Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)IV. ÚS 39/2020
PDF · 592.56 KB
No categories available
IV. ÚS 39/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou KONCOVÁ
& PARTNERS, s. r. o., Legionárska 5, Trenčín, v mene ktorej koná konateľka a advokátka
JUDr. Barbora Koncová, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 30 Ek 1382/2018 z 24. septembra 2019
takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 30 Ek 1382/2018 z 24. septembra 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 30 Ek 1382/2018
z 24. septembra 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania
v sume 219,68 € (slovom dvestodevätnásť eur a šesťdesiatosem centov) na účet
Advokátskej kancelárie KONCOVÁ & PARTNERS, s. r. o., Legionárska 5, Trenčín,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
uznesením č. k. IV. ÚS 39/2020-10 z 28. januára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť , , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich v záhlaví označených základných práv
a slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
30 Ek 1382/2018 z 24. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľ sa
domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví
označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením okresného súdu, a súčasne
žiadal napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľ zároveň požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 500 € a náhrady trov konania.
II.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
„Dňa 22.03.2019 Okresný súd Banská Bystrica vydal Uznesenie o zamietnutí návrhu
povinného (sťažovateľa) na zastavenie exekúcie vedenej pod spis. zn. 26Ek/1382/2018 proti
ktorému sťažovateľ podal sťažnosť zo dňa 04.04.2019 ktorú Okresný súd Banská Bystrica
Uznesením zo dňa 29.07.2019 zamietol.
Sťažovateľ sa v konaní na všeobecnom súde domáhal zastavenia exekúcie vedenej
Exekútorským úradom Nové Mesto nad Váhom, súdnym exekútorom JUDr. Eva Šteinerová,
Lipová 7, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, pod spis. zn. 171 EX 346/18.
Exekučným titulom, na základe ktorého je exekúcia vedená, je Rozhodcovský
rozsudok spis. zn. 553/07/15 vydaný Slovenským arbitrážnym súdom zriadeným Asociáciou
Slovenských arbitrážnych súdov, z. z. p. o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, pred
rozhodcom Mgr. Branislavom Bušom.“
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „rozhodcovský rozsudok sp. zn. 553/07/15
zo dňa 01.03.2016 bol vydaný Slovenským arbitrážnym súdom zriadeným Asociáciou
Slovenských arbitrážnych súdov, z. z. p. o.. Krížna 56, 821 08 Bratislava, teda subjektom
odlišným od rozhodcovských súdov oprávnených rozhodovať spory medzi oprávneným
a povinným v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky.
Žiaden z rozhodcovských súdov uvedených v rozhodcovskej zmluve uzavretej dňa
22.05.2013 v čase rozhodovania o spore nespĺňal podmienky v zmysle § 12 zákona
č. 244/2002 z. z. o rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovský súd: Slovenský arbitrážny súd zriadený Asociáciou Slovenských
arbitrážnych súdov, z. z. p. o. je len právnym nástupcom rozhodcovského súdu: Slovenský
arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., preto nie je možné ani využitie
ustanovenia § 54b ods. 3 zákona č. 244/2002 z. z. o rozhodcovskom konaní.“.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „využitie tohto ustanovenia
v danom prípade neprichádza do úvahy nakoľko tu nejde o prípad, keď sa jeden
zriaďovateľ, ktorý prestal spĺňať podmienky, stal členom nového zriaďovateľa, ktorý
podmienky spĺňa, ale o prípad keď konkrétny rozhodcovský súd zanikol v dôsledku
splynutia/zlúčenia a jeho právnym nástupcom sa stal rozhodcovský súd nový, v dôsledku
čoho táto rozhodcovská zmluva nemôže byť platná, keďže neexistuje rozhodcovský súd,
ktorý by na jej základe mal právomoc o veci rozhodovať.
Na základe skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok vydal subjekt, ktorý ako rozhodca
nemal právomoc o veci rozhodovať, tento rozsudok nemôže byť po formálnej stránke
vykonateľný.
