Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 39/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou KONCOVÁ

& PARTNERS, s. r. o., Legionárska 5, Trenčín, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

JUDr. Barbora Koncová, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 24. septembra 2019

takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. z 24. septembra 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 24. septembra 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

v sume 219,68 € (slovom dvestodevätnásť eur a šesťdesiatosem centov) na účet

Advokátskej kancelárie KONCOVÁ & PARTNERS, s. r. o., Legionárska 5, Trenčín,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“)

uznesením č. k. -10 z 28. januára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť , , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich v záhlaví označených základných práv

a slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 24. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľ sa

domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví

označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením okresného súdu, a súčasne

žiadal napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľ zároveň požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

vo výške 500 € a náhrady trov konania.

II.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

„Dňa 22.03.2019 Okresný súd Banská Bystrica vydal Uznesenie o zamietnutí návrhu

povinného (sťažovateľa) na zastavenie exekúcie vedenej pod spis. zn. proti

ktorému sťažovateľ podal sťažnosť zo dňa 04.04.2019 ktorú Okresný súd Banská Bystrica

Uznesením zo dňa 29.07.2019 zamietol.

Sťažovateľ sa v konaní na všeobecnom súde domáhal zastavenia exekúcie vedenej

Exekútorským úradom Nové Mesto nad Váhom, súdnym exekútorom JUDr. Eva Šteinerová,

Lipová 7, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, pod spis. zn. 171 EX 346/18.

Exekučným titulom, na základe ktorého je exekúcia vedená, je Rozhodcovský

rozsudok spis. zn. 553/07/15 vydaný Slovenským arbitrážnym súdom zriadeným Asociáciou

Slovenských arbitrážnych súdov, z. z. p. o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, pred

rozhodcom Mgr. Branislavom Bušom.“

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „rozhodcovský rozsudok sp. zn. 553/07/15

zo dňa 01.03.2016 bol vydaný Slovenským arbitrážnym súdom zriadeným Asociáciou

Slovenských arbitrážnych súdov, z. z. p. o.. Krížna 56, 821 08 Bratislava, teda subjektom

odlišným od rozhodcovských súdov oprávnených rozhodovať spory medzi oprávneným

a povinným v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky.

Žiaden z rozhodcovských súdov uvedených v rozhodcovskej zmluve uzavretej dňa

22.05.2013 v čase rozhodovania o spore nespĺňal podmienky v zmysle § 12 zákona

č. 244/2002 z. z. o rozhodcovskom konaní.

Rozhodcovský súd: Slovenský arbitrážny súd zriadený Asociáciou Slovenských

arbitrážnych súdov, z. z. p. o. je len právnym nástupcom rozhodcovského súdu: Slovenský

arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., preto nie je možné ani využitie

ustanovenia o rozhodcovskom konaní.“.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „využitie tohto ustanovenia

v danom prípade neprichádza do úvahy nakoľko tu nejde o prípad, keď sa jeden

zriaďovateľ, ktorý prestal spĺňať podmienky, stal členom nového zriaďovateľa, ktorý

podmienky spĺňa, ale o prípad keď konkrétny rozhodcovský súd zanikol v dôsledku

splynutia/zlúčenia a jeho právnym nástupcom sa stal rozhodcovský súd nový, v dôsledku

čoho táto rozhodcovská zmluva nemôže byť platná, keďže neexistuje rozhodcovský súd,

ktorý by na jej základe mal právomoc o veci rozhodovať.

Na základe skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok vydal subjekt, ktorý ako rozhodca

nemal právomoc o veci rozhodovať, tento rozsudok nemôže byť po formálnej stránke

vykonateľný.

Je teda zrejmé, že zriaďovateľ Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481,

Krížna 56, 821 08 Bratislava v čase, keď spor vznikol, ako aj v čase kedy bol vydaný

rozhodcovský rozsudok, nemal právnu subjektivitu a teda nemohol byť zriaďovateľom

Slovenského arbitrážneho súdu v zmysle Rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným

a povinným (sťažovateľom).“.

5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľa arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

keďže zastáva názor, že „predmetom konania v rámci rozhodcovského konania bol nárok

vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom porušovateľ základného práva nepreskúmaval

platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. z výsledkov jej preskúmania dospel k nesprávnym

záverom, ktoré sú v rozpore zo závermi porušovateľa v iných, obdobných prípadoch.

