Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_17Ek-502-2026.pdf
PDF · 222.04 KB
Case nature
Subarea
17Ek/502/2026
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom: Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO:35792752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom: Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO:47233516 proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: XXX XX C. D. XXX, zast. Advokátska kancelária Nyúl s.r.o., so sídlom: Ul. kpt. Jaroša 738/4, 934 05 Levice, IČO:53875303 o vymoženie 2 382,22 EUR s prísl., vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Eva Rusnáková, so sídlom: Ľ. Štúra 29, 934 01 Levice, pod sp. zn. 388EX 242/26, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, takto
r o z h o d o l :
I. Súd návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku z a m i e t a .
II. Súd oprávnenému p r i z n á v a nárok na náhradu trov exekučného konania vo výške 163,58 EUR voči povinnému, ktorý bude vymáhaný na základe dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie.
III. Súd povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 23.02.2026 domáhal od povinného vymoženia 2 382,22 EUR s prísl. na základe exekučného titulu – Rozhodcovský rozsudok zo dňa 05.08.2026, sp. zn. 347/09/15 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý vydal Slovenský arbitrážny súd, zriadený Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o, so sídlom: Krížna 56, 821 08 Bratislava, IČO:45744939 (ďalej len „rozhodcovský súd“) v konaní pred rozhodcom Mgr. Miroslavom Semancom. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť dňa 13.12.2016 a vykonateľnosť dňa 17.12.2016.
2. Súd na základe uvedeného návrhu na vykonanie exekúcie poveril na vykonanie exekúcie dňa 13.03.2026 súdneho exekútora: JUDr. Eva Rusnáková, so sídlom: Ľ. Štúra 29, 934 01 Levice, IČO:42332915, ktorý ju vedie pod sp. zn. 388EX 242/26 (ďalej len „súdny exekútor“).
3. Povinnému bolo vo vyššie uvedenej exekučnej veci doručené dňa 17.03.2026 Upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 13.03.2026. Následne bol dňa 18.03.2026 súdnemu exekútorovi doručený návrh povinného na zastavenie exekúcie, t.j. bol podaný v lehote 15 dní od doručenia Upovedomenie o začatí exekúcie, pričom takto podaný návrh má odkladný účinok. Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie uviedol, že exekúcia sa začala na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku na základe neprijateľnej a neplatnej rozhodcovskej zmluvy. Povinný zastáva názor, že dohodnutá rozhodcovská doložka uvedená v rozhodcovskej zmluve č. 8500040223 zo dňa 29.1.2014 predstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.5.2014. Keďže rozhodcovská zmluva bola uzatvorená ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní účinného od 1.1.2015, súd pri svojom rozhodovaní má posudzovať platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014. Zmluvná
podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh oprávneného ako dodávateľa mohol byť exekučným titulom a tým aj podkladom pre vykonávanie exekúcie. Povinný ako spotrebiteľ nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu vopred oprávneným ako veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného rozhodcovského súdu (resp. v tomto prípade súdov), nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Individuálnosť vyjednaní totiž nie je závislou od fyzického oddelenia časti dojednaní od iných, ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MCdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je teda stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Povinný zastáva názor, že exekučný súd by mal posúdiť predmetnú rozhodcovskú zmluvu ako zmluvu formulárovú nachádzajúcu sa na vopred pripravenej samostatnej listine a podpísanú oboma zmluvnými stranami. Z týchto skutočností jednoznačne nevyplýva, že ide o samostatnú zmluvu. Je nesporné, že predmetnú zmluvu podpísal povinný spolu so zmluvou o úvere v ten istý deň 29.1.2024 ako viacero spolu súvisiacich dokumentov, pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný papier malo za účel obchádzanie zákonnej úpravy ochrany spotrebiteľa a nie individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky. Napriek tomu, že rozhodcovská doložka je uvedená na samostatnom tlačive ako rozhodcovská zmluva, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť úverovej zmluvy, ktorá má formulárový charakter, a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, preto ju v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za individuálne dojednanú. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi dojednaná individuálne spočíva na strane oprávneného. Podľa bodu 5. rozhodcovskej zmluvy akékoľvek spory nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o RÚ, s porušením ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto rozhodcovských súdov:- Rozhodcovský súd v Bratislave, so sídlom Ventúrska 14 Bratislava, zriadený spoločnosťou Sdruženi rozhodcu, a. s . IČ: 63 49 66 58, so sídlom v Českej republike, Brno, Příkop 8, zapísaná v obchodnom registri vedenom Krajským súdom v Brne, spisová značka B 5825 (www.rsvb.sk),- Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481, so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislavva I, oddiel: Sro, vložka č. 52189/B,- Victoria rozhodcovský súd v Banskej Bystrici, zriadený pri Victoria legal arbiter s.r.o., IČO: 44 826 460, so sídlom Zvolenská cesta 37, 974 01 Banská Bystrica, zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel: Sro, vložka č. 16626/ S-Rozhodcovský súdny dvor zriadený pri spoločnosti Arbitration Tribunál, s r o., so sídlom Pribinova 30, 811 09 Bratislava. IČO: 44 455 453, zapísaná v Obchodnom registri vedenom Okresným súdom Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č : 55026/B (www.rozhodcovkysudnydvor.sk) Výber rozhodcovské súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Táto rozhodcovská doložka je síce tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, teda dáva na výber oprávnenému medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v konečnom dôsledku bol výber súdu na oprávnenom, pretože v prípade, že sa oprávnený rozhodne podať žalobu na rozhodcovský súd, vyberie niektorý z uvedených rozhodcovských súdov a možnosť voľby povinného - spotrebiteľa je len iluzórna a reálne mu tento výber neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ a teda na ňom bude aj voľba medzi všeobecným alebo rozhodcovským súdom. Súčasťou konštantnej a relevantnej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) je i záver, podľa ktorého možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom). Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Logickým dôsledkom vyššie uvedených dôvodov je posúdenie predmetnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. S poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky nemal rozhodcovský súd vôbec právomoc rozhodovať danú vec, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Uvedené vyplýva aj priamo z bodu 5. rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi stranami. Poukazujem na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 371/2018-43 zo dňa 20.6.2018, ktorý v právne a skutkovo obdobných veciach sťažnosti oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. odmietol ako zjavne neopodstatnené. Ďalej poukazujem na uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25CoE/56/2021 zo dňa 19.1.2022 a sp. zn. 7CoE/88/2021 zo dňa 20.12.2021, ktorý v právne a skutkovo podobnej veci potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktorými súd vyslovil neprípustnosť exekúcie a zastavil exekúciu vo veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. proti povinnému A. B.. V zmysle uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25CoE/56/2021 zo dňa 19.1.2022 spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej zmluvy, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní, a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle citovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, tak ako v tomto prípade, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej (typovej, adhéznej) zmluvy. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 39/2020-28 zo dňa 17.6.2020 exekučný súd je s poukazom na § 53 ods. 1 Exekučného poriadku a podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku v štádiu posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie povinný ex offo preskúmať návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy, t. j. vrátane exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Exekučný súd sa nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom, je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd v štádiu posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie nielen oprávnený, ale zároveň povinný skúmať, či spotrebiteľské rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Exekučný súd má v tomto štádiu povinnosť zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie. Exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť. Absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý. Takúto interpretáciu vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa. V prípade, keď je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“) v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje v štádiu posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd ďalej konštatuje, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo právomoc rozhodcovského súdu v žalobnej odpovedi alebo prostredníctvom žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je exekučný súd v štádiu posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a právomoc rozhodcovského súdu a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku v spotrebiteľskej veci so zákonom znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Len platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Podľa § 61k ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov exekúciu súd zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. V zmysle § 61k ods. 2 Exekučného poriadku povinný môže z dôvodov podľa odseku 1 podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku exekučným titulom je aj vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného. Podľa § 61k ods. 5 Exekučného poriadku návrh na zastavenie exekúcie sa podáva u exekútora. Ak povinný navrhol zastavenie exekúcie, exekútor bezodkladne vyzve oprávneného na vyjadrenie sa k návrhu v lehote nie kratšej ako desať dní. Ak oprávnený so zastavením exekúcie súhlasí, exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ktoré doručí účastníkom konania a súdu; inak do piatich pracovných dní po uplynutí lehoty na vyjadrenie sa oprávneného exekútor predloží návrh na zastavenie exekúcie spolu so svojím vyjadrením a prípadným vyjadrením oprávneného súdu. Podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod. 1 Exekučného poriadku súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore a spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov. Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa § 54 ods. 1 a 2 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje exemplifikatívny, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.03.2010
výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka, a to požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je totiž poskytnúť spotrebiteľom v SR, ako členskom štáte EÚ, minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica 93/13/ EHS. Podľa čl. 2 písm. b) Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernice“), na účely tejto smernice, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Podľa čl. 6 ods. 1 smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa čl. 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice, nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3. Podľa čl. 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 3 smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé. V zmysle ods. 1 písm. q) prílohy smernice sa za nekalú podmienku považuje aj neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), Tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Podľa § 2 písm. a), b), d), i), j) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19, j) úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné percento, ktoré sa na ročnom základe uplatňuje z výšky čerpaného spotrebiteľského úveru. Podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa § 9 ods. 2 písm. y) zákona o spotrebiteľských úveroch, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej
percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Podľa § 11 ods. 1 písm. a), zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Podľa § 11 ods. I písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenie § 53 ods. 3 písm. f) bod 1. Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke bolo to, že spotrebiteľovi bola fakticky odoprená možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím reálne došlo k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy (spolu aj so všeobecnými podmienkami, obsahom ktorých je takáto doložka), reálne vopred vzdal práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Nemohol byť preto zákonným podkladom na vykonanie exekúcie. Navrhujem, aby súd v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Povinnému v exekučnom konaní vznikli trovy konania - trovy právneho zastúpenia. Ak súd posúdi návrh oprávneného na vykonanie exekúcie za nedôvodný a exekúciu zastaví, žiadam, aby súd priznal povinnému voči oprávnenému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
4. Oprávnený doručil súdnemu exekútorovi v zmysle § 61k ods.5 Exekučného poriadku Vyjadrenie oprávneného k návrhu povinného na zastavenie exekúcie zo dňa 23.03.2026, v ktorom uviedol, že oprávnený s návrhom povinného na zastavenie exekúcie nesúhlasí. Povinný navrhuje zastavenie exekúcie z dôvodu, že stály rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci rozhodovať, pretože rozhodcovská zmluva je neplatná. Ohľadne tvrdení povinného uvádzaných v návrhu na zastavenie exekúcie je potrebné na prvom mieste podotknúť, že v rámci exekučného konania možno preskúmavať okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a nie okolnosti, ktoré existovali pred jeho vznikom spočívajúce napr. v podobe riešenia otázky týkajúcej sa záväzkového vzťahu, zmluvných podmienok, a pod. Okolnosti, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu mal povinný možnosť uplatniť v základnom konaní zákonom stanoveným spôsobom (žalobná odpoveď, žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Povinný však možnosť namietať tieto dôvody v základnom konaní nevyužil, hoci výzvu na vyjadrenie k žalobe prevzal. Zároveň nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote 3 mesiacov odo dňa jeho doručenia a to napriek poučeniu o tejto možnosti v rozhodcovskom rozsudku. Činí tak až v tomto návrhu na zastavenie exekúcie, čo oprávnený dôvodne považuje za účelové konanie povinného. Exekučný súd nedisponuje právomocou riešiť okolnosti, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu. Návrh na zastavenie exekúcie nepredstavuje ďalší opravný prostriedok proti exekučnému titulu a povinný by nemal mať možnosť namietať skutočnosti, ktoré opomenul a neuplatnil v základnom konaní. Povinným tvrdené skutočnosti nie je ani možné obsahovo zaradiť pod ustanovenie § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Celý § 61k ods. 1 Exekučného poriadku predstavuje podľa dôvodovej správy nahradenie pôvodného inštitútu „námietok proti upovedomenou o začatí exekúcie.“ Podľa tejto dôvodovej správy práve k § 61k Exekučného poriadku : Povinný má možnosť po doručení upovedomenia navrhnúť zastavenie exekúcie z dôvodov, pre ktoré mohol podať námietky. Takémuto návrhu (podanému v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia) priznáva úprava odkladný účinok. Iné návrhy povinného odkladný účinok nemajú a podliehajú vyjadrenej koncentračnej
zásade, ktorá je výnimočne zmiernená nemožnosťou namietané skutočnosti skôr uplatniť (z objektívnych dôvodov). Takéto skutočnosti musí povinný v návrhu na zastavenie exekúcie tvrdiť a osvedčiť. V súdnej praxi je ustálené, že z podstaty exekučného konania vyplýva, že existencia práva a tomu zodpovedajúcej povinnosti musí byť najprv určená rozhodnutím príslušného štátneho orgánu alebo iným zákonom stanoveným spôsobom. Z toho dôvodu je nutné, aby všetko, čo je potrebné pre určenie práva, bolo vykonané v konaní o veci samej (v tzv. základnom konaní). V konaní o vymoženie takto určeného práva (v exekučnom konaní) je potom možné prihliadnuť už iba na to, čo sa udialo po vydaní exekučného titulu. Okolnosti, ktoré nastali pred vydaním titulu, zákon umožňuje uplatniť len v konaní vo veci samej (v tzv. základnom konaní) a spôsobom na to určeným. Ich relevancia sa dovršuje vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stáva podkladom pre exekúciu (porovnateľne napr. R 47/1970). Obdobne aj Krajský súd v Trenčíne v rozhodnutí sp.zn. 3CoE/275/2014 zo dňa 15.04.2015, exekučný súd už nijakým spôsobom nemôže procesne zasahovať do konania, ktoré predchádzalo vzniku exekučného titulu teda, ktoré predchádzalo v tomto prípade vzniku vykonateľného rozkazu o uložení sankcie za priestupok. Povinný má možnosť brániť sa len po doručení predmetného rozhodnutia a namietať tieto okolnosti v základnom konaní. Pokiaľ mal povinný výhrady voči právu priznanému v exekučnom titule, tieto mohol uplatniť len riadnym opravným prostriedkom podaným proti tomuto rozhodnutiu. V exekučnom konaní súd už nemôže posudzovať dôvodnosť, alebo nedôvodnosť práva priznaného v exekučnom titule. Z uvedených dôvodov odvolanie povinného proti výroku uznesenia súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie nie je dôvodné. Ako uviedol napríklad aj Okresný súd Bratislava IV v uznesení sp. zn. 16Er/5381/2014 – 56 zo dňa 01.12.2015 ... v rámci exekučného konania možno preskúmavať okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu (od 03.09. 