Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 328/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom

JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy Němcovej 22, Košice, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152

ods. 4 a Listiny základných práv a slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 14. apríla 2015 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a a , a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, , a

Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného

súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 20. apríla 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2015

osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy Němcovej 22, Košice, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), , a

a čl. 2 ods. 2 listiny postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. apríla 2015 (ďalej

len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a , a listiny, ako aj práva

podľa dohovoru, , a a listiny

postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. apríla 2012 (ďalej len „napadnuté

uznesenie okresného súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinnou sa táto zaviazala

platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestala

platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila

na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom

sp. zn. z 8. marca 2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) zaviazal

povinnú na zaplatenie dlžného poistného v sume 50,72 € s príslušenstvom. Keďže povinná

dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, sťažovateľka

podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor predložil okresnému súdu 13. mája 2011

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech sťažovateľky. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 20. apríla 2012 zamietol jeho žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 14. apríla 2015

tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že preskúmaním materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) okresný súd a krajský súd

prekročili svoje právomoci. V tejto súvislosti tvrdí, že „Napriek tomu, že exekučný súd

nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky,

ktoré predchádzali vzniku exekučného titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných

podmienok, súd prvého stupňa tak v preskúmavanom rozhodnutí činí, čo treba odmietnuť,

ako neprípustné. Súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť

rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to

z ustanovenia § 44 ods. 2 EP, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je

v rozpore so zákonom formulovanými požiadavkami. Pritom o objektívne nemožné plnenie

ide vtedy, keď splnenie záväzku je všeobecne nemožné pre akéhokoľvek dlžníka (teda nie len

spotrebiteľa).“.

Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu sú

z ústavného hľadiska neakceptovateľné, keďže aj „exekučný súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti

zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal“.

Sťažovateľka namieta, že

«úlohou okresného súdu v prípade zotrvania na názore smerujúcom ku zamietnutiu

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo i len

do elementárnej časti, by mala byť povinnosť svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. Najmä

uviesť:

- dôvody, ktoré ho viedli k aplikovaniu noriem spotrebiteľského práva v rámci

exekučného konania...,

- ozrejmiť, nakoľko v tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie...

s výnimkou ustanovenia § 43 EP, na báze akého zákonného ustanovenia a akých dôkazov,

vyhodnotil dojednanú rozhodcovskú doložku za neplatnú,

- v danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, nie zmluva,

predmetom záujmu exekučného súdu má byť len plnenie vyplývajúce z exekučného titulu.

Plnenie z exekučného titulu zaväzujúce na vrátenie dlhu s príslušenstvom nik nespochybnil,

z hľadiska § 35 ZoRK je vecou rozhodnutou a z tohto pohľadu nie je zrejmé, čo viedlo

exekučný súd k nerešpektovaniu tejto procesnej prekážky vedenia konania,

- Tiež z odvolaním napadnutého uznesenia nie je zrejmé, ako sa exekučný súd

pri určení, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej

zmluve je neprimeranou podmienkou a spotrebiteľ ňou nie je viazaný,

vysporiadal s požiadavkou preukázania naliehavého právneho záujmu (§ 80

písm. c) ) na takomto určení, osobitne ak povinný nevyužil inštitút svojej

ochrany umožňujúci mu spochybniť rozhodcovskú doložku spôsobom, ktorý

predpokladá § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK.

- Exekučný súd sa pri svojich úvahách o neprijateľnej rozhodcovskej doložke

odvoláva na ustanovenia Smernice 93/13/EHS. Zaoberá sa jej hodnotením v kontexte úvah

vyplývajúcich z prílohy 1 písm. q) tejto smernice, ktorá hodnotí, čo je možné považovať

za neprijateľnú podmienku pričom táto interpretácia vychádza z nesprávneho prekladu

nakoľko vychádzajúc z originálu tohto ustanovenia, ktorý znie: „excluding or hindering

the costumer´s right to take legal action or exercise any other legal remedy, particularly by

requiring the costumer to take legal disputes exclusively to arbitration not covered by

any legal provision.“ by mal slovenský preklad znieť: „Nekalou podmienkou je zbavenie

spotrebiteľa práva, alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo akýkoľvek iný

opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výlučne arbitrážou,

na ktorú sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov.“ V tomto kontexte potom nemožno

ujednanie rozhodcovskej doložky hodnotiť za nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské

konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a je súčasťou vnútroštátneho civilného

práva...».