Odôvodnenie platnosti dojednania rozhodcovskej zmluvy je v absolútnom protiklade

s odôvodnením porušovateľa v desiatkach totožných prípadov.“. Sťažovateľ v tejto

súvislosti poukazuje na uznesenia okresného súdu v konaniach sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. . Sťažovateľ ďalej namieta, že exekučný titul

bol vydaný proti nemu ako spotrebiteľovi, a preto mal okresný súd postupovať v intenciách

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého

mal okresný súd skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Sťažovateľ poukazuje aj

na uznesenie ústavného súdu sp. zn. , s ktorým je napadnuté rozhodnutie

okresného súdu v rozpore. Týmto rozhodnutím ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., ako zjavne neopodstatnenú v skutkovo

totožnej veci, v ktorej exekučnými titulmi boli rozhodcovské rozsudky vydané tým istým

rozhodcovským súdom ako v prípade sťažovateľa.

III.

Vyjadrenia odporcu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

6. K veci sa vyjadril podpredseda okresného súdu listom sp. zn. Spr 4008/20

z 20. februára 2020, v ktorom skonštatoval, že sa v plnom rozsahu stotožňuje

s argumentáciou uvedenou v napadnutom rozhodnutí a so stanoviskom zákonného sudcu,

v ktorom sa uvádza:

„V článku I. ústavnej sťažnosti, v ktorom popísal skutkový stav, sa zaoberal najmä

skutočnosťou, že žiaden z rozhodcovských súdov uvedených v rozhodcovskej zmluve v čase

rozhodovania o spore nespĺňal podmienky v zmysle 0 Z.z.

o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že povinný námietku

nedostatku právomoci rozhodcovského súdu z uvedeného dôvodu neuviedol už v návrhu na

zastavenie exekúcie, ktorý mal podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku odkladný účinok.

Návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa uvedeného ustanovenia sa spravuje

koncentračnou zásadou, čo znamená, že povinný musí všetky dôvody a skutočnosti

rozhodujúce pre zastavenie exekúcie uviesť v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia

o začatí exekúcie. Keďže túto námietku uviedol až v sťažnosti, súd sa s ňou vysporiadal

v tom zmysle, že na ňu neprihliadal.

Ďalej sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka,

týkajúceho sa platnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorého závery považoval za absolútne

rozporné oproti desiatkam iných totožných prípadov (konkrétne napr. ,

, , , , ,

, a ). K tomu však považujem za potrebné uviesť,

že posledne dve uvádzané konania sa vôbec netýkali posudzovania návrhu oprávneného

PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. na vykonanie exekúcie z hľadiska platnosti rozhodcovskej

zmluvy. Dôvodom ich zamietnutia bola úplne iná skutočnosť, a to nedostatok právnej

subjektivity povinného (ktorý pred začatím exekučného konania zomrel).

V zmysle sú súdy povinné postupovať podľa ustálenej judikatúry

najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej

autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú

judikatúru. Za ustálenú judikatúru možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie

súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi

riadiť.

Ak sťažovateľ tvrdil, že súd sa v napadnutom uznesení výrazne odchýlil od ustálenej

rozhodovacej praxe všeobecných súdov, dokonca aj od svojej vlastnej praxe, s takým

názorom nemožno súhlasiť. Na Okresnom súde Banská Bystrica nepredstavujú rozhodnutia

senátov 6Ek, 7Ek, 8Ek, 12 Ek ustálenú rozhodovaciu prax, naopak väčšina senátov

tunajšieho súdu rozhoduje opačne ako uvedené senáty (napr. rozhodnutia sp. zn. 27Ek

468/2018, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , atď.), prípadne tak, že

neposúdením rozhodcovskej zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (a z toho

prameniaceho nedostatku právomoci rozhodcovského súdu) návrhu na vykonanie exekúcie

vyhovejú, t.j. vydajú poverenie na vykonanie exekúcie (napr. ,

a pod.). Navyše v sťažovateľovej veci súd rozhodol v dvoch exekučných konaniach vedených

voči nemu rovnako (sp. zn. a sp. zn. ), zamietnutím návrhu

povinného na zastavenie exekúcie z dôvodov, že súd nezistil existenciu rozhodcovskej

zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dokonca ani v rámci SR nemožno hovoriť

o ustálenej rozhodovacej praxi všeobecných súdov, keďže aj na tejto úrovni dochádza

k protichodným rozhodnutiam (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

zo dňa 07.06.2017, na ktoré súd poukázal v ústavnou sťažnosťou

napadnutom uznesení).