Je teda zrejmé, že zriaďovateľ Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481,
Krížna 56, 821 08 Bratislava v čase, keď spor vznikol, ako aj v čase kedy bol vydaný
rozhodcovský rozsudok, nemal právnu subjektivitu a teda nemohol byť zriaďovateľom
Slovenského arbitrážneho súdu v zmysle Rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným
a povinným (sťažovateľom).“.
5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľa arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
keďže zastáva názor, že „predmetom konania v rámci rozhodcovského konania bol nárok
vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom porušovateľ základného práva nepreskúmaval
platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. z výsledkov jej preskúmania dospel k nesprávnym
záverom, ktoré sú v rozpore zo závermi porušovateľa v iných, obdobných prípadoch.
Odôvodnenie platnosti dojednania rozhodcovskej zmluvy je v absolútnom protiklade
s odôvodnením porušovateľa v desiatkach totožných prípadov.“. Sťažovateľ v tejto
súvislosti poukazuje na uznesenia okresného súdu v konaniach sp. zn. 6 Ek 1434/2018,
sp. zn. 6 Ek 1875/2018, sp. zn. 7 Ek 127/2019, sp. zn. 8 Ek 1844/2018,
sp. zn. 8 Ek 1845/2018, sp. zn. 8 Ek 1921/2018, sp. zn. 12 Ek 2/2019,
sp. zn. 39 Ek 241/2019, sp. zn. 46 Ek 244/2019. Sťažovateľ ďalej namieta, že exekučný titul
bol vydaný proti nemu ako spotrebiteľovi, a preto mal okresný súd postupovať v intenciách
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 122/2011, podľa ktorého
mal okresný súd skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Sťažovateľ poukazuje aj
na uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 371/2018, s ktorým je napadnuté rozhodnutie
okresného súdu v rozpore. Týmto rozhodnutím ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., ako zjavne neopodstatnenú v skutkovo
totožnej veci, v ktorej exekučnými titulmi boli rozhodcovské rozsudky vydané tým istým
rozhodcovským súdom ako v prípade sťažovateľa.
III.
Vyjadrenia odporcu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa
6. K veci sa vyjadril podpredseda okresného súdu listom sp. zn. Spr 4008/20
z 20. februára 2020, v ktorom skonštatoval, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
s argumentáciou uvedenou v napadnutom rozhodnutí a so stanoviskom zákonného sudcu,
v ktorom sa uvádza:
„V článku I. ústavnej sťažnosti, v ktorom popísal skutkový stav, sa zaoberal najmä
skutočnosťou, že žiaden z rozhodcovských súdov uvedených v rozhodcovskej zmluve v čase
rozhodovania o spore nespĺňal podmienky v zmysle § 12 zákona č. 244/20020 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že povinný námietku
nedostatku právomoci rozhodcovského súdu z uvedeného dôvodu neuviedol už v návrhu na
zastavenie exekúcie, ktorý mal podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku odkladný účinok.
Návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa uvedeného ustanovenia sa spravuje
koncentračnou zásadou, čo znamená, že povinný musí všetky dôvody a skutočnosti
rozhodujúce pre zastavenie exekúcie uviesť v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia
o začatí exekúcie. Keďže túto námietku uviedol až v sťažnosti, súd sa s ňou vysporiadal
v tom zmysle, že na ňu neprihliadal.
Ďalej sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka,
týkajúceho sa platnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorého závery považoval za absolútne
rozporné oproti desiatkam iných totožných prípadov (konkrétne napr. 6Ek/1434/2018,
6Ek/1875/2018, 7Ek/127/2019, 8Ek 1844/2018, 8Ek 1845/2018, 8Ek 1921/2018,
12Ek 2/2019, 39Ek 241/2019 a 46Ek/244/2019). K tomu však považujem za potrebné uviesť,
že posledne dve uvádzané konania sa vôbec netýkali posudzovania návrhu oprávneného
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. na vykonanie exekúcie z hľadiska platnosti rozhodcovskej
zmluvy. Dôvodom ich zamietnutia bola úplne iná skutočnosť, a to nedostatok právnej
subjektivity povinného (ktorý pred začatím exekučného konania zomrel).
