Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 328/2016
PDF · 275.39 KB
No categories available
II. ÚS 328/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom
JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy Němcovej 22, Košice, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 116/2012
a jeho uznesením zo 14. apríla 2015 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného
súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1669/2011 a jeho uznesením
z 20. apríla 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2015
osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej
advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy Němcovej 22, Košice, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy
a čl. 2 ods. 2 listiny postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 116/2012 a jeho uznesením zo 14. apríla 2015 (ďalej
len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny
postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Er 1669/2011 a jeho uznesením z 20. apríla 2012 (ďalej len „napadnuté
uznesenie okresného súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinnou sa táto zaviazala
platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestala
platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila
na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom
sp. zn. 3 C 1671/2009 z 8. marca 2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) zaviazal
povinnú na zaplatenie dlžného poistného v sume 50,72 € s príslušenstvom. Keďže povinná
dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, sťažovateľka
podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor predložil okresnému súdu 13. mája 2011
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech sťažovateľky. Okresný súd
uznesením sp. zn. 17 Er 1669/2011 z 20. apríla 2012 zamietol jeho žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 116/2012 z 14. apríla 2015
tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že preskúmaním materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) okresný súd a krajský súd
prekročili svoje právomoci. V tejto súvislosti tvrdí, že „Napriek tomu, že exekučný súd
nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky,
ktoré predchádzali vzniku exekučného titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných
podmienok, súd prvého stupňa tak v preskúmavanom rozhodnutí činí, čo treba odmietnuť,
ako neprípustné. Súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to
z ustanovenia § 44 ods. 2 EP, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je
v rozpore so zákonom formulovanými požiadavkami. Pritom o objektívne nemožné plnenie
ide vtedy, keď splnenie záväzku je všeobecne nemožné pre akéhokoľvek dlžníka (teda nie len
spotrebiteľa).“.
Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu sú
z ústavného hľadiska neakceptovateľné, keďže aj „exekučný súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti
zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal“.
Sťažovateľka namieta, že
«úlohou okresného súdu v prípade zotrvania na názore smerujúcom ku zamietnutiu
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo i len
do elementárnej časti, by mala byť povinnosť svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. Najmä
uviesť:
- dôvody, ktoré ho viedli k aplikovaniu noriem spotrebiteľského práva v rámci
exekučného konania...,
- ozrejmiť, nakoľko v tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie...
s výnimkou ustanovenia § 43 EP, na báze akého zákonného ustanovenia a akých dôkazov,
vyhodnotil dojednanú rozhodcovskú doložku za neplatnú,
- v danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, nie zmluva,
predmetom záujmu exekučného súdu má byť len plnenie vyplývajúce z exekučného titulu.
Plnenie z exekučného titulu zaväzujúce na vrátenie dlhu s príslušenstvom nik nespochybnil,
z hľadiska § 35 ZoRK je vecou rozhodnutou a z tohto pohľadu nie je zrejmé, čo viedlo
exekučný súd k nerešpektovaniu tejto procesnej prekážky vedenia konania,
- Tiež z odvolaním napadnutého uznesenia nie je zrejmé, ako sa exekučný súd
pri určení, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve je neprimeranou podmienkou a spotrebiteľ ňou nie je viazaný,
vysporiadal s požiadavkou preukázania naliehavého právneho záujmu (§ 80
písm. c) OSP) na takomto určení, osobitne ak povinný nevyužil inštitút svojej
ochrany umožňujúci mu spochybniť rozhodcovskú doložku spôsobom, ktorý
predpokladá § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK.
- Exekučný súd sa pri svojich úvahách o neprijateľnej rozhodcovskej doložke
odvoláva na ustanovenia Smernice 93/13/EHS. Zaoberá sa jej hodnotením v kontexte úvah
vyplývajúcich z prílohy 1 písm. q) tejto smernice, ktorá hodnotí, čo je možné považovať
za neprijateľnú podmienku pričom táto interpretácia vychádza z nesprávneho prekladu
nakoľko vychádzajúc z originálu tohto ustanovenia, ktorý znie: „excluding or hindering
the costumer´s right to take legal action or exercise any other legal remedy, particularly by
requiring the costumer to take legal disputes exclusively to arbitration not covered by
any legal provision.“ by mal slovenský preklad znieť: „Nekalou podmienkou je zbavenie
spotrebiteľa práva, alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo akýkoľvek iný
opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výlučne arbitrážou,
na ktorú sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov.“ V tomto kontexte potom nemožno
ujednanie rozhodcovskej doložky hodnotiť za nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské
konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a je súčasťou vnútroštátneho civilného
práva...».
Podľa sťažovateľky je zrejmé, že „skúmať ex offo neprijateľnosť zmluvnej
podmienky – rozhodcovskej doložky – môže iba taký súd členského štátu, ktorý je na to
zmocnený podľa vnútroštátnych procesných pravidiel. Exekučný poriadok takúto právomoc
exekučným súdom v uvedenom prípade jednoznačne nepriznáva (pozri § 243d ods. 1 a 2
EP).“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského
súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené jej základné práva
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny
a napadnutým uznesením okresného súdu a tiež postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, aby označené
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv
podľa ústavy a listiny, práva podľa dohovoru a označených ustanovení ústavy a listiny
napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej
veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záverom
krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie okresného
súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Sťažovateľka namieta tiež
nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa
v napadnutom uznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej odvolacími
dôvodmi.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje
na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.
čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti
(m. m. IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že súdny exekútor
v uvedenej veci doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie
označenej sumy, ako aj trov rozhodcovského konania na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku, pričom okresný súd, vychádzajúc z predložených listín, zistil,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné
zamietnuť z dôvodu, že rozhodcovská doložka ako súčasť poistnej zmluvy uzavretej medzi
sťažovateľkou a povinnou bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako
taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzatvárania poistnej zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán
a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom
na vykonanie exekúcie.
Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie,
v ktorom okrem iného namietala, že odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je
nezákonné, pričom svoje odvolacie dôvody založila na ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a),
b), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu
bez nariadenia pojednávania v súlade s § 213 ods. 3, 4 a 5 a § 214 ods. 2 OSP dospel
k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že zásadný význam
pre posúdenie vzťahu založeného medzi sťažovateľkou a povinnou poistnou zmluvou je
§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 25. novembra
2004, ktoré nielenže „označilo za spotrebiteľské zmluvy aj zmluvy uzavreté podľa
Obchodného zákonníka, ale v ods. 2 stanovilo zásadu, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré
neboli uzavreté podľa osobitného predpisu (t. j. podľa Občianskeho zákonníka) sa
primerane použije ustanovenia tohto predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka“.
Ďalej krajský súd v napadnutom uznesení zdôraznil, že „... súdna prax považuje
zmluvnú podmienku (rozhodcovskú doložku) za individuálne dojednanú, len ak uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia
rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností
v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom
daná reálna možnosť voľby, či príjme alebo neprijme rozhodcovskú zmluvu alebo dá
prednosť konaniu pred všeobecným súdom. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného
súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy.
Oprávnený nepreukázal, či a v akom rozsahu poučil povinného o nevýhodách
rozhodcovského konania. Preto sa táto zmluvná podmienka nepovažuje za individuálne
dojednanú. S účinnosťou od 1.1.2008 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované
ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r), ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú
v prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q) Smernice (smernica Rady ES 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pozn.), ktorá
označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.“.
Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na závery
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyjadrené v uznesení
sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012 v totožnej veci sťažovateľky, z ktorých vyplýva
povinnosť skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a následne posúdiť
materiálnu vykonateľnosť príslušného exekučného titulu. V tejto súvislosti krajský súd
predovšetkým zdôraznil, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako
exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na základe ktorej bola
založená právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nemožno ho považovať za arbitrárne.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil, že judikatúra Súdneho dvora
Európskej únie vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách má všeobecný súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť
tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana
spotrebiteľa (m. m. II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom
a z neho vyplývajúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov, ktorá primárne patrí všeobecným súdom,
mohol by nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad krajského súdu uplatnený
v napadnutom uznesení takéto nedostatky nevykazuje, a preto sťažnosť v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu, aj keď túto časť
sťažnosti vôbec neodôvodňuje. Za týchto okolností by ústavný súd vzhľadom na svoju
doterajšiu judikatúru mohol túto časť sťažnosti odmietnuť bez ďalšieho pre nesplnenie
zákonom prepísaných náležitostí. Napriek tomu ústavný súd preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu aj z vecného hľadiska.
Pri vymedzení rozsahu vecného prieskumu napadnutého uznesenia krajského súdu
ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, v zmysle ktorého pokiaľ
sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní
pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní
pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,
III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z uvedeného právneho názoru vyplýva, že porušenie
svojich práv napadnutým uznesením krajského súdu mohla sťažovateľka namietať v konaní
pred ústavným súdom v zásade len z dôvodov, ktoré uviedla v odvolaní proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia sa ústavný súd preto
sústredil na posúdenie, ako sa krajský súd vysporiadal s odvolacou námietkou sťažovateľky
o tom, že „exekučný súd zdanlivo na účely preskúmania podmienok pokračovania exekúcie
podľa exekučného poriadku dokazoval a pojednávanie nenariadil... Tým odňal možnosť
oprávnenému vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a k označeniu spôsobu, akým bola
individuálne dojednaná rozhodcovská doložka. Exekučný súd považoval zmienené listiny,
a to poistnú zmluvu včítane poistných podmienok v znení pri podpise poistenia, za zásadné.
Nenariadením pojednávania súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, vyvrátiť
alebo oslabiť právny názor, ktorý je základom pre rozhodnutie súdu.“ (citované z odvolania
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, pozn.).
V súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny) každý má právo na to,
aby sa jeho vec verejne prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že aj vo vzťahu k tejto odvolacej
námietke krajský súd poukázal na závery obsiahnuté v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, v ktorom sa k zásadnému právnemu problému nastolenému
sťažovateľkou konštatuje, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd
skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie, alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom [§ 44 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov],
sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu.
V tomto štádiu všeobecný súd nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť osobitne
upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP, a preto je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho
založených listín. Dokazovanie vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnou účasťou
oprávneného a povinného v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj
z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný dozvedieť až
doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Osobitne k vade konania spočívajúcej v tom,
že okresný súd na ťarchu sťažovateľky revidoval skutkový stav, na ktorom je založený
exekučný titul, bez toho, aby jej dal možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a k takto novo
vytvorenej procesnej situácii vyjadriť, krajský súd uviedol, že táto vada bola odstránená
tým, že na rozhodnutie prvostupňového súdu mala sťažovateľka právo reagovať podaním
odvolania, pričom odvolací súd posúdil vec aj z uvedeného dôvodu.
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského
súdu za také, ktorým došlo k porušeniu ňou označeného základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 38 ods. 2 listiny, keďže z neho vyplýva dostatok právne
relevantných argumentov ku kľúčovej námietke sťažovateľky týkajúcej sa porušenia záruk
kontradiktórnosti v danej veci zo strany exekučných súdov. Úlohou ústavného súdu
pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej
perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti
a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že
tieto sú plne v súlade so závermi obsiahnutými v jeho rozhodnutiach o totožných
sťažnostiach sťažovateľky (k tomu pozri rozhodnutia ústavného súdu vo veciach
sťažovateľky vedených pod spisovými značkami I. ÚS 332/2012, I. ÚS 359/2012,
I. ÚS 547/2012, I. ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013, I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014,
I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015, II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013,
II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012,
III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014,
III. ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015, III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015,
IV. ÚS 344/2012, IV. ÚS 461/2012, IV. ÚS 367/2014) a plne rešpektujú aj zjednocujúce
stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 (s obsahom
ktorého je sťažovateľka z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu v jej
totožných veciach oboznámená). V súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou
ústavný súd uzatvára, že na jej vec možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného
súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa
ku skutkovým zisteniam okresného súdu a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu
posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku
(odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal krajský súd
v rámci odvolacieho konania.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospel
k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti
sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.4 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 2
ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4
ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd konštatuje, že označené články ústavy a listiny
neobsahujú žiadne základné práva alebo slobody. O ich prípadnom porušení by ústavný súd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mohol rozhodnúť len v spojení s porušením
niektorého zo základných práv alebo slobôd. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že žiadne
zo sťažovateľkou označených práv nemohlo byť porušené, neprichádzalo do úvahy ani
vyslovenie porušenia označených ustanovení ústavy a listiny. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších
návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
K odôvodneniu tohto uznesenia sa pripája odlišné (doplňujúce) stanovisko sudcu
Lajosa Mészárosa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2016