V neposlednom rade je potrebné podotknúť, že exekučné konanie je v súčasnosti

skončené vymožením nároku podľa § 61o Exekučného poriadku. V súčasnej právnej úprave

(s účinnosťou od 01.04.2017) absentuje výslovné ustanovenie týkajúce sa zákazu

prinavrátenia do pôvodného stavu, no na túto zásadu vzhľadom na charakter exekučného

konania je potrebné prihliadať aj za súčasnej právnej úpravy. Možno to vyvodiť aj zo znenia

ustanovenia § 61l ods. 3 druhá veta Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak súd návrh

na zastavenie exekúcie zamietol z dôvodu, že návrh bol podaný oneskorene, i keď tu dôvod

na zastavene exekúcie je, povinný má právo domáhať sa vrátenia plnenia žalobou podanou

voči oprávnenému.“

Okresný súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd listom z 12. februára 2020 upovedomil zúčastnenú osobu (PROFI

CREDIT Slovakia, s. r. o.) podľa o prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie a o možnosti vyjadriť sa k nej podľa § 126 zákona o ústavnom

súde. Zúčastnená osoba sa v lehote stanovenej ústavným súdom nevyjadrila.

8. Sťažovateľ v stanovisku k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu doručenom

ústavnému súdu 16. marca 2020 zotrval na svojich sťažnostných námietkach, pričom

zdôraznil:

„K tomu sťažovateľ uvádza, že právomoc rozhodcovského súdu v návrhu na

zastavenie exekúcie namietal, i keď nie explicitne, týmto dôvodom na zastavenie exekúcie sa

však mal porušovateľ zaoberať ex offo. Sťažovateľ má ďalej za to, že vo svojej sťažnosti

riadne vymedzil dôvody pre ktoré sťažnosť podal, uviedol s ktorými argumentmi sa

porušovateľ nezaoberal a svoje tvrdenia riadne zdôvodnil. K tvrdeniu porušovateľa, že

rozhodovacia prax na Okresnom súde Banská Bystrica v senátoch 6Ek, 7Ek, 8Ek a 12Ek

nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax, naopak ustálenou je rozhodovacia prax ďalších

senátov, ktoré rozhodujú opačne ako tieto senáty, sťažovateľ uvádza, že s takýmto tvrdením

nie je možné sa stotožniť. Už samotná skutočnosť, že rozhodovacia prax 4 senátov je odlišná

značí, že rozhodovacia prax na Okresnom súde Banská Bystrica je nejednotná, pričom sa

nejedná o ojedinelý prípad keď si jeden senát alebo sudca utvorí iný právny názor

a rozhoduje v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou súdu.

Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že ešte pred tým ako sa stal Okresný súd

Banská Bystrica príslušným na prejednanie exekučných vecí, aj rozhodovacia prax

ostatných všeobecných súdov bola jednotná v otázke právomoci rozhodcovských súdov.

Tieto spravidla exekúciu z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, ktorý

exekučný titul vydal zastavili.

Vzhľadom na vyššie uvedené má sťažovateľ za to, že sťažnosť je v celom rozsahu

dôvodná, a preto žiada aby Ústavný súd rozhodol v zmysle návrhu sťažovateľa.“

Sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

10. Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej

len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

11. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb podľa , ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

13. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

14. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením okresného súdu sp. zn. z 24. septembra 2019.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

18. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

19. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, , ).

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. V okolnostiach posudzovaného prípadu okresný súd napadnutým uznesením

rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa v postavení povinného proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. zo 4. apríla 2019 o zamietnutí návrhu sťažovateľa

na zastavenie exekúcie zamietol z dôvodu, že námietka sťažovateľa, že exekučný titul nebol

vydaný na to oprávneným rozhodcovským súdom, nebola predložená v návrhu

na zastavenie exekúcie, ale až v sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí návrhu povinného

na zastavenie exekúcie, a z dôvodu, že neplatnosť rozhodcovskej doložky mal povinný

namietať už v žalobnej odpovedi po doručení výzvy rozhodcovského súdu na vyjadrenie,

resp. v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

21. V odôvodnení uznesenia sp. zn. z 24. septembra 2019 okresný

súd uviedol:

„17/ Dôvodom zastavenia exekúcie podľa povinného je nedostatok právomoci

rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku na podklade rozhodcovskej

doložky, ktorú považoval za absolútne neplatný právny úkon, a to pre jej rozpor

s ustanovením . V rámci dojednanej

rozhodcovskej doložky mal povinný ako spotrebiteľ všetky spory so žalovaným (správne

malo byť žalobcom) ako dodávateľom riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa

povinného ďalej tento nemal na výber, nakoľko zo zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy

bolo zrejmé, že boli uzavreté v jeden deň, a povinný musel pristúpiť na rozhodcovskú

zmluvu inak by nedostal úver. Rozhodcovskú zmluvu si povinný osobitne nevyjednal a nemal

na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Sudca uvedené

tvrdenia nepovažoval za dôvodné, nakoľko rozhodcovská zmluva uzavretá na osobitnej

listine nemohla splynúť s ostatnými zmluvnými podmienkami a rovnako nevyplývalo, že

povinný nemal na výber. Ani samotná skutočnosť, že rozhodcovská zmluva je so

spotrebiteľom uzatváraná v jeden deň nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa vzťahuje iba na tie spotrebiteľské zmluvy, pri

uzatváraní ktorých spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah, teda ktoré sú vopred

pripravené. Nevzťahuje sa však na tie zmluvné podmienky, ktoré boli dohodnuté

individuálne. Pri takto dohodnutých zmluvných podmienkach sa nemožno dovolávať ich

neprijateľnosti (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. zo dňa

07.06.2017).

18/ Európsky súd pre ľudské práva definuje spotrebiteľa ako niekoho, kto je

v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, a teda by si mal byť vedomý aj

svojho konania. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá dňa 20.05.2013, teda v rovnaký deň

ako Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500025454 poskytnutého povinnému. Rozhodcovská

zmluva bola uzavretá na samostatnej listine, zreteľne označená veľkým tlačeným písmom

a obsahovala aj ustanovenia, ktoré umožňujú spotrebiteľovi rozhodcovskú zmluvu

odmietnuť (bod 2. Rozhodcovskej zmluvy), resp. následným jednostranným úkonom od nej

odstúpiť (bod 7. Rozhodcovskej zmluvy). Podpísaním rozhodcovskej zmluvy, ktorá

obsahovala možnosť odstúpenia v lehote 14 kalendárnych dní, prejavil povinný súhlas aj

s prípadným rozhodcovským konaním, pričom toto jeho konanie nie je možné prisudzovať za

vinu oprávnenému, ktorý návrh rozhodcovskej zmluvy predložil, keďže samotný zákon

uzavretie rozhodcovskej zmluvy nevylučuje. Povinný mal možnosť si rozhodcovskú zmluvu

prečítať a v prípade, že s ňou nesúhlasil, nemusel ju uzavrieť a ak ju aj uzavrel, mohol od

nej v primeranej lehote odstúpiť. Preto súd rozhodcovskú zmluvu, ktorá obsahuje jasné

a zrozumiteľné vyhlásenie veriteľa o tom, že jej uzatvorenie nie je podmienkou uzatvorenia

spotrebiteľskej úverovej zmluvy, z ktorej spory majú byť riešené v rozhodcovskom konaní,

a ktorá zároveň oprávňuje spotrebiteľa od nej odstúpiť v primeranej 14 dňovej lehote,

nemohol považovať za zmluvu, ktorá nebola individuálne dojednaná. Na základe

uvedeného, sudca rozhodcovskú zmluvu, nepovažoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku,

a preto táto platne založila právomoc rozhodcovského súdu, ktorý vydal vo veci

rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto exekučnom konaní. Zároveň

treba podotknúť, že spor rozhodoval rozhodcovský súd podľa

o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý už na postavenie povinného ako

spotrebiteľa prihliadal.

19/ Námietka povinného o spôsobilosti rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, ktorú

však uviedol až v sťažnosti nemohla byť súdom posúdená ako relevantná. Exekučný

poriadok poskytuje povinnému možnosť brániť sa voči začatej exekúcii podaním návrhu na

zastavenie exekúcie, ktorý má podať v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí

exekúcie, pokiaľ má mať odkladný účinok (§ 61k ods. 2 Exekučného poriadku). Toto

poučenie je súčasťou Upovedomenia o začatí exekúcie. Návrh povinného na zastavenie

exekúcie sa spravuje koncentračnou zásadou, čo znamená, že povinný musí všetky dôvody

a skutočnosti rozhodujúce pre zastavenie exekúcie uviesť v lehote 15 dni od doručenia

upovedomenia o začatí exekúcie. Nakoľko povinný v návrhu na zastavenie exekúcie

nenamietal túto skutočnosť, jej namietanie v sťažnosti bolo bez právneho významu.

20/ Na základe uvedených skutočností a právnych dôvodov, keď nebolo v konaní

preukázané, že by exekučný titul, na podklade ktorého sa vykonáva exekúcia bol

nespôsobilým exekučným titulom, povinný netvrdil a ani nepreukázal iné dôvody uvedené

v § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, pre ktoré by mala byt' exekúcia zastavená, sudca

podľa ustanovenia zamietol jeho sťažnosť voči uzneseniu vyššieho

súdneho úradníka sp. zn. zo dňa 04.04.2019 ako nedôvodnú.“

22. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) exekučným titulom na účely tohto zákona je aj vykonateľné rozhodnutie vydané

v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.

23. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku súd preskúma návrh na vykonanie

exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie,

súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí

o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 45

ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade exekučného titulu,

ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

24. Podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku súd návrh na vykonanie

exekúcie zamietne, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia

vydaného v spotrebiteľskom spore a 1. spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa

podmienky podľa osobitných predpisov, 2. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom

spore nebolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania

zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory,

3. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané stálym

rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal

povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, 4. rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti

podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné.

25. Podľa o spotrebiteľskom rozhodcovskom

konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní“) rozhodcovská zmluva uzavretá

pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

26. Sťažovateľ je presvedčený, že napadnuté uznesenie okresného súdu je arbitrárne

a trpí nedostatkom náležitého a presvedčivého odôvodnenia skutočností, ktoré viedli

okresný súd k rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

27. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

28. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

29. Dňa 1. januára 2015 nadobudol účinnosť zákon o spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní. Oddelením zákonnej úpravy nespotrebiteľského a spotrebiteľského

rozhodcovského konania, ku ktorému došlo zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom

konaní, sa markantným spôsobom zvýraznil rozdiel oboch týchto konaní spočívajúci

predovšetkým vo zvýšenej ochrane spotrebiteľa ako „slabšej strany“ v rámci zmluvného

vzťahu a nadväzujúceho rozhodcovského konania.

30. Podľa názoru ústavného súdu exekučný súd je s poukazom na § 53 ods. 1

Exekučného poriadku a podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku v štádiu

posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie povinný ex offo preskúmať návrh

na vykonanie exekúcie a jeho prílohy, t. j. vrátane exekučného titulu vydaného

v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Exekučný súd sa nezaoberá vecnou správnosťou

exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal

právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Predpokladom

materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným

titulom, je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade

so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Pokiaľ oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je

exekučný súd v štádiu posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie nielen oprávnený,

ale zároveň povinný skúmať, či spotrebiteľské rozhodcovské konanie prebehlo na základe

platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Exekučný súd má v tomto štádiu povinnosť

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie. Exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to,

či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola

uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského

súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť. Absolútna neplatnosť právneho úkonu

má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý. Rozhodcovský rozsudok vydaný

v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva,

na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola

uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa

od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok

materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu

vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv

spotrebiteľa. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach

založených spotrebiteľskou zmluvou v neprospech spotrebiteľa. V prípade, keď je

predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, princíp

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“) v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti

od konkrétnych okolností) ustupuje v štádiu posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie

dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

31. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo právomoc rozhodcovského súdu v žalobnej

odpovedi alebo prostredníctvom žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je exekučný

súd v štádiu posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený a zároveň povinný

skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a právomoc rozhodcovského súdu

a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku v spotrebiteľskej veci so zákonom znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť

tohto exekučného titulu. Len platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc

na konanie rozhodcovského súdu v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Ak by

exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu,

akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky

paaktu.

32. Povinný môže v návrhu na zastavenie exekúcie namietať aj skutočnosti, pre ktoré

mal exekučný súd návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť už v štádiu posudzovania návrhu

na vykonanie exekúcie. V návrhu na zastavenie exekúcie môže uplatňovať (okrem iných

skutočností) skutočnosti týkajúce sa rozhodcovského rozhodnutia vydaného

v spotrebiteľskom spore uvedené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku. V tejto

súvislosti môže povinný napríklad namietať, že 1. spotrebiteľská rozhodcovská zmluva

nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, 2. rozhodcovské rozhodnutie

v spotrebiteľskom spore nebolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského

rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať

spotrebiteľské spory, 3. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané

stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal

povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, 4. rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti

podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné. Dôvody na zastavenie exekúcie musí

povinný uplatniť včas. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom

byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť.

V neskôr podaných návrhoch na zastavenie exekúcie môže povinný namietať len

skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí

exekúcie. V poradí v ďalších návrhoch na zastavenie exekúcie môže povinný namietať len

skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie.

Ak dôvod na zastavenie exekúcie nie je povinným uplatnený včas, exekučný súd naň

v súlade s koncentračnou zásadou neprihliadne a návrh na zastavenie exekúcie zamietne.

33. V posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ už v návrhu

na zastavenie exekúcie uplatnil námietku neplatnosti rozhodcovskej zmluvy a poukázal

na rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom a v sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. zo 4. apríla 2019 o zamietnutí návrhu sťažovateľa

na zastavenie exekúcie túto svoju námietku v zásade len podrobnejšie rozvinul a spresnil.

Skutočnosti uplatnené povinným v sťažnosti proti uzneseniu sp. zn.

zo 4. apríla 2019 podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade potom nemali

charakter tzv. „novoty“ a exekučný súd mal tieto skutočnosti vziať do úvahy a pri svojom

rozhodovaní na ne prihliadnuť.

VI.

Závery ústavného súdu

VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu

34. S poukazom na posúdenie veci ústavným súdom (bod V odôvodnenia tohto

nálezu) ústavný súd konštatuje, že ak okresný súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 24. septembra 2019 zamietol sťažnosť sťažovateľa v postavení

povinného v exekučnom konaní proti uzneseniu o zamietnutí návrhu sťažovateľa

na zastavenie exekúcie, odoprel sťažovateľovi ochranu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

35. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti navrhol aj zrušenie napadnutého uznesenia

a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Keďže na uvedenom skutkovom základe

ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, preto podľa

a jemu zodpovedajúceho a ústavný súd

zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

36. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

37. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

38. Úlohou okresného súdu preto bude opätovne rozhodnúť o návrhu na zastavenie

exekúcie, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1

dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také

riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel

a účel príslušných zákonných ustanovení.

VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

39. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania, ktorú vyčíslil sumou 147 € za 2 úkony právnej služby (prevzatie právneho

zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná sťažnosť) vrátane dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“). Za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu si sťažovateľ

uplatnil sumu 72,68 € vrátane DPH.

40. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

41. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“).

42. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v ním

uplatnenej celkovej sume 219,68 € vrátane DPH vzhľadom na to, že sťažovateľom

uplatnená suma nie je v rozpore s vyhláškou (neprevyšuje sumu, na ktorú by mal sťažovateľ

nárok podľa vyhlášky).

VI.3 K bodu 4 výrokovej časti nálezu

43. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 500 €. Podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia práv

sťažovateľa v spojení so zrušením napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátením veci

na ďalšie konanie bola ujma, ktorá sťažovateľovi vznikla, dostatočne kompenzovaná.

Vzhľadom na to neprichádzalo do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

(bod 4 výroku nálezu)

44. Ústavný súd na poli obiter dicta dopĺňa, že mu je známa nekonzistentná

rozhodovacia činnosť okresného súdu pri riešení analogických otázok. V tejto súvislosti

ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté

v rozhodnutiach nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (). Pokiaľ súd rieši právnu otázku

(tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným

spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami,

nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle a môže tým porušiť

aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa

(). Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci

z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ príslušný súd dospeje následne k opačnému názoru, je

súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia ().

Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní principiálne neznamená

právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie jeho veci. Nesporne však znamená

právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného,

doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje ().

45. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť okresného súdu o tej istej právnej

otázke je ústavne neudržateľná. V súčasnosti nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom

na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože riešenie

tohto problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti okresného súdu. Ústavný súd

svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie tohto problému v budúcnosti. Z pohľadu

ústavného súdu prichodí v tejto súvislosti konštatovať, že odlišné právne názory v obdobnej

veci bez akéhokoľvek vysvetlenia zo strany súdu, prečo k odlišnosti došlo, sa javia ako

arbitrárnosť (svojvôľa) a sú zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu,

keďže tento princíp predpokladá, že skutkovo obdobné veci budú obdobne právne

posudzované.

46. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu