Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 108 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (336)IV. ÚS 461/2012
PDF · 172.75 KB
No categories available
IV. ÚS 461/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012
o sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr.
D. B. s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo
41/2012 a jeho uznesením z 22. marca 2012, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 188/2011 a jeho uznesením z 28. apríla 2011
a postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 1102/2010 a jeho
uznesením z 26. januára 2011 takto
rozhodol:
Konanie o sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“), ktorá bola následne doplnená podaním z 13. augusta 2012. Sťažovateľka
v nej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 41/2012 a jeho
uznesením z 22. marca 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“), postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
16 CoE 188/2011 a jeho uznesením z 28. apríla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie
krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Er 1102/2010 a jeho uznesením z 26. januára 2011 (ďalej aj
„namietané uznesenie okresného súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti
poisťovníctva. Dňa 30. januára 2007 uzavrela s P. H. (ďalej len „povinný“) poistnú zmluvu,
na základe ktorej sa povinný zaviazal platiť dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s
poistnou zmluvou dohodnuté poistné za riadne sťažovateľkou poskytnutú a vyčerpanú
službu nezaplatil. Sťažovateľka sa v súlade s individuálne uzavretou rozhodcovskou
doložkou, ktorú povinný podľa jej tvrdenia mal možnosť ovplyvniť, obrátila na Arbitrážny
súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn.
2 C 339/2009 z 8. marca 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného vo výške
41,36 €, úrokov z omeškania a trov rozhodcovského konania. Pretože povinný judikované
dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľka
podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor podal okresnému súdu žiadosť o udelenie
poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej pripojil návrh sťažovateľky a exekučný titul.
Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka vo veci
sťažovateľky postupoval tak, že 21. decembra 2010 vyzval v zmysle § 40 ods. 1
Exekučného poriadku súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie konania o poistnú
zmluvu, ktorú mala uzavrieť sťažovateľka s povinným a ktorá obsahuje rozhodcovskú
doložku. Exekútor na výzvu okresného súdu potom, čo kontaktoval sťažovateľku a požiadal
ju o predloženie poistnej zmluvy, predložil okresnému súdu poistnú zmluvu a poistné
podmienky, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy. Na základe takto zhromaždených dôkazov
„okresný súd rozhodol bez účasti sťažovateľky a bez nariadenia pojednávania uznesením
sp. zn. 8 Er/1102/2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon
exekúcie zamietol“.
Okresný súd nepostupoval teda podľa sťažovateľky tak, že by vykonal prieskum
spisových podkladov, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou
od súdneho exekútora zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné
pre rozhodnutie. „Z postupu okresného súdu je zjavné, že nevychádzal z obsahu
rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav. Suma listín, ktoré okresný súd
zhromaždil, sa bez pochybností nezhoduje s celým obsahom spisu arbitrážneho súdu.
K listinám, ktoré okresný súd zhromaždil cestou súdneho exekútora, sa sťažovateľ nemal
možnosť procesne správnym spôsobom vyjadriť.“ Sťažovateľka zastáva názor, že jej bolo
upreté právo vyjadriť sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich
obsahu. Ak okresný súd neobmedzil svoj postup iba na prieskum spisu arbitrážneho súdu,
ale na základe dokazovania zisťoval a vytváral po začatí exekučného súdneho konania
nanovo skutkový stav, mal jej dať možnosť zúčastniť sa dokazovania. Sťažovateľka tvrdí,
že „Exekučný súd za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu postupu
arbitrážneho súdu a dospel k úplne opačným záverom.“. Sťažovateľka je presvedčená, že
suma listín, ktorú exekučný súd zhromaždil, sa nestotožňuje s celým obsahom
rozhodcovského spisu, pričom k porušeniu ňou označených základných práv došlo aj tým,
že za tejto situácie jej mal okresný súd umožniť vyjadriť sa k veci.
Uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 188/2011-51 z 28. apríla 2011 bolo
sťažovateľkou napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené. Proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 41/2012 z 22. marca 2012 (právnemu zástupcovi sťažovateľky bolo
doručené 12. júna 2012, pozn.) odmietnuté.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že všeobecné súdy rozhodli o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatné
nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným právnym
záverom ako arbitrážny súd v základnom konaní. To podľa jej názoru viedlo fakticky
k zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky.
Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku prekročil svoju právomoc a preskúmal rozhodcovský titul
z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.
Sťažovateľka poukazuje tiež „na dnes už zrušené ustanovenie § 253 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda senátu v exekučnom konaní
nariadil pojednávanie len ak to považoval za potrebné, alebo ak to ustanovil zákon. Toto
ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre nenariadenie
pojednávania. Platné znenie O. s. p. a EP v súčasnosti takéto ustanovenie nemá. Exekučný
súd je preto povinný na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup
je v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu.
