už
uvedených záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú
závery týchto súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov
a najvyššieho súdu preto nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach
posudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou, listinou a dohovorom garantovaným základným
právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným
právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Na základe uvedených konklúzií ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti
namietaného porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov
a najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2016