Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 461/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012

o sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr.

D. B. s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 1 a 2 a Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo

41/2012 a jeho uznesením z 22. marca 2012, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. apríla 2011

a postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. januára 2011 takto

rozhodol:

Konanie o sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), ktorá bola následne doplnená podaním z 13. augusta 2012. Sťažovateľka

v nej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. marca 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“), postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. apríla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie

krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. januára 2011 (ďalej aj

„namietané uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti

poisťovníctva. Dňa 30. januára 2007 uzavrela s P. H. (ďalej len „povinný“) poistnú zmluvu,

na základe ktorej sa povinný zaviazal platiť dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s

poistnou zmluvou dohodnuté poistné za riadne sťažovateľkou poskytnutú a vyčerpanú

službu nezaplatil. Sťažovateľka sa v súlade s individuálne uzavretou rozhodcovskou

doložkou, ktorú povinný podľa jej tvrdenia mal možnosť ovplyvniť, obrátila na Arbitrážny

súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn.

z 8. marca 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného vo výške

41,36 €, úrokov z omeškania a trov rozhodcovského konania. Pretože povinný judikované

dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľka

podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor podal okresnému súdu žiadosť o udelenie

poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej pripojil návrh sťažovateľky a exekučný titul.

Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka vo veci

sťažovateľky postupoval tak, že 21. decembra 2010 vyzval v zmysle § 40 ods. 1

Exekučného poriadku súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie konania o poistnú

zmluvu, ktorú mala uzavrieť sťažovateľka s povinným a ktorá obsahuje rozhodcovskú

doložku. Exekútor na výzvu okresného súdu potom, čo kontaktoval sťažovateľku a požiadal

ju o predloženie poistnej zmluvy, predložil okresnému súdu poistnú zmluvu a poistné

podmienky, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy. Na základe takto zhromaždených dôkazov

„okresný súd rozhodol bez účasti sťažovateľky a bez nariadenia pojednávania uznesením

sp. zn. tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon

exekúcie zamietol“.

Okresný súd nepostupoval teda podľa sťažovateľky tak, že by vykonal prieskum

spisových podkladov, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou

od súdneho exekútora zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné

pre rozhodnutie. „Z postupu okresného súdu je zjavné, že nevychádzal z obsahu

rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav. Suma listín, ktoré okresný súd

zhromaždil, sa bez pochybností nezhoduje s celým obsahom spisu arbitrážneho súdu.

K listinám, ktoré okresný súd zhromaždil cestou súdneho exekútora, sa sťažovateľ nemal

možnosť procesne správnym spôsobom vyjadriť.“ Sťažovateľka zastáva názor, že jej bolo

upreté právo vyjadriť sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich

obsahu. Ak okresný súd neobmedzil svoj postup iba na prieskum spisu arbitrážneho súdu,

ale na základe dokazovania zisťoval a vytváral po začatí exekučného súdneho konania

nanovo skutkový stav, mal jej dať možnosť zúčastniť sa dokazovania. Sťažovateľka tvrdí,

že „Exekučný súd za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu postupu

arbitrážneho súdu a dospel k úplne opačným záverom.“. Sťažovateľka je presvedčená, že

suma listín, ktorú exekučný súd zhromaždil, sa nestotožňuje s celým obsahom

rozhodcovského spisu, pričom k porušeniu ňou označených základných práv došlo aj tým,

že za tejto situácie jej mal okresný súd umožniť vyjadriť sa k veci.

Uznesením krajského súdu č. k. -51 z 28. apríla 2011 bolo

sťažovateľkou napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené. Proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 22. marca 2012 (právnemu zástupcovi sťažovateľky bolo

doručené 12. júna 2012, pozn.) odmietnuté.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že všeobecné súdy rozhodli o žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatné

nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným právnym

záverom ako arbitrážny súd v základnom konaní. To podľa jej názoru viedlo fakticky

k zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky.

Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku prekročil svoju právomoc a preskúmal rozhodcovský titul

z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Sťažovateľka poukazuje tiež „na dnes už zrušené ustanovenie § 253 ods. 2

, podľa ktorého predseda senátu v exekučnom konaní

nariadil pojednávanie len ak to považoval za potrebné, alebo ak to ustanovil zákon. Toto

ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre nenariadenie

pojednávania. Platné znenie a EP v súčasnosti takéto ustanovenie nemá. Exekučný

súd je preto povinný na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup

je v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu.

