Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 547/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2013

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny

Mochnáčovej prerokoval sťažnosť spoločnosti R. l., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr.

D. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 7. júla 2011 a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti R. l., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a právo na spravodlivé prejednanie veci

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 7. júla 2011 p o r u š e n é n e b o l

o .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -13

zo 7. novembra 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R. l., a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. júla 2011

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“). Vo zvyšnej časti sťažnosť (proti prvostupňovému a

dovolaciemu rozhodnutiu) odmietol.

2. Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Dňa

30. mája 2007 uzavrela s M. K. (ďalej len „povinný“) poistnú zmluvu, na základe ktorej sa

povinný zaviazal platiť dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou

dohodnuté poistné prestal platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou

doložkou obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý

rozhodcovským rozsudkom sp. zn. z 8. marca 2010 zaviazal povinného na

zaplatenie dlžného poistného vo výške 17,22 € s príslušenstvom. Keďže povinný dlžné

poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľka podala

súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu. Súdny exekútor predložil 20. decembra 2010 Okresnému súdu

Humenné (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v prospech sťažovateľky. Okresný súd, konajúci prostredníctvom vyššieho

súdneho úradníka, uznesením sp. zn. zo 4. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie bez

nariadenia pojednávania zamietol.

3. O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

4. Podľa sťažovateľky sú rozhodnutia všeobecných súdov arbitrárne

a nepreskúmateľné, čo odôvodňuje tým, že všeobecné súdy rozhodli o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania a bez poskytnutia možnosti

sťažovateľke vyjadriť sa k veci, hoci okresný súd vykonal samostatne nové dokazovanie

skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným právnym záverom ako arbitrážny

súd v základnom konaní. Viedlo to k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky. V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje:

„Z postupu okresného súdu je zjavné, že okresný súd nevychádzal z obsahu

rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav. Suma listín, ktoré exekučný

súd zhromaždil, sa bez pochybností nezhoduje s celým obsahom rozhodcovského spisu.

K listinám, ktoré súd zhromaždil, sa sťažovateľ nemal možnosť procesne správnym

spôsobom vyjadriť. Sťažovateľovi boli upreté jeho práva na vyjadrenie sa k správnosti,

pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu. Ak exekučný súd neobmedzil

svoj postup iba na prieskum rozhodcovského spisu, ale na základe dokazovania zisťoval

a vytváral po začatí exekučného súdneho konania nanovo skutkový stav, mal dať

sťažovateľovi možnosť zúčastniť sa dokazovania. ...

Je potrebné tiež poukázať na závažnú okolnosť prípadu, ktorá spočíva v tom, že

na základe dokazovania, ktoré exekučný súd vykonal, mienil posúdiť rozhodcovskú doložku

ex offo ako neplatnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, teda v úplnom rozpore so záverom

rozhodcovského súdu v exekučnom titule, pričom vopred s týmto oprávneného nijako

neoboznámil ani mu nedal možnosť sa k takémuto posúdeniu vyjadriť. ... Oprávnený

a povinný mali možnosť sa vyjadriť v základnom konaní. Niet preto dôvodu, ak exekučný

súd iba preskúmava obsah spisu zo základného konania, v ktorom bol exekučný titul

vydaný, ak nedôjde k opačným záverom ako orgán rozhodujúci v základnom nachádzacom

konaní, aby konal podľa a nasl. Ak ale exekučný súd vykonáva vlastné

dokazovanie, čo v prípade sťažovateľa vykonal, požiadavka umožniť účastníkom konania

uplatniť ich procesné oprávnenia podľa a nasl. je plne v súlade s právom na

spravodlivý proces. ...

Všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti o udelenie poverenia rozhodli bez

nariadenia pojednávania. Takýto postup je v rozpore so zákonom, nakoľko nenariadenia

pojednávania v exekučnom konaní za situácie, v akej sa ocitol sťažovateľ... nemá oporu

v ani v Exekučnom poriadku.“

5. Sťažovateľka ďalej poukazuje na dnes už zrušené ustanovenie § 253 ods. 2

(ďalej aj „OSP“), podľa ktorého predseda senátu

v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to

ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad

pre nenariadenie pojednávania. Súčasné znenie

a Exekučného poriadku takéto ustanovenie nemá. Exekučný súd je preto podľa názoru

sťažovateľky povinný na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie.

6. Popri procesnoprávnych pochybeniach sťažovateľka namieta aj právny názor

o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Táto by mohla byť podľa nej

neprijateľná pre hrubý nepomer práv povinnej v rozhodcovskom konaní v porovnaní

s právami sťažovateľky, čo však z odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov nevyplýva.