Exekučný poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné ust. § 115a O. s. p.,
resp. § 214 ods. 2 O. s. p., ktoré by priamo umožňovalo, aby súdne konanie na exekučnom
súde prebiehalo bez nariadenia pojednávania. Podľa ust. § 251 ods. 4 O. s. p. sa
na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (EP) použijú ustanovenia
predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhodne vždy uznesením, však nemôže
dostatočne odôvodniť záver, že vždy, keď súd rozhoduje uznesením, nemusí nariadiť
pojednávanie.“.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka argumentuje, že
jej „neposkytol ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces a práva
na zákonného sudcu odmietnutím aplikácie zásad podľa... rozhodnutia Ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 60/2004. Dovolací súd v odôvodnení napadnutých uznesení žiadnym
spôsobom nezdôvodnili odklon od judikatúry Ústavného súdu, na ktorú oprávnený
(sťažovateľka, pozn.) poukázal v podanom dovolaní“ (konkrétne odkazuje na právny názor
vyslovený v náleze sp. zn. III. ÚS 192/06, pozn.). Sťažovateľka považuje napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu za „arbitrárne a nepreskúmateľné“.
Popri procesno-právnych pochybeniach namieta sťažovateľka aj právny názor
všeobecných súdov o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Táto by
mohla byť podľa jej tvrdenia neprijateľná pre hrubý nepomer práv povinnej
v rozhodcovskom konaní v porovnaní s právami sťažovateľky, čo však z odôvodnenia
rozhodnutí všeobecných súdov nevyplýva. Sťažovateľka argumentuje, že použitie
rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané, pričom nie každá
rozhodcovská doložka je teda automaticky neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Záver
o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva zo samotnej jej existencie, ale
z konkrétnych skutkových okolností každého jedného prípadu. V danom prípade však
exekučné súdy podľa sťažovateľky dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové
okolnosti, ktoré aj vymenúva, pričom navyše povinný bol pred podpisom poistnej zmluvy
na zvláštnom tlačive osobitne poučený a upozornený na možnosť riešiť prípadné spory
v rozhodcovskom konaní. Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že tretí subjekt
nezávislý od nej (tzv. viazaný finančný agent) je povinný pred uzavretím poistenia bez
účasti poisťovne informovať spotrebiteľa o podstatných okolnostiach poistného vzťahu,
a preto súhlas povinného s rozhodcovskou doložkou mal povahu informovaného súhlasu.
Vzhľadom na podľa sťažovateľky nedôsledne a nesprávne vykonávané dokazovanie, sa
všeobecné súdy o obsahu osobitného tlačiva, ktorého súčasťou bolo aj poučenie o možnosti
zvoliť si rozhodcovské konanie na riešenie sporov, ani nemohli dozvedieť. Sťažovateľka
tiež namieta tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého príslušný európsky predpis má byť
priamo aplikovateľným prameňom komunitárneho práva.
Sťažovateľka napokon namieta, že okresný súd mal správne vykonať riadne
dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel, a to za účasti oboch
účastníkov. Ak by tak konal, musel by byť správne obsadený sudcom, a nie vyšším súdnym
úradníkom. Okolnosť, že okresný súd takto nekonal, znamená porušenie základného práva
sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom
vysloví porušenie ňou označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa
dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 41/2012, krajským
súdom pod sp. zn. 16 CoE 188/2011 a okresným súdom pod sp. zn. 8 Er 1102/2010 a zruší
napadnuté uznesenia najvyššieho súdu z 22. marca 2012, krajského súdu z 28. apríla 2011
a okresného súdu z 26. januára 2011 a vec vráti na ďalšie konanie okresnému súdu.
Napokon sa domáha úhrady trov konania v sume 323,52 €.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 41/2012 z 22. marca 2012 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
16 CoE 188/2011 z 28. apríla 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu tvrdenie sťažovateľky,
podľa ktorého jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že okresný
súd konal a rozhodol bez nariadenia pojednávania, nie je dôvodná. Podľa názoru
najvyššieho súdu „V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Vzhľadom na to, sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie
splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora
o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti
oprávneného a povinného.“.
Nedôvodné je podľa právnych záverov najvyššieho súdu aj ďalšie tvrdenie
sťažovateľky, podľa ktorého súdy nemali právomoc v danej veci konať. Sťažovateľka
v skutočnosti ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopiera, ale vyčíta im len to, že
v rozpore so zákonom i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly
a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť či
neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Z obsahového hľadiska nejde podľa názoru
najvyššieho súdu zo strany sťažovateľky o námietku nedostatku právomoci súdov, ale
o námietku inú. Napokon sťažovateľkou namietané nesprávne právne posúdenie nezakladá
podľa dovolacieho súdu v danom prípade prípustnosť dovolania v zmysle § 237
Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 21. augusta 2012 podanie
označené ako „Späťvzatie návrhu na začatie konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
Ústavy Slovenskej republiky“, v ktorom uvádza, že „... Týmto podaním berie sťažovateľ
v súlade s § 54 zák. č. 38/1993 Zb. v platnom znení svoju sťažnosť späť v celom rozsahu
a navrhuje, aby Ústavný súd konanie o sťažnosti zastavil.“.
II.
Podľa § 54 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sťažovateľ vezme svoju
sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne,
že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému
rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom
porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.
Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 21. augusta 2012 vzala svoju
sťažnosť v celom rozsahu späť a požiadala o zastavenie konania. Ústavný súd po posúdení
tejto žiadosti konštatoval, že v danom prípade neexistujú dôvody na to, aby jej nevyhovel,
a preto podľa § 54 zákona o ústavnom súde konanie o sťažnosti sťažovateľky zastavil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2012