2012) a nie okolnosti, ktoré nastali pred jeho vznikom spočívajúce vo výške pohľadávky uplatňovanej v súdnom konaní, ktorá je následne vymáhaná v exekučnom konaní, resp. v podobe riešenia otázky platnosti alebo neplatnosti úverovej zmluvy. Okolnosti, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu mali povinní možnosť uplatniť v základnom konaní včasným podaním opravného prostriedku so všetkými zákonom požadovanými náležitosťami (námietkami voči zmenkovému platobnému rozkazu). Povinní však možnosť namietať tieto dôvody v námietkach voči zmenkovému platobnému rozkazu nevyužili a exekučný súd aj s poukazom na znenie § 50 ods. 1 EP nedisponuje právomocou riešiť okolnosti, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu. Exekučný súd uvádza, že inštitút námietok nepredstavuje ďalší opravný prostriedok proti exekučnému titulu. Tvrdenia povinného týkajúce sa platnosti rozhodcovskej zmluvy č. 8500040223 zo dňa 03.02.2014 (ďalej len rozhodcovská zmluva) sú nedôvodné. Podľa ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Za individuálne dojednané sa podľa ustanovenia § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje také ustanovenie, ktoré spotrebiteľ - mohol ovplyvniť čo do jeho obsahu, - mohol ovplyvniť jeho zaradenie do zmluvy bez toho, aby to malo dôsledky na následné (ne)uzavretie hlavnej zmluvy (t.j. zmluvy, ktorá predstavuje založenie hlavného zmluvného vzťahu), - mohol ovplyvniť jeho zaradenie do komplexu vzájomných práv a povinností zmluvných strán bez toho, aby to malo dôsledky na následné (ne)uzavretie hlavnej zmluvy. Rozhodcovská zmluva nebola nikdy podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. To vyplýva z bodu 2. rozhodcovskej zmluvy, ale aj z práva na jednostranné odstúpenie od nej. Je samostatným právnym úkonom, ktorého uzavretie je možnosťou ale nie povinnosťou. Pri odstúpení od rozhodcovskej zmluvy by bez ohľadu na (ne)súhlas veriteľa došlo k jej zániku a to bez vplyvu na ďalšie trvanie samotnej zmluvy o revolvingovom úvere. Povinný teda mohol nepristúpiť na uzavretie rozhodcovskej zmluvy resp. aj jednostranne dosiahnuť zánik takejto dohody, a to bez vplyvu na uzavretie resp. existenciu (hlavnej) zmluvy o revolvingovom úvere. Je nesporným, že vlastným úkonom mohol ovplyvniť vznik a existenciu rozhodcovskej zmluvy a teda aj obsah vzájomného vzťahu s oprávneným. Na to, aby rozhodcovská zmluva bola považovaná za individuálne uzatvorenú, nemusí mať dlžník možnosť ovplyvniť znenie každého jej ustanovenia ale postačí ak môže rozhodcovskú zmluvu odmietnuť ako celok a tým zabezpečiť jej nezahrnutie do vzájomných právnych vzťahov. Rozhodcovská zmluva s povinným preto spĺňa charakter individuálneho ustanovenia. Oprávnený namieta zmätočnosť tvrdenia povinného o rozhodcovskej doložke v rozhodcovskej zmluve. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola uzavretá rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy , ktorá obsahuje dojednanie v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, poučenie o význame a dôsledkoch jej uzavretia, o práve od danej zmluvy odstúpiť a o tom, že nejde o podmienku uzavretia. Rozhodcovská zmluva predstavuje jeden právny úkon, ktorý sa musí posudzovať a vykladať ako celok , teda aj jej bod 5. v spojení a v náväznostiach s ostatnými jej časťami. Rozhodcovská zmluva vzhľadom na vyššie citované ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní neobsahuje
rozhodcovskú doložku, ide o samostatnú rozhodcovskú zmluvu. V kontexte uzavretia rozhodcovskej zmluvy chápanie pojmu spotrebiteľ (ako osoba, ktorá je v rozumnej miere dobre informovaná, vnímavá a obozretná) znamená, do akej miery povinný vedel a vedieť mohli o význame, právnych dôsledkoch a dobrovoľnosti uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Z rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že obsahuje poučenie vo vyššie uvedenom zmysle, teda o možnosti ale nie povinnosti zmluvu uzavrieť bez následkov ohľadne vzniku úverovej zmluvy, dôsledkoch a význame rozhodcovského konania a o možnosti jednostranne rozhodcovskú zmluvu ukončiť. Podľa ustanovenia čl. 2 rozhodcovskej zmluvy : „Veriteľ vyhlasuje, že uzatvorenie tejto rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere medzi veriteľom a dlžníkom. Dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa, pričom vyhlasuje, že o tejto skutočnosti bol zo strany veriteľa jasne a zrozumiteľne informovaný.“ Oprávnený ďalej poukazuje aj na to, že oprávnený poučil povinného o význame a účinkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy – viď bod 3: Dôsledkom uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy je možnosť riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere s číslom zmluvy totožným ako je číslo tejto rozhodcovskej zmluvy (ďalej aj Zmluva o RÚ), ktorú veriteľ a dlžník uzatvoria, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ v rozhodcovskom konaní. Spory môžu byť riešené aj v súdnom konaní. Napriek tomu, že zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní nevyžadoval v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy poučenie spotrebiteľa zo strany veriteľa o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, veriteľ nad rámec zákona povinného poučil a to v rozsahu dostačujúcom aj podľa zákona č. 335/2014 Z.z. . Oprávnený nad rámec zákona poučil povinného nasledovne: 8. Dlžník zároveň vyhlasuje, že bol Veriteľom riadne informovaný nasledujúcemu poučeniu : a. o následkoch podpisu rozhodcovskej zmluvy a rozumie Priebeh konania pred rozhodcovským súdom V rozhodcovskom konaní sa postupuje podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovia sú povinní aplikovať použiteľné normy na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovské konanie sa začína písomnou žalobou, ktorá sa podáva na adresu sídla rozhodcovského súdu. Písomná forma žaloby je zachovaná aj vtedy, pokiaľ je zaslaná v elektronickej forme umožňujúcej nepochybnú identifikáciu odosielateľa. Miestom rozhodcovského konania je sídlo rozhodcovského súdu. Spotrebiteľovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa ku všetkým navrhovaným dôkazom. Rozhodcovské konanie sa spravidla vedie v písomnej forme. V prípadoch, kedy povaha dôkazov, ktoré je potrebné vykonať, alebo ak nie je možné inak preklenúť rozpory medzi stranami alebo iná dôležitá okolnosť odôvodňujú potrebu priameho ústneho konania, rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie. Spotrebiteľ môže požiadať o ústne pojednávanie. Rozhodca je povinný poskytnúť účastníkom rovnaké podmienky pri presadzovaní a hájení ich práv. Lehota na zaujatie stanoviska k podanej žalobe (k žalobnej odpovedi) nemôže byť kratšia ako 15 dní. Rozhodca sa pri rozhodovaní riadi právom rozhodným pre spor. Spotrebiteľa môže v konaní zastupovať advokát alebo akákoľvek tretia osoba. Písomnosti vrátane rozhodcovského rozsudku sa účastníkom zasielajú na poštovú adresu, ktorá je uvedená v tejto rozhodcovskej zmluve alebo ktorá bola rozhodcovi po začatí konania preukázateľne oznámená. Písomnosti môžu byť zasielané aj na iné známe adresy, na ktorých sa účastník zdržuje alebo na ktorých si preberá poštu. b. E. F. A. G. má právo podať voči rozhodcovi námietky z dôvodu zaujatosti, ako aj sťažnosť predsedovi rozhodcovského súdu. Rozhodnutie rozhodcovského súdu Rozhodcovské konanie končí právoplatnosťou rozhodcovského rozsudku alebo doručením uznesenia v prípadoch, v ktorých sa rozhodcovský rozsudok nevydáva. Rozhodcovský rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením obom zmluvným stranám. Ak účastník rozhodcovského konania dobrovoľne nesplní to, k čomu ho zaväzuje právoplatné rozhodcovské rozhodnutie, druhý účastník môže podať návrh na začatie exekúcie. Trovy konania pred rozhodcovským súdom Trovy rozhodcovského konania predstavujú predovšetkým poplatok za rozhodcovské konanie, hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, trovy dôkazov vrátane súdneho poplatku za dožiadanie súdu alebo iného orgánu podľa zákona a paušálne náhrady nákladov rozhodcu za takéto dožiadanie, odmena tlmočníka a trovy právneho zastúpenia spočívajúce v odmene za právne zastúpenie. K trovám rozhodcovského konania sa pripočítava DPH v zákonom stanovenej výške v prípadoch, v ktorých tak ustanoví právny predpis. Určenie výšky odmeny za zastupovanie účastníka advokátom, ako aj určenie výšky náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času sa riadi vyhláškou Ministerstva Slovenskej republiky č. 655/2004 Zb., v znení neskorších predpisov. Opravné prostriedky proti rozhodnutiu rozhodcovského súdu Súd na návrh ktorejkoľvek zo strán zruší vydaný rozhodcovský rozsudok, ak sú splnené dôvody podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom musí byť podaný do 30 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku tej zo strán, ktorá sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáha, pokiaľ nie je stanovené inak. Povinný mal teda dostatočné poučenie o tom, čo uzavretie rozhodcovskej zmluvy znamená a aké dôsledky z tohto úkonu vyplývajú. Konanie povinného jednoznačne znamená jeho vôľu byť viazaný právnym úkonom, na ktorý pripojil svoj podpis, a to s
takým obsahom, v akom mu bol predložený. Povinnému bola predložená zmluva o revolvingovom úvere a rozhodcovská zmluva na samostatných listinách. Z názvu každého z uvedených právnych úkonov vyplýva, že ide o dva samostatné právne úkony. Z obsahu oboch zmlúv nesporne vyplýva, že sú uzatvárané nezávisle a že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. Oprávnený poukazuje na zákonné ustanovenia, ktoré určujú ako sa má vykladať písomný právny úkon , teda najmä na ustanovenie § 35 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj Občiansky zákonník). Podľa ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Zmyslom písomnej formy právneho úkonu je o.i. zabezpečiť určitú formu právnej istoty a stability v zmluvnom vzťahu práve pred situáciou, aby následne nedochádzalo k sporovaniu toho, čo bolo dohodnuté, teda aký bol obsah vôle a čo prejav vôle zahrňoval, ako bol urobený atď. Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka pri výklade písomného právneho úkonu určuje v podstate dva podstatné prvky výkladu, kedy sa má prihliadať na vôľu toho, kto právny úkon urobil (prvý prvok), pokiaľ táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (druhý prvok). Z hľadiska výkladu daného ustanovenia, a tiež podstaty slovného vyjadrenia právneho úkonu je teda zrejmé, že druhý prvok zákonodarca považuje za základný pri interpretácii právneho úkonu. Vôľu konajúceho subjektu síce neponecháva stranou, ale (keďže ide o vnútorný psychický stav konajúcej osoby) práve do úvahy berie jej vonkajší prejav. Vôľa konajúcej osoby predstavuje vnútorný, psychický stav, odraz psychického vnútra danej osoby k určitému následku, ktorý sa sleduje, alebo môže nastať. Jej zisťovanie je možné teda len základe jej vonkajšieho prejavu, teda v konkrétnom konaní, opomenutí, nekonaní, teda v okolnostiach spojených s jej prejavom. Z hľadiska uzavretia rozhodcovskej zmluvy je nutné zdôrazniť, že jej uzavretiu svedčí viacero faktov, a to podpísanie zmluvy, nespochybňovanie vlastného prejavu vôle po začatí rozhodcovského konania. Na platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy so spotrebiteľom nie je nevyhnutné, aby rozhodcovskú zmluvu vyhotovil a predložil veriteľovi spotrebiteľ, t.j. aby podnet na jej uzavretie vyšiel primárne od spotrebiteľa. Na to, aby bola rozhodcovská zmluva platne uzavretá a individuálne dojednaná postačuje, ak má spotrebiteľ právo jej uzavretie veriteľovi od počiatku odmietnuť bez následku neposkytnutia úveru, čo v tomto prípade splnené bolo. Spotrebiteľ rozhodcovskú zmluvu uzavrieť nemusel, resp. mohol po poskytnutí peňažných prostriedkov jednostranne túto zmluvu zrušiť a to odstúpením od zmluvy. Povinný žiadnym spôsobom (či už po stránke skutkovej alebo právnej) neodôvodňuje, v čom je obsah rozhodcovskej zmluvy nerovnovážny vo vzťahu k spotrebiteľovi resp. či prípadná nerovnováha zmluvných podmienok spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Skutočnosť, že rozhodcovské konanie má právo začať dodávateľ (oprávnený) voči spotrebiteľovi, ktorý porušuje zmluvné povinnosti, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je to právo veriteľa, ktoré pripúšťa aj zákon č. 335/2014 ako norma prijatá na ochranu spotrebiteľa ako aj Civilný sporový poriadok pripúšťa žalobu dodávateľa voči spotrebiteľovi. V rozhodcovskom konaní má spotrebiteľ rovnako právo sa vyjadriť k žalobe, predkladať dôkazy, navrhnúť ústne prejednanie sporu, podať opravný prostriedok ako je tomu aj v súdnom konaní. Avšak pokiaľ spotrebiteľ porušuje svoje zmluvné povinnosti a veriteľ svoj nárok voči nemu uplatní žalobou, aj všeobecný súd rozhodne v neprospech spotrebiteľa a veriteľovi prizná jeho oprávnený nárok. Spotrebiteľ má rovnaké právo obhajovať svoje práva, či už tak činí v rozhodcovskom konaní alebo v konaní pred všeobecným súdom. Rozhodcovský súd, tak ako aj súd všeobecný, má povinnosť prihliadať na tvrdenia spotrebiteľa, ním predložené dôkazy a ex offo prihliadať na predpisy na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ však môže zostať nečinný rovnako v rozhodcovskom konaní ako aj v konaní súdnom. Aj spotrebiteľ ako „slabšia zmluvná strana“ si musí byť, vzhľadom na obsah rozhodcovskej zmluvy a na poučenia v nej obsiahnuté, vedomý dôsledkov vlastného prejavu vôle. Poučenie o tom, že spotrebiteľ nemusí uzavrieť rozhodcovskú zmluvu bez vplyvu na poskytnutie úveru a o tom, že veriteľ je oprávnený riešiť spory zo zmluvy o úvere aj v rozhodcovskom konaní je významovo jednoznačné, určité a zrozumiteľné pre každého (nielen priemerného) spotrebiteľa. Konanie povinného jednoznačne znamená jeho vôľu byť viazaný právnym úkonom, na ktorý pripojil svoj podpis, a to s takým obsahom, v akom mu bol predložený. Aj ochrana spotrebiteľa má svoje limity, ktoré sú určené predpokladom, že aj spotrebiteľ bude s ohľadom na jemu dostupné informácie (ktoré má objektívne k dispozícii) zvažovať svoje úkony a konať obozretne. Pojem spotrebiteľ z pohľadu uzatvárania jednotlivých zmlúv, transakcií či vykonávania úkonov (v zmysle definície bodu 18 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29) sa chápe ako osoba, ktorá je v rozumnej miere dobre informovaná, vnímavá a obozretná. Ani európske právo nepribližuje chápanie tohto pojmu na úroveň subjektu zbaveného či obmedzeného v spôsobilosti na právne úkony, nespôsobilého a neschopného chápať význam a dôsledky vlastného konania, poučenia daného tretím subjektom a pod. V kontexte uzatvárania rozhodcovskej zmluvy
to znamená povinnosť spotrebiteľa zvážiť na základe jemu dostupných informácií (v tomto prípade vyplývajúcich aj zo samotnej rozhodcovskej zmluvy ), či zmluvu uzavrie alebo nie. Povinnosť spotrebiteľa konať s primeranou mierou obozretnosti vo vzťahu k vlastným právam a záväzkom je základným princípom spotrebiteľského práva (napr. generálna advokátka vo veci C 453/10 vo svojom stanovisku), keďže „Jednostranne zvýhodňovaný spotrebiteľ by bol totiž zbavený zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať.“ Práve komunitárna definícia a chápanie spotrebiteľa v uvedenom zmysle zabraňujú tomu, aby sa ochrana spotrebiteľa nezneužívala. Poučenie v rozhodcovskej zmluve umožňujú každému priemernému spotrebiteľovi, aby si sám urobil dostatočný úsudok o povahe, význame a dôsledkoch uzatváranej zmluvy. Oprávnený tvrdí, že povinný mal možnosť pred uzavretím zmluvy oboznámiť sa s obsahom všetkých podpisovaných dokumentov. Oprávnený zdôrazňuje, že nevyužitie práva povinného oboznámiť sa s obsahom toho čo podpisuje, jeho nedbalosť pri vstupovaní do záväzkového vzťahu a ľahkovážnosť pri podpisovaní predložených dokumentov nemôžu byť v prospech povinného a na ťarchu veriteľa. Povinný mal dostatok času oboznámiť sa so všetkými dokumentmi, ktoré v súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere podpisoval a všetkými právnymi úkonmi, ktoré robil. Jeho tvrdenie považuje oprávnený za účelové, s úmyslom namietať nulitnosť exekučného titulu a zastavenie exekučného konania. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že povinný v článku 1 rozhodcovskej zmluvy deklaroval svoju vôľu, že súhlasí s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy s uvedeným obsahom. Tým, že povinný ako prvý podpísal návrh rozhodcovskej zmluvy, deklaroval oprávnenému určitý skutkový stav spočívajúci v jeho súhlase s prípadným riešením sporov v rozhodcovskom konaní. Teda, na strane oprávneného vytvoril povinný svojím konaním dojem a predstavu, že do zmluvného vzťahu chce vstúpiť (bod 1 rozhodcovskej zmluvy). Ak teraz tvrdí opak, potom jeho konanie pri uzavretí zmluvy mohlo byť z právneho hľadiska kvalifikované len ako vyvolanie omylu u oprávneného (veriteľa) o tom, že povinný do zmluvného vzťahu chce vstúpiť. Za týchto okolností sa ale potom povinný nemôže dovolávať neplatnosti rozhodcovskej zmluvy ani ako celku, a ani žiadneho 1-stranného úkonu vedúceho k jej vzniku (viď § 49a v spojení s ust. § 40a Občianskeho zákonníka) a ani spochybňovať vlastné konanie. Podporne poukazujeme napríklad v tomto smere na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 826/2005, ktorý uvádza, že zavádzanie resp. podvodné konanie v civilnoprávnom zmysle jedným z účastníkov zmluvy pri jej uzavretí je dôvodom jej neplatnosti podľa ustanovenia § 49a občianskeho zákonnom, ktoré sa môže domáhať úspešné len druhý účastník zmluvy. Druhým účastníkom zmluvy v tomto prípade by bol veriteľ (oprávnený) a ten na platnosti trvá. Ani predstieranie vôle vstúpiť do zmluvného vzťahu nie je relevantné preto, aby mohla byť zmluva vyhlásená za neplatnú. Tvrdenia povinného sú hypotetické, priečia sa nielen ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ale zodpovedajú tomu, čo uvádza sudca ústavného súdu H. I. J. (sp. zn. I. ÚS 547/2012) : Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti.“ Oprávnený zdôrazňuje, že predformulované znenie spotrebiteľských dokumentov je prirodzenou súčasťou úverových produktov, v opačnom prípade by za neprijateľné podmienky mohlo byť považované každé dojednanie, ktoré vopred pripravil dodávateľ. Poukazujeme aj na to, že zákon č. 335/2014 Z.z, o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní predpokladá, že rozhodcovská zmluva bude predformulovaná s tým, že bude obsahovať poučenie podľa uvedeného zákona. Ako potom môže predformulovanie dokumentu byť dôvodom jej neplatnosti povinný vôbec nezdôvodnil. Podľa nálezu Ústavného súd ČR vo veci III. ÚS 3725/13 zo dňa 10. 4. 2014 (tzv. kauza bankových poplatkov), v zmysle ktorého v otázke predformulovaného znenia zmluvy „To platí zejména proto, že jev označovaný jako typizace právního jednání či typizace aplikace práva v podmínkách výkonu veřejné správy nabývá v informační společnosti na stále větším významu. Problém ochrany spotřebitele však nespočívá v zákazu takových ujednání (obchodních podmínek), nýbrž v možnosti se s nimi řádně seznámit, v jejich zřetelném označení, formulaci a možnosti je po zralé úvaze akceptovat, nebo odmítnout, tedy jak bylo již výše zdůrazněno, je především otázkou informování spotřebitele v předsmluvní fázi. Predloženie formalizovaného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je možné považovať za postup , ktorý potvrdzuje, že zmluva nie je uzavretá individuálne a to len preto, že sa tým poskytuje domnelá ochrana spotrebiteľovi. Ani ochrana spotrebiteľa, nie je zameraná na to, aby bol spotrebiteľ zbavený vlastných, dobrovoľne vykonaných úkonov. V spomenutom náleze sa uvádza v tomto smere aj „To platí v tom smyslu, že princip autonomie vůle v soukromoprávních vztazích nemůže být nahrazován jednostranně usměrňujícími (paternalistickými) zásahy ze strany státu. Postavení silnější strany (je druhou stranou téhož právního vztahu) nelze považovat z povahy věci samé za něco protiprávního, či dokonce neústavního. Postavení
úvěrující banky je založeno rovněž právem a je její věcí v rámci svobody podnikání, aby se dožadovala ochrany svých práv proti případným nepříznivým rozsudkům obecných soudů; samozřejmě v případě, že by to dosahovalo intenzity zásahu do jejích ústavně zaručených práv, konkrétně práva či svobody usilovat o dosažení zisku v souvislosti s poskytováním úvěru. Prostor pro zásah Ústavního soudu by proto byl dán v případě zpochybnění ústavnosti obyčejného práva upravujícího takové právní vztahy (viz sub 43, 44); v projednávané věci je však hodnocena ochrana spotřebitele v konkrétním právním vztahu a sporu, nikoli přiměřenost zásahu do postavení druhé strany (podnikatele, věřitele). Nutno zdůraznit, že jde právě o vztah upravený právem, kde vystupuje na jedné straně banka a na druhé spotřebitel, nikoli o situaci, kde vystupuje pachatel a jeho oběť, jak by se to mohlo jevit v rovině jinak nezpochybnitelně vedené kampaně proti bankovním poplatkům s pokusem vytvářet z ní něco na způsob cause célebre .“ Aj z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 43Ek/271/2017 zo dňa 26.01. 2018 a rovnako tiež z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 59Ek/259/2017 zo dňa 31.01. 2018, ktorý rozhodoval o sťažnostiach oprávneného v skutkovo a právne rovnakých veciach vyplýva správnosť záverov oprávneného uvedených v tomto vyjadrení. K druhej námietke oprávneného musí exekučný súd oprávnenému uznať logickú neudržateľnosť právneho záveru vyššieho súdneho úradníka v napadnutom uznesení, pokiaľ vyvodzuje absolútnu neplatnosť („ex tunc“ „od počiatku“) rozhodcovskej zmluvy, ktorá je zároveň viazaná na začatie rozhodcovského konania podľa toho, kto je žalobca (a teda kto začne rozhodcovské konanie). Zároveň už vôbec nemôže exekučný súd akceptovať názor vyslovený v napadnutom uznesení , že „spravidla je to veriteľ, ktorý sa ocitá v pozícii toho, ktorý návrh podáva, lebo väčšinou dlžníci sú tými osobami, ktoré zmluvy z pohľadu splácania úveru nedodržiavajú. Ide teda o značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu.“ Súdy by mali a musia pristupovať k hodnoteniam a k aplikácii právnych noriem vydaných orgánmi verejnej moci alebo právnych noriem autonómnych (t. j. dojednaných účastníkmi) objektívne a to s prihliadnutím na to, či právne následky z nich vzniknuté dopadajú rovnako na obe strany bez ohľadu na frekvenciu týchto následkov. Súd musí k hodnoteniu prípadu pristúpiť argumentačne (právne a skutkovo) a nie štatisticky a teda riadne argumentovať či sú dané právne relevantné dôvody na to, aby sa mohlo skonštatovať, že povinnému sa znemožnilo vlastne domôcť sa svojho práva a uzavretie rozhodcovskej zmluvy skutočne stavia ho do pozície nerovnocenného účastníka právneho vzťahu. Takúto konštatáciu v napadnutom uznesení ako aj konštatovanie, že sa povinnému znemožnila voľba dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, považuje exekučný súd za neudržateľnú, pokiaľ exekučný súd zistil preskúmaním návrhu na vykonanie exekúcie i jeho príloh, že v rozhodcovskej zmluve je vyjadrená možnosť odstúpenia od rozhodcovskej zmluvy do 14 dní bez udania dôvodu( bod 7 zmluvy) ako aj vyjadrená alternatívnosť riešenia sporu rozhodcovským súdom pri stálej možnosti riešenia sporu i štátnym súdom (bod 5 zmluvy). Vyšší súdny úradník na uvedené body rozhodcovskej zmluvy pri preskúmavaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh neprihliadol, čo v konečnom dôsledku viedlo k nesprávnym právnym záverom. Na záver k tomuto bodu, pokiaľ neplatnosť a neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy vyšší súdny úradník vyvodzuje z tej skutočnosti, že rozhodcovská zmluva nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu exekučný súd musí uviesť len dve veci. Po prvé vyšší súdny úradník zostal len pri uvedenom konštatovaní, bez toho aby ďalej rozvinul, prečo rozhodcovská zmluva ktorá je dojednaná na začiatku zmluvného vzťahu a nie v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu je neprijateľná a spôsobujúca značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - povinného. Z toho pohľadu je v tejto časti uznesenie nepreskúmateľné. Taktiež exekučný súd má za to, že je nelogické uzatváranie rozhodcovských zmlúv až po vzniku sporu, nakoľko ak začne spor na súde je zbytočným vôbec uzatvárať rozhodcovskú zmluvu. V prejednávanej veci rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc na vydanie exekučného titulu od rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 05.05.2014. Zo samostatne uzavretej rozhodcovskej zmluvy č. 8500046101, ktorá nie je súčasťou Zmluvy o revolvingovom úvere je zrejmé, že ide o medzi zmluvnými stranami dohodnutý spôsob riešenia možných sporov vyplývajúcich zo zmluvy o revolvingovom úvere. Skutočnosť, že spotrebiteľská zmluva, t.j. zmluva o revolvingovom úvere bola oprávneným vopred pripravená na predtlačenom tlačive, a teda spotrebiteľ ju nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť ešte nezakladá predpoklad, že tomu tak bolo aj pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy. Táto bola uzatvorená medzi účastníkmi na zvláštnom liste, a teda individuálne. Aj keď bola rozhodcovská zmluva oprávneným ako veriteľom vopred pripravená pre dlžníka na samostatnom liste, do ktorého sa dopĺňajú požadované údaje, mal povinný možnosť túto odmietnuť bez toho, aby zmaril uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere. Z vyššie uvedených dôvodov súd považuje rozhodcovskú zmluvu, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul za individuálne dohodnutú, preto na ňu nie je možné aplikovať ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka
o neprijateľných zmluvných podmienkach v spotrebiteľskej zmluve spôsobujúcich jej neplatnosť, a teda za platný právny úkon.. Na potvrdenie uvedeného vychádzajúc z toho, že každá nová úprava zvyšuje ochranu spotrebiteľa možno uzavrieť, že uvedené závery (individuálnosť dojednania osobitnou formulárovou zmluvou k spotrebiteľskej zmluve) platia, nakoľko i v novej právnej úprave spotrebiteľského rozhodcovského práva v § 3 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z., zákonodarca stanovil možnosť formulárovej zmluvy s tým, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva musí byť písomná, obsahovo a formálne oddelená od spotrebiteľskej zmluvy a nesmie obsahovať dojednania, ktoré nesúvisia so spotrebiteľským rozhodcovským konaním. Rovnakú rozhodcovskú zmluvu, aká založila právomoc stáleho rozhodcovského súdu na konanie posúdil napríklad Krajský súd v Banskej Bystrici sp.zn. 4CoE/37/2017 zo dňa 07.06. 2017 ako platný právny úkon. Zo samostatne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá nie je súčasťou Zmluvy o revolvingovom úvere je zrejmé, že ide o medzi zmluvnými stranami dohodnutý spôsob riešenia možných sporov vyplývajúcich zo Zmluvy o revolvingovom úvere. Skutočnosť, že spotrebiteľská zmluva, t.j. Zmluva o revolvingovom úvere bola oprávneným vopred pripravená na predtlačenom tlačive a spotrebiteľ ju nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť ešte nezakladá predpoklad, že tomu tak bolo aj pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy. Podstatné je to, či uzavretie rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola v tomto prípade naformulovaná jednou zmluvnou stranou, je alebo nie je výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by pritom malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by oprávnený predložil povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby bolo z neho dostatočne zrejmé, že povinný mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní bez toho, aby tým zmaril uzavretie Zmluvy o revolvingovom úvere, a ďalej že povinnému boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. V danom prípade bola rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi účastníkmi na zvláštnom liste, podpísanom oprávneným aj povinným. Aj keď bola rozhodcovská zmluva oprávneným ako veriteľom vopred pripravená pre dlžníka na samostatnom liste, do ktorého sa vpisujú požadované údaje, mal dlžník v zmysle čl. 2 rozhodcovskej zmluvy možnosť túto odmietnuť bez toho, aby zmaril uzavretie Zmluvy o revolvingovom úvere. Ďalej čl. 3 rozhodcovskej zmluvy obsahuje poučenie pre dlžníka, z ktorého vyplýva, že dôsledkom uzavretia rozhodcovskej zmluvy je možnosť riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami Zmluvy o revolvingovom úvere v rozhodcovskom konaní s tým, že spory môžu byť riešené aj v súdnom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov pritom spočíva na žalobcovi. Podľa názoru odvolacieho súdu je tak z vyššie uvedeného zrejmé, že povinný mohol pred podpisom rozhodcovskej zmluvy získať predstavu o tom, čo znamená rozhodcovské konanie a aké sú dôsledky podpísania rozhodcovskej zmluvy s tým, že mu bola deklarovaná skutočnosť, že na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nemusí pristúpiť, a ak tak urobí, neohrozí tým uzavretie samotnej zmluvy o revolvingovom úvere. Je síce možné poukazovať na skutočnosť, že povinný uzatváral uvedenú rozhodcovskú zmluvu v čase „zníženej bdelosti“ pri uzatváraní Zmluvy o revolvingovom úvere, ktorá bola v prvom rade vo sfére jeho záujmu, a rovnako sa dá polemizovať o jeho pozornosti, či skúsenosti s uzatváraním zmlúv, na druhej strane je však potrebné uviesť, že tieto skutočnosti sú podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne kompenzované oprávnením od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť, a to v lehote do 14 kalendárnych dní aj bez uvedenia dôvodu. Uvedeným zmluvným dojednaním (článok 7. rozhodcovskej zmluvy) tak bolo povinnému umožnené v primerane dlhej lehote po uzatvorení rozhodcovskej zmluvy zvážiť jej dôsledky a tieto prípadne vylúčiť. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že pokiaľ bola povinnému na podpis predložená rozhodcovská zmluva na samostatnom liste papiera, v rozsahu 7 článkov obsahu, v jej rámci bolo povinnému vysvetlené, čo znamená rozhodcovské konanie a aké sú jeho následky, pričom v jej obsahu bolo deklarované, že jej uzavretie nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere, a navyše bolo možné od tejto rozhodcovskej zmluvy odstúpiť v primeranej lehote, uvedenú rozhodcovskú zmluvu je možné považovať za individuálne dojednanú. Táto skutočnosť potom vylučuje, aby uvedená rozhodcovská zmluva bola klasifikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozhodcovskú zmluvu, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul za individuálne dojednanú, preto na ňu nie je možné aplikovať ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka o neprijateľných zmluvných podmienkach v spotrebiteľskej zmluve spôsobujúcich jej neplatnosť. Aj z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/919/2015 vyplýva správnosť záverov oprávneného uvedených v tomto vyjadrení. „Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy; táto dohoda bola teda individuálne dohodnutá a svedčí o vôli dlžníka pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku. Povahu formulárovej zmluvy majú aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Návrh na uzatvorenie akejkoľvek zmluvy (teda i rozhodcovskej)
predkladá spravidla len jedna zo zmluvných strán; návrh na uzatvorenie zmluvy musí byť dostatočne určitý, musí pod sankciou neplatnosti uzatváranej zmluvy obsahovať všetky podstatné náležitosti zmluvy tak, aby mohol byť prejavom vôle druhej zmluvnej strany prijatý i bez nevyhnutej potreby dopĺňania alebo iných zmien tohto návrhu. Z uvedeného potom vyplýva, že len zo samotnej skutočnosti, že žalovaný predložil žalobkyni na podpis predpripravenú rozhodcovskú zmluvu na samostatnom list papiera, nemožno vyvodiť záver, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná. Ako už bolo uvedené vyššie, bod 3.rozhodcovskej zmluvy obsahuje poučenie pre dlžníka, z ktorého vyplýva, že dôsledkom uzavretia rozhodcovskej zmluvy je možnosť riešenia sporov, vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami Zmluvy o revolvingovom úvere v rozhodcovskom konaní s tým, že spory môžu byť riešenie aj v súdnom konaní. Ďalej bolo v citovanom bode uvedené, že výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. V bode 2.rozhodcovskej zmluvy veriteľ vyhlásil, že uzatvorenie tejto rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania Zmluvy o revolvingovom úvere medzi veriteľom a dlžníkom a že dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa. Z uvedeného textu je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že žalobkyňa pred podpisom rozhodcovskej zmluvy mala možnosť získať predstavu o tom, čo znamená rozhodcovské konanie a aké sú dôsledky podpísania rozhodcovskej zmluvy s tým, že jej bola deklarovaná skutočnosť, že na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nemusí pristúpiť, a ak tak urobí, neohrozí tým uzavretie samotnej zmluvy o revolvingovom úvere. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že pokiaľ bola žalobkyni na podpis predložená rozhodcovská zmluva na samostatnom liste (hárku) papiera v rozsahu siedmych článkov obsahu, v jej rámci bolo žalobkyni vysvetlené, čo znamená rozhodcovské konanie a aké sú jeho následky, pričom bolo deklarované, že jej uzavretie nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere, uvedenú rozhodcovskú zmluvu je možné považovať za individuálne dojednanú. Táto skutočnosť potom vylučuje, aby rozhodcovská zmluva bola kvalifikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka. Žalobkyňa podpísala rozhodcovskú zmluvu skôr, ako veriteľ – žalovaný. Rozhodcovská zmluva je vyhotovená osobitne, nejedná sa o rozhodcovskú doložku, ktorá by bola súčasťou úverovej zmluvy. Je dostatočne zrozumiteľne vyjadrená v písomnej forme s použitím dostatočne veľkého druhu a formy písma. Rozhodcovská zmluva nesplýva s ostatnými zmluvnými dojednaniami a aj technicky tvorí samostatnú listinu, zreteľne označenú, ktorú žalobkyňa ako spotrebiteľ mohla a nemusel potvrdiť svojím podpisom; mala teda reálnu možnosť odmietnuť rozhodcovskú zmluvu, ktorá jej bola predložená. Odvolací súd je na rozdiel od súdu prvej inštancie toho názoru, že žalobkyňa mala možnosť sa s ňou oboznámiť, prečítať si ju; jej podpis resp. uzavretie rozhodcovskej zmluvy nebol podmienkou poskytnutia úveru. Navyše, žalobkyňa mala právo v lehote 14 dní od zmluvy odstúpiť, na čo bola v zmluve osobitne upozornená. Ani túto možnosť však nevyužila. Je teda zrejmé, že v tomto prípade bola daná možnosť žalobkyni ako spotrebiteľovi slobodne sa rozhodnúť, či sa podriadi rozhodcovskému konaniu, alebo či v určenej lehote po uzavretí úverovej zmluvy jednostranne rozhodcovskú zmluvu vypovedá. Z dokazovania v súdnom konaní nevyplynulo, že by žalobkyňa bola nejakým spôsobom na podpísanie rozhodcovskej zmluvy navedená, prinútená, že by poskytnutie úveru bolo podmieňované uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Samotná rozhodcovská zmluva neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by sami o sebe spôsobovali jej neplatnosť z dôvodu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán. Aj v prípade, že by si žalobkyňa pri jej podpísaní neuvedomovala dôsledky, ktorú budú zmluvou vyvolané, mala možnosť bez psychologického efektu ekonomickej núdze, prípadného nátlaku či navádzania odstúpiť od zmluve v lehote, ktorá bola určená v zmluve samotnej, bez toho, aby tým zároveň stratila benefity z revolvingovej zmluvy.“ Zároveň poukazujeme na Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43 CoE/372/2013 zo dňa 21.11. 2013 ktorý posudzoval rozhodcovskú zmluvu totožného znenia ako je rozhodcovská zmluva v tejto veci. Krajský súd v Banskej Bystrici dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je platne uzavretá a konštatoval, že : „Skutočnosť, že spotrebiteľská zmluva, t.j. zmluva o revolvingovom úvere bola oprávneným vopred pripravená na predtlačenom tlačive, a teda spotrebiteľ ju nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť ešte nezakladá predpoklad, že tomu tak bolo aj pri uzatváraní Rozhodcovskej zmluvy. Táto bola uzatvorená medzi účastníkmi na zvláštnom liste, a teda individuálne. Ak keď bola Rozhodcovská zmluva oprávneným ako veriteľom vopred pripravená pre dlžníka na samostatnom liste, do ktorého sa dopĺňajú požadované údaje, mal dlžník možnosť túto odmietnuť bez toho, aby zmaril uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere. Takto uzavretá Rozhodcovská zmluva nebráni spotrebiteľovi uplatniť svoje práva pred všeobecným súdom z dôvodu, že obsahuje alternatívne riešenie sporov, ktoré dostatočným spôsobom zabezpečuje spotrebiteľovi právo podať žalobu na rozhodcovský, ale aj na všeobecný súd. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval Rozhodcovskú zmluvu, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul za individuálne dohodnutú, preto na ňu nie je možné aplikovať ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka o neprijateľných zmluvných podmienkach v spotrebiteľskej zmluve spôsobujúcich jej neplatnosť, a teda
za platný právny úkon. “ V súvislosti s posúdením platnosti rozhodcovskej zmluvy sa v skutkovo i právne obdobnej veci Krajský súd v Banskej Bystrici stotožnil s právnym názorom oprávneného, v uznesení sp. zn. 1 CoE/328/2013 zo dňa 10.12. 2013 uvádza : „Rozhodcovská zmluva je uzatvorená na samostatnom liste podpísanom oprávneným aj povinným. Rozhodcovskú zmluvu z uvedeného dôvodu nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko bola individuálne dohodnutá a obsahom rozhodcovskej doložky je aj možnosť povinného bod 7. rozhodcovskej zmluvy odstúpiť od tejto zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní od uzavretia tejto zmluvy. Rozhodcovskú zmluvu na základe uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za neprijateľnú podmienku podľa § 52 a nasl. OZ.“ Oprávnený poukazuje aj na Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 8 CoE/4/2014-42 zo dňa 31.01. 2014 ktorý posudzoval rozhodcovskú zmluvu totožného znenia ako je rozhodcovská zmluva v tejto veci. Krajský súd v Žiline dospel k záveru, že povinný (spotrebiteľ) mal právo výberu a konštatoval, že : „Z obsahu zmluvy (bod 2,7) vyplýva, že povinný (spotrebiteľ) mal právo výberu a tomuto bola daná možnosť dodatočne a to aj v prípade predchádzajúceho podpisu zmluvy, od tejto zmluvy odstúpiť bez toho, aby to malo za následok ukončenie zmluvy o revolvingovom úvere. Je teda zrejmé, že v tomto prípade bola daná možnosť spotrebiteľovi slobodne sa rozhodnúť, či sa podriadi rozhodcovskému konaniu alebo v určenej lehote dodatočne – po uzavretí zmluvy – jednostranne vypovedal rozhodcovskú zmluvu a tým dosiahol jej zrušenie.“ Oprávnený poukazuje aj na Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15Co/439/2015 zo dňa 28.07.2015 ktorý posudzoval rozhodcovskú zmluvu totožného znenia ako je rozhodcovská zmluva v tejto veci. Krajský súd v Žiline dospel k záveru, že povinný (spotrebiteľ) mal právo výberu a konštatoval, že : „Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že pokiaľ bola navrhovateľke na podpis predložená rozhodcovská zmluva na samostatnom liste (hárku) papiera, v rozsahu siedmych článkov obsahu, v jej rámci bolo navrhovateľke vysvetlené, čo znamená rozhodcovské konanie a aké sú jeho následky, pričom v jej obsahu bolo deklarované, že jej uzavretie nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere, uvedenú skutočnosť potom vylučuje, aby rozhodcovská zmluva bola kvalifikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka.“ Z formulácie rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami atď. Z jej obsahu je zrejmé aj to, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne , a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Uplatňuje sa len vtedy, ak sa nepristúpi k riešeniu veci pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podaní žaloby. Pokiaľ ide o zhoršenie postavenia spotrebiteľa vzhľadom na miesto rozhodcovského konania oprávnený uvádza, že rozhodcovské konanie je ex lege v zásade písomné. Z dôvodu právnej opatrnosti len poukazujeme na to, že písomné je aj konanie pred súdom napr. pri vydaní platobného rozkazu a takisto ide o sporové konanie. Písomná forma konania však neznamená žiadny zásah do práv jeho účastníka, nakoľko svoje argumenty môže vždy uplatniť písomne (v žalobnej odpovedi a napokon aj žalobou na zrušenie rozhodcovského rozsudku). Ani v konaní pred všeobecným súdom sa nevychádza striktne z princípu dostupnosti súdu. Miesto rozhodcovského konania je objektívne dosažiteľné, t.j. spotrebiteľ má objektívnu možnosť sa do neho dostať. Opätovne poukazujeme na účelovosť tvrdenia povinného, ktorým namieta miesto rozhodcovského konania, pretože povinný nevyužil ani možnosť vyjadriť sa písomne, t.j. v mieste svojho bydliska a uplatniť tak svoje procesné práva. Oprávnený poukazuje aj na zákon č. 335/2014 Z.z., v súlade s ktorým prebehlo rozhodcovské konanie. Podľa § 31 uvedeného zákona (1) Spotrebiteľské rozhodcovské konanie sa uskutočňuje v sídle stáleho rozhodcovského súdu. Ak sa tým nesťaží právo účastníka konania na prístup k súdu, stály rozhodcovský súd môže uskutočniť jednotlivé úkony na mieste, ktoré považuje za vhodné, najmä na vypočutie svedkov, znalcov alebo účastníkov spotrebiteľského rozhodcovského konania, preskúmanie tovaru, majetku alebo listín.“ Aj zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní prijatý ako norma na ochranu spotrebiteľa stanovuje, že rozhodcovské konanie sa vykoná v sídle rozhodcovského súdu. Zákon neurčuje žiadnu podmienku týkajúcu sa dostupnosti miesta rozhodcovského konania, resp., že by rozhodcovské konanie mimo miesta bydliska spotrebiteľa malo byť neprípustné. Záver povinného o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu neprijateľnosti miesta rozhodcovského konania je tak v rozpore so zákonom. Vzhľadom na vyššie uvedené je tvrdenie povinného, že „Je nesporné, že predmetnú zmluvu podpísal povinný spolu so zmluvou o úvere v ten istý deň 29.01. 2014 ako viacero spolu súvisiacich dokumentov, pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný papier malo za účel obchádzanie zákonnej úpravy ochrany spotrebiteľa a nie individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky...“ nedôvodné, ktoré nemá oporu v skutkovom stave. Z rozhodcovskej zmluvy nielen že výslovne vyplýva, že jej uzavretie nie je podmienkou uzavretia samotnej zmluvy o revolvingovom úvere, ale výslovne z nej vyplýva možnosť jednostranne odstúpiť do 14 dní od jej uzavretia. Oprávnený pri
uzatváraní rozhodcovskej zmluvy postupoval v súlade so zákonom a uzavretím rozhodcovskej zmluvy nepodmieňoval uzavretie úverovej zmluvy. Práve naopak obe zmluvy predložil povinnému samostatne s tým, že rozhodcovskú zmluvu povinný uzatvoriť nemusel, čo vyplýva priamo z jej znenia. Postup oprávneného v súlade so zákonom a v prospech spotrebiteľa povinný považuje za obchádzanie zákonnej úpravy. Aké ustanovenie, ktorého právneho predpisu oprávnený obchádza tým, že uzatvoril rozhodcovskú zmluvu na samostatnom liste papiera s poučením povinného o dobrovoľnosti jej uzavretia, povinný však neuvádza. Ako už oprávnený vyššie uviedol, dlžník nemusí mať možnosť ovplyvniť každé ustanovenie rozhodcovskej zmluvy, pretože v takom prípade by predsa rozhodcovská zmluva nebola formulárová. Na individuálnosť dojednania postačuje možnosť túto formulárovú rozhodcovskú zmluvu odmietnuť ako celok bez vplyvu na uzavretie hlavnej – úverovej zmluvy a poskytnutie úveru. Čo sa týka časového momentu uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, súčasne so zmluvou o úvere, takýto postup je štandardný a je v súlade s právnymi predpismi. Moment, kedy dôjde k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy pritom nemá vplyv na platnosť rozhodcovskej zmluvy. Práve možnosť jednostranného odstúpenia od predmetnej rozhodcovskej zmluvy garantuje spotrebiteľovi jednostranne zmeniť svoje rozhodnutie o uzavretí rozhodcovskej zmluvy. Možnosť využiť právo zahŕňa aj jeho nevykonanie, teda akceptovanie stavu ktorý buď trvá alebo nastane v náväznosti na nevykonanie práva. Ust. § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu uzavretia rozhodcovskej zmluvy znie: „Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.“ V žiadnom zákone, vyhláške ani inom právnom predpise sa nenachádza také ustanovenie, ktoré by požadovalo dojednanie rozhodcovskej zmluvy určitý čas po uzavretí zmluvy o úvere a to ani v prípade spotrebiteľských zmlúv. Oprávnený poukazuje na to, že aj v súčasne platnom zákone č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý je právnou normou na ochranu spotrebiteľa sa nevyžaduje uzavretie spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy až po uzavretí zmluvy o úvere, resp. inej zmluvy. Podľa § 3 ods. 1 uvedeného zákona „Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva je dohoda medzi dodávateľom a spotrebiteľom o tom, že spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú zo spotrebiteľskej zmluvy alebo s touto spotrebiteľskou zmluvou súvisia, rozhodne v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní určený stály rozhodcovský súd zapísaný v zozname podľa § 18 a určený v tejto spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov zmluvných strán“. Vzhľadom na uvedené oprávnený tvrdí, že povinný nepreukázal splnenie dôvodu na zastavenie exekúcie v zmysle Exekučného poriadku. Navrhujeme preto, aby exekučný súd návrh povinného na zastavenie exekúcie ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Navrhujeme, aby súd priznal oprávnenému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 % a ktoré sú k dnešnému dňu v celkovej výške 163,58 EUR vrátane DPH (2 úkony – prevzatie a príprava zastúpenia a podanie tohto vyjadrenia zo sumy 2 382,22 EUR vo výške 62,28 EUR vrátane DPH /50,63 EUR + 23 % DPH/ + 2x paušálna náhrada nákladov vo výške á 19,51 EUR vrátane DPH /15,86 EUR + 23% DPH/).
5. Dňa 24.03.2026 doručil súdu súdny exekútor Predloženie návrhu povinného na zastavenie exekúcie, v ktorom ako prílohy predložil: Návrh na zastavenie exekúcie, Vyjadrenie oprávneného k návrhu na zastavenie exekúcie, Upovedomenie o začatí exekúcie + doručenka povinný.
6. Podľa § 61k ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a)po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b)exekučný titul bol zrušený, c)je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§54 ods.2), d)sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu, e)je predpoklad, že iná povinnosť uložená exekučným titulom, najmä povinnosť niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť, ktorú okrem povinného nemôžu vykonať iné osoby, bude dobrovoľne a riadne plnená aj bez vedenia exekučného konania; predpokladá sa, že iná povinnosť je dobrovoľne a riadne plnená, ak od posledného porušenia tejto inej povinnosti uplynulo najmenej 6 mesiacov.
7. Podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, povinný môže z dôvodov podľa odseku 1 podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok.
8. Podľa § 61k ods. 5 Exekučného poriadku, návrh na zastavenie exekúcie sa podáva u exekútora. Ak povinný navrhol zastavenie exekúcie, exekútor bezodkladne vyzve oprávneného na vyjadrenie sa k návrhu v lehote nie kratšej ako desať dní. Ak oprávnený so zastavením exekúcie súhlasí, exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ktoré doručí účastníkom konania a súdu, inak do piatich pracovných dní po uplynutí lehoty na vyjadrenie sa oprávneného exekútor predloží návrh na zastavenie exekúcie spolu so svojím vyjadrením a prípadným vyjadrením oprávneného súdu.
9. Podľa § 61l ods. 1 Exekučného poriadku, o návrhoch na zastavenie exekúcie, ktoré majú odkladný účinok, a o návrhoch na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 4 písm. b) a c), rozhoduje súd prednostne.
10. Podľa § 61l ods. 2 Exekučného poriadku na prejednanie návrhu na zastavenie exekúcie nie je potrebné nariaďovať pojednávanie. Pred rozhodnutím môže súd nariadiť vypočutie určitej osoby.
11. Podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku, ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky; inak návrh zamietne. Ak súd návrh na zastavenie exekúcie zamietol z dôvodu, že návrh bol podaný oneskorene, i keď tu dôvod na zastavenie exekúcie je, povinný má právo domáhať sa vrátenia plnenia žalobou podanou voči oprávnenému.
12. Podľa § 61l ods. 4 Exekučného poriadku, rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o návrhu na zastavenie exekúcie, sa doručí oprávnenému, povinnému a exekútorovi.
13. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom na účely tohto zákona je vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.
14. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
15. Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
16. Exekučný súd v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t.j. dňom, v ktorom bol návrh na vykonanie exekúcie doručený súdu. Exekučný súd je teda viazaný obsahom takýchto rozhodnutí (exekučných titulov) a musí z nich priamo vychádzať. V prípade, ak by existovali vady v čase priebehu základného konania, tie sa do exekučného konania neprenášajú. To znamená, že vytýkané nedostatky základného konania sú pre exekučné konanie bez právneho významu (NS ČR 20Cdo/1940/2008). Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý ho podal.
17. Predmetom návrhu na zastavenie exekúcie môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu. Skutočnosti, ktoré vznikli pred vydaním exekučného titulu mal povinný namietať v základnom konaní, a ak tak opomenul, nie je mu poskytnutá ochrana v exekučnom konaní. Vo vykonávacom konaní musí súd vychádzať z vykonávaného rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, pretože len vykonáva to, o čom už bolo rozhodnuté a nenahrádza súd v základnom konaní a v jeho rozhodovacej činnosti. Exekučný súd je viazaný rozhodnutím vo veci samej, ktoré je vykonávané, a ktoré zakladá oprávnenému právo na splnenie určenej povinnosti voči tam označenému subjektu, a preto exekučnému súdu neprislúcha čokoľvek meniť na tomto rozhodnutí, prípadne ho akokoľvek vecne preskúmavať.
18. Súd po oboznámení sa s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, s vyjadrením oprávneného k návrhu na zastavenie exekúcie a s vyjadrením súdneho exekútora zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ktorý má silu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, podľa ktorého: „Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu.“
19. Pokiaľ povinný namieta platnosť rozhodcovskej zmluvy súd zistil, že dňa 03.02.2014 uzavreli oprávnený s povinným rozhodcovskú zmluvu č. 8500040223. V bode 2 rozhodcovskej zmluvy veriteľ vyhlásil, že uzatvorenie tejto rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania Zmluvy o revolvingovom úvere medzi veriteľom a dlžníkom. Dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa, pričom dlžník vyhlásil, že zo strany veriteľa bol o tejto skutočnosti jasne a zrozumiteľne informovaný. V bode 3 rozhodcovskej zmluvy veriteľ uviedol, že pred uzatvorením rozhodcovskej zmluvy dlžníka poučil o dôsledkoch jej uzatvorenia a to nasledovne: Dôsledkom uzavretia tejto rozhodcovskej zmluvy je možnosť riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami Zmluvy o revolvingovom úvere s číslom zmluvy totožným ako je číslo tejto rozhodcovskej zmluvy, ktorú veriteľ a dlžník uzatvoria, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ v rozhodcovskom konaní. Spory môžu byť riešené aj v súdnom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. Podľa bodu 5 rozhodcovskej zmluvy: „Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho a poplatkového poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov: a. Rozhodcovský súd v Bratislave, sídlom Ventúrska 14, Bratislava, zriadený spoločnosťou Sdružení rozhodců a. s., IČ: 63 49 66 58, so sídlom v Českej republike, Brno, Příkop 8, zapísaná v obchodnom registri vedenom Krajským súdom v Brne, spisová značka B 5825 (www.rvbs.sk). b. Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481, so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel. Sro, vložka č. 52189/B. c. Victoria rozhodcovský súd v Žiline, zriadený spoločnosťou Victoria legal arbiter, s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 44 826 460, zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka č. 53057/L (www.rozhodcovskysud.org). d. Rozhodcovský súdny dvor zriadený pri spoločnosti Arbitration Tribunal, s.r.o., so sídlom Pribinova 30, 811 09 Bratislava, IČO: 44 455 453, zapísaná v Obchodnom registri vedenom Okresným súdom Bratislava I. oddiel Sro, vložka č. 55026/B (www.rozhodcovskysudnydvor.sk). Výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh.“ Podľa bodu 7 rozhodcovskej zmluvy je dlžník oprávnený od tejto zmluvy odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní od uzavretia tejto zmluvy. Oznámenie o odstúpení od zmluvy je dlžník povinný vykonať v písomnej forme. Lehota na odstúpenie od zmluvy sa považuje za dodržanú, ak je oznámenie o odstúpení od zmluvy zaslané na adresu sídla veriteľa najneskôr v posledný deň lehoty. Podľa bodu 8 rozhodcovskej doložky dlžník vyhlásil, že bol zo strany veriteľa o následkoch podpisu rozhodcovskej zmluvy a rozumie poučeniu tam uvedenému. 20. Povinnému bola predložená zmluva o revolvingovom úvere a rozhodcovská zmluva na samostatných listinách. Z názvu každého z uvedených právnych úkonov vyplýva, že ide o dva samostatné právne úkony. Z obsahu oboch zmlúv nesporne vyplýva, že sú uzatvárané nezávisle a že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. Tým, že povinný ako prvý podpísal návrh rozhodcovskej zmluvy, deklaroval oprávnenému určitý skutkový stav spočívajúci v jeho súhlase s prípadným riešením sporov v rozhodcovskom konaní. Z formulácie rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami atď. Z jej obsahu je zrejmé aj to, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne , a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Uplatňuje sa len vtedy, ak sa nepristúpi k riešeniu veci pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podaní žaloby. 21. Vzhľadom na vyššie uvedené súd považuje rozhodcovskú zmluvu, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul za platný právny úkon. Povinný mal aj po podpise
rozhodcovskej zmluvy možnosť od nej odstúpiť do 14 kalendárnych dní bez uvedenia dôvodu podľa bodu 7, čo nevyužil, pričom svojím podpisom súhlasil, že prípadné vzniknuté spory sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní. Avšak ani takto uzavretá rozhodcovská zmluva nebránila povinnému uplatniť si svoje práva pred všeobecným súdom, ako je uvedené v bode 5 zmluvy a zabezpečuje tak právo podať žalobu nielen na rozhodcovský súd ale aj na všeobecný súd, pričom výber spočíva na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Nakoľko žalobný návrh podal oprávnený, on mal právo výberu rozhodcovského súdu.
22. Súd pri rozhodovaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie vychádzal z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, z ktorého vyplýva, že návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Povinný musí uviesť okolnosti, ktoré podľa neho po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia, príp. je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2). Povinný neuviedol, ani nepreukázal vyššie uvedené dôvody zastavenia exekúcie, a teda je nepochybné, že návrh povinného na zastavenie exekúcie je nedôvodný.
23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, a preto návrh povinného na zastavenie exekúcie v zmysle § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol.
24. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. 25. Podľa § 199a ods. 2 Exekučného poriadku, trovami povinného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie. 26. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie. 27. Podľa § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho návrh priznal ich náhradu v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať. 28. Podľa § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.
29. Oprávnený žiadal zaviazať povinného zaplatiť oprávnenému náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 163,58 EUR vrátane DPH (2 úkony – prevzatie a príprava zastúpenia a podanie tohto vyjadrenia zo sumy 2 382,22 EUR vo výške 62,28 EUR vrátane DPH /50,63 EUR + 23 % DPH/ + 2x paušálna náhrada nákladov vo výške á 19,51 EUR vrátane DPH /15,86 EUR + 23% DPH/). Povinný žiadal zaviazať oprávneného nahradiť trovy konania v rozsahu 100%.
30. Súd oprávnenému priznal nárok na náhradu trov ako výdavkov na zastupovanie v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie vo výške 163,58 EUR voči povinnému, ktoré budú vymáhané na základe dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie. Súd povinnému nepriznal nárok na náhradu trov ako výdavkov na zastupovanie v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, nakoľko nedošlo k zastaveniu exekúcie.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať sťažnosť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na Okresnom súde Banská Bystrica.
Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.
Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
V sťažnosti musí byť uvedené, ktorému súdu je určená, kto ju podáva, proti ktorému uzneseniu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto uznesenie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa sťažovateľ domáha.
V sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
Ak ten, komu bola vykonateľným rozhodnutím uložená povinnosť, dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnená osoba podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.