Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 445/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Advokátska

kancelária, Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej

prítomnosti zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 30. mája 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 4. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. mája 2013 a postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 4. februára 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na Okresnom

súde Rožňava (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie.

Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, ktorý

sťažovateľka identifikovala v sťažnosti.

Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel,

keď „rozhodol bez účasti sťažovateľa a bez nariadenia pojednávania uznesením sp. zn.

, tak, že žiadosť súdneho exekútora zamietol“.

Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy nedisponovali rozhodcovským spisom

a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala

možnosť vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je

podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti

poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (napr.

a z 3. júla 2012, zo 7. novembra 2012), v ktorých ústavný

súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie a vyslovil

už aj porušenie jej práv.

Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“

a označenému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu,

keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd vykonáva dokazovanie.

Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil

odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala v podanom

dovolaní. Sťažovateľka pritom poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť

sa s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom

zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo

Európskej únie“.

Exekučné súdy podľa sťažovateľky „nepostupovali procesne správne a nevykonali

riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel 122 a nasl.

), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní, a za obsadenia súdu sudcom.

Namiesto tohto procesne správneho postupu súdy vykonali dokazovanie bez účasti

účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania za obsadenia súdu vyšším súdnym

úradníkom, t.j. procesný postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať jedine

na pojednávaní za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník.“.

Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. ,

a to v relácii k záväznosti smerníc ako predpisov sekundárneho úniového práva na území

Slovenskej republiky. Sťažovateľka totiž tvrdí, že recitál smernice Rady č. 93/13/EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“)

„stanovuje výnimku pre jednu zo spotrebiteľských zmlúv, a to poistnú zmluvu a tá je

predmetom skúmania v tomto exekučnom konaní. Táto výnimka sa v rámci implementácie

Smernice 93/13/EHS do vnútroštátneho práva nepremietla.“. Práve uvedená skutočnosť

determinuje podľa sťažovateľky možnosť jednotlivca dovolávať sa priameho účinku

smernice č. 93/13/EHS, čo všeobecné súdy konajúce v jej veci nevzali do úvahy.

Ďalej sťažovateľka vo svojom podaní konštatuje, že § 53 ods. 4 písm. r) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) upravujúci neprijateľnosť podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve,

ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní, nie je v súlade so zámerom smernice č. 93/13/EHS poukazujúc aj na devätnáste

odôvodnenie smernice, ktoré spod vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vynímajú zmluvné podmienky v poistných zmluvách.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označeným postupom a rozhodnutím

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva

zaručené v a a listiny a právo zaručené v

ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutie krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených a

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné

súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44

ods. 2 o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej

odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou

ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v označenom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie

sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota

na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch

procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3

počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho

súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým

neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred

zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil

s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky

vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresný súd nenariadil pojednávanie

a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd

prvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania

povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie)

vadou podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), teda odňatím možnosti konať pred súdom.

Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj

postup vadou podľa , ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti

dovolania i samotným dovolacím dôvodom [ ].

Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť

aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací

konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný

súd k dispozícii, vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej

námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd

dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v nebolo

v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu,

keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto

časti musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom

na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom okresný súd vyzval

súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie exekúcie o poistnú zmluvu a všeobecné

obchodné podmienky. Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku.

Po doručení poistnej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor

tieto predložil okresnému súdu, ktorý napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka

bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku

neplatná v zmysle účinného v čase uzatvárania zmluvy.

Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo

bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný

v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie

na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,

a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia , d) a .

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu

bez nariadenia pojednávania v súlade s dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že „ak bol v spotrebiteľskej

veci vydaný rozhodcovský rozsudok a exekučný súd skúma platnosť rozhodcovskej doložky,

neporušuje tým ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ale iba realizuje svoje

oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. posudzuje či rozhodcovský

rozsudok nie je v rozpore so zákonom“. Ďalej krajský súd uviedol, že „rozhodcovský

rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,

ak rozhodcovská doložka - uzatvorená vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej

doložky, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola uzatvorená platne.

Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvodzujúci sa od neexistencie alebo

neplatnosti rozhodcovej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu

nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a teda jeho nezáväznosť. Toto sleduje účel -

odstrániť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou

zmluvou v neprospech spotrebiteľa. Exekučný súd je pritom oprávnený predovšetkým

rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1

SR. Takúto ochranu môžu súdy poskytnúť spotrebiteľom často po prvýkrát

až v štádiu exekučného konania, ak toto exekučné konanie začne na základe návrhu

na vykonanie exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne skonštatoval neprijateľnosť a tým

aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z toho dôvodu, že nebola individuálne dojednaná

a spôsobila nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej ako spotrebiteľky. Z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou

dňa 29.3.2010 vyplýva, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá v deň podpisu poistnej

zmluvy a v poistnej zmluve sa výslovne uvádza, že jej súčasťou sú Všeobecnú poistné

podmienky pre životné poistenie, ktorej súčasťou bola aj rozhodcovská doložka obsiahnutá

v časti XV. Všeobecných poistných podmienok. Na tomto nič nemení ani tá skutočnosť,

že v deň podpisu poistnej zmluvy podpísali zmluvné strany aj osobitné zmluvné dojednanie,

odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných

podmienkach.“.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny

charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým

Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť

tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana

spotrebiteľa (). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom

a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje

ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka

doplnila aj ďalšiu právnu argumentáciu, ktorú však v exekučnom konaní v podanom

opravnom prostriedku nepredniesla. O takýchto námietkach potom ústavný súd nemá

právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa mu v tom

bráni.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

v označenom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie

najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť

signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité

a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje

za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné

od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ), čo však nie je tento prípad.

K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom

ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania pred

okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základe

ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu

posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného je potrebné uviesť, že ústavný súd vzhľadom

na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov pri právnom

posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpil

k zjednoteniu odchylných právnych názorov a 7. mája 2014 prijal v pléne stanovisko

sp. zn. PLz. , ktorým v zmysle poslednej vety je

ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.

Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú konformnosť

konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá

v odvolacom konaní (PLz. ).

Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna je nutné konštatovať, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých

porušenie sťažovateľka namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať

pred súdom z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd

v označených veciach nenariadil pojednávanie pre účely vykonávania dokazovania,

sťažovateľka po oboznámení sa s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia

v napadnutom uznesení okresného súdu mala možnosť sa k záverom okresného súdu

vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady,

a teda konanie ako celok (základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia

možnosti konať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako

takého. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia teda dospel k prijateľnému

právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj

primeraným spôsobom odôvodnil.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa osobitosti aplikácie právnych noriem

Európskej únie v prípadoch poistných zmlúv v spojitosti s posudzovaním rozhodcovskej

doložky obsiahnutej v poistnej zmluve, ktorá spočíva na tvrdení, že dohoda

o rozhodcovskom konaní tvorí súčasť výpočtu poistného rizika a zodpovednosti

poisťovateľa, preto nepodlieha súdnemu prieskumu z hľadiska cieľov smernice

č. 93/13/EHS, je táto argumentácia sporná a aj protirečivá v tom smere, že na jednej strane

sťažovateľka tvrdí, že poistné riziko je viazané, respektíve ráta s riešením sporov

v rozhodcovskom konaní, na strane druhej pred všeobecnými súdmi sťažovateľka

prezentovala názor o prijateľnosti takejto rozhodcovskej doložky s argumentáciou, že

spotrebiteľ mal možnosť nebyť ňou viazaný. Napriek uvedenému ústavný súd vzhľadom

na použitie tejto argumentácie až v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že nemohol

na ňu prihliadať, pretože, ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

mu v tom bráni.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažností tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014