Exekučný poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné ust. ,

resp. , ktoré by priamo umožňovalo, aby súdne konanie na exekučnom

súde prebiehalo bez nariadenia pojednávania. Podľa ust. sa

na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (EP) použijú ustanovenia

predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však

vždy uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhodne vždy uznesením, však nemôže

dostatočne odôvodniť záver, že vždy, keď súd rozhoduje uznesením, nemusí nariadiť

pojednávanie.“.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka argumentuje, že

jej „neposkytol ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces a práva

na zákonného sudcu odmietnutím aplikácie zásad podľa... rozhodnutia Ústavného súdu

sp. zn. . Dovolací súd v odôvodnení napadnutých uznesení žiadnym

spôsobom nezdôvodnili odklon od judikatúry Ústavného súdu, na ktorú oprávnený

(sťažovateľka, pozn.) poukázal v podanom dovolaní“ (konkrétne odkazuje na právny názor

vyslovený v náleze sp. zn. , pozn.). Sťažovateľka považuje napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za „arbitrárne a nepreskúmateľné“.

Popri procesno-právnych pochybeniach namieta sťažovateľka aj právny názor

všeobecných súdov o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Táto by

mohla byť podľa jej tvrdenia neprijateľná pre hrubý nepomer práv povinnej

v rozhodcovskom konaní v porovnaní s právami sťažovateľky, čo však z odôvodnenia

rozhodnutí všeobecných súdov nevyplýva. Sťažovateľka argumentuje, že použitie

rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané, pričom nie každá

rozhodcovská doložka je teda automaticky neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Záver

o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva zo samotnej jej existencie, ale

z konkrétnych skutkových okolností každého jedného prípadu. V danom prípade však

exekučné súdy podľa sťažovateľky dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové

okolnosti, ktoré aj vymenúva, pričom navyše povinný bol pred podpisom poistnej zmluvy

na zvláštnom tlačive osobitne poučený a upozornený na možnosť riešiť prípadné spory

v rozhodcovskom konaní. Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že tretí subjekt

nezávislý od nej (tzv. viazaný finančný agent) je povinný pred uzavretím poistenia bez

účasti poisťovne informovať spotrebiteľa o podstatných okolnostiach poistného vzťahu,

a preto súhlas povinného s rozhodcovskou doložkou mal povahu informovaného súhlasu.

Vzhľadom na podľa sťažovateľky nedôsledne a nesprávne vykonávané dokazovanie, sa

všeobecné súdy o obsahu osobitného tlačiva, ktorého súčasťou bolo aj poučenie o možnosti

zvoliť si rozhodcovské konanie na riešenie sporov, ani nemohli dozvedieť. Sťažovateľka

tiež namieta tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého príslušný európsky predpis má byť

priamo aplikovateľným prameňom komunitárneho práva.

Sťažovateľka napokon namieta, že okresný súd mal správne vykonať riadne

dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel, a to za účasti oboch

účastníkov. Ak by tak konal, musel by byť správne obsadený sudcom, a nie vyšším súdnym

úradníkom. Okolnosť, že okresný súd takto nekonal, znamená porušenie základného práva

sťažovateľky na zákonného sudcu podľa .

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví porušenie ňou označených základných práv podľa a listiny a práva podľa

dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. , krajským

súdom pod sp. zn. a okresným súdom pod sp. zn. a zruší

napadnuté uznesenia najvyššieho súdu z 22. marca 2012, krajského súdu z 28. apríla 2011

a okresného súdu z 26. januára 2011 a vec vráti na ďalšie konanie okresnému súdu.

Napokon sa domáha úhrady trov konania v sume 323,52 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. marca 2012 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu tvrdenie sťažovateľky,

podľa ktorého jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že okresný

súd konal a rozhodol bez nariadenia pojednávania, nie je dôvodná. Podľa názoru

najvyššieho súdu „V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú

v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to, sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie

splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora

o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti

oprávneného a povinného.“.

Nedôvodné je podľa právnych záverov najvyššieho súdu aj ďalšie tvrdenie

sťažovateľky, podľa ktorého súdy nemali právomoc v danej veci konať. Sťažovateľka

v skutočnosti ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopiera, ale vyčíta im len to, že

v rozpore so zákonom i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly

a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť či

neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Z obsahového hľadiska nejde podľa názoru

najvyššieho súdu zo strany sťažovateľky o námietku nedostatku právomoci súdov, ale

o námietku inú. Napokon sťažovateľkou namietané nesprávne právne posúdenie nezakladá

podľa dovolacieho súdu v danom prípade prípustnosť dovolania v zmysle § 237

.

Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 21. augusta 2012 podanie

označené ako „Späťvzatie návrhu na začatie konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127

“, v ktorom uvádza, že „... Týmto podaním berie sťažovateľ

v súlade s v platnom znení svoju sťažnosť späť v celom rozsahu

a navrhuje, aby Ústavný súd konanie o sťažnosti zastavil.“.

II.

Podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) ak sťažovateľ vezme svoju

sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne,

že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému

rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom

porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 21. augusta 2012 vzala svoju

sťažnosť v celom rozsahu späť a požiadala o zastavenie konania. Ústavný súd po posúdení

tejto žiadosti konštatoval, že v danom prípade neexistujú dôvody na to, aby jej nevyhovel,

a preto podľa konanie o sťažnosti sťažovateľky zastavil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012