Použitie rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané. Nie každá

rozhodcovská doložka je teda automaticky neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Záver

o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej samotnej existencie, ale

z konkrétnych skutkových okolností každého jedného prípadu. V danom prípade však

exekučné súdy dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré sťažovateľka

vymenúva. Navyše, povinný bol pred podpisom poistnej zmluvy na zvláštnom tlačive

osobitne poučený a upozornený na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom konaní,

pričom tretí subjekt nezávislý od sťažovateľky (tzv. viazaný finančný agent) je povinný

pred uzavretím poistenia bez účasti poisťovne informovať spotrebiteľa o podstatných

okolnostiach poistného vzťahu. Preto súhlas povinného s rozhodcovskou doložkou mal

povahu informovaného súhlasu. Vzhľadom na porušenie označených práv sťažovateľky,

čoho dôsledkom bolo nedôsledne a nesprávne vykonávané dokazovanie, všeobecné súdy sa

o obsahu osobitného tlačiva s poučením o možnosti zvoliť si rozhodcovské konanie

na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť.

7. Napokon sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti, ako i v doplneniach právnej

argumentácie z 11. decembra 2012, 7. februára 2013 a zo 4. septembra 2013 interpretuje

relevantné články a dohovoru a poukazuje na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu

a Ústavného súdu Českej republiky, ktoré podľa jej názoru svedčia v prospech ňou

predostretej argumentácie.

8. V petite sťažnosti sťažovateľka ̶̶v rozsahu ústavným súdom prijatej sťažnosti

žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej označených základných

práv podľa a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, zrušil uznesenie

krajského súdu, vec vrátil na nové konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 8. januára 2013 vyjadril krajský súd

v zastúpení predsedníčky senátu, ktorá považuje sťažnosť sťažovateľky v plnom rozsahu

za nedôvodnú a k argumentácii sťažovateľky v podstatnom uviedla:

„... dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola

neplatnosť rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť právomoc orgánu (rozhodcovského

súdu), ktorý mal vydať uplatnený exekučný titul. Nie je možné konštatovať, že by exekučný

súd (vyšším súdnym úradníkom) zrušil účinky právoplatného a vykonateľného

rozhodcovského rozsudku, nakoľko z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy takéto

účinky ani nikdy nenastali. V dôsledku neplatnosti rozhodcovskej doložky je predmetný

rozhodcovský rozsudok nevykonateľným exekučným titulom. Exekučný súd nezrušil účinky

rozhodcovského rozsudku, len pri jeho preskúmaní ako exekučného titulu zistil, že mu chýba

vlastnosť nevyhnutná pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie – materiálna

vykonateľnosť.“.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho vykonania dokazovania

a nenariadenia pojednávania predsedníčka senátu poukázala na odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu, ktorý sa s predmetnou námietkou vysporiadal takto: «...

oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať

pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenia pojednávania, môže súd

rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len

na základe listinných dôkazov, oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola

preto, lebo z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bolo exekučné

konanie zastavené. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka oprávneného, že ak exekučný

súd prvého stupňa „nesprávne postupoval a neúplne zistil skutkový stav, lebo vykonal

dokazovanie niektorými z listín relevantných pre poistný vzťah bez toho, aby nariadil

pojednávanie a umožnil oprávnenému preukázať, že povinný mal možnosť ovplyvniť

dojednanie o rozhodcovskej doložke“. Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä presvedčivým

spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a

svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležite zdôvodnil.»

10. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

13. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný súd

pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 Exekučného poriadku

vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť

sa k vykonávaným dôkazom alebo prípadne navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov

okresného súdu. Uvedený nedostatok pritom nenapravil ani krajský súd. Nadväzujúc

na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka, že jej neumožnili

vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania, čo samo

osebe postačuje na záver o porušení jej označených základných práv. Napokon sťažovateľka

namieta aj samotné meritórne posúdenie veci všeobecnými súdmi, keď posúdili

rozhodcovskú doložku, ktorou sa mala založiť právomoc rozhodcovského súdu, za

neplatnú, a tým aj exekučný titul za nespôsobilý pre jeho materiálnu nevykonateľnosť.

14. Krajský súd v napadnutom uznesení z 28. apríla 2011 v podstatnom uviedol:

„Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinným uzavreli poistnú

zmluvu, pričom v tomto právnom vzťahu povinný vystupoval ako fyzická osoba, ktorá

zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia

vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva,

uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú

formulárovú zmluvu.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že arbitrážny rozsudok spĺňa všetky

podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti, odvolací súd uvádza, že materiálna

právoplatnosť je síce veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože súvisí

s dôležitým princípom právnej istoty vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci

(res iudicata). Treba však povedať aj to, že sám zákon počíta s prelomením materiálnej

právoplatnosti rozhodnutia. Napríklad súd nie je viazaný podľa

rozhodnutím priestupkového orgánu v blokovom konaní, ďalej pri mimoriadnych opravných

prostriedkoch a pod.

V predmetnej veci zákonodarca výslovne upravil prelomenie materiálnej

právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a aj v

tejto otázke odvolací súd odkazuje na prvostupňové rozhodnutie. Nie je akceptovateľný

názor, že exekučné súdy by tak mohli postupovať vždy. Postup prvostupňového súdu bol

založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť

súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2

Zákona o rozhodcovskom konaní). Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na

význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v

rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia

ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v

rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano

grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd. ktorému to umožňuje práve ustanovenie

§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM).

Hore uvedené dáva odpoveď odvolacieho súdu aj na ďalšiu odvolaciu námietku

oprávneného, že exekučný súd neuviedol, s ktorým konkrétnym právnym predpisom nie je

exekučný titul v súlade. Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s touto

otázkou vysporiadal bez akýchkoľvek pochybností a svoje závery opieral o príslušné

ustanovenia zákona, konkrétne . Preto je tvrdenie oprávneného

o absencii právneho zdôvodnenia napadnutého rozhodnutia bezvýznamné.

Pokiaľ sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd nemôže skúmať prijateľnosť

alebo neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, odvolací súd uvádza, že sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením zo strany prvostupňového súdu a platí to aj pokiaľ ide

o zdôvodnenie neprijateľnej rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber

a je nútený sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu. O takýto prípad ide aj

v predmetnej veci, preto sa odvolací súd stotožnil so závermi prvostupňového súdu v tom, že

rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností, považuje za neprimeranú zmluvnú

podmienku, ktorá je v rozpore s platným právom.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že súd nemá oprávnenie preskúmať

arbitrážny rozsudok, odvolací súd uvádza, že účinky materiálnej právoplatnosti

rozhodcovského rozsudku v zmysle je potrebné na účely

tohto zákona vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45

zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby

materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle a môže ho

preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho

materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, či sú tu nedostatky

uvedené v alebo b) o rozhodcovskom konaní, alebo či

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie

(§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní potom treba považovať za to zákonné zmocnenie.

ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený

vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol

urobiť súd. keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec

je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (

o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu

alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským

rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo

priečiace sa dobrým mravom.

Pokiaľ oprávnený namietal aplikáciu smernice rady 93/13/EHS, odvolací súd dáva

do pozornosti, že nie je treba aplikovať ani nepriamy účinok Smernice na to, aby bolo

možné skonštatovať, že oprávnený ako dodávateľ mal v čase uzatvárania zmluvy explicitne

zakázané dojednávať v typových zmluvách podmienky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu

v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Nielen zo Smernice, ale aj právnej

úpravy slovenského práva vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá

ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj

v predmetnej právnej veci.

Tvrdenie oprávneného, že rozhodcovská doložka bola medzi účastníkmi poistnej

zmluvy dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka v zmysle ustanovenia § 53

, je tvrdením nepodloženým, nemajúcim oporu v skutkovom stave.

Podľa oprávneného zo znenia Všeobecných poistných podmienok vyplýva, že medzi

účastníkmi išlo o jednoznačné individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, keďže

povinný podľa vlastnej vôle mohol a nemusel osobitne podpísať rozhodcovskú doložku

uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach. Pokiaľ by povinný rozhodcovskú doložku

nepodpísal, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok Všeobecných poistných podmienok, a teda

na poistný vzťah.

Táto odvolacia námietka oprávneného je nedôvodná. Zo spisu vyplýva, že

rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich

XV. časti - Rozhodcovské konanie, pričom v súlade s ustanovením § 788 ods. 3

, všeobecné podmienky poistenia (poistné

podmienky) tvoria súčasť poistnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia tohto ustanovenia, poistné

podmienky sú záväzné a sú obligatórnou súčasťou poistnej zmluvy.

Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že

spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňa nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký

osobitný význam.

Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi - povinnému predložená, je skôr

o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval

ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, čo

predstavuje nekalo obchodnú praktiku v zmysle o ochrane

spotrebiteľa.

V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie,

resp. že by si povinný vymieňal rozhodcovské konanie (

).

Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly

neprijateľných podmienok len kvôli nadpisu, ktorý ani nekorešponduje s presným

označením inštitútu „individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia".

Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti

o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde oprávnený má

možnosť nájsť modus vivendi, ak tak vehementne chce docieliť arbitrážny proces

pre spotrebiteľa.

Konečne odvolací súd poznamenáva, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky

je, treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne

dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu

podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2).

Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne sa predpokladá, že vie,

prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka je formulovaná v rámci

štandardnej formulárovej zmluvy, neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné

vyjednanie. Naopak, ide o sofistikované docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať

vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly, čo odvolací súd hodnotí ako nekalú

obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29“ ,,Ó nekalých obchodných

praktikách", články 5 a nasl.

Javí sa nanajvýš nevierohodné, že zrazu si spotrebitelia osobitne vyjednávajú

rozhodcu, o pravidlách postupu ktorého, zdá sa, nemajú ani--tušenia, a oprávnený nemôže

očakávať od súdu len akési „formálne" odklepnutie exekúcie. Aj exekučné konanie je

konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného

v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial. Asturcom,

Mostaza Claro: Pannom), ako aj v zmysle Charty základných práv Európskej únie, ktorá

predpokladá vysoký stupeň politiky .ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme

vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľa (čl. 169 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie).

Ako už odvolací súd uviedol, stotožňuje sa s odôvodnením zo strany prvostupňového

súdu o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je

nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. O takýto prípad ide aj v predmetnej

veci. preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu

o tom, že rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností považuje za neprimeranú

zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s platným právom.

Pokiaľ sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať

dokazovanie a nariadiť pojednávanie, odvolací súd uvádza, že oprávnenému, ako

účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo

v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe

listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu. ktorý rozhodol len na základe listinných

dôkazov, oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo

z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bolo exekučné konanie

zastavené. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka oprávneného, že ak exekučný súd

prvého stupňa ..nesprávne postupoval a neúplné zistil skutkový stav. lebo vykonal

dokazovanie niektorými z listín relevantných pre poistný vzťah bez toho, aby nariadil

pojednávanie a umožnil oprávnenému preukázať, že povinný mal možnosť ovplyvniť

dojednanie o rozhodcovskej doložke.“ Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä presvedčivým

spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a

svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležíte zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia

žiadna pochybnosť, ktorú by bolo potrebné odstraňovať akýmkoľvek spôsobom, nevyplýva.»

15. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie

krajského súdu za neodôvodnené a nespreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok

právne relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským

súdom. Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 4. apríla 2011. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú

z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd (, ). Vo svojej ustálenej

judikatúre aj v nadväznosti na ústavný súd tiež zdôrazňuje, že

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše,

úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je

posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska

formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti ().

16. Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským

súdom (a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

17. Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský a najvyšší). Z hľadiska princípu materiálnej

pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy v rámci

inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v tejto

sťažnosti (bod 13), aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania

pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.

18. Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu nedospel k názoru,

že v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor

napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či

práva na spravodlivé súdne konanie.

19. Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky

poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní

vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne názory Ústavného súdu Českej republiky

a ústavného súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov)

a suplovať právomoc, ktorá podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov

v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného

práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená

na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci

konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou

svojich rozhodnutí ( ).

20. Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho

názoru krajského súdu. K podobnému názoru ̶̶ako v tejto veci ústavný súd dospel aj

v konaní o iných obdobných sťažnostiach (, ,

m. m. , , , ,

resp. ) a na uvedenom názore konajúceho senátu

I. ÚS nemení nič ani skutočnosť, že senát II. ÚS rozhodol 10. júla 2013 vo veci

sp. zn. inak/opačne, resp. že v niektorých iných prípadoch návrhy

sťažovateľky boli eventuálne prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom

rozhodnutí, ktorým vyhovel sťažovateľke ̶okrem toho, že ešte krátko predtým 28. februára

2013 vo veci sp. zn. (išlo dokonca o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť

sťažovateľky v obdobnej veci odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť ̶rozhodol bez

toho, aby zdôvodnil potrebu zmeny doterajšej konštantnej judikatúry (napr. ,

, m. m , , ,

, , ) a predmetnú vec ani nepredložil

podľa plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia právnych

názorov senátov (k odchylnému právnemu názoru dochádza aj v súvislosti s procesnými

rozhodnutiami o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti, keďže ide

o kvázi meritórne rozhodnutia, pozn.). Preto toto opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno

bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti

ústavného súdu. Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu je potrebné mať na zreteli

predovšetkým záujem na stabilite súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr

výnimočne – diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov

a aj to zákonom predvídaným spôsobom ( ). Pokiaľ takáto

zmena nie je náležite odôvodnená a/alebo neprešla požadovanou zákonnou procedúrou,

možno ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nenachádza relevantnú súvislosť

medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu na jednej strane a sťažovateľkou

označenými právami, a preto jej sťažnosti nevyhovel.

22. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

23. Podľa k nálezu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013