Podľa sťažovateľky je zrejmé, že „skúmať ex offo neprijateľnosť zmluvnej

podmienky – rozhodcovskej doložky – môže iba taký súd členského štátu, ktorý je na to

zmocnený podľa vnútroštátnych procesných pravidiel. Exekučný poriadok takúto právomoc

exekučným súdom v uvedenom prípade jednoznačne nepriznáva (pozri § 243d ods. 1 a 2

EP).“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského

súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené jej základné práva

podľa a a a listiny, ako aj právo

podľa dohovoru, , a a listiny

a napadnutým uznesením okresného súdu a tiež postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

boli porušené jej základné práva podľa , a

a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, , a a listiny, aby označené

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

podľa a listiny, práva podľa dohovoru a označených ustanovení a listiny

napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej

veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

podľa a listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záverom

krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie okresného

súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Sťažovateľka namieta tiež

nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa

v napadnutom uznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej odvolacími

dôvodmi.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až , resp.

čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti

(m. m. ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že súdny exekútor

v uvedenej veci doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie

označenej sumy, ako aj trov rozhodcovského konania na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku, pričom okresný súd, vychádzajúc z predložených listín, zistil,

že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné

zamietnuť z dôvodu, že rozhodcovská doložka ako súčasť poistnej zmluvy uzavretej medzi

sťažovateľkou a povinnou bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako

taká bola už od počiatku neplatná v zmysle a

účinného v čase uzatvárania poistnej zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom

bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán

a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom

na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie,

v ktorom okrem iného namietala, že odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je

nezákonné, pričom svoje odvolacie dôvody založila na ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a),

b), d) a f) (ďalej len „OSP“).

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu

bez nariadenia pojednávania v súlade s , a a dospel

k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že zásadný význam

pre posúdenie vzťahu založeného medzi sťažovateľkou a povinnou poistnou zmluvou je

o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 25. novembra

2004, ktoré nielenže „označilo za spotrebiteľské zmluvy aj zmluvy uzavreté podľa

, ale v ods. 2 stanovilo zásadu, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré

neboli uzavreté podľa osobitného predpisu (t. j. podľa ) sa

primerane použije ustanovenia tohto predpisu, t. j. “.

Ďalej krajský súd v napadnutom uznesení zdôraznil, že „... súdna prax považuje

zmluvnú podmienku (rozhodcovskú doložku) za individuálne dojednanú, len ak uzavretiu

rozhodcovskej zmluvy predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia

rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností

v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom

daná reálna možnosť voľby, či príjme alebo neprijme rozhodcovskú zmluvu alebo dá

prednosť konaniu pred všeobecným súdom. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného

súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy.

Oprávnený nepreukázal, či a v akom rozsahu poučil povinného o nevýhodách

rozhodcovského konania. Preto sa táto zmluvná podmienka nepovažuje za individuálne

dojednanú. S účinnosťou od 1.1.2008 bolo do zapracované

ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r), ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú

v prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q) Smernice (smernica Rady ES 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pozn.), ktorá

označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť

spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať

akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.“.

Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na závery

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyjadrené v uznesení

sp. zn. z 21. marca 2012 v totožnej veci sťažovateľky, z ktorých vyplýva

povinnosť skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a následne posúdiť

materiálnu vykonateľnosť príslušného exekučného titulu. V tejto súvislosti krajský súd

predovšetkým zdôraznil, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako

exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na základe ktorej bola

založená právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá

neplatne.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nemožno ho považovať za arbitrárne.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil, že judikatúra Súdneho dvora

Európskej únie vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok

v spotrebiteľských zmluvách má všeobecný súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť

tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana

spotrebiteľa (m. m. ). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom

a z neho vyplývajúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov, ktorá primárne patrí všeobecným súdom,

mohol by nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad krajského súdu uplatnený

v napadnutom uznesení takéto nedostatky nevykazuje, a preto sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a listiny napadnutým uznesením krajského súdu, aj keď túto časť

sťažnosti vôbec neodôvodňuje. Za týchto okolností by ústavný súd vzhľadom na svoju

doterajšiu judikatúru mohol túto časť sťažnosti odmietnuť bez ďalšieho pre nesplnenie

zákonom prepísaných náležitostí. Napriek tomu ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie krajského súdu aj z vecného hľadiska.

Pri vymedzení rozsahu vecného prieskumu napadnutého uznesenia krajského súdu

ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, v zmysle ktorého pokiaľ

sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní

pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní

pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

, ). Z uvedeného právneho názoru vyplýva, že porušenie

svojich práv napadnutým uznesením krajského súdu mohla sťažovateľka namietať v konaní

pred ústavným súdom v zásade len z dôvodov, ktoré uviedla v odvolaní proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia sa ústavný súd preto

sústredil na posúdenie, ako sa krajský súd vysporiadal s odvolacou námietkou sťažovateľky

o tom, že „exekučný súd zdanlivo na účely preskúmania podmienok pokračovania exekúcie

podľa exekučného poriadku dokazoval a pojednávanie nenariadil... Tým odňal možnosť

oprávnenému vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a k označeniu spôsobu, akým bola

individuálne dojednaná rozhodcovská doložka. Exekučný súd považoval zmienené listiny,

a to poistnú zmluvu včítane poistných podmienok v znení pri podpise poistenia, za zásadné.

Nenariadením pojednávania súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, vyvrátiť

alebo oslabiť právny názor, ktorý je základom pre rozhodnutie súdu.“ (citované z odvolania

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, pozn.).

V súlade s (obdobne listiny) každý má právo na to,

aby sa jeho vec verejne prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že aj vo vzťahu k tejto odvolacej

námietke krajský súd poukázal na závery obsiahnuté v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. marca 2012, v ktorom sa k zásadnému právnemu problému nastolenému

sťažovateľkou konštatuje, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd

skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie, alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom [§ 44 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov],

sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu.

V tomto štádiu všeobecný súd nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť osobitne

upravenú v ustanoveniach až , a preto je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho

založených listín. Dokazovanie vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnou účasťou

oprávneného a povinného v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj

z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný dozvedieť až

doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Osobitne k vade konania spočívajúcej v tom,

že okresný súd na ťarchu sťažovateľky revidoval skutkový stav, na ktorom je založený

exekučný titul, bez toho, aby jej dal možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a k takto novo

vytvorenej procesnej situácii vyjadriť, krajský súd uviedol, že táto vada bola odstránená

tým, že na rozhodnutie prvostupňového súdu mala sťažovateľka právo reagovať podaním

odvolania, pričom odvolací súd posúdil vec aj z uvedeného dôvodu.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského

súdu za také, ktorým došlo k porušeniu ňou označeného základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , resp. podľa listiny, keďže z neho vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov ku kľúčovej námietke sťažovateľky týkajúcej sa porušenia záruk

kontradiktórnosti v danej veci zo strany exekučných súdov. Úlohou ústavného súdu

pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej

perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov ich „vylepšovanie“ (), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že

tieto sú plne v súlade so závermi obsiahnutými v jeho rozhodnutiach o totožných

sťažnostiach sťažovateľky (k tomu pozri rozhodnutia ústavného súdu vo veciach

sťažovateľky vedených pod spisovými značkami , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , ) a plne rešpektujú aj zjednocujúce

stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014 (s obsahom

ktorého je sťažovateľka z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu v jej

totožných veciach oboznámená). V súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou

ústavný súd uzatvára, že na jej vec možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného

súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa

ku skutkovým zisteniam okresného súdu a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu

posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku

(odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal krajský súd

v rámci odvolacieho konania.

Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospel

k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného čl. 48

ods. 2 a listiny, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu , a a

ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4

a listiny napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd konštatuje, že označené články a listiny

neobsahujú žiadne základné práva alebo slobody. O ich prípadnom porušení by ústavný súd

v konaní o sťažnosti podľa mohol rozhodnúť len v spojení s porušením

niektorého zo základných práv alebo slobôd. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že žiadne

zo sťažovateľkou označených práv nemohlo byť porušené, neprichádzalo do úvahy ani

vyslovenie porušenia označených ustanovení a listiny. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších

návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

K odôvodneniu tohto uznesenia sa pripája odlišné (doplňujúce) stanovisko sudcu

Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2016