V zmysle čl. 2 ods. 2 CSP sú súdy povinné postupovať podľa ustálenej judikatúry
najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej
autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú
judikatúru. Za ustálenú judikatúru možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie
súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi
riadiť.
Ak sťažovateľ tvrdil, že súd sa v napadnutom uznesení výrazne odchýlil od ustálenej
rozhodovacej praxe všeobecných súdov, dokonca aj od svojej vlastnej praxe, s takým
názorom nemožno súhlasiť. Na Okresnom súde Banská Bystrica nepredstavujú rozhodnutia
senátov 6Ek, 7Ek, 8Ek, 12 Ek ustálenú rozhodovaciu prax, naopak väčšina senátov
tunajšieho súdu rozhoduje opačne ako uvedené senáty (napr. rozhodnutia sp. zn. 27Ek
468/2018, sp. zn. 33Ek 266/2018, sp. zn. 34Ek 158/2018, sp. zn. 37Ek 1479/2018, sp. zn.
46Ek 8/2018, sp. zn. 51 Ek 265/2018, sp. zn. 58Ek 453/2018, atď.), prípadne tak, že
neposúdením rozhodcovskej zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (a z toho
prameniaceho nedostatku právomoci rozhodcovského súdu) návrhu na vykonanie exekúcie
vyhovejú, t.j. vydajú poverenie na vykonanie exekúcie (napr. 38Ek 452/2018, 4Ek 452/2018
a pod.). Navyše v sťažovateľovej veci súd rozhodol v dvoch exekučných konaniach vedených
voči nemu rovnako (sp. zn. 30Ek 1382/2018 a sp. zn. 26Ek 1382/2018), zamietnutím návrhu
povinného na zastavenie exekúcie z dôvodov, že súd nezistil existenciu rozhodcovskej
zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dokonca ani v rámci SR nemožno hovoriť
o ustálenej rozhodovacej praxi všeobecných súdov, keďže aj na tejto úrovni dochádza
k protichodným rozhodnutiam (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
4CoE/37/2017 zo dňa 07.06.2017, na ktoré súd poukázal v ústavnou sťažnosťou
napadnutom uznesení).
V neposlednom rade je potrebné podotknúť, že exekučné konanie je v súčasnosti
skončené vymožením nároku podľa § 61o Exekučného poriadku. V súčasnej právnej úprave
(s účinnosťou od 01.04.2017) absentuje výslovné ustanovenie týkajúce sa zákazu
prinavrátenia do pôvodného stavu, no na túto zásadu vzhľadom na charakter exekučného
konania je potrebné prihliadať aj za súčasnej právnej úpravy. Možno to vyvodiť aj zo znenia
ustanovenia § 61l ods. 3 druhá veta Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak súd návrh
na zastavenie exekúcie zamietol z dôvodu, že návrh bol podaný oneskorene, i keď tu dôvod
na zastavene exekúcie je, povinný má právo domáhať sa vrátenia plnenia žalobou podanou
voči oprávnenému.“
Okresný súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
7. Ústavný súd listom z 12. februára 2020 upovedomil zúčastnenú osobu (PROFI
CREDIT Slovakia, s. r. o.) podľa § 33 ods. 1 zákona o ústavnom súde o prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie a o možnosti vyjadriť sa k nej podľa § 126 zákona o ústavnom
súde. Zúčastnená osoba sa v lehote stanovenej ústavným súdom nevyjadrila.
8. Sťažovateľ v stanovisku k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu doručenom
ústavnému súdu 16. marca 2020 zotrval na svojich sťažnostných námietkach, pričom
zdôraznil:
„K tomu sťažovateľ uvádza, že právomoc rozhodcovského súdu v návrhu na
zastavenie exekúcie namietal, i keď nie explicitne, týmto dôvodom na zastavenie exekúcie sa
však mal porušovateľ zaoberať ex offo. Sťažovateľ má ďalej za to, že vo svojej sťažnosti
riadne vymedzil dôvody pre ktoré sťažnosť podal, uviedol s ktorými argumentmi sa
porušovateľ nezaoberal a svoje tvrdenia riadne zdôvodnil. K tvrdeniu porušovateľa, že
rozhodovacia prax na Okresnom súde Banská Bystrica v senátoch 6Ek, 7Ek, 8Ek a 12Ek
nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax, naopak ustálenou je rozhodovacia prax ďalších
senátov, ktoré rozhodujú opačne ako tieto senáty, sťažovateľ uvádza, že s takýmto tvrdením
nie je možné sa stotožniť. Už samotná skutočnosť, že rozhodovacia prax 4 senátov je odlišná
značí, že rozhodovacia prax na Okresnom súde Banská Bystrica je nejednotná, pričom sa
nejedná o ojedinelý prípad keď si jeden senát alebo sudca utvorí iný právny názor
a rozhoduje v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou súdu.
Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že ešte pred tým ako sa stal Okresný súd
Banská Bystrica príslušným na prejednanie exekučných vecí, aj rozhodovacia prax
ostatných všeobecných súdov bola jednotná v otázke právomoci rozhodcovských súdov.
Tieto spravidla exekúciu z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, ktorý
exekučný titul vydal zastavili.
Vzhľadom na vyššie uvedené má sťažovateľ za to, že sťažnosť je v celom rozsahu
dôvodná, a preto žiada aby Ústavný súd rozhodol v zmysle návrhu sťažovateľa.“
Sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
11. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach
fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,
v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,
že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
13. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
14. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením okresného súdu sp. zn. 30 Ek 1382/2018 z 24. septembra 2019.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
18. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť
pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
19. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,
II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. V okolnostiach posudzovaného prípadu okresný súd napadnutým uznesením
rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa v postavení povinného proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 30 Ek 1382/2018 zo 4. apríla 2019 o zamietnutí návrhu sťažovateľa
na zastavenie exekúcie zamietol z dôvodu, že námietka sťažovateľa, že exekučný titul nebol
vydaný na to oprávneným rozhodcovským súdom, nebola predložená v návrhu
na zastavenie exekúcie, ale až v sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí návrhu povinného
na zastavenie exekúcie, a z dôvodu, že neplatnosť rozhodcovskej doložky mal povinný
namietať už v žalobnej odpovedi po doručení výzvy rozhodcovského súdu na vyjadrenie,
resp. v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
21. V odôvodnení uznesenia sp. zn. 30 Ek 1382/2018 z 24. septembra 2019 okresný
súd uviedol:
„17/ Dôvodom zastavenia exekúcie podľa povinného je nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku na podklade rozhodcovskej
doložky, ktorú považoval za absolútne neplatný právny úkon, a to pre jej rozpor
s ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. V rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky mal povinný ako spotrebiteľ všetky spory so žalovaným (správne
malo byť žalobcom) ako dodávateľom riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa
povinného ďalej tento nemal na výber, nakoľko zo zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy
bolo zrejmé, že boli uzavreté v jeden deň, a povinný musel pristúpiť na rozhodcovskú
zmluvu inak by nedostal úver. Rozhodcovskú zmluvu si povinný osobitne nevyjednal a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Sudca uvedené
tvrdenia nepovažoval za dôvodné, nakoľko rozhodcovská zmluva uzavretá na osobitnej
listine nemohla splynúť s ostatnými zmluvnými podmienkami a rovnako nevyplývalo, že
povinný nemal na výber. Ani samotná skutočnosť, že rozhodcovská zmluva je so
spotrebiteľom uzatváraná v jeden deň nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa vzťahuje iba na tie spotrebiteľské zmluvy, pri
uzatváraní ktorých spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah, teda ktoré sú vopred
pripravené. Nevzťahuje sa však na tie zmluvné podmienky, ktoré boli dohodnuté
individuálne. Pri takto dohodnutých zmluvných podmienkach sa nemožno dovolávať ich
neprijateľnosti (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 4CoE/37/20l7 zo dňa
07.06.2017).
18/ Európsky súd pre ľudské práva definuje spotrebiteľa ako niekoho, kto je
v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, a teda by si mal byť vedomý aj
svojho konania. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá dňa 20.05.2013, teda v rovnaký deň
ako Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500025454 poskytnutého povinnému. Rozhodcovská
zmluva bola uzavretá na samostatnej listine, zreteľne označená veľkým tlačeným písmom
a obsahovala aj ustanovenia, ktoré umožňujú spotrebiteľovi rozhodcovskú zmluvu
odmietnuť (bod 2. Rozhodcovskej zmluvy), resp. následným jednostranným úkonom od nej
odstúpiť (bod 7. Rozhodcovskej zmluvy). Podpísaním rozhodcovskej zmluvy, ktorá
obsahovala možnosť odstúpenia v lehote 14 kalendárnych dní, prejavil povinný súhlas aj
s prípadným rozhodcovským konaním, pričom toto jeho konanie nie je možné prisudzovať za
vinu oprávnenému, ktorý návrh rozhodcovskej zmluvy predložil, keďže samotný zákon
uzavretie rozhodcovskej zmluvy nevylučuje. Povinný mal možnosť si rozhodcovskú zmluvu
prečítať a v prípade, že s ňou nesúhlasil, nemusel ju uzavrieť a ak ju aj uzavrel, mohol od
nej v primeranej lehote odstúpiť. Preto súd rozhodcovskú zmluvu, ktorá obsahuje jasné
a zrozumiteľné vyhlásenie veriteľa o tom, že jej uzatvorenie nie je podmienkou uzatvorenia
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, z ktorej spory majú byť riešené v rozhodcovskom konaní,
a ktorá zároveň oprávňuje spotrebiteľa od nej odstúpiť v primeranej 14 dňovej lehote,
nemohol považovať za zmluvu, ktorá nebola individuálne dojednaná. Na základe
uvedeného, sudca rozhodcovskú zmluvu, nepovažoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
a preto táto platne založila právomoc rozhodcovského súdu, ktorý vydal vo veci
rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto exekučnom konaní. Zároveň
treba podotknúť, že spor rozhodoval rozhodcovský súd podľa zákona č. 335/2014 Z.z.
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý už na postavenie povinného ako
spotrebiteľa prihliadal.
19/ Námietka povinného o spôsobilosti rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, ktorú
však uviedol až v sťažnosti nemohla byť súdom posúdená ako relevantná. Exekučný
poriadok poskytuje povinnému možnosť brániť sa voči začatej exekúcii podaním návrhu na
zastavenie exekúcie, ktorý má podať v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie, pokiaľ má mať odkladný účinok (§ 61k ods. 2 Exekučného poriadku). Toto
poučenie je súčasťou Upovedomenia o začatí exekúcie. Návrh povinného na zastavenie
exekúcie sa spravuje koncentračnou zásadou, čo znamená, že povinný musí všetky dôvody
a skutočnosti rozhodujúce pre zastavenie exekúcie uviesť v lehote 15 dni od doručenia
upovedomenia o začatí exekúcie. Nakoľko povinný v návrhu na zastavenie exekúcie
nenamietal túto skutočnosť, jej namietanie v sťažnosti bolo bez právneho významu.
20/ Na základe uvedených skutočností a právnych dôvodov, keď nebolo v konaní
preukázané, že by exekučný titul, na podklade ktorého sa vykonáva exekúcia bol
nespôsobilým exekučným titulom, povinný netvrdil a ani nepreukázal iné dôvody uvedené
v § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, pre ktoré by mala byt' exekúcia zastavená, sudca
podľa ustanovenia § 250 ods. 1 CSP zamietol jeho sťažnosť voči uzneseniu vyššieho
súdneho úradníka sp. zn. 30Ek/1382/2018 zo dňa 04.04.2019 ako nedôvodnú.“
22. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) exekučným titulom na účely tohto zákona je aj vykonateľné rozhodnutie vydané
v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.
23. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku súd preskúma návrh na vykonanie
exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie,
súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí
o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 45
ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade exekučného titulu,
ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.
24. Podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku súd návrh na vykonanie
exekúcie zamietne, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v spotrebiteľskom spore a 1. spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa
podmienky podľa osobitných predpisov, 2. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom
spore nebolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania
zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory,
3. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané stálym
rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal
povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, 4. rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti
podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné.
25. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní“) rozhodcovská zmluva uzavretá
pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.
26. Sťažovateľ je presvedčený, že napadnuté uznesenie okresného súdu je arbitrárne
a trpí nedostatkom náležitého a presvedčivého odôvodnenia skutočností, ktoré viedli
okresný súd k rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie.
27. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
28. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,
že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú
(García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva
na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
29. Dňa 1. januára 2015 nadobudol účinnosť zákon o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní. Oddelením zákonnej úpravy nespotrebiteľského a spotrebiteľského
rozhodcovského konania, ku ktorému došlo zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní, sa markantným spôsobom zvýraznil rozdiel oboch týchto konaní spočívajúci
predovšetkým vo zvýšenej ochrane spotrebiteľa ako „slabšej strany“ v rámci zmluvného
vzťahu a nadväzujúceho rozhodcovského konania.
30. Podľa názoru ústavného súdu exekučný súd je s poukazom na § 53 ods. 1
Exekučného poriadku a podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku v štádiu
posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie povinný ex offo preskúmať návrh
na vykonanie exekúcie a jeho prílohy, t. j. vrátane exekučného titulu vydaného
v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Exekučný súd sa nezaoberá vecnou správnosťou
exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal
právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Predpokladom
materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným
titulom, je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade
so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je
exekučný súd v štádiu posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie nielen oprávnený,
ale zároveň povinný skúmať, či spotrebiteľské rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Exekučný súd má v tomto štádiu povinnosť
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie. Exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to,
či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola
uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského
súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť. Absolútna neplatnosť právneho úkonu
má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý. Rozhodcovský rozsudok vydaný
v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva,
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola
uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa
od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu
vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
založených spotrebiteľskou zmluvou v neprospech spotrebiteľa. V prípade, keď je
predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, princíp
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“) v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti
od konkrétnych okolností) ustupuje v štádiu posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.
31. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo právomoc rozhodcovského súdu v žalobnej
odpovedi alebo prostredníctvom žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je exekučný
súd v štádiu posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a právomoc rozhodcovského súdu
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku v spotrebiteľskej veci so zákonom znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť
tohto exekučného titulu. Len platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc
na konanie rozhodcovského súdu v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Ak by
exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu,
akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.
Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky
paaktu.
32. Povinný môže v návrhu na zastavenie exekúcie namietať aj skutočnosti, pre ktoré
mal exekučný súd návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť už v štádiu posudzovania návrhu
na vykonanie exekúcie. V návrhu na zastavenie exekúcie môže uplatňovať (okrem iných
skutočností) skutočnosti týkajúce sa rozhodcovského rozhodnutia vydaného
v spotrebiteľskom spore uvedené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku. V tejto
súvislosti môže povinný napríklad namietať, že 1. spotrebiteľská rozhodcovská zmluva
nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, 2. rozhodcovské rozhodnutie
v spotrebiteľskom spore nebolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského
rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať
spotrebiteľské spory, 3. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané
stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal
povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, 4. rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti
podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné. Dôvody na zastavenie exekúcie musí
povinný uplatniť včas. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom
byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť.
V neskôr podaných návrhoch na zastavenie exekúcie môže povinný namietať len
skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie. V poradí v ďalších návrhoch na zastavenie exekúcie môže povinný namietať len
skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie.
Ak dôvod na zastavenie exekúcie nie je povinným uplatnený včas, exekučný súd naň
v súlade s koncentračnou zásadou neprihliadne a návrh na zastavenie exekúcie zamietne.
33. V posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ už v návrhu
na zastavenie exekúcie uplatnil námietku neplatnosti rozhodcovskej zmluvy a poukázal
na rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom a v sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 30 Ek 1382/2018 zo 4. apríla 2019 o zamietnutí návrhu sťažovateľa
na zastavenie exekúcie túto svoju námietku v zásade len podrobnejšie rozvinul a spresnil.
Skutočnosti uplatnené povinným v sťažnosti proti uzneseniu sp. zn. 30 Ek 1382/2018
zo 4. apríla 2019 podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade potom nemali
charakter tzv. „novoty“ a exekučný súd mal tieto skutočnosti vziať do úvahy a pri svojom
rozhodovaní na ne prihliadnuť.
VI.
Závery ústavného súdu
VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu
34. S poukazom na posúdenie veci ústavným súdom (bod V odôvodnenia tohto
nálezu) ústavný súd konštatuje, že ak okresný súd napadnutým uznesením sp. zn.
30 Ek 1382/2018 z 24. septembra 2019 zamietol sťažnosť sťažovateľa v postavení
povinného v exekučnom konaní proti uzneseniu o zamietnutí návrhu sťažovateľa
na zastavenie exekúcie, odoprel sťažovateľovi ochranu jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
35. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti navrhol aj zrušenie napadnutého uznesenia
a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Keďže na uvedenom skutkovom základe
ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
a jemu zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ústavný súd
zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
36. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
37. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa
§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
38. Úlohou okresného súdu preto bude opätovne rozhodnúť o návrhu na zastavenie
exekúcie, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1
dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také
riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel
a účel príslušných zákonných ustanovení.
VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu
39. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania, ktorú vyčíslil sumou 147 € za 2 úkony právnej služby (prevzatie právneho
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná sťažnosť) vrátane dane z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“). Za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu si sťažovateľ
uplatnil sumu 72,68 € vrátane DPH.
40. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
41. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal
z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“).
42. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v ním
uplatnenej celkovej sume 219,68 € vrátane DPH vzhľadom na to, že sťažovateľom
uplatnená suma nie je v rozpore s vyhláškou (neprevyšuje sumu, na ktorú by mal sťažovateľ
nárok podľa vyhlášky).
VI.3 K bodu 4 výrokovej časti nálezu
43. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 500 €. Podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia práv
sťažovateľa v spojení so zrušením napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátením veci
na ďalšie konanie bola ujma, ktorá sťažovateľovi vznikla, dostatočne kompenzovaná.
Vzhľadom na to neprichádzalo do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
(bod 4 výroku nálezu)
44. Ústavný súd na poli obiter dicta dopĺňa, že mu je známa nekonzistentná
rozhodovacia činnosť okresného súdu pri riešení analogických otázok. V tejto súvislosti
ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté
v rozhodnutiach nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 300/06). Pokiaľ súd rieši právnu otázku
(tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným
spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami,
nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť
aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(III. ÚS 192/06). Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci
z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ príslušný súd dospeje následne k opačnému názoru, je
súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (II. ÚS 426/2012).
Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní principiálne neznamená
právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie jeho veci. Nesporne však znamená
právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného,
doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje (III. ÚS 51/2014).
45. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť okresného súdu o tej istej právnej
otázke je ústavne neudržateľná. V súčasnosti nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom
na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože riešenie
tohto problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti okresného súdu. Ústavný súd
svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie tohto problému v budúcnosti. Z pohľadu
ústavného súdu prichodí v tejto súvislosti konštatovať, že odlišné právne názory v obdobnej
veci bez akéhokoľvek vysvetlenia zo strany súdu, prečo k odlišnosti došlo, sa javia ako
arbitrárnosť (svojvôľa) a sú zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu,
keďže tento princíp predpokladá, že skutkovo obdobné veci budú obdobne právne
posudzované.
46. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu